apr 132017
 

Audio homília

Za chvíľku to bude rok, ako sme z tohto sveta odprevadili do večnosti akademického maliara Alojza Petráša. Mám od neho niekoľko obrazov, prvý som dostal ešte ako študent teológie. No najkrajšou pamiatkou naňho je pre mňa jeho rukopis, kus papiera s jeho písmom. Dal mi ho ako podnet pre článok v Bartolomeji, ktorý nakoniec nevyšiel. Keď som ho pred pár mesiacmi objavil medzi odloženými dokumentmi, dal som ho zarámovať spolu s obrazom, ktorý vysvetľuje. Hovorí o Kristovi, ktorý ako atlét vyskakuje z kalicha, lebo sa teší na tých, ktorí ho chcú prijať v Eucharistii. Vo sviatosti, ktorá je pamiatkou na Krista.

Podľa sv. Pavla, ktorého správa o poslednej večeri a teda aj ustanovení Eucharistie sa považuje za najstaršiu písomnú zmienku o tejto udalosti, Pán Ježiš   pri ustanovení Sviatosti Oltárnej dvakrát povedal: Toto robte na moju pamiatku!“ Osobitne o chlebe, ktoré sa stalo a stáva jeho Telom, a potom aj o víne, ktoré sa premieňa na jeho Krv.

Spomínať na tých, ktorí nám boli blízki, ale aj na tých, ktorých sme poznali, je prirodzené všetkým ľuďom. Pomáhajú nám pri tom rôzne veci, ktoré po nich ostali alebo ich chceli po sebe sami zanechať, či sme ich priamo na pamiatku dostali. Od suvenírov, cez malé darčeky až po veľké veci: dom, horu, mesto, pyramídu… Zdá sa, že čím väčší človek chcel, aby sa naňho spomínalo, tým väčší pomník nám zanechal. Niektoré sa týkajú len rodiny, iné priaznivcov, napríklad literárny poklad, a niektoré doslova celých národov, či celého ľudstva. Pričom aj trvácnosť je rozdielna. Spomínané pyramídy majú viac než tri tisícročia.

A čo nám zanechal na svoju pamiatku najväčší človek, ktorý bol súčasne Božím Synom? Jednoduché jedlo, pokrm – chlieb a víno. Nie recept na najlepší chlieb, či najchutnejšie víno, ako zvyknú zanechávať starí rodičia. Lebo nie je dôležité, aký chlieb a aké víno, ale ako ho budeme užívať. Ide totiž o sprítomnenie Jeho smrti, vykupiteľskej obety. Tá dáva tomuto pokrmu božskú hodnotu. Túto skutočnosť zdôraznil sv. Pavol na záver svojej správy. Preto veriaci postupne urobili z tohto jedenia a pitia bohoslužbu, liturgiu, spoločnú oslavu, stretnutie s Bohom. V našom jazyku svätú omšu.

Skúsme sa však na chvíľu vrátiť k Poslednej Ježišovej večeri, kde nám túto spomienku na seba zanechal. Učeníci v úvode, a asi ani počas celej akcie nechápali, že ide o koniec. Že ich Majster, Učiteľ a Pán im chce nechať nejakú pamiatku. Možno keby vedeli, boli by si od darcu života a zdravia, od vládcu na živlami pýtali niečo iné. Pričom on dáva niečo tak jednoduché. Akoby ani nič nové, veď dobrorečenie nad chlebom a vínom k tejto večeri patrili. Aj keď On o nich teraz hovoril inak. Chlieb však zjedli, víno vypili a bolo, je po všetkom…

A nie je! Pričom – myslím si – práve v tejto jednoduchosti je Ježišova genialita. Celý príbeh vykupiteľského diela je jednoduchý, ako som dostal myšlienku na jednom Veľkonočnom pozdrave. Ale práve tá jednoduchosť ho robí pochopiteľným, nezávislým a nadčasovým. A to všetko odráža Eucharistia, Jeho Telo a Krv pod spôsobmi chleba a vína. Ňou, jej ustanovením, príbeh začal a v nej pokračuje celými dvetisícročnými dejinami Cirkvi. Až podnes a veríme že až do konca sveta.

