dec 082017
 

Opäť tu máme advent, začali sme nový liturgický rok. Každoročne sa to opakuje. Pripomíname si v advente udalosti, ktoré predchádzali narodeniu Ježiša Krista, respektíve jeho verejnému vystúpeniu, potom na Vianoce si pripomenieme jeho narodenie a všetko vyvrcholí na Veľkú noc v znovusprítomnení jeho smrti a zmŕtvychvstania. Zdá sa, že sa stále točíme v kruhu, neustále dokola. Tento cyklus však by sa nemal podobať kruhu, ale skôr špirále. Keď sa neustále vraciame k tým istým udalostiam, malo by to byť neustálym prenikaním hlbšie a intenzívnejšie do tajomstva, poprípade ak chceme, stále vyššie a bližšie k Bohu. Aj dnešné naše stretnutie je jedinečnou príležitosťou k tomu.

Keď sa budúci kazatelia učia umeniu dobrej homílie, je im prízvukované, akú dôležitú úlohu zohráva dobre vydarený začiatok kázne. Nestačí len „nejako začať“. Má to byť pútavý úvod. Klasik slovenskej homiletiky profesor Vrablec používal rád prirovnanie: Úvod do kázne je ako nabrať ľudí do autobusu. Keď ich tam už máte, zaveziete ich, kam budete chcieť. Ak to premeškáte, možno ich už neskôr nezachytíte.

Zrejme to vedeli aj autori evanjelií, lebo každý z nich si dal veľmi záležať na tom, ako svoje evanjelium uvedie, hoci každý originálnym spôsobom. Počuli sme dnes, ako svoj spis začína evanjelista Marek.

Jeho evanjelium je najstaršie, bolo napísané pravdepodobne už v roku 68 v Ríme. On sám ešte ako mladík zažil Ježiša osobne, v dome jeho rodičov sa apoštoli schádzali, on sám potom strávil život sprevádzaním apoštolov na ich cestách. Apoštoli sa postupne vytrácali, zomreli aj Peter a Pavol. Kresťania druhej a tretej generácie už Ježiša nezažili a túžili mať jeho slová a skutky zapísané. Tak Marek vyhovuje ich prosbám a píše dielo, ktoré on sám nazval evanjeliom, teda radostnou, dobrou, či peknou správou.

Počuli sme: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho syna.“ Aj iná kniha Svätého písma začína slovom začiatok, a síce úplne prvá kniha, Genezis, kde čítame: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem…“ Takto bol uvedený počiatok sveta, Marek tak uvádza počiatok nového sveta, ktorého sme súčasťou.

„Evanjelia Ježiša, Krista, Božieho syna.“ V tomto vyjadrení  je vystihnutá celá podstata zjavenia. Vidíme to aj v členení Evanjelia, ktoré okrem tohto úvodu má ešte dva vrcholy:

  • Vo vyznaní Petra, ktorý vedený Duchom Svätým vyznáva v odpovedi na Ježišovu otázku, za koho pokladajú syna človeka: „Ty si Mesiáš.“
  • A napokon vo vyznaní pohanského stotníka pod krížom: „Tento človek bol naozaj Boží syn.“

Ďalej Marek hneď pokračuje vystúpením Ježišovho predchodcu Jána Krstiteľa, ktorého predstavuje ako toho, ktorý naplnil proroctvo proroka Izaiáša. O čo v tomto proroctve išlo?

Izaiášovo proroctvo je rozdelené na tri časti. Prvé sa odohráva pred Babylonským zajatím, druhé je počas neho a tretie sa viaže na čas po jeho skončení. Náš text sa viaže na slová takzvaného druhého Izaiáša. Izraelský ľud je už štyridsať rokov v Babylonskom zajatí. Už nemajú nádej, že by to mohlo byť niekedy inak a zmierujú sa s osudom života vo vyhnanstve. Prispôsobujú sa, nesnívajú… Tu vystupuje prorok, potešuje Boží ľud a dáva mu nádej. Boh sám príde a zachráni vás. A to nečakaným spôsobom. Medzi Babylonom a Izraelom ležala veľká arabská púšť, ktorá bola pre vtedajších ľudí neprekonateľná. Ak by chceli odísť, išli by po existujúcej obchodnej ceste, ktorá tvorí trojuholník a smeruje na severozápad, až potom sa stočí na juh. A prorok sľubuje, že záchranca príde priamo, púšťou. Ľudsky nemožné, zrealizovateľné naozaj len Bohom. Človek mu však má pripraviť cestu…

Tejto úlohy hlasu volajúceho na púšti sa ujíma Ján Krstiteľ. Boh príde, ako záchranca, treba mu pripraviť cestu.

Naša kresťanská viera je úžasne jednoduchá, vo svojej realizácii však nesmierne zložitá. Nie však pre náročnosť morálnych požiadaviek, kladených na človeka, ale v tom, že sa od nás žiada zladiť zdanlivo nezladiteľné. A tu je jeden príklad takejto požiadavky. Boh prichádza ako záchranca. Spásu si nemožno zaslúžiť, nemožno ju kúpiť, treba ju prijať ako nezaslúžený dar z Božej lásky. Avšak od človeka sa očakáva práve príprava tohto príchodu, odstránenie prekážok, „vyplnenie dolín a zníženie kopcov“. Prijať  ako dar, zároveň však pracovať… Zlúčenie nezlučiteľného, paradox…

Podľa Jána prostriedkom tejto prípravy bol krst na odpustenie hriechov vyjadrujúci vnútorné obrátenie. Ľudia za ním prichádzali k Jordánu. Krst mal v sebe hlbokú viacdimenzionálnu symboliku. Niektoré z týchto symbolov sú nám jasné. Voda umýva, treba sa obmyť z vnútornej špinu, ktorou sme si znečistili naše duše. Ponorenie a vynorenie symbolizujú smrť a znovunarodenie. Ale pre Izraelitov to malo ešte jeden geografický význam. Jordán tvoril hranicu medzi krajinou pohanou a zasľúbenou zemou slobody. Spomeňte si, Mojžiš, ktorý ľud vyviedol z Egypta k sľúbenej slobode ich doviedol práve po rieku Jordán. A tak najhlbšia symbolika krstu bola práve táto. Ľud si mal uvedomiť, že nie je slobodný. Mal vyjsť zo zasľúbenej krajiny opäť von a znovu sprevádzaný Jánom Krstiteľom prebrodiac Jordán znovu vojsť do krajiny slobody.

A čo si z tohto posolstva zoberieme my? Aj my by sme si mali uvedomiť vlastnú neslobodu, v ktorej často nevedome žijeme. A zmierili sme sa s tým. Dokonca sme tam často i zdanlivo spokojní. Veľmi aktuálna situácia: Všimnime si vývoj, že čím sa našej krajine darí ekonomicky lepšie, tým máme prázdnejšie kostoly. Odrazu ľudia nepotrebujú Boha, majú iné istoty, inú náplň existencie. Zaujímavé bolo pozorovanie viacerých kňazov, že keď pred niekoľkými rokmi vypukla ekonomická kríza, začalo nám odrazu pribúdať ľudí v kostole. Dnes po kríze je trend opäť opačný…

Človek je súčasťou prírody. Ale okrem prírody má človek ešte aj to, čo nazývame kultúrou, alebo civilizáciou. Myslím tým žitie v spoločenstve, spoločenské štruktúry, delenie úloh, spolupráca… jednoducho civilizácia. A čím je civilizácia vyspelejšia, tým viac sa človek vzďaľuje od prírody, a ak sa to nezvládne, môže samotná (inak dobrá) civilizácia zničiť prírodu, či človeka.

Čosi podobné máme aj vo svete našich vzťahov, ktoré sú pre nás podstatné a určujúce, veď človek je spoločenský tvor. Máme však techniku, ktorá nám môže a má dopomáhať k osobnému rozvoju a budovaniu vzťahov. Keď to však nezvládneme, môže nás technika doviesť k vzájomnému odlúčeniu. Prestávame sa potrebovať a vzájomné kontakty ochabujú. Na zábavu a poučenie máme televíziu, rádio, proti pocitu samoty máme internet so sociálnymi sieťami, kde si nachádzame ilúziu priateľstva… Ak to nezvládneme, skončíme ako osamelí, zdeformovaní ľudia.

A podobne ak nezvládneme civilizáciu s jej prudkým pokrokom, skončíme ako ľudia bez Boha, žijúci v ilúzii, že ho nepotrebujú. A tak treba vyjsť von, naspäť k Jordánu a cestou pokánia opäť vstúpiť do živého vzťahu s Absolútnom, ktorý dá nášmu životu pravý zmysel a náplň.

Ježišových súčasníkov k tomu viedol prorok Ján Krstiteľ.

Aj my potrebujeme prorokov, ľudí mimoriadnych, napojených na Boha. Žijú mimo spoločnosti, aby spoločnosť privádzali späť na správny smer. Ján bol, môžeme tak povedať, čudák. Ale bolo to potrebné. Bol výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo. Myslím, že pre kresťanský život je „normálnosť“ potrebná. Kresťania nemajú mať vlastnú kultúru, vlastný jazyk, nemajú žiť v getách. To je sektárske,možno príjemné, ale cudzie Kristovmu duchu, ktorý sa ako ozajstný Boh sal ozajstným človekom. My máme žiť v kultúre, ktorá nás obklopuje a nechať prenikať evanjeliom.

