Milovať znamená aj trpieť

 Ján Macej  ,
sep 152018
 

Verš pred evanjeliom je v liturgii ohlasovateľom hlavnej témy Božieho slova v Evanjeliu. Pre 24. nedeľu v cezročnom období je to silný výrok sv. Pavla, apoštola v liste Galaťanom (por. Gal 6, 14): Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.

Utrpenie a kríž, je teda to, čo Boh ponúkol apoštolovi Pavlovi a ponúka svojim nasledovníkom stále. Nie málo veriacich bude poznať príslovie – „koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje“. Aby som dlho nechodil okolo objasňovania témy, ktorou sa chcem zaoberať, tak rovno uvediem, že je to spojenie utrpenia s láskou.

Chcel by som toto prepojenie zhrnúť do troch krokov – 1. láska ako ochota trpieť; 2. sklamanie z môjho osobného milujúceho utrpenia; 3. obnovenie lásky v utrpení

Najprv chcem poznamenať, aké je dôležité lásku vyjadriť milým slovom a príjemnou formou. Láska je iste vyjadrená dobrotou, nehou, láskavosťou… Očakávanie, že lásku charakterizujú iba pozitívne skúsenosti je však pre ňu nepostačujúce a nezaručujúce. Nemôžeme ostávať v naivnej predstave lásky bez ťažkostí. Je mnoho prejavov lásky, ale je tu jeden dôležitý znak, podľa ktorého lásku spoznávame jedinečným spôsobom. Je to znak utrpenia prijatého kvôli milovanej osobe a pre ňu. O ochotne, ako o prvom z troch krokov lásky je, myslím si, aj nasledujúce čítanie z tejto 24. nedele cezročného obdobia:

Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou.

Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. (por. Iz 50, 5-7)

Božie slovo nám v takejto láske často predstavuje Božích služobníkov – prorokov, ale predovšetkým samého Ježiša. A zvlášť toto čítanie z proroka Izaiáša, ktorý je ochotný znášať príkorie pre slovo, ktoré prijal od Boha. Trpieť v Božej službe nie je hanba, ale česť. O prorokovi Izaiášovi sa vraj práve z tohto dôvodu svätý Augustín vyjadril ako o evanjelistovi Starého zákona. Nový zákon predstavuje Ježiša ako Božieho služobníka, ktorý je v utrpení poslušný Bohu a často pritom použije odkazy na texty z proroka Izaiáša. Vďaka patrí prorokovi Izaiášovi za povzbudzujúci príklad jeho dôvery a vernosti Bohu. Toto biblické upozornenie však je niečím, čo vychádza z našej ľudskej skúsenosti. Poučný je pre nás pozorný pohľad na našu každodennosť. V nej sa ľudia žijúci v manželstve a rodine učia uskutočniť, čo sľúbili v príjemnom čase očakávania vstupu do manželstva, keď si idú sľúbiť toto: „Milovať a ctiť po všetky dni života“ a „neopustiť ani v šťastí i v nešťastí, ani v zdraví i v chorobe“. Niekedy manželia, alebo aj skutoční priatelia prinesú veľké obete a darujú hmotné prostriedky i čas a námahu, aby urobili všetko pre pomoc blízkej osobe. Zvlášť rodičovstvo robí ľudí vynaliezavými, nie len v tom ako urobiť deťom radosť, ale ako im pomôcť aj v každom probléme a trápení. Takého zmýšľanie vedie k uvažovaniu, ako dieťa uchrániť pred všetkým, čo je nad jeho fyzické, ale i duševné sily.

Skutočná láska má mnoho spôsobov, no nemôže medzi nimi chýbať túžba zmierniť utrpenie milovaného, chrániť ho pred ním, ba jeho utrpenie zobrať na seba. Práve ľudská skúsenosť nás však učí, ako sa aj táto dobre myslená ochota môže stať pascou. Možno sme už stretli lásku, ktorá nedovolí deťom žiaden krok mimo rodičom vyhradeného a kontrolovaného bezpečného prostredia. Takáto nadmerná kontrola sa nemusí týkať iba dieťaťa, ale aj životného partnera, či blízkeho priateľa. Niekedy nás stotožnenie sa s úlohou byť ochrancom urobí až slepými. Spomínam na ženu, ktorá sa zdôverila, že dlhý čas praktizovala vieru s dôverou v takého Boha, ktorý pred zlom ochráni jej blízkych. Nevyliečiteľná choroba milovanej osoby v rodine však jej vierou otriasla natoľko, že už nevedela dôverovať Bohu, ktorý neochránil pred utrpením jej blízkych, hoci ho o to veľmi prosila. Nemyslím si, že mám súdiť vieru tejto ženy. Neprechádza vlastne sklamaním, aké je pre dozrievanie viery nevyhnutné dnes tak, ako to bolo v časoch Ježišových? Nešiel touto cestou aj apoštol Peter, ktorému Ježiš tiež nechal čas na porozumenie toho, čo je skutočná láska?

Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“

„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.

Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene.

Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ (por. Mk 8, 27-35)

Petrov príbeh je o ochote milovať Ježiša. Ale iba táto ochota nestačí. V zápale, ktorým chcel Ježiša chrániť pred utrpením, nie len, že jeho utrpenie neuľahčí, ale ešte ďalšie pridáva. A potom musí stáť tvárou tvár voči sklamaniu. Sklamaniu z Ježišovho odmietnutia, z nepochopenia svojej lásky, z vlastného konania, ktoré sa stalo opakom a nie zamýšľaným uľahčením utrpenia jeho Majstra. Ježiš ho touto skúsenosťou nechal kráčať. Som presvedčený, že touto cestou chce Ježiš viesť veriaceho človeka.

Bohu vďaka, že s ochrancom apoštolskej viery sv. Petrom môžem skúsiť pre živú vieru nutné sklamanie. Sklamanie ako poznanie pravdy, že svojou najúprimnejšou snahou nedokážem blízkych od utrpenia ochrániť, ba že práve moje konanie ho niekedy milovaným osobám spôsobí. Vďaka pokornému prijatiu tejto skúšky Petrom, si v nej nikto nemusí zúfať.

Keď si zistil, že pre tvoje konanie namiesto útechy ešte viac trpel tvoj manželský partner, tvoji priatelia, či príbuzní, tvoje deti; keď si ako kňaz zistil, že si niečím veľmi sklamal tých, ktorým si bol poslaný slúžiť;… keď si schopný si to zrazu uvedomiť a priznať, vtedy sa tvoje srdce môže premieňať tak, ako sa menilo srdce Petrovo.

Ten, kto si uvedomil vlastnú slabosť a nedostatočnosť sa prestáva pohoršovať nad slabosťou iných a stáva sa spoločníkom v ich trápení – kríži, aby im pomáhal nachádzať zmysel stratený utrpením. Túto nedeľu v tomto roku predchádza najprv sviatok Povýšenia kríža a potom slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Máriu si v nej ctíme ako tú, ktorá pri Ježišovom utrpení, pri jeho kríži, bola prítomná takým spôsobom, akým tam byť mala. Prijíma svoju neschopnosť zabrániť utrpeniu svojho Syna, hoci by to urobila rada a zároveň mu celkom v tomto čase dáva seba. Utrpením očisteným srdcom je potechou trpiaceho Ježiša. Mária utrpenie nevysvetľuje, ale v ňom spolucíti a pomáha dať mu zmysel a je tak učiteľkou každého veriaceho človeka, ktorý sa tak ako apoštol Peter učí naplniť svoj život tajomstvom Pánovho kríža. Po kroku sklamania z mojej ľudskej slabosti, Pán pozýva kráčať v utrpení s očisteným srdcom a objavovať jeho skrytý zmysel. Prosím o také očistenie zmýšľania pre ženu, ktorú som stretol vo chvíli jej otrasenej viery, pre utrpenie jej milovaných blízkych. Prosím o vieru a lásku očistenú utrpením pre toho, kto chce v láske dozrievať.

Aj vy chcete odísť?

 Miroslav Klimant  ,
aug 242018
 

Ja mám odmala slabší zrak. Mám takú zvláštnu chybu, že na jedno oko vidím o dosť slabšie než na druhé. Robí mi to problémy s priestorovou orientáciou a s odhadovaním vzdialeností. Ale umožňuje mi to jednu vec: Neveriť celkom svojmu zraku. Môžem porovnávať… Som si vedomý, že to slabšie oko nevidí, nevníma realitu správne… Keby som mal obidve oči rovnako slabé, veril by som tomu, že takto vidieť svet je normálne a len takto sa dá… svet je takýto. Ale zároveň mi to dáva možnosť spochybňovať sa… Možno ani to „dobré“ oko nie je ideálne, snáď ten svet je predsa iný, hádam by bolo možné vidieť ho aj ináč, lepšie… Nemôžem si byť istý, že tá moja skúsenosť je tá jediná možná, tá zaručene správna.

