mar 302018
 

Pred začiatkom liturgie:

Bratia a sestry! Vitajte v našom chráme, vitajte pri bohoslužbe, v ktorej si pripomenieme najväčší dôkaz Ježišovej lásky k nám, obetu jeho života na kríži. Podobne ako včera, budeme obrady vnímať s našimi hosťami: Prvým sú liturgické smernice Rímskeho misála, druhým slovenské Direktórium, tretím sv. Ján evanjelista, s a štvrtým prorok Izaiáš.

Hneď aj odovzdávam slovo prvému hosťovi, ktorý hovorí: „Podľa pradávnej tradície Cirkev v tento a v nasledujúci deň neslávi Eucharistickú obetu. Oltár má byť úplne obnažený, bez kríža, svietnikov a plachiet. V popoludňajších hodinách okolo tretej sa slávi liturgia umučenia Pána. Má tri časti: liturgiu slova, poklonu svätému krížu a sväté prijímanie. Kňaz, ktorý sa oblečie ako na omšu do rúcha červenej farby, s prisluhujúcimi príde k oltáru a ľahne si dole tvárou.“

„Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.“ – píše tretí hosť, sv. Ján vo svojom prvom liste. „Slovo, ktoré sa stalo telom. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného a vlastné ho neprijali.“ – čítame zas v úvode Jánovho evanjelia. To povstanie, nepoznanie a neprijatie vyvrcholilo v piatok 14. nisana, čo bolo pravdepodobne 7. apríla roku 30, kedy vyvolený národ odvrhol svojho kráľa a vyvolil si slobodu zločinca. Teda zločin namiesto čnosti.

O tom všetkom, o otrasnom divadle počnúc Getsemanskou záhradou a končiac hrobom pod Golgotou nám dnes sv. Ján bude rozprávať. Nie je to však len vec Židov pred 1988 rokmi, je to vec celého sveta a každého času. I nás. I my sme nepoznali, neprijali, ba neraz povstali proti nemu. I my sme si často zvolili hriech namiesto čnosti. Preto i my dnes v pokore a hanbe za svoje zlyhania ležíme, alebo kľačíme pred jeho oltárom a neskôr pred jeho krížom.

 

Po prvom čítaní a žalme:

Pred chvíľkou sme počuli 4. pieseň o Pánovom služobníkovi – ebed Jahve. Napísal ju Deutero-Iaiáš približne 550 rokov predtým, než sa stalo to, čo zobrazuje – utrpenie Mesiáša. Nielen fyzické. „Kto uveril čo sme hlásali?  – pýta sa Izaiáš v jeho mene. A žalmista v jeho mene hovorí: „Vytrácam sa z ich pamäti ako mŕtvy, som sťa odhodená nádoba“.

Realizáciu týchto predpovedí sv. Ján spomína na záver 6. kapitoly svojho evanjelia, potom, ako Ježiš hovorí o Eucharistickom chlebe, ktorým má byť jeho telo. „Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?! Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: Toto Vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som Vám povedal, sú Duch a život. Vtedy ho – ako ďalej poznamenáva sv. Ján – mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: Aj vy chcete odísť?“

Vtedy neodišli, ba Peter vyznáva svoju vieru. O niekoľko mesiacov, v Getsemanskej záhrade ich však Kristus sám necháva odísť, ako budeme počuť o chvíľu v pašiách. Do Jánovho opisu Ježišovho utrpenia nás uvedie úryvok z listu Hebrejom, ktorý opisuje atmosféru Ježišovej predsmrtnej úzkosti.

 

Po homílii:

Náš prvý hosť píše: „Poslednou časťou liturgie slova je modlitba veriacich. Kňaz pri oltári povie so zopätými rukami úvodnú výzvu, ktorou oznámi úmysel. Potom všetci zotrvajú chvíľu v tichej modlitbe. Nato sa kňaz modlí nahlas s rozopätými rukami. Veriaci počas modlitby stoja alebo kľačia.“

U nás bude výzvu hovoriť brat kaplán a modlitbu náš farár. Počas prosieb budeme stáť, kto nevládze, nech si sadne.

Modlitby ukazujú, že Ježišovo vykupiteľské dielo sa týka všetkých ľudí. Ich poradie je určené prijatím vykúpenia, teda prihlásením sa k Ježišovmu krížu. Začneme spoločenstvom veriacich – Cirkvou, jej hlavou i celým mystickým telom, potom sa budeme modliť za katechumenov a oddelených bratov, čiže za jednotu Cirkvi. Následne za bratov starších vo viere – Židov, potom príslušníkov iných náboženstiev a nakoniec za neveriacich. Po spomenutí celého ľudstva sa na záver vrátime domov v modlitbe za našu vlasť a za tých, čo znášajú útrapy.

 

Po modlitbách veriacich:

„Ježiš povedal Nikodémovi: Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ – píše sv. Ján vo svojom evanjeliu. Čítali sme to pri nedeľnej sv. omši pred tromi týždňami. Pred dvomi sme opäť v Jánovom podaní počuli Ježišovu predpoveď: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“.

