okt 122016
 

Peniaze, ktoré používame, musia byť kryté nejakou hodnotou, inak sa môžu stať bezcennými. A dosť podobné je to aj s našimi slovami, ktoré vyslovujeme… Poznal som ľudí, ktorí bez problémov vyslovia aj najhlbšiesiahajúcejčie slová bez toho, aby to vychádzalo z ich vnútra… Povedia napríklad dokonca aj „ľúbim ťa“, alebo  „milujem ťa“, v skutočnosti to však pre nich znamená len akúsi sympatiu, náklonnosť či dokonca iba telesnú túžbu. Naopak sú ľudia, ktorí siahnu po slovách takého kalibru až vtedy, keď dospejú vo vzťahu k adresátovi týchto slov až tak ďaleko, že chcú s ním a hlavne pre neho žiť, keď ten druhý sa stal zmyslom ich existencie… Myslím, že takýto postoj je prejavom vyzretosti charakteru.

Je ešte jedno slovo, ktoré siaha minimálne tak hlboko, ako vyznanie lásky, ktoré my ľudia často s takou ľahkosťou – avšak bez vnútorného krytia životným nasmerovaním, vyslovujeme: „Verím v Boha.“ Opakujeme to často a samozrejme… Čo to však pre nás znamená a čo z toho pre nás vyplýva? Je viera naozaj obsahom,  najhlbším zmyslom a náplňou našej existencie? Nie je len akousi poistkou, že čo ak sa predsa len smrťou všetko nekončí?

A tak pre nás, ktorí sami seba označujeme ako veriacich, môžu byť provokatívne slová z dnešného evanjelia: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ podnetom na veľkú verifikáciu našich životných postojov.

Počuli sme podobenstvo o bezohľadnom sudcovi, vdove a jej prosbe… Kľúčovou postavou tohto príbehu je prosiaca vdova. Pre správne pochopenie tohto evanjelia je potrebné zamyslieť sa práve nad ňou: Kto je ona, o čo žiada a akým spôsobom to žiada…

Vdovy stáli na sociálnom rebríčku vtedajšej izraelskej spoločnosti veľmi nízko: Ostali bez majetku i bez ochrany. A ak sa stali obeťou nejakej nespravodlivosti, veľmi často si samé nedokázali pomôcť. Malo by nám to pripomenúť nás samých, ktorí sami seba nedokážeme zachrániť a sme odkázaní na Božiu pomoc oveľa viac, ako si to uvedomujeme a pripúšťame.

Táto zúfalá vdova prichádza za sudcom, ktorý jediný by jej mohol pomôcť, s prosbou: Zastaň sa ma pred mojim nepriateľom. Iný, správnejší preklad originálneho textu by bol: Vymôž mi spravodlivosť. Znova sa vráťme k nám samým: V našom prípade potrebujeme od Boha, aby nás zachránil od nepriateľa, ktorý nás ničí. Týmto nepriateľom je zlo vo všetkej podobe – niekedy prichádza zvonka, inokedy sme si nebezpečenstvom my sami hriechmi, ktoré nevládzeme prekonať… Toto zlo nás ohrozuje a ničí v nás to hodnotné, to naozaj ľudské…

Vdova prežíva beznádejnosť svojho postavenia, zároveň však vníma nádej, ktorá stojí pred ňou v osobe sudcu. A túži… Tak veľmi túži po záchrane! Veľkosť jej túžby je stelesnená v naliehavosti a neústupčivosti jej prosieb. Takémuto naliehaniu ani nespravodlivý sudca neodolá.

A tu prichádza na scénu Boh – milujúci Otec.

Aj on sa nám javí ako ten, ktorý je rád prosený. Avšak nie kvôli nejakej malichernosti… Nie preto, že by nás chcel nechať najskôr sa poriadne vytrápiť… Ani sa tak nespráva z nedostatku lásky k nám, skôr naopak. On vie, aké je pre nás bytostne dôležité, po niečom túžiť. A čím sa túžba stáva intenzívnejšou, tým intenzívnejšia je aj naša modlitba. A on potom veľmi, veľmi rád spĺňa dobré túžby človeka, vyjadrené v modlitbe.

Kľúčovou postavou pri mojom dozrievaní vo viere bola moja stará mama. Až teraz, keď prichádzam do veku, oceňujem naplno, akým bola ona vzácnym, dobrým, Božím človekom. Mala rada ľudí, mala rada život. A hoci bola hlboko nábožná a rada sa veľa modlila, predsa bola veľmi radostným, optimistickým človekom, rada si užívala život. Myslím, že som pochopil, čo ju robilo takouto pozitívnou: Vedela túžiť. Rada si stanovovala ciele a išla za ich naplnením. Spomínam si, ako sa tešila, keď som sa rozhodol stať sa kňazom a prihlásil som sa do seminára. Dôverne mi viackrát počas môjho štúdia pošepla: Ja mám ešte jednu veľkú túžbu v živote, chcela by som byť na tvojej vysviacke. To by bol vrchol, potom už môžem aj zomrieť. Dožila sa… Potom som raz od nej počul: Ešte ťa túžim navštíviť na tvojom pôsobisku a potom môžem zomrieť. Navštívila, prežila… Potom som počul: Ešte túžim ísť do Ríma, a potom…  Vždy nová túžba, ktorá ju hnala dopredu a prežila krásnych, naplnených 94 rokov…

Človek potrebuje túžiť… Pán Boh to vie, preto tak veľmi miluje intenzívne modlitby, ktoré sú stelesnením našich túžob. Boh sa teší, keď túžime po dobrých veciach, rád počúva naše prosby o naozaj dobré veci a veľmi rád naše dobré túžby plní. Veď je našim milujúcim otcom.