okt 252018
 

Pri stretávaní sa s mladými ľuďmi si častokrát hovorím, ako títo mladí dobre vidia. Málokto nosí okuliare. A keď spolu rozprávame dlhšie, vyjde najavo, že s tým ich zrakom to nie je až také slávne. Nosia totiž mnohí šošovky.

            Dnes sa spolu pozrieme na Božie slovo 30. nedele v roku B. Opäť je to z evanjelia sv. Marka. A práve v ňom sú dve dôležité slová, ktoré sa často opakujú. Prvé je slovo ísť – vlastne celé evanjelium je cestou Ježiša do Jeruzalema. A druhé slovo je: vidieť, pozerať – evanjelium nám odkrýva dynamiku pozerania sa a videnia a porozumenia tomu, kto je to Ježiš a čo to znamená, že je Mesiáš, Boží Syn. Celé Markovo evanjelium zjavuje dobrú zvesť – Ježiš je Boží Syn, Boh. Súčasne odkrýva i pomalosť ľudí pri prijímaní tejto správy a ťažkosť uveriť v túto skutočnosť. Evanjelium, ktoré od začiatku opisuje ťažkosti chápania, videnia podstaty vecí a vzťahov a veľkosti Boha, ktorý sa stal tak malým. Sú v ňom dve epizódy o uzdravení slepcov, teda o nadobúdaní zraku a dnes sa budeme venovať druhej z nich.

            Najskôr sa však na chvíľu pozrime do prvého čítania. Aj tam sa hovorí o slepom a o kráčaní po ceste.

Toto hovorí Pán: „Plesajte, plní radosti pre Jakuba, jasajte nad prvým z národov; ohlasujte, spievajte a vravte: ‚Zachráň, Pane, svoj ľud, zvyšok Izraela.‘
Hľa, privediem ich späť zo severnej krajiny a z končín zeme ich zhromaždím. Bude medzi nimi slepý i chromý, spolu ťarchavá aj rodička: vráti sa sem veľké spoločenstvo.
Prídu s plačom, dovediem ich v poníženej prosbe a budem ich viesť cez potoky vôd, rovnou cestou, nepotknú sa na nej, lebo ja som Izraelov otec a Efraim je môj prvorodený.“   Jer 31,7-9

            Prorok Jeremiáš nás pozýva dívať sa do budúcnosti optimisticky. Vyzýva k radosti. Aj preto, že pripomína, že Boh si neprišiel zhromaždiť svoj ľud len s tých vyvolených, najlepších, múdrych a zdravých. Nie, povedal, že privedie k sebe aj tých, ktorí ešte nevidia, ktorí sa ešte nenaučili dobre chodiť. A mnohí z nich prídu s plačom, teda s ľútosťou nad svojou minulosťou a možno aj prítomnosťou a predsa ich Boh bude viesť tak, aby sa na ceste nepotkli. Hoci nepôjdu po širokej a pohodlnej ceste, ale po ceste úzkej a krivej.

            Vieme, že Ježiš učil v podobenstvách. A napriek tomu konštatoval, že hovorí aby ľudia hľadeli, hľadeli a nevideli. Mk4. Neraz sme spolu tohto roku preberali tajomstvo neschopnosti vidieť tých, ktorí boli Ježišovi blízko: rodina, príbuzní alebo aj jeho učeníci. Aj im neraz povedal: máte oči a nevidíte? Mk 8,14-21 Najmä to bolo markantné v príbehu po rozmnožení chleba. Potom tu ešte máme bezmenného slepca pri Betsaide. Akoby jeho pomalé získavanie zraku pripomínalo postupné získavanie videnia a porozumenia jeho učeníkov. (Za koho ma pokladáte vy?)

            Poďme si ale spolu vypočuť, druhý príbeh o uzdravení slepca. Slepého žobráka, ktorý ako jediný volá na Ježiša menom a sám má meno. Príbeh Bartimeja z Jericha stojí za pozorné počúvanie.

Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“
On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste.                                                Mk 10,46-52

Počuli sme, že slepého žobráka ani nemal kto priviesť k Ježišovi – na rozdiel od toho pri Betsaide. Bol odkázaný sám na seba a tak keď počul, že ide okolo Ježiš Nazaretský, rozhodol sa iba na základe svojej intuície, že ide okolo niekto, kto ho zachráni. Niekto, kto sa nad ním zmiluje. A rozhodol sa kričať. Ľudia okolo neho mu hrozili aby mlčal. Ale on sa nedal. Kričal ešte väčšmi. Zmiluj sa nado mnou. Boh je nielen milosrdný, on je milosrdenstvo. Boh ako otec ktorý počúva krik svojich detí sa v Ježišovi zastavil. A poslal ľudí aby ho zavolali. Ježišovo volanie aj k nám často prichádza cez druhých. Išli ho teda zavolať a hovoria mu, aby bol dobre mysle, aby sa nebál. A zaznieva to dôležité slovo: Vstaň! (Prebuď sa ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus) Ďalej ma oslovuje to, že slepec odhodil plášť. Jediné čo mal. Žobrácky kabát je ako skriňa v dome. Všeličo sa v ňom skrýva. Je to možno posteľ, na ktorej sa spí, perina, ktorou sa prikrýva. A žobrák sa vzdal jedinej istoty, ktorú ešte mal. Urobil to bez toho, že by ho o to niekto žiadal. Aký je to nepomer voči bohatému mladíkovi, ktorý pribehol za Ježišom. Toho Ježiš žiadal, aby sa vzdal bohatstva, ktoré považoval za svoju istotu, a on to urobiť nevedel a nechcel. A odišiel od Ježiša zarmútený. Keď sa ocitli Ježiš a Bartimej slepý žobrák zoči voči, Ježiš hoci ho počul kričať sa ho znovu opýtal otázku, ktorú predtým položil aj svojim dvom učeníkom: Jánovi a Jakubovi. Je to azda rozhodujúca otázka tohto evanjelia. Jakub a Ján – tí nevedeli, čo chcú. Slepý žobrák to vedel. Aby som videl. Presnejšie, aby som mohol znovu vidieť, aby som videl hore. Pozerať hore, znamená uzrieť Ježišov kríž a na ňom toho, ktorý darúva spásu. Pozerať a kontemplovať Ježišovu tvár sme často vyzývaní aj my všetci.

            Nakoniec si všimnime, že Ježiš neurobil žiadne gesto. Len skonštatoval, že zázrak sa už stal. Povedal: choď, nie viď… tvoja viera ťa zachránila. Áno, bola to viera, ktorá sa nenechala znechutiť ani odradiť či zastrašiť rozličnými vonkajšími vplyvmi. Vedel zanechať to málo, čo mal. Tento človek reprezentuje charakterové vlastnosti, ktoré by mal mať Ježišov učeník: niekto, kto je nezávislý na svojich istotách, niekto, kto má neoblomnú vieru, niekto, kto túži vidieť a znovu získať zrak. Vidieť a porozumieť ako je to s Mesiášom a s jeho – Božím kráľovstvom. Ale ani to nestačí. Ešte je dôležité vidieť a rozumieť, aby som mohol nasledovať. A tak to bolo aj s Bartimejom. Ježiš mu nepovedal: a teraz poď za mnou. Ale choď. Napriek tomu bývalému slepcovi bolo jasné, že ak nechce znovu stratiť schopnosť vidieť, potrebuje ísť za Ježišom. Nasledovať ho, kráčať za ním. A tak teda od Ježiša neodchádza. Táto skúsenosť záchrany mu pomáha rozhodnúť sa pre to, aby sa cesta jeho života vinula v blízkosti Záchrancu. A tak je to aj s nami. Aj my sme slepí. Potrebujeme vidieť. Zbavovať sa závislosti na našich istotách. Budovať sa vo viere a túžiť vidieť lepšie ako doteraz. A nasledovať Ježiša.

         Nech nás povzbudí príbeh jedného slepého maséra, o ktorom hovoril páter Elias Vella. Pracoval pre ľudí, rozprával s nimi, povzbudzoval a modlil sa za nich. Mnohí sa na jeho príhovor uzdravili. Jeden sa ho spýtal: prečo sa nepomodlíš aj za seba, aby ťa Boh uzdravil zo slepoty? On povedal: To ma ešte ani nenapadlo. Stretávam mnoho ľudí, ktorí nevidia zmysel svojho života, majú svoje trápenia o ktorých mi hovoria, stratili robotu, rodinu, zdravie a tak sa im snažím pomáhať. Ja mám prácu, mám rodinu, dobrých priateľov, tak mi ani nezvýšil čas začať sa za svoje uzdravenie modliť. Veď mám toho toľko a ostatní ani to.

            Čo my odpovieme Ježišovi, keď sa nás v nedeľu opýta: Čo chceš aby som ti urobil?

okt 202018
 

Človek je stvorený na Boží obraz. Sú to veľké, silné slová. A aj zaväzujúce. Našim poslaním je to „božské“, to, čo nás odlišuje od ostatnej prírody, rozvíjať. Napríklad človek ako jediný na svete je schopný rozmýšľať, poznávať rozumom. A teda nie  je jedno, či sa vzdelávame, múdrieme, alebo zostávame hlúpi. Vrcholnou našou schopnosťou, ktorou sa najviac môžeme stať podobní Bohu je naša schopnosť milovať. Veľmi zaujímavá je však aj schopnosť túžiť. Túžiť a snívať, to je dar od Boha, božská vlastnosť, a tiež ju máme rozvíjať, zušľachťovať.

