jún 152017
 

Bolo to pred 770 rokmi, keď v roku 1247, biskup Róbert v Liege, v Belgicku, zaviedol na žiadosť cisterciátskej mníšky Juliany sviatok „Božieho Tela“. Po dvadsiatich rokoch pápež Urban IV. rozšíril jeho slávenie na celú Cirkev. Liturgiu hodín, ako aj pieseň „Chváľ Sione Spasiteľa“, ktorá je dnešnou sekvenciou, zložil sv. Tomáš Akvinský. O niekoľko rokov pápež Kliment V. nariadil aby sa sviatok slávil vo štvrtok po Trojičnej nedeli. Teda dnes.

Už vyše 700 rokov sa s ním v rámci cirkevného kalendára nepohlo. Myslím, že aj preto, lebo naozaj „zapasoval“. Nielen preto, že v tomto čase máme dostatok kvetov na procesiu s oltárikmi (tá sa mimochodom realizuje od 14. storočia). Máme tu aj dva dôležitejšie dôvody:

  1. Eucharistické spoločenstvo i celé slávenie sa deje v Duchu Svätom. Veď ako píše apoštol Pavol, „nik nemôže povedať, že Ježiš je Pán, ak nie v Duchu Svätom. V ňom aj hovoríme slová premenenia a dvíhame Kristovo Telo a Krv k poklone. Pričom pred samotnou premenou chleba na Kristovo Telo a vína na jeho Krv vždy prosíme o prítomnosť Ducha Svätého. Okrem slov to robí kňaz i klasickým úkonom „vkladania rúk“.
  2. Od Turíc máme Cezročné obdobie, v ktorom Pána Ježiša ponímame na prvom mieste ako Učiteľa. No a tak vystupuje aj voči Eucharistii, Sviatosti Oltárnej. Môžeme to sledovať i na dnešnej bohoslužbe slova.

Vyučovací proces má totiž svoje fázy, postupnosť. Niektoré veci sa musia absolvovať skôr, iné na nich stavajú. Ak sa nenaučíme čítať, nemôžeme sa učiť literatúru. Ak nevieme spočítať, odčítať, deliť a násobiť, nemôžeme pochopiť zložitejšie matematické vzorce, integrácie, či derivácie. Pričom každá nová získaná vedomosť väčšinou ešte aj otvára dvere k ďalším možnostiam.

Dnešné evanjelium bol úryvok z Ježišovej Eucharistickej reči, ktorú predniesol v Kafarnaumskej synagóge. Zachytáva nám ju evanjelista sv. Ján vo svojej 6. kapitole. Ježiš ako správny učiteľ stavia na niečom, čo už poslucháči dobre poznali. Na manne, ktorou sa živili Židia na púšti. Mojžiš v dnešnom prvom čítaní zdôraznil, že to bolo niečo výnimočné, čo „nepoznali tvoji otcovia“. Ježiš poslucháčom povedal, že teraz prichádza nový „chlieb z neba“, ktorý je tiež prekvapením. Bude iný, než poznali ich otcovia i oni. Jednak v tom, aký bude, že to bude jeho telo a jednak svojim účinkom. O tom bol záver dnešného úryvku.

Celá Ježišova reč mi trochu pripomenula známu rubriku Rádia Slovensko „Vieme čo jeme“. Moderátorka Barbara Štubňová ju robí s odborníkom na zdravú výživu, MUDr. Igorom Bukovským. V ostatných dňoch si zobrali na mušku cukry, najmä ovocné. Doktor jasne povedal, že ani hroznový, ani agávový, ani zemiakový nie je zdravý. Najväčšie výhrady mal ku koncentrovanej fruktóze, teda ovocnému cukru. Nepovedal presne v čom, v akých výrobkoch, ale odhalil problém, jadro. Kvôli čomu nie.

Keď hovoríme o Eucharistii, Sviatosti Oltárnej, je nám zrejmé, kvôli čomu Áno. O tom bola Ježišova reč. Kvôli večnému životu, zjednoteniu s Bohom. Ani On však nehovorí ešte konkrétne, ako bude tento chlieb z neba vyzerať, ako budeme jeho Telo a Krv konzumovať. To „Učiteľ a Pán“, ako sa znovu predstavuje pri Poslednej večeri, ukázal až tam. Keď nad chlebom vyslovil – toto je moje telo a nad vínom – toto je moja krv. A odporúčal: „Toto robte na moju pamiatku!“ Učeníci následne v Duchu Svätom pochopili a hneď od prvých dní po Turíciach zhromažďovali veriacich na „lámanie chleba“.

Škola však neskončila. Učenie o Eucharistii sa tiahne aj celými dejinami Cirkvi. Najmä v dvoch rovinách – dogmatickej a liturgickej.

Prvá sa zameriava na otázku ako je Boh prítomný v kúsku chleba. Jeden z vrcholov mala v stredoveku, za čias spomínaného Tomáša Akvinského. Pred tromi rokmi som hovoril, že vychádzal z aristotelovskej filozofie. Došiel k záveru, že znaky (latinsky akcidenty) chleba a vína sa nemenia. Váha (hmotnosť), tvar, chuť, farba… ostávajú také isté, ako predtým. Ale podstata (latinsky substancia), to čo robí chlieb chlebom, sa mení na Kristovo Telo a Krv. Podstatu však nevidíme. Preto ani zmena obyčajného chleba na Eucharistický nie je navonok viditeľná. Túto teóriu „transsubstanciácie“, zmeny podstaty, prepodstatnenia, prijali celé generácie kresťanov.

Osobne sa mi páči i obraz slovenskej katechétky, ktorá mimochodom roky pracovala v rámci ilegálnych štúdií bratov piaristov, Márie Muráňovej z Kremnice, známej pod pseudonymom Viktoria Montana. Hovorila o zmene hodnoty pohľadnice podľa toho, kto nám ju poslal. Z tohto jednoduchého obrázku za pár centov sa totiž môže stať vzácna pamiatka na niekoho blízkeho, milovaného. Rád to parafrázujem na športový dres: Na majstrovstvá sveta v hokeji prišlo veľa mužstiev so svojimi dresmi, národnými. Ale len jeden z nich, švédsky, sa stal majstrovský. Aj keď sa na ňom navonok nič nezmení, stále je o troch korunách, má po majstrovstvách úplne inú hodnotu. Je to dres majstrovský, dres svetového šampióna! A to už je o niečom inom…

Druhá, liturgická škola hľadá, ako najlepšie prežívať, sláviť Eucharistiu. V rámci nej napríklad už v druhom storočí v Ríme začali používať zlatý kalich a obetnú misu. Od 7. storočia sprevádzal liturgiu spev, ktorý neskôr dostal názov gregoriánsky chorál. Tridentský koncil v 16. storočí zjednotil latinskú liturgiu a dôraz dal najmä na obetný charakter svätej omše – proti protestantom. II. Vatikánsky pred 50 rokmi položil dôraz na spoločenstvo. Upustili sme od klerikálneho vodcovského prístupu a otočili oltár tvárou k ľudu. Eucharistia vzniká uprostred spoločenstva veriacich.

Verím, že obidve roviny učenia Cirkvi pôjdu ešte ďalej, veď Eucharistia, Sviatosť Oltárna bude stále aktuálna. Bola, je a bude, veď je to živý Boh medzi nami.

Teda, aspoň dúfam, že to tak chápeme. Na druhej strane som ten vývoj a školy spomenul preto, že aj každý jeden z nás sa vo svojom poznaní a chápaní Sviatosti Oltárnej vyvíja. Aspoň by sme sa mali vyvíjať, rásť, dozrievať. Aby sme raz mohli prežiť plnosť Božej prítomnosti na nebeskej liturgii.

máj 252017
 

Spomínam si, že keď som bol mladý, mal som túžbu počuť, ako sa spovedajú iní ľudia. Ale nie z nejakej zvrátenej zvedavosti, chcel som len zistiť, ako sa treba spovedať, porovnať sa, či sa vlastne spovedávam dobre. Dnes už počúvam spovede iných. Ale stále mi občas príde na myseľ, že by bolo zaujímavé vypočuť si, ako sa modlievajú iní ľudia, hlavne tí, ktorí sú tak naozaj Boží. Čo Bohu hovoria, ako s ním trávia čas…? Evanjelista Ján nám v 17. Kapitole ponúka úžasnú vec, keď nám opisuje Ježišovu modlitbu. Mám rád tento text, ukazuje dôvernosť, s akou sa Syn prihovára Nebeskému otcovi a ukazuje, jeho vedomie seba – zdravé sebavedomie, nájdenie vlastnej identity, Ježiš nám tu vyjavuje svoje túžby – čo boli jeho priority, na čom mu naozaj záležalo. Rád sa k tomuto textu vraciam, aby som sa pokúsil zosynchronizovať moje srdce s jeho srdcom.

