Zázrak zrozumiteľnosti

 Marián Bublinec  
máj 172018
 

Jeden z najväčších problémov dneška a asi nie iba dneška je to, že si nerozumieme. Nerozumieme si v politike, v cirkvi, rodinách, manželstvách, vo vzťahoch. Je otázka, prečo to tak je. Na jednej strane to môže byť preto, že nevieme dobre vyjadriť veci a nevieme sa pochopiť aj keby sme chceli. To je asi ten lepší prípad. Na strane druhej je to preto, že sa nechceme pochopiť. Potom platí, že niet väčšieho slepca ako ten, ktorý nechce vidieť a nikto nie je viac hluchý ako ten, ktorý nechce počuť, alebo nechce rozumieť. Prichádza mi na um rozhovor mamy so synom, ktorý som čítal v istom farskom časopise:

– Mama, vyhnaj muchu, ktorú mám v izbe.

– Nehovoríme vyhnaj, ale vyžeň.

– Mama, už som ju vyženil.

– Nehovoríme vyženil, ale vyhnal…

Ako málo stačí, aby sme si nerozumeli, alebo rozumeli. Nie vždy sú to však takéto úsmevné situácie…

Prečo o tom hovoríme? Pretože by som chcel o Zoslaní Ducha Svätého hovoriť ako o zázraku zrozumiteľnosti. Možno trochu iným spôsobom, ako sme na to bežne zvyknutí, ale chceli by sme dnes variť hlavne z prvého čítania zo Skutkov apoštolov, do ktorého by sme sa započúvali…  

Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“

 V čom bola zrozumiteľnosť? To je dosť veľká otázka. Na prvý pohľad by sa zdalo, že je to zázrak, ktorý nám pomáha zvládať cudzie reči aj bez učenia, stačí prijať Svätého Ducha a vieš anglicky, nemecky, alebo aspoň ťa rozumejú, keď hovoríš po slovensky a Angličania napríklad rozumejú. Verím, že Boh by mohol spraviť aj takýto zázrak, ale asi ho bežne nerobí. Misionári sa musia učiť jazyk krajiny do ktorej idú na misie. Možno by sa stačilo pomodliť a bolo by to všetko vyriešené.

Iní hovoria, že to bol dar Svätého Ducha, takzvaný dar jazykov, ktorý dostávajú niektorí, aby sa modlili v jazykoch. Tento dar samozrejme existuje, ide v ňom v prvom rade o individuálnu modlitbu, ktorou môžem budovať seba a svoj vzťah s Bohom, ale nikdy sa nepoužíva na ohlasovanie, pretože tu sa stáva človek nie zrozumiteľným, ale nezrozumiteľným. Spravidla nevie ani on sám, čo hovorí. Nie je to dar na budovanie spoločenstva a Pavol hovorí, že radšej povie 5 zrozumiteľných slov, ako 10 000 nezrozumiteľných.

V čom teda bola zrozumiteľnosť? Keď čítame pozorne text, tak si uvedomíme, že v Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. Je teda možné, že to nebolo zrozumiteľnosť v jazyku, ale v reči, v spôsobe vyjadrovania. A bola aj v obsahu. Apoštoli zrazu – podobne ako ich Majster Ježiš Kristus –  vedeli pochopiť a jasne, zrozumiteľne podať najhlbšie pravdy, ktoré sa týkajú úplne každého človeka, nech je z ktoréhokoľvek národa, rasy, kultúry. Naplnil sa prísľub, ktorý dal Ježiš svojím apoštolom a ktorý čítame v evanjeliu podľa sv. Jána.

Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.

Sme teda svedkami okamihu, keď Duch pravdy vovádza do plnej pravdy. Otvára Písma a apoštoli začínajú s odvahou ohlasovať pravdu o Ježišovi Kristovi. Nastáva obdobie Cirkvi, keď sa žije každodenný život, uvažuje sa nad tým, čo nám hovoril Ježiš a Božie slovo sa stáva svetlom na jej cestách.

Stáva sa tak zrozumiteľnou, dáva odpovede nie iba sebe samej, ale aj okoliu, svetu, ktorý je okolo nej. Vnáša svetlo do problémov svojich ale aj do problémov ľudí, ku ktorým je poslaná. Ľudia začínajú chápať, že ohlasovanie o Bohu je aj o nich. O ňom a o nás. Dar zrozumiteľnosti je jeden z najväčších darov Svätého Ducha a treba si ho vyprosovať pre seba i pre druhých.

Pravda ako hľadanie vzťahu

 Dominik Markoš  ,
máj 112018
 

Pred 7. veľkonočnou nedeľou na slávnosť Nanebovystúpenia Pána sme si pripomenuli, že Ježiš keď odchádzal k Otcovi, dal svojej cirkvi jedno veľké poslanie: Ísť do celého sveta a ohlasovať evanjelium všetkým. Tak sme to počúvali v evanjeliu sv. Marka. Ohlasovanie evanjelia je vlastne zmyslom toho prečo tu Cirkev je. Je to jej podstatnou výzvou. Keby sme sa ako cirkev iba uzavreli do seba a chránili si svoj „status quo“ spreneverili by sme sa tomu, prečo vlastne tu sme. To je často skloňované aj v dokumentoch cirkvi o evanjelizácii, či už v apoštolskej exhortácii: Evangelii nuntiandi pápeža Pavla VI, alebo iné pripomínajú, že ohlasovanie je potrebné, jedinečné a nemožno ho ničím nahradiť. Určite je treba zostať verným obsahu – teda pravde. Ale aj si uvedomovať výzvu podávať obsah vzhľadom na okolnosti, ktoré nás obklopujú. Oni nám ponúkajú rozličné častokrát nové možnosti a pozývajú nás hľadať nové formy ohlasovania.
V Božom slove dnešnej nedele už v 1. čítaní hovorí sv. Peter o jednom rozmere ohlasovania evanjelia, ktorý zdá sa vždy bude prítomný medzi nami, ktorí sme Ježišovými učeníkmi: o spreneverení sa voči tejto službe. Spomína Judáša a jeho smutný príbeh, ako aj voľbu nového apoštola.