K tomu, aby sa stal človek veľkým a naozaj úspešným, je potrebné mať nielen talent, ale aj vôľu, túžbu niečo dosiahnuť. Bez toho to nejde. Koľko je žiaľ medzi nami ľudí vyhorených, ktorí len prežívajú. Aj mnohí mladí sú len „starcami“ bez ambícií, bez snov. Ale aké je to nádherné, keď sa nájdu aj veľmi starí ľudia, ktorí sú ešte plní túžob, a dokonca ušľachtilých túžob, pretože u nich sú tie sny prepojené so životnou múdrosťou…

Mal som starkú – múdru ženu. Keď sme sa jej opýtali, aký darček by chcela na narodeniny, alebo pod stromček, vždy povedala, že ona nič nepotrebuje, že všetko má… A predsa vedela túžiť… Maličkosti, ale predsa… Keď som bol seminarista, zvykla mi spomenúť: Ja som už taká spokojná, ja už od Pána Boha nič nechcem, len by som sa ešte rada dožila tvojej vysviacky. A dožila sa… Potom mi ešte pošepkala: „Ešte by som rada videla, kde pôsobíš (bolo to v zahraničí, dosť ďaleko), no a potom už môžem zomrieť…“ A navštívila ma, a prežila… Ešte do Ríma by som sa rada niekedy dostala… Aj tam bola… A takto sa dožila 94 rokov krásneho, ťažkého, ale naplneného života…

Vedieť túžiť je dôležité. Ale dôležité je aj to, aby sme túžili po správnych veciach. Evanjelium nás učí, ako byť naozaj ľuďmi, učí nás teda aj, ako a po čom túžiť…

Veľmi sa mi páčila veta od jedného talianskeho autora: Svätosť neznamená vyhasnutie vášne, ale jej konverzia, premenenie. To, že Zebedejovi synovia túžili a že si išli za svojim cieľom, to nebolo zlé… Naopak, to je prvým predpokladom úspechu vo všetkom, aj v samotnom živote. Zlé bolo, že nevedeli, po čom túžia… cieľ, na ktorý sa zameriavajú, ten mali zmeniť.

„Čo chcete, aby som vám urobil?“ My to vieme? Čo hovoríme Pánovi v našich modlitbách?

Obyčajne to vieme, vieme radiť Bohu, čo má robiť, čo bude to správe, ako by sa mal rozhodnúť. Robíme si z Boha plniteľa našej vôle bez toho, aby sme si uvedomili, aké je to zvrátené…

Veríme v Boha múdreho a milujúceho. Prečo teda neuveríme, že nech by sme sa akokoľvek ponamáhali, nikdy pre seba nevymyslíme nič lepšie, ako vymyslel on… Miluje nás viac, ako my sami seba. Verím, alebo nie?

Prosba dvoch bratov bola pochopiteľná, dokonca aj nábožná, lebo bola plná dôvery v Ježišovo víťazstvo. Dokonca bola aj istým spôsobom múdra, lebo chcieť byť veľkí v Božom kráľovstve je dobré. Ale tadiaľto cesta k veľkosti nevedie…. Skratky neexistujú…

Zaujímavá a tiež pochopiteľná bola reakcia kolegov… Hnevali sa… Prečo? Zrejme preto, že neboli odlišní, len boli predbehnutí. Zazerali, ale zrejme nie motivovaní láskou, nie ľútosťou nad tým, že si ich kamaráti svojim postojom ubližujú.

A tak aj jedni, aj druhí potrebovali počuť slová o tom, ako sa človek môže dopracovať k ozajstnej veľkosti. A síce cestou služby, cestou posledného. Tou cestou, ktorou sa vydal on sám. A zjavuje nám tu jedno z najprekvapivejších zjavení Boha, asi najnečakanejšie meno Boha: Sluha. A toto je mentalita jeho kráľovstva, v ktorom ak chceme mať miesto, musíme ju prijať: Byť sluhami.

Nemôžem si poslúžiť druhými, ale slúžiť… Neznamená to byť naivný, nechať sa zneužívať, podporovať darebáctvo, ale autenticky slúžiť životu, osobám v rozvoji ich človečenstva… Nehľadať seba, ani svoj prospech…

Potrebujeme sa, hoci moderný svet nám chce nahovoriť, že nikoho nepotrebujeme. Boh nás stvoril takých – odkázaných na druhých,  a je to dobre, všetko ostatné je ilúzia.

Obyčajne keď sa človek narodí, tak dostane do daru ľudí, ktorí sú jeho, sú tu pre neho – rodinu a rodinných priateľov. Neskôr si sám vytvára svoj okruh ľudí – založí si vlastnú rodinu, nájde vlastných priateľov, pestuje vzťahy. Tam máme možnosť prakticky milovať, teda realizovať sa ako Božie stvorenia.

Empatického človeka trápi, keď vidí ľudskú biedu a utrpenie. V útulku pre ľudí bez domova, kde teraz bývam a pracujem, toho utrpenia vidíme naozaj neúrekom. Osobne sa ma vždy dotkne veľmi silno, keď stretnem človeka, ktorý nikomu nechýba. A ktorý by asi ani nechýbal, keby ho nebolo. To je podľa mňa jedna z najväčších možných ľudských tragédií. Ten človek sa musel kedysi dávno vydať veľmi zlým smerom, keď sa dostal až sem.

Aby sa nám to nestalo, tak sme pozývaní aj týmto evanjeliom na život služby, urobiť zo seba dar, ako to urobil aj Ježiš sám. Vieme túžiť? Zatúžme po tomto.  A modlime sa, aby sa napĺňala vždy len vôľa milujúceho Boha.

okt 132018
 

Liturgický rok nám vo svojom behu ponúka chuť Tajomstiev Kristovho života pri slávení jeho sviatkov, alebo chuť tajomstiev jeho učenia. Táto 28. nedeľa v cezročnom období je ponukou ochutnať Božiu múdrosť.

Múdrosť je tu predstavená vo svojej podstate. Teda ako niečo, čo človek nachádza, k čomu dospieva v námahe svojho ľudského putovania a zároveň si uvedomí, že je to nie výsledok jeho práce, ale dar, ktorý dostal navyše. Je to ako zvláštny dar z láskavosti toho, kto ho dáva. Nie je to zaslúžená odmena – nijaké extra body za rýchlostnú prémiu v cyklistickej etape, ani príplatok za nadčasy a prácu navyše. Je to premena srdca, ktorú získava človek, keď sa vytrvalo učí dôverovať Bohu. Objaví ju, keď sa namáha budovať s Bohom vzťah.

Našou námahou pri práci sa usilujeme dosiahnuť jej odmenu, jej výsledok. Výsledkom môže byť vyrobená vec pre náš úžitok, ako nábytok, alebo niečo pre zábavu a rozhľad ako je televízor. Môže ním byť vypestované chutné ovocie, ale aj vytvorenie pekného umeleckého predstavenia… a môže to byť aj finančný zisk, za ktorý sa dúfame získať niečo dobré pre seba samých alebo našich drahých. Okrem týchto odmien však má človek nádej, že od života dostane niečo viac.

Prvé čítanie je tejto nedele je prosbou o múdrosť. Nevyrovná sa jej žiadne bohatstvo sveta, ba žiadne dobro, ktoré svet ponúka. Je svedectvom, že múdrosť je prameňom všetkých ostatných dobier. Veľmi pekne to vyjadruje Žalm 90 a z neho vychádzajúca prosba, ktorú ako veriaci túto nedeľu v liturgickom zhromaždení pri bohoslužbe slova spoločne prednášame: „Obdaruj nás, Pane, múdrosťou srdca.“ˇ

Ba mohli by sme nie len počúvať, ale modliť sa, prosiť slovami žalmu o múdrosť pre nás: (por. Ž 90, 12-17)

Dnes však nie je v móde prosiť si o dar múdrosti. Ľudia pochybujú, že viera je na pomoc v problémoch dnešného sveta a že dávať radosť.  Viera skôr zakazuje práve tie veci, z ktorých pri všetkých ťažkostiach ešte nejaké potešenie máme. Neveríme, že rastom Božej múdrosti v nás dostaneme ostatné dobrá života. Múdrejšie sa zdá podržať si to, na čo sa môžeme spoľahnúť, že mi dá akú – takú istotu potešenia. Bolo by predsa hlúpe zbaviť sa toho, čo mi dá nejakú radosť, ak žijem vo svete, ktorý mi radosť skôr berie ako dáva. Aj viera, ba sám Boh je podozrivý z tohto voči ľudskej prirodzenosti neprajného úmyslu. Niekedy mám z ľudí dojem, že takto vidia náš svet a vieru i Boha v ňom. Nehľadáme poučenie od Boha. Skôr vyhľadávame učiteľov pre svoje rôzne jednotlivé potreby. To je múdrosť moderného človeka. Sám si zabezpeč potešenie alebo naplnenie osobných túžob, o ktoré sa nik iný nevie a nechce postarať. Ak to hneď nedokážeš sám, možno sa ti to podarí s pomocou iných, alebo s pomocou peňazí… Uži si, čo sa dá, navštív každé miesto, ktoré chceš. Spoznaj čokoľvek, čo považuješ za zaujímavé. Dopraj si na čo máš chuť. Špeciálny tréner môže byť tvoja výhra, keď poznáš svoje slabé miesto alebo veľkú nenaplnenú túžbu. V problémoch s nadváhou ti pomôže dietológ alebo kondičný tréner, tak ako pomáha športovcovi nastaviť telo na najvyšší výkon pri športovom podujatí. Možno už ani nevnímame, ako sa stále točíme v kolotoči takýchto príležitostí, alebo zabehnutých príjemných rituálov. Partie mladých mužov i chlapov si vedie dopriať spoločný šport so vzájomným ubezpečením, že sa starajú o svoje telo. Potom využijú príležitosť a idú na žúr s alkoholom a cigaretami, či inými telo povzbudzujúcimi prostriedkami. Čo môže byť lepšie ako pocit, že si po jednom potešení môžu dopriať hneď ďalšie. Možno nie je také zlé ako vyzerá. Príjemná chvíľa prejde a ostane po nej akýsi smútok.

Boh nás učí rátať naše dni a s ich plynutím väčšina obyčajných ľudí badá, že na naplnený život nestačí hromadenie potešení. Že život, ktorý sa z nich skladá, ostáva životom prehlbujúceho sa smútku. Vo chvíľach precitnutia sa mnohí aj začnú obzerať po učiteľovi života. Nie po dočasnom kondičnom trénerovi. Zatúžia po niekom, kto vidí za hranicu pozemského života, kto vidí pokračovanie – večnosť. O jednom takomto nespokojnom hľadačovi je príbeh evanjelia tejto nedele: (Mk 10, 17-27)

Podľa Matúšovho evanjelia je to mladý človek. Tu u Marka to nie je jasné. Jasné je to, že tento človek hľadá učiteľa. Nemá to byť len príležitostný a dočasný tréner pre jednu oblasť. Ten, ktorého stretávame v evanjeliu hľadá učiteľa života. Hľadajúci človek na sebe pozoruje, že jednotlivé dobré a potešujúce veci nenapĺňajú jeho srdce radosťou a pokojom.

