máj 182015
 

Dnes na Turíce oslavujeme akoby narodeniny Cirkvi. Pripomíname si zoslanie Ducha Svätého a v duchu hľadíme späť na slávne počiatky spoločenstva, ktorého sme aj my súčasťou. Aké máme pocity, keď znovu počúvame, aké nadšenie, horlivosť a akú odvahu mali na počiatku apoštoli? Ako na nás pôsobí pohľad na dar jazykov, ktorý apoštoli dostali, na tie mnohé mimoriadne charizmy a na množstvo „znamení a zázrakov“, ktoré sa prostredníctvom apoštolov diali?
Nie je divné, že mnohé z toho, čo bolo také typické pre prvotnú cirkev, u nás chýba? Veď sme tá istá Cirkev ako na počiatku! Čo je teda s Duchom Svätým?
Niektoré „nové cirkvi“, mladé cirkvi, no i niektoré nové mladé spoločenstvá vo vnútri našej katolíckej cirkvi to riešia tak, že sa snažia v Duchu Svätom pripodobniť sa tej prvotnej cirkvi z Jeruzalema – hovorením v jazykoch, proroctvami, netradičnými formami modlitieb a inými prejavmi Ducha… (nie sú však celkom dôslední, lebo hneď po správe o zoslaní Ducha Svätého cirkvi v Jeruzaleme sa píše v Skutkoch apoštolov aj o spoločenstve majetku, ako sa všetci vzdávali osobného vlastníctva… čo mali predávali a všetko mali spoločné…)
Niekedy tieto nové spoločenstvá budia dojem, ako keby tu dvetisíc rokov nebolo nič len tma, prinajlepšom šero, a akoby oni znovu objavili Ducha Svätého. Nechcem riešiť ich autenticitu… Napokon, Duch je slobodný a veje, kadiaľ chce… a túto slobodu mu nemôžeme odopierať.
Ja len chcem riešiť otázku nás – „tradičných“, obyčajných veriacich a našu autenticitu.
A pomohol by som si obrazom, ktorý bude čitateľom Biblie blízky: Obrazom vzťahu ženícha a nevesty – muža a ženy.
Vzťah je čosi živé, je to proces, vyvíja sa. Zvyčajne sa to začína zaľúbenosťou. Je krásna, je jedinečná a vzácna, spontánna a plná nadšenia, no nie je trvalá. Neskôr prerastá v lásku pokojnejšiu, realistickejšiu, triezvejšiu. A po mnohých rokoch manželstva, ak láska prežila, má za sebou vývoj: veľa pekných spoločných chvíľ, ale aj prekonaných kríz a problémov. Koľko spoločných spomienok… Koľko spoločného diela… A aké dokonalé poznanie toho druhého… To už nie je tá prvotná zaľúbenosť… a ani prejavy prvotnej zaľúbenosti by im už nepristali… Ale nechýba tu stále tá iskra…, to vedomie spolupatričnosti a zodpovednosti… Pravá láska má za tie roky už dobre vytrénovanú fantáziu a dokáže toho druhého ešte stále prekvapiť. Takýto človek žije s druhým a pre druhého.
Cirkev je v Písme nazývaná Kristovou nevestou. Turíce by som prirovnal k tej prvotnej zaľúbenosti. Vtedajšie prejavy Ducha sú krásne, búrlivé – primerané situácii. A vzťah trval, vyvíjal sa. Teraz už také zázraky a prejavy ako na počiatku nie sú potrebné (blahoslavený, kto nevidel, a predsa verí…). Máme bohatú históriu a tradíciu, ktorá niekedy aj zahanbuje, niekedy je aj príťažou, no je tiež veľkým bohatstvom, je žírnou pôdou, do ktorej sú vrastené naše korene, z nej sa živia a v nej pevne držia.
Svätý Pavol napísal v liste Korinťanom: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby…“ (1kor 13,1) Všetci sa vyvíjame, aj Cirkev. Dospeli sme. Aj vzťah Cirkvi ku Kristovi musí byť zrelý: rozvážny, no s iskrou, zodpovedný, no vždy s novým nadšením, triezvy, no s fungujúcou fantáziou. S vedomím poslania, ktoré sme dostali a so sršiacim evanjelizačným nadšením. Takto pôsobí dnes Duch Svätý v našej Cirkvi. A ak niečo z toho chýba, mali by sme si spytovať svedomie, či Duchu Božiemu v pôsobení nebránime.
Priznám sa, že sa trochu bojím tých radikálne nových ciest, nezakorenených v tradícii. Sú sympatické, dokážu nadchnúť, najmä mladých ľudí. Niekedy mi to pripadá ako scéna z filmu Forrest Gump. Forrest začal bežať. Najskôr sa všetci čudujú. Potom sa pýtajú prečo. Potom to interpretujú a robia z toho trend, módu, ba až životnú filozofiu. A davy bežia za ním. Až sa raz Forrest zakladateľ a hlavný protagonista novej životnej filozofie bežania – zastaví: Mne už sa nechce… A nadšený dav ostane stáť s otvorenými ústami a sklamaním. Koľko už bolo takých bublín, čo nadchli, ale spľasli… Ak však ostaneme zakorenení v našej tradícii – hoci otvorení pre nové vanutie Ducha Božieho, takéto sklamanie nám nehrozí.
Nesnívajme o minulých „zlatých časoch“, nesnívajme s nostalgiou o ideály prvotnej Cirkvi! Snažme sa byť Cirkvou dneška, zakorenenou v bohatej tradícii, žijúcou v živom vzťahu s Kristom, reagujúc na znamenia našich čias pod autentickým vedením Ducha Svätého.