V tých dňoch vstal Peter uprostred bratov bolo tam zhromaždených asi stodvadsať ľudí a povedal: „Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi, ktorý bol vodcom tých, čo zajali Ježiša; patril do nášho počtu a dostal podiel na tej istej službe. Lebo v knihe Žalmov je napísané: ‚Jeho úrad nech prevezme iný. A tak postavili dvoch: Jozefa, ktorý sa volal Barsabáš, s prímením Justus, a Mateja. A modlili sa: „Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte, ktorým sa Judáš spreneveril, aby odišiel na svoje miesto.“ Potom im dali lósy a lós padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom.                     Sk 1, 15-17; 20a; 23-26

Apoštoli vedomí si veľkej výzvy ísť do celého sveta, rozumeli svojej situácii tak, že sa cítili oslabení. Nielen o Ježiša, ktorý vystúpil do neba, ale aj o jedného člena, ktorý bol z ich počtu. A tak sa rozhodli to riešiť ešte pred Turícami. Priviedlo ich to ku voľbe Mateja, ktorý bol pripočítaní ku jedenástim apoštolom. Len tak premýšľam o tom, ako by postupovali po Turícach? Možno by boli počkali na doplnenie svojho zboru „zhora“ ako sa to neskôr prihodilo celkom nečakaným a nepredvídateľným spôsobom. Kto by kedy čakal, že síce veľmi vzdelaný človek, ktorý študoval u najlepších učiteľov, bol pôvodom Žid, poznal zákon ale mal aj rímske občianstvo Šavol z Tarzu, na počiatku úhlavný nepriateľ nasledovníkov Cesty bude „vybraný“. Máme tu teda ďalšieho nie malého „hráča“ ktorý vstúpil do ohlasovania radostnej zvesti. A vieme, že vďaka nemu sa Kristovo posolstvo a Ježiš sám stal známym ďaleko za hranicami Jeruzalema, Judei či Samárie. Naozaj, sv. Pavol, Kristov apoštol, šiel až na samý kraj sveta. A až do samého stredu sveta, ktorým bolo mesto Rím za čias cisára Neróna značne zdecimované jeho šialeným spôsobom vládnutia. Tam sv. Pavol položil svoj život za Krista, v roku 67 bol sťatý mečom.
V posolstve pápeža Františka ku dňu prostriedkov spoločenskej komunikácie pre rok 2018 sa spomínajú 2 témy: falošné správa – tzv. „fake news“ a žurnalistika pokoja. Slovo „fake“ som sa naučil používať od mladých ľudí. Je to dnes obľúbené vyjadrenie keď niečo nie je ako má byť. Keď sa to len podobá tomu, čo to má byť. A myslím, že pápež František to výborne uchopil, keď píše že: „V kontexte čoraz rýchlejšej komunikácie a v rámci digitálneho systému pozorujeme fenomén „falošných správ“ tzv. fake news.“ A pokračuje ďalej: Týmto termínom sa označujú falošné informácie, založené na neexistujúcich alebo skreslených dátach, ktoré sú zamerané na oklamanie či dokonca manipuláciu s adresátmi. Môžu byť šírené cielene, s úmyslom ovplyvniť politické rozhodnutia či podporiť ekonomické zisky. Tragédia dezinformácií spočíva v zdiskreditovaní druhého, v jeho predstavení ako nepriateľa, ba až v jeho démonizácii.
Pápež nám pripomína našu zodpovednosť za hľadanie pravdy, aby sme sa (často aj nedobrovoľne) sami nestali šíriteľmi dezinformácií. Upozorňuje na „logiku hada“, ktorý už kedysi v raji prvých ľudí nachytal svojou prešibanou stratégiou, keď ľuďom ponúkol „fake news“ a oni im uverili. Tragickým následkom bol prvý hriech, ktorý sa následne prejavil v bratovražde a potom v nespočítateľných formách zla zameraných na Boha, blížneho, spoločenstva ľudí a celého stvorenia. Tento biblický príbeh nám odhaľuje základnú skutočnosť: nijaká dezinformácia nie je neškodná. Naopak, veriť tomu, čo je falošné, má neblahé dôsledky. Aj zdanlivo ľahké pokrútenie pravdy môže mať nebezpečné dôsledky.
Ako sa môžeme tomu všetkému brániť? Najradikálnejším liekom na vírus klamstva je nechať sa očistiť pravdou. A to nie len v tom zmysle, ktorý poznáme, teda byť oslobodený od klamstva, vyjasňovanie toho, čo je zahalené tmou, odhaľovanie reality, ako to naznačuje starogrécky pojem aletheia (z a-lethés = nie skryté). Je tu ešte jeden rozmer a to hľadanie vzťahu. Pravdu neuchopí ten, kto ju považuje za niečo vonkajšie, neosobné. Pravda vyviera zo slobodných vzťahov medzi osobami, zo vzájomného počúvania. Človek pravdu zakúša v sebe samom ako vernosť a vierohodnosť toho, kto ho miluje. Boh nás miluje v Ježišovi skrze Ducha Svätého. Preto Ježiš mohol o sebe povedať: Ja som Pravda. A len takáto pravda oslobodzuje človeka. Pravda, ktorá je aj v osobnom vzťahu s Ježišom. A ten stále môže rásť.
My sme si v našej farnosti uvedomili počas poslednej Veľkej noci pozvanie budovať svoju vieru ako osobný vzťah s Ježišom smerom k ešte väčšej intimite s ním. Aby som to vysvetlil, môžem použiť analógiu vzťahu medzi dvoma ľudskými osobami. Na úvod poviem, že to, čo umožňuje vyjadriť vzťah dvoch osôb nie sú v prvom rade slová ale naše telá! Môžem všeličo povedať, ale ak si s niekým neviem podať ruku – aká je to blízkosť? Áno, je blízkosť dvoch osôb na podanie ruky, potom ideme ďalej a sú tu ľudia, ktorých vieme objať. Ešte ďalej ľudia, ktorých vieme pobozkať (naši rodinní príslušníci, veľmi blízki priatelia ) A potom je tu niekto, komu sa chceme dať celý. A to je len jeden človek na svete. A tak je to aj s Ježišom, pre niekoho je to vzťah na podanie ruky, pre iného na objatie, pre ďalšieho na bozk a verím, že všetci smerujeme k tomu, že by sme chceli patriť celí tomu, kto sa nám vydal celý! Len na záver sa môže niekto opýtať: Ale veď Ježiš nemá telo? Naozaj? Nepovedal náhodou: Toto je moje telo? Nie je Eucharistia nejakým meradlom aj v tomto smere? Alebo spoločenstvo cirkvi ako jeho tajomné telo? Ale to je na dlhú a inú tému.
V závere dnešného evanjelia sa Ježiš modlí za svojich učeníkov. Pridajme sa k Ježišovej modlitbe, a prosme spolu za dar pokoja, ktorý sa ukrýva v každej pravdivej správe ohlasovanej na tomto svete v médiách: či už je to správa svetská alebo radostná zvesť evanjelia.

Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení pravde.“                               Jn 17, 15-17

A na to s radosťou hovorím: Nech sa tak stane! Amen!

Vyznanie lásky

 Miroslav Klimant  ,
máj 042018
 

Veľký ruský spisovateľ Fjodor Michajlovič Dostojevskij je autorom slávneho výroku: Krása zachráni svet. A dnes sa môžeme naozaj tešiť na veľkú krásu. Evanjelista Ján, ktorý je znázornený symbolom orla dnes vystúpa do obrovských výšok a prednesie nám akúsi ľúbostnú poéziu Ježišovho srdca, v ktorej nám vyjadrí v krásnych slovách a obrazoch svoju veľkú lásku. Je to pokračovanie evanjelia z minulej nedele, teda Ježišovej rozlúčkovej reči z večeradla.

Krásne, čo povieš…? Úžasné vyznanie lásky. Ako Boh Otec miluje svojho syna, tak sme milovaní aj my. A len ak v to naozaj, ale naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť vieru (lebo ozajstná viera nie je len nejaké rozhodnutie sa, či Boh existuje, alebo nie… ja veľký človek som sa rozhodol, tak dobre, Bože, si.)  A len ak v tú Božiu lásku naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť ozajstnú mentalitu kresťana. A ako často s tým máme problém, že nemáme tú správnu mentalitu. Známy taliansky biblista Giovanni Vannucci povedal, že naším častým problémom je, že sme ponorení v oceáne lásky, ale si to neuvedomujeme. Nám svet pripadá ako dom nenávisti a naša skúsenosť nám to často potvrdzuje. Ale tá láska tu je. A je veľmi reálna. Je to ako dom, miesto. Podobne, ako dieťa v lone matky si jej prítomnosť neuvedomuje, ale má milióny dôkazov o nej, veď v nej a z nej žije. Lásku treba prijať a ostať v nej. Na základe plnenie prikázaní, ktorých je veľa a vlastne len jedno: Miluj!

A krásne pokračuje Ježiš: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Radosť máme radi všetci, ale zase… je tu problém s našou niekedy pokrivenou mentalitou.

Zvlášť u nás, u katolíkov, sa kladie dôraz na rozum. Viera nesmie ísť proti rozumu. Pamätám si, ako nám v seminári profesor filozofie zdôrazňoval že ak veríš niečo, čo odporuje rozumu, ťažko hrešíš. Viera presahuje rozum, ten sa pred tajomstvom zastaví, ale nesmie ísť proti. A tak sme si vytvorili teológiu, podporovanú filozofiou. Pamätám si, ako som raz rozprával s teologičkou, čo nie je z našej Cirkvi a kládol som jej strašne veľa otázok, ako toto vysvetľujete, ako toto chápete… po istom čase ma zastavila: To len vy katolíci máte na všetko systémy, lebo ste historickými dedičmi rímskeho práva. My to nepotrebujeme. My máme vieru.“ Veľmi som to neprijal, lebo ja naozaj som presvedčený o nutnosti viery, podporenej rozumom. Veď sme predsa ľudia a aj náš rozum je Božím darom.

Ešte aj  vôľa je pre našu vieru dôležitá, zdôrazňujeme ju. Veď nemôžem veriť niečo a robiť iné – rozdelená osobnosť. Tak si vôľu trénujeme.

Ale o dosť menej zdôrazňujeme emócie, akoby tie už neboli tak dôležité. Ale sú. A tu nám Ježiš ponúka radosť, a to úplnú. Krásne.

A pokračuje: „Aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás.“ Aj by sme, ale keď tí ostatní v tom kostole sú takí nemožní. Trochu mi to pripomína vtip Félixa Holzmanna: Keby nebolo mojej manželky, tak je moje manželstvo úplne ideálne.

Milovať je základné povolanie.

„Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi“, pokračoval Pán Ježiš ďalej.  Zas problém mentality…  Akoby nám tá sluhovská vyhovovala viacej. Koľkokrát sa my kňazi stretneme s otázkou: A toto je hriech? A je to už ťažký hriech? Tak sa milovaný a milujúci nespráva. Naša mentalita… Predstavte si, že voda, naša pitná voda, by bola zadarmo, alebo extrémne lacná. Ale bolo by nám povedané, aká je vzácna. Šetrili by sme v našich domoch tak, ako šetríme kvôli peniazom teraz? Prečo nevieme – nechceme robiť veci len preto, že sú správne, a nie z donútenia.

Pamätám si, ako spolužiak ešte na strednej škole robil niečo, čo mi dosť vadilo. Pripomenul som mu zásadu: Nerob inému, čo nechceš, aby iný robil tebe. Zaskočil ma odpoveďou: Ale mne by to nevadilo. Kľudne to môžeš robiť. Nezmohol som sa na reakciu.

Vlastne mal pravdu. Tá zásada o nerobení je dosť nedokonalá, postačí len na akúsi obmedzenú spravodlivosť.

Ale my máme čosi lepšie, dokonalejšie, čo nám ponúka Ježiš v Matúšovom evanjeliu. Je to takzvané zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“

Aktívne hľadať, čo poteší nášho Boha a čo poteší ľudí okolo nás. To je cesta lásky. Tak sa môže stať svet krajším miestom na život a a budeme môcť tiež vnímať ten oceán lásky, v ktorom sme ponorení.

Budeme prinášať ovocie, ktoré zostane, ako povedal Ježiš.