Rozhodne sa dať dôveru Ježišovi, o ktorom už iste skôr počul a osloví ho „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“.

K viere má iný postoj ako ľudia, ktorí chcú od Boha v modlitbe prosiť o tie jednotlivé potešenia. Jeho majetok mu umožnil dopriať si nasýtenie túžob, ktoré v sebe spoznal.  Naplnený ľudský život však takto neprišiel. Aj pri spoločensky poctivom rešpektovaní základných morálnych pravidiel desatora, na ktoré sa ho Ježiš opýta, nenachádza pokoj srdca a zostáva v smútku. Preto sa Ježiša pýta, čo je to, čo mu ešte chýba. Pripúšťa, že je tu niekto, kto mu plnosť života v radosti môže dopriať. Verí, že mu Ježiš môže pomôcť. Prekvapivo jednoduchá Ježišova odpoveď ho volá k zrieknutiu sa majetku. „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“

Nejde tu o právny akt zbavenia sa hmotného bohatstva. Ide predovšetkým o oslobodzovanie srdca, zotročeného a zviazaného prísľubmi pozemských istôt. Toto zotročenie nepochádza z majetku samého. Je spojené s ľudskými túžbami a vlastnými plánmi, ktoré nepočítajú s Božou prozreteľnosťou a starostlivosťou o človeka. Je to pozvanie k múdrosti viery, ktorá nehľadá iba vonkajšie zachovanie príkazov. Múdrosť viery kráča k dôvere. Krista nasledujem budovaním osobného vzťahu. Spoliehať sa na neho a nasledovať ho, znamená veriť bohatstvu, ktoré získavam poslušnosťou voči nemu.

O človeku, ktorý s otázkou prišiel, sa hovorí, že na neho Ježiš pozrel s láskou. Teda pohľadom, ktorým hľadel na svojich učeníkov. S touto láskou hľadí na každého človeka, ktorý hľadá múdrosť srdca. Jeho ponuka vstúpiť do vzťahu má svoje nároky. Zároveň je však liekom pre ľudské srdcia naplnené smútkom. Mnohí dnes pri požiadavkách evanjelia zosmutnejú a v smútku odchádzajú. Váhajú s prijatím daru múdrosti. Hľadanie čím častejších potešení v čase pretrvávajúceho smútku ľudí zdôrazňuje potrebu života podľa Božej múdrosti. S Božou múdrosťou sa dočasné smútky menia na trvalú radosť, keď „budeme jasať a radovať sa po všetky dni nášho života“. Ježiš s láskou hľadí a sprevádza každého človeka, dospelého i mladého, ktorý si kladie otázku, ako kráčať k plnosti života a k plnosti ľudskej radosti. S láskou prijíma za učeníka každého, kto o dar Božej múdrosti prosí.

okt 052018
 

Téma, ktorú pred nami otvára evanjelium 27. nedele je veľmi bohatá a dalo by sa z nej navariť veľa a veľa večerí, ale my môžeme iba jednu. Okrem toho máme ako kuchári dosť veľký problém, pretože varíme, varíme, ale v probléme manželstva sa pohybujeme iba teoreticky. Na druhej strane sa ale môžeme aj spýtať: Kto pozná viac príbehov krásnych a vydarených manželstiev, ale aj smutných a skrachovaných ako kňaz? Aj keď iba z rozprávania. Človek však nevie všetko zažiť, môžeme počúvať a nechať sa poučiť. Asi nemusí byť lekár chorý na rakovinu, aby sa snažil pomôcť, prípadne i pomohol niekomu, koho rakovina ničí. Z čoho teda chceme variť? Započúvajme sa do slov evanjelia podľa Marka.

Pristúpili farizeji a pokúšali Ježiša. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku. On im odpovedal: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ Oni vraveli: „Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť.“ Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“

             Farizeji pristupujú k Ježišovi, aby ho pokúšali. Pýtali sa, či sme muž prepustiť manželku. On im odpovedal po židovsky – protiotázkou… Čo vám prikázal Mojžiš? Mojžiš dovolil napísať priepustný list…  Pán Ježiš sa pýta, čo Mojžiš prikázal, oni odpovedajú, čo Mojžiš dovolil.  Spravidla to chápeme tak, že keď už muž so ženou nevedel vydržať a pre nejakú príčinu ju chcel poslať od seba preč, tak jej dal priepustný list. Práveže to tak nebolo. Bolo to tak, že židovskí muži odohnali od seba manželky a priepustný list im nedávali. Žena bola vtedy stratená, pretože nebola slobodná, stále patrila mužovi, ktorý ju odohnal. Ak sa náhodou dala dokopy s iným mužom – tak bola cudzoložnica a mohla byť ukameňovaná. Do toho vstúpil Mojžišov predpis a ten hovoril: Ak už ženu od seba odoženieš, musíš jej dať priepustný list.  Ten jej pomohol, aby nejako vedela aj ďalej prežiť. Mojžiš teda zasiahol do rozbehnutej praxe a trošku zmiernil dopad prepustenia pre ženu tým, že vymyslel priepustný list. To spravil pre tvrdosť srdca…

Ale Boh to chcel inak… Pán Ježiš mení prístup. Nedáva skratky a rýchle riešenia. Pri uvažovaní nad problémom sa nedá zatiahnuť do hry: Je to tak, alebo tak. Pýta sa ako to chcel Boh. Najskôr sa spýtajme ako to plánoval Otec. Ak to pochopíme, budeme si vedieť dať odpoveď na otázku smie, či nesmie. Ako to chcel Boh? Započúvajme sa do textu z knihy Genezis, ktorý nám hovorí o prvotnom Božom pláne. O tom, čím je muž pre ženu a žena pre muža. Pozrime sa na nádherný sen, ktorý Boh pre človeka vysníval, keď dal mužovi ženu a žene muža. Potom trošku pochopíme odkiaľ sme padli a kam sme padli ak riešime priepustné listy.

Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný.“ Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetky nebeské vtáky, priviedol ich k Adamovi, aby videl, ako ich pomenuje. Lebo ako Adam nazval každú živú bytosť, tak sa ona volá. A Adam dal mená všetkému dobytku, všetkým nebeským vtákom a všetkým poľným zvieratám. Ale pomocník, ktorý by bol podobný Adamovi, sa nenašiel.

Pán, Boh, teda dopustil na Adama hlboký spánok. A keď zaspal, vybral jedno z jeho rebier a jeho miesto zaplnil mäsom. Z rebra, ktoré Pán, Boh, Adamovi vybral, utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi. A Adam zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať Mužena, lebo z muža bola vzatá.“ Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú jedno telo.

V prvom rade nie je dobre, keď je človek sám. To hovorí náš Stvoriteľ. On vie, ako je to najlepšie. Prečo bol však prvý človek sám, keď mal okolo seba toľko zvierat a vecí? Bol pánom celého sveta. Človek potrebuje medziľudský vzťah, aby nebol sám. Ten nemal. Ale prečo bol sám, keď mohol predsa komunikovať s Bohom? Asi nemohol, pretože pre vzťah s Bohom nás tiež otvára medziľudský vzťah. Potreboval pomocnicu , ale bytostnú. Žena nie je na podávanie tehál, keď muž buduje, ani iba na varenie, žehlenie. Pomoc, ktorú potrebuje človek, je pomoc bez ktorej si nepomôže. Tu doslova platí, čo si počne sám so sebou? Nič si sám so sebou nepočne.

Všimnime si ďalej, že Písmo hovorí: Nie je dobre, keď je človek sám. Nehovorí: Nie je dobre, keď je muž sám. Muž tam ešte nebol. Človek bez medziľudského vzťahu nevie ani kým je. Potrebuje pomocnicu, ženu a až cez vzťah s ňou sa dozvedá, že je muž. Kríza identity v ktorej sa nachádzame je v prvom rade kríza medziľudských vzťahov. Identitu si nevybudujem vo vzťahu so svojím psom, ani mačkou, ani prasaťom, ani kanárikom. Potrebujem medziľudský vzťah. Človek potrebuje pomoc, aby vôbec vedel kým je.

Adam sa dostal do hlbokého spánku. Svätý Ján Pavol hovorí, že to bola nuda, letargia, nemal prečo žiť. To bol ten spánok. Nebola to operácia pod narkózou, ako niektorí úsmevne hovoria. Bez medziľudských vzťahov nevieme na čo sme na svete. Nebaví nás život a obklopenie bohatstvom a všetkými možnými náhradnými vecami, či živočíchmi nám nepomôže, nevybudujeme si radosť. Zostaneme pri potešení. Ale potešenie je chvíľkové a vyprchá. Iba radosť z čistého vzťahu trvá naveky.

Vybral jedno z jeho rebier. Rebrá máme na to, aby chránili to najcennejšie, čo v sebe máme – ľudské srdce, nevyhnutné pre život. Obraz rebra je teda nádherný obraz toho, že žena má chrániť srdce muža. To je jej ďalšia nenahraditeľná úloha. Žena je tá, ktorá ochraňuje srdce muža, aby celkom nezdivel. Nedá mi nepripomenúť Andreja Sládkoviča tu pod Poľanou:

Mať žne: a kto to dieťa čičíka? Šum lístia storočných dubov; a k akej piesni chlapča privyká? Vietor duje horou hrubou; a pekná pieseň šumnej materi mladuškú dušu len s krásou mieri, aby celkom syn nezdivel: a preto potom rád on počúva aj keď Poľanou víchor predúva aj mladuchy slovenskej spev.

Keby sme mali času, ešte by sme mohli hovoriť dlho o tom, čím je žena pre muža a muž pre ženu. Teraz si skúsme znova položiť otázku: Smie muž odhodiť takýto dar, ktorý mu dal Boh? Smie napísať priepustný list a prepustiť ju ako tovar? Platí to i naopak samozrejme. Tu je problém na ktorý poukázal Kristus. Ak sa správaš k človekovi ako k veci, ako k tovaru, tak ti moje slovo nepomôže ani smieš, ani nesmieš. Pochop z akej výšky si padol, ako si totálne mimo, keď hovoríš o rozvode. Pochop, že to všetko je iba preto, že nevieš koho si dostal…

sep 242018
 

Dnešné zamyslenie začnem hádankou. Každý bežný človek vie povedať význam troch písmen v skratke s. r. o. Ale čo znamenajú tieto tri písmená pre jedného z televíznych moderátorov, ktorý sa volá Peter Hahne? On tvrdí, že kresťania sú s. r. o. = spoločenstvo radikálnych optimistov. Aj keď my ako kňazi sa niekedy dívame v kostoloch do tvári ľudí a máme pocit, že sú s. r. p.

