mar 262018
 

Z viacerých udalostí posledných mesiacov, ktoré poukazujú na napätie vo vzťahoch rôznych skupín vo svete i u nás, chcem venovať pozornosť udalostiam, ktoré sa týkali mesta Jeruzalem. Koncom minulého roka niektoré médiá sledovali vyjadrenie amerického prezidenta, ktorým uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela. Písalo sa aj o presťahovaní americkej ambasády do tohto mesta. Záujem, ktorý vyvolajú takéto oznámenia, vyplýva z jeho dôležitosti pre židov, palestíncov, moslimov, kresťanov a z toho, aký význam by nadobudla prevaha niektorého náboženstva v ňom… vystupuje do popredia otázka, aké dôsledky to vyvolá, pretože vo vzťahoch medzi ľuďmi z rôznych skupín sa tak stupňuje miera napätia a pokušenie vyriešiť ho násilným postupom. Iné to nebolo ani pred 2000 rokmi, keď do Jeruzamelem vstupoval Ježiš Kristus. Rovnako ako dnes, aj vtedy bol problémom politický podtón, ktorý celá udalosť okolo jeho príchodu dostáva. Prevolávaním, že Ježiš je synom Dávida sa totiž verejne oznamuje príchod jeho potomka a nástupcu. Prichádza následník trónu, ktorý sa môže považovať za budúceho kráľa. To nemôže ujsť pozornosti ostatných, ktorí si nárokujú na vládu, či aspoň riadenie najvýznamnejšieho mesta…

V liturgickom roku B, ktorým kráčame, môžeme stať na pripomenutie Ježišovho vstupu do mesta čítať nie len u synoptikov – tento rok od evanjelistu Marka – ale aj od evanjelistu Jána:

Veľký zástup, čo prišiel na sviatky, sa dopočul, že Ježiš prichádza do Jeruzalema. Nabrali palmových ratolestí, vyšli mu v ústrety a volali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!“

Ježiš si našiel osliatko a sadol si naň, ako je napísané: „Neboj sa, dcéra sionská! Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice.“

Jeho učeníci tomu ešte nerozumeli, ale keď bol Ježiš oslávený, spomenuli si, že to bolo o ňom napísané a že mu to urobili. (Jn 12,12-16)

Obavu zo vzniknutej situácie zhromaždeného zástupu, mala vtedy v Jeruzaleme rímska vládna moc. Rimania chceli predchádzať možnej vzbure židov nespokojných s prítomnosťou politickej nadvlády a medzi nimi mnohých pripravených nasledovať vodcu, ktorý by ich viedol do boja. Naoko nevinný príchod jedného židovského učiteľa ešte viac však znepokojuje veľkňazov a zákonníkov. Sú to tí, ktorí pochopili  Ježišovo konanie. Rozumejú, ako ním dáva najavo, že je tu čas naplnenia Božích prisľúbení, ako ich cez záchranu dcéry Siona – Jeruzalema ohlasovala reč veľkých prorokov. Oni prišli do svätého mesta, aby jeho život riadili podľa svojho pohľadu, v ktorom majú nimi vymyslené plány prvé miesto. Politické napätie používajú ako prostriedok, za ktorý ukrývajú svoju nenávisť. Zamýšľajú vyriešiť napätie ľudských vzťahov tak, že označia vinníka, voči ktorému obrátia nepokoj ľudských sŕdc. Premyslenými krokmi zaslepia oči a srdcia ľudu, ktorý pri príchode do Jeruzalema volal Ježišovi Hosanna, aby ho za krátky čas z mesta vyprevadil zvolaním Ukrižuj ho! A pokušenie nájsť vinníka zodpovedného za napäté vzťahy sa objavuje znovu a znovu.

