okt 312017
 

Tak ako, pôjdeme v sobotu voliť? Či len voly volia? Pán prezident včera apeloval, aby sme šli… Mňa osobne v tomto predvolebnom čase upútala najmä bilboardová kampaň. Je jasné, že v tejto finálnej fáze sa hrá na tváre a ich čísla. Pričom niektoré tváre sa objavujú samé, buď jedna, alebo viac, iné sú podporené lídrom, ktorý ich predstavuje ako svojich. Tých, ktorí budú prezentovať jeho myšlienky, postoje k verejným veciam, teda politiku. Je to obdobná situácia, ako niekedy vidíme na tlačových konferenciách, kde okrem hovoriaceho, vedľa neho alebo za ním stoja ešte iní, ktorí tým deklarujú, že sú to aj ich postoje.

Nič nové pod slnkom. Sledovali ste, ako začínalo dnešné evanjelium? Keď videl… Ako na súčasnej „tlačovke“. Jeho učeníci sú pri ňom, lebo sa hlásia k tomu čo hovorí. K jeho návodu na šťastný život. Na dobrý život. Na život s najlepšou perspektívou. Ostatní počúvajú a môžu sa pridať.

Naozaj, kde sa cítite byť vy? Kde by ste sa zaradili?

Tak či onak si myslím, že Ježišova reč zaskočila všetkých. Od najbližších učeníkov po posledných zvedavcov. Kladie im (a aj nám) totiž pred oči základné otázky života – kde, v čom vidím svoje šťastie? Aké hodnoty túžim dosiahnuť, čo dá zmysel, čo naplní môj život? Pričom je jasné, že Jeho pohľad sa diametrálne líši od ich, ale aj našich predstáv, od toho, kde hľadáme šťastie.

Skúsme sa napriek tomu zastaviť pri jednej z ôsmich pozvánok k šťastnému životu. Pri tej ktorá korešponduje s dnešným druhým čítaním. Text z prvého Jánovho listu nám totiž osvetľuje aj základný motív blahoslavenstiev.

Sv. Ján začína slovami: „Milovaní, pozrite…  nimi aj sme“.

Všimli ste si v niektorom z blahoslavenstiev podobné slovné spojenie? Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Teda deťmi.

Zo spojenia vyplýva, že slová, ktorými Ján uvádza konštatovanie o Božích deťoch – akú veľkú lásku nám daroval Otec, môžeme aplikovať aj na Ježišovu reč na hore, na blahoslavenstvá. Boh nás miluje, preto nám dal svojho Syna, aby nás naučil, ako žiť. Najlepšie žiť, šťastne žiť. To nie je chyták, marketingový, či politický ťah, ktorý nás má kdesi nalákať. To je Božia pravda. Pravda Boha, ktorý je Láska a je náš Otec!

Poďme však bližšie k onomu siedmemu blahoslavenstvu, k šíriteľom pokoja. Myslím, že nejde len o svetových bojovníkov za mier, či mediátorov rozhnevaných strán. Ježiš hovorí v zmysle každodenného života. Myslí na tých, ktorí vnášajú pokoj do svojich rodín, do pracovných kolektívov, medzi kamarátov, do športového tímu, do miest a obcí atď.

Ako sa tam ten pokoj prináša? Ako to robiť, ako sa stať blahoslaveným?

Odpoveď nám môže ponúknuť pohľad z opačnej strany: čo tam prináša nepokoj? Z čoho pramenia naše nedorozumenia, zvady, hnev, urážky… Väčšinou z toho, že niekto myslí, hovorí, koná zle, nesprávne! Ale čo znamená myslieť, hovoriť a konať správne? Kde je merítko správnosti, čo dobra? Kto vie najlepšie, ako to je, či ako to má byť? Predsa ja, nie?   NIE!

Boh! Jediná objektívna pravda. Všimnime si, čo na inom mieste Ježiš hovorí: „Ja som cesta, pravda a životô. Iba On má plnosť pravdy. Ak teda chcem byť šíriteľom pokoja, ak chcem byť šťastný a chcem robiť šťastným aj iných, musím zaujať tieto postoje:

  1. Nemyslieť si, že len ja mám pravdu, že veci vidím najlepšie.
  2. Hľadať objektívnu, čiže Božiu pravdu.
  3. Uvedomiť si, že vedľa mňa sú Božie deti, ktoré tiež môžu mať niečo z tej objektívnej pravdy. Aj ony, nielen ja som stvorený na Boží obraz.
  4. Neodsudzovať, neriešiť veci s predsudkami.
  5. Počúvať dôvody, argumenty tých druhých.
  6. Snažiť sa vojsť do myslenia druhých, aby som pochopil, prečo veci vidia takto, inak ako ja.
  7. Milovať a z lásky sa prispôsobiť. Zrieknutie sa svojej vôle je jedným z najväčších prejavov lásky.

