feb 022014
 

O 5 dní sa rozhorí svetlo olympiády v Soči. Neviem, čo všetko uvidíme pod týmto svetlom v krajine na pobreží Čierneho mora. Napíšem ale niečo o tom, čo som videl pred týždňom v krajine pod Tatrami, pre proroka Izaiáša príliš ďaleko za Jordánom, teda na území „pohanov“.

Je veľa prísľubov o tom, aká bude nastávajúca olympiáda. Mne ale viac zneje v ušiach slovo proroka, ktoré sme počuli v kostoloch minulú nedeľu: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo; nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo.“ (Iz 9,1)Tento obrovský prísľub Boha starý 2800 rokov o svetle sa mi totiž napĺňal pred očami. Podobne ako evanjelistovi Matúšovi, ktorý bol súčasníkom Ježiša a naplnenie tohto prísľubu zažil v ňom.

Doslova pod Tatrami som bol na stretnutí takmer 40 mužov z rôznych častí Slovenska od Bratislavy až po Košice. Spoznali sme sa pred 8 mesiacmi na viacdňovom stretnutí na tom istom mieste, teda v Tatranskej Lomnici. Hľadali sme vtedy (asi 120) ako si dnes môže veriaci muž otvoriť srdce pre Boha, ktorý je jeho Otcom. A nechať ho pôsobiť aj skrze počúvanie jeden druhého a modlitbu jeden za druhého. Bol to veľmi silný čas blízkosti Otca, ktorý sa skláňal ku svojim synom. Bol som zvedavý, čo z toho zostalo po 8 mesiacoch života v realite na Slovensku. A verte, že som bol prekvapený viac ako som očakával. Boh, Otec, nielen zažiaril ako svetlo v temnotách pre nás mnohých aby potom zhasol. On zaostal svietiť a ukazuje nové cesty až doteraz. Zažil som napr. 2 a pol hodinové zdieľanie sa chlapov v obrovskom kruhu, kde normálne takéto čosi nie je možné. Poznáme zo skupinovej terapie, že ideálny počet ľudí na vytvorenie bezpečného prostredia pre otvorenie sa jednotlivca nemá byť väčší ako 10. A nás tam bolo takmer 4x viac. A predsa to svetlo Otca osvecovalo nebývalú dôveru jednotlivca voči toľkej väčšine počúvajúcich. Svedectvá o tom, ako im Otec, Boh, pomohol zmeniť prežívanie vzťahov v manželstve ako aj vzťahov Otcov s dospelými synmi. Svedectvá o odvahe zmeniť prácu v prospech času pre rodinu, o sile prekonať sklamanie z rozpadnutého vzťahu, o oslobodení v osobnej čistote alebo o iných dozretiach smerom od chlapca, ktorý sa holí na muža. Jeden z najstarších prítomných hovoril o skúsenosti, ako sa ako muži začali v ich farnosti stretávať. Raz za 2 týždne. Aby potom po krátkom čase zistili, že je to málo. A tak dnes sa stretávajú raz za týždeň. Počúvajú jeden druhého, modlia sa jeden za druhého. Jeden z najmladších mužov hovoril o pozvaní povedať svojmu otcovi, ktorý opustil ich rodinu a žije v cudzine, že ho má rád. Z tváre do tváre počas svojej návštevy u neho. Vzácna neľahkosť, ktorá neskôr otvorila ich vzťah pre novú komunikáciu. A slávenie Eucharistie uprostred týchto mužov bolo pre mňa obrovským povzbudením a načerpaním. Tiež stále prežívam radosť z vďačnosti za to, že keď Boh čosi prisľúbi, tak sa to nestratí ale naplní vo svojom čase. Určite nie iba jednorázovo a bez ťažkostí. Ale predsa sa oplatí poznať Jeho prisľúbenia, hľadať ich naplnenie, skrátka brať ich vážne.