            O radikálnosti je to aj v dnešnom Božom slove. Budeme tam vnímať správnu radikálnosť aj nesprávnu. Aj keď slovo radikálny má asi v bežnom slovníku negatívny podtón, predsa si myslím, že to základné rozlíšenie je dosť jednoduché: nesprávna radikálnosť je keď ja by som chcel radikálne meniť tých druhých. Správna radikálnosť je odpoveďou na Ježišovu programovú reč, ktorou začal svoje verejné účinkovanie. Hovorí totiž o radikálnom rozhodnutí odseknúť sa od všetkého, čo mne prekáža nasledovať Ježiša. Správna radikálnosť teda je sloboda chcieť meniť seba. Konať pokánie je totiž poriadna revolúcia, revolúcia v našom osobnom svete. Konajte pokánie a verte evanjeliu.

            Pri uvedení DOCATU – pápež František hovorí: Svet zmenia iba ľudia, ktorí sa zaň angažujú… Kresťan, ktorý v týchto časoch nie je revolucionár, nie je nijaký kresťan! To znie najmä nám Európanom na jednej strane sympaticky, my máme radi revolúcie –ale obávam sa že iného typu než nás pozýva Ježiš a než nám to pripomína pápež František. Najväčšou revolúciou je meniť seba samého, alebo ešte lepšie povedané dovoliť Bohu aby nás menil On.

              Zaujímavým čítaním je doslov Karla Skalického ku knihe historika Tomáša Petráčka: Západ a jeho víra. Používa tam jednu kapitolu z názvom: revolúcia ako interpretačná kategória európskych dejín. Teda z pohľadu, že revolúcia by mala byť zápasom za určitý aspekt slobody. Najlepšie aby tej slobody bolo viac než predtým, čo je však veľmi ľahko sľúbiť, ale oveľa ťažšie uskutočniť. Ako v spoločnosti, tak aj v nás samých je vždy niekto, kto chce brániť status quo. Nechajme to tak ako to je. Lepšie to už nemôže byť.

            Už v 1. čítaní vidíme radikálnosť, ktorá sa človeku, ktorý žije v nejakej komunite priam núka. A keď človek podľahne – nevedie to k dobrému. Pripomeňme si text z knihy Numeri:

Pán zostúpil v oblaku a rozprával sa s Mojžišom. Vzal z ducha, ktorý bol na Mojžišovi, a dal sedemdesiatim mužom starším. Keď na nich duch spočinul, prorokovali, ale viac to nerobili. Dvaja muži však zostali v tábore; jeden z nich sa volal Eldad a druhý Medad. Aj na nich spočinul duch, lebo aj oni boli v zozname, hoci nevyšli k stánku. Prorokovali v tábore. I pribehol mladík a zvestoval Mojžišovi: „Eldad a Medad prorokujú v tábore.“ Tu Jozue, Nunov syn, Mojžišov služobník a vyvolenec od mladosti, povedal: „Môj pane, Mojžiš, zakáž im to!“ Ale on povedal: „Čože, žiarliš za mňa? Kiež by všetok ľud prorokoval a kiež by im Pán dal svojho ducha!“Num 11,25-29

Počuli sme o radikálnosti, ktorou vzplanul mladučký Jozue, ale myslím, že to nie je len otázka mladého veku. Bol nejaký zoznam, ľudia boli pozvaní ísť ku stánku. Skoro všetci zo sedemdesiatich išlo, len dvaja nie. A Boh dal zo svojho ducha všetkým. Nie iba tým, ktorí nasledovali ľudské vedenie komunity. Ale aj tým, ktorí nasledovali Boha. A tomu sa Jozue radikálne bráni. Hovorí Mojžišovi: Zakáž im to! Ináč to tam asi dosť vrelo medzi ľudskou hierarchiou a charizmatickým rozmerom komunity. Lebo hoci ľudia dostali dar ducha, ktorý spôsoboval že prorokovali, tak sme počúvali, že viac to nerobili. Tomu celkom nerozumiem. Prečo nerobiť niečo k čomu nás podnecuje duch, ktorý nám bol daný od Boha? Ale to tu nechcem riešiť… Páči sa mi pohľad Mojžiša, ktorý to videl úplne inak a tak povedal Jozuemu: Prečo žiarliš? A ešte aj namiesto mňa! Ja by som si prial, žeby všetci ľudia nasledovali Boha tak, ako tí sedemdesiati starší aby im Pán mohol dať zo svojho ducha. To hovorí ten, ktorý mal za sebou skúsenosť z vedenia komunity, ale tiež dobre vedel, ako je dôležité byť sám vedený Bohom.

Aj v dnešnom evanjeliu je to o radikálnosti: správnej i nesprávnej:

Ján povedal Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ Ježiš vravel: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás. A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu. Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora. 
Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka alebo tvoja noha, odtni ju. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína. Mk 9,38-43a; 45a; 47a-48

Znovu tu máme komunitu učeníkov, ktorá je v pokušení, aby namiesto nasledovania Ježiša ľudia nasledovali ju, jej členov, apoštolov. Ján – znovu najmladší namieta vo svojom radikalizme: Videli sme, bránili sme veď „nechodí s nami“ Akoby to vysvetľoval Ježišovi, že to aj s ním nechodia… Ale v prvom rade nechodia „s nami“ ktorí chodíme s tebou. A pritom Ježiš je stredom komunity, stredom Cirkvi. Bez neho nemôžeme nič urobiť. V nikom inom niet spásy. Iba Ježišovo meno spôsobuje medzi všetkými jednotu. V Ježišovom mene Cirkev objíma všetkých ľudí a nikoho nevylučuje. Akonáhle vytiahneme nejaké svoje meno – osobné alebo aj komunitné – prichádzajú rozdelenia. Kvôli menám jednotlivcov či komunít sa rodia getá, prichádza duch straníckosti exkluzivity. Ako existuje závisť osobná, tak existuje aj závisť spoločenstva. A rodí sa veľmi ľahko, keď do stredu komunity postavíme nejaké „ja“ alebo aj nejaké „my“.

       Každé úsilie o nejaké prvenstvo komunity odhaľuje, že nám nejde o to prečo je tu vlastne spoločenstvo – nejde nám o službu druhým, ale o našu prestíž. Ján chce brániť konaniu dobra len preto, že ten, kto dobro robí „nenasleduje nás“. A pritom ten, kto miluje sa raduje z dobra druhého. Naopak, sebec sa neraduje z dobra, raduje sa z toho, že dobro vlastní, a dobro druhého mu nerobí dobre. Čo nás to učí? Že aj my tvoríme jednu komunitu, jedno „my“ teda cirkev. Ale Cirkev nemá stred sama v sebe. Nestane sa silnou, keď si urobí nejaké sčítanie ľudí a štatistiky, aby sa cítila silnejšia. Silou cirkvi, našou silou je Pán! Jemu slúžime, jeho slávu hľadáme. Často krát je tento prvotný hriech komunity nepoznaný, my sme všeličím oslepení a tak to nevidíme. A ktovie, možno práve tá naša slepota bráni príchodu Božieho kráľovstva na tento svet viac ako neprávosti tých, ktorých nazývame neveriaci.

            Správnu radikálnosť Ježiš predstavuje v slovách: odstráň zo svojho života všetko, čo ti bráni ísť za mnou. Nasledovať Ježiša, ísť za Ježišom znamená zvoliť si život! Ako ja môžem byť veľakrát prekážkou druhým k nasledovaniu Ježiša, tak aj mne môže prekážať moja ruka, noha, oko a iné veci. Namiesto toho, aby mi prinášali život, vedú ma k smrti. Radikálne to zjednoduším, ale predsa poviem: ruka ako symbol vlastníctva a brania alebo ruka ktorá láskavo darúva. Nohy ktoré si beznádejne chodia kade chcú, alebo nohy nádeje, ktoré chcú nasledovať Ježiša; oko túžby, ktoré vyhľadáva márnosti a nesie za sebou srdce, ktoré rozkazuje nohám aj rukám, alebo oko viery, ktoré ma pozýva pozerať sa na Ježiša a na jeho tvár?

            Nech nás povzbudí kúsok zo svedectva Eriky Gibello. Vyštudovala farmaceutickú školu, vydala sa za maliara obrazov, mala 4 deti, 5 domov a na krku svoj biznis ako aj biznis svojho manžela umelca. Keď ju Boh povolal do služby po stretnutí s obnovou v Duchu Svätom v roku 1975, začali sa v jej živote diať veci, ktoré potrebovala vysvetliť. Zašla za svojím farárom a ten ju vyhodil, lebo tvrdil, že sa pridala k sekte. Nevzdala sa svojej radikality, hľadala, pýtala sa, stretala sa s ľuďmi a neskôr ju vidíme vo Vatikáne, kde ju pápež Benedikt XVI pozval hovoriť o nebezpečenstve nových siekt kňazom aj laikom. Zažila pozvanie a šla radikálne za ním ale aj nasledovala toho, ktorý ju povolal.

            Modlím sa za nás, aby sme zostali radikálnymi optimistami najmä v týchto časoch, kedy na Slovensku alebo aj vo svete je veľa dôvodov, prečo nimi nebyť. Poďme za Ježišom, ktorý nás stále volá k sebe.

sep 222018
 

Verejná mienka a takisto aj názory jednotlivca sú manipulovateľné a manipulované. Je zaujímavé pozorovať, ako sú tí druhí manipulovaní, ako sú ovplyvňovaní… Samozrejme, tí druhí.. pretože JA som nad vecou, JA si viem vybrať, JA viem čítať aj medzi riadkami… A ešte jedna vec je zaujímavá: O tom, že náš názor je ten správny, že sme „nad vecou“, nikým nezmanipulovaní…, o tom sme presvedčení všetci – od vzdelancov, cez chlapov v krčme… všetci. Ale.. je to vôbec možné, zachovať sa imúnne voči manipuláciám, alebo krajšie povedané voči ovplyvňovaniu mienky?

Pretože ide o obrovskú moc a veľké peniaze, odborníci veľmi starostlivo skúmajú, akým spôsobom fungujú mechanizmy ovplyvňovania myslenia ľudí masmédiami.