Ježiš začína svoju modlitbu trochu zložitými slovami, ale v podstate jednoducho hodnotí význam svojho poslania: darovanie večného života ľuďom. Potom pridáva vetu, ktorá by mala zaujímať nás všetkých, ktorí chceme žiť večne. Zjavuje nám, čo je to vlastne ten večný život, v čom spočíva: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“

Úžasne jednoduché: Stačí poznať Boha a Ježiša Krista, a život – ten večný, máme. A kto iný by ho poznal, ak nie my, čo sa nazývame veriacimi? Úžasne jednoduché, ale zároveň úžasne zložité.

Keby sme si vedľa seba postavili desať vriacich katolíkov, ktorí veria v toho istého Boha, a dokázali by sme porovnať, a akého Boha veria, veľmi pravdepodobne by sme získali 10 rozličných predstáv o Bohu. A možno by tie rozdiely boli až prekvapivo veľké. A pritom každý z nich by bol presvedčený, že to jeho poznanie je to správne. Čo s tým?

Na priblíženie procesu poznávania používam rád jeden veľmi jednoduchý kuchynský príklad… Pred rokmi som žil v Rakúsku a zistil som, že do našej diecézy prišiel slúžiť iný kňaz slovenského pôvodu. Zatelefonovali sme si a dohodli sme si stretnutie. Mali sme sa ísť spolu navečerať. Reštauráciu vybral on: grécku. S Gréckom a gréckou kuchyňou som predtým nemal žiadne skúsenosti. Keď ten kolega videl, že bezradne pozerám do jedálneho lístka, navrhol mi, aby som objednávanie nechal na neho. Spýtal sa ma: „Poznáš tzatziky?“ „Nie.“ Moje poznanie bol absolútne nulové, ani som nikdy nepočul, že také slovo existuje. Kamarát povedal: „Výborne, tak si to dáme ako predjedlo.“ Moje poznanie rástlo. Už som vedel, že je to nejaké grécke jedlo a že sa to môže jesť ako predjedlo. Ale nič viac, nemal som ani predstavu, ako to vyzerá, ako to môže chutiť. Keď objednal, začal mi vysvetľovať: „To je taká dobrota z jogurtu a cesnaku. Zas som vedel čosi viac: už som aj vedel, z čoho približne je to urobené… A začal som mať aj prvé obavy: Jogurt a cesnak, divná kombinácia… Ale bolo to už objednané, nič sa nedalo robiť… Keď nám to doniesli, moje poznanie zasa rástlo: videl som, ako to vyzerá, ovoňal som to… A aby som nevyzeral blbo, počkal som, čo on s tým bude robiť a napodobňoval som ho. Bola to vlastne taká biela pomazánka, ktorá sa natierala na čerstvučký chlebík. A potom som to konečne ochutnal… Mňam, dobručké to bolo… V priebehu krátkeho času som prešiel od absolútneho nepoznania k tomu, že teraz môžem povedať: Ja poznám tzatziky, mám to rád a toto jedlo ostane pre mňa osobne navždy spojené so spomienkou na večer, kedy som spoznal zaujímavého človeka. Veľmi jednoduchý kuchynský príklad na to, ako naše poznávania a poznanie funguje. A tu môžeme vidieť aj nebezpečenstvá, ktoré sú s poznávaním spojené. Predstavte si, že by som bol v gréckej reštaurácii sám a náhodou by som si objednal Tzatziky, netušiac, čo to je. A ak by tam bol povedzme opitý kuchár a namiešal by tam niečo, čo tam nepatrí, alebo by použil pokazené suroviny, ochutnal by som a povedal by som si: Ja poznám Tzatziky, ale nemám to rád, fuj, už nikdy viac si to nedám. Znamenalo by to ale nie, že tzatziky sú hnusné, ale to, čo aj poznám ako tzatziky, je čosi nedobré.

To je jednoduché kuchynské poznávanie. Ale o čo zložitejšie je to pri poznávaní zložitejších realít, ako je napríklad poznávanie nejakého človeka, alebo dokonca poznávanie Boha, ktorého ani nevidíme.

Raz sa mi stalo, že pri jednej oslave som sedel vedľa jedného inžiniera. A ako to už býva, kombinácia ateistu, posilneného alkoholom, keď sa vyskytne v prítomnosti kňaza, akosi vždy cíti potrebu rozprávať sa o veciach viery. Veľmi dlho a veľmi podrobne mi vysvetľoval, prečo on v Boha neverí. Keď sa mi vyrozprával, povedal som mu: „Vlastne máte pravdu.“ Zachytil som veľké prekvapenie v jeho očiach: Úspech… po pár minútach priviesť k na svoju ateistickú stranu katolíckeho kňaza… Vysvetlil som mu však hneď aj, ako to myslím: „Máte pravdu. V takého Boha, ako ste ho tu opísali, v takého Boha neverím ani ja. Ani by som nemohol veriť. Veď by to urážalo moju inteligenciu.“

S poznávaním je to tak, že vždy dostávame nejakú prvú informáciu, či skúsenosť a táto je najsilnejšia, je akýmsi základom. A k nej potom pridávame ďalšie informácie, či skúsenosti, ktoré naše poznanie rozvíjajú, obohacujú. Dokonca aj informácia, ktorá mi do toho môjho konceptu nepasuje, aj tá je obohacujúca: Tak toto nie! Ale aj toto odmietnutie patrí do bohatstva môjho poznania.

A čo ak už prvá informácia, ktorú o Bohu dostávame, je deformovaná? A stáva sa to tak často: Boh, ako policajt, ktorý len čaká, kedy urobíme chybu, aby nás potrestal. Alebo Boh ako nejaký dobráčik, deduško, ktorý ani nemôže za to, aký je dobrý a je tu len na to, aby nás chválil, ochraňoval, naprával, čo sme pokazili… Alebo Boh, ako ktosi neprítomný, ktorého čas nastane až po našej smrti, akási životná poistka… A mnoho iných pomýlených predstáv o Bohu je rozšírených…

Pri poznávaní Boha často máme ten problém, že sme až príliš silno presvedčení o správnosti nášho poznania. Vyplýva to z obmedzenosti nášho intelektu a z účinkovania skrytej, ale predsa všade prítomnej pýchy. A aké je to nebezpečné! Život bez viery je chudobný. Ale život s dokrútenou vierou je priamo nebezpečný… aj pre samého veriaceho, ale i pre jeho okolie a svet. O príklady nie je núdza.

Ďalším problémom je, že poznanie pokladáme za čosi definitívne, uzavreté… Predstavte si, akou tragédiou je, keď o nejakom človeku povieme, že ho už poznáme… Napríklad v zlom, povieme: On je už raz taký. A skončili sme s ním, už u nás nemá šancu. Alebo ak to povieme v dobrom: On je taký a taký. A zamilujeme sa do našej predstavy o tom človeku, nie do reálnej osoby… Poznávanie je proces a tento proces má tvoriť živý vzťah… S človekom, ale o to viac v Bohom.

Ako teda na to? Majme dosť pokory nechať sa usvedčiť z omylov, to oslobodzuje a otvára nové perspektívy. Buďme pripravení na prekvapenia, dokonca by sme ich mali aj aktívne vyhľadávať. Zdroje poznania Boha máme v podstate tri: Je to jeho zjavenie – Božie Slovo. Ďalej je to svedectvo tých, ktorí Boha dobre poznajú (alebo ževraj poznajú). No a napokon je to naša vlastná skúsenosť. A aj tu by sme mali byť opatrní, lebo aj to je veľmi komplikovaná záležitosť… Treba vnímať konanie Boha v našom vnútri a v našom živote. Ale pravdivo, nesmieme mu pripisovať niečo, s čím on nemá nič spoločné.

Poznávanie Boha je trvalý proces, ktorý by mal mať popredné miesto v našom živote. Ide o veľmi veľa. Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu pripomína, že práve v tomto spočíva večný život.

máj 242017
 

 

Dnes máme sv. Urbana, ochrancu pred poslednými jarnými mrazmi. Tohto roku však prišli skôr, posledný bol asi na Viktóriu pred dvomi týždňami. V nedeľu však na Slovensko došla mrazivá správa z večného snehu najvyššej hory sveta, Mount Everestu. Po zdolaní južného predvrcholu zahynul slovenský horolezec Vlado Štrba. Hneď som si spomenul ako iný Slovák, Peter Hámor zdolal týždeň predtým, v pondelok 15. mája svoju poslednú, 14. osemtisícovku, Dhaulágirí, čím získal „korunu Himalájí“. Neviem presne, či on sám, alebo niekto z jeho blízkych vtedy povedal, že expedícia bude úspešná, až keď sa vrátia do základného tábora, a úplne zakončená návratom domov. Až potom bude dôvod na oslavu. Hovoriaci vtedy určite netušil, ako tragicky sa táto pravda potvrdí na jeho slovenskom kolegovi.

My dnes oslavujeme ukončenie inej expedície. Muža, ktorý pred 2000 rokmi vystúpil s krížom na Golgotu. Zdolal horu obety vlastného života. Stal sa kráľom lásky, korunovaný tŕním. Dnes si pripomíname, že jeho expedícia bola ukončená návratom domov, do neba. Čo je jeden z prejavov jej úspešnosti a dôvodov na jej oslavu.