A to sme už pri láske, teda pri tom, čo napĺňa naše vnútro, čo nám prináša šťastie. Takáto láska však prináša šťastie nielen tým ktorí milujú, ale aj tým, ktorí sú milovaní. Prináša pokoj nielen do nášho vnútra, ale aj do našej rodiny, či tímu. Ba mohli by sme povedať všade…

Lenže to nie je pravda. Odporcovia pokoja, lásky porozumenia, zlo vo všetkých svojich osobách a štruktúrach nechce pokoj, nenávidí šíriteľov pokoja. Krásne to dnes vidieť na jeho postojoch k mužovi, ktorý si úradne oblieka farbu pokoja, ktorý chodí v bielom. Ak sa pozrieme na predchádzajúce kritériá – vidíme že pápež František je jasným šíriteľom pokoja. A koľko nenávisti žne aj uprostred Cirkvi. Medzi veriacimi, dokonca teológmi a hierarchiou Cirkvi.

Nič nové pod slnkom. Jeho predchodca, ktorý žil v Palestíne pred 2000 rokmi, sa stretal s obdobnými postojmi. Ba dokonca s nimi počítal. Preto na inom mieste hovorí: „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím Vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom“. Tento pokoj sa totiž nedáva, on sa šíri. Šíriteľmi pokoja, ktorí prirodzene narážajú na odporcov dobra, pravdy, lásky, pokoja. Ježiša tento stret, náraz vyniesol až na kríž. Zdalo by sa, že prehral. Víťazstvo však patrilo Jemu, čo dokázal najmä svojim zmŕtvychvstaním. A všimnite si ako pozdravil apoštolov po tomto víťazstve: „Pokoj Vám!“

Najväčší šíriteľ pokoja pokračuje vo svojom poslaní. Nielen pozdravom, aj postojmi. To nie je divadlo pred celým svetom, to nie je lynčovanie nepriateľov, to nie je pokoj vojenského víťazstva. Ide k svojim, ktorých učil byť šíriteľmi pokoja a lásky. Neodsudzuje, počúva, vysvetľuje, povzbudzuje, dáva dôveru. Stretnutie s Emauzskými učeníkmi, s neveriacim Tomášom i s Petrom, ktorý ho zaprel, sú úžasnou ukážkou šírenia pokoja.

Neviem, či som vás teda presvedčil, aby ste išli voliť. O to samozrejme nešlo. Chcel som Vás len trochu povzbudiť k tomu, aby ste sa stali šíriteľmi pokoja. Lebo sa to oplatí, prináša nám to Božiu blízkosť a šťastie na zemi a raz aj krásne pozvanie do spoločenstva Božích detí v nebi. Amen.

nov 012015
 

Počul si o trojčlennom delení spoločenstva veriacich na Cirkev putujúcu, trpiacu a oslávenú? Akú Cirkev si povolaný žiť ty?

Kresťanovi, ktorý sa snaží svoju vieru žiť, nepripadá toto delenie cudzo. Písmo, liturgické texty a každodenný život v spoločenstve veriacich ho stále vedú k tomu, že je pútnik spolu s ďalšími pútnikmi, že kráča s Božím ľudom, ktorý smeruje k prisľúbeniu.  Pochopenie seba a ostatných ľudí ako spoločenských je tu samozrejmosťou, ktorá ide ďalej ako dovidí oko každodennej skúsenosti. Prijíma ako súčasť svojho života ľudí, ktorých už na zemi nemôžem bežne stretnúť a predsa som s nimi spojený spomienkami. Na ľudí, ktorých život sme tu zdieľali a spoločné putovanie na zemi bolo prerušené ich smrťou, si spomíname zajtrajšou spomienkou na zosnulých. Veríme, že sú stále na ceste k Bohu, len už v inej situácii ako my. Súčasťou nášho presvedčenia je aj to, že sa potrebujú očistiť, aby mohli vstúpiť do blízkosti svätého Boha. Preto ich označujeme za trpiacu Cirkev, lebo za podstatné považujeme utrpenie, ktoré ich premieňa a pripravuje na prebývanie v Božom kráľovstve. To, čo veríme, že pre nich môžeme urobiť je, že k ich stretnutiu s Vykupiteľom chceme prispieť láskou prejavenou v modlitbe za nich.