Áno, Pane, všetkých nás priťahuješ, lebo napriek našim hriechom a tvojmu utrpeniu za ne si prišiel s láskou k nám. Tak nám to píše tvoj milovaný učeník: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“

Symbolom tejto spásy sa stal nástroj umučenia – kríž. Rubriky rímskeho misála pokračujú:

 

Pre obrad odhaľovania kríža:

„Po modlitbách veriacich nasleduje slávnostná poklona svätému krížu. K oltáru sa prinesie zahalený kríž v sprievode dvoch prisluhujúcich so zažatými sviecami. Kňaz stojac pred oltárom vezme kríž, poodhalí jeho časť, vyzdvihne ho a začne spievať: Hľa drevo kríža. Všetci odpovedajú: Poďte, pokloňme sa. Keď dospievajú, všetci si kľaknú a chvíľu zotrvajú v tichej adorácii. Keď vstanú, kňaz odhalí pravé rameno kríža, znova pozdvihne kríž a spieva: Hľa drevo… pričom sa pokračuje ako prvý raz: odpoveď Poďte, pokloňme sa a adorácia. Napokon odhalí celý kríž a tretí raz sa robí to isté. Potom odnesie kríž ku vchodu do presbytéria, kde nasleduje vlastná, osobná poklona krížu. Krížu sa príde pokloniť najprv kňaz, potom prisluhujúci a všetci veriaci. Vzdajú mu úctu jednoduchým pokľaknutím, alebo iným vhodným spôsobom, napríklad pobozkaním.“

 

Pre obrad prinášania kríža:

„Kňaz ide ku vchodu kostola. Tu vezme nezahalený kríž, prisluhujúci vezmú zažaté sviece a idú v sprievode cez kostol do presbytéria. Ten čo nesie kríž najprv pri vchode, potom uprostred kostola a napokon pred presbytériom spieva: Hľa, drevo kríža. Všetci mu odpovedajú: Poďte, pokloňme sa! Po každej odpovedi si kľaknú a chvíľu zotrvajú v tichej adorácii. Potom sa kríž so sviecami položí ku vchodu do presbytéria. Krížu sa príde pokloniť najprv kňaz, potom prisluhujúci a všetci veriaci. Vzdajú mu úctu jednoduchým pokľaknutím, alebo iným vhodným spôsobom, napríklad pobozkaním.“

 

Počas tejto poklony budeme spievať z Jednotného katolíckeho spevníka pieseň č. 131 a modliť sa hymnus o Kristovom utrpení, ktorý ponúka Rímsky misál. V úvode, opakujúc lektora, povieme obidve časti refrénu, potom ich budeme striedať.

možno nafotiť a nastrihať a dať do lavíc text na konci komentára  

„Po poklone sa kríž odnesie na miesto, ktoré je preň pripravené.“

Nasledovať bude tretia časť liturgie – sväté prijímanie.

 

Po modlitbe „po prijímaní“:

Podľa Direktória sa „po slávení dnešnej liturgie obnaží oltár. Kríž sa uloží na vhodné miesto, kde si ho veriaci môžu uctiť a kde by mohli meditovať. Dnes po odhalení kríža a zajtra až do Veľkonočnej vigílie sa pred krížom kľaká. Oltár ostáva bez plachiet a bez ozdôb až do Veľkonočnej vigílie.“

V našom kostole budeme mať možnosť na tichú modlitbu pri kríži nepretržite do zajtrajšieho večera.

„Na Bielu sobotu (pokračuje Direktórium) cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti, ako aj o zostúpení k zosnulým a na modlitbách a pôstom očakáva jeho zmŕtvychvstanie. Veľmi sa odporúča, aby sa posvätné čítanie a ranne chvály konali za účasti ľudu.“ U nás tak urobíme o 8.00. Večer pred ukončením adorácie, o 17.00 sa budeme modliť vešpery.

Na obrady veľkonočnej vigílie, ktoré začnú o zajtra o 19.30, si môžeme priniesť sviece. Nakoľko predpoveď počasia hovorí o daždi, stretneme sa v kostole.

 

A: Útulný kríž, najkrajší strom, ty skvost medzi stromami,
Všetkým sadom taký konár, kvet a plod je neznámy!

B: Milé drevo s milou ťarchou, milo stojíš pred nami.

 

 

apr 142017
 

Audio homília

Aké správy, či vyjadrenia v médiách máte najradšej? Osobne si rád vychutnávam vyjadrenia športovcov po prehratom zápase. Niežeby som im nedoprial víťazstvo, ale zaujíma ma, čo považujú za príčinu prehry. Či ju hľadajú u seba, alebo v súperovom výkone, alebo v nejakých iných skutočnostiach. Komentovať vlastnú prehru je totiž oveľa náročnejšie, než hovoriť o výhre. Pričom pred zápasom boli športovci motivovaní k výhre. Ich myšlienky boli len tam. Skutočnosť však dopadla inak, ako ich predstava a túžba. Pred 13 dňami napríklad Peter Sagan padol na monumente Okolo Flámska. Tam, kde vlani vyhral a mnohí, asi aj on sám, dúfali že prvenstvo obháji. Na webe Cyclingnews uviedol: Bola to moja chyba. Bol som príliš blízko bariéry. Kontroloval som situáciu, ale potom, mám pocit, sme zachytili nejaký plášť či kabát alebo niečo podobné. Potom do mňa zozadu prudko narazili. Zlomil som zadné koleso a tiež prehadzovačku a nemohol som pokračovať.

Táto situácia mi napadla v súvislosti s iným Petrom, s tým po ktorom Sagan nesie svoje krstné meno, s Petrom apoštolom. Ktovie, ako by komentoval svoje zlyhanie na dvore Annášovho domu. Trojité zapretie svojho majstra…

Pritom krátko predtým, pri poslednej večeri podľa sv. Matúša povedal Ježišovi: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem.“ Ba dokonca: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa“. Sv. Ján zas v dnešnom úryvku hovorí, že jeho odhodlanie pokračovalo aj v Getsemanskej záhrade, kde vytasil meč a začal bojovať. A tu zrazu o pár hodín, ba možno len minút, stačí vrátnička, či sluha a Peter zapiera…

Asi si inak predstavoval vernosť svojmu Majstrovi, Učiteľovi a Pánovi.

