feb 122017
 

Nikto z nás sa neteší životu, ktorý je statický ako voda, ktorá nemá odtok ani prítok. Aj z prírody vieme, že taká voda sa rýchlo pokazí. A myslím, že môžeme povedať, že statický život nám málo chutí. Boh nám však daroval život, v ktorom je plno dynamiky. Dnes chcem poukázať na jednu z nich: dynamiku cez zákon k Láske.

V prvom čítaní nás možno prekvapí slovo Sirachovca: „Ak chceš, môžeš plniť prikázania.“ Naozaj je to len o tom ak chceš? Koľkí chceme, a to celkom úprimne. Aj to mnohokrát skúšame. Ale keď sa nám to mnohokrát nepodarí, tak zneistieme, začneme pochybovať, ospravedlňovať sa, že to nejde. A vieme to dať aj do slov z Biblie. Napríklad nám pomôže sv. Pavol a jeho list Rimanom: 7 kapitola: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím.“ Rim 7,15-25.

Je v tvojej moci zostať verným… – pokračujem Sirachovec a to nás môže trochu zviesť z cesty, lebo si človek začne namýšľať, že to dám vlastnou silou. A hoci oheň a voda sa zdajú byť nezameniteľnými a život a smrť jasne odlišnými, propaganda zla, a naša vlastná znížená schopnosť vidieť nás často vedie k omylom netušených rozmerov.

Skúsenosť s propagandou alebo podvratnou činnosťou zla by som prirovnal k obrazu keď k nám prišli Rusi v roku 1968. Tak naši ľudia obracali smerové tabuľky, aby aspoň na chvíľu poblúdili a neprišli tak rýchlo a ľahko tam, kam chceli. A zlo to robí podobne. Veľakrát obracia naše smerovníky k dobru, ktoré sme si v minulosti nastavali a nenápadne ich nasmeruje tak, že by sme zišli z pravej cesty.

Áno, je teda v „našej“ moci zostať verným ale na to potrebujeme dobre rozumieť múdrosti, ktorá sa nám dnes predkladá v evanjeliu. Ponúka nám využiť jednu z Božích dynamík života.

„Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.

Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.

Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.

Počuli ste, že otcom bolo povedané: ‚Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: ‚Hlupák,‘ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: ‚Ty bohapustý blázon,‘ pôjde do pekelného ohňa. Mt 5, 17-22

Dnešné evanjelium je súčasťou reči na hore. V nej nájdeme nielen „magnu chartu“ Božieho kráľovstva, ktorá hovorí že Božie kráľovstvo je štýl života, kde Boh je Otec, človek syn alebo dcéra a zároveň brat alebo sestra všetkých ľudí. Ale zároveň aj počujeme o pokušení človeka vytvoriť svoje ľudské kráľovstvo (niekedy aj s nálepkou náboženskou) kde sa žije bez Otca, bez bratov v samote proti všetkým.

Ježiš potvrdzuje to, čo aj my vieme: Zákon je dobrý: prikazuje to, čo prispieva k rastu života a zakazuje to, čo život kazí. Tu by všetci právnici spokojne prikyvovali hlavou. Ale hneď dodáva aj to, že Zákon nikoho nespasí! Ak mu máme rozumieť ako vychovávateľovi a pedagógovi, niekomu kto na človeka dohlada, kým dorastá, tak keď človek dorastie, k čomu vlastne dorastie?

Dorastie k tomu, že si uvedomí, že vlastnou silou a mocou nikdy zákon nebude vedieť ani môcť v úplnosti dodržať. A tak teda hlavným výchovným momentom je prejsť od potreby Zákona, ktorý zostáva dobrým k potrebe Spasiteľa – ktorý nás zachraňuje.

Riešením nie je zrušiť zákon. To je to najľahšie. Veď zrušenie zákona by spôsobilo chaos a prevrátenie hodnôt dobra zla. Tým sa myslím zaoberá anarchizmus. A ten hlása svet bezvládia, kde sú všetci rovní, kde nikto nerozkazuje, kde moc neexistuje, kde sa všetko robí dobrovoľne. Ale je zrejmé, že by takýto „dynamizmus“ viedol ku deštrukcii a chaosu.

Ježiš neprináša koniec Zákona a Prorokov ale stáva sa ich cieľom. Naplnením. Aj cirkev nehlása Zákon ale evanjelium – radostnú zvesť. Židia majú Zákon a na ňom postavené budovanie vzťahu medzi človekom a Bohom. My kresťania máme evanjelium. Radostnú zvesť o „prílišnej spravodlivosti“ Syna, ktorý miluje ako Otec. A tým neprestupuje zákon. Láska nerobí nikomu zle, preto naplnením Zákona je láska (Rim 13,10)

Viac krát sa nám opakuje: počuli ste, že bolo povedané verzus ale ja vám hovorím (6 krát aj keď nie  v dnešnom evanjeliu). Ježišov zákon nie je nový, nové je jeho naplnenie: nikto ho predtým totiž nepredkladal ani nezachovával spôsobom ako Syn milujúci Otca. A to je tá múdrosť, o ktorej dnes hovoríme. To je súčasť Božieho dynamizmu. Pri zákone záleží aj na tom, ako sa predkladá a ako sa zachováva. Ak sa predkladá Otcovsky, rodinne, ako otec milujúcim deťom, ktorému záleží na spoločnom dedičstve – tak je to iné ako vydávať zákony autoritársky, cudzo, úradne, oficiálne.

Ježiš tu nevystupuje ako zákonník, ktorý nám dopodrobna čosi diktuje a to ešte prísnejšie, než sme to počuli predtým. Veď sa zaoberá nielen skutkami ale aj úmyslami. Jeho slová sú „radostná zvesť“ o tom, čo v nás Boh chce konať skrze slová, ktoré majú moc. Moc urobiť to, k čomu boli povedané alebo poslané. A tiež nás pozýva, aby sme sa na 2 dosky prikázaní Desatora pozerali so srdcom „syna“ – Božieho dieťaťa. Lebo táto identita nám dáva moc zachovávať zákon nie silou zákona, ale silou Ducha v nás.

Pozrime sa na to podrobnejšie: Ježiš otcovsky a bratsky vysvetľuje, že zabiť niekoho sa dá nielen fyzicky. Prípravou na to, je hnev ako vražda srdca – určitá vnútorná dynamika, ktorá vedie proti druhému človeku. Keď popriem svoje bratstvo s ním – prestávam byť ja synom Otca. Zabíjam to v sebe. Povedať niekomu hlupák – všetkým vojnám predchádza propaganda, ktorej cieľom bolo očierniť nepriateľa, zničiť jeho dôstojnosť, akoby ani nebol človekom: vyjadrenie „šváby“ v Rwande a výsledok? za 100 dní roku 1994 – 800 tisíc mŕtvych, príbuzní, batoľatá, ženy, starci…

Výraz bohapustý blázon je výrazom démonizovania tých, ktorými pohŕdame tak, akoby ľudia boli samotným zlom. A tu mi prichádza na um múdrosť vyjadrená aj poľským kňazom Jerzym Popieluszkom. Keď ho sledovali „tajní“ a chystali proti nemu úklady povedal: nebojujem proti obetiam zla, ale proti zlu!

A takto podobne Ježiš odkrýva aj ďalšie spomenuté oblasti: život druhého, úcta k druhému pohlaviu, manželské spolužitie, hovorenie slova a pravdy a tak ďalej.

