mar 032015
 

Milujúci ľudia spontánne, automaticky myslia na milovanú osobu – či už vedome, alebo i podvedome – a vôbec sa k tomu nepotrebujú nútiť. Rozmýšľajú, čo má milovaný rád, ako ho ešte viac potešiť, čo by mu urobilo radosť… Ale zaujímajú sa aj o to, čo druhému vadí, aby sa tomu vyhýbali. Ide to samo od seba, spontánne… a čím je zaľúbenosť  väčšia, tým je to intenzívnejšie. Je dobré uvedomovať si túto pravdu, lebo základom nášho vzťahu s Bohom má byť práve láska. K láske sme povolaní. Boh sa neuspokojí s tým, že v neho veríme… Nám sa často zdá, že robíme strašne veľa pre Boha, keď ho rešpektujeme a snažíme sa ho poslúchať… To všetko je však zúfalo málo a nestačí to. On – MILUJÚCI – sa uspokojí len s našou láskou. Koľkokrát sa žiaľ stane, že človek verí – až fanaticky verí, ale nemiluje, a je teda srdcom veľmi ďaleko…

Milujeme Boha? Ak áno, malo by byť pre nás samozrejmé, že sa oňho zaujímame… že rozmýšľame, čo sa mu páči, čím ho ešte môžeme potešiť, a že sa zaujímame aj o to, čo sa mu nepáči, aby sme sa tomu mohli vyhýbať.

Vzácnym prostriedkom na spoznávanie Božieho srdca a na rast v láske je pre nás evanjelium. A zvlášť dnešné evanjelium môže byť pre nás v tomto smere mimoriadne poučné, lebo v ňom stretáme Ježiša takého, akého ho môžeme vidieť málokedy: Veľmi rázneho, nekompromisného, až nahnevaného. Čo ho tak nahnevalo? Čo mu až tak veľmi vadí? Na čo by sme si teda aj my sami mali dávať veľký pozor?

Ježiša sa tak veľmi dotklo, že ľudia znesvätili Boží chrám, že ho zaplnili tým, čo tam nepatrilo – nevhodnými vecami a nevhodnými postojmi.

O čo išlo? Chrám sa nazýva domom Božím. Nie že by ON – Všadeprítomný, ktorého ani zem ani nebo nemôžu obsiahnuť, potreboval tento kúsok priestoru, aby mal kde bývať. On to naozaj nepotrebuje. Ale človek potrebuje miesto, kde by sa mohol zvláštnym spôsobom stretať so Všadeprítomným. Boh to vie, on, ktorý nás stvoril to rešpektuje a tak si žiadal od vyvoleného ľudu, aby mu rezervovali kúsok zeme v krajine, ktorú im daroval a aby mu tam presne podľa jeho pokynov postavili chrám. A sám Všemohúci garantoval, že on tam pre nich bude, že ho tam budú môcť uctievať a stretať. A Sväté písmo Starého zákona viedlo vyvolený národ k veľkej láske k chrámu a sľubuje veľké požehnanie pre tých, čo budú milovať Boží chrám.

Lenže, ako toľko vecí v Starom zákone, tak aj chrám bol len predobrazom niečoho oveľa väčšieho, toho ozajstného CHRÁMU, miesta, kde bude Boh bývať medzi ľuďmi a kde sa s ním ľudia budú môcť stretať. Toto realizovanie predobrazu sa uskutočnilo v osobe Ježiša Krista, Božieho Syna, pravého Boha, ktorý sa stal človekom a býval na zemi medzi ľuďmi. V ňom ho mohli stretávať, počúvať, dotýkať sa ho, nechať sa uzdravovať…

A tam to neskončilo. Ani po Ježišovom nanebovstúpení neprestal Boh prebývať vo svete pre ľudí. Prebýva v Cirkvi, v jej sviatostiach, v jej kostoloch. Tam býva, tam je tu pre nás, tam sa s ním možno stretať. A Sväté Písmo nám pripomína ešte jeden spôsob jeho prebývania vo svete: Každý pokrstený človek je nazývaný chrámom Ducha Svätého. Každý z nás pokrstených by mal byť privilegovaným miestom zvláštneho prebývania Boha v tomto svete pre človeka… V nás by mali ľudia stretať Boha, skrz nás by ho mali spoznávať, prostredníctvom nás by mali zakúšať jeho lásku a pomoc…

Predstavme si teraz Ježiša, ako razantne a nekompromisne sa správal, keď sa stretol so znečistením Božieho chrámu, keď tam stretol veci a postoje, ktoré tam nemali čo robiť… keď ľudia z domu Božieho – z domu modlitby urobili niečo iné…

A čo by našiel pri návšteve toho chrámu Božieho, ktorým mám byť ja? Urobme si my sami inventúru v sebe a urobme to veľmi úprimne a nekompromisne, aby sme nemuseli zažiť Božiu prísnosť, veď ide o veľa. Určite v nás nemá nájsť ani trochu miesta akákoľvek nenávisť, neodpustenie, neláska. Je jedno, ako pekne si to pomenujeme, neláska do chrámu veriaceho srdca nepatrí. A nielen neláska, ale keďže kapacita srdca je obmedzená, nezatrepme si ho zbytočnosťami… potom by sa nám tam nezmestilo to, čo tam patrí: Láska k Bohu, láska k blížnemu a všetko to, čo k tejto láske vedie.

Denne si do srdca vpúšťame množstvo impulzov a informácií – napríklad zo stretnutí s ľuďmi, z rozhovorov, z pozerania televízie, počúvania rádia, z čítania… A potom to aj usporiadavame – rozmýšľaním… Koľko času a záujmu venujeme užitočným veciam, koľko zbytočným a koľko škodlivým? Sme naozaj chrámom Božím, privilegovaným miestom tu na svete, kde ľudia môžu stretávať Boha, spoznávať ho a zakúšať jeho lásku?

Pusťme sa teraz pred Sviatkami do veľkého upratovania chrámu nášho srdca. A robme to dôkladne, rázne, ako sa Ježiš pred sviatkami pustil do toho Božieho chrámu v Jeruzaleme.