Pričom nejde o liturgiu, ale o jej jadro. Liturgia, bohoslužobný poriadok, forma je už dnes rôzna, prispôsobená ľuďom. Dobe, kultúre, tradíciám, technickým možnostiam. Ako detail uvediem, že zostúpenie z kazateľnice k ambone, teda na miesto rovnakej úrovne ako sú ľudia, umožnilo ozvučenie kostolov. Predtým sa musela využívať prirodzená akustika. Ono prispôsobenie, adaptácia na pomery ale i miestne zvyky, jazyk, niekedy robí i problémy. Minule mi istá pani hovorí, že ona nevie, čo to v tú štvrtú nedeľu v rozhlase vysielajú. Vraj nejakú omšu, ale ona tým spevom nerozumie. A to je väčšinou po slovensky, len liturgia je východného obradu, to ešte nepočula obrad mozarabský, koptský, či iný. Aj keď náš, latinský (západný) obrad je v katolíckej cirkvi najrozšírenejší, ani zďaleka nie je jediný. V podstate tým druhým ani nemusíme rozumieť, detaily si rieši miestna cirkev. Nás spája jadro! To je vždy to isté. Chlieb, víno a Ježišova láska s ktorou za nás obetoval svoj život.

Mimochodom, obraz, ktorého prvú skicu mi majster Petráš popísal, neskôr namaľoval znovu, farebne. Myšlienka však ostala tá istá. Ježiš sa na nás teší. Aj dnes. Aj ja sa teším naňho. A vy?

mar 232016
 

 

AI:   Dnes je to presne rok, ako vo francúzskych Alpách spadlo, presnejšie narazilo do skalnej steny lietadlo Germanwinks so 150 ľuďmi na palube. Iste si pamätáte na šok, ktorý táto udalosť vyvolala. Najskôr sa špekulovalo, či to bol úmyselný čin, následne sa skúmali motívy. Dnes sa píše o depresiách, liečení, teda zlom psychickom stave muža, ktorý haváriu spôsobil a tiež o širšej zodpovednosti, do ktorej patria lekári, či vedenie spoločnosti. Aj o opatreniach, ktoré letecké spoločnosti urobili, aby sa takejto situácii v budúcnosti zabránilo.

Je nereálne určiť s istotou či u ko-pilota Andreasa Lubitza išlo o chorú myseľ, depresie, alebo túžbu po sláve, po ovplyvnení sveta. Osobne som si spomenul na rozhovor s jeho priateľkou, ktorý pred rokom priniesli isté noviny. Táto 26 ročná letuška, si spomenula, ako sa nedávno predtým, než tento hrozný čin vykonal, vyjadril: „Jedného dňa spravím niečo, čo zmení celý systém a každý bude poznať a pamätať si moje meno“. Urobil. Zabil kvôli sebe ďalších 149 nevinných ľudí! Dosiahol cieľ? Áno, predpisy sa zmenili, ale žeby sme si to meno pamätali… Okrem toho predpisy sa zmenia ešte mnohokrát a napriek brutalite činu, po desaťročiach sa takmer úplne zabudne.

KE:   My sme sa tu dnes však zišli kvôli inému mužovi, Ježišovi Kristovi. Ten naozaj zmenil  systém, spôsob prinášania náboženskej obety, a jeho meno si aj dnes, po takmer 2000 rokoch pamätá skoro celý svet. A nielen pamätá, znovu a znovu sprítomňuje túto obetu chleba a vína, Tela a Krvi.

DI:   To je iný úspech, iná pamiatka, iná sila slova! „Toto robte na moju pamiatku!“ – povedal. A my to robíme. Kde je prameň tejto sily?