Nech nás jeho pohľady na prechod cez zákon ku Láske, ktorá je naplnením zákona vedie ku životu, ktorý má svoju dynamiku, svoju chuť. Boh nám ukazuje naše možnosti. Prekračuje nás a napĺňa nás. Povzbudzuje nás: Buďte dokonalí,  žite naplno, lebo takéto sú Vaše možnosti.

feb 022017
 

Keď si kúpite v lekárni nejaký výživový doplnok, obyčajne je na obale, alebo na pribalenom letáku výrazne napísané upozornenie: „Pozor, prípravok nie je náhradou plnohodnotnej stravy!“ Hoci je výživový doplnok dobrý, niekedy potrebný, predsa nie je potravinou na bežné stravovanie. Tak je to aj s pochutinami, ktoré používame pri príprave jedál. Sú chutné, užitočné, predsa však sú len pochutinami. Takou je aj soľ. Chutí nám. Potrebujeme ju. Uvedomíme si ju, len keď jej je primálo, alebo priveľa v jedle. Nie je však potravinou, ktorú by bolo možné jesť len tak samu a nasýtiť sa z nej.

Je zaujímavé, že na opísanie miesta svojich učeníkov vo svete si Pán Ježiš vybral práve tento obraz: „Vy ste soľ zeme…“ Práve táto pochutina najlepšie vystihuje úlohu kresťanov v ľudskej spoločnosti.

Soľ je potrebná, konzumuje sa, nie je však samostatnou potravinou. Tak aj kresťanstvo je mysliteľné len ako prítomné v nejakej  ľudskej kultúre, nie je však kultúrou. Chcieť pochopiť kresťanstvo „čisté“, bez zasadenia do kultúrneho kontextu by bolo ako vyskúšať izolovať nejaké dieťa od spoločnosti a nechať ho vyrásť bez kontaktu s inými ľuďmi a chcieť pozorovať, akou rečou by hovorilo. Nijakou…

To, že kresťanstvo je vždy viazané na nejakú kultúru možno to vidieť aj v dejinnom procese Božieho Zjavenia – teda pri samotnom vzniku kresťanstva. Boží Syn sa stal človekom v konkrétnom čase, v konkrétnej kultúre, v istej krajine, v istom národe, vo svojej rodine. Svojim životom – slovami aj skutkami zjavoval Boha, jeho Slovo. Tá vtedajšia kultúra je nám dnes už vzdialená – i časovo, i jazykovo, i kultúrne. Je náročnou a veľmi odbornou činnosťou exegétov, ktorí sa zaoberajú štúdiom Svätého Písma, odhaliť a interpretovať, čo presne znamenalo a ako bolo myslené Božie Slovo v jazyku kultúry, v ktorej bolo zapísané. A úlohou kazateľov, ktorí ohlasujú toto Slovo dnes je preložiť ho do dnešných slov a do situácie dnešnej kultúry.

Toto osadenie evanjelia do niektorej kultúry sa odborne nazýva inkulturácia. Evanjelium nie je viazané len na jednu kultúru a môže a má byť všade doma.

Niekedy to môže prinášať problémy a nedorozumenia. Je dosť prirodzené, že každý sa snažíme považovať ten svoj spôsob videnia sveta a aj prežívania viery ako ten správny, niekedy dokonca ako jediný správny. A ak by niekto mal iný pohľad, už je nám to podozrivé. Všimnite si, náš terajší pápež František je prvý v modernej histórii Cirkvi, ktorý nepochádza z európskej časti univerzálnej Cirkvi. Zákonite má niektoré svojou kultúrou podmienené pohľady na realitu, ktoré sú trochu odlišné ako tie, na ktoré sme zvyknutí. A koľko nepochopenia, nedôvery a podozrievania to vzbudilo u časti európskych veriacich…

Pred časom som istý čas slúžil ako kňaz v jednej farnosti v talianskej Umbrii. Po niekoľkých mesiacoch som sa stretol s miestnym arcibiskupom a ten sa veľmi zaujímal, ako ja vidím situáciu tej farnosti, ako ich ja ako cudzinec hodnotím… Povedal som mu o svojom prekvapení, s ktorým vnímam, že celá ich kultúra je preniknutá kresťanstvom, dokonca aj folklór. Ale zdá sa mi,  že čo sa týka viery, tak to často len pri tom folklóre aj ostáva… Napríklad, keď sa usporiada nejaká procesia, (procesie oni veľmi obľubujú), alebo nejaké náboženské divadlo, tak sú tam prítomní skoro všetci obyvatelia… Ale na omšu, ktorá je predtým, na tú príde len hŕstka ľudí. Divadielka, ktoré hovoria o Bohu, tie áno, sviatosti však, v ktorých Boh naozaj pôsobí, o tie je len malý záujem. A tak som mu povedal môj názor: „Viete, pán arcibiskup, mne sa zdá, že Umbria už nie je naozaj kresťanská.“ A on sa zamyslel a s úsmevom mi povedal: „A vy si myslíte, že takou už niekedy bola?“ Taliani sa smejú, že z Umbrie pochádza najviac svätcov na kilometer štvorcový, ale vždy tam bolo aj najviac komunistov… To, čo my teraz s odstupom času vidíme ako kresťanskú minulosť, v skutočnosti bolo len zápasom o pokresťančenie vtedajšej kultúry. Niekedy sa im darilo viac, niekedy menej. No a takej úlohe bude čeliť Cirkev vo všetkých časoch a vo všetkých kultúrach až do skončenia sveta.

Nám nepomôže snívať o starých dobrých časoch a chcieť zakonzervovať aspoň to málo, čo ešte z minulosti ostalo… Nie je produktívne ani lamentovať a nadávať na našu „bezbožnú“ súčasnosť. Doba, v ktorej žijeme je naša. Aj táto kultúra je naša, inú nemáme a je pre nás osobnou výzvou preložiť evanjelium do súčasného jazyka a učiť sa ním evanjelizovať našu realitu… My nemôžeme ujsť zo sveta, vytvoriť si akýsi paralelný svet… to by bolo sektárske, nie evanjeliové.

Je dobré vnímať, v akej dobe to vlastne žijeme. Náš čas, naša kultúra je charakteristická rýchlym vývojom a zmenami, ktoré tento rýchly vývoj prináša. Vo všetkých oblastiach… Všimnite si, ako rýchlo sa vyvíja technika a aké zmeny to spôsobuje… Nie je to až tak dávno, čo bolo vo svete dosť ticha, v ktorom človek mohol viesť dialóg so svojim Bohom. Dnes je toho ticha okolo nás tak málo a  ak ho človek chce, musí ho vyhľadávať. Kedysi keď človek chcel hudbu, musel sám spievať. Chcel zábavu, musel stretnúť človeka… Dnes nám všetko nahrádza technika, komunikácia sa mení, stále viac unikáme do virtuálnej reality…

Ale viete, ako je to v prírode… Keď príde zmena, všetko sa tej zmene musí prispôsobiť a postupne znova nastane rovnováha. Dnes sú však tie zmeny príliš rýchle a zásadné, tak že sa mi až zdá, že sa nestíhame prispôsobovať a  máme z toho veľa problémov: civilizačné choroby, plné čakárne u psychológov a psychiatrov, nešťastných ľudí…

Takáto je naša doba, toto je naša kultúra… Ale inú nemáme.

My sme povolaní žiť teraz a teraz uskutočňovať Božie Slovo, teraz inkulturovať evanjelium do našej reality, povolaní sme teraz byť soľou našej zeme. A keďže je naša súčasnosť charakterizovaná rýchlymi zmenami, aj my musíme byť vo svojej viere hlbokí, dynamickí a šikovní.