Aby sme však na našu „normálnosť“ nezabúdali, potrebujeme „nie normálnych“ ľudí, autentických prorokov.

Cirkev napríklad stále veľmi zdôrazňuje hodnotu manželstva a rodiny. Predsa však trvá na celibáte kňazov, ktorí majú byť akýmsi výkričníkom, výnimkou, potvrdzujúcou a utvrdzujúcou pravidlo.

Jeden kolega spomínal, ako navštívil jeden prísny mníšsky kláštor. Jeden starý múdry mních mu povedal: My mnísi sme vlastne pre svet nepotrební, nevyrábame, nerozvíjame spoločnosť ekonomicky. A predsa nás svet potrebuje, lebo mu poukazujeme na Boha a vyššie hodnoty.

Osvietenecký svet to nechápal a Jozef druhý zrušil mníšske kláštory ako nepotrebné. Ponechal len svetských kňazov a pastoračne aktívne rehole, ktoré mali byť šíriteľmi osvety a pokroku. A ukázalo sa, že to nebolo správne.

Proroci sú potrební. A o to silnejší je ich hlas, čím ich je menej.

Čítal som o jednom čínskom zberateľovi starožitností. Získal štyri veľmi vzácne, ojedinelé poštové známky. Tri z nich roztrhal, pričom však hodnotu tej jedinej zmnohonásobil.

Čo si teda z nášho dnešného evanjelia odnesieme? Dávajme si pozor, či žijeme naozaj slobodní v „zasľúbenej krajine“, či nie sme len v púšti, v nejakej ilúzii slobody, ktorú sme si sami vytvorili, v ktorej vlastne nepotrebujeme ani človeka, ani Boha. A keď stretneme proroka, ktorého si z času na čas Pán povolá, buďme zaň vďační a počúvajme jeho hlas volajúci našou púšťou: „Pripravte cestu Pánovi.“

 

dec 072017
 

V utorok som sa v Bratislave, na hrade, zúčastnil otvorenia výstavy o majstrovi Pavlovi z Levoče. Bol som pozvaný, lebo výstava sa nesie v duchu historického kontextu a sú na nej prezentované aj iné sakrálne diela z tej doby, medzi nimi aj naša Prievidzská gotická monštrancia. Viete o akú dobu sa jedná a aké má majster Pavol tohto roku výročie?

Okrúhle – je tomu 500 rokov, ako ukončil práce na svojom najznámejšom a najväčšom diele – hlavnom oltári kostola sv. Jakuba v Levoči. Na oltári Panny Márie a sv. Jakuba pracoval s rôznou intenzitou pravdepodobne 10 rokov. Samozrejme nie sám. Spolu so svojimi spolupracovníkmi však vytvoril najvyšší neskorogotický krídlový oltár na svete!

Poďme však k samotnému majstrovi Pavlovi – viete kedy a kde sa narodil? Nevedia to ani odborníci. Vieme len že do Levoče prišiel po roku 1500. Pravdepodobne už mal po tridsiatke. Zomrel okolo roku 1540, tiež nevieme presne kedy. Aj o autorstve spomínaného fantastického diela vieme len z epitafu, v ktorom o ňom ako o zhotoviteľovi oltára píše manžel jeho vnučky v nasledujúcom storočí. A pritom aký talent a aký umelecký výkon…

Napriek svojej šikovnosti a obrovskému dielu sa sám nepovažoval za výtvarného umelca. Bol len vedúci remeselnej rezbárskej dielne. Kvalitu tohto geniálneho umelca však dnes obdivuje celý svet.

Prečo to spomínam práve dnes, na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie? Vôbec nie preto, že oltár je zasvätený okrem apoštola aj Božej matke, ktorej socha je na ňom centrálne umiestnená. V ostatných dňoch skôr uvažujem o úžasnej podobnosti jeho životnej cesty, či osudu s osudom Ježišovej a našej matky.

Vo svojej dobe to vôbec nebola slávna žena. Žila v kruhu svojej rodiny v Nazarete a po Kristovom vykupiteľskom diele v kruhu jeho učeníkov a prívržencov. Určite tam požívala ako Majstrova mama patričnú úctu, ale kto ju vnímal ako Bohorodičku, Božiu matku? Tento titul jej cirkev dala až v 5. storočí. Jej nepoškvrnené počatie bolo prijaté za článok viery až v roku 1854 a nanebovzatie v polovici minulého storočia. Aj keď všetky tieto veci, vlastne celá cirkevná náuka o nej, vychádza z biblických textov, v skutočnosti ich je veľmi málo.

Preto mi Panna Mária mi pripadá ako umelec, ktorý sa vo svojej skromnosti nepovažoval za umelca. A svedčí o ňom hlavne jeho dielo. Čo je však dielo Márie? Predsa jej syn!

Náš Vykupiteľ a Pán. Aj preto väčšina jej titulov, ba vlastne celá úcta voči nej vychádza z miery poznania jej Syna. Zo vzťahu k nemu. Z viery v neho.

Pravda viery o jej Nepoškvrnenom počatí, ktorú si dnes pripomíname, nám hovorí o jej predpokladoch k vytvoreniu tohto diela. O talente, ktorý jej Boh dal. O harmónii a kráse jej ducha, ktorý nebol znečistený, poškvrnený hriechom. Takýto človek mal na svet priviesť najkrajšieho, najdokonalejšieho syna človeka, ktorý je aj synom Boha. Mal a priviedol. Mária využila to čo dostala. Ukázalo sa to nielen pri anjelovom zvestovaní, ale aj pri mnohých ďalších udalostiach. Najviac však na tom, aký bol Boží, ale aj jej syn. Cez neho, na ňom vidíme, ako ho vychovávala, čo mu vštepovala, k akej láske ho viedla. Ježišov obraz, ktorý vidíme v evanjeliách, „kreslila“ aj ona.

My to berieme ako samozrejmosť, ale nemuselo to tak byť. Poznáme to z ľudského života, ba neraz z vlastnej skúsenosti. Koľko talentov sme premrhali, koľko darov nevyužili, ba dokonca zneužili…

Majster Pavol mal tri deti. Dve dcéry a syna Lukáša. Predpokladáme, že prirodzene zdedil umelecký talent i šikovné ruky. Avšak v noci 18. júna 1537 spolu s iným mladým mužom na Levočskom námestí napadli nič netušiaceho mladého sluhu z Krakova a zabili ho. Následne z mesta ušli. Viac o ňom nevieme. Mohol to byť majster Lukáš a stal sa vrah Lukáš.

Verím, že dnešný sviatok nás osobne bude inšpirovať, aby sme podľa vzoru svojej Matky čo najlepšie využili to, čo sme od Boha dostali. Svoje talenty, schopnosti. Že chceme a budeme zo seba tvoriť krásnych, harmonických ľudí, ktorí budú pre iných obohatením a povzbudením. A že to budeme robiť skromne, v pokore, nie preto aby nás niekto chválil. Nech nás chváli naše dielo. To, čo po sebe zanecháme.

Je tu však ešte väčší cieľ. Stretnúť svoju Matku a možno aj majstra Pavla v omnoho väčšej kráse, než ju zobrazuje Levočský oltár.

dec 012017
 

Cirkev nám v čase adventu, teda aktívneho očakávania, ponúka štyri nedele ako prípavu na príchod Ježiša na zem. Každou zažatou sviecou na adventnom venci pribúda svetla a blíži sa čas, keď Boh prekročí vzdialenosť medzi ním a nami. Akoby sme tú štvorakú výzvu mali hlboko prežiť v každoročnom čakaní narodenia Spasiteľa sveta. A to aj v tomto roku, keď má adventný čas čakania svoje najkratšie trvanie. Povzdych u proroka Izaiáša v prvom čítaní je mocným prorockým volaním po tom, aby sa Boh priblížil ľuďom: „Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou.“ To podstatné teraz je, že Boží Syn prekvapivo vstupuje do života dnes žijúcej generácie presne tak, ako prekvapivo vstúpil do života svojich pozemských súčasníkov. Aj vtedy, aj teraz jeho vstup zachytí bdelý človek; teda, niekto pripravený otvoriť mu dvere v akomkoľvek čase. Ježiš vyzýva k takejto bdelosti. Príhodný čas na prelomenie nebies, aby mohol človek stretnúť Boha, je tu. Je to čas milosti, s biblickým prívlastkom kairos. V kolobehu postupne plynúceho času – nazývaného inak chronos – nastáva Boží prielom nebies a on zostupuje, aby nám dal milosť stretnutia s ním. Boh k nám zostupuje, človek len nemá spať pri jeho príchode…

Zaujímavo časté zdôrazňovanie bdenia v tejto kratšej stati mi pripomína niečo z pravidiel práce s médiami. Pre kvalitu mediálnej komunikácie sú totiž dôležité postupy pomáhajúce efektívne odovzdať posolstvo, ktoré majú poslucháči prijať. Vyplýva z nich aj to, že pre vnímanie a zapamätanie si dôležitého obsahu je potrebné zopakovať ho poslucháčom v jednej správe aspoň tri krát. Ježiš neštudoval žiadnu teóriu mediálnej komunikácie, ale výzvu bdieť v podobenstve o vrátnikovi adresuje poslucháčom hneď štyrikrát. A to ešte túto výzvu zaradil na jeho úplný začiatok aj koniec. Nechcel, aby jeho poslucháči stratili z očí pozvanie k bdeniu. Použil maximálnu komunikačnú silu, aby si potrebu bdieť nevšimli iba učeníci a poslucháči v jeho časoch, ale aj my dnes. Evanjelista Marek dobre pochopil a zachytil naliehavosť a nadčasovosť tejto Ježišovej výzvy. Nie je adresovaná iba priamym Ježišovým poslucháčom, ale je stálym pozvaním: „…čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“