  1. Nie je dielo iba ľudské. Veď Kristus bol Bohočlovek. Ustanovenie Eucharistie je súčasť Božieho diela vykúpenia ľudstva. I preto všetky cirkvi a náboženské spoločenstvá, uznávajúce Kristovo božstvo, konajú obrad Pánovej večere. Napriek tomu, že ich chápanie je rôzne a slávenie liturgie odlišné. Pre nás, katolíkov je jej opätovné vykonávanie sprítomňovanie vykupiteľskej obety kríža.
  2. Ovocie opakovania Pánovej večere je obrovské. Účasť na eucharistickej slávnosti, sv. omši, je totiž stretnutie so živým Spasiteľom. A to je fantastická sila do života. To je taká pomoc na ceste k spáse, bez ktorej by sa nám len veľmi ťažko kráčalo dopredu. Lebo vďaka prijímaniu Ježišovho Tela a Krvi kráčame nielen k nemu, či za ním, ale s ním.
  3. Spôsob ustanovenia tejto obety je nesmierne priblíženie k človeku. Zníženie sa na maximálnu mieru. Je to neuveriteľné milosrdenstvo (mizeri – cordia, zníženie srdca). Veď On, Boží Syn sa nielen stal jedným z nás, ale ako pokrm sa nám dal úplne k dispozícii. A to bez poistky – lebo aj tu, ako pri iných krásnych veciach, je možnosť zneužitia. To je niečo, čo ľudí všetkých čias provokuje k pozitívnej odpovedi. K prijatiu…

PAR:   Práve v tomto bode tu vidíme úžasný protipól, úplne opačný prístup oproti Andreasovi Lubitzovi. V pondelok som na rádiu Slovensko hovoril, že z jeho strany to bolo obrovské sebectvo. Dnes sa mi zdá, že tento postoj môžeme chápať i ako nesmiernu pýchu. Ja použijem tento stroj a najmä týchto ľudí… Ako by mi patrili. Bohorovný postoj chorého človeka!

Kým Boh, ktorému naozaj patríme a bez ktorého vôle by sme neexistovali, nepoužíva nás, ale seba. Seba obetuje za nás a dáva sa nám k použitiu. K požitiu ako pokrm, k zjedeniu. Znížil sa nižšie ako k pozícii človeka, stal sa jeho jedlom. Boh dokazuje svoju moc úplne naopak ako človek – bezmocnosťou lásky. Ale práve v tom je jeho najväčšia sila v oslovení človeka.   

MY:   Vôľu, odhodlanie k tomuto neuveriteľnému uponíženiu, Ježiš podľa Jánovho evanjelia naznačil hneď v úvode Poslednej večere tým, že apoštolom umyl nohy. On, Učiteľ a Pán, Boh.

Neviem, či ste si všimli paralelu, podobnosť záveru druhého čítania a Evanjelia. Po ustanovení Eucharistie, Sviatosti Oltárnej, Ježiš hovorí: „Toto robte … na moju pamiatku.“ A po umytí nôh: „Dal som Vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“

Je zaujímavé, že kým jedno robíme každodenne, tu druhé raz za rok. Pričom sa to mnohým zdá skôr atrakcia, než skutočný postoj.

Možno, že v tomto Roku milosrdenstva, keď sme pozvaní byť milosrdní, by sme to mohli zmeniť. Nie navonok, opakovaním obradu umývania nôh, ale vnútri. V srdci. To potrebujeme znížiť k našim bratom, k tým najmizernejším. V našom zmýšľaní a v našich postojoch sa potrebujeme zriecť pýchy. V našej mysli si máme uvedomiť, že nie druhí sú tu pre nás, ale že my sme tu pre nich. A keď prijímame Kristovo Telo, tak by to malo byť vždy s prosbou: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, urob moje srdce podľa Tvojho srdca, pomôž mi byť milosrdným ako Ty!“

Na dnešný deň, 24. marca pripadá aj Deň modlitieb a pôstu za mučeníkov misií. 24. marec je totiž deň, kedy bol pred 26 rokmi zavraždený Oscar Romero, arcibiskup v  San Salvadore. K  tejto udalosti došlo počas slávenia sv. omše. Mons. Romero bol zastrelený za jeho obranu chudobných a utláčaných a odvážnu kritiku mocných v krajine. Bulletin k tomuto Dňu pripomína, že v roku 2015 bolo pre svoju príslušnosť ku Kristovi zabitých vo svete 7100 ľudí. A tiež hovorí o niektorých konkrétnych udalostiach, ktoré sa medzičasom posúvajú smerom k oltáru. V Rwande, v Kigali sa začala kauza blahorečenia manželského páru mučeníkov, Cypriena a Daphrose Rugamba. Počas genocídy dňa 7. apríla 1994 otvorili dvere svojho domova pre sto osirelých a  opustených detí, ktoré nechceli opustiť. Vydali sa do rúk katov pre mier a boli zabití počas noci, ktorú celú strávili v modlitbe.