Pamätám si, ako sme na jednej pôstnej akadémii, ešte počas štúdií v Bratislave symbolicky nazvali Golgotu najvyššou horou sveta. Bolo to pred 31 rokmi. V tom roku – 1986 Reinhold Messner ako prvý človek na svete zavŕšil zdolávanie osemtisícoviek bez kyslíku. Bol to úžasný počin. Ukázal, že sa to dá. Odvtedy ho nasledovalo trinásť mužov a jedna žena. A verím, že budú ďalší.

Chvála Bohu je ešte viac tých, ktorí uverili Kristovmu počinu lásky a rozhodli sa ho nasledovať. Mnohí ako On obetovali svoj život, boli pre svoju vieru umučení, iní dosiahli hrdinský stupeň lásky a čností. Pričom ich cieľom tiež bol príchod do večného domova, do neba. Sám Kristus ich na to upozornil, keď sa raz jeho učeníci tešili z čiastočných úspechov: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ Jeho odpoveď znela: „Hľa, dal som Vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič Vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“

Myslím, že toto je dôležité posolstvo dnešného sviatku aj pre nás. Uvedomiť si, že kým nie sme v nebi, život sme nevyhrali. Skutočná oslava človeka nie sú príležitostné chvály pri sviatkoch, ba ani chváloreči pri pohrebe. Je to až objatie Otca v nebeskom domove.

Podobne ako na horách, ani v živote nie je ľahké tento cieľ dosiahnuť. Ale je to reálne. Preto Vám i sebe prajem, aby sme raz úspešne zavŕšili expedíciu svojho života na zemi príchodom do nebeského domova.

máj 072017
 

Snívate keď spíte? A pamätáte si o čom? Ja si málo pamätám zo svojich snov, ktoré mám počas spánku. Ale dá sa snívať, aj keď sme hore. Niekto to nazve vznešeným slovom „vízia“. Budiš. Dnešná nedeľa Dobrého pastiera nás pozýva snívať o Cirkvi práve premýšľaním o téme pastiera. Ježiša nazývame Dobrý pastier a poznáme veľa Jeho zobrazení na túto tému. Určite najvzácnejšími zobrazeniami sú tí, ktorí v spoločenstvách cirkvi slúžia ako tí, ktorí majú na starosti druhých. A keďže je cirkev spoločenstvom ľudí, ktorých sme si nie my vybrali, ale nám ich nejakým spôsobom usporiadal a pripravil sám Boh, vždy tu budú napätia a dynamiky, ktoré zvládnuť vyžaduje dobre sa pozerať na Ježiša a učiť sa od neho.

Skôr než si pripomenieme dnešný úvod 10. kapitoly evanjelia sv. Jána, vstúpme do dôležitého kontextu, v ktorom zaznieva. Nadväzuje na príbeh o slepom, ktorý bol uzdravený Ježišom a bol vtedajšími duchovnými pastiermi vyhnaný mimo spoločenstvo, bol exkomunikovaný len preto, že sa svojou novosťou slobody nezmestil do ovčinca, ktorí farizeji vo svojej slepote postavili. Keď evanjelista Ján písal toto evanjelium, už mal sám za sebou on a spoločenstvo kresťanov dôležitú skúsenosť, že boli vylúčení od svojich bratov vo viere – židov, pretože ináč rozumeli Mojžišovmu zákonu, ináč zmyslu chrámu a ináč modlitbe ako vzťahu so živým Bohom, ktorý sa zjavil ako Otec. A keďže oni boli tí, ktorí boli vylúčení, myslím, že mali veľký cit a porozumenie pre tých, ktorí zažívali niečo podobné.

Poďme ale na dnešné evanjelium:

Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.

Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.

Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“Jn 10,1-10

Pre Židov bol vzťah medzi stádom a pastierom veľmi silný obrazom. Bol obrazom vzťahu kráľa a jeho ľudu, a teda Boha a tých, ktorí v neho veria. Obraz Boha ako pastiera zaznieva na pozadí príbehov patriarchov, ktorí boli pastieri počnúc Abrahámom. A tiež Mojžiš, Jozue, Dávid boli povolaní najprv za pastierov, aby potom mohli viesť ľud v Božom mene. Túto úlohu nie vždy zvládali a tak Boh posielal prorokov, ktorí častokrát kritizovali zlých a neverných pastierov napr. Jeremiáš, alebo Ezechiel alebo Zachariáš. A potom si to samozrejme vypili.

Aj Ježišova reč je polemikou s vodcami ľudu. Ukazuje na odlišnosť toho, akým spôsobom on chce viesť svoj ľud a akým spôsobom ho vedú ľudskí vodcovia: on prináša slobodu – oni utláčajú, on dáva lásku a život, oni sa sústreďujú na to, aby získali korisť a držali stádo v otroctve. Pripomína, že vždy tu bude ohrozenie od zlodejov a potrebná múdrosť a opatrnosť. Ale opatrnosť sa nemá premeniť na strach byť zavretí vo svojom ovčinci a jesť obrazne povedané seno – čo je minuloročná vysušená tráva bez chuti. Najmä keď veríme, že tam vonku za ohradou sú zelené pastviny a práve Ježiš je ten, kto nás chce sprevádzať a vyvádzať, aby sme sa sýtili tým, čo prináša život a to nie život hocijaký. Ale život v plnosti. Pobyt v ovčinci nie je cieľom. Cieľom je život v plnosti. V ovčinci sú ovce počas noci a možno vo chvíľach nebezpečenstva a dní, kedy sa nedá vyjsť von. Ak ale veríme, že Ježiš je svetlom sveta a že v ňom sa noc skončila a deň sa priblížil, potom je výzva ísť za hlasom Ježiša – pastiera ešte naliehavejšia a príťažlivejšia. Veď on neprišiel, aby ovce poslúžili jeho záujmom, ale aby im poslúžil On sám. Preto sa snaží spoznať ich po mene. Preto ľudia nie sú pre neho masa, či dav, čo ľahko zvádza k postaveniu sa do pozície: ja som nad a vy ste pod (istý nemenovaný veľkňaz za Ježišových čias nazval svojich veriacich „prekliatym davom“).

Ja nás chcem dnes pozvať, aby sme k opatrnosti a múdrosti pridali aj odvahu nebáť sa vychádzať za hranice nášho ovčinca. A tiež schopnosť vidieť a rozumieť. Prečo farizeji nerozumeli Ježišovi? Lebo boli slepí, oslepení mocou. Moc vždy oslepuje! A krátkozrakosť spôsobuje zaujatosť. Ježiš to vedel a preto ponúka obraz pastiera, ktorý vie v pokore volať na Pána a prosiť o uzdravenie najmä vtedy, keď prestal vidieť cestu po ktorej má za Kristom so svojimi „ovečkami“ kráčať. Ježiš sľúbil, že bude vždy prítomný. Napriek našim nepochopeniam vysvetľuje nám veci znovu a znovu. Nestráca s nami trpezlivosť. Myslím si, že sa teší z ovocia, ktoré priniesol posledný koncil v podobe odvahy vychádzať za hranice, stretať hľadajúcich, byť ústretovými ku vylúčeným a nesnažiť sa rozmnožovať ich počet. Učiť sa tomu, že mať život v plnosti znamená mať život Syna, ktorého Otcom je Boh a všetci ľudia sú bratmi a sestrami. A že to nie je len o tom, čo a koľko toho mám vo svojich rukách, ale najmä o tom, čo máme vo svojom srdci.

Vrátim sa k snu, ktorý snívam o Cirkvi, ktorú vytvárame inšpirovaný snom pápeža Františka. Čítam ho veľmi pútavo v exhortácii Evangelii gaudium – radosť z evanjelia. Hovorí o Cirkvi ktorá vychádza, o pastieroch ktorí páchnu po ovciach, o biskupoch, ktorí niekedy kráčajú popredu, aby ukázali cestu, ale inokedy sú v prostriedku, aby boli každému nablízku, ba dokonca za niektorých okolností kráčajú za ľudom, preto, aby pomohli tým, ktorí zaostali a tiež preto, lebo aj samotné stádo má čuch na hľadanie nových ciest ku zeleným pastvinám. (EG 31) A nechcem len snívať so založenými rukami. Za túto Cirkev sa modlím. Takúto cirkev chcem žiť. Pridáte sa?

máj 062017
 

Bratia a sestry, milí priatelia! Tiež sa Vám stáva, že uveríte nejakému heslu a potom, keď neplatí, ste sklamaní? Ja som veril tomu, že všetko je na webe a že ujo google všetko nájde. A nenašiel. Presnejšie ja som nenašiel jednu informáciu. Chcel som zistiť, či aj tohto roku bude v Moskve 9. mája vojenská prehliadka, ako vlani. Bola veľkolepá. Celkom som sa na nej pobavil, zaspomínal na časy základnej vojenskej služby, pozrel množstvo techniky, len ten traktor mi tam chýbal. Tak som chcel vedieť, či tam tohto roku náhodou nebude. Je síce zo sovietskych čias, ale podľa rádia Jerevan to bola „iná multifunkčná zbraň“. Vy starší si asi pamätáte správu, ako na sovietsko-čínskych hraniciach pokojne oral sovietsky traktor, ktorý napadli čínski agresori. Traktor streľbu opätoval, nepriateľa zlikvidoval a odletel na základňu…

Uvažujúc o evanjeliu, ktoré sme pred chvíľkou počuli, ale aj jeho pokračovaní, kde Ježiš o sebe hovorí, že je dobrý pastier, sa mi zdá, že náš líder, Kristus, je v tomto podobenstve tiež nejako multifunkčný. Najskôr sa zdá, že je v obraze ovčinca vrátnikom, potom jasne hovorí že je bránou a neskôr vyhlási, že je pastierom!