A užitočné je, myslím si, preniesť túto skúsenosť aj do roviny nášho „duchovného zraku“, pretože tam sme si tiež, a možno ešte viac, istí, že to, ako my vnímame svet je ten jedine správny spôsob. To, ako ja vnímam vieru, to je tá naozaj správna cesta. Áno, ochotne uznám, že nevládzem celkom žiť podľa svojej viery… (veď čo iné mi zostáva, moje hriechy ma usvedčujú), ale s vierou nemám problém. Ja verím správne. Takto by to malo byť! A je zaujímavé, že túto istotu majú všetci a tých „inak veriacich“ považujeme za tých, ktorí nepochopili. Tí menej intenzívni sú pre horlivých vlažní, pre vlažnejších sú tí horlivejší fanatikmi, iní sú pre nás neverní v liberalizme, iní zase v zadubenej konzervatívnosti… Na všetkých iných si nájdeme nejaké odsudzujúce pomenovanie, len ja som ten, ktorý verí správne. Nevládzem síce celkom tak žiť, ako verím, ale moja viera je bezchybná, nespochybniteľná…

Preto je správne, že nás Božie slovo niekedy provokatívne vyzýva, spochybňuje našu sebaistotu. Takým je Božie slovo z tejto nedele…

Prvé čítanie z knihy Jozue bolo pre mňa vždy veľmi silným. Jednak to vyjadrenie Jozueho: „Ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi.“ Aké to musí byť ohromné, keď má otec istotu v lojalite svojich. Samozrejme, rešpektujúc ich slobodu a originalitu prístupu, veď nasilu sa nedá, aj Boh sám rešpektuje slobodu človeka… Ale keď otec pozná „svojich“, má s nimi skúsenosť, vie, že sa im dá veriť a spoľahnúť sa na nich. Musí to byť „sila“, keď takto môže povedať otec rodiny, ale aj v komunite keď takto môže povedať duchovný otec. A samozrejme to platí potom aj všeobecne pre Cirkev a v prenesenom zmysle tieto slová môžeme vložiť do úst Ježiša, ktorý hovorí: Ja a môj dom sme Boží.. No a my si môžeme slobodne vybrať, že chceme byť toho súčasťou.

Druhým veľmi silným posolstvom tohto textu je vážna výzva na urobenie seriózneho rozhodnutia… Jozue stojí so svojim ľudom v Sicheme, pred vstupom do zasľúbenej krajiny. Majú do nej vkročiť. Ale Jozue ich upozorňuje, že to nie je len tak. Nedá sa vstúpiť „len tak trochu“. Ak tam chcete vstúpiť, alternatívy musíte zanechať vonku. Je to férová hra s otvorenými kartami.

A pre nás dnešných ľudí je toto veľmi aktuálne.

V dnešnej dobe je veľmi náročné byť veriacim. Ale ešte náročnejšie je byť bez viery. Ani to nie je celkom moderné, a zároveň to musí byť ťažké, žiť bez perspektívy, žiť vo vedomí, že keď naposledy vydýchnem, navždy sa pominiem. A nemať nič vyššie nad sebou, ani pred sebou… A tak dnešný človek hľadá akýsi kompromis medzi vierou a nie vierou. Vytvára si náboženstvo selektívne, šité na mieru. Ja som ten, kto si určuje, čo prijmem, a čo nie. Ale… ono to vyzerá síce lákavo, avšak nefunguje to. Takéto nie pravé náboženstvo je nebezpečné, škodí, deformuje človeka, alebo ho ľahko opustíme.

O potrebe seriózneho rozhodnutia sa hovorí aj dnešné evanjelium.

Tvrdá je to reč! Nie prvý raz. Veď keď od bohatého mládenca Ježiš žiadal, že má predať všetko, rozdať peniaze a potom sa vrátiť, neprotestovalo naše citlivé vnútro v duchu? Alebo keď na „prijímacom pohovore“ nedovolil ďalšiemu uchádzačovi o miesto učeníka, aby šiel pochovať svojho otca, nebolo to dosť tvrdé? Alebo keď žiadal, že treba milovať nepriateľov a vždy byť ochotní odpustiť, nebolo to tvrdé? Bolo. V náboženskej otázke nebolo takým problémom, keď sa žiadalo zriekanie sa. Ani náročné požiadavky novej morálky kráľovstva. Tu však Ježiš akosi „prekročil hranicu“. A to až do takej miery, že od neho poodchádzali aj jeho učeníci.

V čom bol problém? Žiadal priveľa, lebo žiadal všetko. Majú ho mať za pokrm, žiť z neho. Tí, ktorý vo vzťahu s ním hľadali len akúsi poistku života, alebo nasýtenie sa, alebo senzácie, odrazu ho majú prijať ako ozajstného Boha… teda mať v ňom zdroj, i cieľ, i náplň života. Nielen to, čo si vyberú, ale všetko. A to je problém.

Sväté písmo, najmä svätý Pavol rád opisuje vzťah Ježiša a Cirkvi ako vzťah snúbenecký, či manželstvo. Tam sa vyžaduje radikálna voľba. Človek si volí druhého, rozhoduje sa pre neho, berie ho takého, aký je, nemôže si vybrať len niečo z neho a zvyšok nechať tak… No a táto voľba zároveň zahŕňa aj zrieknutie sa všetkých možných alternatív. Je to čosi výlučné a zároveň definitívne. A niekedy to naháňa aj strach.

No bez slobody to nejde. Preto sa Ježiš pýta tých pár svojich najvernejších: „Aj vy chcete odísť?“

Stoja pred rozhodnutím. A mali veľké šťastie. Viete aké? Vráťme sa k situácii z prvého čítania. Keď Jozue vyzýva ľud, aby sa rozhodol pre Pána, alebo pre iných bohov… Spomínajú na to všetko, čo Pán pre nich urobil, čo s ním zažili, čo od neho dostali, ako ich vyslobodil a viedol… A to im pomohlo rozhodnúť sa správne. Tak isto keď Ježiš prišiel s výzvou rozhodnúť sa pre odchod, alebo ostať s ním, tiež sú si vedomí, čo pre nich znamená, čo im dáva. A to im pomohlo rozhodnúť sa správne.

Je dôležité, čomu sa venuje naša myseľ. Či sa len oplakávame, čo všetko sme opustili, čo všetko nemôžeme a nesmieme…, toto nie je dobré východisko. Takisto ak len snívame o alternatívach, čo by bolo keby… (toto je veľmi nebezpečný druh nevery v snúbeneckom a manželskom vzťahu), vtedy sme na zlej ceste.

Ale keď má človek svoje srdce naplnené vďačnosťou za to, čo všetko dostal, ak si človek uvedomuje, aký je v Božích očiach vzácny a milovaný, vtedy bude dostatočne motivovaný, ak by sa aj spontánne dostal do situácie, keď budem musieť robiť radikálne rozhodnutia. A bude dosť silný aj vtedy, keď bude musieť plávať proti prúdu.

Večera u Ježiša…

 Marián Bublinec  , ,
aug 102018
 

Každý z nás pozná pocit, keď sa snažil niečo dobré pripraviť, či už to bola skutočná večera, alebo obed, alebo duchovná strava, každý z nás to pozná ako je  fajn, keď ľuďom chutí. Vraví sa, že prázdny hrniec je najlepšia pochvala kuchárky. Na druhej strane každý z nás pozná aj pocit, keď sa niečo ošomre. Šomranie je jedna z najhorších vecí, ktoré sa nám v živote môžu prihodiť. Ak šomreme my, ale aj keď šomrú iní.

Je to ako bzučanie komára, keď v noci lieta okolo vašej hlavy a všade sa chce dostať a štípe vás a štípe a zapálite svetlo a vtedy sa stratí a stíchne a keď zhasnete tak zasa a zasa. A neviete ho zabiť za ten svet. Také je šomranie na nejakú vec. Vidíte, že sa niečo deje, niekto s nafúkaným ksichtom niečo rieši úplne potichu so svojím okolím. To sa usmieva, alebo smeje a vy neviete na čom a chytá vás zúrivosť, lebo keď poviete, aby povedal nahlas, čo si myslí, tak zrazu je ticho. Ježiš Kristus je aj tu pre nás vzorom pokoja a odpúšťania a nádhernej rovnováhy, pretože pri jeho slovách židia šomrali presne tak ako kedysi na púšti.

Už niekoľko týždňov po sebe počúvame v nedeľu takzvanú eucharistickú reč v evanjeliu podľa svätého Jána. Rozdeľme si náš nedeľňajší úryvok na dve časti.  Prvá bude o šomraní a druhá o nekonečnom dare, ktorý nám dáva Kristus. Najskôr teda tá prvá.

         Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: ‚Zostúpil som z neba!?‘“

Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: ‚Všetkých bude učiť sám Boh.‘ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.

       Ježiš Kristus prichádza s ponukou. Židia ju odmietnu. Prvý dôvod odmietnutia je chyba s ktorou sa v evanjeliu stretávame často. Čo nám tu ide rozprávať z neba som zostúpil, však my ho veľmi dobre poznáme. Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn? Veď jeho otca i matku poznáme. Kto z nás nepozná tieto postoje na sebe samom? Čo mi už môže dať Ježiš? Poznám ho. Ktosi povedal, že keby sme kresťanom katolíkom ponúkli prednášku, úvahu o Ježišovi Kristovi a o diablovi a exorcizme, tak na tej druhej je napratané a o Kristovi? To už predsa všetko poznáme. Koľkí máme skúsenosť, že pripravujeme dvoch mladých na sviatosť manželstva. Jeden je pokrstený a ako sa vraví odprijímaný odbirmovaný a druhý je nepokrstený. Ako často sme svedkami toho, že ten od od od… blúdi očami po fare, poprípade ich prevracia a ten nepokrstený nielenže počúva, ale rozumie tým veciam oveľa lepšie a prijíma ich do svojho života. Až sa nakoniec stane, že sa rozídu, lebo ten nepokrstený vidí, že jeho partner so všetkými sviatosťami absolútne nechápe a nejaví záujem o veci božie.  To je to šomranie a opakovanie si pre seba: Ježiš? Tak toho predsa poznám. Učil som sa o ňom na prvé sväté prijímanie. Vedel som 50 otázok odpredu, odzadu, tak čo ešte nové mi o ňom môže niekto povedať. Takéhoto šomrania máme možno plné kostoly.

