jan 072017
 

Dospeli sme k záveru vianočného obdobia a máme ta príležitosť trochu zhodnotiť, ako sme prežili najkrajšie sviatky v roku. Boli také, na aké ste sa tešili? A vôbec, sú pre vás Vianoce najkrajším sviatkom? A zvyknete sa na ne tešiť? Možno vás to prekvapí, ale je pomerne veľa ľudí, ktorí sa na tieto sviatky netešia… Vianoce majú veľkú moc: Tí, ktorí patria k sebe sa snažia byť spolu. Tí, ktorí sa majú radi sa snažia dať si to ešte viac najavo. Zároveň však tí, ktorí sú osamelí sa cítia byť ešte viac sami. A trpia. No a verte mi, osamelosť je jedno z najväčších utrpení človeka. Jeden z najsilnejších vianočných zážitkov som mal, keď som bol pred rokmi pozvaný na štedrý večer do jedného väzenia, aby som sa pomodlil pred štedrou večerou s tými, čo tam boli vo výkone trestu. Veľa drsných chlapov… Ale na štedrý večer bez vlastnej rodiny neostalo jedno oko suché. Plakali ako malé deti… Samota je zlá. A človek môže byť sám a veľmi trpieť samotou aj uprostred mnohých ľudí. Stačí, ak sa necíti byť milovaný, ak sa necíti byť potrebný, ak sám nemiluje, ak nemá pre koho žiť…

Teraz na konci vianočného obdobia by to chcelo niečo proti pocitu samoty. A Božie slovo v dnešný sviatok nám to ponúka…

6. januára sa slávi v Cirkvi sviatok Zjavenia Pána. Cirkev si pripomína, ako bola ľudstvu zjavovaná pravá identita Spasiteľa – Bohočloveka Ježiša Krista. Konkrétne sa to pripomína troma udalosťami z evanjelií: Návštevou mudrcov od východu v Betleheme, krstom v Jordáne a zázrakom v Káne Galilejskej. Zastavme sa dnes spolu pri zjavení pri Ježišovom krste.

Zjavenie je nejaké náhle, nečakané spoznanie, pochopenie reality. Určite ste už zažili veľa situácií, kedy ste odrazu pochopili jednu vec, ktorá vám pomohla porozumieť všetkému ostatnému, odrazu sa všetko javilo v novom svetle.

Touto zjavenou pravdou je veta, ktorá zaznela z neba: „Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ To je vyznanie lásky!!! Nech nám toto poznanie pomáha k správnemu pohľadu nielen na Ježiša, ale aj na nás samých, na svet.

Kedy a kde presne zaznela táto veta? Stalo sa to hneď po krste v rieke Jordán. Symbolické posolstvo, obsiahnuté v krste je dosť ľahko čitateľné: Krst je umytie, zbavuje hriechov… Krst je ponorenie a vynorenie, znázorňuje smrť starého človeka a narodenie nového. Avšak pre veriaceho žida, ktorý poznal a miloval Sväté písmo bola v rituálnom konaní pri krste zjavná aj iná symbolika. Krst sa konal pri brode na rieke Jordán, cez ktorý izraeliti vstúpili do zasľúbenej zeme po putovaní púšťou z egyptského otroctva. Až sem ich doviedol záchranca – Mojžiš. On sám však do cieľa nevstúpil. Odovzdal vyvolený národ novému vodcovi – Jozuemu, ktorý ich mal voviesť do vlastnej krajiny. Podobne Starý zákon až po Jána krstiteľa bol putovaním, prípravou. Priviedli ľud až k Jordánu. Tu prichádza nový Jozue. Pri krste sa vstupovalo do vody z východného brehu Jordánu, teda z krajiny pohanov a vychádzalo sa na breh na západe – teda v krajine izraelskej. A Ježiš je tým vodcom, ktorý kráča pred nami a s nami k slobode. A je Božím synom, milovaným Božím synom. Ak sme s ním, sme bezpeční, máme Boha na svojej strane…

Vyznanie lásky, ktoré zaznelo v mohutnom Božom hlase, môžeme a máme aplikovať aj sami na seba, my, ktorí sme tiež prešli vodou krstu. Aj nad nami zaznieva hlas: Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie. Toto „zaľúbenie“ v originálnom texte znamená doslova: Pri pomyslení na teba mám radosť, cítim potechu. Poznáte to, ak nám je niekto obzvlášť milý, stačí na neho pomyslieť a už nás hreje pri srdci, cítime radosť, spontánne sa nám rozžiaria oči a na tvári máme úsmev… A takýmito sme v očiach Božích. Napriek všetkému má Boh v nás zaľúbenie. A to môže a má byť liekom na mnohé naše trápenia, i na bolesť zo samoty. Nie sme nechcení, nie sme sami… Sme milovaní. Aj napriek našej biede.

Raz som počul, ako sa jeden zrejme múdry kňaz vyjadril k istej situácii, ktorá priniesla veľa bolesti a pohoršenia. Povedal o tom človekovi, ktorého sa to týkalo: Aký je Boh milosrdný, zrejme mu zatemnil poznanie. Keby totiž spoznal a precítil, koľko utrpenia bolo cez neho spôsobené, asi by sa musel zblázniť… Toto vyjadrenie sa mi zdalo čudné a hneď som ho zavrhol. Neskôr som však nad ním rozmýšľal a uznal som, že je to pravda. My našťastie nie sme schopní úplne pochopiť a precítiť celú hrôzu našej biedy, inak by sme asi zúfali. Boh nám to dá pochopiť a precítiť len čiastočne, aby sme sa spamätali, ale zároveň nám oveľa silnejšie zjavuje, že napriek všetkému nás miluje, že sme v jeho očiach vzácni a že v nás „má zaľúbenie“. Dnešné jeho vyznanie: „Ty si môj milovaný syn, moje milované dieťa, v tebe mám zaľúbenie“ je adresované nám osobne a Nebeský Otec to myslí vážne.

Božie zjavenie nám pomáha hľadieť správnym spôsobom nielen na Ježiša, nielen na nás samých, ale aj na ľudí okolo nás, lebo aj oni sú Boží, aj oni sú milovaní.

Pohľadom našich očí sú mnohí z nich cudzí, lebo takými sú… Mnohí sú odporní, lebo sú naozaj dobití, áno, až zlí… Ale akí sú v pohľade očí nebeského Otca? Viete, aký je pohľad rodiča: „No, viete, nevydaril sa mi, ale je môj. A nikoho iného nemá, len mňa. Je, aký je, ale je to môj syn…“

Nech nám toto zjavenie pomáha k správnemu pohľadu, aby ľudia okolo nás neboli pre nás cudzí, či odporní. Sú, akí sú, ale sú to milované deti nášho Otca a sú našimi bratmi a sestrami. Sme povolaní aj ich milovať.

V dnešnom evanjeliu sme počuli veľké vyznanie lásky: „Ty si moje milované dieťa, v ktorom mám zaľúbenie!“ Využime ho k očisteniu nášho pohľadu na svet, nech je pohľadom lásky. Lásky k Bohu, ktorý nás miluje ako prvý. Lásky, tej ozajstnej lásky k sebe samému. A nech nám pomáha milovať aj našich „súrodencov“, všetky milované Božie deti.