Ovocie a dary Ducha

 Ján Macej  ,
máj 012018
 

Sme v období ročného cyklu, v ktorom sa u nás príroda prebúdza k životu. Toto ešte nie je čas na zber plodov. Je to obdobie, keď prezeráme, ako stromy prečkali zimu, a myslíme napríklad aj na to, aby im v čase kvitnutia neublížil a budúcu úrodu nezmaril oneskorený mráz. Je pre mňa kráse vidieť podpolianske pahorky a na nich roztrúsené zakvitnuté ovocné stromy. Ale to je len začiatok čakania na dobré ovocie, ktoré tieto stromy prinesú až na jeseň.

Ovocie žiada Božie slovo od nás ľudí; lež nie je to ovocie prírody, ale ovocie Ducha. Ježiš v stati evanjelia použije pre obraz, ktorý dáva príroda, a to obraz viniča.

Hovorí o štepení, po ktorom na vinič napojené ratolesti môžu priniesť bohaté ovocie.

Evanjelium nás veľkým oblúkom prenáša od počiatočnej nutnosti byť spojený s viničom, až po záver, v ktorom sa očakáva bohaté ovocie, ale aj pripomína, že zdravý vinič bude od suchých a ovocie neprinášajúcich ratolestí očistený. Prinášať veľa ovocia je dobré, ba Ježiš to výslovne od nás žiada a to od každého jednotlivo. Možno nás preto zmrazia obavy. Do sveta ustráchanosti o prvé kresťanské spoločenstvo a rast jednotlivcov v ňom, nás vovedie prvé čítanie. Vnímame strach v spoločenstve prvých kresťanov v Jeruzaleme. Prichádza do neho ten, ktorého Skutky apoštolov pripisované Lukášovi, v deviatej kapitole ešte stále nazývajú starým menom – Šavol, hoc už uveril v moc Ježiša Krista. Nedôvera  cirkvi voči jeho osobe je podčiarknutá vyjadrením, že sa ho „všetci báli“. Ale v ňom už kvitne Boží život, ktorý začína prinášať prvé ovocie. Je potrebné vyzdvihnúť postavu Barnabáša, ktorý sa napriek obavám prítomným v spoločenstve rozhodne uviesť Šavla medzi nich, aby mohol rásť on aj spoločenstvo. Vypočujme si, ako celú túto situáciu opisujú Skutky apoštolov:

Lucia: „Keď Šavol prišiel do Jeruzalema, pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom. Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene. A žil s nimi v Jeruzaleme a smelo si počínal v Pánovom mene. Rozprával a prel sa aj s Helenistami a oni ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu. A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha.“ (Sk 9, 26-31)

Šavol v Jeruzaleme, hneď po príchode, asi okolo roku 38 po narodení Krista, odovzdáva svoje svedectvo o viere v Ježiša. Čoskoro sa dostal do konfliktu s helenistami, teda tými, ktorí židovstvo pretvárali gréckymi zvykmi. To potvrdzuje jeho osobné presvedčenie, že od Pána prijal povolanie a bol poslaný hlásať evanjelium pohanom. Už od začiatku svojho pôsobenia vstupuje do dialógu nie len so samotnými židmi. Akoby ho služba a ohlasovanie iným národom priťahovala tak, ako ho v Jeruzaleme hneď pritiahla túžba zvestovať Ježišovo meno helenistom.

Ako to stať uvádza, budovala ho bázeň pred Pánom a útecha Ducha. Evanjelium vyzýva učeníkov, aby ostali napojení na neho, lebo bez neho nemôžu urobiť nič. Prinášať ovocie je možné len vtedy, ak sme spojení s Kristom a čerpáme z neho. Naštepenie znamená prijímať výživu, bez ktorej by ovocie nebolo možné. Šavol je tým učeníkom, ktorý je práve naštepený na Ježiša a túži prinášať veľa ovocia. Aj prvý Jánov list, ktorý túto nedeľu tiež počujeme, uisťuje, že Božiu prítomnosť v nás spoznávame podľa Ducha, ktorého nám Boh dal. A teda podľa pôsobenia tohto Ducha v našom živote. Aj keď sa to v tejto stati výslovne neuvádza, z iných miest v Písme vieme, že pôsobenie Ducha Svätého poznávame podľa jeho ovocia a podľa darov, ktoré udeľuje.

Lucia: Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“ (Jn 15,1-8)

Ovocie Ducha je rast osobného dozrievania vo vzťahu s Bohom, ktorý sa prehlbuje vierou. Deje sa mocou Ducha, ale my sme tí, ktorí majú ovocie prinášať, sme zodpovední za jeho dozrievanie v našom živote. Hoci by sa zdalo, že pri téme ovocia a duchovného života môžeme túto nedeľu skončiť, myslím si, že to tak nie je. Ak sa totiž pôsobenie Duch Svätého prejaví v našom dozrievaní a v tom, že sa stávame Ježišovými učeníkmi, nevyhnutne sa prejaví aj v tom, že nám tento Duch udeľuje svoje dary a to aj tie, ktoré sú v užšom význame nazývané charizmy. Tie slúžia predovšetkým na budovanie a rast spoločenstva a nie sú výsledkom nášho úsilia. Máme ich objaviť a jednoducho prijať tak, ako sú, lebo sú svedectvom Božej moci, ktorá vo veriacich pôsobí nezávisle na ich silách a schopnostiach. Boh však chce, aby sme ich objavovali a nechali ich pôsobiť pre dobro spoločenstva a preto, aby sa ukázala Božia moc. Čítania tejto nedele sú cielene zamerané na prítomnosť Ducha Svätého v nás. Preto nám otvárajú oči pre jeho pôsobenie. Jánov list končí poučením, ako prítomnosť Boha a jeho lásky „poznávame z Ducha, ktorého nám dal“ (1 Jn, 3,24), ale aj Cirkev „sa upevňovala, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Ducha Svätého“ (por. Sk 9,31). Myslím si, že je tu viditeľné prepojenie ovocia, ktoré učeník prináša s jeho pripravenosťou priniesť veľa ovocia, ako to Ježiš žiada. Nemôže sa teda starať sa len o svoj duchovný rast, ale hojnosť jeho ovocia závisí aj od toho, či sa otvára nezaslúženým darom, ktoré mu Boh udeľuje, aby nimi slúžil Cirkevnému spoločenstvu.

