okt 212017
 

Poznáte ľudí, ktorí radi druhých podchytávajú v reči? Alebo ste dokonca sami takýmito ľuďmi? Nie je na tom nič zlé, pokiaľ sa to deje s humorom a pre odľahčenie situácie. Ale keď sa to dostane do politiky, alebo je za tým akákoľvek manifestácia moci, môže to byť nebezpečné. A práve takáto snaha o podchytenie v reči je na programe v dnešnom evanjeliu. Je vlastne odpoveďou Ježišových protivníkov farizejov na to, ako ich On predtým podchytil v reči. Vypočujme si príbeh o tejto snahe z evanjelia podľa Matúša.

Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“                    Mt 22,15-21

Ježišovi protivníci farizeji mu chystajú odplatu. Po vyčistení chrámu mu položili otázku: „Akou mocou toto robíš?“ A on ich potom dostal do úzkych, keď sa ich spýtal: „Jánov krst, odkiaľ bol: z neba či od ľudí?“ Ich odpoveď: „Nevieme.“ bola diplomatickým únikom. Posielajú teda za ním svojich učeníkov. A tiež herodiánov, ľudí „nabrúsených“ na obranu „cisára a jeho záujmov.“ (Herodiáni považovali rímsku okupáciu a Rimanmi nastoleného kráľa – bábku – Herodesa za požehnanie, lebo si na tom robili svoju stranícku politiku.)

Prichádzajú s odvetou. Kladú mu otázku, ktorá tiež nemá dobrú odpoveď: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ My, ktorí sme už počuli túto otázku mnohokrát a mnohokrát sme počuli aj Ježišovu skvostnú odpoveď, skúsme sa dnes zamyslieť nad touto situáciu ešte inak.   Daň je poplatok, ktorí poznáme aj z našej doby. Vždy je aj prejavom nejakej moci. V rímskej ríši ju platili všetci poddaní, okrem detí a starcov. Pre mnohých bola symbolom podriadenosti. Vráťme sa však ešte do dávnejšej minulosti a spomeňme si na zaujímavú rozpravu Boha so svojím ľudom, keď ho za čias Samuela Izraeliti prosili, aby im ustanovil kráľa. Takého, akého majú ostatné národy. Teda niekoho, kto bude svojou mocou panovať, podriaďovať sa, viesť vojny, používať násilia, niekoho, komu bude treba platiť. Môžeme si pamätať, že Boh nechcel takú „autoritu“, ktorá by ovládala druhých. Ale „autoritu“, ktorý by slúžila spoločnému bratstvu ľudí. Keďže ale ľudia na to neboli pripravení (3500 rokov dozadu podotýkam! Otázka je: ako sme na to pripravení my? V spoločnosti ale aj v Cirkvi), Boh súhlasil s tým, aby mali kráľa a očakával, kedy človek zmení svoj názor. Prisľubuje iného kráľa, ktorý prinesie na zem spravodlivosť a pokoj. (2 Sam 7) Ktorý nebude nadŕžať silnejšiemu, ale slabšiemu ( Ábel vs Kain ) ale pritom bude chrániť obidvoch. Kráľa, ktorý nebude potláčať násilie väčším násilím (to vyplavuje na povrch to najhoršie z nášho ľudského vnútra….), ale tichou mocou Božieho milosrdenstva.

Verím, že my sme už dnes kdesi inde, ale problém pokušenia moci nás stále poriadne láme. Až do toho extrému, že moc sa stane pre človeka dôležitejšou ako človek. Moc sa ľahko stáva bohom, ktorý je poriadne nenásytný, a stále mu treba niečo alebo povedzme si to na rovinu niekoho obetovať… vidíme to vo všetkých diktatúrach, aj tých súčasných: otvorených či skrytých.

Ježiš je niekto, kto nás pozýva k tomu, aby Boh bol naším Bohom, nie moc. Ani peniaze, o ktoré sa často moc opiera. Sám v evanjeliovom príbehu nemá pri sebe denár, peniaz ktorý reprezentoval rímsku moc. Niesol totiž na sebe obraz cisára Tibéria na jednej strane a na druhej obraz jeho matky Lívie, ak bohyne mieru. A tak si pýta peniaz od svojich vyzývateľov. Tí, mu ho podávajú a on sa ich pýta: Čí je tento obraz a nápis? Okolo obrazu cisára Tibéria bol nápis: Tibérius, cisár, vznešený syn božského Augusta. Na druhej strane: Najvyšší Kňaz. Môžeme pripomenúť, že Biblia v Starom zákone zakazovala zobrazovanie človeka aj Boha, pretože chcela posilniť vzácnu myšlienku: jediným obrazom Božím je žijúci slobodný človek. Chcela pozvať človeka, aby v sebe hľadal ten najvzácnejší obraz, ktorý má: to, že bol stvorený na Boží obraz. A tento obraz veľakrát zanesený a pošpinený, bol v nás obmytý akoby znovu odkrytý pomazaním v krste. Áno, toto je moc krstu: že môže odkrývať skutočný obraz toho, kto je to človek. A nielen jednorázovo. Ale môže sa v nás stať prameňom „milosti“, ktorá v nás tento Boží obraz obmýva vždy znovu a znovu. Každý to neraz potrebujeme. A deje sa to v dvoch rovinách: voči sebe samému ale aj voči druhým ľuďom. To je druhý benefit nášho krstu: náš krst obmýva Boží obraz nielen vo mne samom. Ale aj vo všetkých ľuďoch, ktorých stretám. A to si myslím, že je pre nás rovnako dôležité! A aký je ten Boží obraz??? Je to obraz slobody. Aby som v sebe videl pozvanie nebyť sluhom nikoho a ničoho. Aby som si uvedomil zvrátenosť vety: „som spojencom moci“. Myslím si, že kresťan by nemal byť spojencom „moci“. To zaváňa absolutizáciou moci. Môžeme byť spojencom človeka a ľudí, ktorí majú moc, ale potom samozrejme za to nesieme aj zodpovednosť, čo vždy býva neľahké.

Ježišovu odpoveď teda poznáme. Dávajte to, čo je cisárovo cisárovi a to, čo je Božie Bohu. Ježiš v nej nestavia Božiu moc proti moci ľudskej. Len nám hovorí, že budeme vedieť lepšie dávať „cisárovi čo je cisárovo“ (aj mu nedávať čo jeho nie je) ak budeme viac rozumieť, čo to znamená dávať Bohu to, čo je Božie. A to božie je: žiť slobodu a bratstvo stále plnším a aj novým spôsobom uprostred súčasných úskalí, ktoré na nás číhajú.

Zaujímavý príbeh slobody života, toho Božieho pomazania v krste, som našiel v príbehu biskupa o ktorom nedávno vyšla kniha. Pôsobil v našej banskobystrickej diecéze ako pomocný biskup a volal sa Peter Dubovský. Mal biskupské heslo: „Zostať verným až dokonca.“ Vyrastal v ťažkej dobe, tajne študoval a bol vysvätený za kňaza aj za biskupa. A keď mu na to režim prišiel, putoval do väzenia. A tam ho vypočúvali, robili na neho nátlak, chceli si ho podriadiť. A on dokázal zostať slobodný. Vo svojich spomienkach píše, ako raz na neho vyšetrovateľ kričal a on sa modlil ruženec. A to predstaviteľa moci ešte viac vydráždilo a reval, že mu zakazuje sa modliť. Ale on sa modlil v duchu. Nehýbal perami a práve moc, ktorou bol pomazaný pri krste mu pomohla to ustáť. Nenechal sa zlomiť a sám hovoril, že to nebolo len v ľudskej moci.