máj 312009
 

Kresťanská teológia Ducha Svätého je zakorenená v židovstve. Výraz Duch sa prekladá zo židovského slova (ruah) a dokonca v jeho výslovnosti objavíme Boží vietor a dych. Boží vietor, dych Boha, prítomnosť Boha – to sú všetko spôsoby vyjadrenia Božej prítomnosti. Výraz „Duch Svätý“ sa v Starom zákone použil iba sedemkrát, zatiaľ čo výrazy „Duch Boha“ alebo „Duch Pána“ sa objavuje 67 ráz. Už v prvom riadku Knihy Genezis 1,2 čítame – „Duch Boží sa vznášal nad vodami a čakal na vhodnú chvíľu, aby uviedol poriadok do toho chaosu“. Ježiš sám používa obraz vetra v tajomnom nočnom rozhovore s Nikodémom, keď hovorí o Duchu ako o vetre, ktorý veje, kam chce [cf. Jn 3]. Toto je prvá funkcia Ducha v Písme – byť tajomnou prítomnosťou Boha v histórii, ktorého nemožno zredukovať na ľudskú či pozemskú logiku.

Druhá funkcia Ducha v Starom zákone je voviesť do vecí poriadok. Stvorenie v prvej kapitole Knihy Genezis odhaľuje Ducha zostupujúceho na tento neforemný svet a jeho zostup vyprodukuje zázrak stvorenia, premenu chaosu na vesmír, neporiadku na poriadok, anonymity na komunitu. Tretia funkcia Ducha v Starom zákone je, že je darcom života. V Genezis 2,7 čítame: „Pán, Boh, utvoril z hliny človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Ako výsledok tohto Božieho dychu je ľudská bytosť pretransformovaná na živú bytosť, ktorá už nie je jednoducho stvorením, ale partnerom stvoreným na obraz a podobu Boha, s ktorým a ku ktorému Boh hovorí a ktorému zveruje zodpovednosť za svet.