      Kristov pokoj je však nádherný. Nešomrite medzi sebou. Viem prečo nemôžete prísť ku mne. Nepoznali ste čas svojho navštívenia. Nikto nemôže ku mne prísť ako ho nepritiahne Otec. Otec učí všetkých, ale nie všetci  prijímajú jeho učenie a jeho prípravu. No každý kto počul a počúval Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne.

Poznám jedného otca, ktorý hovorí perfektne tromi jazykmi. Jeho syn horko ťažko jedným. Pýtal som sa ho, či nechcel svojho syna naučiť ďalšiu reč. Veď je to veľmi dobrá investícia. Naučiť sa reč bez veľkej roboty. Otec odpovedal, že chcel, ale jeho synovi sa nechcelo. Potom v dospelosti to ľutoval, že nerozumel čo mohol rozumieť, ale bolo už dosť neskoro. Niečo podobné sa stalo asi so židovským národom. Otec ho chcel poučiť, chcel mu hovoriť aj mu hovoril, ale on odmietol počúvať, nenechal sa poučiť a potom už nechcel a snáď nevedel prijať slovo Ježiša Krista.

No niektorí boli otvorení novému slovu, ktoré bolo veľmi náročné. Ježiš Kristus pokračuje ďalej  a hovorí slová, ktoré sú dovtedy neslýchané. Vo svojej reči začne skutočne hovoriť o svojom tele, ktoré dáva za pokrm. Doteraz sa hovorilo o slove o múdrosti, ktorá pozýva ku stolu. Avšak to Slovo sa stalo Telom a tak sa ponúka nie samotné Slovo, ale Telo. Až tu sa začína skutočne eucharistická reč, keď Kristus vysloví slová, ktoré by sme si teraz mohli vypočuť.

                 Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.

          Chlieb, ktorý ja dám je moje telo za život sveta. Toto je tá veta všetkých viet v celej tejto reči najdôležitejšia. Teraz sa mení príprava na skutočný prísľub, ktorý Kristus dáva. Sľubuje chlieb, ktorý je jeho telom za život sveta. A svoj sľub splní pri poslednej večeri, keď vezme chlieb a víno a povie: Toto je moje telo, toto je moja krv. Bude lámať a dávať piť. Má to obrovský praktický dosah na medziľudské vzťahy.

Kríza medziľudských vzťahov začína tam, kde chcem žiť jeden z druhého. Avšak keď niekto žije z nás a my nežijeme z neho to je parazitovanie. Lepšie je keď ja žijem z niekoho a on žije zo mňa – to je symbióza. Avšak ani to nie je ideálne v oblasti vzájomných vzťahov. Ideálna je láska, ktorá sa daruje, ktorá sa dáva. Potrebujeme lásku nezištnú, aby sme vedeli prežívať naplno. Nie sme tu nato, aby sme žili jeden z druhého ale jeden pre druhého. Dá sa to zrejme iba tak, ak budem mať niekoho z koho môžem jesť a piť. Kto ma k tomu priamo pozýva a to je Eucharistia. Prameň lásky, ktorá sa daruje, úplne totálne a pozýva ma ku stolu. Ale potom aj ja môžem a mám milovať tak isto. Darujem sa nezištne a práve takáto lásky býva najviac opätovaná. Iba keď netúžim dostať späť tak späť dostanem. Iba keď sa viem zriecť dostávam stonásobne. Iba keď nič nechcem tak všetko mám.

Eucharistia je obrovský dar, ktorý potrebujeme do medziľudských vzťahov, pretože aj vo večnosti ich budeme žiť. Čo zostáva naveky sú vzťahy žité v Kristovi. Epitaf na sarkofágu kardinála Špidlíka: „Všechno, co žijeme s láskou, přechází s Kristem do vzkříšení.“ A s tým súvisí: „Věčnost vytvářejí vztahy, které nekončí.“

Pútnik ktorý sa stáva mystikom

 Dominik Markoš  ,
aug 042018
 

Nedávno som stretol na Slovensku zaujímavého človeka. Nebol Slovák aj keď mal slovenských predkov. Precestoval všetky krajiny na zemeguli. V klube najviac scestovaných ľudí na svete je na nejakom 40 mieste. Keď sme spolu hovorili, povedal, že je to najlepší spôsob sebavzdelávania sa. A myslím, že mu to môžeme dať za pravdu. Práve osobná skúsenosť mnohých kultúr, jazykov, národov, klimatických podmienok pomáha človekovi vážiť si život, ktorý práve žije a nešomrať v akomsi iluzórnom glorifikovaní minulosti. Šomranie je veľmi zlá ingrediencia na dochucovanie toho, čím nasycujeme svoje životy. Kazí to chuť. Človek si nemôže vychutnávať život. A platí to aj v duchovnom svete.

Dnes máme o tom prvé čítanie. Z knihy Exodus:

Celá izraelská pospolitosť šomrala na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Synovia Izraela im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v egyptskej krajine, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a chleba sme sa mohli najesť dosýta. Prečo ste nás vyviedli na túto púšť? Aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“ Pán povedal Mojžišovi: „Počul som šomranie synov Izraela. Povedz im: Večer budete jesť mäso a ráno sa nasýtite chlebom. A poznáte, že ja som Pán, váš Boh.“                               Ex 16,2-3;11-12

Boh vyvádzal Izraelitov na slobodu. Tá cesta nebola ľahká. Ako vieme viedla cez púšť zo všetkým, čo s tým bolo spojené: teda s putovaním, teplom, hladom aj smädom, námahou aj nebezpečenstvami. A to prinášalo pre ľudí výzvu, s ktorou sa niektorí nevedeli stotožniť. Boli a sú ľudia, ktorí majú šomranie v DNA. A je to vlastnosť veľmi nákazlivá. Takíto ľudia nebývajú dobrými tímovými hráčmi. Dokážu rozvrátiť celé spoločenstvo. Mojžiš a Áron by o tom vedeli porozprávať svoje. Ale myslím, že je to nielen o Izraelitoch kedysi, ale aj o nás Slovákoch dnes. Alebo nielen o Slovákoch, aby sme sa nerobili nejakí „horší“, ale napr. aj o veriacich v rozličných častiach života Cirkvi. Vždy sú a budú existovať tí, ktorí budú šomrať na to, čo sa práve žije a spomínať na minulosť ako na liek a záchranu. Čo by sa s tým dá urobiť?

            Mojžiš a Áron z prvého čítania prosili Boha o pomoc. Šomranie vytvorilo ilúziu, že ide o život. Teda o život ľudu, ktorý sa nemohol najesť dosýta pri hrncoch mäsa a chleba. A hoci vedel, že kráča do zasľúbenej zeme, strácal trpezlivosť a už nechcel čakať. Ľudia chceli byť nasýtení hneď. A keďže šlo údajne o život ľudu, tak následne išlo o život aj tým, ktorí ho viedli. Šomranie oberá nás ľudí o trpezlivosť čakania. A čakanie je aj bude vždy prítomné v realite života každého z nás. Boh sa v tomto prípade predstavuje ako ten, kto sa nechá „vyprovokovať“ ľudským šomraním a dáva prísľub o nasýtení mäsom aj chlebom každý deň. A vieme, že neostalo len pri sľuboch. Veď náš Boh nie je ako človek. Jeho slovo nielen znie, ale aj koná. A tak sa načas to šomranie na púšti utíšilo. Vieme ale, že neskôr si tí šomraví našli iné dôvody, pre ktoré bolo „treba“ pokračovať v znechucovaní seba aj druhých.

            A tu by som to prepojil s naším dnešným úvodom. A so skúsenosťou sebavzdelávania cestovaním. Každý z nás, ktorí sme niečo precestovali nielen ako turisti ale možno ako ľudia, ktorí sme sa chceli stať súčasťou reálií krajín ktoré sme navštívili, máme takúto skúsenosť: Cestovanie po svete nás privádza do konfrontácie nielen s bohatstvom a civilizačným rozvojom, ale aj s biedou a chudobou. A so zistením, že problémy sú všade na svete aj keď možno niekde podobné a niekde úplne iné. A ľudia na problémy odpovedajú rôznymi spôsobmi. Veľakrát s veľkým nadhľadom a práve trpezlivosťou čakania. Z nášho pohľadu veriacich ľudí by sme mohli hovoriť o čakaní, že sa naplnia slová 40. žalmu: „Čakal som, čakal na Pána a On sa ku mne sklonil. Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu.“ Boh ako niekto, kto do našich úst a verím, že aj sŕdc vkladá nie šomranie ale chválospev. Určite nie v nejakej naivite, že všetko je dobré. Ale predsa si myslím, že sa lepšie spolu riešia ľudské problémy v atmosfére vďačnosti a chvály Boha, ktorý nás nielen stvoril, ale sa o nás aj stará než v atmosfére negativizmu, do ktorej je od šomranie veľmi blízko. Nakoniec veď aj my všetci sme tu na zemi pútnikmi. Je len ilúziou si myslieť, že sa tu môžeme zabývať navždy. Určite, aj ako pútnici, si môžeme život zariadiť najlepšie ako sa len dá. A vždy tvorivo vylepšovať to, čo už je. Ale rozmer pútnika v nás nevygumujeme, ani ho neprepíšeme luxusom či konzumom. Skúsenosť Izraelitov na púšti so zázračným nasycovaním chlebom, ktorí padal z neba sa tradovala z pokolenia na pokolenie. Aj Ježiš, keď vyrastal ako Žid tak o tom neraz počúval. A práve On to bol, ktorý povedal svojím súčasníkom ale myslím, že to hovorí aj nám: človek nežije len z chleba, ktorý je pominuteľný. A hovoril to na základe skúsenosti o ktorej bolo evanjelium z minulej nedele, teda o zázračnom rozmnožení chlebov: z 5 chlebov a 2 rýb sa nasýtilo 5 tisíc mužov, ak nerátame ženy a deti. Učeníci tam zažili práve ten rozmer prechodu od tradovanej skúsenosti Mojžiša a Izraelitov s mannou ku skúsenosti s Ježišom, ktorá ale ešte smerovala k čomusi ešte prekvapivejšiemu. Tomu, čím končí úryvok dnešného evanjelia.