Je to stály veľký problém našej ľudskej existencie. Nie to, že si pre svoju ľudskú prirodzenosť musíme pospať a teda nutne nemôžeme úplne nepretržite bdieť. Toto nie je prekážka stretnutia Boha v milostivom čase – nazývanom aj kairos. Prekážkou je naše opustenie bdenia, keď už nechceme čakať na príchod toho, kto je skutočným Pánom. Zostávame v temnom kolobehu rutiny našich hriechov a neočakávame žiadny prielom, ba ešte sa bojíme, že by mohlo k narušeniu dôjsť. Zaspali sme a už nechceme volať k Bohu tak, ako to prorok Izaiáš učí. Vráťme sa teda ešte raz na prvé čítanie:

„Ty si sa hneval, a my sme hrešili. Dlho sme ti boli neverní, ale budeme spasení… nik nevzýva tvoje meno, nik sa nevzchopí, aby sa k tebe privinul, lebo si skryl pred nami svoju tvár, vydal si nás napospas našej neprávosti. A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk.“

Evanjeliovým bdením je pre mňa toto volanie človeka, aby ho Boh pritiahol k sebe. Ba skôr volanie po tom, aby Boh zostúpil do biedy, uprostred ktorej k nemu volám. Je to viera, že je tu kairos – milostivý čas, ktorý prelomí kolobeh môjho hriechu. Zdá sa mi, že sme často už pohltení chronológiu plynutia hriechu, ktorý sa stále točí v našom živote. Možno to nie je len závislosť na nejakej droge ako látke. V behu času pomáhajú človeku pravidelne otupiť vnútornú bolesť a smútok a dať zabudnúť na beznádej a nezmyselnosť v jeho živote aj iné zvyky, ktoré si osvojuje postupne. Závislosť na používaní médií, na uspokojení svojej sexuality bez zodpovednosti, na pravidelnom uistení seba samého, že som OK v porovnaní s niekým, kto je na tom horšie, na pravidelných únikoch k tomu, čo si ospravedlníme pred svojím svedomím a nazveme len bežným „malým hrieškom“. Vieme sa ponoriť do kolobehu študijných alebo pracovných povinností a zanedbávať dôležité vzťahy, vieme si vytvoriť kolobeh svojich potrieb, ktoré nazveme nutnými a presvedčíme seba samých, že také sú. Sme nesmierne bdelí ešte tak v tom, ako môžeme tento svoj kolotoč niečím ozvláštniť a spríjemniť. No pustíme do neho iba to, čo vytvorenú chronológiu nebude nebezpečne narúšať. Srdce nám spí tak, že nečakáme a nepýtame si obdarovanie zhora. Načo by nám bolo, už máme svet, v ktorom si môžeš naplánovať svoju chronológiu… prorok Izaiáš však aj dnes volá: A predsa, Pane, ty si náš otec!

Aj adventný čas je kolobeh týždňov, ktorý môžeme prežiť tak, že bude len chronologicky zapaľovať sviečky od prvej po štvrtú. V plynutí života, s vedomím svojich náboženských povinností, ale bez skutočnej túžby a prosby, aby: „Boh prelomil nebesia a zostúpil“, aby sme prijali „milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi“, bez nádeje, že sa „medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi… kým očakávate, že sa zjaví…“.

Ako štyri nedele v liturgii adventu, dve na jeho začiatku a konci a dve uprostred neho, tak sa v evanjeliu opakuje Ježišovo pozvanie, aby sme nezaspali – bdeli. Je na nás, či v chronose – v chronologickom napredovaní času, no zároveň plynutia tohto liturgického obdobia, pozveme Boha, aby prelomil nebesia a vstúpil nám do života. Zmysel postupného plynutia času je práve v tom, že do neho vstupuje milostivý čas Božieho príchodu. Príchodu Ježiša do kolobehu našej neprávosti, do zlých závislostí, ktoré sme si už možno aj odôvodnili a ospravedlnili, možno aj nie, ale sme sa naučili si ich tolerovať… Ak prosíme o prielom a osobný príchod Ježiša, potom môžeme zrazu vidieť jeho tvár a zažiť zlom v nezdravom kolobehu. Čas milosti prichádza z bdelej prosby človeka túžiaceho Boha stretnúť. On je pripravený zostúpiť na miesto akejkoľvek biedy. A urobí z nej príležitosť pre kairos. Pre čas milostivého a spásneho príchodu Syna k nám.

nov 112017
 

Svätý Pavol napísal: „Živé a účinné je Božie Slovo…“ a v liste Timotejovi pridáva: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti…“ Je užitočné si uvedomiť, že to isté Božie Slovo môže mať v rozličných situáciách rozdielny účinok. Preto keď radíme budúcim kazateľom, ako sa pripravovať na kázeň, majú sa najskôr započúvať do posolstva zo Svätého Písma, a stanoviť si, čo Boh hovorí mne a chce cezo mňa povedať poslucháčom. Mám sa rozhodnúť, či je to dnes o poučení, alebo viac o napomenutí, alebo o povzbudení, alebo o úteche, či o potešení? A keď si najskôr stanovím cieľ, účinnejšie potom budem vyberať prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa.

Čo je teda hlavným posolstvom tohto evanjelia a k čomu nás chce priviesť?

Vo všeobecnosti v literatúre keď chceme pochopiť význam nejakého textu, potrebujeme poznať jeho literárny žáner… Úplne inak čítame a vnímame vedeckú esej, inak reportáž, inak román, alebo fikciu, alebo anekdotu… Príbeh o desiatich pannách, ktorý zaznieva z Ježišových úst, vyzerá ako jedno z jeho mnohých podobenstiev. Ale nie je podobenstvom, aspoň nie klasickým. Tie bežné podobenstvá sa odohrávajú v prítomnom čase: „Nebeské kráľovstvo je ako…“, alebo: „Nebeské Kráľovstvo sa podobá…“ Dnešný príbeh je iný. Je tam použitý budúci čas. Začína sa to: „Nebeské kráľovstvo sa bude podobať…“ Teda Ježišov príbeh nie je klasickým podobenstvom, je skôr proroctvom, predpoveďou budúcnosti. Tej, ktorá nás všetkých čaká, v ktorej sa raz ocitneme a v ktorej si máme nachádzať svoju pozíciu už teraz. Preto si skúsme stanoviť hlavný účel nášho dnešného uvažovania: Pokúsime sa varovať pred nebezpečenstvom konečného zlyhania, ktoré každému z nás reálne hrozí…

Príbeh hovorí o desiatich pannách, družičkách, ktoré majú ozdobiť svetlom svojich lámp svadobný sprievod, keď si podľa vtedajšej tradície počas svadobnej noci slávnostne ženích po zotmení odvádzal nevestu z jej rodičovského domu k sebe domov. Len so zažatými svetlami mala ich prítomnosť v tomto sprievode zmysel. Bez nich boli nanič.

Bolo ich desať, čo v biblickej reči znamená úplnosť, teda je to príbeh o nás všetkých. Päť z nich bolo múdrych, päť nerozumných. Nie hádam preto, že by Ježiš dopredu tipoval, alebo prezrádzal výsledok zápasu: koľkí asi obstoja pri poslednom súde? – Asi polovica ľudstva, alebo polovica zo všetkých kresťanov. To nie, o takého posolstvo isto nešlo. Polovičný počet úspešných a neúspešných prezrádza, že každý z nás má v sebe rovnaký potenciál na víťazstvo, i na porážku.

Keď ženích meškal a čakanie bolo dlhé, všetkým sa začalo driemať. Tu nebolo rozdielu, rovnako zaspali tie hlúpe, ako aj tie múdre.

Aj tu je realistické posolstvo pre nás. Sme ľudia a to aj v prežívaní našej viery. Pre človeka je typické, že nemôže stále pracovať ako stroj na plný výkon, unaví sa. Platí to aj pre kazateľov, učíme ich, že schopnosť byť koncentrovaný je obmedzená a tak kázeň nesie byť príliš dlhá. A stále treba vnímať, či ľudia vnímajú, či sme zaujali, či ich nestrácame… Existujú aj veľmi jemné znaky nepozornosti, aj také veľké a veľmi viditeľné. A ak vidíme, že pozornosť poslucháčov poľavuje, treba pridať, nasadiť niečo silnejšie, alebo prestať. (Snažím sa aj ja vnímať pozornosť poslucháčov. Raz sa mi stalo, že som bol dobre pripravený, čakal som dobrú odozvu. Aj sa mi zdalo, že som celkom zaujal, len na jedenom mladom mužovi som jasne videl, že ho nezaujíma, čo hovorím. Bral som to ako výzvu. Tak som pridal, dával som zo seba to najzaujímavejšie, možno aj najprovokatívnejšie, čo som vedel. Ale on nič…  Tak som sa otočil naňho a kázal priamo jemu… Ale on stále len chlad a nezáujem. Tak som sa znechutený dopracoval mimoriadne rýchlo k „amen“. Po omši prišla do sakristie jedna slečna, za ruku viedla tohto mladého muža a povedala mi: „Pán farár, prišla som vám predstaviť môjho snúbenca, on je z Holandska…“)

Kazateľ musí realisticky počítať s tým, že schopnosť koncentrácie poslucháčov je časovo obmedzená.