Štvrtou funkciou Ducha Svätého je vedenie človeka. V Izaiášovi 11 čítame: „A spočinie na ňom Duch Pánov, duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti; a naplní ho bázeň pred Pánom.“ Bázeň pred Pánom nie je niečo, čo terorizuje ľudí, ale čo možno chápať ako našu schopnosť užasnúť a s ohromením sa skláňať pred dielom Pánových rúk a Božím stvorením. Piata funkcia Ducha je Uzdravovateľ, ako to tak výrazne vyjadruje proroctvo Ezechiela 36,26-27: „A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás … Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich.“ Duch vstupuje, znovu tvorí, obnovuje, ozdravuje a odstraňuje hriech. Šiestou funkciou Ducha Svätého je univerzálny princíp. V prorokovi Joelovi 3,1-2 čítame: „Potom vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. Aj na služobníkov a služobnice vylejem v tých dňoch svojho ducha.“ Príde deň, keď celé ľudstvo bude skutočne ovládané duchom a ten deň bude totožný s vrúcne očakávanou érou Mesiáša, o ktorej prorok hovorí. Práve tento princíp ovládol Ježišove skutky a jeho službu pozoruhodným spôsobom. Siedma funkcia Ducha Svätého sa realizuje na sviatok Zoslania Ducha Svätého, keď boli učeníci naplnení Duchom Svätým a začali hovoriť jazykmi, keď im Duch dáva výrečnosť. Príchod Ducha Svätého signalizuje začiatok celosvetovej misie pre kresťanov mimo zemepisných hraníc Izraela – najprv z Izraela do Ríma, a potom z Ríma až po končiny zeme. Je to poslanie, ktoré prekonáva ľudské prekážky a ktorého hybnou silou je Duch Svätý.

Katolícka skúsenosť

Duch Svätý robí z kresťanskej skúsenosti skutočne katolícku a univerzálnu otvorenú skúsenosti celého ľudstva. Byť katolíkom znamená byť univerzálnym a otvoreným svetu. Nielen Európe, Kanade, Severnej Amerike, či Ázii, alebo niektorej známej časti sveta, či časti spoločnosti, ale musíme byť otvorení všetkým, každému jednému človeku. Kristova náuka nemá za cieľ byť selektívnou mentalitou pre niekoľkých, ale má byť perspektívou, z ktorej bude obnovený a vykúpený celý svet. Takýto náhľad – univerzálny rozmer spásy – však nevznikol ľahko ani bez bolesti a zmätkov. V skutočnosti celý Nový zákon možno chápať presne ako vynorenie sa toho katolíckeho, univerzálneho v kresťanskom živote. Keby sa kresťanstvo nebolo vyvinulo z toho, akým bolo – zvláštnym a malým – bolo by iba malou modifikáciou židovstva, a podčlánkom židovského náboženstva, ktoré bolo stále zamerané na Jeruzalem a jeho okolie a na obnovenie kráľovstva Izraela. Prvé dve generácie kresťanov objavovali, že kresťanstvo nemôže byť iba takéto. Pretože prijali Ducha Svätého, ktorý je univerzálnym princípom, Duch Svätý otvoril ľuďom oči pre univerzálny vklad kresťanskej pravdy a skrze stretávanie s nežidmi, ktorí tiež prijali Ducha Svätého.

Umelci stredoveku často stavali do protikladu Babylonskú vežu s „vežou“ Večeradla. Babylon symbolizuje rozdelenie ľudí zapríčinené hriechom. Turíce sú zdrojom nádeje, že takéto rozdelenia nie sú tragickou nevyhnutnosťou. Zmätene hovoriaci dav v Babylone je úbohým obrazom oproti úprimnej jednote ľudí zhromaždených na Turíce. Babylon to bol úbohý dav ľudí. Na Turíce tu bola komunita. Ľud bez Boha stratil schopnosť komunikovať. Ľud naplnený Duchom hovoril od srdca k srdcu. Na Turíce Duch Svätý vlieva do sŕdc spoločenstva živý plný význam Ježišovho života a posolstva. Zdá sa, že nám to hovorí Nový zákon – na mihavý okamih sa národy sveta zastavili, prerušili svoj zvyčajný zápas a zažili spoločenstvo zásahom Boha. Krátka a žiarivá hodina Zoslania Ducha Svätého zostáva až dodnes pre nás očarením a povzbudením.