Tie dni, počnúc vstupom do Jeruzalema, o ktorom sme uvažovali na Kvetnú nedeľu, však asi všeobecne likvidovali predstavy ich aktérov. O sebe, svojej úlohe, či postavení, o druhých, o národe i svete, o Božom pláne. V nedeľu sme hovorili, že predstava zástupu o Mesiášovi, Dávidovom synovi bola iná, než Ježišova. A keď ju nenaplnil, zástup sa obrátil proti nemu. Nenaplnila sa ani predstava Petra a ostatných učeníkov. Ani Pilátova, ktorý si myslel, že ako vladár určuje, kde je pravda a spravodlivosť. Vymklo sa mu to z rúk, presnejšie – nezvládol to!

Ale vyzerá to tak, že aj Ježiš vo svojom ľudskom očakávaní mal iné predstavy. Preto keď si uvedomil všetku tú hrôzu a bolesť, v Getsemanskej záhrade sa potil krvou. A prosil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich“. A možno išlo aj o zlyhanie predstavy o sebe samom, svojej sile a odhodlaní, s ktorým 3 krát svoje utrpenie predpovedal. Kalich horkosti je aj v Jeho slabosti. A keď slabosť premáha, a odovzdáva vec Otcovi, prichádza ďalšia rana predstave o utrpení. Nerobia ho len cudzí, ale najmä svoji. Tváriaci sa ako svoji do detailov. To je Judášov bozk. Sv. Lukáš, evanjelista a lekár, ktorý vníma ľudské telo s tým, čo znáša a čo mu je odporné si ani nevie ten bozk predstaviť. Píše: „Kým ešte hovoril, zjavil sa zástup a pred nimi išiel jeden z Dvanástich, ktorý sa volal Judáš. Priblížil sa k Ježišovi, aby ho pobozkal. Ježiš mu však povedal: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ To je však človek. No nakoniec akoby zlyhala i posledná opora, najbližší: Otec – Boh. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?!“ – kričí Ježiš, vystavený v hodine smrti úplnej samote a dezilúzii. Tak sme to počuli v nedeľu v podaní sv. Matúša.

Dnes, podľa sv. Jána to vyzeralo trochu inak. On predstavuje Ježiša ako stoického mučeníka, umierajúceho za pravdu a majúceho všetko pod kontrolou. Najmä seba. Aj on však priznáva, že to nebolo celkom tak, že Ježiša vytočil aktívny blbec, teda veľkňazov sluha.

A naše predstavy? O romantickej nábožnosti, sústredenosti, keď nebudú žiadne vonkajšie ani vnútorné prekážky a my sa rozplynieme v Božej prítomnosti… Kedy sa splnili, či splnia?

Alebo ako sme si mysleli, že my to zvládneme, my by sme také niečo neurobili a nakoniec ako sme zlyhali!

Ako jednoducho si niekedy predstavujeme prostriedky na vytrvanie v dobrom. Tri úkony a všetko zvládneme, počuli sme včera v Banskej Bystrici.

Ako inak si predstavujeme kríž, ktorý máme niesť za Kristom. Koľkí z nás, najmä v chorobe a starobe povedia: Inak som si to predstavoval. Toto asi nie je ten Boží plán so mnou…

A ako inak sme si predstavovali spoločenstvo veriacich. Tých, s ktorými sme v jednom kostole, kde tak krásne nábožne vyzerajú. A potom vonku…

A to nehovorím o cirkevnej hierarchii, kňazoch a biskupoch. Aj to sme si inak predstavovali, najmä s našim rodákom arcibiskupom Bezákom.

Koľko tých sklamaní, ži zrútených predstáv sme už zažili. O sebe i o druhých, ba dokonca o Bohu, o jeho pôsobení. Udalosti Veľkého týždňa a najmä Veľkého piatku nás učia, že to tak malo byť. A že ešte  všeličo môže byť inak, všeličo nás čaká.

Dnešným dňom však tento týždeň nekončí. Jeho vrcholom je Veľkonočné ráno. Čas, kedy neuveriteľne zlyhali predstavy Ježišových protivníkov o tom, že je koniec. O svojom víťazstve nad Nazaretským. Víťazom sa stal On.

Je dôležité na to nezabudnúť. Nechcieť riešiť veci v dezilúzii. Takto som si to nepredstavoval a preto končím. S ľuďmi, s Bohom i sebou samým.

To bol problém muža, ktorému sa tiež zrútili jeho predstavy. O Kristovi, náboženských predstaviteľoch a najmä o sebe. Nepočkal na rozuzlenie, ktoré pripravil Boh, sám si zauzlil povraz – Judáš.

A tu je základný rozdiel medzi ním a zlyhávajúcim Petrom. Obidvaja ľutovali, ale Peter počkal na Boží súd. A ten ho omilostil. Ako aj všetkých nás.

A tak aj keď Petrova predstava o svojej i Kristovej sile zlyhala, nakoniec zisťuje, že tá sila je oveľa väčšia. Kristova, ktorý víťazí nad smrťou a tiež jeho. Lebo prestáva veriť sebe a opiera sa o Ježiša.

Je zaujímavé, že tieto Petrové slová – „Pane Ty vieš, ako ťa milujem“, sa nachádzajú až v dodatku Jánovho evanjelia. Pripomína mi to dodatky k športovým zápasom. Nie oné vyjadrenia športovcov po preteku, či dueli, ktoré som spomínal v úvode. Tie sú rýchle, nepremyslené, plné emócií. U Petra to bol podľa sv. Matúša plač. Myslím na vyjadrenia po pár hodinách, alebo dňoch, keď si hráči, či tréneri uvedomia význam zápasu. Keď pochopia, že napriek prehre vlastne vyhrali. Lebo to je odkaz Veľkonočného príbehu o Ježišovi, o Petrovi a dúfam aj o nás. Amen.

mar 252016
 

AI:   „Miško, choď vyniesť smeti!“ „Prečo ja? Prečo nie Tereza? Stále všetko musím len ja… “ Poznáte to, nie? Klasická odpoveď Vašich detí. Ale nielen. Podobne sa pýtame na pracovisku, keď sa nám zdá, že šéf neprimerane nakladá práve nám. Alebo doma, keď manželský partner kladie vinu len na nás.