A možno niekedy očakávame podobnú pomoc v našom pozemskom utrpení od tých, ktorých priraďujeme k oslávenej Cirkvi a najčastejšie ich nazývame svätými. Ich sviatok dnes slávime. Možno s presvedčením, že sú nám príliš vzdialení, lebo sú už nebi. A to sa nám zdá ďaleko od nášho sveta ešte vo vývoji a asi aj od sveta trpiacich.

Ale v spisoch, čo nám ostali po ľuďoch dnes už vyhlásených za svätých, nájdeme skôr iné presvedčenie. Oni mali istotu, že budú ďalej prežívať spoločenstvo s ľuďmi na tejto zemi. Sv. Terézia z Lisieux skryla svoju starosť o nás „pozemšťanov“ do záplavy lupeňov ruží a sv. Pio z Pietrelciny už na zemi Bohu „predpisoval“, kde bude stáť, aby dobre videl na všetky svoje duchovné ovečky. Krátko povedané, pozemské presvedčenie tých, ktorých Cirkev za svätých vyhlásila, bolo také, že si všetci stále pomáhame na ceste, ktorá je naším spoločným putovaním. Preto sv. Pavol vo svojom liste oslovuje veriacich ako povolaných svätých. Preto Ježiš učí o blahoslavenstvách, v ktorých opisuje, čím prechádzajú a čo sa učia jeho učeníci pri putovaní na tejto zemi. Zároveň tak vyhlásil, že prísľuby blahoslavenstiev môžeš niekedy dopredu ochutnať a vnímať chuť víťazstva, ktoré je pre teba pripravené. Tí čo sú vyhlásení za svätých, sú svedkami dôveryhodnosti tohto Božieho prísľubu.

Je to totiž nie len jedno jediné podstatné povolanie všetkých ľudí, a to povolanie k svätosti. Je to aj jedna veľká skutočnosť jednej stále putujúcej Cirkvi, v ktorej si pomáhame a žijeme a tak sa posväcujeme. Aj ty v nej máš nie len svoje prednostné miesto, či už v jej časti putujúcej, trpiacej alebo oslávenej, ale aj spoločný cieľ. Oprať a zbieliť si spolu s ostatnými svoje rúcho, aby sme pred Baránkom mohli volať na jeho slávu. Už dnes to pozemským spôsobom, spojení s Cirkvou trpiacou a oslávenou môžeme v Eucharistii urobiť. Dnes môžeš Cirkev povolanú k svätosti žiť aj ty.

okt 312014
 

Liturgické čítania

AI:   Akú alternatívu by ste použili na slovko „svätí“? Dobrí, výborní, čestní, spravodliví… aj šťastní? Asi áno, veď dnes oslavujeme tých ľudí, ktorí sú v nebi, teda prežívajú večné šťastie.

Konečne, lebo na zemi asi šťastní neboli. Veď všeobecné presvedčenie je, že budúcu, nebeskú slávu získame za utrpenia tohto života. Tak sme to mohli pochopiť aj z dnešného prvého čítania. Apoštol Ján v knihe Zjavenia vníma nespočítateľný zástup vykúpených, ktorí „prichádzajú z veľkého súženia“. V jednom zo svojich podobenstiev – o boháčovi a Lazarovi aj Ježiš stavia do protikladu osud človeka na zemi a osud po smrti. Je to teda tak, že ak chceme prísť do neba, musíme život na zemi prežiť v „sĺzavom údolí“?

KE:   Myslím, že to by bol veľmi oklieštený pohľad na cestu života. Veď na druhej strane hovoríme, že šťastie človeka spočíva v dosahovaní šťastia. V ceste za ním, v perspektíve rastu blaženosti. A práve takto by sme mohli chápať dnešné evanjelium, kde Ježiš hovorí o blahoslavených, teda šťastných. Nie v zmysle jednorazovom, ale o ceste životného, ľudského šťastia. O ceste, ktorá končí v nebi.