Výzva pre Cirkev na Slovensku mi pripadá veľmi podobná tej, ktorú vidím v Božom slove. Ustráchanú Cirkev v Jeruzaleme, ktorej členovia chcú rásť vo vzťahu k Bohu, povzbudí k rastu príklad Šavla, ktorý prijíma charizmatický dar Ducha. Smelo si počína v Ježišovom mene a používa dar reči, ktorý slúži jeho povolaniu ohlasovať evanjelium pohanom. Nezatvorí sa vo falošnej pokore, ktorá by mu bránila slúžiť spoločenstvu. Chce dozrievať tak, že naplno využíva dar evanjelizovať a smelo si počína pri ohlasovaní, lebo mu ho zveril Pán. Ten, ktorý od každého z nás čaká veľa ovocia a čaká, že sa otvoríme jeho darom, ktoré nám dáva, aby sme nimi budovali Cirkev.

Kto sa chce stávať Ježišovým učeníkom, prináša stále viac ovocia. Preto sa nevyhnutne učí prijímať a používať dary Ducha, pre službu iným. Aj Cirkev na Slovensku, podobne ako spoločenstvo v Jeruzaleme, mrazia obavy o budúcnosť a potrebuje príklad učeníkov, ktorí žijú plnosť duchovného života. Otvorme sa úplne, ako pravý Kristov učeník Pavol, pôsobeniu Ducha. Duchovné ovocie v nás bude môcť hojne rásť, lebo ho ukáže Božia moc prejavená cez Božie duchovné dary. Na príhovor apoštola Pavla chcem prosiť, aby sme boli Cirkvou, ktorá sa upevňuje a žije v bázni pred Pánom a rastie v úteche Ducha Svätého.

Pastierska idylka?

 Marián Bublinec  ,
apr 192018
 

Myslím, že sa spomedzi nás pomaly vytráca obraz pastiera, ktorý ženie svoje ovečky na pašu, lepšie povedané – kráča pred nimi  – a večer sa s nimi vracia do košiara. Obraz, ktorý opísali, ospievali mnohí spisovatelia, básnici i hudobníci. Skutočná romantika. V evanjeliu ktoré čítame však nešlo asi celkom o romantický obraz. Išlo o niečo oveľa dramatickejšie. Vidíme to z toho, že v závere svojej reči Ježiš vytočil náboženské elity svojej doby do nepríčetnosti. Označili ho za posadnutého diablom. Pýtame sa, čo ich tak vytočilo na romantickom obraze dobrého pastiera? Alebo máme za tým hľadať niečo iné?

Započúvajme sa do textu a skúsme premýšľať o kom to hovorí Ježiš keď spomína nájomníkov, nádenníkov, zlodeja, ktorý prichádza len aby kradol, zabíjal a ničil. To už nemáme v liturgických textoch. Začínajú pri jedenástom verši a tento spomínaný je 10. Jeden verš predtým, ale treba ho tu spomenúť…

(Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.)

Ježiš povedal: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach.

Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce.

Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.

Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“

 Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. 

Aby sme pochopili dramatickosť tohto obrazu, treba sa vrátiť k udalosti z evanjelia podľa Jána a síce z druhej kapitoly, keď Ježiš prišiel na chrámové nádvorie a  vyhnal odtiaľ všetky ovce, dobytok, poprevracal peňazomencom stoly… Otázka je, načo tam tie ovečky čakali? No predsa na smrť. Mali byť obetované. Ovečka, ktorá vošla do chrámu, už z neho nikdy nevyšla. Ježiš prichádza ako ten, ktorý ich oslobodzuje, vyvádza ich von, dáva im priestor, slobodu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil, ale ja som prišiel, aby mali život, aby ho mali naplno. Dramatickosť sa ešte stupňuje, keď sa dozvedáme od biblistov, že slovko zabíjal, nie je jednoduché zabíjanie, ale znamená kultové prinášanie obetí. Teda veta by mohla znieť a pravdepodobne tak aj znela ušiam súčasníkov: Zlodej prichádza len aby kradol, prinášal obety a ničil… Bolo jasné na koho Ježiš myslí, keď spomína zlodejov. Na tých, ktorí obetovali v chráme. Nešlo o nejakých potulných zlodejov, ktorí si kedy tedy niečo ukradli, aby prežili. Išlo o inštitúciu chrámu, ktorá v čase Ježiša Krista bola už skorumpovaná a to tak veľmi, že keď prišiel Ježiš Kristus pravý Boh a pravý človek do chrámu, tak nemohol vstúpiť najďalej do nádvoria pre mužov, ale keďže bol z Dávidovho rodu, nesmel ísť medzi levitov. A nehovoriac o svätyni svätýň. Predstavme si ten paradox. Veľkňaz na Deň zmierenia vstupuje do Veľsvätyne, prináša obety Najvyššiemu a Najvyšší je za jeho chrbtom, jedno, dve nádvoria dozadu, lebo ďalej sme ho nepustili… (My si taký kostol postavíme, že ani Pána Boha do neho nevpustíme…) A preto musí prísť dobrý pastier, ktorý odtiaľto ovečky vyslobodí. Ktorý neberie život, ale dáva.  Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Pod jeho vedením, budú môcť vchádzať, ale i vychádzať… Do Jeruzalemského chrámu mohli iba vojsť. To bola jednosmerka ku smrti…    

Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca.

Druhá vlastnosť Dobrého, alebo Krásneho pastiera, Doslova je v Písme: Ja som Krásny pastier… V každom prípade pozná svoje ovečky. Volá si ich po mene. Nádherný a jednoduchý obraz. Volať človeka po mene. Poznať ho a dať sa spoznať. Boh nás pozná, ale aj On sa nám zjavuje a chce sa nám dať poznať. Nie iba pravdy o sebe, ale zjavuje seba samého. Spôsob poznávania je v láske. Kto miluje, poznáva, kto poznáva miluje stále viac. My sme spoznali lásku a uverili sme v ňu. Najskôr treba učiť ako chutí Boh, až potom kto to je.

