júl 132018
 

Mnohí sme už zažili východ slnka na nejakom horskom vrchole. Vysoké Tatry, Nízke Tatry. Pre mňa osobne je Ďumbier vrch na ktorom som východ slnka zažil viac ráz. Vieme, aká je to nádhera, keď slnko vychádza.

Vieme aká nádhera je keď vychádza Slnko všetkých sĺnk a Svetlo svetiel – Ježiš Kristus. Tak nás vychádzajúci z výsosti navštívi – modlíme sa každé ráno vo chválospeve.

Analogicky k tomu by mala vychádzať i Cirkev. Nie sme tu pre seba. Soľ má zmysel, keď je v jedle, kvas, keď je v ceste, svetlo, keď svieti nie samé pre seba, ale pre druhých. Kristus chcel mať Cirkev vychádzajúcu. Preto posielal svojich učeníkov, aby šli ohlasovať evanjelium a zároveň im aj povedal, ako to majú, či nemajú robiť. Aj o tom je evanjelium nad ktorým chceme premýšľať. Môžeme si ho vypočuť.

Ježiš zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb ani kapsu ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat.

A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“

Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.

Najskôr kontext v ktorom sa nachádzame. Vidíme Krista, ktorý nie je úspešný. Nepochodil vo svojej vlasti. Nepochodil v Nazarete. Pozerali sa na neho zvrchu: Prepáč, poznáme ťa. Poznáme aj tvojho otca i matku aj tvojich bratov a sestry, bratrancov, sesternice. Poznáme všetkých, tak nám tu neohlasuj. Neúspech. Reakcia na neúspech býva rozličná. Znechutenie, mávnutie rukou, pohŕdanie inými, pohŕdanie sebou, sebavedomie sa nám stráca, aj to zdravé a potrebné. Nič sa nedá robiť. Svet je zlý… Ježiš Kristus to nevzdáva a povie si: Takto to nešlo, skúsime to nejako inak. Je Synom svojho Otca a jeho Otec mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril svetu a v poslednom čase prehovoril vo svojom Synovi. A jeho Syn mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril a hľadal cesty k hluchým ľudským srdciam. Tak aj teraz si povoláva svojich učeníkov a posiela ich po dvoch.

Ježiš nezvoláva, ale povoláva. My máme Ježiš zvolal, ale v novších prekladoch je povoláva, povolal. Zvolať môžeme synodu, schôdzu, zhromaždenie, rekolekcie. Povolať znamená potiahnuť k sebe, vstúpiť do vzťahu. Kristus tu robí nádhernú vec a to je povolanie povolaných. Povoláva povolaných. Chce nám asi povedať, že sa nikdy nemáme cítiť hotoví, sformovaní, kompletní, zrelí. Povoláva nás ku stále hlbšiemu vzťahu. Najväčší problém kňaza je jeho profesionalita. V tom zmysle, že sme profesionálmi duchovna, posvätna, my vieme, ako sa to robí, ako to ide, ako to pokračuje. Stratíme bázeň pred tajomstvom Boha i človeka. O tom hovorí František vo svojej exhortácii Radujte sa a jasajte… Aby sme tak nedopadli, treba sa nechať znova a znova nanovo povolávať Kristom.

Znova máme dal im moc, ale presnejšie preklady hovoria dával im moc. Niekto možno povie, že sa tu naťahujeme o slovíčka. Nie. Ide o podstatné veci. Dal im moc znamená to, že ja som tú moc dostal raz navždy a vždy ju budem mať. Ja som jej vlastníkom, ja ju mám. Moc má obrovskú silu, veľmi chutí. Je preto dôležité si povedať aj to akú moc dáva Kristus. Dával im moc znamená, že im ju dal vždy vtedy, keď ju potrebovali, keď si ju prosili, keď mali vykonať niečo nad ich sily. Napríklad vyháňať nečistých duchov.

Nie sme vlastníkmi moci a moc tu nie je preto, aby sme iných zaväzovali, zväzovali, zatýkali, ale aby sme im rozväzovali putá. Obrátenie pochopenia moci. Moc, ktorá dáva slobodu, láme putá, láme jarmo… Erich Fromm opisuje v jednej zo svojich kníh experiment, ktorý sa spravil, aby sa zistila sila moci. Rozdelili ľudí na bachárov a väznených. Všetci vedeli, že ide o pokus. Bachári sa začali vžívať do svojej úlohy neskutočne rýchlo. Chceli robiť nadčasy, páčila sa im šikana. Museli to po týždni zrušiť, lebo situácia začala naberať hrozivé rozmery. Je to i sfilmované, samozrejme krvavo dramaticky, ale v každom prípade zaujímavo. Poukázanie na to, čo spraví s ľuďmi moc, túžba ovládať manipulovať. Učeníci to tak nemali robiť a moc, ktorú dostali bola na uväznenie seba, svojho ja, egoizmu.

