nov 042016
 

Aký úbohý by bol ľudský život, keby jeho nádejou bolo len to dobro, ktoré môžeme spoznať do svojej smrti? Čím by bol ľudský život bez života večného?

Téma zmŕtvychvstania je ústrednou témou tejto nedele a v jej čítaniach sa mi zdá predstavená prekvapivo jednoducho a priamo. Zmŕtvychvstanie je podané ako pravda, ktorú treba prijať a úprimne vyznať.

V prvom čítaní hrdinovia židovskej viery v druhom storočí pred Kristom vyznávajú, čoho sú schopní sa zriekať pre vieru vo vzkriesenie tela. Výroky mučených bratov zaznievajú ako články vyznania o zmŕtvychvstaní. Jeden z bratov ochotne odovzdáva svoje telesné údy, lebo má nádej, že mu ich Boh znova prinavráti v novom živote. Dávajú teda svoje telesné údy a svoj pozemský život ako svedectvo, že očakávajú od Boha nový život, presahujúci našu pozemskú predstavu. Nachádzame tu potvrdenie tej pravdy kresťanstva, že aj náš večný život má prebiehať v tele. Zároveň však vieme, že naše vzkriesené telo bude niečím neporovnateľne novým oproti telu, ako ho poznáme dnes.

A sám Ježiš v evanjeliu nedáva pochybujúcim saducejom vysvetlenie, aký bude svet po zmŕtvychvstaní. On im len poukáže na význam tých častí Písma, ktoré vzkriesený život potvrdia. Akoby ani nechcel vysvetľovať. Žiada vieru v pravdu, ktorú potvrdzuje Tóra, teda časť posvätných textov, ktoré prijímali za pravdivé všetci židia. Aké vysvetlenia však môžeme dávať o zmŕtvychvstaní, ktoré je pokračovaním pre nás rovnako neznámej skutočnosti smrti. Pri rozhovore nás dospelých nie sme oveľa ďalej, ako keď o smrti a zmŕtvychvstaní máme rozprávať s deťmi.

Možno sú to práve deti s ich jednoduchým prijatím pravdy od autority, ktoré nás v pochopení smrti a zmŕtvychvstania môžu posunúť ďalej. Zaujal ma príbeh, ktorý vyrozprával lekár ošetrujúci smrteľne choré dievčatko. V snahe zachrániť jej život potreboval vhodnú krv, ktorú nevedel získať inak, ako od jej malého brata. Poprosil ho teda, či by sa nezriekol časti svojej krvi, lebo inak jeho malá sestrička zomrie. Chlapec po chvíli váhania súhlasil. Po odbere krvi však prekvapenému lekárovi položil túto otázku: A kedy zomriem ja? Až vtedy si lekár uvedomil, pred akou úlohou chlapec stál. Myslel si, že svojej sestre môže pomôcť iba tak, že jej so svojou krvou dá aj svoj život. Rozhodoval sa o zrieknutí nie iba časti svojej krvi. Spolu s ňou sa rozhodol zrieknuť sa svojho života, aby niekto iný mohol žiť. Toto nám otvára oči pre skutočnosť, že lásku asi najviac nedokazujeme tým, čo sme schopní urobiť. Na lásku najviac poukazuje to, čoho sme schopní sa kvôli nej zrieknuť.

Takým prekvapením lásky je pre nás aj Ježišova smrť na kríži. Mnohými spôsobmi nám svoju lásku ukázal. A predsa tým najprekvapujúcejším znamením toho, ako nás miluje, bolo to, čoho sa pre nás zriekol. Nemyslím tým len odovzdanie jeho pozemského života, keď z lásky k ľuďom išiel na smrť. Vidím tam zrieknutie sa Božského vyvýšenia, keď prijal prirodzenosť človeka; zrieknutie sa jemu patriaceho najvznešenejšieho miesta dokonalého človeka, keď zaujal miesto posledného zločinca; zrieknutie sa aj ľudskej podoby, aby nám mohol byť vydaný v Eucharistii za pokrm života. Pozval aj nás k poníženiu z lásky.

V schopnosti zriekať sa z lásky, dal nám ľuďom možnosť, aby sme žili podľa tohto božského princípu a uskutočnili ho v našom obmedzenom ľudskom živote. Možno je Otcova láska a Kristova trpezlivosť z druhého čítania práve tou jednoduchou pravdou zriekania sa do krajnosti, na ktorú sme ako dospelí rátajúci zisky a straty, pre a proti, už dokázali zabudnúť. Možno nás deti, chorí alebo iní ľudia, jednoducho z lásky ochotní sa zriekať učia oveľa dôležitejšiu pravdu ako sme ochotní si pripustiť. Človek, ktorý sa na zemi pre vieru zrieka niečoho dobrého je zároveň svedkom, že dúfa prijať naspäť to, čo stráca, ba dostať to obnovené a dostať ešte viac než má teraz. Toto je viera vo vzkriesenie tela, ktorú nás Pán volá úprimne vyznávať.

mary-magdalen-and-risen-christ