Mám aj iné ovce…

Božia láska nie je ohraničená na jeden národ, na jeden ovčinec. Boh má aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca, ale aj tie chce priviesť do jednoty so všetkými. Aby bol jeden ovčinec a jeden pastier. Jednota nie je uniformita, ale vzájomné dopĺňanie sa v hľadaní jednej jedinej pravdy, ktorá nás všetkých prevyšuje…

Pokoj vám

 Miroslav Klimant  ,
apr 052018
 

V niektorých nemecky hovoriacich krajinách, ale všimol som si, že nie len tam, majú takú zvláštnu obyčaj. Keď sa ľudia stretnú, pozdravia sa nasledovne.. Prvý sa opýta: „Ako sa máš?“ Druhý mu odpovie otázkou: „Ako sa máš?“ A bez odpovede potom pokračujú v rozhovore… Ale aj u nás máme také situácie, že sa pozdravujeme divne, frázami bez zmyslu a obsahu. Všimol som si, ako často ľudia u nás, keď stretnú človeka, ktorému niekto umrel, povedia: „Prajem ti úprimnú sústrasť.“ Aký nezmysel… Čo je to sústrasť? Predsa spolucítenie, spolusmútenie. A ja ti ho prajem? Od koho? Správne to má znieť: „Vyjadrujem ti MOJU úprimnú sústrasť.“

Bežne sa medzi sebou zdravíme: Dobrý deň! Krásny pozdrav. A ešte aký je krásny, keď človek, ktorý ho vyslovuje, to aj tak myslí, keď v tom momente naozaj praje tomu druhému, aby jeho deň bol dobrý. No a úplne najkrajšie je, keď zdraviaci sa je takou osobou, že nielen jeho slová, ale už sama jeho prítomnosť robí deň druhých lepším…

Venoval som sa úvahám o pozdrave, lebo ma oslovil spôsob, akým Ježiš pozdravil svojich, keď po prvý krát zavítal medzi nich po svojom zmŕtvychvstaní.

Ježiš svojich pozdravuje: „Pokoj vám.“ A v ten istý prvý večer až dvakrát. Povedali by sme si: Nič zvláštne, bežný pozdrav, aký sa vtedy bežne používal. A Židia sa dodnes zdravia rovnako: Šalom. Ale už som spomenul, že to môže byť obrovský rozdiel povedať „Dobrý deň“ a povedať „Dobrý deň“. Keď sa Pán Ježiš pozdravil spôsobom, že svojim zaželal pokoj, tak im ho aj úprimne prial a aj priniesol.

Šalom, pokoj vám. Čo im to vlastne prial? Slovo „šalom“ má v pôvodnom jazyku dosť širší význam, ako náš preklad „pokoj“. Áno, znamená to pokoj, mier, ale aj prosperitu, harmóniu, dobro vo všeobecnosti. My sa zameriavame viac na pokoj, čo nie je zlé, ale tiež treba rozumieť, čo pod tým rozumieme. Určite tento pokoj, ktorý nám Ježiš prial a zanechal, neznamená nejakú nudnú nečinnosť, mŕtvolnú absenciu pohybu, akési entropické rozplynutie sa. Naopak. Ježišov pokoj je plný života, je tým pravým životom. Životom v harmónii s Bohom, prírodou, ostatnými ľuďmi a určite aj, čo nie je samozrejmé, so sebou samým.

Pokoj v súvislosti s Ježišom je čímsi dôležitým. Už starozákonné proroctvá ho predpovedali ako „knieža pokoja“. Keď prichádzal na svet, anjeli spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Sám hovorieval o pokoji. A teraz, po svojom víťazstve tento pokoj prináša ako svoj vzácny veľkonočný dar.

Človek, ako mu pribúda vek, mal by aj múdrieť, a mnohým (alebo aspoň niektorým) sa to darí. A s pribúdajúcou múdrosťou sa menia aj hodnoty, ktoré vyznávajú – tie sa potom premietajú do ich túžob a modlitieb. Veľmi často dieťaťu alebo tínedžerovi sa zdá, že to úplne naj, po čom túži sa za čo by čokoľvek dal, je nejaká elektronika, neskôr motorka… Potom neskôr je to vzťah, rodina, práca, kariéra, peniaze… Zdravie…

My kňazi máme to vzácne šťastie, že nám ľudia dožičia pri spovediach a pri dôverných rozhovoroch nahliadnuť niekedy až veľmi hlboko do ich vnútra. Tam možno zažiť ľudskú biedu, ale aj neuveriteľnú krásu. Bolo nádherné pozorovať, ako u niektorých ľudí, ktorí prišli do veku a nadobudli ozajstnú múdrosť, ako na vrchole ich hodnotového rebríčka bol naozaj umiestnený pokoj. A čím som starí, tým viac to obdivujem…

Raz som mal v bývalej farnosti pochovávať jednu starú ženu, ktorú som poznal ako krásneho človeka, tichá, skromná, hlboká, dobručká, Božia. Vždy sa snažím, aby bol pohreb dôstojný, ale v takýchto prípadoch mi veľmi záleží, aby to bolo čosi mimoriadne, oslava života. Veľmi starostlivo som sa na kázeň pripravil a myslím, že bola celkom fajn… A predsa toľkými vyberanými slovami, ktoré som použil, sa mi nepodarilo vyjadriť niečo tak krásne, ako o zosnulej jednoducho povedal jej príbuzný pri prípitku na kare: „Za celé tie roky, čo som ju poznal, som nezbadal, že by mala jediného nepriateľa vo svojom živote, možno len tú burinu vo svojej záhradke, s ktorou vytrvalo bojovala.“ Mne sa to zdá krásne svedectvo vydareného života.

Po pokoji treba túžiť a snažiť sa oň. Aj Cirkev nás k tomu vedie, každú nedeľu, niektorých aj denne. Ako? Modlitbou. Hlavne spoločná modlitba (teda nie tá spontánna, vlastnými slovami…) má byť prostriedkom k múdreniu. Keď Pán Ježiš naučil apoštolov modlitbu Otče náš, nebolo to preto, aby mali akúsi báseň, ktorú majú recitoval, ale aby ich učil, po čom majú túžiť…

Všimli ste si, ako často sa pri každej svätej omši modlíme spolu o dar pokoja? A čím viac svätá omša graduje, tým je toho viac. Až tesne pred svätým prijímaním si dávame všetci znak pokoja. A od Baránka v eucharistii, ktorý sníma hriechy sveta, si vyprosujeme: „Daruj nám pokoj.“

Modlíme sa naozaj? Múdrieme?