Zdá sa nám, že svet nemá záujem o to, čo ponúkame? Zakončím citátom, ktorý sa mi páči: „Keby sme boli slanší, aj svet by bol smädnejší.“ (David Duplise)

jan 072017
 

Dospeli sme k záveru vianočného obdobia a máme ta príležitosť trochu zhodnotiť, ako sme prežili najkrajšie sviatky v roku. Boli také, na aké ste sa tešili? A vôbec, sú pre vás Vianoce najkrajším sviatkom? A zvyknete sa na ne tešiť? Možno vás to prekvapí, ale je pomerne veľa ľudí, ktorí sa na tieto sviatky netešia… Vianoce majú veľkú moc: Tí, ktorí patria k sebe sa snažia byť spolu. Tí, ktorí sa majú radi sa snažia dať si to ešte viac najavo. Zároveň však tí, ktorí sú osamelí sa cítia byť ešte viac sami. A trpia. No a verte mi, osamelosť je jedno z najväčších utrpení človeka. Jeden z najsilnejších vianočných zážitkov som mal, keď som bol pred rokmi pozvaný na štedrý večer do jedného väzenia, aby som sa pomodlil pred štedrou večerou s tými, čo tam boli vo výkone trestu. Veľa drsných chlapov… Ale na štedrý večer bez vlastnej rodiny neostalo jedno oko suché. Plakali ako malé deti… Samota je zlá. A človek môže byť sám a veľmi trpieť samotou aj uprostred mnohých ľudí. Stačí, ak sa necíti byť milovaný, ak sa necíti byť potrebný, ak sám nemiluje, ak nemá pre koho žiť…

Teraz na konci vianočného obdobia by to chcelo niečo proti pocitu samoty. A Božie slovo v dnešný sviatok nám to ponúka…

6. januára sa slávi v Cirkvi sviatok Zjavenia Pána. Cirkev si pripomína, ako bola ľudstvu zjavovaná pravá identita Spasiteľa – Bohočloveka Ježiša Krista. Konkrétne sa to pripomína troma udalosťami z evanjelií: Návštevou mudrcov od východu v Betleheme, krstom v Jordáne a zázrakom v Káne Galilejskej. Zastavme sa dnes spolu pri zjavení pri Ježišovom krste.

Zjavenie je nejaké náhle, nečakané spoznanie, pochopenie reality. Určite ste už zažili veľa situácií, kedy ste odrazu pochopili jednu vec, ktorá vám pomohla porozumieť všetkému ostatnému, odrazu sa všetko javilo v novom svetle.

Touto zjavenou pravdou je veta, ktorá zaznela z neba: „Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ To je vyznanie lásky!!! Nech nám toto poznanie pomáha k správnemu pohľadu nielen na Ježiša, ale aj na nás samých, na svet.

Kedy a kde presne zaznela táto veta? Stalo sa to hneď po krste v rieke Jordán. Symbolické posolstvo, obsiahnuté v krste je dosť ľahko čitateľné: Krst je umytie, zbavuje hriechov… Krst je ponorenie a vynorenie, znázorňuje smrť starého človeka a narodenie nového. Avšak pre veriaceho žida, ktorý poznal a miloval Sväté písmo bola v rituálnom konaní pri krste zjavná aj iná symbolika. Krst sa konal pri brode na rieke Jordán, cez ktorý izraeliti vstúpili do zasľúbenej zeme po putovaní púšťou z egyptského otroctva. Až sem ich doviedol záchranca – Mojžiš. On sám však do cieľa nevstúpil. Odovzdal vyvolený národ novému vodcovi – Jozuemu, ktorý ich mal voviesť do vlastnej krajiny. Podobne Starý zákon až po Jána krstiteľa bol putovaním, prípravou. Priviedli ľud až k Jordánu. Tu prichádza nový Jozue. Pri krste sa vstupovalo do vody z východného brehu Jordánu, teda z krajiny pohanov a vychádzalo sa na breh na západe – teda v krajine izraelskej. A Ježiš je tým vodcom, ktorý kráča pred nami a s nami k slobode. A je Božím synom, milovaným Božím synom. Ak sme s ním, sme bezpeční, máme Boha na svojej strane…

Vyznanie lásky, ktoré zaznelo v mohutnom Božom hlase, môžeme a máme aplikovať aj sami na seba, my, ktorí sme tiež prešli vodou krstu. Aj nad nami zaznieva hlas: Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie. Toto „zaľúbenie“ v originálnom texte znamená doslova: Pri pomyslení na teba mám radosť, cítim potechu. Poznáte to, ak nám je niekto obzvlášť milý, stačí na neho pomyslieť a už nás hreje pri srdci, cítime radosť, spontánne sa nám rozžiaria oči a na tvári máme úsmev… A takýmito sme v očiach Božích. Napriek všetkému má Boh v nás zaľúbenie. A to môže a má byť liekom na mnohé naše trápenia, i na bolesť zo samoty. Nie sme nechcení, nie sme sami… Sme milovaní. Aj napriek našej biede.

Raz som počul, ako sa jeden zrejme múdry kňaz vyjadril k istej situácii, ktorá priniesla veľa bolesti a pohoršenia. Povedal o tom človekovi, ktorého sa to týkalo: Aký je Boh milosrdný, zrejme mu zatemnil poznanie. Keby totiž spoznal a precítil, koľko utrpenia bolo cez neho spôsobené, asi by sa musel zblázniť… Toto vyjadrenie sa mi zdalo čudné a hneď som ho zavrhol. Neskôr som však nad ním rozmýšľal a uznal som, že je to pravda. My našťastie nie sme schopní úplne pochopiť a precítiť celú hrôzu našej biedy, inak by sme asi zúfali. Boh nám to dá pochopiť a precítiť len čiastočne, aby sme sa spamätali, ale zároveň nám oveľa silnejšie zjavuje, že napriek všetkému nás miluje, že sme v jeho očiach vzácni a že v nás „má zaľúbenie“. Dnešné jeho vyznanie: „Ty si môj milovaný syn, moje milované dieťa, v tebe mám zaľúbenie“ je adresované nám osobne a Nebeský Otec to myslí vážne.

Božie zjavenie nám pomáha hľadieť správnym spôsobom nielen na Ježiša, nielen na nás samých, ale aj na ľudí okolo nás, lebo aj oni sú Boží, aj oni sú milovaní.

Pohľadom našich očí sú mnohí z nich cudzí, lebo takými sú… Mnohí sú odporní, lebo sú naozaj dobití, áno, až zlí… Ale akí sú v pohľade očí nebeského Otca? Viete, aký je pohľad rodiča: „No, viete, nevydaril sa mi, ale je môj. A nikoho iného nemá, len mňa. Je, aký je, ale je to môj syn…“

Nech nám toto zjavenie pomáha k správnemu pohľadu, aby ľudia okolo nás neboli pre nás cudzí, či odporní. Sú, akí sú, ale sú to milované deti nášho Otca a sú našimi bratmi a sestrami. Sme povolaní aj ich milovať.

V dnešnom evanjeliu sme počuli veľké vyznanie lásky: „Ty si moje milované dieťa, v ktorom mám zaľúbenie!“ Využime ho k očisteniu nášho pohľadu na svet, nech je pohľadom lásky. Lásky k Bohu, ktorý nás miluje ako prvý. Lásky, tej ozajstnej lásky k sebe samému. A nech nám pomáha milovať aj našich „súrodencov“, všetky milované Božie deti.

jan 052017
 

Neviem, kto si v tejto treskúcej zime spomenie na dovolenku pri mori, mne však prišla na myseľ otázka, ktorú si pamätám z jedného reklamného sloganu: Viete, kde je slovenské more? No predsa v Chorvátsku!