Jedna zaujímavá teória sa nazýva „agenda seting“. Hovorí nám o tom, že pre ohromne významne pôsobenie na verejnú mienku ani nie je potrebné to, že by nám médiá diktovali, čo si máme myslieť, stačí len to, že nám navodia, o čom máme vôbec rozmýšľať, čo má byť pre nás témou. Keď sa zostavujú správy, aké témy sa vyberú… A v akom poradí sa o tom informuje… To určuje, čo nás má trápiť, o čom sa má diskutovať… A problémy, o ktorých sa nehovorí, akoby ani neexistovali…

S problematikou určovania tém na premýšľanie a diskusiu sa stretneme aj v evanjeliu tejto nedele.

Počuli sme, ako Ježiš nadhadzuje pred svojimi tému budúceho utrpenia, jeho vydania do rúk ľudí, zabitia a následného zmŕtvychvstania. Ježišova „Agenda seting“.

Evanjelista Marek spomína až tri Ježišove predpovede utrpenia. Táto dnešná je druhá v poradí. Prečo až tri krát? V Božom zjavení sú všetky pravdy dôležité a len ako celok vytvárajú nádherný harmonický obraz. Ale aj pri obraze sú niektoré časti dôležitejšie, sú viac v strede a bez nich by bol obraz nepochopiteľným, iné sú viac z okraja. Bohom zjavené pravdy sú všetky dôležité, niektoré sú však ešte dôležitejšie…  V dnešných médiách, novinách a časopisoch, keď sú pre autora niektoré informácie obzvlášť dôležité, zvýrazní ich, podčiarkne, alebo inak graficky zvýrazní… V časoch písania evanjelia ešte takéto spôsoby neexistovali (veď nepoznali ani interpunkciu…), preto jeden zo spôsobov zdôraznenia dôležitosti nejakej myšlienky bolo nechať ju viackrát zaznieť.

Ježiš však vo svojom „agenda seting“ nebol moc úspešný. Pri prvej predpovedi utrpenia sa stretol s otvoreným odporom, reprezentovaným apoštolom Petrom, ktorý vyjadril, že sa to nezhoduje s jeho predstavami o mesiášovi. Teraz, pri druhej predpovedi, už neprichádza odpor. Ale je tu čosi možno ešte horšie. Predstieraná hluchota a nemota. Asi nie je náhoda, že práve s hluchým a nemým duchom to mal Ježiš poriadne rozrobené.

Prečo sa nepýtajú? Evanjelista hovorí, že nerozumeli, čo to znamená a opýtať sa ho báli. Prečo? O tom by sme mohli špekulovať, a myslím, že by sme aj mali, aplikujúc tieto slová na naše životné situácie, kedy nerozumieme, nezaujíma nás, čo sa nám hovorí, nechceme sa pýtať (možno aby sme sa veľa nedozvedeli,  lebo by z toho pre nás veľa vyplynulo…), mlčíme…

Kdesi som počul peknú a múdru vetu: Univerzum neznáša prázdnotu a kde sa vyskytne, tak je hneď aj tendencia toto prázdno nejako vyplniť. Apoštoli neprijali Ježišom navrhovanú tému, tak si zvolili inú, ktoré im bola bližšia: „Kto z nich je väčší?“ Pochopiteľné, vieme sa vcítiť do ich myslenia. Veď každý z nás túži niečim byť, niečo znamenať… A v ich prípade to mohlo byť aj dosť nábožné premýšľanie: veď uverili v Ježiša ako v nového Mesiáša, verili v jeho víťazstvo… A po víťazstve príde teda, ako je to obvyklé, k novému rozdávaniu kariet, k deleniu moci. A ja predsa niečo znamenám, mám nárok! Veď som najstarší, veď som najdlhšie s Ježišom, veď som najviac investoval… Každý z nás si potrebuje niečo dokazovať, o niečom sa presviedčať, pokiaľ úplne neuveríme, že sme Bohom naozaj milovaní, zadarmo, len tak…

Stačí trochu empatie a uznáme, že napĺňanie ich ambícií bolo pre apoštolov  oveľa príťažlivejšou a bezprostrednejšou témou ako tá téma, s ktorou prišiel Ježiš. Koľkokrát máme my kňazi ten problém že témy, ktoré my ponúkame našim ľuďom, najmä mladým, sú pre nich málo lákavé, málo zaujímavé. Ale aj nás samých Božie veci tak nenadchýnajú a nezaujímajú, ako mnohé iné veci… Kde je problém? Robíme my niečo zle, alebo je Božie slovo naozaj tak fádne a slabé?

Nedávno som bol na obede. Naši kuchári varia vynikajúco, ale aj v najlepšej kuchyni sa stane, že sa občas čosi nie celkom podarí. Jednoducho, polievka bola dosť veľmi presolená… Snažil som sa to brať pozitívne, veď je milé, že nie len ja robím chyby a pokorne a pokojne som tú polievku zjedol… Ako druhý chod sme mali maďarský guláš. Rozprávkový pohľad, ako sa z knedlíkov parilo, šťavnato vyzerajúce dosť veľké kúsky čistého hovädzieho mäsa, nádherná tmavá farba, stopy po paprike a paradajkách, no rozprávka. Ale aké sklamanie… Keď som okoštoval, guláš bol bez chuti.

Presolená polievka ma urobila neschopným vychutnať si guláš, ktorý inak mohol byť skvelý.

A čosi podobné zažívame, ak sa prejedáme vecami tohto sveta, tými zlými, alebo aj tými nie zlými ale nad mieru…. potom to Božie nie je až tak atraktívne, chutné…

K modlitbe moderného človeka patrí aj ranné rozjímanie, rozmýšľanie nad Božím slovom. Takto sa človek vedome napĺňa tým Božím, dovoľuje, aby Boh bol ten, kto udáva témy, o čom máme rozmýšľať, čo má byť pre nás dôležité, akými Božie „agenda seting“. A kto je plný toho dobrého, nepotrebuje to iné.

Evanjelium potom pokračuje, ako prišli do Kafarnauma do domu. Zrejme do toho istého, v ktorom Ježiš uzdravil Petrovu svokru, a táto im bola potom schopná poslúžiť. Teraz bolo potrebné nové takéto uzdravenie. „O čom ste sa rozprávali cestou“ Pýta sa ich to nie preto, že by nevedel, ale preto, aby si sami uvedomili, čo bolo zlé.

Súčasťou modernej spirituality je pravidelné večerné spytovanie svedomia. Bolo by zaujímavé si každý večer nechať položiť otázku: O čom si hovoril cez deň? Veď z plnosti srdca hovoria ústa, hovorí Sväté Písmo. Ráno nám Božie Slovo určilo tému. A čomu sme naozaj žili? O čo sme sa snažili? Čo nás zamestnávalo? Taká bola realita o nás. A je tu možnosť napriek nie ideálnej realite urobiť krok k náprave… Ježiš vyjdúc z aktuálnej situácie im do nej priniesol svetlo. Dal im vysvetlenie, poučenie: Že byť naozaj veľkým znamená slúžiť, že medzi nami to nemá byť ako napríklad vo firme, kde je veľký ten, kto má moc rozhodovať a rozkazovať, ale skôr ako v rodine, kde sú naozaj veľkými nie deti, ktoré sú chránené a obsluhované, ale rodičia, ktorí chránia a slúžia. A prijímanie je cestou k Bohu, prijať dieťa, z ktorého nemám ani prestíž, ani zisk, a v tomto nezištnom a sebadarujúcom prijímaní dieťaťa je skoby sviatosť, kde prijímam Boha.

Na začiatku našej dnešnej úvahy sme si povedali, že zrejme nie je možné byť autonómny a nebyť ovplyvňovaný v názoroch. Skúsme teda zakončiť pozvaním, že je to milujúci Boh, ktorý nás pozýva, aby sme sa vedome nechali ovplyvňovať ním. Aj dobrou modlitbou s ranným rozjímaním nad Božím Slovom a večerným spytovaním svedomia.

sep 152018
 

Verš pred evanjeliom je v liturgii ohlasovateľom hlavnej témy Božieho slova v Evanjeliu. Pre 24. nedeľu v cezročnom období je to silný výrok sv. Pavla, apoštola v liste Galaťanom (por. Gal 6, 14): Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.

Utrpenie a kríž, je teda to, čo Boh ponúkol apoštolovi Pavlovi a ponúka svojim nasledovníkom stále. Nie málo veriacich bude poznať príslovie – „koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje“. Aby som dlho nechodil okolo objasňovania témy, ktorou sa chcem zaoberať, tak rovno uvediem, že je to spojenie utrpenia s láskou.

Chcel by som toto prepojenie zhrnúť do troch krokov – 1. láska ako ochota trpieť; 2. sklamanie z môjho osobného milujúceho utrpenia; 3. obnovenie lásky v utrpení

Najprv chcem poznamenať, aké je dôležité lásku vyjadriť milým slovom a príjemnou formou. Láska je iste vyjadrená dobrotou, nehou, láskavosťou… Očakávanie, že lásku charakterizujú iba pozitívne skúsenosti je však pre ňu nepostačujúce a nezaručujúce. Nemôžeme ostávať v naivnej predstave lásky bez ťažkostí. Je mnoho prejavov lásky, ale je tu jeden dôležitý znak, podľa ktorého lásku spoznávame jedinečným spôsobom. Je to znak utrpenia prijatého kvôli milovanej osobe a pre ňu. O ochotne, ako o prvom z troch krokov lásky je, myslím si, aj nasledujúce čítanie z tejto 24. nedele cezročného obdobia:

Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou.

Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. (por. Iz 50, 5-7)

Božie slovo nám v takejto láske často predstavuje Božích služobníkov – prorokov, ale predovšetkým samého Ježiša. A zvlášť toto čítanie z proroka Izaiáša, ktorý je ochotný znášať príkorie pre slovo, ktoré prijal od Boha. Trpieť v Božej službe nie je hanba, ale česť. O prorokovi Izaiášovi sa vraj práve z tohto dôvodu svätý Augustín vyjadril ako o evanjelistovi Starého zákona. Nový zákon predstavuje Ježiša ako Božieho služobníka, ktorý je v utrpení poslušný Bohu a často pritom použije odkazy na texty z proroka Izaiáša. Vďaka patrí prorokovi Izaiášovi za povzbudzujúci príklad jeho dôvery a vernosti Bohu. Toto biblické upozornenie však je niečím, čo vychádza z našej ľudskej skúsenosti. Poučný je pre nás pozorný pohľad na našu každodennosť. V nej sa ľudia žijúci v manželstve a rodine učia uskutočniť, čo sľúbili v príjemnom čase očakávania vstupu do manželstva, keď si idú sľúbiť toto: „Milovať a ctiť po všetky dni života“ a „neopustiť ani v šťastí i v nešťastí, ani v zdraví i v chorobe“. Niekedy manželia, alebo aj skutoční priatelia prinesú veľké obete a darujú hmotné prostriedky i čas a námahu, aby urobili všetko pre pomoc blízkej osobe. Zvlášť rodičovstvo robí ľudí vynaliezavými, nie len v tom ako urobiť deťom radosť, ale ako im pomôcť aj v každom probléme a trápení. Takého zmýšľanie vedie k uvažovaniu, ako dieťa uchrániť pred všetkým, čo je nad jeho fyzické, ale i duševné sily.

Skutočná láska má mnoho spôsobov, no nemôže medzi nimi chýbať túžba zmierniť utrpenie milovaného, chrániť ho pred ním, ba jeho utrpenie zobrať na seba. Práve ľudská skúsenosť nás však učí, ako sa aj táto dobre myslená ochota môže stať pascou. Možno sme už stretli lásku, ktorá nedovolí deťom žiaden krok mimo rodičom vyhradeného a kontrolovaného bezpečného prostredia. Takáto nadmerná kontrola sa nemusí týkať iba dieťaťa, ale aj životného partnera, či blízkeho priateľa. Niekedy nás stotožnenie sa s úlohou byť ochrancom urobí až slepými. Spomínam na ženu, ktorá sa zdôverila, že dlhý čas praktizovala vieru s dôverou v takého Boha, ktorý pred zlom ochráni jej blízkych. Nevyliečiteľná choroba milovanej osoby v rodine však jej vierou otriasla natoľko, že už nevedela dôverovať Bohu, ktorý neochránil pred utrpením jej blízkych, hoci ho o to veľmi prosila. Nemyslím si, že mám súdiť vieru tejto ženy. Neprechádza vlastne sklamaním, aké je pre dozrievanie viery nevyhnutné dnes tak, ako to bolo v časoch Ježišových? Nešiel touto cestou aj apoštol Peter, ktorému Ježiš tiež nechal čas na porozumenie toho, čo je skutočná láska?

Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“

„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.

Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene.

Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ (por. Mk 8, 27-35)

Petrov príbeh je o ochote milovať Ježiša. Ale iba táto ochota nestačí. V zápale, ktorým chcel Ježiša chrániť pred utrpením, nie len, že jeho utrpenie neuľahčí, ale ešte ďalšie pridáva. A potom musí stáť tvárou tvár voči sklamaniu. Sklamaniu z Ježišovho odmietnutia, z nepochopenia svojej lásky, z vlastného konania, ktoré sa stalo opakom a nie zamýšľaným uľahčením utrpenia jeho Majstra. Ježiš ho touto skúsenosťou nechal kráčať. Som presvedčený, že touto cestou chce Ježiš viesť veriaceho človeka.

Bohu vďaka, že s ochrancom apoštolskej viery sv. Petrom môžem skúsiť pre živú vieru nutné sklamanie. Sklamanie ako poznanie pravdy, že svojou najúprimnejšou snahou nedokážem blízkych od utrpenia ochrániť, ba že práve moje konanie ho niekedy milovaným osobám spôsobí. Vďaka pokornému prijatiu tejto skúšky Petrom, si v nej nikto nemusí zúfať.

Keď si zistil, že pre tvoje konanie namiesto útechy ešte viac trpel tvoj manželský partner, tvoji priatelia, či príbuzní, tvoje deti; keď si ako kňaz zistil, že si niečím veľmi sklamal tých, ktorým si bol poslaný slúžiť;… keď si schopný si to zrazu uvedomiť a priznať, vtedy sa tvoje srdce môže premieňať tak, ako sa menilo srdce Petrovo.

Ten, kto si uvedomil vlastnú slabosť a nedostatočnosť sa prestáva pohoršovať nad slabosťou iných a stáva sa spoločníkom v ich trápení – kríži, aby im pomáhal nachádzať zmysel stratený utrpením. Túto nedeľu v tomto roku predchádza najprv sviatok Povýšenia kríža a potom slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Máriu si v nej ctíme ako tú, ktorá pri Ježišovom utrpení, pri jeho kríži, bola prítomná takým spôsobom, akým tam byť mala. Prijíma svoju neschopnosť zabrániť utrpeniu svojho Syna, hoci by to urobila rada a zároveň mu celkom v tomto čase dáva seba. Utrpením očisteným srdcom je potechou trpiaceho Ježiša. Mária utrpenie nevysvetľuje, ale v ňom spolucíti a pomáha dať mu zmysel a je tak učiteľkou každého veriaceho človeka, ktorý sa tak ako apoštol Peter učí naplniť svoj život tajomstvom Pánovho kríža. Po kroku sklamania z mojej ľudskej slabosti, Pán pozýva kráčať v utrpení s očisteným srdcom a objavovať jeho skrytý zmysel. Prosím o také očistenie zmýšľania pre ženu, ktorú som stretol vo chvíli jej otrasenej viery, pre utrpenie jej milovaných blízkych. Prosím o vieru a lásku očistenú utrpením pre toho, kto chce v láske dozrievať.

aug 242018
 

Ja mám odmala slabší zrak. Mám takú zvláštnu chybu, že na jedno oko vidím o dosť slabšie než na druhé. Robí mi to problémy s priestorovou orientáciou a s odhadovaním vzdialeností. Ale umožňuje mi to jednu vec: Neveriť celkom svojmu zraku. Môžem porovnávať… Som si vedomý, že to slabšie oko nevidí, nevníma realitu správne… Keby som mal obidve oči rovnako slabé, veril by som tomu, že takto vidieť svet je normálne a len takto sa dá… svet je takýto. Ale zároveň mi to dáva možnosť spochybňovať sa… Možno ani to „dobré“ oko nie je ideálne, snáď ten svet je predsa iný, hádam by bolo možné vidieť ho aj ináč, lepšie… Nemôžem si byť istý, že tá moja skúsenosť je tá jediná možná, tá zaručene správna.

A užitočné je, myslím si, preniesť túto skúsenosť aj do roviny nášho „duchovného zraku“, pretože tam sme si tiež, a možno ešte viac, istí, že to, ako my vnímame svet je ten jedine správny spôsob. To, ako ja vnímam vieru, to je tá naozaj správna cesta. Áno, ochotne uznám, že nevládzem celkom žiť podľa svojej viery… (veď čo iné mi zostáva, moje hriechy ma usvedčujú), ale s vierou nemám problém. Ja verím správne. Takto by to malo byť! A je zaujímavé, že túto istotu majú všetci a tých „inak veriacich“ považujeme za tých, ktorí nepochopili. Tí menej intenzívni sú pre horlivých vlažní, pre vlažnejších sú tí horlivejší fanatikmi, iní sú pre nás neverní v liberalizme, iní zase v zadubenej konzervatívnosti… Na všetkých iných si nájdeme nejaké odsudzujúce pomenovanie, len ja som ten, ktorý verí správne. Nevládzem síce celkom tak žiť, ako verím, ale moja viera je bezchybná, nespochybniteľná…

Preto je správne, že nás Božie slovo niekedy provokatívne vyzýva, spochybňuje našu sebaistotu. Takým je Božie slovo z tejto nedele…

Prvé čítanie z knihy Jozue bolo pre mňa vždy veľmi silným. Jednak to vyjadrenie Jozueho: „Ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi.“ Aké to musí byť ohromné, keď má otec istotu v lojalite svojich. Samozrejme, rešpektujúc ich slobodu a originalitu prístupu, veď nasilu sa nedá, aj Boh sám rešpektuje slobodu človeka… Ale keď otec pozná „svojich“, má s nimi skúsenosť, vie, že sa im dá veriť a spoľahnúť sa na nich. Musí to byť „sila“, keď takto môže povedať otec rodiny, ale aj v komunite keď takto môže povedať duchovný otec. A samozrejme to platí potom aj všeobecne pre Cirkev a v prenesenom zmysle tieto slová môžeme vložiť do úst Ježiša, ktorý hovorí: Ja a môj dom sme Boží.. No a my si môžeme slobodne vybrať, že chceme byť toho súčasťou.

Druhým veľmi silným posolstvom tohto textu je vážna výzva na urobenie seriózneho rozhodnutia… Jozue stojí so svojim ľudom v Sicheme, pred vstupom do zasľúbenej krajiny. Majú do nej vkročiť. Ale Jozue ich upozorňuje, že to nie je len tak. Nedá sa vstúpiť „len tak trochu“. Ak tam chcete vstúpiť, alternatívy musíte zanechať vonku. Je to férová hra s otvorenými kartami.

A pre nás dnešných ľudí je toto veľmi aktuálne.

V dnešnej dobe je veľmi náročné byť veriacim. Ale ešte náročnejšie je byť bez viery. Ani to nie je celkom moderné, a zároveň to musí byť ťažké, žiť bez perspektívy, žiť vo vedomí, že keď naposledy vydýchnem, navždy sa pominiem. A nemať nič vyššie nad sebou, ani pred sebou… A tak dnešný človek hľadá akýsi kompromis medzi vierou a nie vierou. Vytvára si náboženstvo selektívne, šité na mieru. Ja som ten, kto si určuje, čo prijmem, a čo nie. Ale… ono to vyzerá síce lákavo, avšak nefunguje to. Takéto nie pravé náboženstvo je nebezpečné, škodí, deformuje človeka, alebo ho ľahko opustíme.

O potrebe seriózneho rozhodnutia sa hovorí aj dnešné evanjelium.

Tvrdá je to reč! Nie prvý raz. Veď keď od bohatého mládenca Ježiš žiadal, že má predať všetko, rozdať peniaze a potom sa vrátiť, neprotestovalo naše citlivé vnútro v duchu? Alebo keď na „prijímacom pohovore“ nedovolil ďalšiemu uchádzačovi o miesto učeníka, aby šiel pochovať svojho otca, nebolo to dosť tvrdé? Alebo keď žiadal, že treba milovať nepriateľov a vždy byť ochotní odpustiť, nebolo to tvrdé? Bolo. V náboženskej otázke nebolo takým problémom, keď sa žiadalo zriekanie sa. Ani náročné požiadavky novej morálky kráľovstva. Tu však Ježiš akosi „prekročil hranicu“. A to až do takej miery, že od neho poodchádzali aj jeho učeníci.