Tak ako to vlastne je?

Myslím, že podobne ako s tým traktorom. Pre nás, ktorí sme dané časy prežili a boli svedkami boľševickej propagandy, sú veci zrozumiteľné. Tí mladší ich však nechápu a potrebujú vysvetlenie. Pri Ježišovi sa však jedná o vzdialenejšie časy, ktoré nikto z nás nezažil. Vysvetlenie teda potrebujeme všetci. Vďaka biblickej archeológii a porovnávaniu života v tej dobe s inými krajinami máme podľa exegétov akú – takú šancu veci si predstaviť.

Poďme teda k budovaniu košiara pre ovce, alebo ako hovorí vznešenejší biblický slovník, ovčinca. Palestínski pastieri pred dvetisíc rokmi nepoznali elektrický oplôtok, ani železné pletivo, alebo iný priemyselný plot vyrobený mimo ich prostredia. Tam, kde pásli boli rôzne kríky, nízke dreviny, väčšinou nepríjemne pichľavé, ktoré vysekávali a z nich robili ohradu pre ovce. Bol to relatívne rýchly proces. Na miesto, ktorým do tejto ohrady ovce vohnali buď založili ďalšie kriaky, alebo v tomto otvore, najmä v noci, spal sám pastier. Klimatické podmienky a zvyk mu to umožňovali. A tak bol pastier i bránou, či vrátnikom. Toľko k obrazu.

A teraz k odkazu. Ten pochopíme, keď si uvedomíme jeho zarámovanie. Ježišovej reči o ovčinci a pastierovi, predchádza príbeh o uzdravení slepého od narodenia. Čítali sme ho pred 6 týždňami, na 4. pôstnu nedeľu. Končil predvolaním uzdraveného pred farizejov. Pred najnábožnejších vodcov, teda duchovných pastierov ľudu. Tí jednoznačne deklarovali, že Ježiš, ktorý ho uzdravil, je hriešnik. Uzdravený ho však bráni a svoju reč končí takto: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší… Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Odpoveď na tento argument znela: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?“ A vyhnali ho von.

Po tomto súde Ježiš vyhľadá uzdraveného a predstaví sa mu. Mimo iného hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“. Keď to začuli farizeji, opýtali sa ho: „Sme azda aj my slepí?“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte – vidíme. A tak váš hriech ostáva.“ Tu končí rám a začína obraz.

Hneď za týmito slovami Ježiš hovorí to, čo sme dnes počuli: „Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec. A keď nepochopili, zdôrazňuje: „Ja som brána k ovciam“. Neskôr hovorí že je dobrý pastier a odvoláva sa na svojho Otca, Boha. Z čoho je jasné nielen to že oni, farizeji, duchovní otcovia národa, sú zlodeji a zbojníci. Ježiš tu vlastne deklaruje založenie nohého náboženstva. Svojho náboženstva – kresťanstva. A vyhlasuje ho za to najlepšie pre človeka. On, Boží Syn, prišiel, aby sme mali plnosť života: „aby mali život a aby ho mali hojnejšie“.

Po tejto reči, po obraze, evanjelista sv. Ján znovu rámuje. Vracia sa k znameniu uzdravenia slepého: Pre tieto slová znova nastala medzi Židmi roztržka. Mnohí z nich hovorili: Je posadnutý zlým duchom a šalie: Čo ho počúvate?! Iní namietali: „To nie sú reči posadnutého zlým duchom. Vari môže zlý duch otvárať oči slepým?“

Takýto je rám obrazu, podobenstva o Dobrom pastierovi.

A čo býva za rámom zvonku? Stena, realita, súčasnosť. A tak je to aj v tomto prípade. Spomínaná roztržka je tu totiž dodnes. Nielen medzi Židmi, z ktorých mnohí Krista prijali a mnohí nie, ale aj medzi ostatnými ľuďmi na celom svete. Cítime ju a máme s ňou svoju skúsenosť. Ak sme Kristove „ovce“, teda ak v ňom nachádzame spásu, spája nás to s ostatnými z tohto ovčinca. Na druhej strane viera v Ježiša nás stavia do pozície vidiacich svet inak, ako naše okolie. Otvára nám oči duchovného zraku. Pričom tí okolo si naopak myslia, že oni vidia svet reálne a my sme slepí.

Niekedy aj sme, ale prosíme Krista, aby nás uzdravil, aby sme videli. A toto je veľmi dôležitý postoj. Lebo z celého kontextu obrazu i rámu vyplýva, že najväčšia slepota pramení z pýchy. Najviac mimo je ten, kto si je istý svojou pravdou. To je zlodej pravdy, jej privatizér. Zbojník, ktorý nechce počúvať Boží hlas a svoj pohľad často predkladá, ba nanucuje iným.

Áno, je to aj o nás, o kresťanoch, aj o súčasných duchovných pastieroch. Aj my sme slepí, najmä vtedy, keď si myslíme, že všetkému rozumieme a správne vidíme.

Ako často napríklad povieme: toto sme si nezaslúžili! Nízke dôchodky, zlú ekonomickú situáciu, nespravodlivosti… a nebodaj nás postihne choroba, či iné nešťastie, havária, tragédia, smrť blízkeho človeka. Za čo?! – pýtame sa. Veď som nič zlé neurobil, nikomu neublížil. Veď som chcela všetkým len dobre… Ako často naša viera končí pri našich problémoch, či našich predstavách o Božej odmene a Božom treste. Ak sa rozchádzajú s tým, čo vidíme, počujeme, či dokonca prežívame, tak potom sa pýtame: o čom je Boh, načo je? Je vôbec?

Asi nie je. Vlastne určite nie je! Nie je taký, akého ho chceme mať. To zdôraznil apoštol Peter v dnešnom druhom čítaní: „Milovaní, ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom. Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás… on sa nedopustil hriechu…“ Milosť, nie trest! Ako ďaleko sme od tohto zmýšľania…

Otázka je, či chceme ostať v tom svojom, tvrdiac, že my vidíme veci lepšie, alebo chceme prijať Ježišovo uzdravenie z duchovnej slepoty. Kiežby o nás platila posledná veta z tohto čítania: „Veď ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste sa vrátili k pastierovi a biskupovi svojich duší. Jeho rany Vás uzdravili.“

Rany, Kristove rany, jeho kríž! Nie armáda, zbrane, ani informačné technológie. To čo chýba k naplneniu nášho života je skutočné kresťanstvo, živá viera.

Prosme za ňu dnes pre seba, i pre našich duchovných pastierov. Amen.

apr 262017
 

Ako ste sviatkovali? Bola tohoročná Veľká noc pre vás krásna, jedinečná, nezabudnuteľná, plná silných emócií? A vôbec, sú emócie v náboženskom živote potrebné?

Určite áno. Ak má byť vera autentická, má a musí zasahovať celého človeka so všetkými jeho mohutnosťami (teda rozumom, vôľou a citmi). Viera musí byť rozumná, ináč by bola nedôstojná človeka (a práve v dnešnej dobe vidíme v tomto veľký problém, že mnohí ľudia majú veľa dobrej vôle a tak málo poznania a nevyvíja sa to dobre…). Zaangažovanie vôle je v živote človeka tiež veľmi dôležité, musíme byť motivovaní a ísť za dobrom, ktoré sme spoznali… Nie menej dôležité sú však aj emócie. Len to, čo nás dokáže nadchnúť, sa stáva pre nás príťažlivým. To, čo je sprevádzané silnými emóciami sa zapisuje hlboko do našej pamäte. Autentická viera nesmie byť chladná, suchá…

Dnešné evanjelium je plné silných emócií.

Na začiatku príbehu emauzských učeníkov sa stretáme s intenzívne prežívanými negatívnymi emóciami: Sklamanie, frustrácia, chvíľami určite i hnev, smútok… Kto z nás by tieto pocity nepoznal? Príležitostne ich zažívame všetci. A prežívame ich veľmi hlboko… Ako sa príbeh vyvíja, menia sa aj emócie. Prichádza zvedavosť. Zadosťučinenie z pochopenia, prijatia, uspokojenie z nového poznania… A napokon keď sa im otvárajú oči a spoznávajú Zmŕtvychvstalého, nastáva neovládateľná explózia pozitívnych pocitov: radosť, úľava, nadšenie.