Ja verím, že aj tá schopnosť nedať sa podchytiť mocou, ustáť svoju slobodu, je odrazom Božej moci v nás. A že táto moc je v ponuke pre každého. A že krst je tou cestou, ktorou sa táto moc dostáva k nám. Modlím sa za to, aby sme ju vedeli využívať oveľa lepšie.

okt 122017
 

Zažil som, keď sme pripravovali v jednej farnosti oslavu patrocínia a pozvali sme všetkých farníkov po omši prísť do areálu fary na pripravené pohostenie, že som od niektorých dostal odmietnutie so slovami: „Neprídem, ja mám doma čo jesť.“ Určite je nám všetkým jasné, že pri takomto pozvaní určite nejde len o nejaké jedenie… Pozvanie na hostinu je zo strany pozývajúceho prejavom uznania voči pozvaným a je to príležitosť pre tých, ktorých niečo spája, aby boli spolu pri nejakej mimoriadnej životnej príležitosti, aby sa spolu tešili, oslavovali… Ale priznajme si úprimne, všetci sme už asi dostali niekedy pozvanie na nejakú oslavu, na ktorú sa nám z najrozličnejších príčin ísť nechcelo a hľadali sme výhovorky, ako sa tejto akcii vyhnúť. Poznáme to, a určite to poznali aj Ježišovi súčasníci, a tak sme spolu s nimi schopní vžiť sa do situácie protagonistov evanjeliového podobenstva z dnešnej nedele…

O čom je toto podobenstvo, je nám všetkým jasné. Boh pozýva, na dobré pozýva, a človek má odpovedať. A môže to dopadnúť dvojako: buď človek pozvanie prijme a skončí dnu, alebo pozvanie odmietne a skončí vonku, ale aj s konzekvenciami.  „Byť vonku“ a „byť dnu“ – to sú dva úplne odlišné svety. I vo večnosti, kde je to už definitívne – byť dnu predstavuje hostina, alebo byť vonku, čo je plač a škrípanie zubami, večné banovanie nad premárnenou šancou. Ale aj tu na tomto svete už sme dnu, alebo vonku…

Občas sa stretnem s tým, ako sa naši kostolní ľudia sťažujú, ako nás môžu neveriaci tak nemať radi. Ale skúsme byť úprimní. Keby sme my nemali vieru a stretli sa so všetkými tými negatívnymi informáciami o cirkvi a s predsudkami, neboli by sme aj my negatívne naladení? Oni nie sú na nás zlí, oni sú len normálni. Páči sa mi tento obraz: Pohľad na cirkev je ako sa pozerať na kostolné vitráže. Zvonka sú tmavé, fádne, zaprášené, no nič príťažlivé… Treba byť dnu, aby si mohol vnímať celú ich nádheru. Pred pár dňami som sa rozprával s nie tak dávno obrátenou ženou, ktorá predtým pracovala v bankovníctve, venovala sa veľkým peniazom,  robila dôležité rozhodnutia. Opisovala mi, aké bolo predtým kresťanstvo pre ňu nepríťažlivé… Občas aj zašla do kostola, ale ničomu tam nerozumela. Hoci sa tam hovorilo po slovensky, bola to pre ňu cudzia reč.

Ako sa dostať dnu? Stáva sa mi dosť často, že o krst dieťaťa prichádzajú žiadať rodičia, ktorí svoju vieru navonok nepraktizujú, Keď s nimi rozprávam o motivácii, prečo prišli a čo vlastne pre svoje dieťa chcú, obyčajne prichádzame k záveru, že oni chcú pre dieťa čosi jednorazové, jednu ceremóniu, pri ktorej ich dieťa čosi tajomné dostane a vyjadria to aj slovami: „Aby to naše dieťa malo.“ Nevnímajú, že krst je začiatkom toho, čo nazývame „kresťanskou iniciáciou“, procesom, doprevádzaným veľkými sviatosťami – krstom, prvým svätým prijímaním a birmovaním. Výsledkom toho by malo byť, že sa človek bude cítiť v „Božom svete“ a v Cirkvi doma, že aj objektívne bude toho všetkého súčasťou.

Čosi podobné prebieha v civilnej spoločnosti v procese, ktorý sa nazýva socializáciou, alebo začleňovaním sa do spoločnosti. Tiež je to obyčajne sprevádzané akýmisi obradnými rituálmi: Privítanie do života, prvý deň v škole, odovzdanie občianskeho preukazu, 18. rok a dospelosť… A ani v spoločnosti sa táto „socializácia“ vždy nevydarí. Máme rozličných asociálov. Pred tými najhoršími sa spoločnosť musí chrániť a sú vo väzeniach. Potom tu máme bezdomovcov, ktorí nevedia žiť, ako väčšinová spoločnosť. Potom máme akýchsi „príživníkov“, ktorí zo spoločného len čerpajú a nikdy do spoločného neprispeli… Potom tu máme tých „slušných občanov“, ktorí splnia všetko, čo musia, dodržia zákony, zaplatia dane, ale všetko ostatné je ich osobný vec… A nakoniec sú tu uvedomelí občania, ktorí okrem toho povinného sa aj dobrovoľne zapájajú do rozvoja spoločnosti: angažovaním sa v miestnej politike, v miestnej kultúre, v športe, šírením humanitných ideálov – dobra. A vieme, že spoločnosť sa tým rýchlejšie sa rozvíja, čím má viac uvedomelých občanov a tým viac je brzdená, čím je tam viac asociálov.

A so socializáciou v cirkvi, teda kresťanskou iniciáciou to dopadá podobne… Máme rozličné stupne „asociálov“, u ktorých sa to nepodarilo… Potom máme takých, ktorí prídu, len keď niečo potrebujú: pokrstiť, pochovať… Potom máme tých „slušných“, ktorí si splnia všetky „povinnosti“, ale nič viac. A potom máme tých „uvedomelých“, ktorí vedia, že aj na nich záleží a vkladajú svoje talenty do úsilia o spoločné dobro.

Je dôležité byť „dnu“, ale tam treba vojsť. A to znamená prijímať pozvanie v momente, keď toto prichádza.

My, veriaci, by sme mohli byť spokojní, my sme pozvanie prijali, to tí druhí majú problém… Ale…Začleňovanie sa dnu nie je len jednorazovou záležitosťou jediného rozhodnutia. Denne sme pozívaní a denne sa rozhodujeme. Deje sa to v našom vnútri, tam, kde sa stretávame s Bohom, kde sa nám on prihovára… Nazývame to svedomím.

Priznajme si, koľko krát sa nám stane, že vo svojom svedomí pocítime: toto by bolo dobré, v tomto by som mohol pridať, v tomto vzťahu by som sa mohol pokúsiť o nápravu… Ale odložíme to na neskôr. Nie teraz… A to je veľmi nebezpečné… Pozvanie je jednorazové… Naše svedomie sa formuje. Ako? Skôr to vnímame na tom, keď nám svedomie vyčíta niečo zlé… Po prvom raze mám zlý pocit, výčitky svedomia. Ak neposlúchnem, výčitky sa postupne umenšujú. Potom si zvyknem. Nakoniec začnem svoj postoj obhajovať…

No a podobne to prebieha aj v prípadoch, keď ma Boh cez svedomie pozýva k niečomu dobrému… Neposlúchnem raz, niekoľkokrát… a nakoniec svedomie zmĺkne…

Zaujímavý a podnetný je záver evanjeliového príbehu, kde je muž bez svadobných šiat vyhodený von. Potvrdenie, že naozaj nestačí len „byť dnu“.

Tradične sa toto miesto vysvetľuje ako nutnosť mať posväcujúcu milosť a nebyť v smrteľnom hriechu v momente, keď predstúpime pred večného sudcu. A je to naozaj tak… Ale práve kvôli tomu by sme sa mali snažiť robiť si aj priebežne inventúru, ako na tom sme, a to inventúru hĺbkovú. Chcel by som vám teraz ponúknuť jeden alternatívny návod, ako na to…

Pravdepodobne poznáte zaujímavú komédiu s Melom Gibsonom: Čo ženy chcú. Jeden muž, veľký sveták, ktorý je dosť bezcitný k ženám, je raz trafený bleskom a od toho momentu mohol počuť, čo si ženy myslia vo svojom vnútri. Veci banálne, ale i hlboké problémy, spôsobujúce depresiu.

Zaujímavá predstava, môcť tak čítať myšlienky iných, čo sa odohráva v ich vnútri, čo poviete? Takúto schopnosť mať nikdy nebudeme, ale stále máme možnosť venovať sa čomusi zaujímavému a určite užitočnému. V nás samých totiž nepretržite prúdi neustály tok myšlienok… Skúsme sa im venovať a analyzovať ich. Čo je v našom vnútri, kam môže vidieť len Boh, a ak chceme, tak aj my? Koľko z našich myšlienok je hriešnych? A koľko z nich je len o nás? Čo budem robiť, na čo mám chuť, čo si oblečiem… Ako často je náš vnútorný monológ nahradený dialógom: rozhovorom s Bohom, o ktorom verím, že je stále a všadeprítomný? A keď rozmýšľam o druhých, o ich chybách, o krivdách, ktoré sa mi stali… Rozmýšľam evanjeliovo, motivovaný láskou k tomu chudákovi, ktorý robí zlo? Alebo len ľutujem seba a neustále obviňujem? A tak ďalej, a tak ďalej…

Po dôkladnej analýze toho, čo sa vo mne deje, budem môcť posúdiť, či som v tom Božom svete naozaj doma, či tam nie som len navonok, či som zaodetý do svadobného rúcha…

 

okt 062017
 

Jesenný čas je obdobím zberu úrody, zvlášť ovocia. Nie je náhoda, že sa s kľúčovým slovom úroda stretáme v tento jesenný čas pri zastavení nad Božím slovom pre 27. nedeľu. Veď je to aj čas zberu úrody hrozna, potrebného na výrobu vína, považovaného za jedinečný nápoj. Úrodu očakáva hospodár, ktorý stále zostáva vlastníkom vinice, aj kedy ju načas prenajal iným, aby v nej pre neho pracovali. Má prirodzený vlastnícky nárok. On môže zvážiť, akú námahu na prácu chce sám vydať alebo si povedať, či je spokojný s robotníkmi, ktorých si na prácu najal. Ak vinica úrodu neprináša a on sa rozhodne naložiť s ňou ako s nehospodárnou, celú vinicu zorať a nechať ležať úhorom, nikto mu to nemôže vyčítať. Hospodárne uvažujúci priateľ by mu radil, aby do nej nevkladal viac námahy ako je hodná úroda, ktorú zamýšľa získať.