Aj preto im hovorí Pán neberte si na cestu nič. Vojdite do domov, stávajte sa aj vy závislí na druhých, naučte sa poprosiť si to, čo vám chýba a čo nemáte. Hovoríme poprosiť, nie drzo to vyžadovať. Žiť v závislosti na druhých vedieť dávať a viem, že mám, čo ponúknuť, ale aj vedieť prijímať a viem, že aj ten druhý má čo ponúknuť. Učiť sa človeka – to je veta svätého Jána Pavla II. Učím sa každý deň človeka a každý deň sa učím od človeka.

Dajme teda pozor na profesionalitu, chuť ovládať a strach učiť sa od druhých. Vtedy budeme dobrí ohlasovatelia evanjelia.

jún 292018
 

Pred niekoľkými rokmi som potreboval ísť zariadiť čosi na katastrálny úrad. Vo veciach som sa nevyznal, a tak som mal napísané, čo to vlastne mám žiadať. Ujala sa ma veľmi milá a ochotná pani. Začala mi veľmi rezko vysvetľovať, o čo v danej situácii ide. Po chvíli som ju prerušil a poprosil som ju: „Prepáčte, ja vám vôbec nerozumiem. Prosím, teraz ešte raz, pomalšie a hlavne – po slovensky.“ Odpovedala mi: „Ale to je po slovensky. Slovenskejšie sa už nedá.“ Používala množstvo slov, z ktorých mnohé aj zneli po slovensky, ale s ničím sa  mi nespájali: Pozemnohnižká vložka, zavkladovať, katasrálne územie, parcelné číslo, „elvéčko“, intravilán, roeb… Je to normálne, každá odbornosť, aj každá sociálna skupina má svoj vlastný jazyk, svoj „slang“, ktorému ľudia zvonka nerozumejú, alebo rozumejú len čiastočne.

Aj keď si to možno neuvedomujeme, alebo nechceme priznať, na podobný problém narážame aj pri čítaní a počúvaní Božieho Slova. Vnímame slová, ale rozumieme len čiastočne, niekedy vôbec.  A je to škoda, pretože Božie Slovo má byť pre nás duchovným pokrmom, no a viete, ako je to s potravou: my sme živí nie z toho, čo zjeme, ale z toho, čo sa nám podarí aj stráviť. Len strávené veci sa v nás stanú energiou a stavebným materiálom.

To, že slabo rozumieme, je spôsobené aj časovou a kultúrnou vzdialenosťou. Kedysi ľudia inak rozmýšľali, rozprávali, mali iný svet, ktorému my dnes ťaž1ko rozumieme. A tiež nie sme dosť otvorení pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý je pre chápanie Slova nevyhnutný. A aj sami sme málo motivovaní, máme málo záujmu, a možno sme s tým Slovom ešte veľa nezažili.

Na toto som myslel, keď som čítal text známeho evanjelia, ktoré sa bude čítať na budúcu nedeľu a keď som si spomenul, že kedysi to bol pre mňa len príbeh, a dnes po všetkom, čo som sa naučil, tam nachádzam pre seba oveľa viac. No a uznávam, že je toho ešte oveľa viac, čo je v tom Slove obsiahnuté a dúfam, že sa mi bude stále viac otvárať.

Mk 5, 21-43

Počuli sme akoby dva príbehy o dvoch zázrakoch, ktoré Ježiš urobil. V skutočnosti je to jedno rozprávanie, akýsi príbeh v príbehu, akoby intarzia, ktorá podľa odborníkov na exegézu, teda na vykladanie významu Svätého Písma nie je ojedinelé, má svoje špecifické pravidlá a aj svoj význam. Obyčajne tieto dva príbehy spolu súvisia a len spolu chápeme ich význam.

Skúsme sa teraz pozrieť, čo spoločné v nich nájdeme. Je to téma smrti a viery.

V oboch príbehoch sa vyskytuje aj číslo dvanásť. Žena trpela na svoju chorobu 12 rokov, mŕtve dievča malo 12 rokov. Číslovka dvanásť má v sebe obrovskú symboliku. Znamená plnosť časovú – rok má dvanásť mesiacov a po nich sa zas všetko začne znovu, ale aj úplnosť osobnú – dejiny vyvolenia v Starom Zákone boli vybudované na dvanástich kmeňoch Izraela, v Novom Zákone to je dvanásť apoštolov. Teda znamená to, že tieto príbehy sú aktuálne a týkajú sa všetkých ľudí všetkých čias.

