nov 092008
 

Liturgické čítania

Tento rok Cirkev slávi namiesto 32. nedele v cezročnom období Výročie posviacky matky všetkých kostolov – Lateránskej baziliky v Ríme. Pôvodne bola zasvätená Spasiteľovi a neskôr sv. Jánovi Krstiteľovi. Čo znamená posviacka kostola a jeho existencia pre liturgiu, prípadne pre kresťanskú spiritualitu? Začnime slovami z Evanjelia sv. Jána 4, 23: „Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov“.

Ježiš Kristus nás učí, že Pánov chrám nájdeme predovšetkým v srdciach tých ľudí, ktorí prijali jeho slová. Tak hovorí o svojom Otcovi a o sebe samom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok (Jn 14,23). A sv. Pavol píše: „Neviete že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3,16).

Novým chrámom Pána je teda sám veriaci. No miesta, na ktorých sú prítomní Boh a Ježiš Kristus, sú aj tie, „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene“ (Mt 18,20). Druhý vatikánsky koncil išiel dokonca tak ďaleko, že označil kresťanskú rodinu za „domácu cirkev“ (LG, 11), teda malý chrám Boží. Pretože vďaka sviatosti manželstva sa práve rodina stáva tým miestom, kde sú „dvaja alebo traja“ zhromaždení v jeho mene.

Z akého dôvodu teda hrá pre nás kresťanov kostol takú dôležitú úlohu, keď predsa každý môže v Duchu a pravde uctievať Otca vo svojom vlastnom srdci alebo vo svojom dome? Prečo teda tá povinnosť chodiť každú nedeľu do kostola? Odpoveď na to znie, že Ježiš Kristus nás nezachránil oddelene od seba – on prišiel, aby založil ľud, spoločenstvo ľudí spojených s ním a medzi sebou navzájom.

To, čím je dom a vlastný domov pre rodinu, tým je kostol pre Božiu rodinu. Bez domu – niet rodiny. Spomínam si na jeden film talianskeho neorealizmu „Strecha“ od Cesare Zavattiniho a Vittoria De Sicu. Dvaja mladí chudobní zaľúbení sa rozhodli zosobášiť, no nemajú vlastný domov. Na predmestí Ríma v povojnovom období obchádzajú systém, aby si vytvorili sami svoj nový. Bojujú proti času a zákonu, pretože ak sa im nepodarí pred nocou dokončiť strechu, všetko bude zrúcané. Keď sa im konečne podarí strechu dokončiť, uvedomia si, že teraz vlastnia svoj vlastný dom a majú svoje súkromie. Šťastne si padnú do náručia, pretože teraz sú rodina.

Videl som, ako sa tento príbeh opakoval v mnohých mestských štvrtiach a dedinách, ktoré nemali vlastný kostol a museli si sami nejaký postaviť. Tá solidarita, to nadšenie a radosť spolupracovať s kňazom, aby dali svojmu spoločenstvu vlastné kultové miesto a stredobod štvrte či dediny! To všetko sú príbehy, z ktorých každý by si zaslúžil svoj vlastný film.

Pritom musíme však pozorovať aj smutný jav – masové opúšťanie kostolov a tým aj nedeľnej omše. Štatistiky náboženskej praxe sú dramatické. To síce nutne neznamená, že každý, kto nechodí do kostola, stratil aj vieru. Ale predsa to znamená, že Kristom založené náboženstvo sa dnes nahrádza tými, ktoré označujeme ako „pick and choose“ („zober a zvoľ si sám“) – presne tak ako v supermarkete. Každý si vyprodukuje svoju vlastnú ideu o Bohu a o modlitbe a každý sa pritom cíti dobre .

Pritom sa zabúda, že Boh sám sa zjavil v Kristovi, že Kristus kázal evanjelium a založil „ecclesia“, teda zhromaždenie povolaných, že zaviedol sviatosti, ako znamenia svojej prítomnosti a spásy. Toto všetko ignorovať v mene samoinscenovanej idey o Bohu, vedie k absolútnemu subjektivizmu. Človek sa už neprirovnáva k nikomu inému ako k sebe samému. A tak sa naplňujú slová filozofa Feuerbacha: Boh bude zredukovaný na projekciu našich vlastných potrieb a želaní; už to nie je Boh, ktorý stvoril človeka na svoju podobu, ale človek si formuje Boha podľa svojich vlastných predstáv. No toto je Boh, ktorý nikoho nespasí!

Je pravda, že religiozita, ktorá sa redukuje na čisto vonkajšie praktiky, nemá zmysel. Ježiš sám bojuje proti niečomu takému v celom evanjeliu. No v pravde neexistuje protirečenie medzi náboženstvom znamení a sviatostí a tým osobným najvnútornejším; medzi obradom a duchom. Veľkí náboženskí géniovia (pritom myslím na sv. Augustía, Pascala, Kierkegaarda, na nášho Manzoniho) boli muži veľkého a hlbokého vnútorného duchovného života, no súčasne ako súčasť spoločenstva navštevovali aj svoj kostol. Boli „praktizujúcimi“ kresťanmi.

Vo svojich „Vyznaniach“ (VIII, 2) sv. Augustín opisuje obrátenie veľkého rímskeho rečníka a filozofa Victorina. Keď sa ten presvedčil o pravde kresťanstva, povedal kňazovi Simpliciánovi: „Vedz, že ja som teraz kresťan.“ Kňaz mu odvetil: „To uverím, až keď ťa uvidím v kostole.“ Na to sa opýtal: „Robia nás tieto steny kresťanmi?“

Debata medzi tými dvomi pokračovala ďalej. Jedného dňa čítal Victorinus Ježišove slová v evanjeliu: „Toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi; aj ja zapriem pred svojím Otcom (Mt 10, 33). Tu si jasne uvedomil, že úcta pred ľuďmi a strach pred tým, ako by reagovali jeho učení priatelia, ho odrádzala od navštevovania kostola. Nato išiel k Simpliciánovi a povedal mu: „Poďme do kostola, chcem sa stať kresťanom.“ Myslím si, že tento príbeh je dnes aktuálny pre nejedného vzdelaného človeka.

Preklad zo Zenitu: Mgr. Zuzana Gluchichová