Len jediný zo štyroch veľkých prorokov túto tému vinice Božieho ľudu nespomína, a to prorok Daniel. U Ezechiela, Jeremiáša a Izaiáša ju však stretneme na viacerých miestach. V túto jesennú nedeľu počujeme ako pôsobenie proroka Izaiáša začína v spojení s témou rozhorčenej sťažnosti hospodára – Boha samého – na svoju vinicu, ktorou je jeho ľud odmietajúci prinášať úrodu, akú čaká. Prichádza trest, ktorý je priam trpkým plačom:

Zaspievam môjmu miláčkovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici: Vinicu mal môj miláčik na úrodnom úbočí. Ohradil ju, skaly z nej vybral, viničom ju ušľachtilým vysadil. Uprostred nej zrobil vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, ale ona iba plánky rodila.

A teraz, obyvateľ Jeruzalema a muž Judey, súďte medzi mnou a mojou vinicou! Čo som mal ešte urobiť svojej vinici a neurobil som? A keď som čakal, že urodí hrozno, prečo urodila plánky?

Teraz vám ukážem, čo urobím svojej vinici: Pováľam jej plot a bude napospas, zrúcam jej ohradu a budú po nej šliapať. Obrátim ju na púšť. Nebudú ju rezať ani okopávať, vyrastie na nej tŕnie a bodliaky. A oblakom prikážem, aby ju nekropili dažďom.

Vinicou Pána zástupov je dom Izraela, mužovia Judey jeho rozkošný sad. On čakal na právo a hľa, bezprávie, čakal na spravodlivosť a hľa, kvílenie.

(Iz 5,1-7)

Volanie žalmu 80, ktorý v túto nedeľu spievame ako odpoveď Božieho ľudu na opísanú situáciu, je prosbou, aby Boh – hospodár, prinavrátil svoju ochranu vinici, aby mohla znova prinášať úrodu. On ju však podrobuje očiste. Neúrodná vinica si nezaslúži námahu, ktorú do nej majiteľ vkladá. Boh je hospodár, ktorý sa voči svojej vinici správa nie iba rozumne. Prekračuje hranicu majiteľa, ktorý vidí iba úžitok zo svojho majetku. Ukazuje celkom osobný vzťah k svojej vinici, keď sa dokonca dovoláva súdu medzi sebou a vinicou, ktorej preukázal všetku starostlivosť, ktorú potrebovala (Iz 5,4). Nejde tu už len o neživú vec – majiteľ vinice sa dovoláva súdu ako pri osobnom spore, pri ktorom si požaduje vďačnosť za námahu a nie len uplatnenie vlastníctva. Ani pri všetkej jeho opatere vinica nepriniesla úrodu tak, ako mala. Boh sa však ani teraz nevzdáva nároku na úrodu z tejto vinice a s nárokom na ňu posiela nie iba najatých poslov, ale nakoniec aj právoplatného dediča, svojho Syna Ježiša.

V evanjeliovom podobenstve o tejto vrcholnej Božej láske voči jeho vinici hovorí Ježiš sám. Celý starozákonný kontext témy vinice dáva tušiť, že sa poslucháči nemajú sústrediť iba na morálne poučenie. My ľudia často už máme pripravenú svoju odpoveď, svoj uzáver. Sme pripravení vyniesť súd našej spravodlivosti, tak ako pravoverní poslucháči z domu Izraela. Na Ježišovu otázku odpovedali, že má hospodár nepoctivých správcov svojej vinice potrestať a prenajať ju iným. Tak často – rovnako ako oni – vyriekneme súd nad nami samými, hoci si to ani neuvedomíme. Presne taký súd vyriekol nad sebou samým aj kráľ Dávid, keď v podobenstve o ovečke od proroka Nátana odsúdil svoje vlastné konanie. Požadoval, aby chamtivec vynahradil ovečku svojmu susedovi štvornásobne a znášal aj trest za svoju krutosť. Pritom to bol on, kto sa nespravodlivosti dopustil. Slovo proroka ho však usvedčilo a Dávida poznanie pravdy o sebe priviedlo ísť cestou skutočného pokánia. Aj pred nami sa vynára podobenstvo o tom, aký je náš postoj k vinici, v ktorej nás Pán povoláva pracovať, počujme slová evanjelia:

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval.

Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne.

Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.‘

Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili.

Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“

Ježiš im povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.‘?

Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“

(Mt 21, 33-43)

Zdá sa mi až zvláštne, že Ježišovi poslucháči nevidia rozmer, ktorým tvrdí, že on sám prichádza s nárokom na úrodu ako právoplatný dedič Pánovej vinice. Možno boli zvyknutí na počúvanie príbehov s morálnym poučením a tento hlbší zmysel na prvé počutie prehliadli. Evanjelista však toto podobenstvo dáva ako pokračovanie Ježišovho pôsobenia v Jeruzaleme, kde už vyhnal predavačov v chráme a starší s veľkňazmi sa ho pýtajú na pôvod jeho autority, s ktorou sa odvažuje v chráme konať ako vo vlastnom dome. Komu patrí Božia vinica ako dedičný podiel? On bude z nej vyhodený a zavrhnutý nie preto, aby vinica zahynula, ale aby jej prinavrátil úrodnosť.  A to tak, že pripraví nový ľud Cirkev, vďaka ktorej sa dedičstvo Božieho kráľovstva vráti aj Izraelskému národu. Buďme novým ľudom pracujúcim v Pánovej vinici, aby prinášala úrodu, ktorú Boh čaká.

sep 282017
 

Diskusia, dialógy, debata… Na jednej strane slová aktuálne, dôležité, potrebné. Na strane druhej  – kde a ako sa debatuje a diskutuje. Každý si myslí, že má pravdu a povie ju a už nepotrebuje počúvať. Diskusia v náboženských otázkach? Máme pred ňou niekedy dosť veľký strach. V každom prípade je to škoda, pretože Kristus sa diskusie nebál. Niekedy k nej priamo pozýval. Ako napríklad aj v evanjeliu 26. nedele: Obrátil sa na veľkňazov a starších ľudu a položil im diskusnú otázku: Čo poviete na toto?  A potom im rozpovedal podobenstvo. Započúvajme sa do jeho slov:

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“ Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“

          Dobre je uvedomiť si, že Ježiš Kristus je v Jeruzaleme a blížia sa dni jeho odchodu z tohto sveta. Aj preto tieto podobenstvá (O dvoch synoch, o zlých vinohradníkoch…) nazývame jeruzalemské. A dobre je uvedomiť si, že Ježiš Kristus aj cez tieto podobenstvá rieši vzťah vyvoleného národa k nemu samému. Ježiš Kristus hovorí o neprijatí zo strany židovského národa. Ku svojím prišiel a vlastní ho neprijali. Avšak chcel by som našu úvahu posunúť skôr do oblasti duchovnej, osobnej, do oblasti dejín spásy našej vlastnej duše. Ako sme počuli otec prichádza k svojim synom a volá ich pracovať do vinice. Nehovorí do mojej vinice, lebo sú to synovia, nie nájomníci. Avšak oni sa takými akoby necítili. Všimnime si otca ako oslovuje svojich synov. Je v tom nádherná až nežnosť: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice…

V čom je problém oboch synov? Na oslovenie Syn môj, jeden odpovedá: Nechce sa mi… Druhý: Idem, pane…  V prvom prípade ostáva bez oslovenia. V druhom prípade to znie krásne, vznešene, ale úplne zle. Otec ti hovorí: Syn môj, a ty mu odpovedáš: Pane. Keď mi môj otec povie syn môj, nemal by som mu povedať pane, ale otče môj.  Čo sa stalo? Neprijal si synovstvo, nechceš byť syn, chceš byť nádenník, otrok, sluha? Ale otrok nezostáva v dome navždy, iba syn. Vidíme, že tu niečo nehrá.

Boh sa nám zjavuje ako Otec a my ho máme stále radšej za Pána. V tomto môže byť problém, že nakoniec neideme pracovať do vinice. Špecialita nás kresťanov je, že my neveríme v Boha, ale veríme v Boha Otca… Vieme to prijať? Vieme sa tešiť z toho, že sme synovia a dcéry? Mnohí radšej vidia v Bohu stále Pána a nechcú v ňom vidieť Otca. No potom – ak som ja stále sluha, alebo otrok – vinica nie je moja a treba ma do nej posielať, aby som robil. Synovi, skutočnému synovi, by otec nemusel hovoriť, aby šiel do vinice, šiel by aj sám, veď keď je otcova, je aj moja…

Idem, pane, mi tak trochu pripomína i záver našich liturgických zhromaždení. Iďte v mene Božom a my ideme. Ale ideme do vinice, alebo tým končí naše žitie viery. Po každej sv. omši by sme mali byť tí, ktorí idú do vinice – tou je svet okolo nás. Chodíme tam pracovať?