Čo však vtedy, keď nikto iný nemôže, alebo nedokáže… Keď nikto okrem nás, mňa, na to proste nemá predpoklad?! „Tak nech to ostane tak, ako to je! Ja to proste robiť nebudem! A už vôbec nie za iných! Že oni nemôžu, že sa im nedá, že… Proste nie!“ Takto nedávno odpovedala istá dcéra svojej staručkej matke.

KE:   Mohol niekto iný, ako Boží Syn vykúpiť ľudstvo? Nie! Bola to len jeho úloha. S ňou sa narodil, presnejšie kvôli nej sa stal človekom. Ona ho priviedla až sem, na kríž.

Pekne sa to povie, ale ktovie, ako to prežíval? Nemyslíte, že sa tiež mohol búriť, odmietať tento údel, prežívať krízu? Veď keby všetko bolo bezproblémové, tak by nebol úplný človek. A ani by to nebolo utrpenie.

Autor Listu Hebrejom to dnes povedal jasne: „bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.“ Ba že „Kristus v dňoch svojho pozemského života si silným výkrikom a so slzami prednášal prosby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti“. Pravdepodobne mal na mysli Ježišov zápas v Getsemanskej záhrade, ktorý ho doviedol až ku krvavému potu. Ono to však asi nebolo len o jednom zápase.

DI:   Pamätáte sa, ako váhal, ba doslova nechcel urobiť svoje prvé znamenie, zázrak? Ako svojej matke Márii v Káne na poznámku, že nemajú vína odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina!“ Vedel, že týmto skutkom, odhalením toho, že nie je obyčajný človek, sa priblíži k tomu, keď ako Bohočlovek smrťou na kríži zaplatí svojim životom za hriechy ľudí. K  Hodine jeho vykupiteľského diela, ku krížu.

Myslím, že aj jeho predpovede utrpenia neboli len konštatovaním, alebo povzbudením učeníkov, že on vie, že to má  v rukách. Pravdepodobne odrážali jeho vnútorný zápas. Tak ako aj jeho nočné modlitby. Pričom celý tento zápas vyvrcholil pod Getsemanskými olivami.

„Prečo? Prečo ja? Prečo takto? Bolo treba robiť celý ten plán, prísľuby a predpovede prorokov? Musím kráčať podľa Tvojej predlohy Otče? Nemôžem byť sám sebou? Musím prijať tento osud? Túto bolesť, toto opovrhnutie?“

PAR:   List Hebrejom pokračuje: „A bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.“ Ako vyslyšaný? Veď sa tomu nevyhol!

Myslím, že išlo o pochopenie a najmä silu, s ktorou to zvládol. S ktorou podľa Jána vyšiel naproti tým, ktorí ho mali zajať a oni popadali na zem.

I preto list pokračuje: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú.“

Zdá sa, že tu sme pri ďalšom rozmere milosrdenstva v zmysle zníženia srdca. Včera sme hovorili, že sa stal našim pokrmom. Dal sa nám k dispozícii v kúsku chleba a vína. Dnes vidíme zníženie v prijatí plánu svojho života. Nie slepého osudu. Božieho plánu! V absolútnom podriadení svojej vôle vôli Otca. „Nie ako ja chcem, ale ako Ty.“ Pričom toto slovo, ktoré odznelo v Gestsemanskej záhrade bolo vrcholom neustáleho prijímania Božieho plánu, podriaďovania sa jeho vôli.

Začalo to už v puberte, keď túto vôľu hľadal. Chcel byť tam, kde ide o jeho Otca, v Jeruzalemskom chráme. Napokon však chápe, že v tomto čase sa Božia vôľa prejavuje cez vôľu rodičov. A tak sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. (Lk 2,51) Takto môžeme chápať i presťahovanie do Kafarnauma: „aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš.“ (Mt 4,13-14) A pokračovalo to mnohými ďalšími vecami až po smrť na kríži. On sám o tom po vzkriesení hovorí Emauzským učeníkom, že mali uveriť všetko, čo hovorili proroci, že mal Mesiáš toto všetko vytrpieť. (Lk 24,25-26) Pričom najčastejšie túto skutočnosť spomína Matúšovo evanjelium, ktoré je plné odkazov: „toto sa stalo, aby sa splnilo.“ Môžeme to však povedať aj takto: „Toto Ježiš urobil, aby splnil. Aj v tomto, ako všetkom ostatnom, prijal plán svojho života.“

MY:   A to nebolo ľahké! Len si spomeňme, ako ťažko prijímame vôľu iného človeka. Veď celý ľudský život je o presadzovaní seba, svojej vôle. Od dieťaťa, ktoré plače kým mu neurobíte po vôli. Cez teenagera, ktorý presadzuje svoje trucovaním a silnými rečami. A v manželstve je tiež väčšina hádok o tom, kto má pravdu, podľa koho to budeme robiť. Až do staroby, kedy by sme chceli usmerňovať svoje dospelé deti… A to nehovorím o škole a zamestnaní…

A prijatie Božej vôle? Ako často ju odmietame v jeho prikázaniach. Všetky hriechy sú vlastne o tom. A v krížoch, nešťastiach, chorobách? Aké je naše zmýšľanie, naša otázka? Prečo ja? Veď toľkí iní…

Je to proste obrovský zápas. Ale práve toto je cesta k ľudskej zrelosti a dokonalosti. Ježiš nám ju ukazuje celým životom a najmä Krížovou cestou, keď mnohokrát padá a vstáva. Lebo chce byť poslušný až na smrť na kríži.