Ježiš povedal zástupom, ktorí ho prišli hľadať do Kafarnauma: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba.‘“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“                Jn 6,29-35

            Ježiš nasýtil zástupy. A oni išli za ním. Zacítili, že by mohol byť niekým, kto im pomôže zaistiť ich hmotné živobytie. Jesť a nepracovať. To je a zostane veľkým pokušením. Ale Ježiš ich smeruje ku tajomstvu, ktoré sa dá pochopiť len vtedy, keď si uvedomíme, že súčasťou našej prirodzenosti, toho Božieho v nás je, že človek je od prirodzenosti mystik. Teda niekto, kto hľadá. Hľadá tajomstvo skryté vo veciach. Ježišov prísľub: „Ja som chlieb života“ osvetľuje jedno také tajomstvo. Hovorí o sebe, že je symbolom, chlebom života. On, Syn, ktorý miluje Otca a bratov. Chce nám pripomenúť, že život človeka stojí na vzťahoch lásky: Sv. Ján na inom mieste napísal: Kto nemiluje, zostáva vo smrti (1Jn 3,14). Ježiš na seba aplikuje vlastnosti chleba, ktorý je aj plodom práce ľudských rúk ale aj darom z neba: je chutný a jednoduchý, užitočný a pokorný, pracný aj radostný, je silou pre toho, kto ho prijíma a spoločenstvom medzi tými, ktorí ho požívajú. Žiť život neznamená teda iba jesť. Ale znamená vstupovať do vzťahov. Do vzťahu s Bohom aj s ľuďmi. A práve ten pravý chlieb z neba, ktorý my chápeme ako Eucharistiu je tým tajomstvom, ktoré nás môže vovádzať do spoločenstva s Bohom aj s ľuďmi.

            V každej dobe totiž my ľudia podliehame tomu pokušeniu, ktoré by sme mohli vyjadriť na tomto príklade: 1. deň keď Izrael vkročil do zasľúbenej zeme hovorili ľudia: Aký dobrý je Boh. Radosťou tancovali a v úžase nemali viac slov. 2. deň sa to zmenilo na: Aký dobrý je Boh, ktorý nám dal túto zem. Ľudia spievali a s radosťou pozorovali nebo aj zem. 3. deň: Aká dobrá je táto zem, ktorú nám dal Boh. a s potešením sa rozhliadali najprv po zemi až potom po nebi. 4. deň: Aká dobrá je táto zem a s chamtivosťou sa dívali už iba na zem. 5. deň už mlčali, lebo zabudli na Otca a s nenávisťou sa dívali na svojho blížneho. 6. deň sa začali hádať medzi sebou o tom, ako si kto rozšíri svoj pozemok na úkor toho druhého. A z toho sú všetky vojny, krádeže a vraždy, podvody a klamstvá a premena sveta tej Božej záhrady na pustatinu bez Otca a bez bratov. Eucharistia ako chlieb života nás vracia cez 7. deň z púšte do záhrady, z vyhnanstva do vlasti. Práve preto je veľkým darom Cirkvi pozvanie sláviť 7. deň Eucharistiu, načerpať silu, upraviť smer svojho putovania a pozrieť sa na veci z nadhľadu, alebo do ich hĺbky.

            Takú mystickú skúsenosť som zažil nedávnu nedeľu na návšteve mojich priateľov. Majú nádherný domček v krásnom prostredí Španej Doliny. Keď som ich bol pozrieť, čosi bolo iné: na kopci nad domčekom na slnkom zaliatej pokosenej lúke bola lavička. Hneď ma čosi ťahalo si na ňu sadnúť. Bol z nej nádherný výhľad, až na Sliač; ale zároveň aj do hĺbky života a vecí dňa, ktorý som práve prežil. Keď sme sa potom rozprávali v dome o všeličom, domáca pani spomenula, ako ju čosi viedlo k tomu dať tam tú lavičku. Jej manžel sa na tom pragmaticky divil, že načo. Ona naopak veľmi dôsledne hľadala presné miesto, kde by ju postavili. To ešte netušila, že sa pre mňa ale aj pre môjho kamaráta, ktorý si tam prišiel sadnúť spolu so mnou stane miestom mystického zážitku. Verím, že to bolo aj preto, že sme v ten deň všetci jedli z chleba, ktorý dáva večný život a ten bude v ponuke aj dnešnú nedeľu pre všetkých pozvaných. Modlím sa, aby bol pre nás pokrmom na ceste od pútnikov ku mystikom.

Chladné peniaze a voňavý chlebík

 Miroslav Klimant  ,
júl 272018
 

Dnes by som chcel začať jednou poviedkou. Indiánsky chlapec, vyrastajúci na prérii, prišiel raz do mesta na návštevu. Prechádzali rušnou ulicou, plnou ľudí. Odrazu sa tento chlapec zastavil a hovorí svojmu kamarátovi, ktorý bol v tom meste doma: „Dávaj pozor, počuješ to?“ „Ja nič zvláštne nepočujem“, odpovedal tento. Indiánsky chlapec poodišiel niekoľko krokov a zohol sa za jedným veľkým betónovým kvetináčom. Keď k nemu jeho kamarát pristúpil, uvidel tiež, čo malý indián počul a hľadal: malého cvrčka, ktorý vydával sotva počuteľné zvuky. „Ty si ho naozaj nepočul?“, opýtal sa indiánsky chlapec. Ten mestský začal mudrovať (ako to obyvatelia moderných miest radi robia): „Vieš, vy indiáni, ktorí odmalička žijete v úzkom spojení s prírodou, máte lepšie vyvinutý sluch.“ „To nie je pravda, dokážem ti to“, odpovedal indián a vytiahol najmenšiu mincu. Hodil ju na chodník medzi kráčajúcich ľudí. Poskakujúca minca sotva počuteľne zazvonila. A hoci tento zvuk bol slabší, ako hlas svrčka, všetci okoloidúci sa obzreli. Indián to okomentoval: „Hoci máme približne rovnako citlivý sluch, každý počuje len to, čo je pre neho dôležité.“

Po tomto príbehu by sme sa mohli sami seba opýtať, či počúvame Božie Slovo, a keď mu už aj venujeme čas a pozornosť, koľko z toho osobného posolstva pre nás sme schopní vypočuť a prijať?

Počuli sme jeden príbeh od evanjelistu Jána z Ježišovho života. Bolo by dobre, keby sme v ňom počuli nielen príbeh, ale Božie Slovo s veľmi bohatým a aktuálnym posolstvom… (Koľko z príbehu máme je veľmi subjektívne… predstavte si starú čiernobielu fotografiu…, niekto zareaguje: cudzie fotky, nuda, dajte to preč… iný zasníva… ten pár na tej fotke, ako sa krásne na seba pozerajú, ako sa asi ľúbili… odborník možne skúma techniku, akou bola fotografia urobená a dlho dokáže špekulovať nad tým, či je vydarená… a niekto iný sa pri ohľade na tú istú fotku rozplače, lebo sú na nej jeho prastarí rodičia, ktorí už nežijú, počul o ich veľkej láske a tejto láske vďačí za vlastný život…).

Fotografia dnešného evanjelia v rodinnom albume Božieho zjavenia je veľmi významná. Svedčí o tom aj fakt, že príbeh zázračného nasýtenia zástupu je opísaný vo všetkých štyroch evanjeliách (žiadnemu z Ježišových zázrakov sa nevenuje toľko pozornosti), a to dokonca až šesť krát – vždy trochu inak. Išlo buď až o šesť rôznych príbehov, alebo o jeden príbeh, prerozprávaný rozdielnym spôsobom, vzhľadom na to, čo chcel evanjelista odkomunikovať… Pozrime sa, ako sa toho príbehu zmocnil autor štvrtého – najmladšieho evanjelia.

Pozrime sa na detaily. Dôležitý je časový údaj: „Boli blízko sviatky židovskej Veľkej noci…“ Tento príbeh je naozaj veľkonočný, má súvis s vyslobodením z otroctva.

Toto podčiarkujú aj geografické údaje… Ježiš prešiel na druhý breh mora a veľký zástup ľudu s ním. Jazero, ktoré nie je také veľké, veď možno dovidieť na druhý breh, je tu nazývané morom. Je to očividná alúzia na prechod izraelitov cez Červené more. Ježiš je novým Mojžišom – vysloboditeľom. A aj to bolo pre evanjelistov dôležité zdôrazniť, že ako Mojžiš nasýtil zázračne svoj ľud na púšti, tak robí aj Ježiš… A deje sa to na vrchu, kam vystúpili, na mieste, kde sa nebo stretáva so zemou, kde možno zažiť Boha.

