júl 092016
 

Liturgické texty
Audio homília

Neviem, či ste už dovolenkovali, alebo sa len chystáte. Ani či máte radšej vodu, alebo hory. Ja som bol včera na Poľane, čo je v tomto kraji široko ďaleko najvyšší kopec. Vrchol je síce zalesnený, ale z niekoľkých miest, zo skál sú krásne výhľady.

Zdá sa, že aj z hľadiska Roku milosrdenstva sme na vrchole. Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi patrí k vrcholom nielen Lukášovho evanjelia, ale celého Ježišovho učenia. Ním bolo inšpirované i oficiálne logo tohto jubilejného roka, nesúce v sebe však i ďalšie biblické obrazy.

Tento biblický vrchol je podobný vrchu Poľana. Z diaľky je totiž úplne zrejmé, že je najvyšší, ale keď kráčate hore, aj keď ste už na ňom, nemáte rozhľad. Ani v podobenstve O milosrdnom Samaritánovi nie všetko je jasné a zrozumiteľné.

Celé rozprávanie je podľa sv. Lukáša odpoveďou na zákonníkovo pokúšanie. Ježiš na jeho otázku, čo má robiť aby získal večné šťastie, odpovedá podobne ako na inom mieste: „Veď poznáš Zákon, si jeho znalec! Tam to je napísané.“ Pozná a hneď aj cituje základné prikázanie lásky k Bohu a blížnemu. Zdá sa, že nie je ďalej o čom. Zákonník však pokračuje s otázkou o blížnom – kto ním je? Lukáš poznamenáva aj dôvod otázky: aby sa ospravedlnil. Asi nie preto, že tak nekoná, ale že sa vôbec pýta, keď je odpoveď taká jednoduchá. Jeho druhá otázka teda ukazuje na to, že to nie je jednoduché.

A tu nastupuje Ježišova odpoveď, ktorá (podľa mňa) nerieši len túto otázku o blížnom a teda prikázanie lásky k človeku, ale súčasne i vzťah prikázania lásky k Bohu a lásky k blížnemu. To, že ozbíjaný človek bol polomŕtvy, nie je v príbehu náhoda. Ani to, že okolo išiel práve kňaz a levita, oficiálni Boží služobníci. Kďže Ježiš umiestňuje situáciu na cestu medzi Jeruzalemom a Jerichom, naznačuje, že idú do chrámu slúžiť Bohu. Pričom v službe musia byť leviticky, obradne čistí. A kontakt s mŕtvolou túto čistotu ruší. Ak teda chcú slúžiť obradmi Bohu, radšej človeka, ktorý takmer nejaví známky života, obchádzajú. Aby neporušili Zákon a boli verní svojmu poslaniu oslavovať Boha.

Lenže tu urobili základnú chybu. Zabudli, čo hovorí Písmo na inom mieste, totiž že „nábožný človek je ľudský“. A že zakiaľ prikázanie lásky k Bohu je na prvom mieste, čo do priority, čo do konania je na prvom mieste prikázanie lásky k blížnemu. Veď on je Božie dieťa a teda Bohu slúžim na prvom mieste cez neho. Nie cez liturgiu! Láska k Bohu nie je láska k liturgii a už vôbec nie láska k svojim predstavám o náboženstve. Lásku k Bohu najlepšie preverí môj postoj k človeku vedľa mňa! Moja ľudskosť.

Práve tú Ježiš vyzdvihuje u Samaritána: „bolo mu ho ľúto“. Človeku bolo ľúto človeka. Cudzinca a inoverca. Ale na prvom mieste človeka. Je zrejmé, že ani spojenie pozitívneho obrazu so Samaritánom, príslušníkom národa, ktorým Židia pohŕdali, nie je náhodné. Je to zámer a silné posolstvo: Na prvom mieste sme ľudia! A v tomto smere bratia a sestry!

Je teda základný náboženský a jeden z najstrašnejších ľudských omylov, ak v Božom mene, mysliac si že plním vôľu Najvyššieho, ublížim človeku.

Žiaľ, je to omyl častý. Nielen u Židov, ale aj u moslimov a iných náboženstiev. A tiež u nás, kresťanov. Spomínam si, ako v deväťdesiatych rokoch, v čase vrcholiaceho tlaku o odtrhnutie Slovenska z Československého štátu, istý populárny a mediálne známy slovenský kňaz povedal: „Najskôr som sa narodil ako Slovák, až potom som sa stal kresťanom“. Bránil sa tak výčitkám z prílišnej angažovanosti za národnú vec, ktorá podľa mnohých vôbec nekorešpondovala s kresťanskou morálkou. Keď som tento výrok konzultoval so skúsenou teologičkou Máriou Muráňovou (Viktoria Montana), povedala že asi stratil rozum. „Narodil sa ako človek. Stvorený na Boží obraz. Len tak mohol byť pokrstený, teda prijatý do Božej rodiny. A až potom vychovaný ako Slovák. Veď keby ho boli ako ročného preniesli do Nemecka, alebo inde, dodnes by nevedel že je Slovák. Vlastne by ním ani nebol.“

Presne toto poradie zdôrazňuje i súčasný pápež, najmä keď hovorí o utečencoch:

1. Na prvom mieste sme ľudia. Aj oni sú ľudia a teda naši bratia a sestry.

2. Až potom sme kresťania, či moslimovia.

3. A až potom Slováci, Maďari, Nemci…

Je hrozné sledovať reakcie niektorých kresťanov na tieto jeho vyjadrenia. Vraj sa pomiatol. Nevie, kde je jeho miesto. Ale či nehovorili to isté Ježišovi príbuzní o našom Majstrovi? O tom, ktorého František na zemi zastupuje?

 Na záver jeden, vraj reálny, príbeh o tom akí sme hlúpi, keď v mene lásky k Bohu likvidujeme človeka: Maminku hnevalo, že jej tri a pol ročný syn sa ešte niekedy pocikal. Snažila sa ho vychovať milo i tvrdo. Raz po tom, ako mu v noci znovu ušlo, nahnevane povedala: „Ak sa ešte raz pocikáš, tak ti ten „cikáčik“ odrežem. Pocikal. Staršia sestra, ktorá mala maminku veľmi rada a vnímala jej bolesť, ráno došla z detskej izby do kuchyne a hovorí: „Zas sa pocikal. Ale už to neurobí. Už som mu ho odrezala.“

Takto nezrelí sme, keď čítame niektoré biblické výhražné výroky o Božom hneve, žiarlivosti, či pomste a chceme ju konať za Neho, v Jeho mene. Keď nechápeme Božieho ducha, nerozumieme nášho Nebeského Otca. Keď nevieme, že aj Samaritán, Cigáň, Maďar, či moslim sú naši bratia a sestry. Ako bol Samaritán bratom polomŕtvemu Židovi. Pričom Ježiš ukázal zákonníkovi, že práve on, cudzinec, je blížny, ktorého Zákon káže milovať ako seba samého.

Na Poľanu sme kráčali lesom, kde nebolo vidieť takmer nič, len stromy. Boli krásne, ako tie na Horehroní. Ale keď sa nám naskytol pohľad na šíru krajinu, bolo to niečo úchvatné. Skoro sa mi na tej skale zatočila hlava. Podobne, ako sa nám môže zatočiť pri uvažovaní nad podobenstvom O milosrdnom Samaritánovi. Keď si uvedomíme nesmiernosť Božej lásky i svoje povolanie na podobné rozšírenie srdca. Amen.

12