Prežívame Svätý rok milosrdenstva, v ktorom si znovu a znovu uvedomujeme, že máme byť milosrdní ako Otec. Znížiť svoje srdce. Dnes nám toto zníženie ukazuje cez osud svojho Syna. A pozýva nás podobne znížiť svoje srdce, prijať Jeho vôľu, jeho plán s našim životom.

ADE:   Myslím, že o konkrétnostiach už hovoriť netreba. Ani predostierať príklad, veď príbeh umučenia, pašie, ktoré sme počuli, sú najlepšou motiváciou, príkladom lásky hodnej nasledovania. Amen.

12899723_179929982397961_771675864_n

apr 022015
 

AI:   Predpokladám, že tých, ktorých sa to týka, to zaregistrovali a majú to vyriešené. Teda že v utorok bol posledný termín na odovzdanie daňového priznania. Ide v ňom nielen o zaplatenie daní, ale aj o výšku, či veľkosť majetku.

Mimochodom – ste bohatí? Keď spočítame hodnotu bytu, prípadne domu, auta a osobných vecí, tak sme na starú menu skoro všetci milionári… Je to však skôr o znehodnotení koruny, než o skutočnom bohatstve.

Pamätám si scénu z kontroverzného filmu Miloša Formana Ľud verzus Larry Flynt. V miestnosti plnej cigaretového dymu s pohárikom v ruke ťuká do pokladne tržbu a iné veci a ako výsledok vychádza jednotka so šiestimi nulami – sme milionári! Americký sen. Chlapec z problematickej rodiny, zaznávaný, žijúci na periférii spoločnosti nájde spôsob, ako zarobiť a postupne sa stáva vydavateľským magnátom. Ale poďme domov – v pondelok som v správach počúval o podpore start-upov a možnosti založiť akciovku za jedno euro. Myslím, že aj Slováci snívajú o tom, ako stať milionármi, samozrejme v eurách.

 KE:   Pred chvíľkou sme počúvali finále životného príbehu muža, ktorý mal na to, aby sa stal nie milionárom, ale miliardárom. Kristus mal však iný cieľ života. A skončil presne naopak, absolútne chudobný. V starej mládežníckej piesni sme spievali: Bohatý stal sa chudobným, nemá nič, má len kríž a štyri kliny k nemu. Podľa odborníkov i väčšiny zobrazení boli len tri.

 DI:   Neviem, či rehoľníci skladajúci sľub chudoby majú na mysli takéto pripodobnenie svojmu Majstrovi. Alebo ide skôr o zbavenie sa záťaže majetku, aby neprekážal v duchovnom živote. O čom je chudoba zasvätených?

Pri pôvodných reholiach, rádoch išlo o to, že členovia naozaj nič nemali, nevlastnili. Kláštory však mali majetok, najmä pôdu, teda mohli byť bohaté a často aj boli. Sv. František z Assisi preto na začiatku nechcel ani kláštory, aby bola chudoba 100 %. A aj keď neskôr jeho duchovní synovia kláštory mali, pôdu nemali a žobranie patrilo k základným prvkom.

Osvietenstvo prinieslo zákaz žobravých reholí a problém pri vzniku nových. V 19. storočí don Bosco na podnet ministerského predsedu Cavoura rieši problém chudoby právnou kľučkou. Členovia ním založenej kongregácie síce pred štátom mali majetok, ale v rámci vnútorných predpisov ním disponovala rehoľa. V decembrovom Bartolomeji som spomínal jedného z nich, saleziána Tibora, ktorý síce ako majster v dielni (bolo to za boľševika a on bol ilegálny kňaz) nezarábal najhoršie, ale i na kúpu ruksaku si musel pýtať dovolenie predstaveného.

O niekoľko desaťročí neskôr žijúci Charles de Foucauld odchádza na púšť medzi moslimov, Takto sa zrieka všetkého a žije v prostredí, kde ani nič mať nemôže.

Myslím, že pri všetkých modeloch (a je ich viac, než som spomenul) ide o to, ako sa priblížiť k jadru, zmyslu  chudoby. Majetok robí človeka nezávislým. Ak mám, nemusím pýtať, ani požičiavať. Proste disponujem. Zrieknutie sa majetku teda znamená prijatie závislosti na človeku, poníženie sa. Na druhej strane práve toto robí človeka nezávislým na majetku a teda slobodným a bohatým na duchovné hodnoty. Čo je úžasný paradox.

 PAR:  Práve spomínané prijatie závislosti môže byť snahou o napodobnenie Majstra v závere jeho života. Kristus sa nezrieka iba šiat a iných drobností, čo mu ešte pri súdnom procese ostali. On prijíma závislosť na rozhodnutí ľudí. Nechce ničím disponovať, o ničom rozhodovať. V Getsemanskej záhrade, keď Peter vyťahuje meč a chce ho chrániť, hovorí: „Daj svoj meč na jeho miesto! Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom splnilo Písmo, že to má byť takto?“ (Mt 26,52-53) Vyzerá, že jediná vec, ktorú si Ježiš necháva, ktorú „vlastní“ je vedomie plnenia Božej vôle a teda blízkosť Otca. Duchovný kapitál. Pilátovi (ako sme dnes počuli) hovorí: „Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom“. (Jn 18,36) Ale aj: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ (Jn 18,37) Jeho pohľad je tak upriamený na nebo a oslobodený od všetkého, čo môže mať na zemi, že sa zrieka i svojej matky a zveruje ju učeníkovi Jánovi: „Žena, hľa tvoj syn; Hľa, tvoja matka“. (Jn 19,26) Myslím, že i takto, z pohľadu chudoby, možno chápať tieto slová. Ba zdá sa, že Ježiš sa nakoniec zrieka i duchovného kapitálu, vedomia blízkosti Otca a istoty plnenia jeho vôle: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34)

Toto je už absolútna chudoba! Kráľ vesmíru na kríži nemá úplne nič. Úplné sa zriekol všetkého, nakoniec i života. Golgota, najvyšší kopec sveta! Vrchol chudoby.