Sme akoby späť v súčasnej situácii Jeruzalema. Vstupujú do neho zámery ľudí, ktorý napätie vlastnej ľudskej nenávisti ukryjú do plášťa ochrany pred nepokojom. Ako vinníka prinášajúceho nepokoj označia možno aj samého Boha. Tak dnes za nepokoje na Blízkom východe mnohí označia vyznávanie viery. Boh však nestvoril nenávisť medzi ľuďmi, ktorú krok za krokom budujeme my sami. On koná vo svojich služobníkoch práve opačne, keď pozýva k zmiereniu ľudských sŕdc, zmietaných nenávisťou. Jeho hlas často aj dnes prehlušia premyslene pripravené kroky, ktoré sledujú svoje vlastné zámery. Boh už raz obrátil túto nenávisť našich sŕdc voči svojmu vlastnému Synovi, aby zastavil jej ničivý dopad na nás. Ježiš Kristus nám poslušnosťou voči plánu Boha Otca dal nádej a možnosť žiť inak. Zobúdza v ľudských srdciach túžbu po zmierení. Na miestach ľudskej zloby často ožíva túžba po pokoji, napríklad tak, ako som ju pri minuloročnej návšteve svätého mesta videl vyjadrenú pekným grafitovým nápisom na betónovom múre rozdeľujúcom časti mesta Jeruzalem: „Po oboch stranách tejto steny žijú deti Božie a nikto nemôže budovaním bariér zmeniť túto skutočnosť – zvolal Kráľ. Touto vierou budeme schopní vytrhnúť vrch beznádeje a dať základ nádeji.“ Tento výkrik obyvateľov ťažko skúšaného mesta potvrdzuje, že sa tam dnes nájdu ľudia, ktorí nechcú konať podľa logiky nenávisti. Hľadajú inú cestu riešenia napätia ľudských vzťahov ako je odplata. Túžia kráčať cestou pokoja, ktorý ľuďom všade na zemi ponúka Boží Syn. Apoštol Pavol tento postoj Božieho služobníka v druhom čítaní tejto nedele zhrnul takto:

Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca. (Flp 2, 6-11)

Boží Syn sa stal služobníkom, ktorý na seba prijal nie len ľudskú prirodzenosť, ale aj dôsledky ľudskej nenávisti. Nepokoj, ktorý sídli v nás ľuďoch, neprišiel vyriešiť označením vinníkov a obrátením nenávisti proti nim. Boli by sme to my všetci a každý jeden z nás.

My máme v našich srdciach miesta nepokoja, kde potrebujeme riešiť svoje napätia. Nedajme sa zviesť k hľadaniu vinníka, nedovoľme sebou manipulovať pre ciele rozličných skupín, akými boli vtedy rimania, či farizeji so zákonníkmi. Nenechajme sa navádzať na nenávisť. Nie iba Jeruzalem je miestom nepokoja. Vidím veľké napätie v slovenských rodinách,  pracoviskách, v našich susedských a pracovných vzťahoch, medzi našimi politikmi… aj tu sú skupiny, ktoré vedia nepokoj proti niekomu šikovne nasmerovať, tak ako ho vtedy farizeji so zákonníkmi nasmerovali proti Ježišovi. My, kresťania sa však máme učiť konať podľa služby zmierenia, do ktorej povoláva Ježiš. Pápež František nás tiež na začiatku pôstu vyzval k modlitbe za pokoj vo svete – vtedy zvlášť za niektoré africké krajiny. K tejto modlitbe môžeme pridať prosby za miesta našich vlastných napätých vzťahov, aby sme v nich konali s láskou, ktorá hľadá zmierenie, nie vinníka, na ktorého by sme ukázali prstom a žiadali pre neho trest. Tragédiu konania, ktoré zasiahne nevinného, opisujú pašie. Počúvame ich práve na Kvetnú nedeľu. Môžeme zistiť, že dnes žijeme spoločensky podobne neprehľadnú situáciu, v akej bol Ježiš, keď s učeníkmi vstúpil do Jeruzalema. Máme však slobodu rozhodnúť sa. Môžeme zostať v dave, v ktorom sa ľudia nechajú manipulovať a stávajú sa nástrojom a spolupracovníkmi nenávisti. Alebo sa môžeme stávať ľuďmi, ktorí hľadajú nádej zmierenia a svedčia o nej. Takým človekom sa stal rímsky stotník, ktorého vyznanie končí kratšiu verziu pašií. On videl a vyznal Ježiša zmiereného láskou v jeho vnútri a zároveň prinášajúceho zmierenie s Otcom i medzi nami navzájom:

Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,38-39)

Zdá sa mi, že odvaha stotníka pozýva aj nás vyznať Božieho Syna. Totiž postaviť sa na stranu toho, kto prináša skutočné zmierenie, aj keď by v očiach okolo stojaceho davu vyzeral ako zločinec. Ježiš dnes hľadá kresťanov, ktorí budú spolu s ním ohlasovať zmierenie vychádzajúce z poznania a uznania pravdy. Tak sa môžeme priblížiť k pochopeniu Veľkej noci, ktorú sa chystáme sláviť…

mar 272015
 

Zdá sa vám, že ste veľký, alebo malý? Ako vidíte samého seba? Ste veľkým človekom? Tá troška priestoru, čo zaberáme svojim telom…, čo je to v porovnaní s nekonečným priestorom vesmíru? Za celý život by sme neboli schopní prejsť ani len vzdialenosť k mesiacu – najbližšiemu telesu pri našej zemi. A to je len smeť – nič v porovnaní vzdialenosti k slnku. A od slnka k najbližšej hviezde je to tak ďaleko, že len svetlu to trvá 4,22 rokov, kým tam doletí. A toto je zasa nič v porovnaní s veľkosťou našej galaxie, ktorú tvorí asi sto miliárd hviezd. A táto je zase ničím pri rozmeroch len tých poznaných galaxií, ktoré môžeme pozorovať modernými teleskopmi. Galaxií vo vesmíre je odhadom sto miliárd. Pri týchto vzdialenostiach a rozmeroch čože je jeden človek? Menej, ako  len zrniečko prachu, nič!!! Sme teda malí? Určite. Predsa však, v porovnaní napríklad s hmyzom, máme obrovské rozmery. A akí sme nekoneční v porovnaní s mikroorganizmami, ktoré sme schopní pozorovať len pomocou mikroskopov. A aká nepatrná v proporcii k celému nášmu telu je jediná ľudská bunka, veď naše telo sa skladá zo 60 000 miliárd buniek. A i tá jediná bunka je vlastne obrovským vesmírom, tvoreným miliardami atómov. A každý z týchto atómov je tvorený množstvom nepatrných častíc, ktoré k sebe viaže neviditeľná sila. Nesmierne veľkí sme.

V tomto svete je človek naozaj čímsi nepatrným, maličkým, ale zároveň je človek aj niečim obrovským. Je dobré o tom vedieť, je užitočné to skúmať. Máme prístroje, ktoré nám pomáhajú vidieť i mikrokozmos, aj makrokozmos. Predsa však, na bežné vnímanie sveta máme naše oči, ktoré nás vidia takých akurátnych – nie nepatrných, nie obrovských… Máme možnosť v duchu hľadieť aj ďaleko do minulosti, aj snívať o budúcnosti. Aktuálny život sa však uskutočňuje v prítomnosti, len prítomnosť máme v rukách, teraz sa rodia rozhodnutia… Správne videnie nám umožňuje pravdivé poznanie a ozajstnú múdrosť.

Po tieto dni sme pozvaní hľadieť späť na kľúčové okamihy našej spásy. V dnešný deň hľadíme na Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema a v pašiách sme počuli, čo pretrpel, ako sa zrodila naša záchrana. My vieme, aký mali a aj majú tieto historické udalosti význam. Ako však videli tie isté udalosti ich súčasníci?

Kto vtedy naozaj chápal, čo sa to skutočne deje? Možno len sám Ježiš. Apoštoli a ľudia okolo nich asi len mnohé tušili, mnohé však nechápali… Iní videli len ľudskú tragédiu… Iní v tom mali len zaujímavé divadlo… A obrovská väčšina ľudí, ktorí vtedy obývali planétu Zem ani netušili, že sa deje čosi zlomové, čo je rozhodujúce pre spásu ich i celého sveta. Žili si svoj život, zarábali si na svoj chlieb a jedli ho, tešili sa a trpeli, modlili sa a hrešili… zatiaľ čo za nich Boží Syn umieral na kríži. Oni však nevideli…