Kde ešte niet pokoja, musí mu predchádzať zmierenie. Aj s Bohom, aj s blížnymi. A tento dar, vedúci k pokoju, Zmŕtvychvstalý svojej Cirkvi prináša ako dar: Schopnosť odpúšťať a sprostredkovávať odpustenie Božie. A to v sile Ducha Svätého. Ako noví ľudia. Preto Ježiš použil symbolické gesto nového stvorenia: Dýchol na nich. Ako noví ľudia. V sile ducha.

Zaujímavé je opakované stretnutie Ježiša so svojimi nasledujúcu nedeľu, teda o osem dní.

Tomáš je pre troch ostatných evanjelistov len jedným z dvanástich. Pre Jána je výnimočný a až tri krát ho spomína menovite. Raz pred návštevou u mŕtveho Lazára, kedy odhodlane vyzýva ostatných apoštolov: „Poďme teda aj my a umrime spolu s ním!“

Inokedy pri poslednej večeri, keď sa Ježiša pýta na cestu, o ktorej hovoril. A tretí krát po zmŕtvychvstaní.

Tomáš, po aramejsky znamená dvojička. Evanjelista uvádza aj grécky preklad Didimus, čo je vlastne to isté. Jeho dvojča však, akýsi pár k nemu nenachádzame. Podľa starej tradície čítania evanjelia sa my sami máme cítiť byť týmto dvojčaťom a napodobňovať Tomášovu cestu od neviery k viere.

S vierou apoštolov to je vo všeobecnosti zaujímavé. Toľko krát sa tam píše, že vtedy uverili. A potom znova. Inokedy to aj sami vyjadria: „Teraz už veríme…“ A vždy znova ich Ježiš usviedča zo slabej viery, alebo z nepochopenia jeho ducha. A znova uveria…

Keď Tomáš zanechal všetko a ako vyvolený apoštol chodil s Ježišom, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten čas. Keď bol Tomáš ochotný ísť s Ježišom do Betánie a zomrieť tam, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten moment. Keď pri poslednej večeri kládol otázky, nebola to viera? Bola, na ten čas… Viera je čosi dynamické, živé, čo sa musí vyvíjať s nami. Vrcholom viery Tomáša je je nielen uznanie Ježišovej zvrchovanosti a jeho Božstva, ale aj zosobnenie si tohto, vyjadrenie vzťahu a osobného zaangažovania: „Pán môj a Boh môj.“

To bola viera!!! Samozrejme, na ten čas…

Myslím, že tu môžeme nájsť povzbudenie my, ktorí sa snažíme každú nedeľu schádzať ako apoštoli na omši a Pán prichádza k nám. Nevidíme, ale počúvame a zažívame. A máme rásť vo viere.

Sympatické je vidieť, ako Ježiš veľmi osobne reaguje na to, čo Tomášovu myseľ zamestnávalo. Trápia ťa moje rany? Pre ne nemôžeš uveriť? Nech sa páči tu sú… Pozeraj, dotkni sa! Myslím, že takto individuálne dokáže a chce Ježiš prichádzať do uzdravujúceho dialógu s každým práve v tom, čo prežíva a zamestnáva jeho myseľ a srdce.

Páči sa mi vyjadrenie, ktoré som raz počul od jedného kazateľa: Zo svätej omše sa nemôžeme vrátiť rovnakí, ako sme tam prišli. Buď sme lepší, alebo horší. Čosi sme počuli. Čosi sme zažili. A na to reagujeme. Buď prijímame, a sme lepší, alebo odmietame a sme horší. Nikdy však nie rovnakí.

Užitočnú a pokojaplnú nedeľu vám prajem.

Darca zmierenia

 Ján Macej  ,
mar 262018
 

Z viacerých udalostí posledných mesiacov, ktoré poukazujú na napätie vo vzťahoch rôznych skupín vo svete i u nás, chcem venovať pozornosť udalostiam, ktoré sa týkali mesta Jeruzalem. Koncom minulého roka niektoré médiá sledovali vyjadrenie amerického prezidenta, ktorým uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela. Písalo sa aj o presťahovaní americkej ambasády do tohto mesta. Záujem, ktorý vyvolajú takéto oznámenia, vyplýva z jeho dôležitosti pre židov, palestíncov, moslimov, kresťanov a z toho, aký význam by nadobudla prevaha niektorého náboženstva v ňom… vystupuje do popredia otázka, aké dôsledky to vyvolá, pretože vo vzťahoch medzi ľuďmi z rôznych skupín sa tak stupňuje miera napätia a pokušenie vyriešiť ho násilným postupom. Iné to nebolo ani pred 2000 rokmi, keď do Jeruzamelem vstupoval Ježiš Kristus. Rovnako ako dnes, aj vtedy bol problémom politický podtón, ktorý celá udalosť okolo jeho príchodu dostáva. Prevolávaním, že Ježiš je synom Dávida sa totiž verejne oznamuje príchod jeho potomka a nástupcu. Prichádza následník trónu, ktorý sa môže považovať za budúceho kráľa. To nemôže ujsť pozornosti ostatných, ktorí si nárokujú na vládu, či aspoň riadenie najvýznamnejšieho mesta…

V liturgickom roku B, ktorým kráčame, môžeme stať na pripomenutie Ježišovho vstupu do mesta čítať nie len u synoptikov – tento rok od evanjelistu Marka – ale aj od evanjelistu Jána:

Veľký zástup, čo prišiel na sviatky, sa dopočul, že Ježiš prichádza do Jeruzalema. Nabrali palmových ratolestí, vyšli mu v ústrety a volali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!“

Ježiš si našiel osliatko a sadol si naň, ako je napísané: „Neboj sa, dcéra sionská! Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice.“

Jeho učeníci tomu ešte nerozumeli, ale keď bol Ježiš oslávený, spomenuli si, že to bolo o ňom napísané a že mu to urobili. (Jn 12,12-16)