Aká úžasná podobnosť s Kristom!

ADE:   Áno, dnes je tu výročie pýchy i pokory, zla i dobra, smrti i života. K čomu sa prihlásime? Verím že prijatím Krista vo Sviatosti oltárnej k Nemu, ktorý je cesta, pravda a život. Celým srdcom a následne aj celým svojim životom. Amen.

12884355_175513446172948_1534054167_n

mar 192016
 

Na úvod si dajme trochu opakovania z vyučovania náboženstva. Čo sú to sviatosti? Sú to Ježišom ustanovené viditeľné znaky, ktoré nám naznačujú a aj sprostredkúvajú neviditeľnú Božiu milosť. Koľko ich je? Je ich sedem. Avšak to, že ich je sedem a ktoré sú to Cirkev záväzne zadefinovala až pomerne neskoro – na Tridentskom koncile v 16. storočí. Je zaujímavé, že predtým sa niektorí teológovia pokúšali zaradiť medzi sviatosti aj „umývanie nôh“ na pamiatku veľmi silného Ježišovho gesta, ktoré si pripomíname dnes, na Zelený štvrtok.

A hoci sa napokon „umývanie nôh“ medzi sviatosti nedostalo, predsa však patrí k „jadru“ Ježišovho duchovného „testamentu“.

Veď to urobil v tajomnú noc svojej rozlúčky, vtedy, keď odovzdal svojim najväčší dar, „sviatosť sviatostí“, ako ju nazýva Katechizmus katolíckej cirkvi: Eucharistiu. Preukázal im službu otroka. Umyl im nohy, len nohy, tie, ktoré sa najviac zašpinia, lebo sa neustále dotýkajú zeme. A závažnosť tohto gesta podčiarkol slovami: „Keď som teda ja, Pán a učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ Toto symbolické konanie a to, čo naznačuje, má byť náplňou bytia, podstatou, akýmsi DNA jeho učeníkov. Tak krásne sa o tom rozmýšľa, tak nádherne sa o tom sníva… Ale tak ťažko sa to žije v konkrétnom živote!

Nedávno som sa stretol s veľmi milým vtipom… Žena hovorí: Modlila som sa, aby som dostala dobrého muža. A mám skvelého muža. Môj manžel sa nemodlil, nuž dostal, čo dostal…

Veľmi krásne je tu vyjadrená podstata našej základnej chyby, ktorej sa dopúšťame… Tak veľmi túžime byť obdarení… Aj sa často modlíme o dobré dary. Chýba nám však túžba, ambícia, aby sme v prvom rade my boli skvelým darom. O to by nám malo ísť!

Všetci máme fantáziu a tak by nám nemalo robiť problém predstaviť si takýto vzťah medzi dvoma milujúcimi sa: Muž miluje ženu a všetok čas, energiu i fantáziu venuje tomu, aby robil ženu šťastnou… Všetko tomu zasvätil. A pritom môže pokojne zabúdať na vlastné šťastie, lebo vie, že o to sa stará ona, že ona žije naplno tomu, aby on bol šťastný… A len ak je to naozaj vzájomné, môže to fungovať… Žiaľ, v reálnych vzťahoch to je skôr o tom, kto si toho šťastia viac v týchto vzťahoch uchmatne pre seba… Ale tu hynie ozajstná láska.

A keďže aj naša viera je vlastne vzťahom s našim Bohom, má to mať rovnaký základ… Mám zasvätiť svoje bytie tomu, aby som hľadal, čo poteší môjho Boha, čo ešte ho urobí šťastným… A na seba, na moje šťastie môžem pokojne zabúdať, lebo sa absolútne s istotou môžem spoľahnúť na to, že náplňou existencie môjho Boha je moje šťastie…

Nech nás silné gesto umývania nôh na zelený štvrtok vedie k tej túžbe, ktorá nás privedie k ozajstnej životnej múdrosti, k túžbe byť darom: Byť krásnym darom pre nášho boha a byť nádherným darom pre našich blížnych. K tomu nás vedú i všetky sviatosti i celý duchovný život. Drahí bratia a sestry, buďme darom!!!

articolo-quaresima-2015

apr 012015
 

AI:   Napriek tomu, že sme dnes počuli 3 krásne biblické čítania, chcel by som sa vrátiť k inému biblickému textu, ku krátkemu podobenstvu, ktoré Ježiš podľa Matúša povedal niekoľko dní pred Poslednou večerou: Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: „Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!“ Ale on odpovedal: „Nechce sa mi“. No potom to oľutoval a išiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: „Idem, pane!“ Ale nešiel. Kto z tých dvoch splnil otcovu vôľu? (Mt 21, 28-32).