Človek má v podstate dve možnosti, ako prežiť svoj život. Jeden je vyjadrený biblickým obrazom z knihy Genezis. Človek po hriechu, keď už vedel, že je zle, že poriadok, harmónia vo svete a vo vzťahoch je narušená, počuje, že prichádza Boh. Čo urobí? Skrýva sa. Áno, to je jedna možná alternatíva, ako prežiť život – skrývať sa pred Bohom, žiť na úteku pred ním, a môže to zájsť až tak ďaleko, že človek vyhlási, že Boha niet. Druhá možnosť, ako prežiť život je vyjadrená v obraze vyvoleného ľudu, ktorý po vyslobodení z Egypta putuje púšťou do zasľúbenej krajiny. Ešte tam nie je, ale je na ceste. Vie, kam ide, musí sa namáhať, a niekedy aj veľmi, ale vie, aký to má zmysel. Ide… A keď sa aj unaví, alebo znechutí, alebo keď poblúdi, vždy znovu sa namotivuje a vykročí. A Boh ho na tejto ceste živí… To je obraz správne pochopenej existencie: byť pútnikom.

My zvykneme nazývať Ježišov skutok zázračným rozmnožením chleba. Je nám to blízke, lebo by sme radi mali Boha, ktorý sám spraví to, čo nás presahuje, čo my nedokážeme. Ale je zaujímavé, že evanjelista sa zrejme zámerne vyhýba slovesu „rozmnoženie“. Používa iné slovesá… Neuspokojuje tým našu zvedavosť a prirodzenú túžbu po senzáciách (radi by sme vedeli, čo sa to dialo v Ježišových rukých, akú „techniku“ používal… Autor sa skôr sústreďuje na opisy, ktoré sú pre nás užitočné, ktoré nám zjavujú mentalitu, ktorú si máme osvojiť, ak chceme patriť k tým zachráneným, novým ľuďom.

Najskôr Ježiš skúša svojich provokatívnou otázkou: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Zodpovedá to mentalite toho starého sveta, v ktorom dokonale funguje to, že človek môže donekonečna a dlhodobo kumulovať tvrdé a chladné peniaze, ktoré v príhodnom čase vymení za mäkký, chutný chlebík, ktorý sa kumulovať nedá, lebo podlieha skaze… Filip kalkuluje, aby nakoniec došiel k záveru, ku ktorému musí prísť každý, ak chce byť Boží: Nevieme to vyriešiť, táto úloha nás presahuje. To je prvý krok.

Ondrej robí druhý krok, prichádza s návrhom, ktorý očividne nestačí na vyriešenie problému, ale je to aspoň niečo, vlastne všetko, čo sa urobiť dá.

Súčasťou plánu záchrany je chlapec, mladík. Je to obľúbený spôsob (symbolického) konania zachraňujúceho Boha, spomeňme len na mladučkého Dávida, bojujúceho proti Goliášovi…

Mladík je symbolom nového človeka. Dieťa ešte nevníma problém. Starec ho vníma, niekedy až moc…, a mudruje, špekuluje, pokúša sa zachrániť aspoň seba a to „svoje“, alebo jednoducho rezignuje. Mladík urobí, čo môže, dá k dispozícii to málo, čo má. A veci sa hýbu…

Evanjelista nehovorí, že Ježiš rozmnožil chlieb a ryby. Používa iné slovesá…

  • „Vzal“ chlieb, to, čo mu bolo dané k dispozícii.
  • „Vzdával vďaky“… Boh je tu… Je to jeho boj…
  • „Rozdával“… to je to podstatné sloveso… Kto chce akumulovať, zhromažďovať, premieňať chlieb na peniaze, ten stráca… Spomeňme si na príbeh o manne, ktorý je predobrazom Ježišovho príbehu… Kto si chcel nazbierať viac, aby mal aj do zásoby, aby mal „železnú rezervu“, tomu sa to skazilo…

A všetkým bolo dosť, hojne. Kde koná Boh, nie je núdza, ale nesmie sa ani plytvať, preto ten príkaz o zbieraní odrobín.

Toto je príbeh o nasýtení zástupov, ktorý je inštruktážou mentality nového, premeneného sveta tých, čo sú zachránení a putujú…

Ako ho pochopili vtedajší diváci?

Ježišovi súčasníci príbeh o nasýtení zástupov nepochopili správne, preto od nich odišiel… Ako my chápeme tento tak dôležitý príbeh?

Keď pozeráme na staré fotografie, vyvolávajú v nás spomienky na to, čo sme zažili a čo vieme… A emócie… Čím silnejší príbeh, tým sú spomienky živšie, bohatšie a mocnejšie.

Chcel by som sa s vami podeliť o jednu moju osobnú spomienku, spojenú s týmto príbehom. Moja starká spomínala raz, ako v našej dedine bol na dôchodku jeden kňaz, ku ktorému raz prišiel po kázni na toto evanjelium jeden provokatér, ktorý mu vravel: „Ale ja neverím, že je to pravda, že Ježiš mohol nasýtiť pár chlebami a dvoma rybami toľko ľudí.“ A kňaz mu vraj odvetil: „Počúvali ste pozorne? Evanjelista napísal, že na tom mieste bolo veľa trávy. Prečo asi? Tí, čo verili, najedli sa chleba a rýb. No a somári, ako vy, ktorí neverili, tí sa mohli napásť tou trávou.“

Vždy si na to s úsmevom spomeniem, keď čítam toto evanjelium. Exegéti vysvetľujú tú zdanlivo nepodstatnú zmienku o množstve trávy ako poukaz na mladosť, novú jar, bohatstvo života… A určite sa to v nás má spájať s nádherným žalmom 23, kde sa hovorí o Bohu ako o pastierovi, ktorí vedie svojich k bohatým pastvinám.

Ale myslím, že aj síce nie správna, ale silná exegéza mojej starkej má v sebe veľa užitočnej múdrosti.

Tiež máme možnosť z tohto slova načerpať bohatú duchovnú stravu, z ktorej budeme vzrastať v správnej mentalite zachránených pútnikov, alebo nám ostane len tráva, aby sme sa napásli.

Duchovní pastieri a jednota

 Ján Macej  ,
júl 202018
 

Pozerám do Božieho slova 16. cezročnej nedele a celkom to tam vonia baraninou. Priamo v čítaniach som o ovciach našiel viac odkazov, ako ich bolo na Veľkonočnú nedeľu Dobrého Pastiera. Téme duchovných pastierov sa tak neviem vyhnúť.

Začnem spomienkou na čas v našom kláštore, keď som poverenému bratovi pomáhal pri starostlivosti o ovce. Nezabudnem na to, ako raz prišiel čas ostrihať ich a z blízkeho salaša nám prišla záchrana aj so stojčekom na strihanie. Ale majstrovi sa strojček pokazil. Podujal som sa urobiť úlohu tradičnými železnými nožnicami na strihanie vlny. Ručne som ovcu stihal hodinu a trištvrte, už jej bolo dlho ležať. Nechcel som ju vypustiť s hamšíkovským strihom, tak som jej pokusy zdvihnúť sa vždy zastavil. Mňa boleli prsty, ju asi niekde mojou nešikovnosťou pristrihnutá koža. Bolo mi jej ľúto, ale musela vydržať moju amatérsku starostlivosť. A vôbec, vždy museli ovce v ohradníku čakať, kedy im ja vodu prinesiem a v zime sa museli uspokojiť so senom, aké som im dal. Možno by tie ovce takú starosť, akú ponúkam, radšej ani nechceli, pomyslel som si niekedy… akého pastiera by ovce chceli?

Zhrniem, aký obraz dobrého pastiera, ktorým je sám Boh, nachádzam v prvom čítaní, ale aj v následnom žalme 23 (Pán je môj pastier) a vôbec v čítaniach liturgie tohto dňa.

Akým typom pastiera sa v duchovnom rozmere ukazuje Boh? Tu je zoznam toho, čo som tam našiel: zhromažďuje svoje stádo; dáva pokrm, ktorý je naozajstnou obživou; sleduje zlé skutky tých pastierov, ktorí sa nestarajú a nepasú ovce, ba rozháňajú jeho stádo; zabezpečí plodnosť svojho stáda; osvieži a napojí; utešuje a sprevádza na ceste; zbavuje strachu; vyučuje a dáva pokoj; ručí, že ani jednu ovcu nestratí, ponúka skutočnú, nie zdanlivú istotu záchrany – spásy.

Pri službe kňaza sa niekedy pýtam, prečo toľkí z ľudí o duchovnú službu už veľmi nestoja. Nie tak zriedkavo dnes počuť hlasy o tom, že veriacim netreba pastierov, lebo bez nich si človek môže lepšie budovať vzťah priamo s Bohom. Prvé čítanie tejto nedele, vybrané z 23 hlavy proroka Jeremiáša, tiež akoby podporovalo takéto zmýšľanie, veď začína vetou „Beda pastierom, ktorí nivočia a rozháňajú stádo, ktoré ja pasiem.“ (Jer 23,1)

Ježiš sa sám predstavuje v duchu vety, ktorú sme počuli od proroka Jeremiáša, že totiž stádo pasie on. Zároveň však predpokladá, že má spolupracovníkov, ktorí s ním spolupracujú na jeho diele. On je pastierom, ale predpokladá, že má v tejto úlohe takých spolupracovníkov, ktorí sa s ním namáhajú.  Oni sú dokonca od neho poslaní a súdi ich za to, ak sa zverenej službe neodovzdávajú úplne. Moja poradná biblická príručka uvádza, že je táto stať jediným miestom Markovho evanjelia, kde sú Ježišovi spoločníci menovaní ako „apoštoli“. Započúvajme sa do state evanjelia s takýmto uhlom pohľadu:

Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.

Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich.

Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam. (Mk 6, 30-34)

Ježišovi bolo ľúto ľudí, ktorí boli ako ovce, ktoré pod svojou starostlivosťou musí zjednotiť on sám, ale uskutočňuje to cez ochotných pomocníkov – apoštolov. Nevykonáva všetko sám. Pre budovanie skutočnej jednoty stáda si vyberá spolupracovníkov, ktorí sa budú vracať, aby sa  zjednotili s ním a medzi sebou navzájom. On sám je totiž centrom, ku ktorému sa má všetko vrátiť a ktoré zaručuje jednotu stáda. Preto sa tu apoštolmi nazývajú tí, ktorí predovšetkým nie odchádzajú, ale tí, ktorí „sa zišli k Ježišovi“ naspäť, akoby k podstatnému stredu. Všetko, čo robili a učili mu vyrozprávajú, lebo to podlieha jeho posúdeniu. A on apoštolom, spolupracovníkom pastierskej služby, chce dopriať potrebný odpočinok a nasýtenie, ktoré im už chýba. Rozmer chleba sa zdá tiež nie náhodný, ale nanajvýš dôležitý. Nie iba apoštoli sú hladní. V tejto kapitole Marek rozpráva o prvom rozmnožení chleba, pri ktorom apoštolov vyzve, aby to boli oni, ktorí dajú hladnému ľudu jesť. V ďalších kapitolách sa predstaví kanaánska žena, ktorá tiež spomenie chlieb, na ktorom chce mať účasť a nasledovať bude aj príbeh o druhom rozmnožení chleba. Vo svetle slávenia Eucharistie, ktorej ako duchovný pastier predsedá kňaz, ale jej stredom je Kristus, nemožno prehliadnuť pozvanie Kristových učeníkov k jednote. On sám je ten, čo zhromažďuje veriacich, ale jednotu vytvára vedomie jednej lásky Boha k svojim deťom, jediného daru odpustenia pre všetkých, jediného stáda, ktoré dar zmierenia s Otcom utvára. Takto osvetlené rozprávanie evanjelia o Ježišovej ľútosti na veľkým zástupom, ktorý zjednotila nádej vložená do jeho osoby, sa stáva pozvaním k jednote. V Eucharistii, ktorej slávením sú kňazi poverení, sa slávi jednota. Je to obeta Baránka, ktorý prekonáva rozdelenie. Rozdelenie, ktoré hrozí ľudstvu od pádu prvých ľudí a ktoré poznačilo už prvotnú Cirkev. V nej hľadali spásu veriaci pochádzajúci zo židovstva a vyrastajúci v prostredí prikázaní pochádzajúcich z dlhej tradície židovskej viery i kresťania, ktorých prichádzajúcich z rozličných národov s Bohom zmierila a zjednotila viera v zmierenie v Kristovi Ježišovi. List Efezanom svedčí o tejto novej jednote ustanovenej Kristom.

Bratia, v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi.

Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj; aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom.

Prišiel a zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko, a pokoj tým, čo boli blízko; lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi. (Ef 2,13-18)

Viera v Boha nás vedie k túžbe stretnúť Ježiša priamo, bez zbytočných prekážok. Táto viera rastie prijímaním jednoty, ktorú Ježiš buduje, keď nás v slávení Eucharistie pozýva sláviť jedného Otca v jednom Duchu. V tom Duchu Svätom, ktorí nás učí slúžiť si navzájom podľa zverených úloh a v láske prijímať všetkých – aj „tých, čo sú nám ďaleko“ (por. Ef 2,13).  V službe rozptýleným ovciam, zjednoteným do jednoty Božieho ľudu mal Ježiš svojich spolupracovníkov vtedy a chce ich aj dnes. Chcem odprosiť za všetkých duchovných pastierov, nás katolíkov, aj iných, ktorí sa s tým vedia zjednotiť, že náš život bol niekedy viac sklamaním a nie povzbudením k návratu pred Ježiša. Chcem poprosiť Pána, aby rástla naša túžba a práca, aby vo svete plnom rozdelení boli duchovní pastieri ľuďmi, ktorí pozývajú k návratu k Ježišovi ako k stredu. Sú poslaní, aby boli apoštolmi, aby ich život bol pozvaním tvoriť jednotu okolo Krista, do ktorej vstupujú im zverené spoločenstvá veriacich, ba celé Božie stádo a všetky rozptýlené Božie deti celej ľudskej rodiny…

Cirkev vychádzajúca

 Marián Bublinec  ,
júl 132018
 

Mnohí sme už zažili východ slnka na nejakom horskom vrchole. Vysoké Tatry, Nízke Tatry. Pre mňa osobne je Ďumbier vrch na ktorom som východ slnka zažil viac ráz. Vieme, aká je to nádhera, keď slnko vychádza.

Vieme aká nádhera je keď vychádza Slnko všetkých sĺnk a Svetlo svetiel – Ježiš Kristus. Tak nás vychádzajúci z výsosti navštívi – modlíme sa každé ráno vo chválospeve.

Analogicky k tomu by mala vychádzať i Cirkev. Nie sme tu pre seba. Soľ má zmysel, keď je v jedle, kvas, keď je v ceste, svetlo, keď svieti nie samé pre seba, ale pre druhých. Kristus chcel mať Cirkev vychádzajúcu. Preto posielal svojich učeníkov, aby šli ohlasovať evanjelium a zároveň im aj povedal, ako to majú, či nemajú robiť. Aj o tom je evanjelium nad ktorým chceme premýšľať. Môžeme si ho vypočuť.

Ježiš zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb ani kapsu ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat.

A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“

Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.

Najskôr kontext v ktorom sa nachádzame. Vidíme Krista, ktorý nie je úspešný. Nepochodil vo svojej vlasti. Nepochodil v Nazarete. Pozerali sa na neho zvrchu: Prepáč, poznáme ťa. Poznáme aj tvojho otca i matku aj tvojich bratov a sestry, bratrancov, sesternice. Poznáme všetkých, tak nám tu neohlasuj. Neúspech. Reakcia na neúspech býva rozličná. Znechutenie, mávnutie rukou, pohŕdanie inými, pohŕdanie sebou, sebavedomie sa nám stráca, aj to zdravé a potrebné. Nič sa nedá robiť. Svet je zlý… Ježiš Kristus to nevzdáva a povie si: Takto to nešlo, skúsime to nejako inak. Je Synom svojho Otca a jeho Otec mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril svetu a v poslednom čase prehovoril vo svojom Synovi. A jeho Syn mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril a hľadal cesty k hluchým ľudským srdciam. Tak aj teraz si povoláva svojich učeníkov a posiela ich po dvoch.

Ježiš nezvoláva, ale povoláva. My máme Ježiš zvolal, ale v novších prekladoch je povoláva, povolal. Zvolať môžeme synodu, schôdzu, zhromaždenie, rekolekcie. Povolať znamená potiahnuť k sebe, vstúpiť do vzťahu. Kristus tu robí nádhernú vec a to je povolanie povolaných. Povoláva povolaných. Chce nám asi povedať, že sa nikdy nemáme cítiť hotoví, sformovaní, kompletní, zrelí. Povoláva nás ku stále hlbšiemu vzťahu. Najväčší problém kňaza je jeho profesionalita. V tom zmysle, že sme profesionálmi duchovna, posvätna, my vieme, ako sa to robí, ako to ide, ako to pokračuje. Stratíme bázeň pred tajomstvom Boha i človeka. O tom hovorí František vo svojej exhortácii Radujte sa a jasajte… Aby sme tak nedopadli, treba sa nechať znova a znova nanovo povolávať Kristom.

Znova máme dal im moc, ale presnejšie preklady hovoria dával im moc. Niekto možno povie, že sa tu naťahujeme o slovíčka. Nie. Ide o podstatné veci. Dal im moc znamená to, že ja som tú moc dostal raz navždy a vždy ju budem mať. Ja som jej vlastníkom, ja ju mám. Moc má obrovskú silu, veľmi chutí. Je preto dôležité si povedať aj to akú moc dáva Kristus. Dával im moc znamená, že im ju dal vždy vtedy, keď ju potrebovali, keď si ju prosili, keď mali vykonať niečo nad ich sily. Napríklad vyháňať nečistých duchov.

Nie sme vlastníkmi moci a moc tu nie je preto, aby sme iných zaväzovali, zväzovali, zatýkali, ale aby sme im rozväzovali putá. Obrátenie pochopenia moci. Moc, ktorá dáva slobodu, láme putá, láme jarmo… Erich Fromm opisuje v jednej zo svojich kníh experiment, ktorý sa spravil, aby sa zistila sila moci. Rozdelili ľudí na bachárov a väznených. Všetci vedeli, že ide o pokus. Bachári sa začali vžívať do svojej úlohy neskutočne rýchlo. Chceli robiť nadčasy, páčila sa im šikana. Museli to po týždni zrušiť, lebo situácia začala naberať hrozivé rozmery. Je to i sfilmované, samozrejme krvavo dramaticky, ale v každom prípade zaujímavo. Poukázanie na to, čo spraví s ľuďmi moc, túžba ovládať manipulovať. Učeníci to tak nemali robiť a moc, ktorú dostali bola na uväznenie seba, svojho ja, egoizmu.

Aj preto im hovorí Pán neberte si na cestu nič. Vojdite do domov, stávajte sa aj vy závislí na druhých, naučte sa poprosiť si to, čo vám chýba a čo nemáte. Hovoríme poprosiť, nie drzo to vyžadovať. Žiť v závislosti na druhých vedieť dávať a viem, že mám, čo ponúknuť, ale aj vedieť prijímať a viem, že aj ten druhý má čo ponúknuť. Učiť sa človeka – to je veta svätého Jána Pavla II. Učím sa každý deň človeka a každý deň sa učím od človeka.

Dajme teda pozor na profesionalitu, chuť ovládať a strach učiť sa od druhých. Vtedy budeme dobrí ohlasovatelia evanjelia.