Správna odpoveď je odpoveď napríklad dona Titusa Zemana. Idem, Otče, a šiel a urobil nie iba to, čo mu bolo nariadené, ale rád prekračoval ľudské hranice, hranice, ktoré sme si my ľudia porobili. Bol to človek, ktorý vo svojej láske prekračoval hranice. Nečakal na príkazy, ale uvažoval sám ako ďalej. Pretože bol synom, nie nádenníkom, nie otrokom… Pretože Boha považoval za Otca… Preto bola vinica aj jeho a nebolo ho treba naháňať, aby pracoval…

sep 232017
 

Dnes sa veľa ľudí cíti nepotrebnými. A tiež mnohí máme pokušenie riešiť svoje postavenie v rozličných spoločenských rebríčkoch. A šplhať sa v nich čoraz bližšie k pódiovým priečkam. Určite dnes netrpezlivo čakáme, ako dopadne Peťo Sagan v jeho pokuse 3. krát za sebou získať titul majstra sveta za sebou. Ale šport je predsa niečo, čo je len výsekom života. Ako je to teda v živote samotnom? Čo nám k tomu dnes hovorí Boh vo svojom slove?

Ak Peter Sagan bude uzavretý medzi mnohými konkurentmi v pelotóne, dnešné Božie slovo je „uzavreté“ medzi jedno vyjadrenie, ktoré stojí na začiatku aj na konci a znie veľmi paradoxne. Myslím tým vetu: A tak budú poslední prvými a prví poslednými. Táto veta nadväzuje na kontext 19. kapitoly Matúšovho evanjelia, ktorá sa však nečítala minulú nedeľu. Myslím tým príbeh o bohatom mladíkovi, ktorý prišiel za Ježišom a pýtal sa ho, čo má robiť aby získal večný život. Ježiš načína veľmi vážnu tému o tom, čo potom budeme počuť aj v dnešnom evanjeliu. Tému o milosti a o našom ľudskom konaní.

Myslím že moja generácia v cirkvi vyrástla hodne na tom, že spása či nebo si máme nejakým spôsobom zaslúžiť. Napr. za to, že sa budeme snažiť byť dobrými ľuďmi, modliť sa, chodiť do kostola, postiť sa. Je veľa ľudí, ktorí sa poctivo snažili aj snažia a ja rozumiem, že im veľmi ťažko padne napr. pochopiť to, že sa niekto na konci života obráti k Bohu a dostane sa do toho istého neba ako tí, ktorí sa od malička snažia žiť vieru.

Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu aj v príbehu o bohatom mladíkovi, že spása je DAR. Dar, ktorý sa nedáva za zásluhy. Nikto z nás ľudí totiž také zásluhy nemá! L Boh nám dáva spásu preto, že ju potrebujeme a preto, lebo je dobrý! A práve toto dávanie nie podľa zásluh ale podľa potreby prináša niekoľko problémov. 1. ak je spása nie za zásluhy, načo by som sa mal snažiť? Teda pasivita. 2. Ak je spása z milosti, je jedno ako žijem. Teda relativizmus. 3. Podľa čoho máme odmeňovať ľudí ak nie podľa zásluh. Teda otázka spravodlivosti. 4. Každý môže deklarovať potreby, ktoré sú jeho subjektívne ale nie pravdivé. Teda pravda.

Ale poďme na dnešný text evanjelia:

Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.‘ A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: ‚Čo tu nečinne stojíte celý deň?‘ Vraveli mu: ‚Nik nás nenajal.‘ Povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice!‘      Mt 20, 1-7

Najprv by som sa chcel ja osobne prihlásiť, že patrím na jednej strane medzi tých posledných na druhej strane medzi tých prvých. Vysvetlím.

Medzi posledných preto, že som z cirkvi, ktorá vznikla z pohanov. Cirkev zo Židov, alebo aj Židia samotní – to sú tí, ktorí boli pozvaní pracovať do Pánovej vinice od rána. Majú zmluvu, zjednali sa obrazne povedané „za denár“ – to znamená za toľko, aby sa z toho dal žiť plnohodnotný ľudský aj rodinný život. Od rána by to mohli byť napr. Abrahám a doba patriarchov a sudcov. Potom sú tu tí, ktorí sa pridali pracovať v Pánovej vinici o 9. doobeda – nech je to napr. v časovej línii doba Mojžiša doba kráľov a prorokov. Možno na obed prišiel človek Ježiš a dám to do uvodzoviek „nechal sa pozvať pracovať do vinice.“ A s ním apoštoli a prvá cirkev. Ak pôjdeme ďalej v tejto našej predstavivosti okolo 3. popoludní prichádzajú na scénu naši predkovia Slovania, ktorí sa stávajú kresťanmi. A teraz okolo 5. popoludní sme tu my, súčasní ľudia, kresťania v Afrike, v Ázii či Južnej alebo Latinskej Amerike. A tým vôbec nechcem povedať to, že už iba hodinku a potom príde vyúčtovanie. Tých, ktorí si to myslia je na môj vkus až príliš veľa… Skôr by som nás rád postavil do pozície, že tu pracujeme len krátko na Božom kráľovstve. Staviame na tých, ktorí tu pracovali pred nami a predsa dostávame odmenu ktorá nás prekvapuje rovnako ako tých z dnešného evanjelia. Poďme si ale dočítať príbeh o pracovníkoch vo vinici:

Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: ‚Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!‘ Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: ‚Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.‘ Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?‘ Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“      Mt 20, 8-16

Áno, aj my dostávame celú mzdu, ktorá však už nie je mzdou podľa zmluvy. Všetci, ktorí prišli pracovať neskôr dostali ponuku na odmenu, ktorá bude spravodlivá. A keďže Boh je ten, ktorý dáva všetko každému a všetko tým chápeme že dáva SEBA! Aj my sme tí, ktorí sme zaskočení štedrosťou. Dostávame viac, ako by sme čakali. A tiež rozumieme smútku a sklamaniu tých, ktorí sa cítia ukrivdení, lebo znášali horúčosť a bremeno celého dňa. Aby nás Boh ale liečil z tohto smútku a sklamania, ukazuje nám, že z iného uhla pohľadu sme aj my z tých, ktorí znášajú bremeno celého dňa, lebo sme boli pokrstení ako deti. Celý život žijeme ako kresťania. Na rozdiel od tých, ktorí sa obrátili ako mladí ľudia, či ako dospelí. Poznám takých, ktorí tak urobili v starobe a zažil som aj človeka, ktorý sa obrátil na smrteľnej posteli. Na nich nám Boh ukazuje svoju štedrosť, lebo aj im dáva všetko – teda seba samého a to znamená spásu! Aby som to teda zhrnul: mnohí z nás sme poslední – lebo patríme medzi kresťanov z pohanstva a sme prví – lebo sme boli pokrstení ako deti…

Čo to pre nás teda znamená? Boh nechce aby sme boli pasívni! Aj nám sa prihovára: Čo tu nečinne stojíte? Boh nás pozýva do činu, má rád teológiu činu. Nie iba slová. Ako konať tak, aby nás naše činy zjednocovali s Ním. Nevyhovárajme sa teda na to, že spása je odmenou. A že každý ju dostal. A že netreba činy. To by bol veľký omyl! Naše skutky sú odpoveďou. Znakom, že sme prijali Božie pozvanie. Že sme uverili pravde: som pre Boha vzácny. Potrebuje aj mňa, aj mňa volá. Je hrozné byť nepotrebný! Ako som povedal na začiatku: je veľa ľudí aj u nás, ktorí majú ten pocit, že svet s nimi či bez nich to je to isté!

Keď som naposledy bol na Filipínach, v rámci prípravy na kňazstvo bol aj čas, ktorý seminaristi mali prežiť medzi chudobnými, ktorých je vo farnostiach vždy dosť. Rozprával som s jedným bohoslovcom o jeho skúsenosti, kedy boli poslaní žiť na týždeň na smetisko medzi ľudí. Mali akurát strechu nad hlavou, jedno oblečenie, jedlo na prvý deň a ich úlohou bolo skúsiť si nájsť každý deň nejakú prácu a prežiť. Seminaristi často prežívali skúsenosť, že chodili celý deň v horúčave, v smrade, pýtali sa, či by ich niekto nenajal na nejaké stavebné práce a 10 krát za deň počuli tú hroznú vetu: nepotrebujeme Vás!!!