A viete, kde je najúspešnejšia slovenská zjazdovka? Tiež v Chorvátsku! Na medveďom vršku nad Záhrebom. To druhé už nebolo z reklamy, ale z reality ostatných dní, keď tam Veronika Velez-Zuzulová a Petra Vlhová obsadili v utorok podvečer prvé dve priečky pretekov Svetového pohára v slalome.

Keď som v televízii sledoval ako našu staršiu slalomárku korunujú za kráľovnú svahu, prišli mi na myseľ traja králi. Oni tiež pôvodne neboli králi, grécke slovo „magoi“, ktorým ich označuje evanjelium dnes prekladáme ako mudrci. V kresťanskej a najmä našej ľudovej tradícii sa však stali kráľmi. Nielen pre dary, ktoré podľa Matúšovho evanjelia do Betlehema priniesli. Myslím, že aj pre odvahu, s akou do krajiny prišli i z nej odišli, ale najmä pre dosiahnutie svojho cieľa, čo z nás robí kráľov života.

Spojitosť medzi týmito mužmi, ktorí našli cieľ svojej cesty a našimi lyžiarkami, ktoré tiež dosiahli cieľ výborného umiestnenia, však vidím nie v korune, či oslave. Je v príprave. Koľko nocí prebdeli títo muži pri sledovaní hviezd a tiež štúdiu i debatách o ich znameniach?! A koľko nocí nie prebdeli, ale prespali tieto pretekárky preto, aby boli na svahu vo forme. Osobne ma veľmi zaujala informácia, že Petra išla v silvestrovskú noc spať už o deviatej a na Nový rok o ôsmej ráno už v Záhrebe trénovala.

Ak chcem niečo dosiahnuť, musím preto niečo obetovať. Nielen v športovej, či inej kariére. Tak je to v celom živote. I v náboženskom. Tak to píše aj sv. Pavol, ktorý kresťanov Korinte motivuje obdobne príkladom športovcov: „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný.“

Dnes máme aj prvý piatok v januári a vlastne v celom roku 2017. Mnohí poznáte termín 9 prvých piatkov. Je spojený s prisľúbeniami Božského Srdca tým, ktorí 9 mesiacov po sebe v tento deň prijmú Eucharistiu. Myslím, že tých 9 mesiacov nie je náhodných. Toľko treba aby sa v tele matky rozvinul nový život a mohol prísť na svet, narodiť sa. Aj v duchovnom živote je často potrebná takáto doba, aby sa v nás zrodilo niečo nové. Lebo ono to nejde naraz. Niekedy aj chceme, aj si povieme, ale nedokážeme to. Áno sú veci, ktoré sa musia riešiť radikálne, jedným zásadným krokom, ale aj k tomu treba väčšinou dospieť, či dozrieť. U väčšiny vecí je to však vec cvičenia, trénovania, kontroly, spätnej väzby atď. „Roky mi trvalo, kým som sa odnaučila nezmyselne rýpať do svojho manžela, keď prišiel domov pod vplyvom.“ – spomínala istá bývalá farníčka. „Najskôr som si myslela, že za všetko môže on, veď keby nepil… Ale potom mi došlo, že moja reakcia situáciu nielen vyostrí, ale doslova vyprovokuje. Veď keby som múdro mlčala prvých 5 minút, všetko by bolo iné.“ Minimálne 5 rokov jej trvalo, kým sa naučila 5 minút mlčať… Ale myslím, že to zvládla na výbornú. A ich láska a teda aj jej šťastie úžasne narástlo.

V stredu som čítal vyjadrenie, že medzi najsilnejšie stránky našich dievčat patrí prijatie kritiky a spätnej väzby. Športový psychológ Igor Rakovský sa vyjadril: „Obe sú ctižiadostivé a ochotné podstúpiť tvrdú prípravu, ako základ, na dosahovanie najvyšších cieľov v ich športe. Na druhej strane sú Veronika a aj Petra veľmi úprimne sebakritické. Po pretekoch neskrášľujú nič a vyjadrujú otvorene nespokojnosť s nedostatkami v súvislosti s ich výkonmi. Z krátkodobých neúspechov sa snažia obe rýchlo poučiť. Sebakritika ich motivuje do ďalšej práce na zlepšovaní ich výkonnosti. Do budúcnosti sa pozerajú v zásade optimisticky“. Mimochodom, je to vec vrcholového športu, že väčšina vystúpení sa spätne rozoberá.

Pripomína mi to druhú vec, ktorá sa viaže k prvému piatku – čase okolo neho sa treba vyspovedať. Pričom dobrá spoveď začína spytovaním svedomia. Úprimným pozretím sa na seba, svoje duchovné výkony, svoje zlyhania i rezervy. A končiť by mala predsavzatím – teraz chcem takto. Skúsim tento spôsob… Deväť spätných pohľadov na jednu tému, jeden zápas, jednu chybu, či zlozvyk spolu s deviatimi predsavzatiami nás určite posunie vpred. Zrodí sa v nás nový pohľad, nový postoj k veciam a ľuďom a možno i nová čnosť.

Inak povedané, ak začneme hneď teraz, v zime, na jeseň môžeme zbierať ovocie nášho úsilia. A to by bola super sezóna! Chuť ísť do toho naplno, presnú trefu do bránky, ale aj radosť z úspechov teda dnes želám nielen našim slalomárkam, ale každému jednému, ktorí sme tu! Nech nám rok 2017 prinesie mnoho úspechov!

dec 312016
 

Slávnosť Bohorodičky Panny Márie je dôležitým zakončením ôsmych dní, takzvanej oktávy Vianoc, v ktorej každý deň nanovo slávime narodenie Spasiteľa Ježiša Krista, nášho Boha.

V týchto dňoch sa znova a znova z rôznych strán vraciame k tej istej láske, ktorá na zem zostúpila v Betlehemskom dieťati. Akoby sme ju prežúvali raz spolu so sv. Štefanom, ktorý ako prvý nasleduje príklad Ježiša a dáva z lásky svoj život a hneď so sv. Jánom Evanjelistom, Pánovým miláčikom. Potom zas vidíme smútok i vznešenosť obety sv. Neviniatok, teda detí zabitých Herodesom, keď chcel zabiť i novonarodeného proroctvami predpovedaného kráľa, malého Ježiša ako konkurenta na svoj trón. Táto udalosť iba zdôrazní jednoduchosť spomienky na svätú Rodinu, do ktorej malý Ježiš patrí spolu s Jozefom a Máriou. A tu už sme pri dôležitej postave Panny Márie a pri jej neúnavnej pozornosti, ktorú venuje malému Ježišovi. Písmo zhrnie jej bdelý postoj pri Ježišovi a voči všetkému, čo sa okolo neho deje, do vyjadrenia, že „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“.