Žena, chorá na krvotok… Krv v Starom Zákone symbolizovala život. A tak aj tento príbeh, rovnako ako druhý príbeh Jairovej dcéry, je o smrti,  o umieraní – a síce o postupnom. Každý, kto sa narodil, speje k smrti. A kto nežije život naplnený, tomu čas uniká nezadržateľne pomedzi prsty a postupne umiera. A aj sme si toho vedomí a frustruje nás to. A ako žena všetok svoj majetok minula na lekárov a nepomohlo, len sa jej priťažilo, aj my investujeme svoj čas a energiu do naplnenia nášho života, do hľadania zmyslu… A robíme to nakopovaním a nakupovaním zážitkov, bohatstva, kariéry, sebarealizácie, ale aj ušľachtilejšími vecami, ako je budovanie vzťahov… Ale v tichu nášho srdca cítime, ak máme odvahu byť k sebe úprimní (a cítime to, aj keď nie sme úprimní, a potom to potrebujeme prehlušiť novými zážitkami), že to nie je celkom ono. Život nám uniká pomedzi prsty. Krvácajúca žena postupne umierala. A bola nečistá: v Starom Zákone to bolo tak, bola vylúčená z kultu, spoločensky izolovaná, ani najbližší nemali dovolené sa jej dotýkať. Obraz človeka, ktorý naozaj nežije a vedie ho to k izolácii – od Boha, ale aj od ozajstnej lásky, prežívanej s blížnymi.

Šťastný je ten, kto dozreje k záveru, ako žena v evanjeliu, že jediným, kto dokáže toto postupné umieranie – nežitie vyriešiť, je Ježiš, jeho dotyk. Inšie nepomôže a všetky pokusy sú plytvanie. A to je výzva nielen pre neveriacich, ale aj pre nás, ktorí sme si Ježiša vpustili len do časti nášho srdca, ktorí sa snažíme nachádzať šťastie tam, kde sme si ho vymysleli my a neveríme, že on pre nás vymyslel čosi lepšie.

Dva spôsoby záchrany od smrti nachádzame v tomto evanjeliu. Dotknúť sa Ježiša, alebo byť ním dotknutý. V oboch prípadoch sa to deje cez vieru. Žena, ktorá prišla k viere, že len cez dotyk bude zachránená, pristupuje k nemu zozadu, s pokorou. (Keď my pred dotykom Pána, pred sv. prijímaním hovoríme: „Panie, nie som hoden…“ aj tomu naozaj veríme?). Toľkí sa vtedy dotkli Ježiša, a len jedna správnym spôsobom…

Ježiš vzkriesil dotykom tú, ktorá sa už dotýkať nemohla. Pre vieru a lásku jej otca. Neboj sa, len ver! Opakom strachu nie je tu odvaha, ale viera… A tá umožňuje aj nemožné.

Zatúžme dotýkať sa správnym spôsobom Ježiša, ktorý nám jediný môže dať život. A nechajme ho, ahy sa on uzdravujúco dotýkal nás…

jún 242018
 

So službou pápeža Františka v živote Cirkvi vystupuje do popredia slovo milosrdenstvo. Evanjelium tejto nedele hovorí o prejavení milosrdenstva Alžbete – a hoci sa to v texte priamo nespomína, aj jej manželovi Zachariášovi – keď dostáva milosť počať a porodiť syna, ktorý neskôr dostane meno Ján Krstiteľ.

Narodenie dieťaťa je pre týchto rodičov a vlastne pre rodičov vždy, hoci to tak mnohí nechápu, milosťou – láskavým darom. Žijeme časy, v ktorých sa ľudia veľkej plodnosti a mnohodetnosti boja. Znamenala by údajné ochudobnenie rodiny, zatiaľ čo v časoch vzniku statí, ktoré čítame, bola mnohodetnosť znamením hojnosti Božieho požehnania.

Bola by to dlhšia debatu o tom, ako smerovanie našej kultúry s jej, predovšetkým ekonomickými zásahmi do rodinnej politiky, zmenilo tento postoj. Deti už nie sú darom od Boha, ale – myslím, že často je to tak aj v kresťanských rodinách – ľudskou voľbou otca a matky, sledujúcich predovšetkým svoju osobnú predstavu a ciele.

Roky v reklamách dominuje štatisticky najpreferovanejší model rodiny tvorenej manželmi s jedným synom a jednou dcérou. Pred nejakou dobou som po dlhej zachytil reklamu propagujúcu možnosť kúpy auta s pribúdajúcimi rodinnými pasažiermi – povzbudzujúcu nebáť sa rastúcej rodiny, ktorej potrebám vyhovie dostatočne veľké auto. Na tomto mieste chcem hlavne upozorniť na tento obrovský posun v našom zmýšľaní, keď náboj opísanej udalosti asi najlepšie pochopia niektoré manželské páry dlhšiu dobu márne túžiace po dieťati. Mnohým dnešným ľuďom môže uniknúť milosrdný rozmer udalosti, keď príchod dieťaťa bol pre neplodných manželov vyslobodením zo spoločenského znemožnenia, pochádzajúceho z ich neplodnosti. Ján Krstiteľ je tu milosrdným darom tak pre zostarnutý manželský pár, Zachariáša a Alžbetu, ako aj pre všetkých ľudí, pre ktorých sa stáva znamením mimoriadnej priazne Božej. A texty zo slávnosti jeho narodenia potvrdzujú, že Boh o jeho živote vždy vedel a má s ním svoj plán. Nepochybne preto v liturgii na tento sviatok čítame aj stať z proroka Izaiáša, v ktorej sa Boží zámer s osobou vyjadruje predovšetkým udelením mena, ktoré vystihuje jej poslanie. Chcel by som z prvého čítania upozorniť na jeho prvé tri verše.