DI:   Ježišova „Reč na hore“, ktorej vrchol tvoria práve blahoslavenstvá, sa považuje za akési programové vyhlásenie nášho Učiteľa. Podľa evanjelistov bola prednesená na začiatku jeho verejného účinkovania. Nie celkom, ale keď už získal veľké množstvo poslucháčov a chcel im „odprezentovať“ svoj a teda Boží pohľad na život človeka. Na jeho základnú túžbu po šťastí.

Blahoslavenstvá na prvom mieste ukazujú, že šťastní môžu byť všetci ľudia. Je to presný opak toho, čo si často predstavujeme pod šťastím my, alebo aj Ježišovi súčasníci. Že je to niečo výnimočné, po čom síce túžime, ale nás to môže celý život obchádzať. Šťastie podľa Ježiša nespočíva ani v majetku, ani v permanentnej radosti, či smiechu, ani v presadení seba, ani v nadvláde nad inými, alebo inom úspechu, ani v telesných pôžitkoch, ba dokonca ani v pokoji od ľudí. Lebo toto nie je k dispozícii všetkým. A on prišiel učiť ceste šťastia všetkých ľudí.

Šťastie nie je niečo, čo sa na nás usmeje, čo „spadne z neba“, nie je to niečo jednorazové, ani vonkajšie. Je to stav vnútra, ktorý vychádza z postoja človeka k sebe, k svetu a k Bohu. Z pochopenia, že sme milovaní a povolaní k večnému spoločenstvu lásky s Bohom. A že nie je nič väčšie a dôležitejšie, ako toto. Že na ničom viac nezáleží. Ani na majetku, ani na úspechu, ani na pôžitku, ba dokonca ani na pokoji, či zdraví. Veď ak večné šťastie spočíva v prežívaní spoločenstva s Bohom, tak jeho dosahovanie a teda šťastie na zemi, spočíva tiež v prežívaní tohto spoločenstva. Aj keď ešte v obmedzenej miere.

A spoločenstvo s Bohom ponúka Ježiš všetkým. Urobil to na záver svojho verejného účinkovania realizáciou vykupiteľského diela. Mimochodom, bez vykúpenia a otvorenia neba, teda perspektívy večnosti, by blahoslavenstvá nemali zmysel. Ba mohli by sme ich považovať za podvod. Až tajomstvo Veľkej Noci dáva zmysel tomu, čo sme počuli, ceste plného ľudského šťastia.

PAR:   Stačí teda vedomie, že sme milovaní? „Miluj a rob, čo chceš“? Áno, aj nie. Lebo ak milujeme, tak robíme, čo chce milovaný. Teda náš Učiteľ. Ak skutočne milujeme, nedáme prednosť nikomu a ničomu pred touto láskou:

  1. Nie sme závislí na hmote a majetku. Sme teda chudobní „v duchu“, lebo vieme, že máme oveľa väčšie bohatstvo – lásku.
  2. Nevyruší nás ani smútok a žiaľ, lebo vieme, že to všetko raz pominie. Nie žeby sa nás bolestivé udalosti, ako smrť blízkych, alebo iné tragédie nedotkli. Bolí to a to je prirodzené, ba dokonca dobré, lebo si uvedomujeme silu lásky. A k nej smerujeme. I cez slzy!
  3. Nevyruší nás dokonca ani to, že úspech na zemi majú často krikľúni, klamári, podvodníci, ľudia arogantní a úlisní… zlí. Lebo vieme, že v konečnom dôsledku, novú a večnú „zem“ Boh pripravil ľuďom lásky, nám.
  4. Bojujúcim za spravodlivosť napriek tomu, že tá na zemi v plnosti nikdy nebude. Že sa jej „nenajeme“. Ale vieme, že raz sa nasýtime spravodlivosťou samou, ktorou je Boh. Ba my sa ním sýtime už teraz.
  5. Ak veríme Bohu a jeho láske, veríme, že preukázané dobro, milosrdenstvo sa nám vráti mnohonásobne. Že ak dokážeme premáhať zlyhania ľudí láskou, božia láska prekryje aj všetky naše.
  6. Nemusíme všetko mať, všetko vidieť, všetko skúsiť, všetko zažiť a užiť, lebo vieme že nás čakajú oveľa väčšie zážitky.
  7. Nemusíme robiť revolúcie na zborenie starého a postavenie nového sveta. Lebo vieme, že nový svet božích detí už stojí a my, ako šíritelia pokoja, doňho smerujeme.
  8. Vo vedomí tejto lásky dokážeme byť šťastní aj pri prenasledovaní, či iných zlých, nepriaznivých okolnostiach. Lebo vidíme svetlo na konci tunela a tým svetlom je náš Boh, naša láska.