Tu nemôžem obísť príklad otcov púšte, ktorí toto pozorné zaoberanie sa tým, čo nám Boh hovorí vysvetľovali slovom „ruminatio“. Možno sa zasmejeme, keď si objasníme, odkiaľ takýto termín zobrali – nuž z prežúvania kráv na paši. Tak ako krava musí spasené byliny viac krát prežuť a nechať prejsť svojimi viacerými žalúdkami, aby dobre strávila a na mlieko premenila túto potravu, tak aj človek musí v sebe akosi opakovane premieľať Božie slovo, aby ho premenil na spásny pokrm. Písmo popisuje Máriu práve v takomto procese, ktorého obrazný pastiersky opis nám pre náš mestský spôsob života už asi nie je hneď pochopiteľný. Sám som starostliosť o kravu skúsil až v našich vidieckych kapucínskych kláštoroch. Príklad prežúvavcov spracúvajúcich spasené byliny veľmi dobre vystihuje potrebu v duchovnom živote sa znova a znova zaoberať nejakou témou, kým ju dobre nestrávim a napokon vo vnútri premením. V strede záujmu duchovného snaženia však pre nás, tak ako pre Máriu ostáva stále jedno a Jeden jediný…

V centre pozornosti je stále tá najdôležitejšia osoba a tou je Ježiš, ktorý sa stal človekom a pritom nijako nezmenil svoju vlastnú prirodzenosť druhej Božskej osoby. Jeho prítomnosť uprostred nás ľudí sa udiala prirodzeným ľudským pôrodom cez Máriu, ktorá bola Pannou. Porodila na svet človeka, ktorý je zároveň Božím synom. Pre tento ľudsky nevysvetliteľný fakt má jazyk viery pomenovanie, v ktorom ju nazývame Bohorodičkou. To je dôležitá pravda spájajúca všetkých kresťanov, že veria v pravého Boha prítomného v skutočnom človeku – v Ježišovi Kristovi. Boh a človek zároveň je tu naozaj prítomný a bolo to možné vďaka tej, z ktorej sa pre súhlas jej viery zrodil v plnosti času. Dnešný deň je dňom údivu nad prekvapivo tvorivou láskou, s akou Boh koná.

Čo sa teda deje? Boh sa stal ľudským synom Márie, aby sa ľudia mohli stať synmi Božími. Druhé čítanie z listu Galaťanom nám hovorí o adoptívnom synovstve. Na prvé počutie to môže znieť nepríjeme. Radšej by sme patrili do rodiny priamo ako cez adopciu. Ako však môžeme naplniť svoju najhlbšiu ľudskú túžbu a patriť Bohu ako Otcovi, ak je naša ľudská prirodzenosť toho sama od seba neschopná. To, čím nie sme zo svojej prirodzenosti, sa nám Boh rozhodol darovať. Pripravuje nás na prijatie jeho daru obrazom otcovstva, ktoré sa dotýka každého jeho syna. Ak je Otcom svojho pravého Syna Ježiša, ktorý sa stal človekom, môže byť Otcom každého človeka, ktorý bude k nemu ako k Otcovi úprimne volať. Nie sme blízko Bohu zo svojich prirodzených schopností, tak ako Ježiš, no sme tak ako on pozvaní patriť do Božej rodiny. Je to šťastná adopcia, ktorá prirodzenosť nepopiera, ale ju prekračuje k niečomu lepšiemu. Je to povýšenie z posledného miesta na miesto najvznešenejšie.

Ako tento obraz Božej adopcie, rovnako je potvrdením povýšenia slabého človeka aj údel pastierov z evanjeliovej state od sv. Lukáša. Sú totiž zo spoločensky najposlednejšej skupiny a pre svoj život pri stádach, ktorý ich odlúčil od ostatných ľudí, sú zaznávaní a podozrievaní zo zaostalosti. Ale sú to práve oni, ktorí sa podľa slov evanjelia ponáhľajú do Betlehema, aby sa presvedčili o tom, čo a koho ich Boh volá spoznať pri zvestovaní anjelov. Vyrozprávajú to, ba po návrate ako prví predbehnú v Písme zbehlých a oslavujú a chvália Boha, za to, čo nám ľuďom dal v Ježišovi.

Osoba Márie, ktorá uprostred tohto všetkého prijíma a medituje všetky tieto slová a udalosti zobrazuje predstavu o spôsobe prežívania viery v kresťanskej komunite v Lukášovom okolí. Stelesňuje v sebe postoj, aký nadobúda celé spoločenstvo. Učí nás, aby sme nie len prijali nejaké pravdy viery, ale ich zachovávaním – premieľaním – rumináciou z nich urobili oživujúcu súčasť nás samých. Ba aj niečo viac. František z Assisi to vyjadruje pozvaním, aby sme sa tak ako Bohorodička, aj my stali matkami Krista. Ako ona ho máme denne rodiť svätými skutkami, ktoré nám on sám dáva vykonať.

dec 072016
 

Videl som zaujímavý film. Volal sa Brooken silence – Prerušené mlčanie. Bol o jednom mníchovi z Ameriky. Patril do Trapistického rádu – to sú tí veľmi prísni mnísi, ktorí sa úplne venujú len práci a modlitbe, žijú od bežného sveta v odriekaní, ani len medzi sebou nerozprávajú. Takýto život si vyžaduje špeciálne povolanie a naozaj nie je pre každého. Tento mních raz musel prerušiť svoju utiahnutosť, pretože bol v záujme rádu vyslaný do ďalekého Tibetu, kde mal v mene rehole vystupovať pri nejakom zložitom dedičskom konaní. V lietadle sedel pri veľmi peknom mladom afroamerickom dievčati, ktoré však pochádzalo z úplne iného sveta. Viera jej nič nehovorila. Aj tohto naivného mnícha šikovne okradla. Zvláštnou súhrou náhod sa však ich cesty stále znova a znova krížili. Vzájomne sa spoznávali, ich úplne odlišné svety sa konfrontovali a nakoniec z toho vzniklo i zaujímavé priateľstvo, v ktorom si boli navzájom veľkým obohatením, učili sa jeden on druhého. Jeden z ich dialógov ma veľmi oslovil.

Ona hovorí jemu: „Ty si veriaci. Vravíš, že veríš v Boha. To ako mních určite aj musíš. Ale prezraď mi, nikdy si vo svojej viere nemal pochybnosti?“ On neodpovedal hneď. Po chvíli rozmýšľania však úprimne priznal: „Nie, nezvykol som mávať pochybnosti, bol som vo svojej viere veľmi silný. Až kým som sa nestal mníchom. Potom som si musel prejsť veľmi ťažkými pochybnosťami.“ Po ďalšej chvíli rozmýšľania však dodal: „Ale myslím, že je to tak dobre. Viera bez pochybností je buď mimoriadnym darom Božím, alebo je to fanatizmus, alebo to nie je ozajstná viera.“

Na tieto slová som si spomenul, keď som prečítal príbeh z dnešného evanjelia. Ján posiela k Ježišovi svojich učeníkov s otázkou: „Si ty ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Zdá sa, akoby Ján mal pochybnosti. Niektorí znalci Svätého písma, ktorí nechcú pripustiť u Jána Krstiteľa takúto nedokonalosť hovoria, že to urobil preto, aby pomohol prekonať pochybnosti svojich učeníkov, teda že oni to potrebovali… Nech už je to tak, alebo tak, predsa sa tu jedná o riešenie pochybností vo viere.

Vráťme sa k filmu o mníchovi a pomôžme si jeho interpretáciou: Viera bez pochybností je divná,  môže myť fanatizmom. Fanatik je niekto, kto sa z lenivosti, strachu či iných neušľachtilých motívov vzdá používania svojho rozumu a svojej slobody. To však Bohu určite nie je milé a Ján Krstiteľ takým isto nebol.

Ďalej môže byť viera bez pochybností aj mŕtva, taká, ktorá nás hlboko bytostne nezasahuje. Je to ako so vzťahom. Ak je naše priateľstvo len povrchné a naruší sa, moc nás to nezasiahne. Ak však niekto do vzťahu investoval mnoho, tak mu na tom vzťahu aj záleží a raní ho, ak sa s tým vzťahom deje niečo nedobré. No a tak je to i s vierou. Ak je povrchná, tak nám na nej nezáleží a nie je ani skúšaná. Ján si však na viere v Ježiša vybudoval zmysel a náplň svojho života, v Ježišovi videl nádej nielen pre seba, ale aj nádej pre celý svoj národ a pre celé ľudstvo.