Svetové dni mládeže

Jeden z najkrajších obrazov pôsobenia Ducha Svätého predstavili na vigílii Svetových dní mládeže 2008 v Sydney. Večerná sobotňajšia modlitba na Randwick Racecourse 19. júla sa začala za tmy a postupne sa rozžarovali svetlá tanečníkov na pódiu, ktorí predstavovali otváranie sa Duchu Svätému. „Dnes večer zameriavame našu pozornosť na to ako sa stať svedkami,“ povedal mladým Benedikt XVI. v príhovore. „Vy si už dobre uvedomujete, že naše kresťanské svedectvo sa ponúka svetu, ktorý je v mnohom krehký. Jednota Božieho stvorenia je oslabovaná ranami, ktoré sú mimoriadne hlboké, keď sa rozbijú spoločenské vzťahy, alebo keď ľudský duch je ušliapavaný vykorisťovaním a zneužívaním ľudí. Spoločnosť dnes je naozaj roztrieštená spôsobom myslenia, ktorý je krátkozraký, pretože nezohľadňuje plný horizont pravdy, pravdy o Bohu a o nás. Relativizmus svojou povahou proste nedokáže vidieť celý obraz. Ignoruje práve tie princípy, ktoré nám umožňujú žiť a prekvitať v jednote, poriadku a harmónii.“

„Preto takéto pokusy vybudovať jednotu, ju v podstate podkopávajú. Oddeliť Ducha Svätého od Krista prítomného v inštitucionálnej štruktúre Cirkvi, by bolo zlým kompromisom v jednote kresťanského spoločenstva, ktoré je predsa práve darom Ducha Svätého! … Žiaľ pokušenie ‚kráčať sami‘ pretrváva. Niektorí opisujú svoje miestne spoločenstvo ako niečo oddelené od tzv. inštitucionálnej Cirkvi a hovoria o ňom že je pružné a otvorené duchu, kým inštitucionálna Cirkev je podľa nich strnulá a zbavená Ducha.“

„Vzývajme Ducha Svätého: on je strojcom Božích diel,“ povedal Svätý Otec na záver. „Nechajte sa formovať jeho darmi! Tak ako Cirkev putuje rovnakou cestou s celým ľudstvom, tak aj vy ste povolaní používať dary Ducha v ťažkostiach i radostiach vášho života. Nech vaša viera vo vás dozrieva počas vášho štúdia, práce, pri športe, hudbe a umení. Uchovávajme si ju modlitbou a živme ju sviatosťami. … Veď nakoniec život nie je hromadenie. Je to oveľa viac ako úspech. Prežívať skutočný život znamená byť premenení zvnútra, otvorení energie Božej lásky. Prijatím moci Ducha Svätého aj vy môžete premieňať svoje rodiny, spoločenstvá, národy. Nechajte pôsobiť tieto dary! Nech múdrosť, odvaha, bázeň pred Bohom a hlboká úcta k nemu sú znameniami veľkosti!“

Príď Duchu Svätý!

V evanjeliu čítame slová Ježiša: „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. [Jn 14,26]. Tento akt pripomenutia a naučenia sa jasne konštatuje v Katechizme Katolíckej cirkvi [1099]: „Duch Svätý je živou pamäťou Cirkvi.“ Na tento veľký sviatok a narodenie Cirkvi, pomodlime sa za dar pamäte a za odvahu odobrať sa z ohromujúceho tajomstva Večeradla do reality každodenného života: Príď, Duchu Svätý, a naplň srdcia svojich veriacich… Pane, zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme, obnov tvár našej Cirkvi, tvár našich spoločenstiev, naše tváre, naše vlastné srdcia. Amen.

Preklad: Mgr. Zuzana Gluchichová (Zenit)

jún 042006
 

Bratia a sestry,
zvlášť vy, kuchári a kuchárky, ale aj vy ostatní, skúste si v duchu predstaviť nejaký jednoduchý recept na prípravu mäsitého jedla alebo nejakého koláča… Všimnite si, že všade používate olej. Keby ste ho nepoužívali, asi by ste toho veľa nenavarili a neupiekli. Chce to olej… Muži, zvlášť opravári áut, by mi určite vedeli povedať, že do auta takisto treba olej. Keby tam nebol, motor by sa veľmi rýchlo pokazil, zadrel, a viac by nefungoval. Známe české porekadlo tiež hovorí: „Kto maže, ten jede.“ Olej je veľmi potrebný pre bežný život.