Aj vo vzťahu platí, že prvotná zaľúbenosť nevytrvá navždy. To ale neznamená, že sa láska vytratila. Ona len – ak sa všetko dobre vyvíja – sa posunula kamsi ďalej, dozrela.

A aj v prežívaní viery sa vyvíjame, nedá sa ostať na mieste. Mladí v súčasnej Cirkvi sú často pohoršení z tých „bežných“ veriacich, akí sú chladní, bez zápalu, bez nadšenia… Mladí milujú vieru akčnú, plnú emócií, hluku a pohybu… Len takéto nadšenie im pripadá autentické, evanjeliové. Škoda však, že toto nadšenie často rýchlo vyprchá, alebo ho nahradia ešte silnejšie emotívne zážitky, ktoré ponúka svet, a títo mladí sa od Cirkvi vzďaľujú, a tam, kde sa vysluhujú sviatosti napokon ostávajú tí „triezvi“, ktorých vierou nadšení mladí popohŕdali.

V dnešnom evanjeliu pospali všetci. Nakoniec však obstáli len tí, ktorí mali dostatočné zásoby.

Myslím, že by sme v tom mohli vidieť aj varovanie pred minimalistickou vierou, ktorá je častým pokušením.

Výskumníci robili pokusy, koľko minimálne musí dostať ľudský organizmus v strave kalórií, aby človek prežil. A v koncentračných táboroch dávali ľuďom len toto minimum. Človek tak síce hneď nezahynie, ale je to život hodný človeka?

Aj v duchovnom živote je akési minimum, ktoré ešte zabezpečí, že človek úplne nevychladne, nezahynie. Je to vyjadrené v predpisoch Cirkvi a zvykovej disciplíne: Aspoň raz v roku sa vyspovedať a ísť na prijímanie, predpisy o pôstoch, o podpore cirkevných ustanovizní, o modlitbe… Ale to je len minimum… Aj poctivé zachovávanie tohto je ešte ďaleko od ideálu. A kto sa obmedzí len na toto minimum, je na najlepšej ceste k tomu, že sa raz v nečakanú hodinu prebudí a ocitne sa v situácii nerozumných panien.

Pán Ježiš v tomto evanjeliu nám dáva varovanie pred nezvládnutím rozhodujúcej chvíle, s ktorou každý z nás v bližšej, alebo vzdialenejšej budúcnosti bude konfrontovaný. A s varovaním pred nezvládnutou budúcnosťou dáva aj návod, ako sa tomu vyhnúť. Tu už Pán Ježiš ale nehovorí v budúcom čase, ale v prítomnom: „Preto bdejte, lebo neviete dňa, ani hodiny.“ Jedinou účinnou prípravou na budúcnosť je plné prežívanie prítomnosti.

Pripomínať nám to môže aj nádherná modlitba, plná životnej múdrosti, ktorú sa mi katolíci aj mnohokrát denne modlíme: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz, i v hodinu smrti našej amen.“ Prosíme Nebeskú Matku, aby bola pri nás v dvoch najdôležitejších momentoch nášho života. Jeden moment je teraz, lebo len túto chvíľu máme k dispozícii, len teraz sa môžeme rozhodovať, lebo minulosť už je za nami a budúcnosť ešte nemáme. A druhý rozhodujúci moment je, keď budeme odchádzať z tohto sveta a bude sa definitívne rozhodovať o našej večnosti.

okt 312017
 

Tak ako, pôjdeme v sobotu voliť? Či len voly volia? Pán prezident včera apeloval, aby sme šli… Mňa osobne v tomto predvolebnom čase upútala najmä bilboardová kampaň. Je jasné, že v tejto finálnej fáze sa hrá na tváre a ich čísla. Pričom niektoré tváre sa objavujú samé, buď jedna, alebo viac, iné sú podporené lídrom, ktorý ich predstavuje ako svojich. Tých, ktorí budú prezentovať jeho myšlienky, postoje k verejným veciam, teda politiku. Je to obdobná situácia, ako niekedy vidíme na tlačových konferenciách, kde okrem hovoriaceho, vedľa neho alebo za ním stoja ešte iní, ktorí tým deklarujú, že sú to aj ich postoje.

Nič nové pod slnkom. Sledovali ste, ako začínalo dnešné evanjelium? Keď videl… Ako na súčasnej „tlačovke“. Jeho učeníci sú pri ňom, lebo sa hlásia k tomu čo hovorí. K jeho návodu na šťastný život. Na dobrý život. Na život s najlepšou perspektívou. Ostatní počúvajú a môžu sa pridať.

Naozaj, kde sa cítite byť vy? Kde by ste sa zaradili?

Tak či onak si myslím, že Ježišova reč zaskočila všetkých. Od najbližších učeníkov po posledných zvedavcov. Kladie im (a aj nám) totiž pred oči základné otázky života – kde, v čom vidím svoje šťastie? Aké hodnoty túžim dosiahnuť, čo dá zmysel, čo naplní môj život? Pričom je jasné, že Jeho pohľad sa diametrálne líši od ich, ale aj našich predstáv, od toho, kde hľadáme šťastie.

Skúsme sa napriek tomu zastaviť pri jednej z ôsmich pozvánok k šťastnému životu. Pri tej ktorá korešponduje s dnešným druhým čítaním. Text z prvého Jánovho listu nám totiž osvetľuje aj základný motív blahoslavenstiev.

Sv. Ján začína slovami: „Milovaní, pozrite…  nimi aj sme“.

Všimli ste si v niektorom z blahoslavenstiev podobné slovné spojenie? Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Teda deťmi.

Zo spojenia vyplýva, že slová, ktorými Ján uvádza konštatovanie o Božích deťoch – akú veľkú lásku nám daroval Otec, môžeme aplikovať aj na Ježišovu reč na hore, na blahoslavenstvá. Boh nás miluje, preto nám dal svojho Syna, aby nás naučil, ako žiť. Najlepšie žiť, šťastne žiť. To nie je chyták, marketingový, či politický ťah, ktorý nás má kdesi nalákať. To je Božia pravda. Pravda Boha, ktorý je Láska a je náš Otec!

Poďme však bližšie k onomu siedmemu blahoslavenstvu, k šíriteľom pokoja. Myslím, že nejde len o svetových bojovníkov za mier, či mediátorov rozhnevaných strán. Ježiš hovorí v zmysle každodenného života. Myslí na tých, ktorí vnášajú pokoj do svojich rodín, do pracovných kolektívov, medzi kamarátov, do športového tímu, do miest a obcí atď.

Ako sa tam ten pokoj prináša? Ako to robiť, ako sa stať blahoslaveným?

Odpoveď nám môže ponúknuť pohľad z opačnej strany: čo tam prináša nepokoj? Z čoho pramenia naše nedorozumenia, zvady, hnev, urážky… Väčšinou z toho, že niekto myslí, hovorí, koná zle, nesprávne! Ale čo znamená myslieť, hovoriť a konať správne? Kde je merítko správnosti, čo dobra? Kto vie najlepšie, ako to je, či ako to má byť? Predsa ja, nie?   NIE!

Boh! Jediná objektívna pravda. Všimnime si, čo na inom mieste Ježiš hovorí: „Ja som cesta, pravda a životô. Iba On má plnosť pravdy. Ak teda chcem byť šíriteľom pokoja, ak chcem byť šťastný a chcem robiť šťastným aj iných, musím zaujať tieto postoje:

  1. Nemyslieť si, že len ja mám pravdu, že veci vidím najlepšie.
  2. Hľadať objektívnu, čiže Božiu pravdu.
  3. Uvedomiť si, že vedľa mňa sú Božie deti, ktoré tiež môžu mať niečo z tej objektívnej pravdy. Aj ony, nielen ja som stvorený na Boží obraz.
  4. Neodsudzovať, neriešiť veci s predsudkami.
  5. Počúvať dôvody, argumenty tých druhých.
  6. Snažiť sa vojsť do myslenia druhých, aby som pochopil, prečo veci vidia takto, inak ako ja.
  7. Milovať a z lásky sa prispôsobiť. Zrieknutie sa svojej vôle je jedným z najväčších prejavov lásky.

A to sme už pri láske, teda pri tom, čo napĺňa naše vnútro, čo nám prináša šťastie. Takáto láska však prináša šťastie nielen tým ktorí milujú, ale aj tým, ktorí sú milovaní. Prináša pokoj nielen do nášho vnútra, ale aj do našej rodiny, či tímu. Ba mohli by sme povedať všade…

Lenže to nie je pravda. Odporcovia pokoja, lásky porozumenia, zlo vo všetkých svojich osobách a štruktúrach nechce pokoj, nenávidí šíriteľov pokoja. Krásne to dnes vidieť na jeho postojoch k mužovi, ktorý si úradne oblieka farbu pokoja, ktorý chodí v bielom. Ak sa pozrieme na predchádzajúce kritériá – vidíme že pápež František je jasným šíriteľom pokoja. A koľko nenávisti žne aj uprostred Cirkvi. Medzi veriacimi, dokonca teológmi a hierarchiou Cirkvi.