 

Lucia: Počúvajte ma, ostrovy, dávajte pozor, národy v diaľavách; Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky myslel na moje meno, ústa mi urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky. Utvoril ma ako zaostrený šíp, do svojho tulca ma uložil. A povedal mi: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“ (Iz 49, 1-3)

 

Jánovi rodičia sú ľuďmi, ktorí si jasne uvedomujú od Boha darovanú milosrdnú lásku v narodenom dieťati. Bol to Boh, ktorý už v živote jeho matky „myslel na jeho meno“ – tada mal s ním svoj zámer. Na tomto mieste je hodné spomenúť aj význam mena Ján, ktoré znamená: „Boh je milostivý“. Aj meno tak upozorňuje na milostivého a milosrdného Boha.

Slávenie narodenín je sviatkom, ktorým ďakujeme za osobu samú, za jej darovanie pre život na tejto zemi, ale aj za darovanie jej života pre nás. To, že je darom pre nás však neznamená, že ho prispôsobíme vlastným zámerom, lebo dôležité je to, aký zámer má Boh, nie človek. Preto je podľa Izaiášovho proroctva do života povolaný človek ukrytý v tôni Božej ruky a v Božom tulci pripravený ako zaostrený šíp určený, aby letel podľa Božieho zámeru. Má sa na ňom ukázať Božia sláva, nie splnenie ľudských plánov. Nie zriedka stretám ľudí s poznačením z rodinných vzťahov. Buď sú tu ľudia, ktorí sa musia učiť upravovať neprimeranú predstavu o sebe samých, lebo ich rodičia a okolie „zbožňovali“ tak, že sami seba naozaj považujú za tých, čo si všetko môžu dovoliť, teda za akýchsi bohov na zemi. Ďalší sú zas poznačení tým, že ich život je tak riadený vôľou rodičov (alebo jedného z nich), že sú pre nich ako bohovia, ktorých predstavám netreba odporovať, ale ich treba len naplniť. Zachariáš s Alžbetou boli však ľuďmi, ktorí nepodriadili život iba ľudským zvykom a učia sa odmietať zaužívanú tradíciu voľby mena pre svojho syna. Podstatný v ľudskom živote je totiž rozmer milosrdnej lásky Boha, ktorá pretvorí každý ľudský život otvorený Pánovmu pôsobeniu. Pánovo milostivé pôsobenie pri Jánovom zrode chcú vyprosiť pre celý jeho nasledujúci život a to podľa Božej, nie ľudskej logiky. V tomto svetle stále viac oceňujem liturgické obetovanie pokrsteného dieťa, ktorého text pri príprave s rodičmi a krstnými rodičmi vždy rád preberám ako podstatný bod našej spoločnej prípravy. Rodičia v ňom žiadajú, aby Pánovo požehnanie v dieťati prinášalo tieto plody – jeho život má byť: 1. Bohu na slávu, 2. Jemu na spásu 3. Rodičom na radosť a 4. Celému svetu na osoh. Presne takúto postupnosť Jánovho života v krátkosti zhrnie aj evanjeliu sviatku:

 

Lucia: Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou.

Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“

Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“

Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.

Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.

(Lk 1,57-66.80)

 

Jánovi rodičia sa spolu so svojím synom stanú znamením Božieho oslobodzujúceho konania. Ján sa učí rásť v moci Ducha a spolupracovať s Pánom, ba nakoniec on ukáže na Božieho Baránka, ktorý nám Otcovu milosrdnú lásku naozaj osobne prináša. Rodičov aj ich deti až po dnes volá Pán na to, aby zjavovali prítomnosť milosrdnej lásky v Ježišovi Kristovi. Ján je najväčším prorokom, na ktorom ukázal Pán svoju milosrdnú lásku ľuďom. Zároveň je prorokom, ktorý ukáže priamo na osobu Ježiša. V ňom totiž odkazy dosahujú svoj cieľ, on je znakom, ktorý prítomnosť milosrdného Boha medzi ľuďmi označí. Nech aj ja som vyvolený a určený na ohlasovanie Boha milosrdne prítomného medzi nami v Ježišovi.

jún 232018
 

Čítal som kedysi bájku o koňovi a muche. V bájke sa hovorí o tom, ako kôň ťahal do kopca ťažký voz a gazda si iba driemal a nepoháňal. Bol rád, že idú pomaličky. Muche to však nedalo pokoja a rozhodla sa koňovi pomôcť a tak ho zo všetkých síl štípala, bzučala mu okolo uší a tak ďalej. Až sa zahnal a chvostom sa mu podarilo ju prizabiť. Zomierala so strašnou krivdou na duši, že ona je tá, ktorá zabezpečuje aký taký pohyb voza. Teraz bez nej to úplne všetko zastane. Jednoducho to nepôjde ďalej. A nikto jej to nechce uznať. Aspoň in memoriam jej mohli niečo udeliť, ale nič. Dá sa to aplikovať na tento svet okolo nás, asi aj na nás samých. To je najistejšie. Začať od seba.