V čom bol problém? Žiadal priveľa, lebo žiadal všetko. Majú ho mať za pokrm, žiť z neho. Tí, ktorý vo vzťahu s ním hľadali len akúsi poistku života, alebo nasýtenie sa, alebo senzácie, odrazu ho majú prijať ako ozajstného Boha… teda mať v ňom zdroj, i cieľ, i náplň života. Nielen to, čo si vyberú, ale všetko. A to je problém.

Sväté písmo, najmä svätý Pavol rád opisuje vzťah Ježiša a Cirkvi ako vzťah snúbenecký, či manželstvo. Tam sa vyžaduje radikálna voľba. Človek si volí druhého, rozhoduje sa pre neho, berie ho takého, aký je, nemôže si vybrať len niečo z neho a zvyšok nechať tak… No a táto voľba zároveň zahŕňa aj zrieknutie sa všetkých možných alternatív. Je to čosi výlučné a zároveň definitívne. A niekedy to naháňa aj strach.

No bez slobody to nejde. Preto sa Ježiš pýta tých pár svojich najvernejších: „Aj vy chcete odísť?“

Stoja pred rozhodnutím. A mali veľké šťastie. Viete aké? Vráťme sa k situácii z prvého čítania. Keď Jozue vyzýva ľud, aby sa rozhodol pre Pána, alebo pre iných bohov… Spomínajú na to všetko, čo Pán pre nich urobil, čo s ním zažili, čo od neho dostali, ako ich vyslobodil a viedol… A to im pomohlo rozhodnúť sa správne. Tak isto keď Ježiš prišiel s výzvou rozhodnúť sa pre odchod, alebo ostať s ním, tiež sú si vedomí, čo pre nich znamená, čo im dáva. A to im pomohlo rozhodnúť sa správne.

Je dôležité, čomu sa venuje naša myseľ. Či sa len oplakávame, čo všetko sme opustili, čo všetko nemôžeme a nesmieme…, toto nie je dobré východisko. Takisto ak len snívame o alternatívach, čo by bolo keby… (toto je veľmi nebezpečný druh nevery v snúbeneckom a manželskom vzťahu), vtedy sme na zlej ceste.

Ale keď má človek svoje srdce naplnené vďačnosťou za to, čo všetko dostal, ak si človek uvedomuje, aký je v Božích očiach vzácny a milovaný, vtedy bude dostatočne motivovaný, ak by sa aj spontánne dostal do situácie, keď budem musieť robiť radikálne rozhodnutia. A bude dosť silný aj vtedy, keď bude musieť plávať proti prúdu.

aug 102018
 

Každý z nás pozná pocit, keď sa snažil niečo dobré pripraviť, či už to bola skutočná večera, alebo obed, alebo duchovná strava, každý z nás to pozná ako je  fajn, keď ľuďom chutí. Vraví sa, že prázdny hrniec je najlepšia pochvala kuchárky. Na druhej strane každý z nás pozná aj pocit, keď sa niečo ošomre. Šomranie je jedna z najhorších vecí, ktoré sa nám v živote môžu prihodiť. Ak šomreme my, ale aj keď šomrú iní.

Je to ako bzučanie komára, keď v noci lieta okolo vašej hlavy a všade sa chce dostať a štípe vás a štípe a zapálite svetlo a vtedy sa stratí a stíchne a keď zhasnete tak zasa a zasa. A neviete ho zabiť za ten svet. Také je šomranie na nejakú vec. Vidíte, že sa niečo deje, niekto s nafúkaným ksichtom niečo rieši úplne potichu so svojím okolím. To sa usmieva, alebo smeje a vy neviete na čom a chytá vás zúrivosť, lebo keď poviete, aby povedal nahlas, čo si myslí, tak zrazu je ticho. Ježiš Kristus je aj tu pre nás vzorom pokoja a odpúšťania a nádhernej rovnováhy, pretože pri jeho slovách židia šomrali presne tak ako kedysi na púšti.

Už niekoľko týždňov po sebe počúvame v nedeľu takzvanú eucharistickú reč v evanjeliu podľa svätého Jána. Rozdeľme si náš nedeľňajší úryvok na dve časti.  Prvá bude o šomraní a druhá o nekonečnom dare, ktorý nám dáva Kristus. Najskôr teda tá prvá.

         Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: ‚Zostúpil som z neba!?‘“

Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: ‚Všetkých bude učiť sám Boh.‘ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.

       Ježiš Kristus prichádza s ponukou. Židia ju odmietnu. Prvý dôvod odmietnutia je chyba s ktorou sa v evanjeliu stretávame často. Čo nám tu ide rozprávať z neba som zostúpil, však my ho veľmi dobre poznáme. Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn? Veď jeho otca i matku poznáme. Kto z nás nepozná tieto postoje na sebe samom? Čo mi už môže dať Ježiš? Poznám ho. Ktosi povedal, že keby sme kresťanom katolíkom ponúkli prednášku, úvahu o Ježišovi Kristovi a o diablovi a exorcizme, tak na tej druhej je napratané a o Kristovi? To už predsa všetko poznáme. Koľkí máme skúsenosť, že pripravujeme dvoch mladých na sviatosť manželstva. Jeden je pokrstený a ako sa vraví odprijímaný odbirmovaný a druhý je nepokrstený. Ako často sme svedkami toho, že ten od od od… blúdi očami po fare, poprípade ich prevracia a ten nepokrstený nielenže počúva, ale rozumie tým veciam oveľa lepšie a prijíma ich do svojho života. Až sa nakoniec stane, že sa rozídu, lebo ten nepokrstený vidí, že jeho partner so všetkými sviatosťami absolútne nechápe a nejaví záujem o veci božie.  To je to šomranie a opakovanie si pre seba: Ježiš? Tak toho predsa poznám. Učil som sa o ňom na prvé sväté prijímanie. Vedel som 50 otázok odpredu, odzadu, tak čo ešte nové mi o ňom môže niekto povedať. Takéhoto šomrania máme možno plné kostoly.

      Kristov pokoj je však nádherný. Nešomrite medzi sebou. Viem prečo nemôžete prísť ku mne. Nepoznali ste čas svojho navštívenia. Nikto nemôže ku mne prísť ako ho nepritiahne Otec. Otec učí všetkých, ale nie všetci  prijímajú jeho učenie a jeho prípravu. No každý kto počul počúval Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne.

Poznám jedného otca, ktorý hovorí perfektne tromi jazykmi. Jeho syn horko ťažko jedným. Pýtal som sa ho, či nechcel svojho syna naučiť ďalšiu reč. Veď je to veľmi dobrá investícia. Naučiť sa reč bez veľkej roboty. Otec odpovedal, že chcel, ale jeho synovi sa nechcelo. Potom v dospelosti to ľutoval, že nerozumel čo mohol rozumieť, ale bolo už dosť neskoro. Niečo podobné sa stalo asi so židovským národom. Otec ho chcel poučiť, chcel mu hovoriť aj mu hovoril, ale on odmietol počúvať, nenechal sa poučiť a potom už nechcel a snáď nevedel prijať slovo Ježiša Krista.

No niektorí boli otvorení novému slovu, ktoré bolo veľmi náročné. Ježiš Kristus pokračuje ďalej  a hovorí slová, ktoré sú dovtedy neslýchané. Vo svojej reči začne skutočne hovoriť o svojom tele, ktoré dáva za pokrm. Doteraz sa hovorilo o slove o múdrosti, ktorá pozýva ku stolu. Avšak to Slovo sa stalo Telom a tak sa ponúka nie samotné Slovo, ale Telo. Až tu sa začína skutočne eucharistická reč, keď Kristus vysloví slová, ktoré by sme si teraz mohli vypočuť.

                 Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.

          Chlieb, ktorý ja dám je moje telo za život sveta. Toto je tá veta všetkých viet v celej tejto reči najdôležitejšia. Teraz sa mení príprava na skutočný prísľub, ktorý Kristus dáva. Sľubuje chlieb, ktorý je jeho telom za život sveta. A svoj sľub splní pri poslednej večeri, keď vezme chlieb a víno a povie: Toto je moje telo, toto je moja krv. Bude lámať a dávať piť. Má to obrovský praktický dosah na medziľudské vzťahy.

Kríza medziľudských vzťahov začína tam, kde chcem žiť jeden z druhého. Avšak keď niekto žije z nás a my nežijeme z neho to je parazitovanie. Lepšie je keď ja žijem z niekoho a on žije zo mňa – to je symbióza. Avšak ani to nie je ideálne v oblasti vzájomných vzťahov. Ideálna je láska, ktorá sa daruje, ktorá sa dáva. Potrebujeme lásku nezištnú, aby sme vedeli prežívať naplno. Nie sme tu nato, aby sme žili jeden z druhého ale jeden pre druhého. Dá sa to zrejme iba tak, ak budem mať niekoho z koho môžem jesť a piť. Kto ma k tomu priamo pozýva a to je Eucharistia. Prameň lásky, ktorá sa daruje, úplne totálne a pozýva ma ku stolu. Ale potom aj ja môžem a mám milovať tak isto. Darujem sa nezištne a práve takáto lásky býva najviac opätovaná. Iba keď netúžim dostať späť tak späť dostanem. Iba keď sa viem zriecť dostávam stonásobne. Iba keď nič nechcem tak všetko mám.

Eucharistia je obrovský dar, ktorý potrebujeme do medziľudských vzťahov, pretože aj vo večnosti ich budeme žiť. Čo zostáva naveky sú vzťahy žité v Kristovi. Epitaf na sarkofágu kardinála Špidlíka: „Všechno, co žijeme s láskou, přechází s Kristem do vzkříšení.“ A s tým súvisí: „Věčnost vytvářejí vztahy, které nekončí.“

aug 042018
 

Nedávno som stretol na Slovensku zaujímavého človeka. Nebol Slovák aj keď mal slovenských predkov. Precestoval všetky krajiny na zemeguli. V klube najviac scestovaných ľudí na svete je na nejakom 40 mieste. Keď sme spolu hovorili, povedal, že je to najlepší spôsob sebavzdelávania sa. A myslím, že mu to môžeme dať za pravdu. Práve osobná skúsenosť mnohých kultúr, jazykov, národov, klimatických podmienok pomáha človekovi vážiť si život, ktorý práve žije a nešomrať v akomsi iluzórnom glorifikovaní minulosti. Šomranie je veľmi zlá ingrediencia na dochucovanie toho, čím nasycujeme svoje životy. Kazí to chuť. Človek si nemôže vychutnávať život. A platí to aj v duchovnom svete.