My dnes vďačne, s vierou, s nádejou a s láskou hľadíme do histórie k Ježišovmu krížu. Má to byť a je to pre nás pohľad užitočný. Nech nám to však pomáha správne vidieť, čo sa teraz odohráva okolo nás. Naša súčasnosť sa odohráva dnes. Dnes sa rodia naša rozhodnutia, dnes sa uskutočňuje naša spása. Dnes Ježiš zápasí o človeka. V nás a v blížnych okolo nás. Aj dnes hynú ľudia bez viery, aj celkom blízko pri nás. A týka sa to nás, hlavne nás, ktorí vieme, v nás, ktorí sa s vierou pozeráme späť ku Kristovmu krížu.

Nech nám pohľad do spásnej histórie počas týchto sviatkov pomáha byť adresátmi i doručovateľmi Ježišovej spásy.

apr 092006
 

Je nám známa z dejín spásy udalosť o potope sveta. A sú nám známe i udalosti, ktoré sa udiali potom. Máme ich opísané v knihe Genezis. Boh uzavrel zmluvu  s Noemom aj s jeho potomstvom, aj s každou živou bytosťou a prisľúbil, že už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem…

A predsa jedna potopa sveta ešte prišla a v nej sa potopil aj starý Noe so svojím potomstvom. Ale nebola to potopa, ktorá by pustošila, ale potopa, ktorá očisťovala. Utrpenie nášho Pána Ježiša Krista, ktoré máme v týchto dňoch pred očami nám o nej hovorí. Vtedy keď jeho bolesť vrcholila, vtedy keď bol dokonale pribitý a znehybnený na kríži, vtedy, keď sa zdalo že moc zloby a nenávisti vrcholí a neexistuje nič, čo by mohlo  zlo zastaviť, vtedy keď nášmu Pánovi vojak kopijou prerazil bok, vtedy z neho vyšla krv a voda a práve vtedy z neho vyšla aj nekončená moc vykupiteľskej lásky, ktorá spôsobila novú potopu sveta. Utopili sa v nej všetci ľudia a utopil sa v nej aj starý Noe so svojím korábom. Z Kristovho prebodnutého boku vyšla krv a voda, ale v ňom pramenia aj sviatosti Cirkvi. Zlo triumfovalo, aspoň si tak myslelo, avšak láska je mocnejšia než smrť. Kristova vykupiteľská láska nerobí rozdiely. Pán nehovorí: za teba som trpel a zomrel, ale za teba nie. Všetkých zahŕňa, všetko je „pod vodou,“ nikto nemôže „ostať suchý“, ani keby chcel. Všetci do jedného sme vykúpení Kristovou krvou a dobre je ponoriť sa do tejto potopy Božieho milosrdenstva.

Stávame sa však svedkami toho, ako sa dejú opačné veci. Ľudia si začínajú budovať moderné koráby svojej sebestačnosti, pýchy, sebavedomia, ľahostajnosti. Sú dosť dlhé, široké i vysoké. Nasadajú na ne so svojimi psami i mačkami a s pohŕdaním možno pozerajú na tých, ktorí sa spoliehajú na božie milosrdenstvo. Áno. Kristus všetkých zaplavil svojou láskou, ale my v nej nemusíme ostať ponorení. Môžeme sa „otriasť“, vymaniť. Pán Ježiš to vedel, preto nás prosil: Zostaňte v mojej láske. Škoda, že niektorí ho nechcú počuť. Škoda, večná škoda. Medzi naším vykúpením a spasením je totiž rozdiel. Vykúpení sme boli všetci a nemuseli sme ani prstom pohnúť. Ak však chceme byť spasení, ak sa chceme dostať do neba, musíme sa hýbať. Sv. Augustín nám pripomína: Ten, čo ťa stvoril bez teba (a môžeme povedať aj vykúpil bez teba,) nespasí ťa bez teba.

Nestavajme moderné koráby, nespoliehajme sa na seba. Radšej sa ponorme do vôd Božieho milosrdenstva a plávajme smerom k nášmu Otcovi…