Dotyk

 Miroslav Klimant  ,
jún 292018
 

Pred niekoľkými rokmi som potreboval ísť zariadiť čosi na katastrálny úrad. Vo veciach som sa nevyznal, a tak som mal napísané, čo to vlastne mám žiadať. Ujala sa ma veľmi milá a ochotná pani. Začala mi veľmi rezko vysvetľovať, o čo v danej situácii ide. Po chvíli som ju prerušil a poprosil som ju: „Prepáčte, ja vám vôbec nerozumiem. Prosím, teraz ešte raz, pomalšie a hlavne – po slovensky.“ Odpovedala mi: „Ale to je po slovensky. Slovenskejšie sa už nedá.“ Používala množstvo slov, z ktorých mnohé aj zneli po slovensky, ale s ničím sa  mi nespájali: Pozemnohnižká vložka, zavkladovať, katasrálne územie, parcelné číslo, „elvéčko“, intravilán, roeb… Je to normálne, každá odbornosť, aj každá sociálna skupina má svoj vlastný jazyk, svoj „slang“, ktorému ľudia zvonka nerozumejú, alebo rozumejú len čiastočne.

Aj keď si to možno neuvedomujeme, alebo nechceme priznať, na podobný problém narážame aj pri čítaní a počúvaní Božieho Slova. Vnímame slová, ale rozumieme len čiastočne, niekedy vôbec.  A je to škoda, pretože Božie Slovo má byť pre nás duchovným pokrmom, no a viete, ako je to s potravou: my sme živí nie z toho, čo zjeme, ale z toho, čo sa nám podarí aj stráviť. Len strávené veci sa v nás stanú energiou a stavebným materiálom.

To, že slabo rozumieme, je spôsobené aj časovou a kultúrnou vzdialenosťou. Kedysi ľudia inak rozmýšľali, rozprávali, mali iný svet, ktorému my dnes ťaž1ko rozumieme. A tiež nie sme dosť otvorení pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý je pre chápanie Slova nevyhnutný. A aj sami sme málo motivovaní, máme málo záujmu, a možno sme s tým Slovom ešte veľa nezažili.

Na toto som myslel, keď som čítal text známeho evanjelia, ktoré sa bude čítať na budúcu nedeľu a keď som si spomenul, že kedysi to bol pre mňa len príbeh, a dnes po všetkom, čo som sa naučil, tam nachádzam pre seba oveľa viac. No a uznávam, že je toho ešte oveľa viac, čo je v tom Slove obsiahnuté a dúfam, že sa mi bude stále viac otvárať.

Mk 5, 21-43

Počuli sme akoby dva príbehy o dvoch zázrakoch, ktoré Ježiš urobil. V skutočnosti je to jedno rozprávanie, akýsi príbeh v príbehu, akoby intarzia, ktorá podľa odborníkov na exegézu, teda na vykladanie významu Svätého Písma nie je ojedinelé, má svoje špecifické pravidlá a aj svoj význam. Obyčajne tieto dva príbehy spolu súvisia a len spolu chápeme ich význam.

Skúsme sa teraz pozrieť, čo spoločné v nich nájdeme. Je to téma smrti a viery.

V oboch príbehoch sa vyskytuje aj číslo dvanásť. Žena trpela na svoju chorobu 12 rokov, mŕtve dievča malo 12 rokov. Číslovka dvanásť má v sebe obrovskú symboliku. Znamená plnosť časovú – rok má dvanásť mesiacov a po nich sa zas všetko začne znovu, ale aj úplnosť osobnú – dejiny vyvolenia v Starom Zákone boli vybudované na dvanástich kmeňoch Izraela, v Novom Zákone to je dvanásť apoštolov. Teda znamená to, že tieto príbehy sú aktuálne a týkajú sa všetkých ľudí všetkých čias.

Žena, chorá na krvotok… Krv v Starom Zákone symbolizovala život. A tak aj tento príbeh, rovnako ako druhý príbeh Jairovej dcéry, je o smrti,  o umieraní – a síce o postupnom. Každý, kto sa narodil, speje k smrti. A kto nežije život naplnený, tomu čas uniká nezadržateľne pomedzi prsty a postupne umiera. A aj sme si toho vedomí a frustruje nás to. A ako žena všetok svoj majetok minula na lekárov a nepomohlo, len sa jej priťažilo, aj my investujeme svoj čas a energiu do naplnenia nášho života, do hľadania zmyslu… A robíme to nakopovaním a nakupovaním zážitkov, bohatstva, kariéry, sebarealizácie, ale aj ušľachtilejšími vecami, ako je budovanie vzťahov… Ale v tichu nášho srdca cítime, ak máme odvahu byť k sebe úprimní (a cítime to, aj keď nie sme úprimní, a potom to potrebujeme prehlušiť novými zážitkami), že to nie je celkom ono. Život nám uniká pomedzi prsty. Krvácajúca žena postupne umierala. A bola nečistá: v Starom Zákone to bolo tak, bola vylúčená z kultu, spoločensky izolovaná, ani najbližší nemali dovolené sa jej dotýkať. Obraz človeka, ktorý naozaj nežije a vedie ho to k izolácii – od Boha, ale aj od ozajstnej lásky, prežívanej s blížnymi.

Šťastný je ten, kto dozreje k záveru, ako žena v evanjeliu, že jediným, kto dokáže toto postupné umieranie – nežitie vyriešiť, je Ježiš, jeho dotyk. Inšie nepomôže a všetky pokusy sú plytvanie. A to je výzva nielen pre neveriacich, ale aj pre nás, ktorí sme si Ježiša vpustili len do časti nášho srdca, ktorí sa snažíme nachádzať šťastie tam, kde sme si ho vymysleli my a neveríme, že on pre nás vymyslel čosi lepšie.

Dva spôsoby záchrany od smrti nachádzame v tomto evanjeliu. Dotknúť sa Ježiša, alebo byť ním dotknutý. V oboch prípadoch sa to deje cez vieru. Žena, ktorá prišla k viere, že len cez dotyk bude zachránená, pristupuje k nemu zozadu, s pokorou. (Keď my pred dotykom Pána, pred sv. prijímaním hovoríme: „Panie, nie som hoden…“ aj tomu naozaj veríme?). Toľkí sa vtedy dotkli Ježiša, a len jedna správnym spôsobom…

Ježiš vzkriesil dotykom tú, ktorá sa už dotýkať nemohla. Pre vieru a lásku jej otca. Neboj sa, len ver! Opakom strachu nie je tu odvaha, ale viera… A tá umožňuje aj nemožné.

Zatúžme dotýkať sa správnym spôsobom Ježiša, ktorý nám jediný môže dať život. A nechajme ho, ahy sa on uzdravujúco dotýkal nás…

Narodenie Jána Krstiteľa

 Ján Macej  ,
jún 242018
 

So službou pápeža Františka v živote Cirkvi vystupuje do popredia slovo milosrdenstvo. Evanjelium tejto nedele hovorí o prejavení milosrdenstva Alžbete – a hoci sa to v texte priamo nespomína, aj jej manželovi Zachariášovi – keď dostáva milosť počať a porodiť syna, ktorý neskôr dostane meno Ján Krstiteľ.

Narodenie dieťaťa je pre týchto rodičov a vlastne pre rodičov vždy, hoci to tak mnohí nechápu, milosťou – láskavým darom. Žijeme časy, v ktorých sa ľudia veľkej plodnosti a mnohodetnosti boja. Znamenala by údajné ochudobnenie rodiny, zatiaľ čo v časoch vzniku statí, ktoré čítame, bola mnohodetnosť znamením hojnosti Božieho požehnania.

Bola by to dlhšia debatu o tom, ako smerovanie našej kultúry s jej, predovšetkým ekonomickými zásahmi do rodinnej politiky, zmenilo tento postoj. Deti už nie sú darom od Boha, ale – myslím, že často je to tak aj v kresťanských rodinách – ľudskou voľbou otca a matky, sledujúcich predovšetkým svoju osobnú predstavu a ciele.

Roky v reklamách dominuje štatisticky najpreferovanejší model rodiny tvorenej manželmi s jedným synom a jednou dcérou. Pred nejakou dobou som po dlhej zachytil reklamu propagujúcu možnosť kúpy auta s pribúdajúcimi rodinnými pasažiermi – povzbudzujúcu nebáť sa rastúcej rodiny, ktorej potrebám vyhovie dostatočne veľké auto. Na tomto mieste chcem hlavne upozorniť na tento obrovský posun v našom zmýšľaní, keď náboj opísanej udalosti asi najlepšie pochopia niektoré manželské páry dlhšiu dobu márne túžiace po dieťati. Mnohým dnešným ľuďom môže uniknúť milosrdný rozmer udalosti, keď príchod dieťaťa bol pre neplodných manželov vyslobodením zo spoločenského znemožnenia, pochádzajúceho z ich neplodnosti. Ján Krstiteľ je tu milosrdným darom tak pre zostarnutý manželský pár, Zachariáša a Alžbetu, ako aj pre všetkých ľudí, pre ktorých sa stáva znamením mimoriadnej priazne Božej. A texty zo slávnosti jeho narodenia potvrdzujú, že Boh o jeho živote vždy vedel a má s ním svoj plán. Nepochybne preto v liturgii na tento sviatok čítame aj stať z proroka Izaiáša, v ktorej sa Boží zámer s osobou vyjadruje predovšetkým udelením mena, ktoré vystihuje jej poslanie. Chcel by som z prvého čítania upozorniť na jeho prvé tri verše.