Ježiš obraz uviedol slovami: „Čo poviete na toto?“ Istý kolega „na toto“ povedal, že Ježiš opomenul dve možnosti: úplne zlú – nechce sa mi a nešiel; a tiež ideálnu – idem a išiel. Tú prvú preto, lebo ich nechcel deprimovať, že sú až takí zlí. Tú druhú, lebo nechcel hovoriť o sebe. Veď on je ideál v plnení vôle Otca.

 KE:   Osobne to vidím trochu inak. Zdá sa mi, že podobne ako každý z nás, aj Ježiš sa vidí v obidvoch, presnejšie prežíva osud oboch synov, ktorých spomenul. V nedeľu sme si mohli uvedomiť ako prežíval plnosť človečenstva, ľudského osudu. Oslavu i potupu. Hosana i ukrižuj! Pričom dav okolo neho raz stál na strane dobra, raz zla. A dnes, v priebehu jedného večera to Ježiš prežíva sám na sebe.

 DI:   Počúvali sme o Poslednej večeri. Citovo silná, možno trochu melancholická, ale krásna atmosféra. Ján hovorí, že „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ To ho viedlo k úžasnému gestu umytia nôh. A tiež k ustanoveniu Eucharistie, ako sme o tom počuli v druhom čítaní. Vyberá si cestu poníženia, služby do krajnosti. Premieňa chlieb na svoje Telo a víno na svoju Krv, čím ponúka Otcovi obetu svojho života. „Idem, Pane!“ – hovorí ako ochotný druhý syn.

Ale potom prichádza Getsemanská záhrada a … pochybnosti: Má to vlastne zmysel? Koľkí príjmu môj projekt vykúpenia, kto pochopí veľkosť lásky, kto odpovie? A koľkí zradia – vlastní ako Judáš… Do toho sa mieša strach z bolesti. Tak dobre ho poznáme napr. z čakania pred zubnou ambulanciou. Píska vŕtačka a človek na kresle vzdychá, ba až kričí. U Ježiša však bola očakávaná bolesť oveľa väčšia. „Musí to byť? Nešlo by to inak? Až takto treba deklarovať svoju lásku? Teda nie svoju, ale našu. Tvoju, Otče!“ Zápas bol tak silný, že sa potí krvou, hrozná smrteľná úzkosť! Zdá sa, že najradšej by nešiel: „Otče, odním odo mňa tento kalich!“ V závere vnútorného zápasu sa však nepodobá druhému bratovi, ktorý nejde. On ide! Plní ideál poslušnosti.     

 PAR:  Myslím, že práve je o tom je poslušnosť ako čnosť, ako niečo, čo nás posúva bližšie ku Kristovi, k Bohu. O tom je aj poslušnosť, ktorú sľubujú zasvätené osoby ako jeden z troch základných sľubov. Je o prijatí Božieho pohľadu na vec. Na spásu a jej dosiahnutie. Na spásu sveta a moje miesto v tomto zápase. Na spásu mňa samého. A je tiež o viere, že cez niekoho ku mne hovorí Boh.

Poslúchať  nie je problém vtedy, keď sa nič nedeje, keď mi šéf, predstavený vychádza v ústrety. Ale keď chce  niečo, čo bolí, keď sa mám zrieknuť niečoho, na čom mi záleží… Veď je to môj život! Ale Ježiš sa zrieka nielen svojej predstavy o živote, ale života samého… „Stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“, píše apoštol Pavol (Fil 2, 8).