Olej však má veľký význam aj v duchovnom zmysle. Oddávna bol používaný ako symbolika prítomnosti Ducha Sv. Používal sa v Starom Zákone pri ustanovovaní kňazov alebo kráľov. Kto bol pomazaný, na toho zostúpil Pánov duch a viedol ho pri vykonávaní poslania, kráľovského, prorockého alebo kňazského (por. 1 Sam 16, 12-13 – pomazanie Dávida; 1 Kr 1, 38-40 – pomazanie Šalamúna). Túto symboliku preberá aj Nový Zákon. O Pánu Ježišovi sa hovorí ako o „pomazanom Pánovom“. Apoštol Jakub hovorí o pomazaní chorých vo svojom liste (por. Jak 5, 13-19). Symbolika pomazania olejom naznačuje teda Ducha Svätého, takže dá sa povedať že pomazanie = Duch Svätý.

Prvé pomazanie Duchom Svätým spomedzi ľudí dostal sám Ježiš Kristus. Jeho ľudská prirodzenosť je úplne pomazaná, preniknutá Duchom Svätým (porov. Lk 4, 18-19; Iz 61,1). Panna Mária ho počala z Ducha Svätého. Duch Svätý prostredníctvom anjela Gabriela zvestuje Panne Márii, že ho počne (porov. Lk 2,11). Takisto Duch Svätý pobáda starca Simeona, aby šiel do chrámu, kde práve prišli Jozef a Mária, aby obetovali Ježiša Bohu (porov. Lk 2,26-27). Keď bol pokrstený v Jordáne, zostúpil na neho Duch Svätý, to znamená, bol pomazaný Duchom Svätým (porov. Lk 3,21; 4,1). Duch Svätý teda napĺňa Krista a jeho sila vychádza z neho, keď uzdravuje a lieči (porov. Lk 6, 19; 8,46). Napokon, Duch Svätý kriesi Ježiša Krista z mŕtvych. (porov. Rim 1,4;8,11).

Osoba Pána Ježiša je teda nerozlučiteľne, neoddeliteľne spätá s pôsobením Ducha Svätého. Keďže on je náš vzor, ktorý by sme mali nasledovať, aj my by sme sa mali snažiť, aby náš život bol takisto preniknutý Duchom Svätým. Až v štyroch zo siedmich sviatostí, ktoré nám zanechal Pán Ježiš, sa vyskytuje symbolika pomazania.

Kresťan, teda človek, ktorý nasleduje Krista, má možnosť prijať pomazanie olejom hneď pri prijímaní prvej sviatosti, vlastne ešte pred ňou, pred krstom. Je to pomazanie olejom katechumenov ako súčasť exorcizmu. Exorcizmus znamená vyháňanie zlého ducha. Keďže však človek nemôže zostať prázdny, nemôže mať v sebe vákuum, musí to miesto zlého ducha zaujať niekto iný. To je práve naznačené pomazaním olejom katechumenov. Pomazanie sa robí na hrudi alebo na rukách.

Ďalšie pomazanie sa dostavuje tesne po krste, ak sa jedná o malé dieťa. Na čele je pomazané krizmou, teda sv. olejom, ktorý sa používa aj pri birmovaní. Toto pomazanie symbolizuje posilu Ducha Sv., aby novopokrstený kresťan dokázal žiť v tom, pre čo sa práve rozhodol.

Aj samotný krst je však pomazaním Duchom Svätým. Tak ako na Kristovi spočinul Duch Boží pri jeho krste, tak aj pri našom krste na nás spočíva Duch Svätý. Človek, obmytý „v prameni svätých vôd“, je vytrhnutý z moci zlého a prenesený do „náručia Ducha Svätého“.

Nasledujúce pomazanie v živote dostáva kresťan-katolík pri prijatí sviatosti birmovania. Táto sviatosť spôsobuje, že kresťan sa stáva dospelým v tom duchovnom zmysle slova. Mal by sa vedieť sám rozhodovať, čo je správne a čo nie. K tomu by mu mal pomôcť práve Duch Svätý, ktorý je naznačený pomazaním krizmou, čiže sv. olejom na čele. Biskupove slová „Prijmi znak daru Ducha Svätého“ sú potvrdením toho, že cez toto pomazanie zostupuje tretia Božská osoba a dodáva osobitné dary a milosti človeku, ktorý je rozhodnutý na základe vlastnej vôle žiť v spoločenstve s Bohom. Človek, ktorý sa takto rozhodol by mal mať teda primeraný vek, aby dokázal byť naozaj zodpovednou „pristávacou dráhou“ pre Ducha Svätého… Cieľom výchovy ako takej je doviesť človeka k zodpovednému rozhodovaniu. Ak sa človek je zodpovedne rozhodovať, vtedy je správne vychovaný, vtedy je dospelý. Ak sa vie zodpovedne rozhodnúť, čo je správne pred Bohom, čo by mal robiť, aby mu to svedomie nevyčítalo, potom je dospelý v duchovnom slova zmysle a môže prijať birmovku. Každý, kto prijíma dar Ducha Svätého, má byť teda pripravený, má si formovať svoje svedomie, aby dostatočne vedel rozlišovať dobré od zlého.