 

Lucia: Počúvajte ma, ostrovy, dávajte pozor, národy v diaľavách; Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky myslel na moje meno, ústa mi urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky. Utvoril ma ako zaostrený šíp, do svojho tulca ma uložil. A povedal mi: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“ (Iz 49, 1-3)

 

Jánovi rodičia sú ľuďmi, ktorí si jasne uvedomujú od Boha darovanú milosrdnú lásku v narodenom dieťati. Bol to Boh, ktorý už v živote jeho matky „myslel na jeho meno“ – tada mal s ním svoj zámer. Na tomto mieste je hodné spomenúť aj význam mena Ján, ktoré znamená: „Boh je milostivý“. Aj meno tak upozorňuje na milostivého a milosrdného Boha.

Slávenie narodenín je sviatkom, ktorým ďakujeme za osobu samú, za jej darovanie pre život na tejto zemi, ale aj za darovanie jej života pre nás. To, že je darom pre nás však neznamená, že ho prispôsobíme vlastným zámerom, lebo dôležité je to, aký zámer má Boh, nie človek. Preto je podľa Izaiášovho proroctva do života povolaný človek ukrytý v tôni Božej ruky a v Božom tulci pripravený ako zaostrený šíp určený, aby letel podľa Božieho zámeru. Má sa na ňom ukázať Božia sláva, nie splnenie ľudských plánov. Nie zriedka stretám ľudí s poznačením z rodinných vzťahov. Buď sú tu ľudia, ktorí sa musia učiť upravovať neprimeranú predstavu o sebe samých, lebo ich rodičia a okolie „zbožňovali“ tak, že sami seba naozaj považujú za tých, čo si všetko môžu dovoliť, teda za akýchsi bohov na zemi. Ďalší sú zas poznačení tým, že ich život je tak riadený vôľou rodičov (alebo jedného z nich), že sú pre nich ako bohovia, ktorých predstavám netreba odporovať, ale ich treba len naplniť. Zachariáš s Alžbetou boli však ľuďmi, ktorí nepodriadili život iba ľudským zvykom a učia sa odmietať zaužívanú tradíciu voľby mena pre svojho syna. Podstatný v ľudskom živote je totiž rozmer milosrdnej lásky Boha, ktorá pretvorí každý ľudský život otvorený Pánovmu pôsobeniu. Pánovo milostivé pôsobenie pri Jánovom zrode chcú vyprosiť pre celý jeho nasledujúci život a to podľa Božej, nie ľudskej logiky. V tomto svetle stále viac oceňujem liturgické obetovanie pokrsteného dieťa, ktorého text pri príprave s rodičmi a krstnými rodičmi vždy rád preberám ako podstatný bod našej spoločnej prípravy. Rodičia v ňom žiadajú, aby Pánovo požehnanie v dieťati prinášalo tieto plody – jeho život má byť: 1. Bohu na slávu, 2. Jemu na spásu 3. Rodičom na radosť a 4. Celému svetu na osoh. Presne takúto postupnosť Jánovho života v krátkosti zhrnie aj evanjeliu sviatku:

 

Lucia: Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou.

Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“

Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“

Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.

Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.

(Lk 1,57-66.80)

 

Jánovi rodičia sa spolu so svojím synom stanú znamením Božieho oslobodzujúceho konania. Ján sa učí rásť v moci Ducha a spolupracovať s Pánom, ba nakoniec on ukáže na Božieho Baránka, ktorý nám Otcovu milosrdnú lásku naozaj osobne prináša. Rodičov aj ich deti až po dnes volá Pán na to, aby zjavovali prítomnosť milosrdnej lásky v Ježišovi Kristovi. Ján je najväčším prorokom, na ktorom ukázal Pán svoju milosrdnú lásku ľuďom. Zároveň je prorokom, ktorý ukáže priamo na osobu Ježiša. V ňom totiž odkazy dosahujú svoj cieľ, on je znakom, ktorý prítomnosť milosrdného Boha medzi ľuďmi označí. Nech aj ja som vyvolený a určený na ohlasovanie Boha milosrdne prítomného medzi nami v Ježišovi.

Neprekážať Duchu Svätému…

 Marián Bublinec  ,
jún 232018
 

Čítal som kedysi bájku o koňovi a muche. V bájke sa hovorí o tom, ako kôň ťahal do kopca ťažký voz a gazda si iba driemal a nepoháňal. Bol rád, že idú pomaličky. Muche to však nedalo pokoja a rozhodla sa koňovi pomôcť a tak ho zo všetkých síl štípala, bzučala mu okolo uší a tak ďalej. Až sa zahnal a chvostom sa mu podarilo ju prizabiť. Zomierala so strašnou krivdou na duši, že ona je tá, ktorá zabezpečuje aký taký pohyb voza. Teraz bez nej to úplne všetko zastane. Jednoducho to nepôjde ďalej. A nikto jej to nechce uznať. Aspoň in memoriam jej mohli niečo udeliť, ale nič. Dá sa to aplikovať na tento svet okolo nás, asi aj na nás samých. To je najistejšie. Začať od seba.

Prečo ale takýto úvod? Na evanjeliu, ktoré čítame na 11. nedeľu v období cez rok ma oslovuje veľa vecí, ale najviac zo všetkého veta, ktorá hovorí o Božom kráľovstve. Je to s ním tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.

V tomto uponáhľanom, preorganizovanom a ulietanom čase, v tomto čase stále nových pastoračných plánov, seminárov, hodnotení, v tomto čase nových kníh a nových rád a postrehov, mi z tejto vety zaznieva pohoda, pokoj, oddych, usporiadaná práca a hlavne uvedomenie si toho, že to najdôležitejšie nezávisí od nás. Niekedy mi to príde, akoby sme si mysleli, že to ide iba preto, lebo sme tu my, lebo my bzučíme a štípeme všetkých okolo seba. Preto sa ešte vôbec niečo hýbe.

Nádhera tohto evanjelia hovorí, že si treba aj ľahnúť, aj oddýchnuť. V noci sa vyspať, ráno vstať. Zasiať  dobré semeno, teda Božie slovo, neriešiť zem, lebo to nie je môj problém. To je problém toho, kto prijíma. Som zodpovedný za to, čo dávam, nie za to, čo s tým kto urobí.

Príbeh Petra u Kornélia končí tým, ako Peter videl veľké Božie veci, ktoré sa diali na pohanoch. Keď sa obhajoval v Jeruzaleme, nakoniec položil otázku: Kto som ja, aby som prekážal Duchu Svätému? Filip, ktorý pokrstil eunucha etiópskej kráľovnej neriešil kde pôjde na prvé sv. prijímanie, na birmovku tam v tej Etiópii… Zasial dobré semeno a šiel si ľahnúť, alebo šiel ďalej. Semeno klíčilo a vzrastalo a nikto z nás ani nevie ako. Tak aj sv. František Assiský. Keď počul hlas: František oprav môj dom. Tak nemyslel na Cirkev, nemyslel na lateránsku baziliku v Ríme. Myslel na rozpadnutý kostolík v lesoch pri Assisi. A to je na tom krásne. On nebol muchou, ktorá si myslela, že to na mne stojí a práve preto to na ňom stálo. Práve preto bol Bohom pozvaný aj k tomu, aby pomohol opravovať lateránsku baziliku. Nie iba opravovať, ale držať ju, aby vôbec nespadla.

Čo by to mohlo povedať nám dnešným ľuďom?

Na jednej strane je veľmi dobre, keď vieme byť aktívni, keď hľadáme nové cesty, keď sa pýtame, kde a ako môžeme pomôcť. Na druhej strane nejdeme už niekomu na nervy týmto svojím postojom? Ako to riešiť?  Asi práve tou radou, ktorú dáva Kristus. Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty iným, alebo čo chceš, aby robili tebe rob aj ty iným. Ako to zistím? Tak, že sa spýtam, že pozorujem toho druhého a viem, čo by asi potreboval. Nekupuj nikomu pizzu preto, že chutí tebe. Spýtaj sa akú by chcel… Vedieť počúvať, čo kto potrebuje.

Pokora srdca nám povie, že nie sme tí, od ktorých to všetko záleží. Pokora srdca povedala Františkovi, aby šiel opravovať starý kostolík a nechcel riešiť celosvetové a celo cirkevné problémy. Počúvať v pokore srdca.

Vytvárať atmosféru v ktorej by sa dalo rásť. Nikto neurýchli rast tým, že na niekoho namieri revolver a povie „rasť“, lebo strelím. Dokonca ani nevieme veľmi vymyslieť imperatív na to, aby sme niekomu rozkázali, aby rástol. Východniari vraj majú roštni.  No aj tak je to málo účinné. Kedy ale niečo rastie? Keď je dostatok vlahy, dostatok slnka, tepla, hnojiva v zemi. Keď všetko ide ako má. Keď sa niektorých rodičov spýtate, ako vychovali svoje deti, tak vám povedia, že ani nevedia. Nezačnú vám dávať pedagogické rady. Možno niektoré zásady, ale hlavne vedeli vo svojich rodinách vytvoriť prostredie, atmosféru, aby semienka, ktoré sú v ich deťoch, a ktoré do nich aj oni zasievali, aby mohli rásť. Láska, pokoj, bezpečnosť, istota.  To všetko pomáha, aby sme v noci mohli spokojne spať. Ráno, aby sme vstali, zasiali dobré semeno a potom sa venovali inej práci a semienko bude rásť a prinesie najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase.

Začali sme koňom a muchou. Prajeme všetkým koníkom, ťahačom, aby to vydržali s muškami a prosíme všetky mušky, aby si prekontrolovali, či ich až tak treba a či by aj nejakým iným spôsobom nevedeli pomôcť, aby sa nám lepšie žilo na tomto svete…

 

 

 Staršie príspevky