 MY:   Mimochodom, sľub poslušnosti, ktorý okrem rehoľníkov robia aj diecézni kňazi, je podľa starších kňazov najťažší. Najmä v ponímaní, že máš poslúchať niekoho, kto na to nemá, kto tomu nerozumie a nebodaj, kto má morálne problémy…

V tomto smere som aj ja v istom čase bol skôr ochotný žiť poslušnosť Cirkvi, než konkrétnemu biskupovi. Najmä v oblasti, kde bol dokonca mimo učenia všeobecnej Cirkvi (u mňa to bola vec masmediálneho pôsobenia cirkvi, kde biskupi vôbec nepoznali cirkevné dokumenty o danej problematike a často išli proti nim).

Na druhej strane som ako manažér, stratég a tiež vojak chápal poslušnosť v zmysle vojnovej stratégie. Pešiak, rádový vojak, ju ťažko pochopí a neraz sa mu zdá rozkaz veliteľa absolútna hlúposť. Napríklad nalákanie nepriateľa a vytvorenie pasce. Vojak ani nesmie vedieť, že ju robí, lebo by to nerobil naplno. Hral by a nepriateľ by pochopil, že to nie je „naozaj“. Ale ak vojak nevie, proste „ide“. A až neskôr pochopí, o čo išlo. Že fungoval ako lákadlo a vďaka tomu sa nepriateľ „chytil“ a jeho armáda vyhrala. On vyhral.

Dnes to chápem skôr osobne, ako cestu spásy. Nesnažím sa pochopiť a ani nedúfam, že moji velitelia majú stratégiu. Lebo to nemusí byť o nich. So mnou má stratégiu môj Boh. A v jeho stratégii nemusí ísť o túto bitku, ani o toto desaťročie, či storočie.

Na druhej strane ide o každého i o mňa. A možno práve vďaka poslušnosti vyhráme. Nie ako pozemský tím, nie ako farnosť, či diecéza, ale Boh a ja. Boj o moju spásu. A pravdepodobne aj o spásu mojich blízkych, či mne zverených.

ADE:   Strach a peniaze som nikdy nemal, hovorí sa. Niekedy toto heslo parafrázujem na seba samého slovami: Pokoru a peniaze som nikdy nemal. Pričom je jasné, že bez pokory je problém i s poslušnosťou. I preto Vás dnes prosím o modlitbu i za mňa, aby som na ceste za touto čnosťou urobil v tomto roku aspoň malý krôčik. Samozrejme, i ja sa v tomto smere budem modliť za Vás.

Na druhej strane som rád, že to dnes mám za sebou. Začal som totiž pre mňa s najťažším sľubom z trojice, ktorou žijú „zasvätení“. Zajtra budeme spolu uvažovať o chudobe a napozajtra o čistote. Presnejšie – budeme uvažovať o Ježišovi z týchto uhlov pohľadu. Lebo o pripodobnenie Jemu v týchto dňoch ide. Amen.

apr 172014
 

Audio homília

AI: Predpokladám, že ste videli reklamu o narodeninách vnučky, na ktorých chýba babička. Končí nielen sfúknutím torty na Latinákovú tvár, ale najmä šťastným úsmevom vnučky, ktorá sa s babkou spojila. Dnes sme v evanjeliu počuli o Ježišovej slávnosti, poslednej večeri. Mnohým sa zdá, že tam tiež niekto chýba. Nemyslím na fantazmagórie Dana Brawna a Máriu Magdalénu. Myslím na ženu, ktorá bola Ježišovmu srdcu zo všetkých žien najbližšia. Na jeho matku, Pannu Máriu. Niektorí kresťania, mystici, napr. Katarína Emmerichová hľadajú riešenie, kde asi bola a aký mala podiel na prvej Eucharistickej slávnosti, ako prijala Ježišovo telo pod spôsobom chleba. Evanjeliá však nič také nespomínajú. Im tam nechýba. Prečo asi? Možno i preto, že ich autori vedeli, že Mária v tom čase už dozrela do iného stavu viery v božstvo a poslanie svojho Syna. Že jej spojenie, doslova duchovné zjednotenie s ním bolo na inej úrovni.