Očakával, veril, dúfal i miloval… Naplno! Len sa mu zdá, že sa to vyvíja akosi inak, ako očakával. Preto sa pýta: Si to ty, alebo máme čakať iného?

Doteraz tu bol čas očakávania, v ktorom je legitímne túžiť, snívať, predstavovať si… Teraz však nadišiel čas uskutočnenia a je namieste opustiť svoje predstavy a vidieť realitu, ktorá je často iná, ako naše predstavy, ale je to realita a teda čosi oveľa lepšie… A tu urobili chybu mnohí Ježišovi súčasníci, že sa nepresunuli z fantazijnej ríše očakávania a tak im unikala prítomnosť. A často takú chybu robíme aj my.

Bol som ešte chlapec, keď som zažil takúto scénu: Jeden muž, ktorého som poznal ako veľmi temperamentného, ale zároveň i nábožného človeka, raz v rozčúlení povedal: „Ja by som len raz chcel byť aspoň na dve hodiny na mieste Ducha Svätého, veď ja by som narobil poriadky vo svete a urobil by som poriadok aj v Cirkvi…“ Bol to silný zážitok a vedel som, že by som nikdy nechcel dospieť k takémuto postoju. Ale… Nestáva sa to často aj mne a snáď i skoro všetkým nám, hoci nie až v takej radikálnej miere, že sa nám zdá, že vieme, ako by to bolo správne, ako by to mal Pán Boh zariadiť, čo by mal urobiť? Nie sú niekedy niečím podobným aj niektoré naše prosebné modlitby, kedy Pánu Bohu našepkávame, čo je správne podľa našich predstáv?

Pán Ježiš odpoveďou Jánovi Krstiteľovi a jeho poslom odvádza ich pozornosť od zažitých predstáv, aký by mal mesiáš byť (tieto ich predstavy by ich nemali privádzať k tomu, aby sa na Ježišovi pohoršovali, lebo je iný… Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší…). On ich upriamuje na to, čo sa deje, akým spôsobom Boh koná a ako sa konkrétnym spôsobom napĺňajú dávne proroctvá: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium…“

Je to silné posolstvo pre nás, ktorí žijeme v čase, ktorý by nemal byť tak veľmi časom očakávania, ale oveľa viac dobou uskutočňovania Božieho kráľovstva. Aj my máme byť upriamení na dobro, vnímať, čo všetko a akým spôsobom koná Boh okolo nás a v nás. A my sa máme cítiť byť tými chudobnými, ktorým sa hlása evanjelium…

Koľko krát ostávame len pri snívaní:

Bolo by fajn, viac a lepšie sa modliť…. raz to budem robiť…

Aké by bolo krásne žiť viacej sviatostným životom… Veď raz bude aj na to čas…

Bolo by užitočné zmieriť sa s tým a s tým… keď dozreje čas…

A tak ďalej a tak ďalej…

Máme naše predstavy, snívame, možno aj túžime, a predsa sa nehýbeme z miesta.

Aký je to však nerozumný postoj…

Aj túžby po dobrom sú vecou svedomia. A všimnite si, ako naše svedomie funguje. Niekto urobí niečo zlé. Svedomie sa búri… Zopakuje to, svedomie je už tichšie… Znova to zopakuje a začne si svoje konanie obhajovať a svedomie napokon stíchne úplne… No a podobne to platí aj pri našich túžbach po dobrom, ktoré v nás cez svedomie vzbudzuje Duch Svätý… Raz sú silné, ale ich naplnenie odložíme a neskôr… Potom sú stále slabšie, až napokon zatíchnu a my sme sa nepohli z miesta. A možno sme vedeli pekne snívať, no napriek tomu, že sa nám ohlasovalo evanjelium, ostali sme mimo…

Nechajme sa dnes znovu osloviť Ježišovými slovami: „…vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a nám chudobným sa hlása evanjelium.“

dec 072016
 

V dnešnej modernej dobe máme radi, keď sa nájde niečo historické, niečo, čo je tu oddávna. Možno aj preto letí štýl zvaný „vintage“ ako odľahčenie ultramodernosti okolo nás. Archeológovia bádajú, čo by sa dalo kde objaviť. Pribúdajú múzeá, v ktorých si môžeme prezerať vzácne artefakty.

Dnes sa spolu pozrime na projekt, ktorý nám môžu závidieť všetci archeológovia, pretože jeho datovanie je ešte spred vzniku akéhokoľvek letopočtu. Že nič také nemôže existovať? Započúvajme sa spolu do časti 2. čítania z dnešnej slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Sv. Pavol píše nielen Efezanom ale aj nám:

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi.“ Ef 1, 3-6

Chcel by som, aby sme si všimli výraz Boh si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli nepoškvrnení v láske. Áno, toto je projekt, plán, ktorý je starší ako samotný svet. A my sme jeho súčasťou, týka sa každého z nás. Slávime ho ponajprv v živote tej, ktorá je našou matkou a zároveň Ježišovou matkou. Tú, ktorú anjel v dnešnom evanjeliu pozdravil ako „milosti plnú“. Sviatok, ktorý máme 9. mesiacov pred oslavou narodenín Márie z Nazareta nám pripomína nielen vzácnosť života, ktorý začína od počatia. Ale aj pravdu viery, ktorá bola v roku 1854 vyhlásená ako dogma cirkvi. Teda že Panna Mária vzhľadom na vykupiteľské pôsobenie Ježiša Krista bola uchránená aj od poškvrny dedičného hriechu. Ale slávime ho aj ako pozvanie a výzvu pre nás všetkých.

Ako teda vlastne rozumieť tomu výrazu nepoškvrnenosť? Sme ľudia, ktorí máme svoje chyby, ohraničenia, páchame hriechy, každý z nás sa aj mýli. Spomeňme aspoň 2 nebezpečenstvá, ktoré nám v súvislosti s nepoškvrnenosťou hrozia.

Prvé dnešné čítanie z bohoslužby slova nás varuje, aby sme sa nepoškvrnili zvaľovaním viny na druhých. Je to niečo, čo je staré ako hovoríme už od Adama. Ten, namiesto toho, aby si priznal svoju vinu to zvalil na Evu. A Eva namiesto toho, aby ľutovala svoj skutok obvinila hada. Nie je vôbec ľahké priznať si vinu. Svedčí o tom aj zvlášť slovenská prax robenia hrubých čiar, keď sa bojíme otvoriť témy, o ktorých keby sme vedeli hovoriť, prinieslo by to veľa uzdravenia do konkrétnych životov ľudí ale aj oblastí života.

Druhým nebezpečenstvom je pokušenie uzatvoriť sa do geta, ktoré by nás chránilo od poškvrny sveta okolo nás. Už pápež Benedikt XVI. to krásne vystihol, keď pripomenul, že Cirkev najmä v Európe má 2 možnosti: buď sa stane tvorivou menšinou alebo zostane uzavretým getom. A je jasné, že veľká väčšina z nás hľadá cestu tvorivosti. Ešte ďalej to rozviedol pápež František v exhortácii Evangelii gaudium – Radosť z evanjelia, kde v odseku 49 čítame: „je mi milšia „otlčená“ Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty…. Dúfam, že skôr než strach z urobenia chyby bude nás pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu; do predpisov, ktoré nás menia na neúprosných sudcov, do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných a Ježiš nám neustále opakuje: „Vy im dajte jesť!“ Mk 6,37

Hoci teda robíme chyby, veríme že Kristus prítomný v nás a jeho evanjelium má aj v dnešnej dobe tú vznešenú moc pri dotyku s akoukoľvek nečistotou nielenže sa uchrániť, ale tiež vnášať do ľudských príbehov života milosť očistenia a uzdravenia.