Nič nové pod slnkom. Jeho predchodca, ktorý žil v Palestíne pred 2000 rokmi, sa stretal s obdobnými postojmi. Ba dokonca s nimi počítal. Preto na inom mieste hovorí: „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím Vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom“. Tento pokoj sa totiž nedáva, on sa šíri. Šíriteľmi pokoja, ktorí prirodzene narážajú na odporcov dobra, pravdy, lásky, pokoja. Ježiša tento stret, náraz vyniesol až na kríž. Zdalo by sa, že prehral. Víťazstvo však patrilo Jemu, čo dokázal najmä svojim zmŕtvychvstaním. A všimnite si ako pozdravil apoštolov po tomto víťazstve: „Pokoj Vám!“

Najväčší šíriteľ pokoja pokračuje vo svojom poslaní. Nielen pozdravom, aj postojmi. To nie je divadlo pred celým svetom, to nie je lynčovanie nepriateľov, to nie je pokoj vojenského víťazstva. Ide k svojim, ktorých učil byť šíriteľmi pokoja a lásky. Neodsudzuje, počúva, vysvetľuje, povzbudzuje, dáva dôveru. Stretnutie s Emauzskými učeníkmi, s neveriacim Tomášom i s Petrom, ktorý ho zaprel, sú úžasnou ukážkou šírenia pokoja.

Neviem, či som vás teda presvedčil, aby ste išli voliť. O to samozrejme nešlo. Chcel som Vás len trochu povzbudiť k tomu, aby ste sa stali šíriteľmi pokoja. Lebo sa to oplatí, prináša nám to Božiu blízkosť a šťastie na zemi a raz aj krásne pozvanie do spoločenstva Božích detí v nebi. Amen.

okt 212017
 

Poznáte ľudí, ktorí radi druhých podchytávajú v reči? Alebo ste dokonca sami takýmito ľuďmi? Nie je na tom nič zlé, pokiaľ sa to deje s humorom a pre odľahčenie situácie. Ale keď sa to dostane do politiky, alebo je za tým akákoľvek manifestácia moci, môže to byť nebezpečné. A práve takáto snaha o podchytenie v reči je na programe v dnešnom evanjeliu. Je vlastne odpoveďou Ježišových protivníkov farizejov na to, ako ich On predtým podchytil v reči. Vypočujme si príbeh o tejto snahe z evanjelia podľa Matúša.

Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“                    Mt 22,15-21

Ježišovi protivníci farizeji mu chystajú odplatu. Po vyčistení chrámu mu položili otázku: „Akou mocou toto robíš?“ A on ich potom dostal do úzkych, keď sa ich spýtal: „Jánov krst, odkiaľ bol: z neba či od ľudí?“ Ich odpoveď: „Nevieme.“ bola diplomatickým únikom. Posielajú teda za ním svojich učeníkov. A tiež herodiánov, ľudí „nabrúsených“ na obranu „cisára a jeho záujmov.“ (Herodiáni považovali rímsku okupáciu a Rimanmi nastoleného kráľa – bábku – Herodesa za požehnanie, lebo si na tom robili svoju stranícku politiku.)

Prichádzajú s odvetou. Kladú mu otázku, ktorá tiež nemá dobrú odpoveď: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ My, ktorí sme už počuli túto otázku mnohokrát a mnohokrát sme počuli aj Ježišovu skvostnú odpoveď, skúsme sa dnes zamyslieť nad touto situáciu ešte inak.   Daň je poplatok, ktorí poznáme aj z našej doby. Vždy je aj prejavom nejakej moci. V rímskej ríši ju platili všetci poddaní, okrem detí a starcov. Pre mnohých bola symbolom podriadenosti. Vráťme sa však ešte do dávnejšej minulosti a spomeňme si na zaujímavú rozpravu Boha so svojím ľudom, keď ho za čias Samuela Izraeliti prosili, aby im ustanovil kráľa. Takého, akého majú ostatné národy. Teda niekoho, kto bude svojou mocou panovať, podriaďovať sa, viesť vojny, používať násilia, niekoho, komu bude treba platiť. Môžeme si pamätať, že Boh nechcel takú „autoritu“, ktorá by ovládala druhých. Ale „autoritu“, ktorý by slúžila spoločnému bratstvu ľudí. Keďže ale ľudia na to neboli pripravení (3500 rokov dozadu podotýkam! Otázka je: ako sme na to pripravení my? V spoločnosti ale aj v Cirkvi), Boh súhlasil s tým, aby mali kráľa a očakával, kedy človek zmení svoj názor. Prisľubuje iného kráľa, ktorý prinesie na zem spravodlivosť a pokoj. (2 Sam 7) Ktorý nebude nadŕžať silnejšiemu, ale slabšiemu ( Ábel vs Kain ) ale pritom bude chrániť obidvoch. Kráľa, ktorý nebude potláčať násilie väčším násilím (to vyplavuje na povrch to najhoršie z nášho ľudského vnútra….), ale tichou mocou Božieho milosrdenstva.

Verím, že my sme už dnes kdesi inde, ale problém pokušenia moci nás stále poriadne láme. Až do toho extrému, že moc sa stane pre človeka dôležitejšou ako človek. Moc sa ľahko stáva bohom, ktorý je poriadne nenásytný, a stále mu treba niečo alebo povedzme si to na rovinu niekoho obetovať… vidíme to vo všetkých diktatúrach, aj tých súčasných: otvorených či skrytých.

Ježiš je niekto, kto nás pozýva k tomu, aby Boh bol naším Bohom, nie moc. Ani peniaze, o ktoré sa často moc opiera. Sám v evanjeliovom príbehu nemá pri sebe denár, peniaz ktorý reprezentoval rímsku moc. Niesol totiž na sebe obraz cisára Tibéria na jednej strane a na druhej obraz jeho matky Lívie, ak bohyne mieru. A tak si pýta peniaz od svojich vyzývateľov. Tí, mu ho podávajú a on sa ich pýta: Čí je tento obraz a nápis? Okolo obrazu cisára Tibéria bol nápis: Tibérius, cisár, vznešený syn božského Augusta. Na druhej strane: Najvyšší Kňaz. Môžeme pripomenúť, že Biblia v Starom zákone zakazovala zobrazovanie človeka aj Boha, pretože chcela posilniť vzácnu myšlienku: jediným obrazom Božím je žijúci slobodný človek. Chcela pozvať človeka, aby v sebe hľadal ten najvzácnejší obraz, ktorý má: to, že bol stvorený na Boží obraz. A tento obraz veľakrát zanesený a pošpinený, bol v nás obmytý akoby znovu odkrytý pomazaním v krste. Áno, toto je moc krstu: že môže odkrývať skutočný obraz toho, kto je to človek. A nielen jednorázovo. Ale môže sa v nás stať prameňom „milosti“, ktorá v nás tento Boží obraz obmýva vždy znovu a znovu. Každý to neraz potrebujeme. A deje sa to v dvoch rovinách: voči sebe samému ale aj voči druhým ľuďom. To je druhý benefit nášho krstu: náš krst obmýva Boží obraz nielen vo mne samom. Ale aj vo všetkých ľuďoch, ktorých stretám. A to si myslím, že je pre nás rovnako dôležité! A aký je ten Boží obraz??? Je to obraz slobody. Aby som v sebe videl pozvanie nebyť sluhom nikoho a ničoho. Aby som si uvedomil zvrátenosť vety: „som spojencom moci“. Myslím si, že kresťan by nemal byť spojencom „moci“. To zaváňa absolutizáciou moci. Môžeme byť spojencom človeka a ľudí, ktorí majú moc, ale potom samozrejme za to nesieme aj zodpovednosť, čo vždy býva neľahké.

Ježišovu odpoveď teda poznáme. Dávajte to, čo je cisárovo cisárovi a to, čo je Božie Bohu. Ježiš v nej nestavia Božiu moc proti moci ľudskej. Len nám hovorí, že budeme vedieť lepšie dávať „cisárovi čo je cisárovo“ (aj mu nedávať čo jeho nie je) ak budeme viac rozumieť, čo to znamená dávať Bohu to, čo je Božie. A to božie je: žiť slobodu a bratstvo stále plnším a aj novým spôsobom uprostred súčasných úskalí, ktoré na nás číhajú.

Zaujímavý príbeh slobody života, toho Božieho pomazania v krste, som našiel v príbehu biskupa o ktorom nedávno vyšla kniha. Pôsobil v našej banskobystrickej diecéze ako pomocný biskup a volal sa Peter Dubovský. Mal biskupské heslo: „Zostať verným až dokonca.“ Vyrastal v ťažkej dobe, tajne študoval a bol vysvätený za kňaza aj za biskupa. A keď mu na to režim prišiel, putoval do väzenia. A tam ho vypočúvali, robili na neho nátlak, chceli si ho podriadiť. A on dokázal zostať slobodný. Vo svojich spomienkach píše, ako raz na neho vyšetrovateľ kričal a on sa modlil ruženec. A to predstaviteľa moci ešte viac vydráždilo a reval, že mu zakazuje sa modliť. Ale on sa modlil v duchu. Nehýbal perami a práve moc, ktorou bol pomazaný pri krste mu pomohla to ustáť. Nenechal sa zlomiť a sám hovoril, že to nebolo len v ľudskej moci.

