okt 052008
 

Podobenstvo o vražedných vinohradníkoch sa týka predovšetkým vzťahu medzi Bohom a ľudom Izrael. Jemu Boh poslal najprv prorokov a potom svojho vlastného Syna. Ale ako všetky Ježišove podobenstvá, je to „otvorený príbeh“. Na histórii Boha s Izraelom sa prezentuje vzťah Boha k ľudstvu. Ježiš berie žalobu Boha, ako ju môžeme počuť v odseku z knihy proroka Izaiáša v prvom čítaní a rozvádza ju ďalej. Tam treba hľadať kľúč k tomuto podobenstvu. Prečo Boh „vysadil vinicu“ a aké sú plody, ktoré z nej očakáva a ktoré bude chcieť zožať v pravom čase?

Na tomto mieste sa podobenstvo vzďaľuje od skutočnosti. Ľudskí vinohradníci určite nevysadia vinicu, ani sa nebudú o ňu starať, iba ak by to bolo pre ich vlastný úžitok. No nie tak Boh. On stvoril človeka a uzavrel s ním zmluvu a síce nie vo vlastnom záujme, ale v prospech človeka, z čistej lásky! Plody, ktoré od človeka očakáva, sú láska k nemu a spravodlivosť voči utláčaným – všetko, čo slúži blahu človeka – a nie blaho Boha.

Toto Ježišovo podobenstvo je mimoriadne aktuálne, ak ho aplikujeme na našu Európu a vo všeobecnosti na kresťanský svet. Aj v tomto prípade treba totiž povedať, že Ježiša „vyhnali z vinice“, keďže bol vylúčený z kultúry, ktorá sa chápe a označuje ako „postkresťanská“ alebo dokonca „protikresťanská“. Slová vinohradníkov počujeme aj v našej sekularizovanej spoločnosti – a ak to nie sú samotné slová, tak sú to prinajmenšom skutky: „Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!“

Mnohí už nechcú počuť nič o nejakých kresťanských koreňoch, o kresťanskom dedičstve. Sekularizovaný svet chce sám byť dedičom, Pánom. Sartre vkladá jednej svojej postave do úst tieto strašné slová: „V nebi už nič nie je: nič dobré, nič zlé, nijaká osoba, ktorá by mi mohla niečo prikazovať … Som človek a každý človek si musí vynájsť vlastnú cestu.“

To, čo som naznačil, je tak povediac „široká“ aplikácia tohto podobenstva. Kristove podobenstvá však majú takmer vždy aj „úzku“ alebo individuálnu aplikáciu. Možno ich použiť na každého jednotlivca, nielen na ľudstvo alebo kresťanstvo vo všeobecnosti. Sme vyzvaní, aby sme si položili otázku: Aký osud má Kristus v mojom živote? Ako opätujem nami nepochopiteľnú lásku, ktorú mi Boh venuje? Či som ho nevyhnal zo svojho domu, zo svojho života, či som teda na neho nezabudol, neignorujem ho?

Spomínam si ešte na to, ako som raz toto podobenstvo počul pri svätej omši. Bol som trocha roztržitý a keď sa začalo čítať miesto, keď si pán vinice hovorí: „K môjmu synovi budú mať úctu,“ strhol som sa. Pochopil som, že tieto slová patrili mne osobne. Nebeský Otec poslal svojho Syna v sviatosti jeho Tela a jeho Krvi: bol som si vedomý veľkosti tejto udalosti? Bol som ochotný prijať ho s úctou, ako to Otec očakáva? Slová evanjelia ma odtrhli od mojich myšlienok.

V podobenstve o vražedných vinohradníkoch cítime ľútosť a sklamanie. Rozhodne by sme to nenazvali príbehom s dobrým koncom. Ak ho však čítame v jeho hĺbke, tak nám hovorí iba o neuveriteľnej láske Boha k jeho ľudu a ku každému jeho stvoreniu – láske, ktorá aj napriek stratenosti a návratu späť nakoniec zvíťazí a bude mať posledné slovo.

Božie odmietnutia človeka nie sú nikdy definitívne. Ide tu oveľa viac o pedagogické zanechanie ho na seba samého. Aj odmietnutie Izraela, ktoré možno v náznaku počuť z Kristových slov: „Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu,“ patrí k tomu druhu, ako ho opisuje Izaiáš v prvom čítaní. Nakoniec vidíme, že aj kresťanstvo alebo prinajmenšom jeho veľké časti sú vystavené tomuto nebezpečenstvu.

Svätý Pavol v Liste Rimanom píše: „Pýtam sa teda: Vari Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita, Abrahámov potomok z Benjamínovho kmeňa. Boh neodvrhol svoj ľud, ktorý predpoznal. … A teraz sa pýtam: Vari sa tak potkli, aby padli? Vôbec nie! Ale ich pád sa stal spásou pre pohanov, aby potom na nich žiarlili. Lenže ak je ich pád pre svet bohatstvom a ich úpadok bohatstvom pre pohanov, o koľko viac ich plnosť?! Vám, pohanom, hovorím: Pretože som apoštol pohanov, robím česť svojej službe, aby som takto vzbudil žiarlivosť svojich pokrvných a zachránil z nich aspoň niektorých. Lebo keď ich strata je zmierením sveta, čím bude ich prijatie, ak nie život z mŕtvych?!“ (Rim 11,1ff.).

Minulý týždeň, 29. septembra, slávili naši židovskí bratia a sestry nový rok, sviatok, ktorý im zrejme leží najviac na srdci a ktorý sa u nich nazýva „Roš Ha-šana“. Chcel by som využiť túto príležitosť, aby som im zaželal pokoj a blaho. S apoštolom Pavlom volám: „Nech príde pokoj na Boží Izrael.“

(Život Cirkvi vo svete – zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)