Áno, všetkým nám je zrejmé, že zostať nepoškvrneným je ľudskou snahou nemožné. Už neraz sme sa presvedčili v živote, že ako najlepšie sa človek snaží žiť, vždy to prináša veľmi veľa nečakaných a nepríjemných dôsledkov a reakcií v životoch ľudí. Vždy to niekomu nejako škodí, alebo niekto niečo stráca. Boh nás napriek tomu dnes povzbudzuje, že tento jeho plán je možné realizovať. V Kristovi. Jeho milosťou a s jeho pomocou. Keď sa 4 roky neskôr po vyhlásení dogmy dnešného sviatku v Lurdoch Bernadete zjavila Panna Mária, povedala o sebe: Ja som nepoškvrnené počatie… A tak zverme našu snahu aj odvahu žiť tento Boží projekt v našich životoch pod jej ochranu. Prosme ju o orodovanie aj tým známym: Kráľovná bez poškvrny dedičného hriechu počatá – oroduj za nás.

dec 032016
 

Počas svetových dní mládeže v roku 2011 v španielskom Madride sme si pri organizačných ťažkostiach krátili čakanie dialógom v takomto zmysle: V čom spočívala hlavná aktívna príprava organizátorov svetových dní? Tešili sa. Keď teraz uvažujem nad adventným obdobím do, ktorého sme vstúpili, rozmýšľam nad tým, že sa pripravovali dobre, lebo napriek všetkým ťažkostiam s organizáciou dodnes vidím požehnanie, ktoré bolo do mnohých ľudí zasiate práve v tom čase. A nie len strom možno poznať po ovocí …

Môžeme byť aktívny tak, že čakáme a pritom sa hlavne radujeme? Advent je čas, ktorý si to vyžaduje. Znamením nášho uvedomelého čakania je aj to, že dnes na adventnom venci zapaľujeme druhú sviecu. Ale čo vlastne čakáme? Nestačí očakávať tradičné sviatky, v ktorých si chceme užívať radosť a pokoj rodinného prostredia, pre ktoré bude betlehem s malým Ježiškom príjemnou kulisou. Čakáme skutočný príchod Božieho kráľovstva na zem a vidíme dni naplnenia dávnych prisľúbení Božiemu ľudu a príchod Mesiáša, ktorý naplní dokonalý Boží plán?

Evanjelium tejto nedele nie náhodným slovným spojením „v tých dňoch“ uvádza pôsobenie Jána Krstiteľa. Toto slovné spojenie spája činnosť Pánovho predchodcu s radostnými starozákonnými predpoveďami. Medzi ne patrí aj tá od proroka Izaiáša v prvom čítaní, ktoré začalo slovami „v ten deň“. Tento refrén „tých dní“ potom môžeme nájsť nie len v Žalme 72, ktorý sme v liturgii dňa tiež počuli, ale aj inde v Písme – napríklad u prorokov Jeremiáša a Joela.

Predpoveď proroka Izaiáša osvetlila, aký Boží plán to prichádza Mesiáš uskutočniť: „Pravda bude pásom jeho bedier a vernosť opaskom jeho drieku. Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom; i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček ich bude zavracať. Krava i medveď budú sa pásť, ich mláďatá budú ležať spolu a lev bude ako vôl žrať slamu. Nemluvňa sa bude hrať nad dierou hada, do jamy vretenice siahne rukou odkojenča. Nebudú zle robiť a nebudú škodiť na celom mojom svätom vrchu; lebo zem bude plná poznania Pána, ako vody pokrývajú more. V ten deň bude koreň Jesseho stáť ako zástava národov, budú ho vyhľadávať kmene a jeho príbytok bude slávny.“ (Iz 11, 5-10)

Takýto prísľub potom radi prijmeme za svoj a oceníme spoločný súhlas čítaní tejto nedele, že je určený aj pre nás, ktorí sme z pohľadu Starého zákona pohanmi. Veď Písmo nás uisťuje: „V ten deň koreň Jesseho sa vztýči ako znamenie národom; pohania ho budú vyhľadávať a slávny bude jeho príbytok.“ (Iz 11,10) Aby k tomu žalm dodal: „V ňom budú požehnané všetky kmene zeme, zvelebovať ho budú všetky národy“ (Ž 72, 17). S pohľadom upriameným na prichádzajúce sviatky môže kresťan veriť a čakať, že naozaj na Vianoce prichádza Mesiáš – Kristus preto, aby „…potvrdil prisľúbenia dané otcom a aby pohania oslavovali Boha za milosrdenstvo“ (Rim 15, 8-9).

Druhou adventnou nedeľou zotrvávame v adventnom postoji, ktorý spája očakávanie, ktoré sa nám môže zdať pasivitou s aktívnym vykročením k Božiemu kráľovstvu v pokání a v skutkoch, ktorými pokánie prejavujeme. Naša príprava spočíva aj v radosti, že toto kráľovstvo pokoja Mesiáš prináša všetkým, ktorí ho chcú prijať. Ale nepôjde to bez aktívnej odpovede tých, ktorí ho čakajú.

V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: – Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“   Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: – Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. (Mt 3, 1-10)

Adventné čakanie Mesiáša nie je idylkou gaučového pohodlia. Vieru chceme väčšinou prežívať bez prijatia rizika a len podľa svojej schémy a na spôsob, na ktorý sme si zvykli. Hlas Jána Krstiteľa prebúdza z povrchnosti. Nestačí sa pre uskutočnenie života podľa daru viery vyhovárať na tradíciu od Abraháma, ako to zvykli robiť a robia dodnes farizeji, alebo ísť za novou senzáciou, ktorú vyhľadávajú davy vtedy aj dnes. O to nestál ani Ján Krstiteľ. Nechcel byť senzáciou na niekoľko sezón. Jeho slovo burcuje tých, čo chcú chápať. Upozorňuje aj mňa na nebezpečenstvo, že ostanem bez ovocia pokánia, ktoré mi pre Božie kráľovstvo musí otvoriť srdce. Preto ma dojala nedávna skúsenosť z modlitbového stretnutia, kde som skúsil čas vzájomnej modlitby kresťanov a zvlášť modlitbu laikov za mňa samého. Čakal som Božie obdarovanie, ale pochopil som, že to nepôjde bez aktívnej dôvery voči Bohu i voči ľuďom, ktorých mi ponúkol. Rozhodol som sa dopredu tešiť, že Boh bude štedrý. Chcel som odložiť svoju zvyčajnú opatrnosť a pochybnosť, v ktorej sa chcem najprv presvedčiť, že je niečo overeným dôvodom na radosť, ktorá nebude sklamaná.  Bola to aj forma pokánia, ktorou som sa Bohu chcel priblížiť. A on mi dal ovocie radosti, ktorá ma nesmierne prekvapuje.