Ja verím, že aj tá schopnosť nedať sa podchytiť mocou, ustáť svoju slobodu, je odrazom Božej moci v nás. A že táto moc je v ponuke pre každého. A že krst je tou cestou, ktorou sa táto moc dostáva k nám. Modlím sa za to, aby sme ju vedeli využívať oveľa lepšie.

okt 122017
 

Zažil som, keď sme pripravovali v jednej farnosti oslavu patrocínia a pozvali sme všetkých farníkov po omši prísť do areálu fary na pripravené pohostenie, že som od niektorých dostal odmietnutie so slovami: „Neprídem, ja mám doma čo jesť.“ Určite je nám všetkým jasné, že pri takomto pozvaní určite nejde len o nejaké jedenie… Pozvanie na hostinu je zo strany pozývajúceho prejavom uznania voči pozvaným a je to príležitosť pre tých, ktorých niečo spája, aby boli spolu pri nejakej mimoriadnej životnej príležitosti, aby sa spolu tešili, oslavovali… Ale priznajme si úprimne, všetci sme už asi dostali niekedy pozvanie na nejakú oslavu, na ktorú sa nám z najrozličnejších príčin ísť nechcelo a hľadali sme výhovorky, ako sa tejto akcii vyhnúť. Poznáme to, a určite to poznali aj Ježišovi súčasníci, a tak sme spolu s nimi schopní vžiť sa do situácie protagonistov evanjeliového podobenstva z dnešnej nedele…

O čom je toto podobenstvo, je nám všetkým jasné. Boh pozýva, na dobré pozýva, a človek má odpovedať. A môže to dopadnúť dvojako: buď človek pozvanie prijme a skončí dnu, alebo pozvanie odmietne a skončí vonku, ale aj s konzekvenciami.  „Byť vonku“ a „byť dnu“ – to sú dva úplne odlišné svety. I vo večnosti, kde je to už definitívne – byť dnu predstavuje hostina, alebo byť vonku, čo je plač a škrípanie zubami, večné banovanie nad premárnenou šancou. Ale aj tu na tomto svete už sme dnu, alebo vonku…

Občas sa stretnem s tým, ako sa naši kostolní ľudia sťažujú, ako nás môžu neveriaci tak nemať radi. Ale skúsme byť úprimní. Keby sme my nemali vieru a stretli sa so všetkými tými negatívnymi informáciami o cirkvi a s predsudkami, neboli by sme aj my negatívne naladení? Oni nie sú na nás zlí, oni sú len normálni. Páči sa mi tento obraz: Pohľad na cirkev je ako sa pozerať na kostolné vitráže. Zvonka sú tmavé, fádne, zaprášené, no nič príťažlivé… Treba byť dnu, aby si mohol vnímať celú ich nádheru. Pred pár dňami som sa rozprával s nie tak dávno obrátenou ženou, ktorá predtým pracovala v bankovníctve, venovala sa veľkým peniazom,  robila dôležité rozhodnutia. Opisovala mi, aké bolo predtým kresťanstvo pre ňu nepríťažlivé… Občas aj zašla do kostola, ale ničomu tam nerozumela. Hoci sa tam hovorilo po slovensky, bola to pre ňu cudzia reč.

Ako sa dostať dnu? Stáva sa mi dosť často, že o krst dieťaťa prichádzajú žiadať rodičia, ktorí svoju vieru navonok nepraktizujú, Keď s nimi rozprávam o motivácii, prečo prišli a čo vlastne pre svoje dieťa chcú, obyčajne prichádzame k záveru, že oni chcú pre dieťa čosi jednorazové, jednu ceremóniu, pri ktorej ich dieťa čosi tajomné dostane a vyjadria to aj slovami: „Aby to naše dieťa malo.“ Nevnímajú, že krst je začiatkom toho, čo nazývame „kresťanskou iniciáciou“, procesom, doprevádzaným veľkými sviatosťami – krstom, prvým svätým prijímaním a birmovaním. Výsledkom toho by malo byť, že sa človek bude cítiť v „Božom svete“ a v Cirkvi doma, že aj objektívne bude toho všetkého súčasťou.

Čosi podobné prebieha v civilnej spoločnosti v procese, ktorý sa nazýva socializáciou, alebo začleňovaním sa do spoločnosti. Tiež je to obyčajne sprevádzané akýmisi obradnými rituálmi: Privítanie do života, prvý deň v škole, odovzdanie občianskeho preukazu, 18. rok a dospelosť… A ani v spoločnosti sa táto „socializácia“ vždy nevydarí. Máme rozličných asociálov. Pred tými najhoršími sa spoločnosť musí chrániť a sú vo väzeniach. Potom tu máme bezdomovcov, ktorí nevedia žiť, ako väčšinová spoločnosť. Potom máme akýchsi „príživníkov“, ktorí zo spoločného len čerpajú a nikdy do spoločného neprispeli… Potom tu máme tých „slušných občanov“, ktorí splnia všetko, čo musia, dodržia zákony, zaplatia dane, ale všetko ostatné je ich osobný vec… A nakoniec sú tu uvedomelí občania, ktorí okrem toho povinného sa aj dobrovoľne zapájajú do rozvoja spoločnosti: angažovaním sa v miestnej politike, v miestnej kultúre, v športe, šírením humanitných ideálov – dobra. A vieme, že spoločnosť sa tým rýchlejšie sa rozvíja, čím má viac uvedomelých občanov a tým viac je brzdená, čím je tam viac asociálov.

A so socializáciou v cirkvi, teda kresťanskou iniciáciou to dopadá podobne… Máme rozličné stupne „asociálov“, u ktorých sa to nepodarilo… Potom máme takých, ktorí prídu, len keď niečo potrebujú: pokrstiť, pochovať… Potom máme tých „slušných“, ktorí si splnia všetky „povinnosti“, ale nič viac. A potom máme tých „uvedomelých“, ktorí vedia, že aj na nich záleží a vkladajú svoje talenty do úsilia o spoločné dobro.

Je dôležité byť „dnu“, ale tam treba vojsť. A to znamená prijímať pozvanie v momente, keď toto prichádza.

My, veriaci, by sme mohli byť spokojní, my sme pozvanie prijali, to tí druhí majú problém… Ale…Začleňovanie sa dnu nie je len jednorazovou záležitosťou jediného rozhodnutia. Denne sme pozívaní a denne sa rozhodujeme. Deje sa to v našom vnútri, tam, kde sa stretávame s Bohom, kde sa nám on prihovára… Nazývame to svedomím.

Priznajme si, koľko krát sa nám stane, že vo svojom svedomí pocítime: toto by bolo dobré, v tomto by som mohol pridať, v tomto vzťahu by som sa mohol pokúsiť o nápravu… Ale odložíme to na neskôr. Nie teraz… A to je veľmi nebezpečné… Pozvanie je jednorazové… Naše svedomie sa formuje. Ako? Skôr to vnímame na tom, keď nám svedomie vyčíta niečo zlé… Po prvom raze mám zlý pocit, výčitky svedomia. Ak neposlúchnem, výčitky sa postupne umenšujú. Potom si zvyknem. Nakoniec začnem svoj postoj obhajovať…

No a podobne to prebieha aj v prípadoch, keď ma Boh cez svedomie pozýva k niečomu dobrému… Neposlúchnem raz, niekoľkokrát… a nakoniec svedomie zmĺkne…

Zaujímavý a podnetný je záver evanjeliového príbehu, kde je muž bez svadobných šiat vyhodený von. Potvrdenie, že naozaj nestačí len „byť dnu“.

Tradične sa toto miesto vysvetľuje ako nutnosť mať posväcujúcu milosť a nebyť v smrteľnom hriechu v momente, keď predstúpime pred večného sudcu. A je to naozaj tak… Ale práve kvôli tomu by sme sa mali snažiť robiť si aj priebežne inventúru, ako na tom sme, a to inventúru hĺbkovú. Chcel by som vám teraz ponúknuť jeden alternatívny návod, ako na to…

Pravdepodobne poznáte zaujímavú komédiu s Melom Gibsonom: Čo ženy chcú. Jeden muž, veľký sveták, ktorý je dosť bezcitný k ženám, je raz trafený bleskom a od toho momentu mohol počuť, čo si ženy myslia vo svojom vnútri. Veci banálne, ale i hlboké problémy, spôsobujúce depresiu.

Zaujímavá predstava, môcť tak čítať myšlienky iných, čo sa odohráva v ich vnútri, čo poviete? Takúto schopnosť mať nikdy nebudeme, ale stále máme možnosť venovať sa čomusi zaujímavému a určite užitočnému. V nás samých totiž nepretržite prúdi neustály tok myšlienok… Skúsme sa im venovať a analyzovať ich. Čo je v našom vnútri, kam môže vidieť len Boh, a ak chceme, tak aj my? Koľko z našich myšlienok je hriešnych? A koľko z nich je len o nás? Čo budem robiť, na čo mám chuť, čo si oblečiem… Ako často je náš vnútorný monológ nahradený dialógom: rozhovorom s Bohom, o ktorom verím, že je stále a všadeprítomný? A keď rozmýšľam o druhých, o ich chybách, o krivdách, ktoré sa mi stali… Rozmýšľam evanjeliovo, motivovaný láskou k tomu chudákovi, ktorý robí zlo? Alebo len ľutujem seba a neustále obviňujem? A tak ďalej, a tak ďalej…

Po dôkladnej analýze toho, čo sa vo mne deje, budem môcť posúdiť, či som v tom Božom svete naozaj doma, či tam nie som len navonok, či som zaodetý do svadobného rúcha…

 

okt 062017
 

Jesenný čas je obdobím zberu úrody, zvlášť ovocia. Nie je náhoda, že sa s kľúčovým slovom úroda stretáme v tento jesenný čas pri zastavení nad Božím slovom pre 27. nedeľu. Veď je to aj čas zberu úrody hrozna, potrebného na výrobu vína, považovaného za jedinečný nápoj. Úrodu očakáva hospodár, ktorý stále zostáva vlastníkom vinice, aj kedy ju načas prenajal iným, aby v nej pre neho pracovali. Má prirodzený vlastnícky nárok. On môže zvážiť, akú námahu na prácu chce sám vydať alebo si povedať, či je spokojný s robotníkmi, ktorých si na prácu najal. Ak vinica úrodu neprináša a on sa rozhodne naložiť s ňou ako s nehospodárnou, celú vinicu zorať a nechať ležať úhorom, nikto mu to nemôže vyčítať. Hospodárne uvažujúci priateľ by mu radil, aby do nej nevkladal viac námahy ako je hodná úroda, ktorú zamýšľa získať.

