apr 162006
 

Sväté Písmo je vzácne presné. Hovorí pravdu a presne takú, aká je. Neuberá, ani nepridáva. Spomíname si na udalosť, ktorá sa odohrala v Getsemanskej záhrade, keď prišli, aby chytili nášho Pána. Vtedy im povedal: Toto je vaša hodina a moc temnosti. Áno. Noc má svoju moc. Zlo má svoju moc a Boh niekedy, iba z jemu známych dôvodov,  dopustí, aby sa prejavila. Ale moc zla je obmedzená. Je to vaša hodina, hodina temnosti. Nie menej, ale ani nie viac. Toľko, koľko vám dovolím. V tejto vete Pána Ježiša je aj upozornenie pre tých, ktorí robia zlo. Hodina prejde. Po noci príde svitanie, po svitaní ráno a potom deň. Raz sa všetko skončí a príde svetlo, ktoré osvieti vaše skutky. A stalo sa. Po noci utrpenia a bolesti, po hodine temnosti prichádza celý deň Krista Pána. Radujme sa, aleluja. Víťazstvo nepatrí zlu, ale patrí Kristovi. Je nad všetkým a všetko má pevne vo svojich rukách. Svitol deň, ktorý sa už nikdy nekončí. Kristov deň trvá naveky a zlo nad ním už nepanuje. Odhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla.  Žime počestne ako vo dne.

Deň a svetlo má byť aj v nás i okolo nás. Život kresťana, ktorý uveril vo zmŕtvychvstanie, môže byť niekedy aj ťažký a bolestný, ale nikdy nie smutný. Zmŕtvychvstanie je udalosť, ktorá nenecháva veci na svojom mieste. Pri nej sa nikto nenudí. Kamene sa odvaľujú od hrobov, mŕtvi nie sú na miestach, kam ich položili, vystrašení učeníci otvárajú dvere a bežia ku hrobu, pretože predtým bežali od strachu na opačnú stranu. Hrdinskí vojaci bežia presne opačne, pretože predtým stavali na svojej sile… Svet sa stavia na hlavu, aby sa konečne dostal do správnej polohy. A my, kresťania tretieho tisícročia, možno znudene pozeráme na oltár alebo na steny kostolov, lebo sme ešte stále nepochopili, čo sa vlastne deje.

Spisovateľ J. Green na prahu svojho obrátenia si raz stal ku kostolným dverám a pozoroval tváre tých, ktorí vychádzajú. Myslel si: ak skutočne veria tomu, na čom boli účastní pri sv. omši, tak ich tváre musia žiariť, oči musia mať naplnené svetlom a ich srdcia musia horieť. Naopak. Namiesto tohto videl ľudí s unudenými tvárami, ľahostajnými očami a dalo sa pochybovať, či v nich vôbec ešte bije srdce…

Keby tak pri východe z našich chrámov boli zrkadlá a my by sme sa mohli do nich pozrieť, aby sme videli, ako vlastne vyzeráme, možno by sme sa sami seba naľakali. Máme radosť, že Kristus vstal zmŕtvych? Alebo chodíme ešte stále znudení životom? Zmeňme sa. Už je tu deň Krista Pána!