 MY:   Vráťme sa však k otázke cieľa chudoby. Kalvárska dráma ho totiž rozširuje. Dáva kresťanskej chudobe nový rozmer. Tu nejde len o nejakú nezávislosť na všetkých a na všetkom. Ani o oslobodenie od námah a trápení, ktoré starostlivosť o majetok prináša. Ani od túžob, či iných vecí zaťažujúcich myseľ. Tento pohľad na chudobu totiž môžeme nájsť aj u filozofov, či v náboženských smeroch, kde človek dosahuje dokonalosť nezávislosťou od sveta. Sú to vysoké stupne dokonalosti, svätosti.

Kristovi a v kresťanskej chudobe však nejde o stupeň dokonalosti, ale o mieru otvorenia sa, o vytvorenie priestoru Božiemu pôsobeniu. Keď ja už nemám, nielen že môžeš, ale musíš konať Ty, Pane. V tom je sila chudoby. To prežil František Assiský a možno aj preto ju nazval pani chudobou. Pani, s ktorou prichádza Pán, Boh. Jeho požehnanie a pôsobenie. Pochopenie tohto vyššieho, špecificky kresťanského cieľa je veľmi dôležité. Lebo v podstate  nejde o to koľko mám, či nemám, ale o to, nakoľko dám, či nedám vo svojom živote priestor Bohu. I preto Ježiš začína svoje blahoslavenstvá vetou: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,3) V nich panuje, cez nich koná Boh. Pavol túto chudobu v duchu zas opisuje slovami: „Viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť, i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Fil 4,12-13)

V tomto ponímaní sa chudoba neuveriteľne podobá poslušnosti. Pavol vo svojom chválospeve o Kristovi, Božom služobníkovi píše, že sa „zriekol seba samého…uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť.“ (Fil 2, 7-8). Chudoba a poslušnosť sú akoby dve strany jednej mince pokory. Ježiš apoštolom pri poslednej večeri v podobenstve o viniči hovorí: „bezo mňa nemôžete nič urobiť“. (Jn 15,5) Cieľom zasvätenia sa Bohu sľubmi poslušnosti a chudoby teda je: Chcem plniť Tvoju vôľu Pane a chcem sa zrieknuť všetkého, čo mi bráni v tom, aby som už nežil sebe, ale Tebe. Úžasne to vyjadril sv. Pavol v liste Galaťanom: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20-21)

A tu vidíme, že to je vlastne cieľ každého kresťana. Tak nás k tomu povzbudzuje sv. Pavol v liste Rimanom: „Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.“ (Rim 14,7-8)

 ADE:   Kiežby tieto jeho slová platili o každom rehoľníkovi, kiežby platili o každom z nás. Kiežby našim snom nebolo zarobiť milión, ale užívať všetko, čo máme s Pánom. Teda dávať mu k dispozícii seba samého so všetkým čo máme. Lebo to je čnosť chudoby – dať Bohu nie desiatok, nie polovicu, nie nejakú časť, ale 100 %.

Na druhej strane je to najlešia investícia, akú môžeme v živote urobiť. Veď takto získame Nebeské kráľovstvo. Amen.

apr 182014
 

Audio homília

AI: Nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie! – hovorí slovenské príslovie. Iste poznáte – i zo skúsenosti. Bez komunikácie to medzi ľuďmi nefunguje. Keď nerozumieme, o čo ide, ako môžeme pomôcť? Ako môžeme zdieľať život s niekým, o kom nič nevieme, kto o sebe nič nepovie? To sa jednoducho nedá…

KE: Pri Sedembolestnej je to však paradoxne inak. V stati o Ježišovom utrpení, ktorú sme počuli, sme mohli vidieť aj ju. Aj keď sa spomína len situácia, keď ju Ježiš zazrel pod krížom spolu s Jánom, a keď k nej a k nemu prehovoril, ľudová zbožnosť ju vidí pri Ježišovi v celom procese. Práve sem kladie 4. až 7. meč, ktorý zasiahol jej materinské srdce. Najskôr je to stretnutie na krížovej ceste. Potom vníma Máriu pod krížom, čo bolo aj v evanjeliu. Následne si ju predstavuje, ako objíma jeho mŕtve telo a potom ako odprevádza jeho telo do hrobu. Tam všade ju vidíme, ale nepočujeme. Mária mlčí. A predsa jej rozumieme. Veď inak by sme si ju ako Sedembolestnú nezvolili za svoju patrónku!

DI: Rozumieme jej, lebo napriek spomenutému prísloviu a mnohým životným skúsenostiam chápeme, že vrchol medziľudskej komunikácie, zdieľania osudu, vrchol lásky nie je v slovách. Na vrchole už netreba nič hovoriť. A dnešná liturgia je o vrchole. Veď ten, ktorého utrpenie sme sledovali, pred pár hodinami, pri poslednej večeri, povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ A k tomuto jeho vrcholu lásky sa ona pripája svojim mlčaním. Najdôležitejší dokument II. Vatikánskeho koncilu Lumen gentium to píše takto: „Panna Mária verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž, kde nie bez Božieho zámeru so svojim Jednorodeným veľmi trpela a s materským srdcom sa spojila s jeho obetou, keď s láskou súhlasila s obetovaním obete, ktorú sama porodila.“ Súhlasila s tým čo sa tam, na Golgote odohrávalo. Tak to Cirkev vníma. Lebo vníma, že dozrela v láske, ako sme si to hovorili aj včera.