Len jediný zo štyroch veľkých prorokov túto tému vinice Božieho ľudu nespomína, a to prorok Daniel. U Ezechiela, Jeremiáša a Izaiáša ju však stretneme na viacerých miestach. V túto jesennú nedeľu počujeme ako pôsobenie proroka Izaiáša začína v spojení s témou rozhorčenej sťažnosti hospodára – Boha samého – na svoju vinicu, ktorou je jeho ľud odmietajúci prinášať úrodu, akú čaká. Prichádza trest, ktorý je priam trpkým plačom:

Zaspievam môjmu miláčkovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici: Vinicu mal môj miláčik na úrodnom úbočí. Ohradil ju, skaly z nej vybral, viničom ju ušľachtilým vysadil. Uprostred nej zrobil vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, ale ona iba plánky rodila.

A teraz, obyvateľ Jeruzalema a muž Judey, súďte medzi mnou a mojou vinicou! Čo som mal ešte urobiť svojej vinici a neurobil som? A keď som čakal, že urodí hrozno, prečo urodila plánky?

Teraz vám ukážem, čo urobím svojej vinici: Pováľam jej plot a bude napospas, zrúcam jej ohradu a budú po nej šliapať. Obrátim ju na púšť. Nebudú ju rezať ani okopávať, vyrastie na nej tŕnie a bodliaky. A oblakom prikážem, aby ju nekropili dažďom.

Vinicou Pána zástupov je dom Izraela, mužovia Judey jeho rozkošný sad. On čakal na právo a hľa, bezprávie, čakal na spravodlivosť a hľa, kvílenie.

(Iz 5,1-7)

Volanie žalmu 80, ktorý v túto nedeľu spievame ako odpoveď Božieho ľudu na opísanú situáciu, je prosbou, aby Boh – hospodár, prinavrátil svoju ochranu vinici, aby mohla znova prinášať úrodu. On ju však podrobuje očiste. Neúrodná vinica si nezaslúži námahu, ktorú do nej majiteľ vkladá. Boh je hospodár, ktorý sa voči svojej vinici správa nie iba rozumne. Prekračuje hranicu majiteľa, ktorý vidí iba úžitok zo svojho majetku. Ukazuje celkom osobný vzťah k svojej vinici, keď sa dokonca dovoláva súdu medzi sebou a vinicou, ktorej preukázal všetku starostlivosť, ktorú potrebovala (Iz 5,4). Nejde tu už len o neživú vec – majiteľ vinice sa dovoláva súdu ako pri osobnom spore, pri ktorom si požaduje vďačnosť za námahu a nie len uplatnenie vlastníctva. Ani pri všetkej jeho opatere vinica nepriniesla úrodu tak, ako mala. Boh sa však ani teraz nevzdáva nároku na úrodu z tejto vinice a s nárokom na ňu posiela nie iba najatých poslov, ale nakoniec aj právoplatného dediča, svojho Syna Ježiša.

V evanjeliovom podobenstve o tejto vrcholnej Božej láske voči jeho vinici hovorí Ježiš sám. Celý starozákonný kontext témy vinice dáva tušiť, že sa poslucháči nemajú sústrediť iba na morálne poučenie. My ľudia často už máme pripravenú svoju odpoveď, svoj uzáver. Sme pripravení vyniesť súd našej spravodlivosti, tak ako pravoverní poslucháči z domu Izraela. Na Ježišovu otázku odpovedali, že má hospodár nepoctivých správcov svojej vinice potrestať a prenajať ju iným. Tak často – rovnako ako oni – vyriekneme súd nad nami samými, hoci si to ani neuvedomíme. Presne taký súd vyriekol nad sebou samým aj kráľ Dávid, keď v podobenstve o ovečke od proroka Nátana odsúdil svoje vlastné konanie. Požadoval, aby chamtivec vynahradil ovečku svojmu susedovi štvornásobne a znášal aj trest za svoju krutosť. Pritom to bol on, kto sa nespravodlivosti dopustil. Slovo proroka ho však usvedčilo a Dávida poznanie pravdy o sebe priviedlo ísť cestou skutočného pokánia. Aj pred nami sa vynára podobenstvo o tom, aký je náš postoj k vinici, v ktorej nás Pán povoláva pracovať, počujme slová evanjelia:

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval.

Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne.

Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.‘

Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili.

Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“

Ježiš im povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.‘?

Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“

(Mt 21, 33-43)

Zdá sa mi až zvláštne, že Ježišovi poslucháči nevidia rozmer, ktorým tvrdí, že on sám prichádza s nárokom na úrodu ako právoplatný dedič Pánovej vinice. Možno boli zvyknutí na počúvanie príbehov s morálnym poučením a tento hlbší zmysel na prvé počutie prehliadli. Evanjelista však toto podobenstvo dáva ako pokračovanie Ježišovho pôsobenia v Jeruzaleme, kde už vyhnal predavačov v chráme a starší s veľkňazmi sa ho pýtajú na pôvod jeho autority, s ktorou sa odvažuje v chráme konať ako vo vlastnom dome. Komu patrí Božia vinica ako dedičný podiel? On bude z nej vyhodený a zavrhnutý nie preto, aby vinica zahynula, ale aby jej prinavrátil úrodnosť.  A to tak, že pripraví nový ľud Cirkev, vďaka ktorej sa dedičstvo Božieho kráľovstva vráti aj Izraelskému národu. Buďme novým ľudom pracujúcim v Pánovej vinici, aby prinášala úrodu, ktorú Boh čaká.

sep 282017
 

Diskusia, dialógy, debata… Na jednej strane slová aktuálne, dôležité, potrebné. Na strane druhej  – kde a ako sa debatuje a diskutuje. Každý si myslí, že má pravdu a povie ju a už nepotrebuje počúvať. Diskusia v náboženských otázkach? Máme pred ňou niekedy dosť veľký strach. V každom prípade je to škoda, pretože Kristus sa diskusie nebál. Niekedy k nej priamo pozýval. Ako napríklad aj v evanjeliu 26. nedele: Obrátil sa na veľkňazov a starších ľudu a položil im diskusnú otázku: Čo poviete na toto?  A potom im rozpovedal podobenstvo. Započúvajme sa do jeho slov:

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“ Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“

          Dobre je uvedomiť si, že Ježiš Kristus je v Jeruzaleme a blížia sa dni jeho odchodu z tohto sveta. Aj preto tieto podobenstvá (O dvoch synoch, o zlých vinohradníkoch…) nazývame jeruzalemské. A dobre je uvedomiť si, že Ježiš Kristus aj cez tieto podobenstvá rieši vzťah vyvoleného národa k nemu samému. Ježiš Kristus hovorí o neprijatí zo strany židovského národa. Ku svojím prišiel a vlastní ho neprijali. Avšak chcel by som našu úvahu posunúť skôr do oblasti duchovnej, osobnej, do oblasti dejín spásy našej vlastnej duše. Ako sme počuli otec prichádza k svojim synom a volá ich pracovať do vinice. Nehovorí do mojej vinice, lebo sú to synovia, nie nájomníci. Avšak oni sa takými akoby necítili. Všimnime si otca ako oslovuje svojich synov. Je v tom nádherná až nežnosť: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice…

V čom je problém oboch synov? Na oslovenie Syn môj, jeden odpovedá: Nechce sa mi… Druhý: Idem, pane…  V prvom prípade ostáva bez oslovenia. V druhom prípade to znie krásne, vznešene, ale úplne zle. Otec ti hovorí: Syn môj, a ty mu odpovedáš: Pane. Keď mi môj otec povie syn môj, nemal by som mu povedať pane, ale otče môj.  Čo sa stalo? Neprijal si synovstvo, nechceš byť syn, chceš byť nádenník, otrok, sluha? Ale otrok nezostáva v dome navždy, iba syn. Vidíme, že tu niečo nehrá.