KE: Mária si jasne uvedomovala že Ježiš, jeho telo, už nepatrí jej. To telo, ktoré sa 9 mesiacov vyvíjalo pod jej srdcom, ktoré kojila, o ktoré sa starala, ktoré nežne hladila a objímala, ktoré zaodievala (o čom podľa niektorých svedčí Jánova spomienka na jeho spodný odev), ktoré živila… Ježiš úplne dal do služby svojho poslania, vykupiteľského diela. Dnes začína jeho definitívne rozdanie. Pričom ona vie, že jej definitívne nepatrí. A aj v tomto prijíma boží plán spásy, ktorý zajtra ukrižovaním Ježiša dosiahne vrchol.

DI: Hovorím definitívne, lebo toto vzdávanie sa Ježiša, toto odovzdávanie Otcovi začalo u Márie oveľa skôr. Proces pravdepodobne naštartovala udalosť, ktorá sa odohrala pred 20 rokmi, keď 12 ročný Ježiš ostáva v chráme. Na Máriinu výčitku vtedy reaguje podľa Lukáša slovami: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ježiš hovorí svojim rodičom, že nie je ich! Že tu nie je pre nich! Ba že oni nechápu jeho poslanie, v určitom slova zmysle jeho život! Úžasná rana, neuveriteľne tvrdé slová pre každého otca a mamu. Veď jedno z najdôležitejších slovných spojení pre nich je „moje dieťa“! Preň žijem, trápim sa, doňho investujem svoju lásku, námahu, utrpenie, ale aj svoje sny, v jeho prítomnosti vidím svoje šťastie, zaň som ochotný/á položiť svoj život. Ja najlepšie viem, čo potrebuje, čo mu osoží, čo je preňho dobré, čo ho urobí šťastným… O tom je celé to usmerňovanie a neraz i nezdravé zasahovanie do života svojich detí. Neustála kontrola, telefonovanie, starostlivosť, ktorá niekedy presahuje mieru. O tom je jeden z najväčších problémov súčasnej doby, že nám vyrástlo veľa mužov, ktorým ich matky neumožnili dospieť. Sociálne dozrieť, osamostatniť sa, byť chlapmi. Ostali chlapcami. Ježiš nemohol pripustiť takýto scenár. Jozef a najmä Mária, mala dozrieť i ako matka. Aj za cenu bolesti. Už vtedy si mala uvedomiť, že Ježiš nebol ich, nebol jej! Nepatrí jej, nebude tu pre ňu, má svoje poslanie, ktoré chce naplniť a to do detailu. Určite to vedela aj predtým, ale v chráme si to znovu a bolestne uvedomuje. Udalosť „tretieho meča“ v Máriinom bolestnom srdci (o ktorej by sme mali v apríli hovoriť) naznačuje to, o čom bude ich vzťah. Áno, Mária bude Ježiša hľadať celý svoj život. Nielen jeho telo, ale aj jeho myseľ, jeho túžby, potreby, jeho povolanie, poslanie. A On bude stále viac a viac pri svojom Otcovi.

PAR: Príbeh predznamenáva to, čo sa stalo po Ježišovom pobyte na púšti a krste v Jordáne, čo už Lukáš vôbec nerozoberá, len stručne poznamenáva: „Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum.“ Poznáme síce i pohľady, že tam prišiel i s Máriou, nakoľko v tom čase Jozef bol už mŕtvy, ale osobne si myslím, že nie. On potreboval byť sám, nezávislý. Venujúci sa len veciam otca. Učiť, byť tu pre ľudí, pre všetkých. Rozbehnúť „projekt“ nového Božieho ľudu, Božieho kráľovstva na zemi, Cirkvi, a v závere dať svoj život za ľud. Bolo to v tej chvíli odchodu z domu Márii už jasné? Pochopila to? Zdá sa, že nie hneď. Všetci traja synoptici totiž zaznamenávajú udalosť, keď za Ježišom prišla jeho matka a jeho bratia, ale pre zástup sa k nemu nemohli dostať. Keď mu to oznamujú, Ježiš odvetil tomu, čo mu to vravel: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ Potom vystiera ruku nad učeníkov a hovorí: “ Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat, sestra i matka.“ Nepripomína Vám tento príbeh práve situáciu v chráme? Opäť hovorí o Otcovia zdôrazňuje že nie je jej. Ježiš nikdy nepoprel, že je Máriiným synom, ale ona musí pochopiť, že ho nevychovala pre seba, ale pre neho. A jeho pokrmom je plniť Otcovu, Božiu vôľu.

