okt 072016
 


V živote každého človeka sa objaví choroba a preto je to nepochybne dôležitá téma pre každého z nás. Najsilnejšie sa nás dotkne vtedy, keď vážna choroba postihne veľmi blízku osobu alebo priamo mňa. No je tu ešte iná téma, ktorá odôvodňuje, prečo Ježiš uzdravoval ľudí z chorôb.

V Božom slove tejto nedele je nepochybne silným uzdravenie malomocných, ktoré spája prvé čítanie s Evanjeliom. Je tu však aj niečo, čo spája všetky čítania. Je to pravé uctievanie Boha, ktorému nechýba osobný rozmer. Totiž nie len uzdravený malomocný človek, ale každý spásou zachránený človek je povolaný osláviť Boha. Nevyjadril Ježiš práve túto túžbu, aby sme Bohu celkom osobne ďakovali? Preto chcem vyzdvihnúť tieto slová evanjelia:

Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán.

Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?

Teším sa, keď sa pri rozhovore s ľuďmi niekde ulici dozviem, že sa radi prídu zastaviť do kostola – aj do nášho Sirotárskeho kostola na Žilinskom námestí – aby sa rozprávali s Bohom a odovzdali mu seba a svoj život. Niektorí z nich sú od života Cirkvi vzdialení pre nejakú vnútornú prekážku, a niektorí nemôžu prijímať ani sviatosti, ktoré vzťah veriacich k Bohu posilňujú. A predsa sú tu mnohí ľudia, ktorí ani v takej situácii nechcú vzťah s Bohom stratiť a hľadajú, ako ho osloviť a počúvať jeho hlas. Túžia ho stretnúť… Možno sa cítia ako malomocní v evanjeliu tejto nedele, ktorí dodržujú zákonom predpísaný odstup od zdravých ľudí, ale aj tak sa rozhodnú osloviť, ba kričať za Ježišom, aby si všimol ich biedu a zastavil sa pri nich. Dokážu dať nabok ľudské ohľady a hanbu, lebo sú si až príliš dobre vedomí svojho úbohého stavu.

V ústrety ľudskému volaniu pomoci vychádza zachraňujúca odpoveď Boha. Možno jeho pomoc celej skupine hovorí o tom, ako Boh odpovedá na volanie ľudu Božieho, ktorý má ešte viac túžiť po spáse, ako malomocní po uzdravení z choroby. Ježiš, ani evanjelista Lukáš,  nepochybujú o viere všetkých desiatich malomocných, veď ich uzdravil všetkých. Tiež ho všetci spoločne nazvú „učiteľ“, a to je oslovenie, ktorým sa na Ježiša zvykli obrátiť iba jeho učeníci. Dobrým svedectvom ich viery je aj to, že sa podľa predpisov a Ježišovho príkazu idú ukázať kňazom do chrámu.

… a predsa Pán čaká viac a túži, aby ich viera podrástla a stala sa osobnou. Preto si pochvalu, a to dokonca bez ohľadu na porušenie predpisov zákona, vyslúži len jeden uzdravený, ktorý sa vráti, aby ďakoval pri Ježišových nohách. Toto osobné poďakovanie považuje samaritán za dôležitejšie, ako je splnenie vonkajších predpisov. A Ježiš potvrdzuje správnosť jeho postoja a dáva ho za príklad viery. Táto viera je prezentovaná ako zrelá vo všetkých čítaniach. Náman v prvom čítaní hneď po svojom uzdravení pred svojimi sluhami vyzná: tvoj služobník už nebude obetovať celopaly a žertvy iným bohom, iba Pánovi. Pavol je zas kvôli Ježišovi pripravený znášať útrapy, ba vzdať sa všetkých výsad svojho postavenia až po okovy ako nejaký zločinec.

Pán s radosťou prijíma túto osobnú oddanosť viery, ktorá prekročila prekážku príslušnosti k inému ako Božiemu ľudu u sýrčana Námana, a teší sa z Pavlovej horlivej viery. Nepredbiehajú nás niekedy vo vďačnosti za dar uzdravenia ľudia, ktorých mylne považujeme za Bohu príliš vzdialených?