Prečo ale takýto úvod? Na evanjeliu, ktoré čítame na 11. nedeľu v období cez rok ma oslovuje veľa vecí, ale najviac zo všetkého veta, ktorá hovorí o Božom kráľovstve. Je to s ním tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.

V tomto uponáhľanom, preorganizovanom a ulietanom čase, v tomto čase stále nových pastoračných plánov, seminárov, hodnotení, v tomto čase nových kníh a nových rád a postrehov, mi z tejto vety zaznieva pohoda, pokoj, oddych, usporiadaná práca a hlavne uvedomenie si toho, že to najdôležitejšie nezávisí od nás. Niekedy mi to príde, akoby sme si mysleli, že to ide iba preto, lebo sme tu my, lebo my bzučíme a štípeme všetkých okolo seba. Preto sa ešte vôbec niečo hýbe.

Nádhera tohto evanjelia hovorí, že si treba aj ľahnúť, aj oddýchnuť. V noci sa vyspať, ráno vstať. Zasiať  dobré semeno, teda Božie slovo, neriešiť zem, lebo to nie je môj problém. To je problém toho, kto prijíma. Som zodpovedný za to, čo dávam, nie za to, čo s tým kto urobí.

Príbeh Petra u Kornélia končí tým, ako Peter videl veľké Božie veci, ktoré sa diali na pohanoch. Keď sa obhajoval v Jeruzaleme, nakoniec položil otázku: Kto som ja, aby som prekážal Duchu Svätému? Filip, ktorý pokrstil eunucha etiópskej kráľovnej neriešil kde pôjde na prvé sv. prijímanie, na birmovku tam v tej Etiópii… Zasial dobré semeno a šiel si ľahnúť, alebo šiel ďalej. Semeno klíčilo a vzrastalo a nikto z nás ani nevie ako. Tak aj sv. František Assiský. Keď počul hlas: František oprav môj dom. Tak nemyslel na Cirkev, nemyslel na lateránsku baziliku v Ríme. Myslel na rozpadnutý kostolík v lesoch pri Assisi. A to je na tom krásne. On nebol muchou, ktorá si myslela, že to na mne stojí a práve preto to na ňom stálo. Práve preto bol Bohom pozvaný aj k tomu, aby pomohol opravovať lateránsku baziliku. Nie iba opravovať, ale držať ju, aby vôbec nespadla.

Čo by to mohlo povedať nám dnešným ľuďom?

Na jednej strane je veľmi dobre, keď vieme byť aktívni, keď hľadáme nové cesty, keď sa pýtame, kde a ako môžeme pomôcť. Na druhej strane nejdeme už niekomu na nervy týmto svojím postojom? Ako to riešiť?  Asi práve tou radou, ktorú dáva Kristus. Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty iným, alebo čo chceš, aby robili tebe rob aj ty iným. Ako to zistím? Tak, že sa spýtam, že pozorujem toho druhého a viem, čo by asi potreboval. Nekupuj nikomu pizzu preto, že chutí tebe. Spýtaj sa akú by chcel… Vedieť počúvať, čo kto potrebuje.

Pokora srdca nám povie, že nie sme tí, od ktorých to všetko záleží. Pokora srdca povedala Františkovi, aby šiel opravovať starý kostolík a nechcel riešiť celosvetové a celo cirkevné problémy. Počúvať v pokore srdca.

Vytvárať atmosféru v ktorej by sa dalo rásť. Nikto neurýchli rast tým, že na niekoho namieri revolver a povie „rasť“, lebo strelím. Dokonca ani nevieme veľmi vymyslieť imperatív na to, aby sme niekomu rozkázali, aby rástol. Východniari vraj majú roštni.  No aj tak je to málo účinné. Kedy ale niečo rastie? Keď je dostatok vlahy, dostatok slnka, tepla, hnojiva v zemi. Keď všetko ide ako má. Keď sa niektorých rodičov spýtate, ako vychovali svoje deti, tak vám povedia, že ani nevedia. Nezačnú vám dávať pedagogické rady. Možno niektoré zásady, ale hlavne vedeli vo svojich rodinách vytvoriť prostredie, atmosféru, aby semienka, ktoré sú v ich deťoch, a ktoré do nich aj oni zasievali, aby mohli rásť. Láska, pokoj, bezpečnosť, istota.  To všetko pomáha, aby sme v noci mohli spokojne spať. Ráno, aby sme vstali, zasiali dobré semeno a potom sa venovali inej práci a semienko bude rásť a prinesie najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase.

