feb 052006
 

Bratia a sestry,
veľmi veľa sa hovorilo a aj sa hovorí o tom, čo je vlastne utrpenie, choroba, problémy alebo iné trápenie. Aký to má zmysel, či je to potrestanie za hriech alebo dokonca či je to trest za hriech rodičov a podobne. Najmä v Starom zákone ľudia považovali za dôsledok hriechu, ak boli ľudia nejako postihnutí – či už chorobou alebo ináč.

Dôkazy nám poskytuje starozákonná kniha Jób, z ktorej sme dnes počuli prvé čítanie. Ponúka nám portréty ľudí, ktorí prijímali utrpenie ako trest, ale aj takých, ktorí prijali utrpenie ako tajomstvo, ako určité Božie posolstvo.

Na začiatku je vykreslená postava samotného Jóba, ktorý vystupuje ako človek spravodlivý a nábožný. Taký naozaj bol. A je to presne on, ktorý vedel správnym spôsobom prijať utrpenie do svojho života. Ďalej sa píše o zhromaždení, ktoré sa zišlo pred Bohom. Bol tam aj satan. Boh hovorí práve o Jóbovi. Satan však namieta, že má všetkého dostatok, a preto je taký nábožný. Boh teda dovoľuje, aby ho vyskúšal. A tak sa aj stalo. Satan zobral Jóbovi postupne všetko – rodinu, majetok, zdravie a Jób skončil na smetisku s vredmi po celom tele. Je jasné, že Jób nezhrešil, že to, čo ho postihlo, nebolo trestom za hriech. Mnohí to nechápali, ani jeho najbližší priatelia. Ani sa niet čo čudovať, veď žili v dobe, ktorá sa na to pozerala takisto. Jób takpovediac predstihol dobu. Nedal nič na reči svojich priateľov, neprijal myšlienku, že by to jeho utrpenie bolo dôsledkom hriechu. Sám nerozumie, prečo ho to postihlo, ale neprestáva dôverovať, že Boh na neho nezabudol, že je s ním a že ho zachráni. Jeho situácia je veľmi náročná. Skúsme sa do nej vžiť – stratil dom, všetok majetok, pomreli mu synovia a dcéry s rodinami, priatelia mu dohovárajú, žena ho nechápe, sám má strašnú chorobu… Zostáva úplne sám. Veľmi ťažká situácia. Avšak vďaka svojej až slepej dôvere v Boha predsa nakoniec víťazí a Boh ho požehnáva ešte oveľa viac ako predtým. V jeho prípade teda nejde o trest za hriech. Boh nemá záľubu v našom utrpení. Potvrdzuje to príbeh z evanjelia – Ježiš uzdravuje Petrovu testinú, ktorú trápi horúčka. Ježiš nechce, aby trpela. A mnoho iných chorých uzdravil, ba dokonca aj mŕtvych vzkriesil. Zrejme je stále v platnosti prvotná Božia myšlienka, podľa ktorej mal človek žiť bez chorôb, bez utrpenia, bez námahy a bez smrti. To sa, žiaľ nenaplnilo… „Vďaka“ nám, ľuďom…

No Boh sa stále snaží, aby nám pomohol. Problém je však v tom, že my ho často nie sme schopní prijať. V evanjeliu sme ho videli, ako vstupuje do súkromného príbytku Petrovej svokry. To je potrebné urobiť v prípade každého z nás. Pustiť ho do svojho súkromného príbytku. Vtedy je schopný dať zmysel nášmu utrpeniu, našej chorobe. Ak je lepšie pre nás, aby nás choroba opustila, tá choroba nás opustí… Boh sa díva na náš život „zhora“, objektívne. Berie do úvahy aj náš život vo večnosti, a tak to posudzuje aj vzhľadom naň. Skúsme mu dôverovať presne tak ako Jób. Nepustiť sa ho ani vtedy, keď všetky okolnosti či ľudia hovoria proti nám. Dôverovať sa oplatí. Boh ju isto odmení naplneným životom tu na zemi a hlavne vo večnosti. Možno práve nastávajúci týždeň by mal byť takým hlbším uvažovaním o tajomstve utrpenia a o prijatí utrpenia, keďže v sobotu na spomienku Panny Márie Lurdskej bude XIV. svetový deň chorých.

Čítal som príbeh, ktorý sa odohráva v našej dobe. Akýsi človek zablúdil v púšti. Bol smädný a schytil ho aj strach, čo s ním bude. Tu zrazu zazrel pred sebou palmy, priam počul zurčať vodu. Ale vo svojej pochybovačnosti si hovorí: „To je zaiste iba fatamorgána, prelud. V skutočnosti tu niet ničoho.“ V beznádeji, napoly šialený klesol k zemi. Onedlho ho našli mŕtveho dvaja beduíni, ktorí tadiaľ prechádzali. „Môžeš niečo také pochopiť?“ pýta sa jeden druhého, „byť tak blízko k vode a datle mu rastú takmer pri ústach! Ako je to možné?“ Nato ten druhý vraví: „Bol to moderný človek.“

So svojím trápením a zložitou životnou situáciou nie sme sami. Boh nám dáva svoju vodu, teda svoju pomoc a ponuku, vďaka ktorej sme schopní prežiť a byť uzdravení najmä zo svojej nedôvery a zlého vzťahu k Bohu. Máme ju na dosah ruky. Aj my, ľudia modernej doby. Nie je to fatamorgána, nie je to zdanie, je to skutočnosť a mali by sme ju využiť. Dôverujme Bohu ako starozákonný Jób a budeme žiť, večne žiť. Amen.