PAR: Veď milovať neznamená ísť za tým čo ja chcem, ale čo ty. Takto vyznáva svoju lásku Syn Otcovi v Getsemanskej záhrade, keď hovorí: „Abba, Otče, tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo Ty.“ A Marek poznamenáva, že túto modlitbu opakuje: „znova sa modlil tými istými slovami.“ A takto, aj keď bez slov, len svojim postojom preukazuje svoju lásku k Bohu Mária pod krížom svojho Syna. Určite pri tom nesmierne trpela. Určite ju napadla otázka, či to muselo byť tak hrozné, toľko bolesti… Nemohla predsa zaprieť svoj materinský cit, ktorý ju sem priviedol… Ale chápala: Toto je jeho poslanie. On to chce takto. V tom je Mária iná, ako apoštoli. Ďaleko pred nimi. Keď im k vrcholu lásky chýbajú ešte roky dozrievania, ona je na ňom práve na Golgote. Im sa po Ježišovom zatknutí v Getsemanskej záhrade zosypal svet. Utekajú, boja sa, nevedia čo sa to deje. Ona je pod krížom, lebo vie, že jej Syn to má v rukách. Tak ako to povedal Pilátovi. O tom je jej postoj na Kalvárii: verí, že sa deje Otcova a Ježišova vôľa. Nemusí všetko chápať, ale verí, že ide o Boží plán spásy. Túto vieru mlčky ukazuje svojmu synovi, keď stojí pod jeho krížom.

MY: V noci sme sa v Mariánskom kostole modlili krížovú cestu. Relatívne dlhú – 50 minút to trvalo. Máriina krížová cesta, cesta na vrchol lásky, trvala 50 rokov! 50 rokov hľadania a dozrievania. K tomu, aby s Ježišom nezdieľala len spoločný osud, ale spoločný postoj. Teda, aby s ním vykupovala svet. To je cieľ, ku ktorému by sme mali aj my smerovať. Zjednotiť svoje pohľady, svoje životné postoje s tými Božími. Ako to povedal istý autor: Milovať Boha znamená povedať na všetko čo bolo „ďakujem“ a na všetko, čo bude „áno“. Lebo verím, že On to má v rukách. Nech sa deje čokoľvek.

ADE: Ba možno mu to ani nemusíme hovoriť. Lebo keď dosiahneme tento postoj, keď budeme na vrchole lásky, už nebude treba slov. A tak sa dnes skúsme rozlúčiť nie „dovidenia“, ani „dopočutia“ ale „do spoločného mlčania!“

Amen.

apr 022010
 

Včera sme v evanjeliu čítali, že Pán Ježiš miloval svojich a miloval ich do krajnosti. Dnes si pripomíname udalosti, ktoré tieto slová potvrdzujú. Ježiš nielen hovoril, ale svojím životom to aj dokázal. Pritom vieme, že On sám musel zápasiť so sebou v Getsemanskej záhrade. Zápasil kvôli láske k nám. Až do krajnosti. A preto, že nás mal skutočne rád, rozhodol sa prijať na seba všetko to strašné utrpenie a smrť. Len aby nás zachránil.

V dnešnom prvom čítaní z Knihy proroka Izaiáša sme počuli, ako prorok smutne konštatuje, hovoriac za svoj vlastný národ: „My všetci sme blúdili ako ovce, každý zahol svojou vlastnou cestou.“ Každý si robil svoje, nehľadiac na to, čo požadoval od nich Boh. Priamo povedané – egoizmus. Pán Ježiš myslel predovšetkým na nás, nie na seba…

Vďaka Ti, Pane Ježišu, za to, že si zobral hriechy ľudí na seba, že si pritom zabudol na seba a prosíš za nás, hriešnikov. Osloboď nás od egoizmu a individualizmu, daj, aby sme išli nie svojou, ale Tvojou cestou, cestou lásky a utrpenia… Amen.

mar 212008
 

Čítanie pašií o utrpení Krista na Veľký piatok nás vždy dojíma. Zdá sa, že všetky iné slová sú dnes zbytočné. Našou túžbou je iba pokoriť sa a adorovať nie Toho, koho prebodli, (Jn 19,37), ale Toho, ktorého sme my prebodli.

Svätá Katarína Sienská v jednom z listov píše: „Ak by ste mi povedali: kto ho zabil? Odpovedala by som, že iba hriech je príčinou smrti Krista a je to práve človek, ktorý spáchal a vždy pácha hriech. Takže sa môže povedať, že sme to my, kto sme zabili Božieho Syna e toto môžeme povedať vždy, keď sa dopúšťame ťažkého hriechu. Kameňom a klincami, ktoré držali Krista pribitého na kríž bola jedine láska k nám.“

Dnes celá Cirkev uvažuje o umučení a smrti Ježiša Krista. Avšak toto rozjímanie o utrpení Krista nemôže neotvoriť náš pohľad na Krista kráľovského, na Ježiša, ktorý svoj život vidí namierený na uskutočnenie jeho „hodiny“. Tej hodiny, ktorá bola verejným prejavením jeho slávy zo strany Otca. Práve pre toto celé Jánovo rozprávanie o umučení, teda zatknutie, utrpenie, ukrižovanie a smrť Ježiša, sa číta a prehlbuje vo svetle Božej slávy Jednorodeného Syna. Všetky tieto udalosti reálne vytvárajú najvyššie zjavenie Božskej majestátnosti Ježiša Krista.