Boh sa nám zjavuje ako Otec a my ho máme stále radšej za Pána. V tomto môže byť problém, že nakoniec neideme pracovať do vinice. Špecialita nás kresťanov je, že my neveríme v Boha, ale veríme v Boha Otca… Vieme to prijať? Vieme sa tešiť z toho, že sme synovia a dcéry? Mnohí radšej vidia v Bohu stále Pána a nechcú v ňom vidieť Otca. No potom – ak som ja stále sluha, alebo otrok – vinica nie je moja a treba ma do nej posielať, aby som robil. Synovi, skutočnému synovi, by otec nemusel hovoriť, aby šiel do vinice, šiel by aj sám, veď keď je otcova, je aj moja…

Idem, pane, mi tak trochu pripomína i záver našich liturgických zhromaždení. Iďte v mene Božom a my ideme. Ale ideme do vinice, alebo tým končí naše žitie viery. Po každej sv. omši by sme mali byť tí, ktorí idú do vinice – tou je svet okolo nás. Chodíme tam pracovať?

Správna odpoveď je odpoveď napríklad dona Titusa Zemana. Idem, Otče, a šiel a urobil nie iba to, čo mu bolo nariadené, ale rád prekračoval ľudské hranice, hranice, ktoré sme si my ľudia porobili. Bol to človek, ktorý vo svojej láske prekračoval hranice. Nečakal na príkazy, ale uvažoval sám ako ďalej. Pretože bol synom, nie nádenníkom, nie otrokom… Pretože Boha považoval za Otca… Preto bola vinica aj jeho a nebolo ho treba naháňať, aby pracoval…

sep 232017
 

Dnes sa veľa ľudí cíti nepotrebnými. A tiež mnohí máme pokušenie riešiť svoje postavenie v rozličných spoločenských rebríčkoch. A šplhať sa v nich čoraz bližšie k pódiovým priečkam. Určite dnes netrpezlivo čakáme, ako dopadne Peťo Sagan v jeho pokuse 3. krát za sebou získať titul majstra sveta za sebou. Ale šport je predsa niečo, čo je len výsekom života. Ako je to teda v živote samotnom? Čo nám k tomu dnes hovorí Boh vo svojom slove?

Ak Peter Sagan bude uzavretý medzi mnohými konkurentmi v pelotóne, dnešné Božie slovo je „uzavreté“ medzi jedno vyjadrenie, ktoré stojí na začiatku aj na konci a znie veľmi paradoxne. Myslím tým vetu: A tak budú poslední prvými a prví poslednými. Táto veta nadväzuje na kontext 19. kapitoly Matúšovho evanjelia, ktorá sa však nečítala minulú nedeľu. Myslím tým príbeh o bohatom mladíkovi, ktorý prišiel za Ježišom a pýtal sa ho, čo má robiť aby získal večný život. Ježiš načína veľmi vážnu tému o tom, čo potom budeme počuť aj v dnešnom evanjeliu. Tému o milosti a o našom ľudskom konaní.

Myslím že moja generácia v cirkvi vyrástla hodne na tom, že spása či nebo si máme nejakým spôsobom zaslúžiť. Napr. za to, že sa budeme snažiť byť dobrými ľuďmi, modliť sa, chodiť do kostola, postiť sa. Je veľa ľudí, ktorí sa poctivo snažili aj snažia a ja rozumiem, že im veľmi ťažko padne napr. pochopiť to, že sa niekto na konci života obráti k Bohu a dostane sa do toho istého neba ako tí, ktorí sa od malička snažia žiť vieru.

Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu aj v príbehu o bohatom mladíkovi, že spása je DAR. Dar, ktorý sa nedáva za zásluhy. Nikto z nás ľudí totiž také zásluhy nemá! L Boh nám dáva spásu preto, že ju potrebujeme a preto, lebo je dobrý! A práve toto dávanie nie podľa zásluh ale podľa potreby prináša niekoľko problémov. 1. ak je spása nie za zásluhy, načo by som sa mal snažiť? Teda pasivita. 2. Ak je spása z milosti, je jedno ako žijem. Teda relativizmus. 3. Podľa čoho máme odmeňovať ľudí ak nie podľa zásluh. Teda otázka spravodlivosti. 4. Každý môže deklarovať potreby, ktoré sú jeho subjektívne ale nie pravdivé. Teda pravda.

Ale poďme na dnešný text evanjelia:

Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.‘ A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: ‚Čo tu nečinne stojíte celý deň?‘ Vraveli mu: ‚Nik nás nenajal.‘ Povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice!‘      Mt 20, 1-7

Najprv by som sa chcel ja osobne prihlásiť, že patrím na jednej strane medzi tých posledných na druhej strane medzi tých prvých. Vysvetlím.

Medzi posledných preto, že som z cirkvi, ktorá vznikla z pohanov. Cirkev zo Židov, alebo aj Židia samotní – to sú tí, ktorí boli pozvaní pracovať do Pánovej vinice od rána. Majú zmluvu, zjednali sa obrazne povedané „za denár“ – to znamená za toľko, aby sa z toho dal žiť plnohodnotný ľudský aj rodinný život. Od rána by to mohli byť napr. Abrahám a doba patriarchov a sudcov. Potom sú tu tí, ktorí sa pridali pracovať v Pánovej vinici o 9. doobeda – nech je to napr. v časovej línii doba Mojžiša doba kráľov a prorokov. Možno na obed prišiel človek Ježiš a dám to do uvodzoviek „nechal sa pozvať pracovať do vinice.“ A s ním apoštoli a prvá cirkev. Ak pôjdeme ďalej v tejto našej predstavivosti okolo 3. popoludní prichádzajú na scénu naši predkovia Slovania, ktorí sa stávajú kresťanmi. A teraz okolo 5. popoludní sme tu my, súčasní ľudia, kresťania v Afrike, v Ázii či Južnej alebo Latinskej Amerike. A tým vôbec nechcem povedať to, že už iba hodinku a potom príde vyúčtovanie. Tých, ktorí si to myslia je na môj vkus až príliš veľa… Skôr by som nás rád postavil do pozície, že tu pracujeme len krátko na Božom kráľovstve. Staviame na tých, ktorí tu pracovali pred nami a predsa dostávame odmenu ktorá nás prekvapuje rovnako ako tých z dnešného evanjelia. Poďme si ale dočítať príbeh o pracovníkoch vo vinici:

Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: ‚Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!‘ Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: ‚Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.‘ Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?‘ Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“      Mt 20, 8-16

Áno, aj my dostávame celú mzdu, ktorá však už nie je mzdou podľa zmluvy. Všetci, ktorí prišli pracovať neskôr dostali ponuku na odmenu, ktorá bude spravodlivá. A keďže Boh je ten, ktorý dáva všetko každému a všetko tým chápeme že dáva SEBA! Aj my sme tí, ktorí sme zaskočení štedrosťou. Dostávame viac, ako by sme čakali. A tiež rozumieme smútku a sklamaniu tých, ktorí sa cítia ukrivdení, lebo znášali horúčosť a bremeno celého dňa. Aby nás Boh ale liečil z tohto smútku a sklamania, ukazuje nám, že z iného uhla pohľadu sme aj my z tých, ktorí znášajú bremeno celého dňa, lebo sme boli pokrstení ako deti. Celý život žijeme ako kresťania. Na rozdiel od tých, ktorí sa obrátili ako mladí ľudia, či ako dospelí. Poznám takých, ktorí tak urobili v starobe a zažil som aj človeka, ktorý sa obrátil na smrteľnej posteli. Na nich nám Boh ukazuje svoju štedrosť, lebo aj im dáva všetko – teda seba samého a to znamená spásu! Aby som to teda zhrnul: mnohí z nás sme poslední – lebo patríme medzi kresťanov z pohanstva a sme prví – lebo sme boli pokrstení ako deti…

Čo to pre nás teda znamená? Boh nechce aby sme boli pasívni! Aj nám sa prihovára: Čo tu nečinne stojíte? Boh nás pozýva do činu, má rád teológiu činu. Nie iba slová. Ako konať tak, aby nás naše činy zjednocovali s Ním. Nevyhovárajme sa teda na to, že spása je odmenou. A že každý ju dostal. A že netreba činy. To by bol veľký omyl! Naše skutky sú odpoveďou. Znakom, že sme prijali Božie pozvanie. Že sme uverili pravde: som pre Boha vzácny. Potrebuje aj mňa, aj mňa volá. Je hrozné byť nepotrebný! Ako som povedal na začiatku: je veľa ľudí aj u nás, ktorí majú ten pocit, že svet s nimi či bez nich to je to isté!

Keď som naposledy bol na Filipínach, v rámci prípravy na kňazstvo bol aj čas, ktorý seminaristi mali prežiť medzi chudobnými, ktorých je vo farnostiach vždy dosť. Rozprával som s jedným bohoslovcom o jeho skúsenosti, kedy boli poslaní žiť na týždeň na smetisko medzi ľudí. Mali akurát strechu nad hlavou, jedno oblečenie, jedlo na prvý deň a ich úlohou bolo skúsiť si nájsť každý deň nejakú prácu a prežiť. Seminaristi často prežívali skúsenosť, že chodili celý deň v horúčave, v smrade, pýtali sa, či by ich niekto nenajal na nejaké stavebné práce a 10 krát za deň počuli tú hroznú vetu: nepotrebujeme Vás!!!

Posolstvo dnešného evanjelia je radosť z uvedomenia si toho, že Boh nás potrebuje. Či sme prví alebo poslední vždy nám dáva spásu, všetko, seba. Nech nás moc tohto slova vyvádza z našich pasivít a častokrát aj z kŕčovitosti z toho, či robíme dosť preto, aby sme si spásu zaslúžili. Ďakujem Ti Boh, náš Otec, že si nám spásu daroval, všetkým. Nech je za to chválené a zvelebené Tvoje sväté meno.