Začali sme koňom a muchou. Prajeme všetkým koníkom, ťahačom, aby to vydržali s muškami a prosíme všetky mušky, aby si prekontrolovali, či ich až tak treba a či by aj nejakým iným spôsobom nevedeli pomôcť, aby sa nám lepšie žilo na tomto svete…

 

 

jún 092018
 

Náš život je plný povolaní, ktoré k nám prichádzajú od ľudí. Niektoré zadania pre život si dávame aj sami. A potom je tu povolanie, ktoré samozrejme že nie vždy jednorázovo prichádza od Boha.

O základnom povolaní človeka: žiť ako Boží obraz a ruka v ruke s Ním v láske dokončovať stvorenie sveta čítame už v knihe Genezis. A potom aj o povolaní, ktoré prišlo od diabla. Boli to „fake news“ Povolanie: Byť ako Boh, byť bohom namiesto Boha a vládnuť svetu bez Neho. My vieme, že ľudia na to naleteli a aké to malo dôsledky si vypočujme v prvom čítaní:

            Keď Adam jedol zo stromu, zavolal ho Pán, Boh, a povedal mu: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa.“ Opýtal sa ho: „Kto ťa upozornil, že si nahý, ak si nejedol zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“ Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal za spoločníčku, dala mi zo stromu a jedol som.“ Pán, Boh, povedal žene: „Čo si to urobila?“ Žena odpovedala: „Had ma naviedol a jedla som.“ Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Pretože si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkými krotkými a divými zvieratami. Po bruchu sa budeš plaziť a prach hltať po všetky dni svojho života. Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“                           Gen 3,9-15

Dôsledky boli katastrofálne: prekliatie, nepriateľstvo, hanba, závisť, násilie a nespočítateľne mnoho druhov zla. Boh dal Adamovi aj Eve šancu spomenúť si na povolanie, ktoré do nich vložil on sám. Prejavom Božieho povolania je aj pokora priznať si vinu. Ale prví ľudia už vďaka ovociu zo stromu, z ktorého nemali jesť, žili iné povolanie: namiesto priznania si chyby – si zvolili obvinenie druhého. A nakoniec aj obvinenie Boha.

Božie povolanie v nás má mnoho silných protivníkov. Dnes proti nemu stoja 2 veľkí konkurenti, 2 ľudské povolania. Dočítame sa o nich v evanjeliu tejto nedele:

Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“ Zákonníci, čo prišli z Jeruzalema, hovorili: „Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“                                                                                                                                                   Mk 3,20-22

  1. povolanie „od príbuzných“. Jeho inšpiráciou je zdravý rozum a dobrý úmysel: Len blázon by v Ježišovej pozícii, kedy sa človek stáva slávnym a známym, celebritou, VIP osobou, nevyužil túto situáciu vo svoj prospech. Vedieť sa správne zorientovať, nech aj mne z toho niečo kvapne, a poprípade aj mojej rodinke. Mojej manželke, mojim deťom, mojim súrodencom, mojím rodičom, a mám ešte bratrancov a sesternice, a sú tu ešte samozrejme aj členovia duchovnej rodiny: moji krstní rodičia alebo krstné deti… Čo nám to pripomína? Mne Filipíny. Jedinú ázijskú krajinu, kde majú kresťania väčšinu. Keď som v nej chvíľu žil, tak som si uvedomil práve túto rovinu rodinkárstva, prerastenú spoločnosťou ako mor. To nevadí, že tomu čo robíš nerozumieš, alebo že ťa to nebaví, hlavne že si rodina a tak ti to miesto posuniem, alebo vybavím… Že by to tak bolo aj u nás na Slovensku?