Posolstvo dnešného evanjelia je radosť z uvedomenia si toho, že Boh nás potrebuje. Či sme prví alebo poslední vždy nám dáva spásu, všetko, seba. Nech nás moc tohto slova vyvádza z našich pasivít a častokrát aj z kŕčovitosti z toho, či robíme dosť preto, aby sme si spásu zaslúžili. Ďakujem Ti Boh, náš Otec, že si nám spásu daroval, všetkým. Nech je za to chválené a zvelebené Tvoje sväté meno.

sep 142017
 

Keď som bol ešte mladý kaplán, bol som v Rakúsku. Jeden mladý muž ma mal odviesť autom na jednu akciu. Sadali sme spolu do auta a hoci náš cieľ bol len o niekoľko ulíc ďalej, on hneď, ako nastúpil, zapol si bezpečnostný pás. Urobil som to isté a aby som prelomil mlčanie, spýtal som sa ho: „Á, takže aj u vás policajti kontrolujú zapnuté pásy, ako u nás? Bojíš sa pokuty, čo?“ Veľmi nechápavo sa ma opýtal, ako to myslím… Vysvetlil som mu, že keď si tak poctivo zapína bezpečnostné pásy, hoci sa vezieme len kúsok, robí to zrejme kvôli policajtom, aby nezaplatil pokutu. Jeho odpoveď ma dosť zarazila: „Ale veď ja si nezapínam pásy kvôli policajtom, ale pre moju vlastnú bezpečnosť.“

Uvedomil som si, ako sme rozlične nastavení, akú máme odlišnú mentalitu. My (alebo aspoň teda ja) robíme, alebo nerobíme niečo v prvom rade, aby sme neboli potrestaní, a nie preto, lebo je to správne. Áno, pomáha to isto aj k bezpečnosti, ale keby nado mnou nevisela hrozba trestu, asi by som to nerobil. A takto to robíme v mnohých oblastiach života.

Táto príhoda mi prišla na myseľ, keď som čítal evanjelium nasledujúcej nedele. Tam nájdeme niečo podobné…

Peter sa pýta Ježiša, koľko krát má odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti nemu previní. Použil dosť vysoké číslo. Zrejme trochu preháňal, asi v nádeji, že bude pochválený za citlivosť v tejto otázke. V jeho otázke sa však odzrkadľuje jeho mentalita, taká bežná v kultúre, v ktorej žil. Rabínska tradícia, propagovaná v náboženskej praxi farizejom a zákonníkov, mala rada jasné pravidlá a predpisy. Toto a toto musíš, toto a toto nesmieš, a najlepšie bolo, keď to aj bolo vyjadrené číselne: Toľko krát sa treba pomodliť… A keď všetko toto dodržíš, môžeš byť spokojný, pred Bohom si v poriadku…Žiaľ, túto starozákonnú mentalitu si udržujeme často aj my.  V prijímaní sviatostí, alebo napríklad v modlitbe. Uspokojíme sa s tým, že sa pomodlíme ráno a večer… Povinnosť sme si splnili… Ale medzí tým si koľkokrát na Boha ani nespomenieme. Teoreticky veríme, že on je všadeprítomný… Ale okrem času vyhradeného pre povinnú modlitbu si naňho nespomenieme, nevnímame jeho prítomnosť, nežijeme v neustálom dialógu s ním, žijeme, akoby ho nebolo… Ale povinnosť sme si splnili…

Revolucionár Ježiš však prináša úplne iný postoj, chce zmenu mentality. Nestačí počítať a po siedmom odpustení to už môžeš nechať tak… Odpustenie je dobré, potrebné a tak má byť neustále našim, postojom, ako je to vyjadrené v číslovke 77.

A tu sa dotýkame čohosi kľúčového z evanjeliového posolstva, leby snáď k žiadnej téme sa Ježiš nevracal tak často, ako k odpusteniu. A asi v žiadnej inej otázke on – tolerantný a trpezlivý, nebol taký nekompromisný: „Ak chcete, aby Boh odpustil vám, aj vy musíte zo srdca odpúšťať svojim vinníkom.“

Pokiaľ sa nám nič zlé nestane, v odpúšťaní nevidíme problém. Ale keď sa v živote stretneme s ozajstným zlo, až vtedy pochopíme, že Ježiš nežiadal žiadnu maličkosť. Naopak, v odpúšťaní žiadal veľmi ťažkú vec, niekedy sa nám zdá, že až nemožnú…

Skúsme si teraz zadefinovať, čo je odpustenie a v čom spočíva. Neviem, či ste sa už niekedy na to pozreli takýmto spôsobom, ale odpustenie je vlastne skutok lásky. Je to jedna z najnáročnejších, ale i najväčších foriem lásky. A s odpustením máme niekedy problém preto, že máme problém s láskou. My sme si ju totiž zredukovali len na úroveň emócií, citov. Niekoho mám rád, niekoho nemám. Lebo niekto mi je sympatický, niekto nie je. A s tým veľa nenarobím, je to jednoducho tak. Lenže okrem citov má človek aj rozum a vôľu. A keď niekoho nevládzem mať rád na úrovni emócií, o to viac sa môžem a mám snažiť milovať ho rozumom a vôľou.

A tak je to i pri odpúšťaní. Ak sú emócie ešte príliš zranené, predsa už môžem nastúpiť cestu odpustenia, zapojením svojho rozumu a vôle.

Ako? Zoberme si vôľu… Treba úprimne chcieť. Chcieť, a robiť, čo vládzem. Ak sa ja za toho človeka dokážem úprimne pomodliť, aspoä aby mu Pán Boh osvietil rozum, aby ho obrátil, aby už neubližoval, veď ja mu vlastne od Boha želám dobro. A to je už obrovský krok na ceste k úplnému odpusteniu…

A ako si pomôcť v tomto procese rozumom, to nám ukazuje dnešný evanjeliový príbeh. Určite nám v odpúšťaní pomôže, že aj my sme odkázaní na odpustenie. Veľmi ho potrebujeme. A to, čo nám Boh z čistej lásky (nie preto, že by sme splatili dlh, na to nemáme) odpustil, je oveľa viac, ako previnenia, ktorých sa na nás dopustili ľudia. Kto prijíma odpustenie, bude vládať aj odpúšťať.

Keď som bol ešte študent, bolo to v 90. rokoch, po otvorení hraníc na západ, chceli sme cestovať, spoznávať svet. S kamarátmi sme sa vybrali do Švajčiarska, do vytúžených Álp. Mali sme veľa zvedavosti, elánu, ale málo peňazí. Ale aj tak sme šli. Mali sme adresu jednej Slovenky, čo tam žila už roky a s ktorou sme sa spoznali pri jednej akcii tu na Slovensku. Ujala sa nás, ubytovala nás, starala sa o nás. Keď sme jej potom chceli zaplatiť, odmietla: „Ja vaše peniaze nechcem, nechajte si ich, aj tak nemáte dosť. Keď som ja pred rokmi prišla sem do Švajčiarska s dvoma malými deťmi, mala som to veľmi ťažké. Ale prežili sme to, lebo sa našli dobrí ľudia, ktorí nám nezištne pomohli. Ja som sa im nemala ako odmeniť. Teraz sa mám dobre a pomáham ja vám. A raz si na to spomeňte a pomáhajte aj vy, nech sa dobro síri.“

Silné svedectvo. A plné múdrosti. A hodí sa aj k našej dnešnej téme. Prijímajme odpustenie. A potom odpúšťajme. Nech sa láska šíri. Zapájajme do toho rozum, aj našu vôľu a napokon sa pripoja aj emócie, aby to bolo úplné.

Odpustenie je jeden z najťažších, ale zároveň najväčších prejavov lásky.

aug 312017
 

Jeden z dôkazov, že evanjeliá sú skutočne pravdivé je ten, že sú skutočne pravdivé. Neidealizujú ľudí. Ani tých, ktorí viedli prvú cirkev, dokonca ani toho, ktorý sa stal jej viditeľnou hlavou  –  Petra. Bol to človek so všetkými pozitívnymi aj negatívnymi vlastnosťami a evanjeliá to nezatĺkajú. Vďaka Bohu.

V evanjeliu 22. nedele počúvame udalosť, ktorá Petra zahanbuje. Kristus ho ráznym slovom napomína. A predsa sa dostala do posvätných textov. Ježiš Kristus začal hovoriť o svojom utrpení a do toho vstúpil takmer priateľsky Peter, aby mu povedal, že to tak nebude, že sa to nesmie stať, že to sa asi mýli.

Peter si ho vzal nabok. Je to také na prvý pohľad priateľské gesto – niekoho si zoberieme nabok… Niekedy až gesto – by som to tak nazval – dobrého strýka, ktorý si zoberie nabok svojho synovca, aby mu vysvetlil, že hovorí niečo od veci a že sa to nepatrí, že nech si dáva pozor na to, čo povie. V Petrovi sa zrazu zrazila predstava o Mesiášovi, ktorú mal, s tou, ktorú Kristus reálne zobral na svoje plecia. Peter a ani nikto z apoštolov nepotrebujú Mesiáša, ktorý bude trpieť od starších, ktorého farizeji a zákonníci zabijú. Načo je taký Mesiáš? Je zbytočný. Načo je komu mŕtvy Boh? Ako často sa zrážajú aj naše očakávania a skutočný príbeh Ježiša Krista. Naše očakávania a predstavy Boha, ktorý sa zjavuje taký, aký je a nepasuje nám celkom do našich plánov a schém.