Jeruzalem tých dní bol plný emócií. Nie všetci ich však prežívali rovnako intenzívne. Mnohí – vlastne zrejme väčšina z ľudí – ostali ľahostajnými voči tomu, čo sa tam dialo. Tí, ktorí v príbehu vystupovali ako diváci, boli citovo zaangažovaní len podľa schopnosti ich empatie. Čím však niekto viac investoval do vzťahu s Ježišom, tým intenzívnejšie všetko s Ježišom prežíval. V zlom, i v dobrom…

Tu môžeme nájsť odpoveď na otázku, prečo je v našich kostoloch tak málo nadšenia, prečo sme takí chladní, suchí, prečo nám chýba zápal. Ak je pre niekoho viera len niečím okrajovým, ak je len akousi poistkou, že ak po smrti predsa len čosi existuje, tak aby som nedopadol zle, potom takáto viera nebude vyvolávať silné emócie. Ak však niekto do vzťahu s Ježišom investoval veľa, ak je tento vzťah cieľom i náplňou mojej existencie, potom sa ma budú osudy Božieho kraľovania vo mne a okolo mňa dotýkať veľmi silno. V dobrom i v zlom. Ak sa nebude dariť, budem moc trpieť, ak to pôjde dobre, budem sa intenzívne radovať. Je to ako s priateľstvom: ak je povrchné, netrápim sa, ak sa rozpadne. Ak je však vzťah hlboký, ak je to láska, rozpad takého priateľstva ma zlomí, jeho rast ma však teší.

Emauzskí učeníci to zrejme s Ježišom mysleli veľmi vážne, veľa pre neho opustili, veľa s ním zažili, silno v neho verili. A aký silný bol ich smútok po jeho porážke, sklamanie, bolesť, frustrácia. Ale len keď dokázali takto silno trpieť, boli schopní sa potom tak moc radovať a získať taký zápal, že necítili únavu a boli tak šťastní, že nevládali ani len jednu noc ponechať si to iba sami pre seba.

Určite nie je náhodou, že nám príbeh emauzských učeníkov svojou štruktúrou veľmi silno pripomína naše slávenie svätej omše. Stretajú Ježiša na svojej životnej ceste, plní toho, čo prežívajú… On sa venuje ich pocitom, potom s nimi preberá sväté Písmo, kde nachádzajú spolu kľúč k správnej interpretácii toho, čo prežívajú, potom ho spoznávajú pri lámaní chleba a napokon odchádzajú s novou misiou.

Zaujímavý je detail, že ho spoznali pri „lámaní chleba“, tomto tak bežnom, no i dôvernom úkone. Koľko krát predtým už s ním museli stolovať, keď sa im to tak vrylo do pamäti… Trochu mi to pripomína situácie, s ktorými sa stretáme my kňazi pomerne často: Prídeme k chorému, ktorý je na tom zle, trpí fyzicky, alebo je mentálne už tak zoslabnutý, že nespoznáva ani svojich najbližších, a my sa začneme pri ňom modliť, odrazu sa mu vracia pamäť, oči sa mu rozžiaria šťastím a rozligocú slzami a pridáva sa k modlitbe… Je to dojímavé uvedomiť si, čo všetko za tým je, čo všetko a ako silno musel ten človek vo svojom životnom príbehu prežiť v modlitbách… Takéto situácie zažívame my kňazi pomerne často. Áno. Ale oveľa častejšie zažívame, že nám ľudia, najmä mladí ľudia hovoria, že omša ich nebaví, že im to nič nedáva, že je to pre nich nuda, že sa tam vždy opakuje to isté dokola… dokonca i tými istými slovami…

Rád na to odpovedám týmto prirovnaním: Predstavte si rodinu – muž, ktorý má rád futbal a rád si pozerá zápasy aj v televízii. Jeho žena, ktorá k tomu nemá žiaden vzťah mu povie: „Ako môžeš toľké hodiny presedieť pred futbalom? Veď to je absolútna nuda, stále to isté – jedna lopta, 22 hráčov, rozhodcovia… a len sa naháňajú po trávniku…“ Muž, ktorý futbal miluje, jej povie: „Nerozumieš tomu… Áno, vonkajšie veci sú síce vždy tie isté, ihrisko, lopta, hráči, rozhodcovia, pravidlá – inak by to nebol futbal, ale každý jeden zápas je iný… hrajú iné mužstvá, v inej situácii v lige, každý zápas sa inak vyvíja… A keby skončil hoci aj úplne bez gólov, aj tak to môže byť pekný zápas, veľmi zaujímavý, poriadna dráma.“  A podobne je to aj so svätou omšou. Tie vonkajšie veci sú vždy tie isté, opakujú sa, ináč by to nebola omša. Ale my sme vždy iní a rieši sa tam vždy iná životná situácia. Kto tomu rozumie, miluje omšu a naučil sa ju aktívne prežívať, nikdy sa na nej nebude nudiť.

O tom, ako aktívne prežívať omšu by sa dalo rozprávať celé hodiny. Skúsme spomenúť len niekoľko momentov. Na začiatku je obrad zmierenia. Človek rieši svoju vinu, mala by to byť chvíľa zmierenia s ľuďmi i Bohom. Vo chvíli by sme si mali uvedomiť zlobu nášho hriechu, škody, čo spôsobil. A čím konkrétnejšie. A túžbu po odpustení by sme mali prežiť tiež čo najintenzívnejšie. A prosiť… To nie je maličkosť. Potom spolu spievame oslavnú pieseň, čím väčšiu radosť z odpustenia máme, tým vrúcnejšie spievame. Potom počúvame Božie Slovo – čítania a ich vysvetlenie. Chce to veľa dobrej vôle a sústredenosť, aby to každý počúval ako osobné posolstvo pre seba. Odpovedá sa vyznaním viery.

Portom sa prinášajú obetné dary. Fyzicky sa prináša chlieb a víno, duchovne prinášame sami seba, svoju životnú situáciu, dobré skutky, kríže, túžby… veď je to jeho i naša obeta… Do kalicha sa nalieva víno a pár kvapiek vody. Víno symbolizuje Kristov podiel, tá trocha vody je to, čo ponúkame my. A dobré je vyvinúť duchovnú aktivitu a vedome ponúknuť to, s čím prichádzam ja. Potom sa dary premieňajú a prichádza živý Boh vo sviatosti. Klaniame sa mu. Potom sa kňaz modlí za dôležité veci a my sa k tej modlitbe pridávame. Modlíme sa za mŕtvych – a ja tam v duchu môžem spomenúť mojich mŕtvych, veď kto ich prinesie na oltár, ak nie ja… A za živých… za toľkých by som sa mal modliť. A pridáva moju túžbu po tých dobrých veciach, tu túžbu, ktorej som ja schopný.. Je to ako by sme spoločne dúchali do pahreby, aby boli uhlíky žeravé a plameň sa rozhorel… a tým, že sa modlím osobne za to, za čo sa modlí Cirkev sa s ňou v duchu synchronizujem, učím sa, po čom by som mal túžiť, upravujem si svoje priority… A potom ide prijímanie… nikdy a nikde v tomto univerze sa nemôžem spojiť s Bohom tak intenzívne, ako vo svätom prijímaní – ak sa dá skutočnom, ak nie aspoň duchovnom. A pritom sa modlím spevom s ostatnými. A potom sme požehnaním vyslaní späť do života. Z každej omše by sme sa mali vracať ako emauzskí učeníci – tí istí, ale premenení.

Takto prežitá svätá omša je veľmi akčná, nemôže byť nudou. Musíme sa jaj však zúčastniť aktívne, nie len ako diváci, či dokonca ako niekto, kto si len trpiac „plní povinnosť nedeľnej omše“.

Všetci poznáme vážne Ježišove slová, ktoré opakovane a vo viacerých variáciách povedal o pokrme svojho tela: „Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ Dnešné naše stretnutie z emauzskými nám pripomína, aká dôležitá pre život kresťana je svätá omša, pri ktorej „vzniká“ tento chlieb. Je akýmsi centrom nášho duchovného života, kde sa opakovane spracováva naša minulosť, sprítomňuje sa spása a otvára sa nám budúcnosť. Je to akoby naše jedenie, či dýchanie, ktoré potrebujeme k životu.

Učme sa jej rozumieť, hoci je tajomstvom, učme sa ju úprimne milovať a aktívne prežívať.

apr 152017
 

Počas zimy som navštívil jednu rodinu s malými deťmi. Pekný byt, síce skromne, ale moderne zariadený a vzhľadom k veku detí aj relatívny poriadok. A jedna vec, ktorá mi pripomenula detstvo. Deti mali vo svojej izbe na stoličkách pripravený odev. „To je na ráno – vysvetľovala mi mamička – to si oblečú“. Okrem detstva, kedy sme to robili doma podobne, som si spomenul i na Základnú vojenskú službu. Tam sme mali na stoličke pri posteli zložené maskáče. Ak sa nemýlim, tak to bol odev vzor 60. Musel byť po ruke mimo skrine, aby sme sa v prípade poplachu rýchlo obliekli. Veď v takom prípade bolo treba v priebehu pár minút oblečený s plnou poľnou stáť na nástupišti. Po čase som si všimol, že istý kolega tam mal niečo iné. Keďže bol v pozícii, keď mu nikto nekontroloval skrinku, či tam má odev poukladaný do „komínkov“, onen poplachový odev mal v skrini na vešiaku. Uložený na rýchle oblečenie. Košeľu mal napríklad v bunde, aby naraz vkĺzol do obidvoch. A naozaj, keď to pískli, bol rýchlejší, ako my.