Mohli by sme to 1. povolanie od príbuzných zhrnúť ako vzťah tých, ktorí Ježiša milujú, ale ho nepoznajú. A tak ho milujú po svojom. Poznajú ho podľa tela, ale nepoznajú ho podľa Ducha. A to ich vedie k tomu, že ho ani nechcú poznať takého aký je. Lebo tušia, že by im to mohlo aj nevyhovovať. Takto im Ježiš vyhovuje, ako niekto, kto ich „protekčne“ uprednostní, prevedie na nich nejaký ten majetoček, dá im nejakú moc, niečo prehliadne, a hlavne veľa od nich nechce!
Poznať Ježiša podľa tela sa nám zdá už dnes nemožné. Veď Ježiš dávno vystúpil do neba. Ale pozor, je tu jedna indícia, ktorá by nás mohla varovať, že sa to aj dnes dá: môže to byť vtedy, keď človek prichádza niekde, kde je Ježiš a chce si ho obrazne povedané odviesť pre seba. Nepáči sa mu vstúpiť do kruhu ľudí, ktorí Ježiša obklopujú. Chce mať Ježiša pre seba alebo pre okruh ľudí, ktorý on reprezentuje. To si myslím, že hovorí o človeku alebo spoločenstve, ktoré pozná Ježiša len podľa tela (my sme kresťania, my sme katolíci, my sme…..) Ježiš je láska a dar pre všetkých. To, čo by mohlo byť našou odpoveďou je: Ďakujem. Opakom darovania sa je zmocniť sa. Preto my často namiesto „ďakujem“ hovoríme: „To je moje.“ Pašie na veľkú noc hovorili o ľuďoch, ktorí sa chceli Ježiša zmocniť. Každý, kto sa chce Ježiša zmocniť, ho znovu zabíja. A myslím, že to má byť naopak: Všetci sa učíme tomu tajomstvu, o ktorom píše sv. Pavol: Dovoliť Kristovi, aby sa zmocnil mňa, môjho života. Boh nás volá za sebou. Jeho základné povolanie v Ježišovi je: Aby sme boli s ním. My to vieme obrátiť aj naopak: Žijeme povolanie: aby Boh bol s nami – a to môže viesť a už neraz viedlo k tomu, že namiesto toho, aby sme my slúžili Bohu, chceli sme si nechať poslúžiť Ním – podľa našich predstáv.

            O zmocnení ma napadá anekdota z otcov púšte: 2 mnísi v cele žijú dlhé roky a jeden druhému hovorí: „Tam vonku sa vraj ľudia často medzi sebou hádajú.“ A druhý sa ho pýta: „To čo znamená hádať sa? Ako sa to robí?“ Prvý mu povedal: „Tak pozri, tu je jedna tehla. Ja poviem na začiatku: To je moja tehla. Potom povieš ty: To je moja tehla. A zasa ja: Nie, to je moja tehla a tak sa začneme hádať. Chceš to skúsiť?“ „Dobre“ hovorí ten druhý. Tak prvý začal: „Táto tehla je moja.“ Druhý sa na chvíľu zamyslel, a povedal: „Dobre, je tvoja, nechaj si ju.“ A bolo po hádke..

  1. povolanie od „učiteľov Zákona“ je opačné. Títo Ježiša poznajú, ale nemajú ho radi. Robí veci, ktoré sa im nepáčia: uzdravuje v sobotu, učí ináč o pôste. Žiada od nich neslýchané: Aby konali pokánie, obrátili sa a verili evanjeliu. A oni sa predsa nepotrebovali obrátiť. Mali svoj zákon, ktorý im garantoval dobré pozície, podiel na moci. Pravé pre nich je to, čo podporuje ich osobné istoty, nepravé to, čo ich pozície spochybňuje. Služba pravde? Kto by to tu riešil. Pravda musí slúžiť nám, mocným v akejkoľvek oblasti života – či politickej, ekonomickej alebo aj náboženskej. A tak Ježiša obviňujú, že je posadnutý. Prekrúcajú jeho moc. Nemôžu poprieť, že vyháňa zlých duchov, ale spochybňujú pôvod tejto moci, lebo sa nezmestí do ich zákona. Hovoria, že sa spojil s diablom. Ježiš to prekrúcanie nazýva rúhaním. Rúhanie je vždy, keď prisudzujeme Bohu to, čo mu nepatrí a naopak popierame to, čo je mu vlastné. Rúhanie Duchu Svätému, tomu ktorý nás prišiel vovádzať do plnej pravdy, naozaj môže viesť k odmietnutiu odpustenia a k pokušeniu samospasiteľnosti. Čo je problém ktorý tu bude navždy.

            Ježiš nás pozýva do kruhu tých, ktorí stoja okolo neho preto, aby plnili Božiu vôľu. Snažili sa počúvať Boha a porozumieť tomu, k čomu nás volá. Tu mi prichádza vhod zastaviť sa pri našom tohtoročnom farskom slove života. Našli sme ho počúvajúc Boha počas posledných hodov, pri oslave patróna našej farnosti sv. Mikuláša. Je to 1 Sol 5,24: „Verný je ten, ktorý vás volá, a on to aj urobí!“ To mám stále pred očami, keď premýšľam o tom, kde som a čo robím ako kňaz v danej farnosti. K čomu nás volá ten, ktorý je verný tu a teraz. Najprv možno poviem iba taký úvod: Volá nás, aby sme žili tam kde sme. Teda nebehali hore dolu, neboli všade a nikde, nerobili veľa a nič, nehovorili do všetkého až to nakoniec nedáva zmysel. Byť tam, kde sme. Žiť naplno tu a teraz.