Reakcia Ježiša Krista bola rázna. Taká ako kedysi na púšti, keď ho pokúšal diabol, aby šiel inou cestou ako cestou pokory a utrpenia. Biblisti nás upozorňujú, že Kristus hovorí Petrovi: Postav sa za mňa, nie choď mi z cesty.  Upozorňuje ho, že ten, ktorý vedie je on – Ježiš a my tu nie sme na to, aby sme usmerňovali Boha čo a ako má robiť. Postaviť sa za Krista je dôležité. Nie Boh je mojím asistentom, ktorý mi má pomáhať, ale ja som ten, ktorý má objavovať Božie plány a jeho pôsobenie.

Potom Kristus prikladá poučenie pre všetkých, ktorí chcú ísť za ním: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Jedna z najčastejšie citovaných viet evanjelia a jedna z viet, ktorá je najčastejšie úplne zle interpretovaná. Pretože nás vedie k tomu, že často povzbudzujeme ľudí aby zobrali svoje kríže, svoje choroby, utrpenia, bolesti, ťažkosti, neúspechy… Avšak tu si treba uvedomiť, že chorobu  – napríklad –  nemusí nikto brať, tá príde sama, aj neúspech príde sám, aj bolesť, aj utrpenie.

Kristus nemyslel na to, keď hovorí: Vezmi svoj kríž. Načo teda myslel? Čím bol pre neho kríž? Výraz nekonečnej lásky k Otcovi a ku nám ľuďom. Prišiel na svet, aby nám povedal, že Otec nás miluje. My sme mu ako „odmenu“ za jeho lásku naložili kríž na plecia. On ho zobral a z lásky k nám niesol a z kríža nám znova povedal, že Otec nás aj napriek tomu hroznému, čo sme spravili miluje. Nesenie kríža je prejav nekonečnej lásky. Teda vetu: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma, by sme mohli povedať aj takto: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, nech sa rozhodne že ide milovať až na smrť a nech ma nasleduje.  

Kresťanstvo teda nie je o pasívnom čakaní, čo nám naloží život na plecia, ale o aktívnom rozhodnutí sa, že idem milovať až na smrť. Príklad Maximiliána Kolbeho, ktorý aktívne ponúka svoj život v koncentračnom tábore to vyjadruje doslova strašne krásne. Strašne, lebo to bolo hrozné a krásne, lebo to bolo jeho rozhodnutie.

Peter „vyprovokoval“ nášho Pána k tomu, aby nám povedal nádherné slová o aktívnom kresťanstve. Skúsme veci nie iba prijímať, ale aktívne vziať. K tomu jedna starobylá, nádherná modlitba: Pane, daj mi silu zmeniť to, čo zmeniť môžem. Daj mi trpezlivosť niesť to, čo zmeniť nemôžem. A daj mi múdrosť, aby som vedel rozlíšiť jedno od druhého…

aug 262017
 

Každý z nás poznáme slovo kolík. Je to slovo, ktoré nemá v bežnej reči veľmi pozitívny rozmer. Najmä keď počúvame, ako sa ľudia najmä navzájom častujú rozličnými prezývkami v dobrom aj zlom zmysle slova; a nazvať niekoho „kolíkom“ tiež niečo naznačuje…

Mne však prišlo na myseľ v inom význame, ktorý je v súvislosti so slovom, ktoré zaznelo v prorokovi Izaiášovi správcovi kráľovského paláca. Teda človekovi v postavení, ktoré nebolo malé ale významné. Asi svoju úlohu nerobil dobre a Pán Boh sa rozhodol vymeniť ho. Počúvali sme, že Pán si povoláva nového človeka, ktorému plánuje dať do rúk moc, aby sa stal otcom obyvateľom Jeruzalema aj Júdovho domu. Aby otváral dvere k Božím veciam ako múdry hospodár teda nové aj staré, a aby zatváral dvere k veciam, ktoré sú proti Bohu, takisto nové aj staré. A v poslednej vete dnešného prvého čítania Boh povedal: zarazím ho ako kolík na pevnom mieste…

V našich životoch máme jednu dôležitú oblasť života, ktorá bola odvodená od tohto slova a ňou je etika. Slovo etika je odvodené od slova ethos. Ktosi raz vysvetľoval, že pôvodný význam slova „ethos“ znamenal stanový kolík, ktorý stál uprostred a naň sa uväzovali všetky ostatné podpery, plachty, na ňom držala celá stabilita obydlia. Nebolo možné bývať niekde bez ethosu, pretože sa život začal rúcať ľuďom na hlavu. A o tomto myslím, hovorí prorok Izaiáš, vlastne Boh cez neho na adresu Eliakima. Nazýva ho svojím služobníkom. Niekým, kto sa bude nechať zaraziť do zeme, ktorá je pevným miesto. Predstavujem si, že ten pôvodný stanový kolík musel byť aj pevný aj pružný. Aby sa neohol, keď sa bude zarážať do zeme a tiež aby sa nezlomil, keď sa naň z rozličných strán budú upínať ďalšie dôležité komponenty obydlia človeka.

Aj v dnešnej dobe budujeme ako ľudia civilizáciu, ktorá je svojím spôsobom obydlím pre človeka. A tak vzniká otázka, či pri dnešnom budovaní je tu potrebný tiež nejaký pomyselný „kolík“ – v modernej reči statický prvok, nosný prvok na ktorom to môže všetko stáť. Alebo to už „vieme“ postaviť bez tohto nosného prvku, ktorý síce všetko drží, ale keďže stojí uprostred, mnohým zavadzia a prekáža. Keď sa človek totiž pozabudne a príliš sa pozerá do mobilov a tabletov, môže kráčajúc a ponáhľajúc sa životom do tohto stĺpa naraziť čelom (ako to niekedy vidíme na niektorých videách z pouličných kamier veľkomiest tohto sveta. ) Čo určite nie je príjemné, a tak sa ani nečudujem, že sú ľudia, ktorí vehementne volajú: preč s ním! Preč s ním ale povedal aj Boh starému správcovi kráľovského paláca. Môžeme predpokladať, že Boh vyháňa starého správcu práve preto, že takýmto „ethosom“ nebol! Že jeho ľudské konanie nepodporovalo stabilitu života ľudí okolo neho, ale naopak ju rúcalo. Zotieralo rozdiely medzi hodnotami, nepomáhalo rozlišovať medzi dobrom a zlom, nemotivovalo k dobru, a neodhaľovalo deštruktívnu silu zla.

A tu prejdime k tomu, čo nám ponúka evanjelium dnešnej 21. nedele: Mt, 16,13-20. V dnešnom evanjeliu sa Ježiš pýta svojich učeníkov za koho ho oni pokladajú. Vypočujme si to spolu:

Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

Ježiš sa samozrejme nepýta len na to, ako vnímame názory druhých ľudí na veci, svet, život, na vieru v Boha. Očakáva, že budeme mať svoj vlastný názor, ktorý je na jednej strane konfrontovaný s názormi druhých, na druhej strane ovplyvňuje názory druhých. Aký je teda môj názor na to, kto je to Ježiš? Alebo môžeme tú otázku formulovať aj presnejšie: Kto je to Ježiš pre mňa?

Ja by som chcel dnes odpovedať práve tým obrazom slova, ktoré od začiatku dnešnej našej relácie rozoberáme: Ježiš je pre mňa „ethos“, základný oporný stĺp. Niekto, na ktorom stojí celá stavba môjho obydlia života; Niekto, koho sa usilujem mať vo svojom strede, okolo koho chodím, na koho sa snažím upevniť jednotlivé oblasti svojho života. Upevniť v zmysle uviazať. Alebo keď treba tak aj niečo rozviazať. Ježiš ako niekto, kto mi nevadí, aj keď neustále do neho narážam. Lebo mi to pripomína na kom stojí a na kom staviam svoj život. A neraz sa mi v búrkach môjho života osvedčila pevnosť aj pružnosť Krista. Chcel by som aj naďalej na ňom stáť, a verím že skrze Neho, s Ním a v Ňom sa mi to môže podariť. A nielen mne. Aj mnohým ďalším. Verím, že Ježiš Kristus je niekto na ktorom je možné postaviť civilizáciu tak, aby nám ako dielo človeka nepadala na hlavu. A naopak, obávam sa že bez neho sa skôr či neskôr začne tak vzácne a tvorivé ľudské ale iba ľudské úsilie rúcať.

V čom je teda chuť a výnimočnosť Ježiša Krista?