Na uloženie šiat som si spomenul už pred dvomi týždňami, keď sme s Mirkom Klimantom uvažovali o Lazárovom vzkriesení. On vtedy hovoril o rozdiele medzi ním a Ježišovým zmŕtvychvstaním, ktoré dnes oslavujeme. Mimo iného upozornil na plachty. Lazár ich mal na sebe, bol nimi ovinutý. Židia totiž v tom čase nepoužívali truhly ako my, ale mŕtvolu položili do hrobu v plachtách. Ján vo svojom evanjeliu, ktoré sme čítali, tiež spomína plachty. Tie, v ktorých bol do hrobu uložený Ježiš. Ostali v hrobe, na mieste, kde bolo Ježišovo telo uložené: Ján píše, že Peter prvý „videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ Potom vošiel do hrobu aj on. „A videl, i uveril“ – píše o sebe samom.

Čo videl, že uveril? Ako tam tie plachty boli položené. Ja som si myslel, že boli pekne poskladané, čo vylučovalo ukradnutie tela. V tom prípade by totiž boli rozhádzané, alebo by tam neboli. Mirka však oslovil výklad vychádzajúci z gréckeho originálu, podľa ktorého položené neznamenalo zložené do komínkov, ale skôr spľasnuté. Položené, ako v nich telo ležalo. Len telo z nich nejakým spôsobom „zmizlo“.

Nuž nikto z nás nevie, akým spôsobom Ježišovo zmŕtvychvstanie prebehlo, ale spôsob „položenia“ plachiet pravdepodobne Jána hneď presvedčil o tom, že tu išlo o niečo mimoriadne, nadprirodzené. Pána neodniesli, ako znela prvá domnienka Márie Magdalény. To nebolo dielo ľudí. Ak tu Ježišovo telo nie je, znamená to Boží zásah, teda že Ježiš žije.

Otázka je, či plachty tak oslovili aj Petra. Myslím, že asi nie. Prečo? Lebo Lukáš spomína, že keď sa Emauzskí učeníci vrátili do Jeruzalema, „tam našli zhromaždených jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“

Jánovi nie, nebolo treba. On už uveril. Bol totiž pri niekom, komu sa Ježiš tiež nemusel zjaviť, lebo nestratil vieru. Ak si pamätáte, pred tromi rokmi, na vigíliu, sme hovorili komu… Panne Márii.

Podľa všetkých ukazovateľov, ktoré nám evanjelia dávajú a tiež podľa väčšiny teológov Mária pod krížom verila, že sa deje Otcova a Ježišova vôľa, že ide o Boží plán spásy. Toto je poslanie jej Syna. On to chce takto, má to v rukách. Hovoril som vtedy, že Mária sa v tomto smere po Ježišovom pochovaní podobá trénerovi atléta, ktorý po hodinách maximálneho výkonu dobehol do cieľa a potrebuje sa vydýchať. Ešte si to nevie vychutnať, je na smrť unavený, ale je víťaz. Aj keď medaila ešte len príde. Mária je po prežívaní zápasu so zomierajúcim synom, po tom, ako držala v rukách jeho mŕtve telo a bola pri jeho pochovaní, spolu s ním unavená na smrť, akoby mŕtva. Tiež si toto víťazstvo Božej, ale aj svojej lásky ešte nevychutnáva. Ale vie, išlo o víťazstvo.

Pričom tento fakt zo všetkých žijúcich na zemi vnímala asi len ona. Ostatní ho začali chápať až keď vstal z mŕtvych. Podľa obrazu spomenutého atléta až keď vystúpil na stupienok víťaza a prebral zlatú medailu. Mária nemusela čakať na tento okamžik slávy. Pravdepodobne aj preto evanjelisti vôbec nespomínajú, žeby sa Ježiš po vzkriesení zjavil svojej matke. V podstate to nebolo potrebné. Ona tie dve noci a sobotný deň neprežila v zúfalstve a bolestivom strachu ako väčšina Ježišových učeníkov. Ona v pokoji čakala, ako tento príbeh vykúpenia bude pokračovať ďalej. Veď povedala Bohu na všetko čo bude svoje ÁNO!

V pokoji, ale asi nie v úplnej samote. Veď v piatok ju ešte na kríži zveril Ježiš milovanému učeníkovi. A ten, ako sám poznamenáva „si ju od tej hodiny vzal k sebe“. A o čom inom mohli v tej chvíli, v tom čase debatovať ak nie o Ježišovi a o Božom pláne spásy. O svojich predstavách, ale aj o realite a jej chápaní. Myslím, že vďaka Márii bol Ján pripravený uveriť. Vlastne uveril v to, čo mu Mária hovorila, že víťazom tohto zápasu je jej syn. Vďaka Márii bol teda Ján na Veľkonočné ráno pripravený oveľa lepšie, ako ostatní učeníci, aj Peter.

Zdá sa mi, že toto môže byť jeden z odkazov tohtoročnej Veľkej noci aj pre nás. Najmä v tomto roku 100 výročia fatimských zjavení. Mária nám môže a chce pomôcť lepšie pochopiť Boží plán. Dielo vykúpenia, ale aj Jeho plán s nami, veď je aj našou matkou. Alebo inak vyjadrené – Máriina prítomnosť vytvára atmosféru na lepšie prijatie Krista. Disponuje nás chápať a milovať.

Pre ilustráciu malá skúsenosť môjho kolegu Martina Sebíňa, ktorý bol 16 rokov misionárom v Rusku. V Nerjungri, v Jakutskej oblasti, mal k dispozícii len malý byt v paneláku. V jednej izbe počas týždňa väčšinou sám a v nedeľu s pár veriacimi slávil sv. omšu. „Nebolo to jednoduché – hovorí – prehodiť výhybku a zrazu ten priestor, ktorý som obýva,l zmeniť na posvätný. Mal som pár vecí, ktorými som to deklaroval, obrazy, kríž, sviece… ale najviac pomohol ruženec. Keď sa ľudia začali modliť, menila sa aj atmosféra v miestnosti a dobre sa mi slúžilo.“ Mária vytvorila atmosféru pre prijatie Krista.

Mária nám proste ako maminka pripravuje odev, ktorý si Ján v oné veľkonočné ráno obliekol, aby bol schopný uveriť. Pripravuje ho aj nám, veď cez neho sme ju dostali za mamu aj my. Možno nám to chystá na stoličku, možno do skrine, aby sme boli rýchlejší. Tak či onak nás to, čo nám odporúča disponuje otvoriť sa jej synovi. Tak prečo to nevyužiť?

apr 152017
 

Audio homília

Myslím, že keď som včera toho Sagana spomenul ako prehral, patrilo by sa spomenúť aj jeho víťazstvá. Nie všetky, to by sme tu boli trochu dlhšie, stačí dve. Dodnes si pamätám, ako sme na jednej návšteve v Necpaloch sledovali jeho geniálny únik na majstrovstvách sveta v Richmonde, v USA 27. septembra 2015. Bolo to radosti z majstra sveta. A tak sme v napätí očakávali vlaňajšie majstrovstvá v Dauhe, v Katare. Tento krát zaútočil na víťazstvo v poslednej chvíli. A opäť vyšlo! Podľa športových komentátorov i odborníkov to bolo ťažšie a cennejšie víťazstvo. V 89 ročných majstrovstvách sa to podarilo len šiestim cyklistom. Obhájiť je ťažšie, než prekvapiť.

Túto skúsenosť máme aj v bežnom živote. Takmer všetci sme prežili zaľúbenie. Krásna romantika o ktorej básnia básnici a spievajú speváci. Ale koľko vzťahov vydržalo? Oveľa ťažšie je vzťah udržať. Zvládnuť krízy, zlyhania, podrazy. Odpustiť a prijať nie vysnívanú, ale reálnu podobu. Na druhej strane to môže priniesť aj väčšiu radosť. Nedávno mi hovorila jedna pani: „Nakoniec som rada, že k tej kríze došlo. Teraz sa máme radi inak, zdá sa mi, že viac.“

O tejto hlbokej ľudskej skúsenosti je aj dnešná bohoslužba. Vrchol liturgického roku, slávenia Cirkvi. Prirodzene na nej nejde o športové, ani medziľudské víťazstvá, ale o náš vzťah s Bohom.

Podobne ako na Vianoce, aj tu hovoríme o svätej noci, v ktorej ju slávime. Vtedy nás spojila k oslave romantika príchodu Božieho dieťaťa na svet. Teraz je to obnovenie zmluvy medzi Bohom a ľuďmi v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní.