Celé utrpenie je neustály rast tohto verejného prejavu Krista, počnúc momentom, v ktorom Majster ukazuje, že nie je obeťou zrady, sprisahania sa a panovačnosti predstavených, ale že je Pánom, ktorý sa nebojí nepriateľov, ktorý vie ovládať udalosti, ktorý je Pánom histórie a ktorý sa dobrovoľne odovzdáva do rúk svojich vrahov. Aké slávnostné a kráľovské je to „Ja Som“, ktorým Ježiš niekoľkokrát odpovedá vojakom poslanými kňazmi a farizejmi, aby ho zatkli. Keď Ježiš vyslovuje svoje božské meno, „Ja Som“, ľudia, akokoľvek ozbrojení, ustupujú a padajú na zem. Tu sa prejavuje poníženie a sláva, slabosť a moc, aby sa odteraz stali spôsobom, ktorým Kristus zachraňuje Cirkev a žije v nej.

Bolo by krásne, ak by sme pokračovali v čítaní Jánovho opisu utrpenia práve v tomto svetle. Nechám na každého z vás, aby to spravil, aby každý z vás uchopil vo svojom vnútornom rozjímaní všetky momenty a znamenia, ktoré poukazujú na slávnostnú a božskú majestátnosť Ježiša Krista. Toto by malo byť typické pre každého kresťana aj pre samotnú Cirkev, ak chceme zostať verní nášmu Majstrovi a Spasiteľovi.

Rozprávanie o utrpení Krista, ktoré nám podáva apoštol Ján, môže byť nazývané „Evanjeliom nádeje“, alebo ešte lepšie povedané: „súdom Boha“, ktorý sa odohráva v histórii, v Cirkvi a v samotnom ľudstve; je to pohľad nádeje a veľkej vďaky na Toho, ktorý povedal: Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet (Jn 16,33)! Veľký piatok nie je koncom! Je začiatkom!

mar 212008
 

Vypočuli sme si pašie, opis posledných hodín nášho Ježiša Krista. Sú náročné na počúvanie a vnímanie nielen kvôli svojej dĺžke, ale aj kvôli – a hlavne – hĺbke obsahu.

Na krížovej ceste Pána Ježiša bolo mnoho ľudí, ktorí boli aj v mnohom odlišní. Boli tam takí, čo tam museli byť, pretože to bola súčasť ich práce. Boli tam takí, ktorí tam chceli byť, pretože mali vzťah alebo ich tam držala nenávisť. Boli tam aj takí, ktorí tam nechceli byť a boli donútení. Niektorí sa tam ocitli len tak, akoby náhodou. Iní tam neboli, hoci tam túžili byť – okolnosti alebo strach im v tom zabránil. A bol tam aj Kristus.

Situácia sa opakuje podobne ako dejiny. Aj dnes sú tu, v kostole, mnohí ľudia, líšiaci sa v mnohom. Sú tu takí, ktorí tu musia byť, pretože je to súčasť ich práce. Sú tu takí, ktorí chcú, pretože majú vzťah a záujem. Sú tu takí, ktorí tu nechcú byť, ale boli donútení. Sú tu niektorí akoby len tak náhodou. Nie sú tu tí, ktorí túžia byť, no okolnosti im v tom bránia. A je tu aj Kristus.

Krížová cesta a život v blízkosti a prítomnosti Boha nie je ľahký a nikdy taký nebol a ani nebude. Nie je dokonalý, má trhliny, má pukliny. Ale možno práve vďaka nim do nášho vnútra preniká svetlo a ožaruje to, čo je tmavé.

Je dobré ďakovať za kríž, ktorý už ani zďaleka nie je len nástrojom umučenia, ale aj znakom našej spásy, nášho šťastia. A nielen za kríž ďakovať, ale aj tomu, ktorý na ňom visí. Veď zomrel za tých, čo tu musia byť, čo chcú byť, čo nechcú, hoci sú, a aj za tých, čo túžia byť, hoci nie sú. Za každého.

apr 142006
 

Bratia a sestry, práve sme si pripomenuli, ako Ježiš za nás pretrpel obrovské muky. Bičovanie, korunovanie tŕním, nesenie kríža, pribíjanie na kríž a ukrižovanie, všetko násilné zásahy, ktoré spôsobili telesné utrpenie. Avšak okrem tohto utrpenia Pán Ježiš pretrpel aj duševné muky. Svedčí o tom jedna z jeho posledných viet na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Zažíva chvíľu osamelosti, opustenosti, a to práve v tom najťažšom okamihu. Nie je to však výkrik zúfalstva. Sú to vlastne slová 22.žalmu. Pán Ježiš sa aj na kríži modlí, plný nádeje, že ho Otec počuje a neopustí, aj keď jeho prítomnosť momentálne necíti. Pán Ježiš teda okúsil utrpenie do hĺbky – aj telesné, aj duševné.

Podobné stavy zažíva každý človek, aj keď možno nie do takých dimenzií ako Spasiteľ. A možno si aj vzdychne, prečo ma Boh opustil, prečo je tak ďaleko… Nech to však nikdy nie je stav zúfalstva. Ani v takomto rozpoložení nestrácajme vieru v Boha. Viac nám pomôže čo i len krátky povzdych k Bohu, krátka modlitba. Spomínaný žalm 22, ktorý sa modlil Kristus na kríži, pokračuje slovami „a predsa ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela“. Aké krásne vyjadrenie toho, že Boh by mal byť za všetko pochválený a jemu by malo byť podriadené všetko!

Poďakujme Kristovi za to, že dielo vykúpenia vykonal dokonale, až do konca a nasledujme jeho príklad. Nech sa deje čokoľvek, nech máme akékoľvek trápenie, vždy budeme dôverovať Bohu, že to má pod kontrolou. Nech vždy tróni na našich chválach. Amen.