Obavu zo vzniknutej situácie zhromaždeného zástupu, mala vtedy v Jeruzaleme rímska vládna moc. Rimania chceli predchádzať možnej vzbure židov nespokojných s prítomnosťou politickej nadvlády a medzi nimi mnohých pripravených nasledovať vodcu, ktorý by ich viedol do boja. Naoko nevinný príchod jedného židovského učiteľa ešte viac však znepokojuje veľkňazov a zákonníkov. Sú to tí, ktorí pochopili  Ježišovo konanie. Rozumejú, ako ním dáva najavo, že je tu čas naplnenia Božích prisľúbení, ako ich cez záchranu dcéry Siona – Jeruzalema ohlasovala reč veľkých prorokov. Oni prišli do svätého mesta, aby jeho život riadili podľa svojho pohľadu, v ktorom majú nimi vymyslené plány prvé miesto. Politické napätie používajú ako prostriedok, za ktorý ukrývajú svoju nenávisť. Zamýšľajú vyriešiť napätie ľudských vzťahov tak, že označia vinníka, voči ktorému obrátia nepokoj ľudských sŕdc. Premyslenými krokmi zaslepia oči a srdcia ľudu, ktorý pri príchode do Jeruzalema volal Ježišovi Hosanna, aby ho za krátky čas z mesta vyprevadil zvolaním Ukrižuj ho! A pokušenie nájsť vinníka zodpovedného za napäté vzťahy sa objavuje znovu a znovu.

Sme akoby späť v súčasnej situácii Jeruzalema. Vstupujú do neho zámery ľudí, ktorý napätie vlastnej ľudskej nenávisti ukryjú do plášťa ochrany pred nepokojom. Ako vinníka prinášajúceho nepokoj označia možno aj samého Boha. Tak dnes za nepokoje na Blízkom východe mnohí označia vyznávanie viery. Boh však nestvoril nenávisť medzi ľuďmi, ktorú krok za krokom budujeme my sami. On koná vo svojich služobníkoch práve opačne, keď pozýva k zmiereniu ľudských sŕdc, zmietaných nenávisťou. Jeho hlas často aj dnes prehlušia premyslene pripravené kroky, ktoré sledujú svoje vlastné zámery. Boh už raz obrátil túto nenávisť našich sŕdc voči svojmu vlastnému Synovi, aby zastavil jej ničivý dopad na nás. Ježiš Kristus nám poslušnosťou voči plánu Boha Otca dal nádej a možnosť žiť inak. Zobúdza v ľudských srdciach túžbu po zmierení. Na miestach ľudskej zloby často ožíva túžba po pokoji, napríklad tak, ako som ju pri minuloročnej návšteve svätého mesta videl vyjadrenú pekným grafitovým nápisom na betónovom múre rozdeľujúcom časti mesta Jeruzalem: „Po oboch stranách tejto steny žijú deti Božie a nikto nemôže budovaním bariér zmeniť túto skutočnosť – zvolal Kráľ. Touto vierou budeme schopní vytrhnúť vrch beznádeje a dať základ nádeji.“ Tento výkrik obyvateľov ťažko skúšaného mesta potvrdzuje, že sa tam dnes nájdu ľudia, ktorí nechcú konať podľa logiky nenávisti. Hľadajú inú cestu riešenia napätia ľudských vzťahov ako je odplata. Túžia kráčať cestou pokoja, ktorý ľuďom všade na zemi ponúka Boží Syn. Apoštol Pavol tento postoj Božieho služobníka v druhom čítaní tejto nedele zhrnul takto:

Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca. (Flp 2, 6-11)

Boží Syn sa stal služobníkom, ktorý na seba prijal nie len ľudskú prirodzenosť, ale aj dôsledky ľudskej nenávisti. Nepokoj, ktorý sídli v nás ľuďoch, neprišiel vyriešiť označením vinníkov a obrátením nenávisti proti nim. Boli by sme to my všetci a každý jeden z nás.

My máme v našich srdciach miesta nepokoja, kde potrebujeme riešiť svoje napätia. Nedajme sa zviesť k hľadaniu vinníka, nedovoľme sebou manipulovať pre ciele rozličných skupín, akými boli vtedy rimania, či farizeji so zákonníkmi. Nenechajme sa navádzať na nenávisť. Nie iba Jeruzalem je miestom nepokoja. Vidím veľké napätie v slovenských rodinách,  pracoviskách, v našich susedských a pracovných vzťahoch, medzi našimi politikmi… aj tu sú skupiny, ktoré vedia nepokoj proti niekomu šikovne nasmerovať, tak ako ho vtedy farizeji so zákonníkmi nasmerovali proti Ježišovi. My, kresťania sa však máme učiť konať podľa služby zmierenia, do ktorej povoláva Ježiš. Pápež František nás tiež na začiatku pôstu vyzval k modlitbe za pokoj vo svete – vtedy zvlášť za niektoré africké krajiny. K tejto modlitbe môžeme pridať prosby za miesta našich vlastných napätých vzťahov, aby sme v nich konali s láskou, ktorá hľadá zmierenie, nie vinníka, na ktorého by sme ukázali prstom a žiadali pre neho trest. Tragédiu konania, ktoré zasiahne nevinného, opisujú pašie. Počúvame ich práve na Kvetnú nedeľu. Môžeme zistiť, že dnes žijeme spoločensky podobne neprehľadnú situáciu, v akej bol Ježiš, keď s učeníkmi vstúpil do Jeruzalema. Máme však slobodu rozhodnúť sa. Môžeme zostať v dave, v ktorom sa ľudia nechajú manipulovať a stávajú sa nástrojom a spolupracovníkmi nenávisti. Alebo sa môžeme stávať ľuďmi, ktorí hľadajú nádej zmierenia a svedčia o nej. Takým človekom sa stal rímsky stotník, ktorého vyznanie končí kratšiu verziu pašií. On videl a vyznal Ježiša zmiereného láskou v jeho vnútri a zároveň prinášajúceho zmierenie s Otcom i medzi nami navzájom:

Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,38-39)

Zdá sa mi, že odvaha stotníka pozýva aj nás vyznať Božieho Syna. Totiž postaviť sa na stranu toho, kto prináša skutočné zmierenie, aj keď by v očiach okolo stojaceho davu vyzeral ako zločinec. Ježiš dnes hľadá kresťanov, ktorí budú spolu s ním ohlasovať zmierenie vychádzajúce z poznania a uznania pravdy. Tak sa môžeme priblížiť k pochopeniu Veľkej noci, ktorú sa chystáme sláviť…

 Staršie príspevky