Dnes máme o tom prvé čítanie. Z knihy Exodus:

Celá izraelská pospolitosť šomrala na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Synovia Izraela im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v egyptskej krajine, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a chleba sme sa mohli najesť dosýta. Prečo ste nás vyviedli na túto púšť? Aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“ Pán povedal Mojžišovi: „Počul som šomranie synov Izraela. Povedz im: Večer budete jesť mäso a ráno sa nasýtite chlebom. A poznáte, že ja som Pán, váš Boh.“                               Ex 16,2-3;11-12

Boh vyvádzal Izraelitov na slobodu. Tá cesta nebola ľahká. Ako vieme viedla cez púšť zo všetkým, čo s tým bolo spojené: teda s putovaním, teplom, hladom aj smädom, námahou aj nebezpečenstvami. A to prinášalo pre ľudí výzvu, s ktorou sa niektorí nevedeli stotožniť. Boli a sú ľudia, ktorí majú šomranie v DNA. A je to vlastnosť veľmi nákazlivá. Takíto ľudia nebývajú dobrými tímovými hráčmi. Dokážu rozvrátiť celé spoločenstvo. Mojžiš a Áron by o tom vedeli porozprávať svoje. Ale myslím, že je to nielen o Izraelitoch kedysi, ale aj o nás Slovákoch dnes. Alebo nielen o Slovákoch, aby sme sa nerobili nejakí „horší“, ale napr. aj o veriacich v rozličných častiach života Cirkvi. Vždy sú a budú existovať tí, ktorí budú šomrať na to, čo sa práve žije a spomínať na minulosť ako na liek a záchranu. Čo by sa s tým dá urobiť?

            Mojžiš a Áron z prvého čítania prosili Boha o pomoc. Šomranie vytvorilo ilúziu, že ide o život. Teda o život ľudu, ktorý sa nemohol najesť dosýta pri hrncoch mäsa a chleba. A hoci vedel, že kráča do zasľúbenej zeme, strácal trpezlivosť a už nechcel čakať. Ľudia chceli byť nasýtení hneď. A keďže šlo údajne o život ľudu, tak následne išlo o život aj tým, ktorí ho viedli. Šomranie oberá nás ľudí o trpezlivosť čakania. A čakanie je aj bude vždy prítomné v realite života každého z nás. Boh sa v tomto prípade predstavuje ako ten, kto sa nechá „vyprovokovať“ ľudským šomraním a dáva prísľub o nasýtení mäsom aj chlebom každý deň. A vieme, že neostalo len pri sľuboch. Veď náš Boh nie je ako človek. Jeho slovo nielen znie, ale aj koná. A tak sa načas to šomranie na púšti utíšilo. Vieme ale, že neskôr si tí šomraví našli iné dôvody, pre ktoré bolo „treba“ pokračovať v znechucovaní seba aj druhých.

            A tu by som to prepojil s naším dnešným úvodom. A so skúsenosťou sebavzdelávania cestovaním. Každý z nás, ktorí sme niečo precestovali nielen ako turisti ale možno ako ľudia, ktorí sme sa chceli stať súčasťou reálií krajín ktoré sme navštívili, máme takúto skúsenosť: Cestovanie po svete nás privádza do konfrontácie nielen s bohatstvom a civilizačným rozvojom, ale aj s biedou a chudobou. A so zistením, že problémy sú všade na svete aj keď možno niekde podobné a niekde úplne iné. A ľudia na problémy odpovedajú rôznymi spôsobmi. Veľakrát s veľkým nadhľadom a práve trpezlivosťou čakania. Z nášho pohľadu veriacich ľudí by sme mohli hovoriť o čakaní, že sa naplnia slová 40. žalmu: „Čakal som, čakal na Pána a On sa ku mne sklonil. Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu.“ Boh ako niekto, kto do našich úst a verím, že aj sŕdc vkladá nie šomranie ale chválospev. Určite nie v nejakej naivite, že všetko je dobré. Ale predsa si myslím, že sa lepšie spolu riešia ľudské problémy v atmosfére vďačnosti a chvály Boha, ktorý nás nielen stvoril, ale sa o nás aj stará než v atmosfére negativizmu, do ktorej je od šomranie veľmi blízko. Nakoniec veď aj my všetci sme tu na zemi pútnikmi. Je len ilúziou si myslieť, že sa tu môžeme zabývať navždy. Určite, aj ako pútnici, si môžeme život zariadiť najlepšie ako sa len dá. A vždy tvorivo vylepšovať to, čo už je. Ale rozmer pútnika v nás nevygumujeme, ani ho neprepíšeme luxusom či konzumom. Skúsenosť Izraelitov na púšti so zázračným nasycovaním chlebom, ktorí padal z neba sa tradovala z pokolenia na pokolenie. Aj Ježiš, keď vyrastal ako Žid tak o tom neraz počúval. A práve On to bol, ktorý povedal svojím súčasníkom ale myslím, že to hovorí aj nám: človek nežije len z chleba, ktorý je pominuteľný. A hovoril to na základe skúsenosti o ktorej bolo evanjelium z minulej nedele, teda o zázračnom rozmnožení chlebov: z 5 chlebov a 2 rýb sa nasýtilo 5 tisíc mužov, ak nerátame ženy a deti. Učeníci tam zažili práve ten rozmer prechodu od tradovanej skúsenosti Mojžiša a Izraelitov s mannou ku skúsenosti s Ježišom, ktorá ale ešte smerovala k čomusi ešte prekvapivejšiemu. Tomu, čím končí úryvok dnešného evanjelia.

Ježiš povedal zástupom, ktorí ho prišli hľadať do Kafarnauma: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba.‘“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“                Jn 6,29-35

            Ježiš nasýtil zástupy. A oni išli za ním. Zacítili, že by mohol byť niekým, kto im pomôže zaistiť ich hmotné živobytie. Jesť a nepracovať. To je a zostane veľkým pokušením. Ale Ježiš ich smeruje ku tajomstvu, ktoré sa dá pochopiť len vtedy, keď si uvedomíme, že súčasťou našej prirodzenosti, toho Božieho v nás je, že človek je od prirodzenosti mystik. Teda niekto, kto hľadá. Hľadá tajomstvo skryté vo veciach. Ježišov prísľub: „Ja som chlieb života“ osvetľuje jedno také tajomstvo. Hovorí o sebe, že je symbolom, chlebom života. On, Syn, ktorý miluje Otca a bratov. Chce nám pripomenúť, že život človeka stojí na vzťahoch lásky: Sv. Ján na inom mieste napísal: Kto nemiluje, zostáva vo smrti (1Jn 3,14). Ježiš na seba aplikuje vlastnosti chleba, ktorý je aj plodom práce ľudských rúk ale aj darom z neba: je chutný a jednoduchý, užitočný a pokorný, pracný aj radostný, je silou pre toho, kto ho prijíma a spoločenstvom medzi tými, ktorí ho požívajú. Žiť život neznamená teda iba jesť. Ale znamená vstupovať do vzťahov. Do vzťahu s Bohom aj s ľuďmi. A práve ten pravý chlieb z neba, ktorý my chápeme ako Eucharistiu je tým tajomstvom, ktoré nás môže vovádzať do spoločenstva s Bohom aj s ľuďmi.

            V každej dobe totiž my ľudia podliehame tomu pokušeniu, ktoré by sme mohli vyjadriť na tomto príklade: 1. deň keď Izrael vkročil do zasľúbenej zeme hovorili ľudia: Aký dobrý je Boh. Radosťou tancovali a v úžase nemali viac slov. 2. deň sa to zmenilo na: Aký dobrý je Boh, ktorý nám dal túto zem. Ľudia spievali a s radosťou pozorovali nebo aj zem. 3. deň: Aká dobrá je táto zem, ktorú nám dal Boh. a s potešením sa rozhliadali najprv po zemi až potom po nebi. 4. deň: Aká dobrá je táto zem a s chamtivosťou sa dívali už iba na zem. 5. deň už mlčali, lebo zabudli na Otca a s nenávisťou sa dívali na svojho blížneho. 6. deň sa začali hádať medzi sebou o tom, ako si kto rozšíri svoj pozemok na úkor toho druhého. A z toho sú všetky vojny, krádeže a vraždy, podvody a klamstvá a premena sveta tej Božej záhrady na pustatinu bez Otca a bez bratov. Eucharistia ako chlieb života nás vracia cez 7. deň z púšte do záhrady, z vyhnanstva do vlasti. Práve preto je veľkým darom Cirkvi pozvanie sláviť 7. deň Eucharistiu, načerpať silu, upraviť smer svojho putovania a pozrieť sa na veci z nadhľadu, alebo do ich hĺbky.

            Takú mystickú skúsenosť som zažil nedávnu nedeľu na návšteve mojich priateľov. Majú nádherný domček v krásnom prostredí Španej Doliny. Keď som ich bol pozrieť, čosi bolo iné: na kopci nad domčekom na slnkom zaliatej pokosenej lúke bola lavička. Hneď ma čosi ťahalo si na ňu sadnúť. Bol z nej nádherný výhľad, až na Sliač; ale zároveň aj do hĺbky života a vecí dňa, ktorý som práve prežil. Keď sme sa potom rozprávali v dome o všeličom, domáca pani spomenula, ako ju čosi viedlo k tomu dať tam tú lavičku. Jej manžel sa na tom pragmaticky divil, že načo. Ona naopak veľmi dôsledne hľadala presné miesto, kde by ju postavili. To ešte netušila, že sa pre mňa ale aj pre môjho kamaráta, ktorý si tam prišiel sadnúť spolu so mnou stane miestom mystického zážitku. Verím, že to bolo aj preto, že sme v ten deň všetci jedli z chleba, ktorý dáva večný život a ten bude v ponuke aj dnešnú nedeľu pre všetkých pozvaných. Modlím sa, aby bol pre nás pokrmom na ceste od pútnikov ku mystikom.