Takže o tomto svetle je dnešná nedeľa, dnešný sviatok Hromníc, Obetovanie Pána. O tomto svetle a o jeho mocnom pôsobení napr. aj v srdciach mužov v našej krajine, v našom národe, v našej dobe. Preto som s očakávaním pozval svojich veriacich, aby si priniesli so sebou sviece a nechali si ich požehnať. Preto sa teším na to, čo mi prinesie tohtoročné prežívanie sprievodu zo zažatými sviecami v rukách do našich kostolov. Modlím sa, aby to bol zároveň sprievod do našich sŕdc. Lebo keď v našom srdci začne svietiť svetlo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, vtedy je šanca, že sa mení život človeka. A keď sa mení život človeka, vtedy sa viditeľne deje spása. Tak to spomenie dnes aj staručký Simeon pri stretnutí s dieťaťom Ježišom. Počujme preklad jeho chválospevu tak, ako ho cituje Jeruzalemská biblia: „Zvrchovaný Pane, teraz prepúšťaš svojho sluhu v pokoji, podľa svojho slova. Lebo som videl na vlastné oči toho, ktorý prináša tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ (Lk 2, 29-32)

Ideme v ústrety súťažiam v 15 zimných športoch v 86 disciplínach. Teším sa na to. Ale rovnako ťa pozývam dnes si zohnať sviecu, prísť s ňou do kostola, nechať si ju zapáliť a požehnať. A keď s ňou budeš kráčať, modlím sa, že by si videl, že v Tvojom živote Ti v ústrety prichádza sám Kristus. On je Pán, Boh všemohúci, a je svetlom všetkým, ktorí kráčajú za ním.

feb 022007
 

V blízkosti starého sedliackeho domu bola studnička s čistou, priezračnou vodou. Kto sa z nej napil, cítil sa ako znovuzrodený. Ľudia ku studničke prichádzali a boli šťastní. Ale ona sa začala obávať o svoju vodu. Ak to takto pôjde ďalej – myslela si – tak o chvíľu zo mňa nič nezostane. A rozhodla sa, že už nedovolí, aby ju všetci využívali, aby z nej ubúdalo. Ľudia tam skutočne prestali chodiť. Po dlhých, dlhých rokoch raz ktosi zablúdil do tohto kúta lesa a studnička bola vyschnutá, jej pramienky sa upchali, pretože z nej nikto nečerpal. Zostala z nej iba prázdna jama…

Človek je stvorený Bohom ako paradox a tajomstvo. Základná otázka, ktorá všetkých ľudí trápi je otázka o ľudskom šťastí. Chcem byť šťastný a preto… a v naháňaní vlastného šťastia si ho vlastne šliapeme. Sami sebe sa stávame prekážkou pri jeho hľadaní. Sami seba musíme vedieť prekročiť, aby sme ho našli. Sme ako studnička, ktorá chce „byť“, bojí sa o seba, nechce sa dať využívať, aby „bola“ a práve vtedy „byť“ prestáva. Presne to isté platí o človekovi. Nechce sa dať využívať, nechce „byť“ pre druhých, aby „bol“ pre seba a práve vtedy prestáva „byť“, začína iba „mať“, stáva sa vlastníkom tých druhých, ale nakoniec zostáva sám, prázdna jama ľudskej samoty a egoizmu a pýchy. Ako vyviaznuť z tejto pasce, ktorá je nastražená každej ľudskej existencii? Ťažká otázka, ale nie neriešiteľná. Náš Pán Ježiš Kristus nám, ako vždy prichádza na pomoc so svojou nekonečnou jednoduchosťou,  dáva nám odpoveď a ukazuje cestu: obetovanie. Nie sme na tomto svete pre seba, sme tu pre druhých. Sv. Jozef a Panna Mária  hneď ako dostali obrovský, nezaslúžený dar, smerujú do chrámu, aby pripomenuli sebe samým, že ho nechcú vlastniť, nechcú ho mať iba pre seba, že tento dar patrí všetkým, že všetci z neho majú čerpať. A starý múdry Simeon im to svojím chválospevom potvrdí: Už môžem odísť v pokoji, pretože moje oči uvideli tvoju spásu, tvoje svetlo na osvietenie pohanov… Teda nie iba svetlo pre mňa, pre staručkú Annu a zopár ľudí okolo, ale svetlo na osvietenie pohanov, svetlo sveta, prišiel pre všetkých, aby sa rozdával.

Obetovanie, darovanie seba samých, život pre druhých… Viem. Neznie to veľmi príťažlivo nám dnešným ľuďom. Napriek tomu to zostane zákonom ľudského šťastia. Človek nachádza seba samého jedine v sebadarovaní.

Keď sa nám niekedy zasa bude zadať, že sme nešťastní, že život nám akosi uniká pomedzi prsty, že nie sme dosť naplnení, spomeňme si na studničku a na obetovanie Pána. A rozhodnime sa žiť pre druhých. Nič nie je stratené.  Z každej suchej jamy ľudského srdca, z každej jamy egoizmu a sebectva môžu ešte tiecť prúdy živej vody…