A toto vykupiteľské dielo označujú teologickí komentátori a odborníci za väčšie a pre nás dôležitejšie, ako stvorenie sveta.

Po úvodnom prológu, naznačujúcom tieto skutočnosti, teda obrade svetla, sme čítali päť biblických textov. Prvý o stvorení sveta hymnickou, básnickou formou. Lebo ide o oslavnú báseň na Boha Stvoriteľa, ktorý našiel zaľúbenie vo svojom stvorení, najmä v človeku. Ako vieme, do tohto vzťahu prišli mnohé krízy, ktorých obrazom je v Biblii Adamov hriech. V úvodnom chválospeve sme ho nazvali šťastnou vinou, pre ktorú k nám prišiel vznešený Vykupiteľ. Podobne ako žena hovorila o kríze, po ktorej bol vzťah ešte lepší, než pred ňou.

Ešte predtým však Boží vyvolený národ prežil krízu svojho vzťahu k Bohu v Egypte, v otroctve. Vyriešenie tejto krízy, zázračné vyslobodenie, sme sledovali v druhom čítaní, na ktoré sme odpovedali oslavnou piesňou.

Skúsenosť ďalšej krízy, Babylonského zajatia a najmä nové poznatky, poučenie z nej, zhrnul prorok Baruch v treťom čítaní: „Blahoslavení sme Izrael, lebo my vieme, čo sa páči Bohu.“ Vieme, ako z krízy von. Teda celkom nevedeli, ale došli k dvom dôležitým pravdám: Prvou je, že v Božích nariadeniach a ich plnení je najväčšia životná múdrosť. Druhou bolo očakávanie Mesiáša, ktorý nastolí nový poriadok, novú zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom.

Najhorší na kríze vzťahu, lásky, totiž väčšinou nie je skutok, ale narušenie vzťahu. Vzdialenosť sŕdc a myslí, vnútorné odlúčenie. Vo vzťahu k Bohu tomu hovoríme stav hriechu.

A túto krízu ľudstva, nielen konajúceho hriechy – zlo, ale žijúceho v hriechu, teda v odlúčení od Boha, svojho Stvoriteľa – Otca, prišiel vyriešiť Boží Syn, ktorý sa stal človekom. V zastúpení obidvoch strán, ako Bohočlovek za nás dáva svoj život. Tým víťazí nad prameňom hriechu, opakom lásky – sebectvom. Nežil a neumrel pre seba, ani za svoje hriechy. Tie nemal. Zobral na seba naše, sňal ich z nás. Že to nebola fikcia, sebaklam, ani zavádzanie ľudí, to dokázal svojim zmŕtvychvstaním. O ňom sme počuli v piatom čítaní, v evanjeliu.

Ovocie tohto nového víťazstva, Kristovho vykupiteľského diela je tu opäť pre nás. Víťaz nám ho ponúka cez sviatosti, najmä tzv. Veľkonočné. Prvou a základnou z nich je krst. Ním sa začleňujeme do víťazného Božieho ľudu.

Krásne to opísal sv. Pavol v dnešnom štvrtom čítaní: Všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení… Ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj pri zmŕtvychvstaní. A na záver hovorí o dopade tohto víťazstva na náš život: Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.

Za chvíľu tu odznejú krstné sľuby. Dvakrát. Najskôr z úst našej katechumenky Eriky, ktorú hneď po nich pokrstíme a následne sa všetci prihlásime k svojmu krstu obnovením krstných sľubov. Majú presne tie dve časti, o ktorých Pavol písal Rimanom. Najskôr sa zriekneme zla, starého života, ktorému chceme s Kristom umrieť a následne vyznáme svoju vieru. V nej žijeme nový život s Kristom víťazom.

Týmto prihlásením sa však naša slávnosť neskončí. Budeme pokračovať ďalšou veľkonočnou sviatosťou, Eucharistiou. Vo štvrtok sme si vraveli, že jej ustanovením náš Učiteľ a Pán svoje Vykupiteľské dielo začal. A jej prežívaním, prijímaním Kristovho Tela a Krvi pod spôsobmi chleba a vína, pokračuje tento príbeh, oslava dodnes. A samozrejme aj v budúcnosti.

Lebo zakiaľ v krste sa k víťazstvu Bohočloveka prihlásime raz a navždy, v Eucharistii ho môžeme prežívať vo svojej každodennosti.

Ani Sagan neskončil jazdiť na bicykli po víťazstve v Katare. Tento šport ho živí aj ďalej. A vyzerá, že sa s ním živí rád. Ale aj my sa radi živíme Kristom, ktorého dnes znovu prijmeme. Amen.

apr 142017
 

Audio homília

Aké správy, či vyjadrenia v médiách máte najradšej? Osobne si rád vychutnávam vyjadrenia športovcov po prehratom zápase. Niežeby som im nedoprial víťazstvo, ale zaujíma ma, čo považujú za príčinu prehry. Či ju hľadajú u seba, alebo v súperovom výkone, alebo v nejakých iných skutočnostiach. Komentovať vlastnú prehru je totiž oveľa náročnejšie, než hovoriť o výhre. Pričom pred zápasom boli športovci motivovaní k výhre. Ich myšlienky boli len tam. Skutočnosť však dopadla inak, ako ich predstava a túžba. Pred 13 dňami napríklad Peter Sagan padol na monumente Okolo Flámska. Tam, kde vlani vyhral a mnohí, asi aj on sám, dúfali že prvenstvo obháji. Na webe Cyclingnews uviedol: Bola to moja chyba. Bol som príliš blízko bariéry. Kontroloval som situáciu, ale potom, mám pocit, sme zachytili nejaký plášť či kabát alebo niečo podobné. Potom do mňa zozadu prudko narazili. Zlomil som zadné koleso a tiež prehadzovačku a nemohol som pokračovať.

Táto situácia mi napadla v súvislosti s iným Petrom, s tým po ktorom Sagan nesie svoje krstné meno, s Petrom apoštolom. Ktovie, ako by komentoval svoje zlyhanie na dvore Annášovho domu. Trojité zapretie svojho majstra…

Pritom krátko predtým, pri poslednej večeri podľa sv. Matúša povedal Ježišovi: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem.“ Ba dokonca: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa“. Sv. Ján zas v dnešnom úryvku hovorí, že jeho odhodlanie pokračovalo aj v Getsemanskej záhrade, kde vytasil meč a začal bojovať. A tu zrazu o pár hodín, ba možno len minút, stačí vrátnička, či sluha a Peter zapiera…

Asi si inak predstavoval vernosť svojmu Majstrovi, Učiteľovi a Pánovi.

Tie dni, počnúc vstupom do Jeruzalema, o ktorom sme uvažovali na Kvetnú nedeľu, však asi všeobecne likvidovali predstavy ich aktérov. O sebe, svojej úlohe, či postavení, o druhých, o národe i svete, o Božom pláne. V nedeľu sme hovorili, že predstava zástupu o Mesiášovi, Dávidovom synovi bola iná, než Ježišova. A keď ju nenaplnil, zástup sa obrátil proti nemu. Nenaplnila sa ani predstava Petra a ostatných učeníkov. Ani Pilátova, ktorý si myslel, že ako vladár určuje, kde je pravda a spravodlivosť. Vymklo sa mu to z rúk, presnejšie – nezvládol to!

Ale vyzerá to tak, že aj Ježiš vo svojom ľudskom očakávaní mal iné predstavy. Preto keď si uvedomil všetku tú hrôzu a bolesť, v Getsemanskej záhrade sa potil krvou. A prosil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich“. A možno išlo aj o zlyhanie predstavy o sebe samom, svojej sile a odhodlaní, s ktorým 3 krát svoje utrpenie predpovedal. Kalich horkosti je aj v Jeho slabosti. A keď slabosť premáha, a odovzdáva vec Otcovi, prichádza ďalšia rana predstave o utrpení. Nerobia ho len cudzí, ale najmä svoji. Tváriaci sa ako svoji do detailov. To je Judášov bozk. Sv. Lukáš, evanjelista a lekár, ktorý vníma ľudské telo s tým, čo znáša a čo mu je odporné si ani nevie ten bozk predstaviť. Píše: „Kým ešte hovoril, zjavil sa zástup a pred nimi išiel jeden z Dvanástich, ktorý sa volal Judáš. Priblížil sa k Ježišovi, aby ho pobozkal. Ježiš mu však povedal: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ To je však človek. No nakoniec akoby zlyhala i posledná opora, najbližší: Otec – Boh. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?!“ – kričí Ježiš, vystavený v hodine smrti úplnej samote a dezilúzii. Tak sme to počuli v nedeľu v podaní sv. Matúša.

Dnes, podľa sv. Jána to vyzeralo trochu inak. On predstavuje Ježiša ako stoického mučeníka, umierajúceho za pravdu a majúceho všetko pod kontrolou. Najmä seba. Aj on však priznáva, že to nebolo celkom tak, že Ježiša vytočil aktívny blbec, teda veľkňazov sluha.