MY: Dozrievanie v láske, ktorá sa vzdáva svojich predstáv je ťažké. Ale práve k takémuto dozrievaniu Ježiš pozýva a vedie svoju matku. Inak by nezvládla situáciu, o ktorej budeme počuť zajtra. Okrem pohľadu na trpiaceho syna tam bude Mária z kríža počuť aj Ježišove slová učeníkovi, ktorý stojí vedľa nej: „hľa tvoja matka“ a následne o sebe smerom k nemu „hľa, tvoj syn“. Všeobecne hovoríme, že práve vtedy sa stala matkou nás všetkých, ktorí sme žiakmi, učeníkmi jej syna. Myslím si však, že jej materinská úloha smerom k nám začala už oveľa skôr a veľmi silne ju cítiť práve vo Večeradle. Mária je neodmysliteľne spojená s tými, ktorí prijímajú telo jej syna. Lebo pochopila a prijala, že to telo, ba celý Ježiš nie je jej. Že patrí všetkým, ktorí sa s ním chcú spojiť, ktorí mu uveria, že je medzi nimi prítomný v chlebe a víne a takto ho prijímajú. V určitom slova zmysle preto môžeme povedať, že ten kto prijíma Ježišovo Eucharistické Telo, prijíma Máriu za svoju matku.

ADE: Mária teda pri Poslednej večeri nechýbala. Ona bola s prítomnými spojená v tom, ktorému jej syn ponúka obetu svojho života. V Bohu, Otcovi. Ona mu ju totiž ponúkla s ním. To znamená, že je spojená aj s nami. Na každej sv. omši. Nie cez smartfón, ako v onej reklame, ale cez vieru a lásku k Bohu. A to je spojenie oveľa silnejšie a trvácnejšie. Amen.

apr 012010
 

Sem-tam sa akiste vyskytne v našom slovníku spojenie „obrátiť sa k niekomu chrbtom“. Okrem doslovného chápania je možný aj prenesený zmysel – na niekoho zanevrieť, nahnevať sa, nechcieť mať s niekým nič spoločné a podobne.

Toto slovné spojenie však nepatrí do Božieho slovníka. U Boha nejestvuje niečo také, že by sa k niekomu obrátil chrbtom. V dnešnom evanjeliu sa spomína, že Pán Ježiš miloval svojich a miloval ich do krajnosti. Toto je hlavné posolstvo dnešného dňa. Pán Ježiš to hneď aj ukázal: umyl všetkým apoštolom nohy. Aj Judášovi, aj Petrovi, aj ostatným. Hoci viackrát v evanjeliu čítame, že sa nejako previnili voči nemu alebo nedostatočne chápali Ježišove slová. Stačí spomenúť „synov hromu“, Tomášove slová: „Poďme a umrime s ním.“, Filipove a Ondrejove váhanie pred zázračným rozmnožením chleba, Petrove zapretie či Judášova zrada. A zaiste toho bolo oveľa viac… Ježiš sa však nikomu z nich neobrátil chrbtom, všetkým umyl nohy… Problém môže nastať iba vtedy, keď sa človek obráti chrbtom voči Bohu. Stalo sa to v prípade Judáša, preto to smutné Ježišovo konštatovanie: „Ste čistí, ale nie všetci.“

My môžeme Jeho lásku voči nám vnímať najmä cez dva najväčšie prejavy Božej bezhraničnej lásky – Eucharistiu a sviatosť kňazstva. Aj na toto si práve dnes spomíname. Pri poslednej večeri Pán Ježiš ustanovil spôsob, ako môže zostať medzi nami a dávať sa nám za duchovný pokrm. Zároveň ustanovil aj kňazstvo, aby mal kto Eucharistiu tvoriť. Naozaj, viac a väčší prejav lásky ani nemôže byť.

Nech nás teda tieto tajomstvá počas dnešných dní preniknú do takej miery, aby sme my aspoň tou našou ľudskou troškou opätovali Pánu Bohu lásku, ktorú nám On dáva. Povedzme mu v duchu úprimné „ďakujem“ za to, že s nami stále ráta, že za žiadnych okolností sa k nám neobracia chrbtom.