Spomeniem dnes 2 rozmery: najprv ten, ktorý nám trochu začal v našom ohlasovaní Ježiša unikať. Nájdeme ho krásne v najnovšej exhortácii Amoris laetitia – Radosť z lásky, 6. kap. 201 odstavec: Kristovi nejde o nejaké dávanie normatívov do ktorých sa máme zmestiť. Snaží sa o predkladanie hodnôt!! A to je veľký rozdiel. Keď my v súčasnej Cirkvi budeme výborní len v pridávaní nových a nových normatívov nemôže to svetu okolo nás stačiť. To čo sme podľa Kristovho príkladu pozvaní predkladať sú hodnoty! Teda praxou overenú a autenticky podloženú kvalitu života, ktorá svojou chuťou možno nie je bežná ale má kredit aj u tých, ktorí zdieľajú iné názory. Vždy budú prinášať dobré ovocie hodnoty ako rodina, múdrosť, láska, radosť, pokoj, odpustenie a mnohé iné. A na druhej strane sa vždy o tieto hodnoty budú viesť obrovské spory.

Druhý rozmer Ježiša Krista zaznel na koniec dnešného evanjelia, v ktorom sa hovorí o zväzovaní a rozväzovaní. Aj keď sa to bežne vysvetľuje v inom kontexte, ja by som dnes poukázal na trochu iný rozmer, rozmer slobody: Vo význame, že sa nedá na „ethos“ svojho života upevniť niečo, čo tam chceme mať bez toho, že by sme to neuchytili, nepriviazali. A ak tam bolo niečo naviazané predtým, najskôr to staré potrebujeme odviazať. A tak sa neustále presviedčam, že neobstojí obava z Krista, že On je niekto, kto nás o našu slobodu oberá cez Cirkev, lebo sa stále hovorí o zväzovaní a rozväzovaní. Naopak, Ježiš Kristus je niekto, kto nám našu slobodu vracia aj keď sme z nej nemalé časti veľakrát stratili. Celá dnešná pedagogika, psychológia, psychiatria rieši otázku, čo s tými všetkými závislosťami, ktoré sa nám priviazali na život a nevieme ich odviazať? Riešenie, ktoré sa často ponúka, že teda nenazývajme to závislosťami a bude to vybavené neobstojí!

Nedávno sme mali u nás vo farnosti na Sliači farské duchovné cvičenia. Týždeň intenzívnej duchovnej práce na svojom obydlí života. Žasol som najmä keď som si uvedomil, že ľudia si zobrali týždeň dovolenku aby mohli byť s nami od pondelku do piatku, od rána do večera. Znovu sme spolu prežili skúsenosť, že niektoré škodlivé modely nášho správania, ktoré ničia stabilitu nášho života sa nedajú rozviazať ničím iným, len mocou toho Ježiša, o ktorom sme dnes v evanjeliu počúvali. A práve rozviazanie sa z toho starého, a nové naviazanie sa na Krista bolo aj pre mňa veľkou pochúťkou, ktorú pre nás Boh v našej farnosti pripravil.

Modlím sa, aby pre nás počas dní posledného týždňa prázdnin bola dôležitá otázka : Kto je to Ježiš pre mňa osobne? Počúvali ste dnes názory Ježišových učeníkov z dávnych čias, ale aj môj pohľad, ako niekoho, kto sa usiluje byť súčasným Ježišovým učeníkom. Prajem Vám a žehnám , aby ste si mohli svoj názor na Ježiša sformulovať plnšie aj vďaka dnešnému stretnutiu s ním pri slávení Eucharistie.

aug 142017
 

Myslím, že všetci registrujeme, ako sa mení náš slovník. Miesto obchodu máme market, miesto zemiakových lupienkov chipsy… Mení sa aj význam slov obrazov, farieb, symbolov. Je to prirodzené. I v náboženskej oblasti. Slovník, ktorý používali náboženské knihy pred 50, či 100 rokmi, už takmer nepoužívame. Mení sa aj biblický slovník. V istom vydaní Biblie, asi z roku 1907 som o apoštoloch čítal, že Ježiš so svojimi súdruhmi išiel…

Počas stáročí sa menil i pohľad na obraz, o ktorom sme počuli v dnešnom prvom čítaní: Žena odetá slnkom.

Väčšina katolíckych veriacich v nej dnes chápe Pannu Máriu. Veď ona porodila syna, vládcu, zažila prenasledovanie, utekala púšťou do Egypta a v našich očiach je v nebeskej sláve, teda odetá slnkom.

Väčšina exegétov, biblických znalcov však tvrdí, že toto znamenie je obrazom Cirkvi, presnejšie Božieho ľudu. Lebo napríklad sv. Augustín hovorí o Starozákonnom Božom ľude, z ktorého sa zrodil novozákonný.

Myslím, žeby sme sa na tento obraz mohli dnes takto pozrieť.

Samotné slovo „znamenie“, ktorým je obraz uvedený, sa nachádza na tomto mieste v Apokalypse 1. krát. Celkovo je použité v druhej polovici knihy Zjavenia 7 krát. Mimochodom v Jánovom evanjeliu sa tiež hovorí o 7 znameniach, ktoré Ježiš nazýva aj „skutky“. Prvým je premenenie vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej a posledným vzkriesenie Lazára. Samotné slovo znamenie, grécky semeion, pritom znamená že ide o vec, alebo udalosť, ktorá má zvláštny zmysel, či význam. Znamenie je na nebi. Žena, aj iné, nepriateľské, drak. To znamená, že to, čo sa teraz deje na zemi, boj dobra so zlom, bolo už skôr vybojované a rozhodnuté v nebi. O tom je obraz zápasu Michala a jeho anjelov s drakom a jeho anjelmi, ktorého opis nasleduje hneď po opise záchrany ženy. Pričom záverečné zvolanie dnešného úryvku je v origináli zaradené po zvrhnutí draka na zem, teda jeho prehre v nebi.

Práve tento boj dobra so zlom prežíva prvotná cirkev, ktorá je vystavená mnohým vlnám a formám prenasledovania. Jej adresuje autor knihy svoje slová, lebo ju chce povzbudiť. Mimochodom jednému z prvých prenasledovateľov Cirkvi, Šavlovi na ceste do Damasku Kristus hovorí: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ježiš sa stotožňuje so svojim ľudom, o ktorom hovoríme, že je jeho mystickým telom. Ten Ježiš, o ktorom sme minulú nedeľu čítali v evanjeliu, že mu tvár zažiarila ako slnko. Ak je Kristus hlavou Cirkvi, svojho tela, dnes žiari telo, cirkev je odetá slnkom. Znamená to, že je Božím dielom. Túto myšlienku zdôrazňuje aj to, že stojí na mesiaci, ktorý je symbolom nestálosti. Pričom je v slnku, symbole Boha. Teda stojí vznešene a stálo nad celou pozemskou nestálosťou. Ríše, ktoré ju prenasledujú, padnú, ona je tu stále.

Obraz ženy ako Cirkvi dopĺňa veniec z dvanástich hviezd, ktoré pripomínajú dvanásť kmeňov Izraela, teda starozákonný Boží ľud i dvanásť apoštolov, na ktorých stojí Cirkev, novozákonný Boží ľud. Aj obraz úteku na púšť môže mať starozákonný i novozákonný zmysel. Pripomína útek Izraela z Egypta na púšť, ale aj formy prenasledovania kresťanov, medzi ktoré patrí vytlačenie na púšť sveta, mimo zdrojov obživy a mimo vplyvu na svet. Mimochodom, toto sa splnilo na arménskych kresťanoch, ktorých státisíce pred sto rokmi Turci vyviezli na púšť, kde ich nechali zomrieť smädom.

V samotnom texte však čítame, že Boh jej tam pripravil miesto. A tu nám prichodí na myseľ, že aj keď sme i my dnes mimo vplyvu na spoločnosť, je to naše miesto, kde Boh o nás vie, kde nás chráni, formuje a pripravuje na život v nebi. Lebo o tento cieľ ide. Aj takto môžeme chápať záverečné zvolanie dnešného úryvku o vláde Pomazaného v nebi.

Tým som chcel povedať, že text, ktorý bol pôvodne adresovaný prenasledovaným kresťanom v Rímskej ríši, je aj dnes aktuálny. V koľkých krajinách sveta zúri prenasledovanie Ježišovho, teda Božieho ľudu. V niektorých je konverzia na kresťanstvo tak neprípustná, že ak sa moslim obráti a prijme krst, je synom smrti… Drak čaká, kým žena porodí… A bojuje proti iným z jej potomstva, ako kniha hovorí v závere tejto 12. kapitoly. Tento boj cítime všetci.

Text je však aktuálny i z hľadiska dnešného mariánskeho sviatku. Mária je totiž predobrazom, prototypom Cirkvi:

Ona, ktorá je dcérou Izraela sa stáva matkou Cirkvi, Ježišovho ľudu.

Ona, na ktorú padá toľko špiny, pevne a krásne stojí nad pominuteľnosťou tých, ktorí proti nej broja.