MY:   Keď sa píše odborná práca, alebo vedecká literatúra, tak sa musia uviesť i zdroje. I keď homília sa za takúto nepovažuje, predsa chcem uviesť zdroj, ktorý ma k dnešnému uvažovaniu o svätosti, ako šťastí, viedol. Znovu, podobne ako v nedeľu, ma inšpiroval svätý Ján Pavol II. Charakteristický svojim úsmevom. I keď poznáme aj jeho nahnevanú tvár, či zvýšený hlas, i keď vieme, že bol aj mužom utrpenia, myslím, že to bol v podstate šťastný človek. Lebo svojim životom smeroval k večnému šťastiu. To mi hovorí aj väčšina spomienok a fotografií, ktoré poznám.

Jeho svätosť nespočíva v tom, že by bol všetko v živote 100% zvládol. Mal svoje chyby a zlyhania a sám si ich aj bol vedomý. Ani Cirkev pod jeho vedením nebola 100%. Ale jasne ukazoval, že napriek všetkému nič nie je dôležitejšie, ako láska k Bohu a k človekovi. Žil vo vedomí, že je milovaný a očakával stretnutie s večnou Láskou. A milióny ľudí toto smerovanie vnímalo a pochopilo.

ADE:   Všetci svätí teda = všetci šťastní. Kiež by sme k nim raz v nebi patrili i my. Cesta je jasná. Je to cesta dosahovania šťastia, teda cesta šťastia, na ktorú sme dnes znovu pozvaní. Záleží len na nás, svoje šťastie máme vo svojich rukách. Amen.

nov 012007
 

Milí bratia a sestry,
každý človek túži po tom, aby patril do nejakého spoločenstva ľudí, či už je to rodina, partia mladých, pracovný kolektív, známi, priatelia atď. Aj to, že ľudia vstupujú do manželstva, je prejavom, že nechcú byť sami, že vo dvojici – teda tiež v spoločenstve – sa ľahšie žije. Tak sme stavaní. Každý túži po tom, aby nebol sám. Človek sám toho veľa nedosiahne. Keď už je nejaká skupinka ľudí s nejakým spoločným cieľom, ide to ľahšie. Aj preto vznikajú rôzne kluby, odbory a združenia.

Dnes oslavujeme tiež jedno veľké spoločenstvo, ktoré sa nazýva spoločenstvo svätých. Je to združenie všetkých tých, ktorí si „zbielili rúcho v Baránkovej krvi“ a teraz stoja pred Baránkovým trónom, sú odetí v bielom a s palmou v ruke. Pritom volajú Bohu na slávu.

Sv. Pavol hovorí, že „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ Nikto z nás si nevieme ani len predstaviť, ako to tam v nebi vyzerá. Symbolická reč Knihy Zjavenia apoštola Jána, z ktorej úryvok sme počuli v prvom čítaní, nám to chce aspoň trochu naznačiť. Biela farba je znakom nevinnosti. Kto sa chce dostať pred trón Baránka, musí byť bez hriechu. Samozrejme, že nikto nie je bez hriechu. No už v Starom zákone v Knihe proroka Izaiáša sa píšu Božie slová o tom, že aj keby ľudské hriechy červenali ako purpur, v Baránkovej krvi zbelejú ako vlna. Červená farba je v Starom zákone symbolom hriechu a smrti. Boh už tam vyzýva ľud na pokánie, aby opustili cesty, ktoré vedú do záhuby. Sám dáva možnosť, že tie hriechy zničí a my, ľudia, budeme čistí a slobodní. Toto platí stále. Aj dnes. Biela farba naproti tomu je farbou života. Palma symbolizuje víťazstvo. Všetci tí, ktorým patria tieto atribúty (vlastnosti), patria medzi svätých, medzi tých, ktorí prijali Božiu výzvu, ktorí činili pokánie, ktorí zobrali Božie slovo vážne. Je tam totiž tá veľmi dôležitá vec, že na to aby sme dosiahli tú istú blaženosť a to isté spoločenstvo, musíme prijať kritériá, ktoré nám Boh ponúka. V evanjeliu sme počuli 5.kapitolu z Matúšovho evanjelia, ktorej sa zvykne hovorievať aj „evanjelium v skratke“. Blahoslavenstvá, návod, ako sa dostať do neba. V prvých štyroch sa nachádza protiklad: chudobným bude patriť Božie kráľovstvo, plačúci budú potešení, tichým bude patriť zem, hladní budú nasýtení. V ďalších štyroch sa nachádza skôr uistenie: milosrdní dosiahnu milosrdenstvo, ľudia čistého srdca dosiahnu Boha, tí, čo šíria pokoj, nájdu ho v Bohu, spravodlivým bude patriť Božie kráľovstvo. Ak sme sa našli aspoň v jednom z nich, máme dôvod na radosť, pretože aj pre nás sa otvára spoločenstvo svätých.