Ak sa človek rozhodne svoj život zasvätiť úplne Bohu, môže to spraviť pri sviatosti kňazstva. Samozrejme, musí spĺňať určité podmienky. Po ich splnení biskup rozhodne, či ho môže byť vysvätený alebo nie. V prípade kňazskej vysviacky je kandidát znovu pomazaný, a to na oboch rukách. Opäť je to znak toho, že sa mu zveruje výnimočná úloha, aby bol tvorcom Eucharistie a aby cez jeho ruky prechádzali milosti a požehnanie na iných ľudí. Vyšší stupeň kňazskej vysviacky je episkopát, čiže vysviacka na biskupa. Tu je pomazaný kandidát na hlave. Toto je symbol toho, že má plnosť kňazskej moci, ktorú Kristus zveril svojim apoštolom, a je povolaný nielen tvoriť Eucharistiu a sprostredkúvať milosti iným, ale aj odovzdávať kňazskú a apoštolskú moc zase ďalším kandidátom na toto povolanie. Pomazanie tu teda tiež tvorí dôležitý symbol.

Naposledy môže byť človek pomazaný počas ťažkej choroby alebo pri nebezpečenstve smrti. Vtedy znova môže dostať posilu a pomoc Ducha Svätého, aby vládal znášať ťažkosti telesné, ale aj duševné. Kňaz pomaže chorého na čele a na dlaniach rúk, pričom hovorí osobitnú formulku, pomocou ktorej udelí sviatosť pomazania chorých. Vonkoncom to neznamená, že človek musí po prijatí tohto pomazania zomrieť! Nesprávny názov tejto sviatosti znie „posledné pomazanie“. Evokuje to pocit, že je to to posledné, čo môže človek zažiť tu na zemi. Preto sa mnohí bránia tejto sviatosti. Avšak názov „posledné“ môže byť odvodený práve od toho, že pri tejto sviatosti ide naozaj o posledné pomazanie olejom v živote kresťana, ktorý prijíma sviatosti. Pomazanie chorých môže človek prijať aj viackrát za život.

Pocestný raz kráčal pomaly cestou do vrchu. O chvíľu dobehol muža s oslom. Ťahali naložený vozík. Z oslíka i muža stekal pot. Muž strácal hlas, lebo sa neustále snažil povzbudzovať oslíka. Pocestný nenápadne začal zozadu tlačiť vozík. Vozík nabral rýchlosť a o chvíľku sa všetci dostali na kopec. Osol radostne zahíkal a muž od radosti zaspieval. Pocestný ukradomky odstúpil od vozíka.

Najmilšia je pohotová a skrytá láska, ktorá nikoho neurazí. Je to ruka, ktorá pomáha tlačiť. Takou skrytou a pohotovou pomocou na ceste životom je Duch Svätý, ktorého prijímame. Pomáha nám, až kým nevystúpime na vrchol, k Bohu. Vy všetci – my všetci – sme na ceste hore, na ceste k Bohu… Bohu záleží na nás, preto nám ponúka dary Ducha Svätého pri rozličných príležitostiach. Pomazanie nie obyčajným olejom, ale darom Krista a Ducha Svätého. Kým naše telo je symbolicky pomazané viditeľným (olivovým) olejom, duša sa v tej chvíli posväcuje Svätým a životodarným Duchom. Kto maže, ten jede… Platí to aj v živote s Bohom… Na koho zostúpil Duch Svätý, kto bol ním pomazaný, ten má privilégium, a teda aj silu a schopnosti žiť s Bohom a v Bohu.