Ona, ktorá bola na zemi nenápadná, je dnes v nebi odetá slávou svojho Syna, ktorý je našim slnkom.

Nuž, časy sa menia. My starší väčšinou hovoríme, že svet sa kazí a nevidíme budúcnosť veľmi ružovo. Možno je to aj preto, že mu už nerozumieme. A možno aj preto, že nerozumieme Božiemu plánu. So svetom i s nami. Pričom ten je jasný: Večné šťastie Kristovej nevesty, cirkvi, teda nás. Veď toto všetko, čo bolo napísané a čo sa deje, je nielen o nás, ale aj pre nás.

júl 182017
 

Keď som sa chcel začať pripravovať ne dnešné stretnutie, zobral som si moje obľúbené knihy komentárov k Svätému písmu od ľudí, ktorí sú múdrejší a vzdelanejší, ako som ja, z ktorých obyčajne čerpám inšpiráciu a šiel som sa s nimi posadiť na vzduch – na balkón. Bolo krásne počasie. Všade bol pokoj, len z neďalekého školského ihriska ku mne prichádzali hlasy hrajúcich sa detí. Chlapci hrali futbal. Také niečo ma nemôže ani vyrušovať, ani rozptyľovať. Ale predsa… Jeden asi desaťročný chlapec s veľmi prenikavým, ešte nezmutovaným hlasom, každú svoju či vydarenú, alebo nevydarenú akciu sprevádzal veľmi hlasným výkrikom Božieho mena… Dosť rýchlo to do môjho krvného obehu napumpovalo množstvo adrenalínu… Nevychovanec jeden. Nech si je nevychovaný, ale môjho Boha nech nechá na pokoji. A plný prorockého zápalu som mal chuť tam vbehnúť a zjednať poriadok. Nespravil som to však, ale namiesto toho moje myšlienky sa začali vyvíjať asi nasledovne. Kto asi je ten chlapec? Z akej rodiny pochádza? Od koho sa to naučil, takto nadávať? Čo všetko má za sebou? A čo má pred sebou, aká budúcnosť ho čaká? Nech by už boli odpovede na tieto otázky akékoľvek, jedna vec je istá a nespochybniteľná: je to milované Božie dieťa, hoci to asi ani netuší. A tak sa mi zdalo vhodným sa v tej chvíli sa zaňho pomodliť. Keď som svoju krátku modlitbu skončil, môj krvný obeh sa upokojil a ja som konečne siahol po texte evanjelia, ktorému sa mám venovať. A zistil som, že to bola dobrá príprava…

Dnešné evanjelium odpovedá na aktuálne otázky, ktoré, myslím si, trápia nás všetkých: Odkiaľ sa berie zlo a čo s ním?

Odkiaľ sa berie zlo? Ježiš hovorí jednoznačne: To urobil nepriateľ. Keď sa človek stretne so zlom, vo všeobecnosti má tendenciu hľadať vinníka a obviňovať. Poznáme to už z príbehu z rajskej záhrady… „Had ma naviedol.“ „Žena, ktorú si mi dal, mi dala jesť a ja som jedol…“ A tak je v očiach človeka konečným vinníkom vlastne sám Boh. A nielen vtedy, ale aj teraz… Veď tak dôverne poznáme vyjadrenia: „Keby Boh naozaj existoval, nedopustil by…“ V dnešnom evanjeliu nám Ježiš pripomína veľmi podstatnú pravdu, v ktorej musíme mať všetci jasno: Na poli sveta a na poli nášho života všetko, čo je dobré, pochádza od Boha a všetko zlo je od nepriateľa. A koho prijímame? Milujúceho Otca, alebo nepriateľa? S ponukami prichádzajú obaja. Mali by sme na to myslieť najmä vtedy, keď sa nám niekedy Božia ponuka zdá taká náročná, až obmedzujúca… a naopak hriech sa nám zdá taký lákavý a príjemný… To je len obal, len reklama… Dôležité je, čo je vovnútri a od koho ponuka prichádza…

Toľko k otázke, odkiaľ pochádza zlo… A teraz sa poďme s evanjeliom venovať otázke, čo s ním?

Ako dobre chápeme iniciatívu protagonistov z evanjeliového príbehu, ktorí ochotne núkajú hospodárovi svoje služby: „Chceš, aby sme šli a kúkoľ vyzbierali?“ Koľko krát máme my sami chuť rázne sa vysporiadať so zlom okolo nás. A koľko krát v histórii sa ľudia v mene najrozličnejších ideológií pokúsili radikálne vyčistiť spoločnosť a nastoliť nový poriadok… S najlepšími úmyslami… ale… aké prekvapenie… akosi to nefungovalo. Hospodár z evanjelia chladí horlivosť sluhov a odkazuje aj nám, že hoci by sme veľmi chceli hoci aj násilím skoncovať so zlom vo svete, že tadiaľto cesta nevedie… Keď je kúkoľ ešte malý, nerozoznáte ho od obilia, keď je už veľký, je tak zakorenený, že pri jeho trhaní by padli aj klasy… Netrhajte kúkoľ! Na to nemáte!

Človeku, aby v takýchto prípadoch mohol byť sudcom a exekútorom, chýbajú dve veľmi významné kompetencie. Človek, na rozdiel od Boha, na to nemá dostatok poznania a dostatok lásky.

Nevidíme do srdca človeka. Veď tak málo sa vyznáme aj v tom vlastnom… Tak radi klameme sami seba… a radi sme klamaní. Niekedy všetci dookola vidia, že blbnem, len ja si to nepripustím, nepripustím si hlasy kritikov, počúvam len falošných lichotníkov, ktorých sa vždy dosť nájde. A všimnime si, ako posudzujeme druhých… Tým, ktorých máme radi, voči nim sme veľkodušní a veľa pochopíme, prepáčime, vysvetlíme si v dobrom. Keď ale niekoho radi nemáme, tak sa môže aj snažiť, vždy na ňom nájdeme niečo zlé… Nemáme dosť poznania a nemáme dosť lásky…

Čo však so zlom vo svete? Hádam len nemáme rezignovať a zmieriť sa s ním…?

Ježiš ponúka riešenie: Nechajte oboje – obilie i kúkoľ, rásť až do žatvy.

Zlo nevykynožíme násilím. Ale dobro môže prerásť zlo. Dobro máme pestovať. Revolúcie obyčajne nič neriešia. Prirodzenejšia nám je evolúcia. Keď dáte asociálnej rodine pekný nový byt, obyčajne sa časom dostane späť do starých koľají. Keď sme si po 1989 roku odrazu mohli demokraticky voliť vlastných politikov, neznamenalo to, že by zakrátko u nás bol poriadok a prosperita Nemecka či Švajčiarska… Takto to nefunguje.

Dobro sa pestuje dlho. A nič sa nedá preskočiť, sotva sa niečo dá urýchliť. A práve tá zdĺhavosť je problematická, nelákavá… Chceli by sme rýchle, radikálne riešenia, ale tie nie sú účinné. Búra sa ľahko, stavia sa dlho a náročne. Ale ak chceme vo svete vyhubiť zlo, inej cesty niet, ako sa pustiť s trpezlivosťou do budovania dobra, sveta, postaveného na princípoch evanjelia…

V spovednici sa obyčajne radí, že keď si niekto nevie pomôcť s nejakým hriechom, nemá sa v prvom rade sústrediť na ten hriech, na jeho elimináciu. Oproti každému hriechu stojí nejaká čnosť a na jej pestovanie sa treba sústrediť. Rozmnožovaním dobra sa najlepšie eliminuje zlo.

Jeden môj známy bol nedávno v aquaparku a hovoril o svojich dojmoch: „To je strašné, ako sú nepestované starnúce telá nepohľadné. Mladé sú krásne skoro všetky, ale vekom, ak sa človek o telo nestará, je to hrôza…“ Telu by som sa nerád venoval, ale poďme k ľudskému duchu, lebo tam je to podobné. Pri rybačke som počul, ako sa rozprávali dvaja otcovia. Ten jeden sa chválil, že  jeho maličké deti sú ešte tak úžasné, že keď ho niekedy aj nahnevajú a on musí zvýšiť hlas, za hodinku ako by sa nič nestalo a už prídu s nevinnými očami: „Oci…“ Starší otec mu radil, aby si to riadne teraz užil, lebo už čoskoro príde čas, kedy namiesto toho nastúpi trucovanie, odúvanie sa…

Náš vývoj nezastane v detskom veku. Celý život sa vyvíjame. Na poli nášho života, v našej osobnosti sa zakoreňuje aj kúkoľ, aj obilie. Pozor ale, to pole treba kultivovať. Aby tá dobrá úroda prerástla všetko ostatné. Ak tomu necháme voľný priebeh, ak to nebude pestované, nebude z toho nič pekné. Dobré semeno pochádza od milujúceho Boha, prijímajme ho.