Dnes teda oslavujeme ten veľký a nespočetný zástup našich bratov a sestier, ktorí dosiahli nevinnosť, ktorí zvíťazili s pomocou Božou nad diablom a teraz chvália Boha v nebi. Zároveň si pripomíname, že nebo môžeme dosiahnuť aj my sami. Aj nás tam určite Boh čaká. Prví kresťania sa dokonca zvykli nazývať medzi sebou svätými. Na prvý pohľad opovážlivé pomenovanie. No vyjadruje radosť a nádej, že každý opravdivo žijúci kresťan dosiahne Božie kráľovstvo, ba už tu na zemi má na ňom účasť, už tu na zemi žije spoločenstvo s Bohom.

Jeden príbeh hovorí o dvoch mníchoch, ktorí sa odkiaľsi dozvedeli, že na zemi jestvuje miesto, kde sa zem dotýka neba. Mali by tam byť nejaké dvere, ktoré keď otvoria, ocitnú sa pred Bohom. Vybrali sa teda na cestu, aby to miesto našli. Putovali po svete, zažili rôzne nebezpečenstvá, zimu, hlad, nepohodu, ale nakoniec predsa len našli, čo hľadali. Boli to celkom obyčajné dvere. Oni s radosťou a s bijúcim srdcom zaklopali a stlačili kľučku. Keď vstúpili, ocitli sa zrazu vo svojej kláštornej cele, z ktorej pred rokmi odišli hľadať nebo. Vtedy pochopili. Miesto, kde sa dotýka zem neba, sa nachádza práve tam, kde sú, na mieste, ktoré im určil Boh.

Bratia a sestry, to miesto alebo prostredie, kde žijeme, môže byť tiež miestom, ktoré sa dotýka neba, ak ho takým spravíme. Kritéria na to máme, počuli sme ich dnes v blahoslavenstvách. Všetci svätí, tí, ktorí majú palmu víťazstva a biely odev, nás s radosťou očakávajú a pomáhajú nám v tom. Modlime sa spoločne: Bože, prijmi aj nás raz do tohto veľkého spoločenstva, daj nám prežívať tú veľkú radosť, ktorú si prisľúbil všetkým tým, ktorí rúcho svojej duše vybielia pokáním v Krvi tvojho Syna. Amen.

nov 012006
 

Bratia a sestry,
Každého z ľudí trápi budúcnosť. Čím lepšie sa zaistiť, pripraviť na zimu, na dôchodok, na ďalšie roky. Je dobré, keď myslíme na to, čo ešte len bude, čo nás môže postihnúť a je dobré sa na to aj pripraviť, aby sme neboli prekvapení. Z tohto dôvodu máme dokonca aj v Biblii knihu, ktorá hovorí o našej budúcnosti, o tom, čo sa stane v posledných dňoch a ako to bude vyzerať potom. Samozrejme, že táto kniha – Kniha zjavenia sv. Jána apoštola, píše len v náznakoch, v obrazoch. Dokonca o nej a o jej obsahu koluje aj veľa domnienok a povier.

Dnes sme ako prvé čítanie čítali úryvok práve z tejto zaujímavej knihy. Vykresľovala nesmierny, nespočítateľný zástup tých, ktorí stoja pred trónom Baránka, a anjelov, starcov, ktorí sa klaňajú Bohu.