A naše predstavy? O romantickej nábožnosti, sústredenosti, keď nebudú žiadne vonkajšie ani vnútorné prekážky a my sa rozplynieme v Božej prítomnosti… Kedy sa splnili, či splnia?

Alebo ako sme si mysleli, že my to zvládneme, my by sme také niečo neurobili a nakoniec ako sme zlyhali!

Ako jednoducho si niekedy predstavujeme prostriedky na vytrvanie v dobrom. Tri úkony a všetko zvládneme, počuli sme včera v Banskej Bystrici.

Ako inak si predstavujeme kríž, ktorý máme niesť za Kristom. Koľkí z nás, najmä v chorobe a starobe povedia: Inak som si to predstavoval. Toto asi nie je ten Boží plán so mnou…

A ako inak sme si predstavovali spoločenstvo veriacich. Tých, s ktorými sme v jednom kostole, kde tak krásne nábožne vyzerajú. A potom vonku…

A to nehovorím o cirkevnej hierarchii, kňazoch a biskupoch. Aj to sme si inak predstavovali, najmä s našim rodákom arcibiskupom Bezákom.

Koľko tých sklamaní, ži zrútených predstáv sme už zažili. O sebe i o druhých, ba dokonca o Bohu, o jeho pôsobení. Udalosti Veľkého týždňa a najmä Veľkého piatku nás učia, že to tak malo byť. A že ešte  všeličo môže byť inak, všeličo nás čaká.

Dnešným dňom však tento týždeň nekončí. Jeho vrcholom je Veľkonočné ráno. Čas, kedy neuveriteľne zlyhali predstavy Ježišových protivníkov o tom, že je koniec. O svojom víťazstve nad Nazaretským. Víťazom sa stal On.

Je dôležité na to nezabudnúť. Nechcieť riešiť veci v dezilúzii. Takto som si to nepredstavoval a preto končím. S ľuďmi, s Bohom i sebou samým.

To bol problém muža, ktorému sa tiež zrútili jeho predstavy. O Kristovi, náboženských predstaviteľoch a najmä o sebe. Nepočkal na rozuzlenie, ktoré pripravil Boh, sám si zauzlil povraz – Judáš.

A tu je základný rozdiel medzi ním a zlyhávajúcim Petrom. Obidvaja ľutovali, ale Peter počkal na Boží súd. A ten ho omilostil. Ako aj všetkých nás.

A tak aj keď Petrova predstava o svojej i Kristovej sile zlyhala, nakoniec zisťuje, že tá sila je oveľa väčšia. Kristova, ktorý víťazí nad smrťou a tiež jeho. Lebo prestáva veriť sebe a opiera sa o Ježiša.

Je zaujímavé, že tieto Petrové slová – „Pane Ty vieš, ako ťa milujem“, sa nachádzajú až v dodatku Jánovho evanjelia. Pripomína mi to dodatky k športovým zápasom. Nie oné vyjadrenia športovcov po preteku, či dueli, ktoré som spomínal v úvode. Tie sú rýchle, nepremyslené, plné emócií. U Petra to bol podľa sv. Matúša plač. Myslím na vyjadrenia po pár hodinách, alebo dňoch, keď si hráči, či tréneri uvedomia význam zápasu. Keď pochopia, že napriek prehre vlastne vyhrali. Lebo to je odkaz Veľkonočného príbehu o Ježišovi, o Petrovi a dúfam aj o nás. Amen.

apr 132017
 

Audio homília

Za chvíľku to bude rok, ako sme z tohto sveta odprevadili do večnosti akademického maliara Alojza Petráša. Mám od neho niekoľko obrazov, prvý som dostal ešte ako študent teológie. No najkrajšou pamiatkou naňho je pre mňa jeho rukopis, kus papiera s jeho písmom. Dal mi ho ako podnet pre článok v Bartolomeji, ktorý nakoniec nevyšiel. Keď som ho pred pár mesiacmi objavil medzi odloženými dokumentmi, dal som ho zarámovať spolu s obrazom, ktorý vysvetľuje. Hovorí o Kristovi, ktorý ako atlét vyskakuje z kalicha, lebo sa teší na tých, ktorí ho chcú prijať v Eucharistii. Vo sviatosti, ktorá je pamiatkou na Krista.

Podľa sv. Pavla, ktorého správa o poslednej večeri a teda aj ustanovení Eucharistie sa považuje za najstaršiu písomnú zmienku o tejto udalosti, Pán Ježiš   pri ustanovení Sviatosti Oltárnej dvakrát povedal: Toto robte na moju pamiatku!“ Osobitne o chlebe, ktoré sa stalo a stáva jeho Telom, a potom aj o víne, ktoré sa premieňa na jeho Krv.

Spomínať na tých, ktorí nám boli blízki, ale aj na tých, ktorých sme poznali, je prirodzené všetkým ľuďom. Pomáhajú nám pri tom rôzne veci, ktoré po nich ostali alebo ich chceli po sebe sami zanechať, či sme ich priamo na pamiatku dostali. Od suvenírov, cez malé darčeky až po veľké veci: dom, horu, mesto, pyramídu… Zdá sa, že čím väčší človek chcel, aby sa naňho spomínalo, tým väčší pomník nám zanechal. Niektoré sa týkajú len rodiny, iné priaznivcov, napríklad literárny poklad, a niektoré doslova celých národov, či celého ľudstva. Pričom aj trvácnosť je rozdielna. Spomínané pyramídy majú viac než tri tisícročia.

A čo nám zanechal na svoju pamiatku najväčší človek, ktorý bol súčasne Božím Synom? Jednoduché jedlo, pokrm – chlieb a víno. Nie recept na najlepší chlieb, či najchutnejšie víno, ako zvyknú zanechávať starí rodičia. Lebo nie je dôležité, aký chlieb a aké víno, ale ako ho budeme užívať. Ide totiž o sprítomnenie Jeho smrti, vykupiteľskej obety. Tá dáva tomuto pokrmu božskú hodnotu. Túto skutočnosť zdôraznil sv. Pavol na záver svojej správy. Preto veriaci postupne urobili z tohto jedenia a pitia bohoslužbu, liturgiu, spoločnú oslavu, stretnutie s Bohom. V našom jazyku svätú omšu.

Skúsme sa však na chvíľu vrátiť k Poslednej Ježišovej večeri, kde nám túto spomienku na seba zanechal. Učeníci v úvode, a asi ani počas celej akcie nechápali, že ide o koniec. Že ich Majster, Učiteľ a Pán im chce nechať nejakú pamiatku. Možno keby vedeli, boli by si od darcu života a zdravia, od vládcu na živlami pýtali niečo iné. Pričom on dáva niečo tak jednoduché. Akoby ani nič nové, veď dobrorečenie nad chlebom a vínom k tejto večeri patrili. Aj keď On o nich teraz hovoril inak. Chlieb však zjedli, víno vypili a bolo, je po všetkom…

A nie je! Pričom – myslím si – práve v tejto jednoduchosti je Ježišova genialita. Celý príbeh vykupiteľského diela je jednoduchý, ako som dostal myšlienku na jednom Veľkonočnom pozdrave. Ale práve tá jednoduchosť ho robí pochopiteľným, nezávislým a nadčasovým. A to všetko odráža Eucharistia, Jeho Telo a Krv pod spôsobmi chleba a vína. Ňou, jej ustanovením, príbeh začal a v nej pokračuje celými dvetisícročnými dejinami Cirkvi. Až podnes a veríme že až do konca sveta.

Pričom nejde o liturgiu, ale o jej jadro. Liturgia, bohoslužobný poriadok, forma je už dnes rôzna, prispôsobená ľuďom. Dobe, kultúre, tradíciám, technickým možnostiam. Ako detail uvediem, že zostúpenie z kazateľnice k ambone, teda na miesto rovnakej úrovne ako sú ľudia, umožnilo ozvučenie kostolov. Predtým sa musela využívať prirodzená akustika. Ono prispôsobenie, adaptácia na pomery ale i miestne zvyky, jazyk, niekedy robí i problémy. Minule mi istá pani hovorí, že ona nevie, čo to v tú štvrtú nedeľu v rozhlase vysielajú. Vraj nejakú omšu, ale ona tým spevom nerozumie. A to je väčšinou po slovensky, len liturgia je východného obradu, to ešte nepočula obrad mozarabský, koptský, či iný. Aj keď náš, latinský (západný) obrad je v katolíckej cirkvi najrozšírenejší, ani zďaleka nie je jediný. V podstate tým druhým ani nemusíme rozumieť, detaily si rieši miestna cirkev. Nás spája jadro! To je vždy to isté. Chlieb, víno a Ježišova láska s ktorou za nás obetoval svoj život.

Mimochodom, obraz, ktorého prvú skicu mi majster Petráš popísal, neskôr namaľoval znovu, farebne. Myšlienka však ostala tá istá. Ježiš sa na nás teší. Aj dnes. Aj ja sa teším naňho. A vy?