dec 272014
 

Milujem dialógy s ľuďmi, ktorí mi otvárajú nový pohľad na veci, čo som už dobre spoznal. Hlavne také, keď som si myslel, že už to podstatné viem a nemusím už nič nové ani hľadať.
Slávenie tradičného sviatku Svätej rodiny ma uviedlo do rozhovoru s Abramom premeneným na Abraháma a s jeho ženou Sárou a tiež s apoštolom Pavlom a jeho žiakom evanjelistom Lukášom. A všetci mi odkrývajú nový pohľad na rodinu, asi aj vďaka novej situácii, v ktorej dnes o rodine uvažujeme.

Za Abramových čias nebol potrebný sviatok, ani žiadna spoločenská diskusia o rodine. Tradičná rodina bol jednoducho spôsob, ktorým sa žilo a možno aj muselo žiť, ale bol to vzťah muža a ženy, v ktorom obaja túžili po najprirodzenejšom dare ich vzťahu. Túžili, aby im bolo dopriate splodiť dieťa, prichádzajúce do ich vzťahu z prirodzeného telesného spojenia. A bolo im jasné, že spoločná radosť muža a ženy je úplná v spoločnom potomkovi a hojnosť potomkov bola ešte predĺžením tohto šťastia. Aj Abrahám a Sára po takom šťastí veľmi túžili a po dlhom čakaní, keď sa učili dôverovať prisľúbeniu, túto blaženosť nakoniec aj skúsili. Spoločnú radosť z daru potomka od Boha zažil po uzdravenej neplodnosti Abraháma a Sáry ešte jeden pár, o ktorom nám dnes písal evanjelista Lukáš. Boží zásah tu však predstihol radosť tradičnej rodiny. Potomok sa, napriek plodnosti snúbencov, nezrodil z manželského odovzdania sa Márie a Jozefa, ale z ich slobodného darovania sa a z vedomého prevzatia úlohy žiť život spoločnej rodiny s človekom, ktorého im dá sám Boh. Mária a Jozef sa tak nie stali rodičmi, ale skôr prijali pozvanie žiť rodinu s Ježišom Kristom.

V týchto dvoch rodinách je množstvo zaujímavých faktov porovnateľných s našimi dnešnými situáciami v rodinách: dlhé čakanie na potomka v rodine aj príchod potomka ešte pred založením rodiny manželstvom; bezradnosť vyjadrená snahou odísť zo vzťahu, ktorý sa nevyvinul podľa mojich predstáv (Jozef chcel najprv prepustiť snúbenicu Máriu) aj bezradnosť v desaťročia nesplnenej túžbe manželov potomka splodiť, ktorá im vnukne obísť ich prirodzené manželské spojenie (tak sa Abrahámovi narodil Izmael z jeho otrokyne Abigail); vyhnanstvo pri hľadaní nenaplnených túžob aj vyhnanstvo prenasledovania a obyčajnej ekonomickej nevyhnutnosti prežiť.

A bolo by možné ešte veľa pokračovať. V mnohom by sa vnútorná skúsenosť členov týchto rodín, aj ich vzťahov mohla stať inšpirujúcou pre nás.
Zostaneme však len pri holej skutočnosti rodiny, ktorú Boh dáva ako dar.