Tento úryvok je veľmi zaujímavý pre mnohých – aj pre niektorých z tých, čo nepatria do katolíckej Cirkvi. Niekedy sa zvyknú aj odvolávať na počet spasených, ktorý sa tu udáva – 144 tisíc. Hovoria, že je akýsi limit, strop, viac ľudí sa do neba nevojde. Keby sme tento výklad zobrali vážne, bolo by to naozaj vážne… Do neba by sa dostal len veľmi maličký zlomok ľudí všetkých čias. Našťastie však vieme, že v Biblii je reč čísel symbolická, nie exaktná, ako ju my vnímame. Vieme, že izraelských kmeňov bolo 12. Počet 144 tisíc dostaneme vynásobením dvanástich kmeňov dvanástimi tisícami z každého kmeňa. Tento číselný údaj teda pozostáva z čísiel dvanásť a tisíc. Číslo dvanásť symbolizuje v Starom zákone Izrael a v Novom zákone nový Izrael, teda tých, ktorí uverili Bohu. Číslo tisíc zase predstavuje nespočetné množstvo, kvantum. Keby sme chceli teda číslo 144 tisíc preložiť do nášho jazyka, tak povieme, že je veľmi veľa ľudí, ktorí oslavujú Boha v jeho kráľovstve. Nemusíme sa báť, že by to bolo nejako limitované. Ide skôr o to, kto sa dostane do toho nekonečného zástupu vyvolených. Na to máme odpoveď v druhom čítaní, v poslednej vete: „Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý.“ Sv. apoštol Ján hovorí o veľkej láske, ktorú nám daroval Otec. Tá láska spočíva v tom, že sa môžeme nielen volať Božími deťmi, ale že nimi naozaj aj sme. A tá láska spočíva aj v tom, že nám pripravil skvelú budúcnosť. A kto má nádej v neho, kto sa usiluje byť čistý, ten je spôsobilý dosiahnuť Božie kráľovstvo.

Všetci teda máme možnosť oslavovať Boha v jeho kráľovstve a byť oslavovaní spolu so všetkými svätými. Nie je to len pre niektorých, svätosť je pre všetkých. V zozname svätých sa nachádzajú králi, ale aj otroci, ženatí aj slobodní, vydaté aj panny, kňazi a biskupi, rehoľníci, miništranti, chlapci a dievčatá, robotníci aj roľníci a mnoho takých, o ktorých nevieme. Máme šancu sa pridať k nim a rozšíriť tento zoznam. Je to veľmi jednoduché – usilovať sa byť čistým, mať nádej v Boha, ako píše sv. Ján.

Chiara Lubichová, zakladateľka hnutia Focolare, rozpráva nasledujúci príbeh: „V roku 1978 zaklopal v Ríme na dvere, kde bývali dievčatá sympatizujúce s hnutím, ustráchaný a bezradný muž. Prosil ich o pomoc, lebo nemal z čoho zaplatiť nájomné a hrozilo, že na druhý deň ho majiteľ vyhodí aj s rodinou. Dievčatá bezradne na seba pozreli. Nemali toho veľa, ale po spoločnom súhlase otvorili zásuvku a dali mu všetky svoje úspory, ktoré mali. Dôverovali Bohu, že ich neopustí. Na druhý deň skoro ráno zazvonil telefón. Bol to ten istý muž, ktorý včera žiadal o pomoc. Povedal, že príde o 15 minút, ešte predtým, ako pôjdu do práce. Prišiel, ale bol to úplne zmenený človek. S radosťou im oznamoval: „Včera, keď som sa vrátil domov, manželka mi dala veľkú obálku, ktorá mi došla. Notár mi oznámil, že som dostal veľké dedičstvo, o akom sa mi ani nesnívalo. Chcel som sa s vami podeliť o túto veľkú radosť.“ Suma, ktorú im potom vrátil, bola dvojnásobná oproti tej, čo mu požičali.“

Bratia a sestry, ak my venujeme Bohu svoj život tu na zemi, Boh nám to nie dvojnásobne, ale mnohonásobne vráti. Ak skladáme svoju nádej v neho tu na zemi, ak žijeme s ním, ten život bude pokračovať. Bude to však život neporovnateľne krajší, život medzi množstvom všetkých tých, ktorí mu verili a dosiahli slávu svätých.