Nebojme sa v adventnom čakaní hľadať to, čím by sme Bohu vyjadrili vnútornú túžbu zmeniť svoje srdce a veriť v jeho prisľúbenia skôr, ako ich uvidíme celkom naplnené. Tak sa radosť čakania Mesiáša prinášajúceho Božie kráľovstvo bude meniť aj na radosť z dozrievania dobrého ovocia Božích skutkov v našom živote. Už teraz sa môžeme tešiť na deň, keď Boh privedie k plnej zrelosti všetko to, čo do nás zasial! Tešme sa, že ten deň prichádza…

nov 282016
 

Začíname nový cirkevný rok, začíname nové evanjelium – podľa Matúša – ale nezačíname od začiatku, skôr takmer od konca. Dnešné evanjelium je z 24. kapitoly Matúšovho evanjelia. Nevyhnutne nám niečo musí unikať, preto je dobre, ak liturgia nie je jediné miesto, kde vnikáme do pokladu Božieho slova.

Matúš píše pre komunitu, ktorá je už unavená. Definitívna podoba jeho evanjelia sa datuje okolo roku 80, 90 po Kristovi. Kresťania žijú desaťročia svoje kresťanstvo. Kristus neprichádza, svet sa nejako extra nemení. Prichádza únava na jednotlivca aj na komunitu, spoločenstvo. Preto Matúš vyzýva k bdelosti. Nespime. Bdejme. Jeho výzva pripomína Getsemanskú záhradu, kde Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby bdeli, ale oni vždy znova a znova zaspávajú.

Výzva bdieť, neznamená pozerať stále so strachom do tmy, kedy príde náš Pán, neznamená ani žiť v neustálom strese a stavať si múry a ploty a montovať poplašné zariadenia. Výzva bdieť znamená nepremeškať príležitosť. Čo znamená nepremeškať príležitosť? Počúvať tiché vnuknutia Svätého Ducha.

Máme pred sebou nádherné prepojenie Matúšovho úryvku s úryvkom Izaiáša z dnešného prvého čítania kde prorok hovorí, že k Pánovmu vrchu budú prúdiť všetky národy, početné kmene, vystúpia a Pán ich bude súdiť a naprávať, ale ako? Takže ony si zo svojich mečov ukujú radlice a z kopijí kosáky…

Buďme pripravení na príchod Boha, ktorý neprišiel ničiť, ale premieňať. Premieňanie je nádherný štýl nášho Boha ako meniť svet. Keď by sme my videli niekoho kto má v ruke meč, alebo nôž, kopiju, čo by sme mu povedali? Zahoď to, lebo si ublížiš! A Boh hovorí nezahadzuj, ale premeň meče na radlice, kopije na kosáky. Búrlivé povahy na pokojné, nenávisť na lásku, túžbu robiť zlo, na túžbu robiť dobro. Zlorečenie na dobrorečenie… Nepremeškajme príležitosť a premieňajme…

Premieňajme aj svoj život. Nie tak, aby sme robili niečo iné ako iní ľudia, ale aby sme robili inak. Dve ženy budú spolu mlieť, dve ženy budú na poli. Dnes by sme mohli povedať: Dve ženy budú sedieť v jednej kancelárií. Jedna z nich bude pokojná a druhá nervózna. Dve ženy budú vychovávať svoje deti. Jedna z nich to bude brať s láskou, druhá ako premeškanú kariéru. Dvaja chlapi budú v jednej dielni. Jeden bude v kuse hrešiť, druhý ukáže, že sa dá aj inak pracovať… Boh od nás nechce, aby sme robili iné, ale chce, aby sme robili inak.

nov 202016
 

Poznáme mnohí vyjadrenie: Toto je kosť z mojich kostí. Používame to často v rodine, aby sme sa identifikovali s tými, s ktorými nás viaže veľmi blízke puto. Dnešné 1. čítanie hovorí o vernosti členov izraelských kmeňov tomu, koho si zvolili za kráľa. A bol to Dávid. Hneď na začiatku dnešného zamyslenia mám 2 priania: kiež by sme aj my vedeli lepšie prežiť identitu, ktorú kedysi v raji Adam objavil, keď zvolal pri pohľade na Evu: Toto je konečne kosť …. z mojich kostí… A kiež by sme mohli aj my, keď sa pozrieme na náš vlastný život, povedať: Pane som tvoja kosť, teda patrím ku Tebe, sme prepojení a chcem to žiť.

Môžeme sa spolu zamýšľať nad skutočnosťou kráľovstva, ktoré založil Ježiš. Nad jeho kapacitou. V 2. čítaní sa hovorilo o tom, že Boh nás urobil súcimi mať účasť na jeho kráľovstve. Že nás do neho preniesol. A myslím, že aj znovu a znovu prenáša (napr. pri odpustení a zmierení sa s ním či už vo sviatosti krstu alebo pokánia). My sme pre to nič nemuseli urobiť, okrem prijatia ruky, ktorú nám ponúka. Keď si spomenieme napr. na roky, kedy sme sa pripravovali na vstup do EU, koľko rokovaní, koľko pravidiel, koľko podmienok sme potrebovali naplniť, aby nás prijali. Aj dnes, keď riešime utečencov, keď diskutujeme o tom koľko ich Európa môže a má prijať, vidíme aké krehké sú ohraničenia ľudských kráľovstiev, monarchií, či akýchkoľvek iných človečích usporiadaní. A Božie kráľovstvo je pre všetkých. Nemá hraníc. Jeho kapacita je stále otvorená. A práve tak veľký je aj Kráľ, ktorý v tom kráľovstve vládne. A ním je Ježiš.

V dnešnom evanjeliu sa zdá byť obraz tohto kráľa Ježiša a jeho kráľovstva predstavený tak, ako na ňom pracuje peklo a jeho sympatizanti už 2000 rokov: smiešny, banálny, odpudivý. Pozrime sa na to spolu s evanjelistom sv. Lukášom:

Poprední muži sa posmievali Ježišovi na kríži a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“
Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“
A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“
Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“
Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“
On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“
Lk 22,35-43

Na prvý pohľad je to katastrofálna prehra. Keď do obrazu ale pridáme svetlo viery, s úžasom uvidíme, že je to vlastne korunovácia Kráľa. Krista Kráľa! Kráľa, ktorý dokončuje svoju misiu. Prišiel zachrániť svet. A ponúknuť človeku, ktorý uveril sebeckému životnému krédu o sebazachraňovaní nový životný štýl. Nestačí zachrániť najprv seba a možno keď si dobrým človekom aj tých druhých. Ježiš nám ukazuje zvláštnosť jeho kráľovstva, kde sa každý člen kráľovstva učí žiť tak, aby zachraňoval druhých. A pri tom objavuje, že vlastne dovoľuje, aby Ježišovo vykúpenie zachraňovalo jeho samého.

Akú ty máš skúsenosť s Božím kráľovstvom? Bol si tam niekedy? Dá sa tam „byť“ niekedy? Čo to znamená byť v Božom kráľovstve? Ježiš tvrdí: nie je ďaleko; je uprostred nás, je v nás.

Môžeme to prirovnať ku návšteve cudzej krajiny. Čo vieme povedať o krajine, v ktorej sme nikdy neboli? A čo o krajine v ktorej sme na chvíľu žili? Aký je v tom rozdiel? Božie kráľovstvo nie je krajina ale predsa je to skutočnosť, do ktorej sme pozvaní vstúpiť.

            Keď navštívime „cudziu“ krajinu, získame novú skúsenosť vidieť ináč svet v ktorom žijeme. To je ovocie tej návštevy. Aké je ovocie skúsenosti z Božieho kráľovstva? Ja si myslím, že je ňou radosť. Radosť o ktorej hovorí Ježiš: tú vám nikto nebude môcť vziať. Radosť z viery, z Boha, zo sveta, zo života, zo seba, z druhých ľudí…

Veľa tejto radosti prajem každému z Vás aj v tomto poslednom týždni cirkevného roka.