Netreba sa čudovať, že ak dnes mnohé prúdy v spoločnosti spochybňujú Boha ako dobrého darcu, ešte viac budú spochybňovať to, čo považujeme za jeho dar. Ak nemilujú Darcu, ako by si mohli vážiť dar, ktorý je aj prejavom vzťahu s ním? A napriek tomu sú aj ľudia, ktorí vieru v Boha priamo nevyznávajú, a predsa si dar rodiny vedia vážiť. Často sú títo ľudia na ceste hľadania, keď ešte Darcu nespoznali, ale už tušia a prejavujú vďaku za jeho pôsobenie. A sú aj ľudia, ktorí si dávajú prívlastok veriaci, ale rodinu prestali považovať za dar pre svoj život, lebo si prestali vážiť aj iné Božie dary. Možno zo svojho života postupne strácajú aj samého Boha. Všetci títo však nepotrebujú naše nevraživé napomínanie, ale svedectvo našej radosti o tom, že rodinu prežívame ako dar. Je ním aj s jej zvláštnymi nárokmi a slabosťami, s jej ľudsky pokrivenými chodníčkami, po ktorých predsa z Božej vôle smeruje k šťastiu. Stáva sa to vtedy, keď sa jej členovia oslobodzujú od svojich úzkych zámerov a učia sa ako kráčať v plánoch a prisľúbeniach Božích, ktoré sú pre vlastné sily človeka nedosiahnuteľné.

Všetci, aj najhorlivejší aktivisti za rodinu, sa musíme zrieknuť našej vlastnej predstavy o rodine, aby sme prijali nekonečne väčší a krajší model, ktorý má Boh. Naozaj všetci sa musia zrieknuť predstavy, že majú nárok na rodinu podľa svojich predstáv. Abrahám dostal syna, aby na ňom dokázal, že je pripravený sa ho zrieknuť a že verí Darcovi, ktorý mu tohto syna daroval. Celý svoj život sa divil, prečo ho Boh viedol toľkými skúškami dôvery až po pripravenosť obetovať aj ten najväčší dar, ktorým pre neho je syn Izák. Ale mohol by sa bez toho stať praotcom viery, ba až predobrazom Boha Otca, ktorý za nás dal svojho Syna na kríž? Stalo sa to vďaka jeho hľadaniu vernosti v rodinnom živote so Sárou. Mária s Jozefom žili rodinný život, ktorý celý odovzdali ako dar Ježišovi Kristovi. Žili verne svoj rodinný život ako odpoveď na to, čo sa im udialo. Divili sa tomu, čo sa hovorí o ich synovi a ešte viac tomu, ako blízko ich rodine Boh je. Možno len postupne nadobúdali vedomie, že vzťahmi, ktoré vytvárajú, budujú rodinu, uprostred ktorej je živý Boh. Určite sa divili aj všednosti ich života, ktorú by Boh mohol uznať za vhodnú pre jeho prebývanie. Radostne prijali fakt, že Boh môže žiť v jednoduchej radosti spoločenstva ľudí, akými boli oni dvaja.

Boh je však prítomný nie len vo Svätej rodine Ježiša, Márie a Jozefa. V každej rodine, kde sa učíme zriekať sa vlastných predstáv, aby sme urobili priestor Bohu v človeku, bude prebývať Boh. Aj zasvätenie sa v rehoľnom povolaní je len zrieknutím sa mojej predstavy o rodine vo viere, že Boh má pre mňa rodinu bratov u kapucínov. Ba aj širšiu rodinu bratov a sestier vo františkánskom spôsobe života. Táto rodina nie je presne podľa môjho plánu a mojich predstáv, ale je rodinou, kde stretám a spoznávam živého Boha. Nie len Abrahám a Sára, ale aj Jozef a Mária sa museli učiť zriekať sa svojich ľudských plánov a predstáv, aby mohli dať život rodine, pre ktorú ich povolal Boh. Neponúka Boh ten istý plán tebe, tvojej rodine, rodinnému životu v našom svete? Netreba ho jednoducho žiť aj v rozmere odovzdanosti do Božích rúk? Ak sa Boh staral o život Abraháma a Sáry, Jozefa a Márie, prečo by sa nestaral o dar rodiny pre mňa?

Boh nikdy nezabudne štedro udeľovať tento svoj dar, ak tu budú ľudia tešiaci sa z toho, že je v prekvapivo nepochopiteľných formách a spôsoboch darovaný práve im…

Z daru príslušnosti do Božej rodiny sa spolu s vami teší brat Ján Macej, kňaz kapucín.