Amen.

nov 012003
 

Bratia a sestry,

V dnešnej dobe často počujeme otázku „čo z toho mám?“. Hovoria tak obchodníci, hovoria tak ľudia, keď majú niekomu pomôcť, keď sa majú niečoho vzdať, no hovoria tak aj deti či žiaci v škole. Nikto nechce byť stratový, každý chce dosiahnuť nejaký ten zisk. Keď niekto dáva svoje peniaze do banky alebo do nejakých fondov, tak len preto, aby mu tie peniaze vyniesli ešte viac. Na čas sa síce tých peňazí zriekne, ale vie, že potom dostane viac. Každý chce teda, ako sa povie, správne investovať.

O správnych investíciách sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš hovorí, že blahoslavení budú tí, ktorí investovali do tých najlepších fondov, ako sú: šíriť pokoj okolo seba, zriekať sa majetku v prospech iných, zrieknuť sa hriechu, šíriť vieru, nehanbiť sa za ňu. Týmto všetkým, ktorí vlastne investovali do dobra, sľubuje hojnú odmenu v nebi.

Teda aj v duchovnom živote sa dá investovať dobre alebo zle. Ak investujem do dobrého, teda ak sa zrieknem svojho pohodlia a egoizmu len preto, aby som mohol urobiť niečo dobré – pomôcť iným, potešiť, vypočuť, je to tá najlepšia investícia života. Po smrti si to všetko nájdem, ako sa hovorí, aj s úrokmi. Naopak, ak investujem zle – ak nevidím nič, len svoje záujmy, tiež si to po smrti nájdem aj s úrokmi, ale na inom mieste, tam kde by určite nikto z nás nechcel ísť. A práve dnes je deň tých, ktorí už tú odmenu po smrti získali v nebi. Zaiste vieme o viacerých, ako žili, ako zomreli. A vieme aj to, prečo ich Cirkev vyhlásila za svätých. Mučeníci investovali svoj život na to, aby vydali svedectvo viere. Vieme, že takí idú po smrti rovno do neba. Teda ich investícia sa im oplatila. Tí, ktorí neboli mučeníci, sa zase nejakým iným spôsobom pričinili, aby svedčili o Božej pravde, aby pomáhali iným. Skrátka, všetci svätí niekam niečo investovali: svoj čas tým, ktorí to potrebovali, svoj majetok chudobným, pomoc a povzbudenie každému, kto to potreboval, atď.

Všetci títo obyvatelia neba sú nám teda takou veľkou výzvou, aby sme ich nasledovali v ich príklade. Keď ide o pozemské veci, ako sú peniaze, výhodné zamestnanie a podobne, vieme byť veľmi šikovní. Buďme teda takí šikovní aj v tom duchovnom zmysle – keď treba niekomu pomôcť, nebojme sa predbiehať sa v týchto investíciách. Hoci ten čas by sme mohli využiť na nejaké naše záľuby alebo príjemnejšie činnosti. Som si však istý, že ovocie tej našej činnosti pre druhých nájdeme raz v nebi, ktorá sa vráti ako veľmi dobrá investícia nášho života.

V tieto dni Svätý Otec vyhlásil za blahoslavenú ženu našich dní – Matku Terezu. Zomrela len prednedávnom. Vieme, že veľmi pomáhala tým najchudobnejším. A tiež to mohla považovať za stratu. Veď určite boli aj príjemnejšie veci, ako ošetrovať malomocných a pochovávať mŕtvych, ktorým ani nevedela mená. Príklad tejto slabej ženy otriasol celým svetom. Majú ju v úcte kresťania, mohamedáni, hinduisti aj budhisti. Toto je práve tá správna investícia dnešných dní – svedectvo, ktoré otriasa aj nevercami – pomoc druhým. Aj za cenu vlastného utrpenia, či nepohodlia. Dnešný svet sa dá presvedčiť práve týmto, ničím iným a už vôbec nie peknými rečami.

Nech nás teda príklad Matky Terezy, ale aj ostatných svätých naozaj tiahne k tomu, aby sme sa nebáli robiť dobré „duchovné investície“, teda šíriť dobro aj za cenu zrieknutia sa pohodlia alebo príjemna. Veď všetko sa nám raz mnohonásobne vráti.

Amen.