            A za to sa modlím aj teraz: Aby sme žili Božie povolanie. Aby nám Boh napĺňal život, že by to čo žijeme bolo užitočným a darom pred Boha aj pre druhých ľudí.

jún 012018
 

Človek je medzi ostatnými tvormi tejto planéty výnimočný aj tým, že okrem všedných dní potrebuje aj dni sviatočné. Pre zvieratká sú dni viac menej rovnaké – hľadaním potravy, bojom o prežitie a rozmnoženie  zachovanie rodu. Človek však potrebuje aj niečo viac. Boh nás pozná a rešpektuje a dostali sme to dokonca aj vo forme príkazu o svätení sviatočného dňa. Dnešné evanjelium nás konfrontuje s otázkou slávenia dňa sviatku v živote kresťana.

Pre lepšie pochopenie situácie z práve počutého evanjelia skúsme sa najskôr pozrieť na iný príbeh, ktorý nám je veľmi známy. Jeden z farizejov, učiteľ zákona, sa raz opýtal Ježiša, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ V čom spočívala zákernosť tejto otázky? Podľa talianskeho biblistu Fernarda Armelliniho sa táto otázka podobá otázke policajta, ktorý vás zastaví po tom, čo vám nameral prekročenie rýchlosti a pýta sa vás: „Dobrý deň, pán vodič, viete, akou rýchlosťou je dovolené ísť po tejto ceste?“ Nepýta sa to preto, že by to sám nevedel. Ale keď odpoviete vy, hneď vám položí ďalšiu otázku: „Keď to teda viete, prečo ste išli rýchlejšie?“ Keď sa znalec zákona, vyslaný ostatnými farizejmi pýta Ježiša, ktoré prikázanie je najväčšie, zrejme čakal, že Ježiš odpovie: Najdôležitejší je príkaz o sabate, o dodržiavaní soboty. Veď dôležitosť tohto príkazu potvrdzuje celá starozákonná tradícia. Podľa rabínov to bolo tak dôležité prikázanie, že sa mu podľa knihy Genesis podriadil dokonca aj sám Pán Boh, keď v siedmy deň stvorenia nepracoval a odpočíval… Po Ježišovej odpovedi by zrejme hneď nasledovala námietka: „Keď je to najdôležitejšie prikázanie, prečo ho teda nedodržiavaš?“ Ale Ježiš múdro odpovedal, že je niečo ešte dôležitejšie, ako je sabat, niečo, čo dokáže sabat urobiť ozajstným sabatom, teda láska.

A ešte jednu príhodu z evanjelia chcem spomenúť, ktorá nám osvetlí dnešný príbeh. Spomínate si, čo povedal Ježiš na otázku  o možnosti prepustenia manželky, teda rozvodu? Namietali mu, že dokonca aj Mojžiš to dovolil. Ale Ježiš zareagoval: …Pre tvrdosť vášho srdca vám to dovolil… a… Na počiatku to tak nebolo! To, ako to Boh myslel s nami vo svojej láske pôvodne, kým sme to nedokrútili našou neverou, to je pre nás ideál, o ktorý sa treba snažiť. Hoci sa snáď máme naozaj radi – každý sám seba, ale pri všetkej tej sebaláske nie sme schopní pre nás vymyslieť nič lepšie, ako vymyslel Boh.

Ježiš, ktorý sám o sebe hovorí, že neprišiel zrušiť zákon, ale ho naplniť… On nebol nejakým lacným rebelom.

A vedie nás k tomu, aby sme chápali nielen literu zákona, ale aj ducha.

Sväté Písmo Starého zákona, keď kládlo na srdce izraelitom povinnosť zachovávať sobotu, odvolávalo sa na dve zdôvodnenia. Pôvodné, staršie sa vracalo k správe o stvorení  sveta, ako Boh do šesť dní všetko dokončil a na siedmy odpočíval. My sa máme k nemu pridať. Neskoršia tradícia sa odvoláva na zázračné vyslobodenia z Egypta a zdôrazňuje viac sociálny aspekt sabatu: veriaci má nepracovať a dopriať to aj svojim podriadeným a otrokom.

Kresťania pôvodne svätili aj posledný deň v týždni – sobotu, aj prvý deň – nedeľu. Neskôr sa dňom Pána pre veriacich stala výlučne nedeľa, nakoľko spája aj aspekt vyslobodenia – Ježišovo víťazstvo nad smrťou, aj aspekt nového začiatku, nového stvorenia, ktoré má byť zavŕšené večným sabatom.

Pozrime sa na to bližšie. Na počiatku sveta po dokončení stvorenia vládla všade harmónia, poriadok, láska… A v siedmy deň sa Boh spolu s tvorstvom venoval obdivu dokonalosti stvorenia a radosti z harmónie…  Vo svete, ktorý sme zdedili a ktorý sme i sami dokomplikovali, táto harmónia vôbec nie je samozrejmosťou. Ničíme prírodu, kazíme si vzťahy a ubližujeme aj sami sebe. A Boh sa nám tak stáva vzdialeným, necítime ho, nevnímame, často ani nehľadáme, dokážeme žiť, ako keby ho nebolo. Vytvárame si ilúziu, že Boha nepotrebujeme – šťastie si zariadime našou šikovnosťou, a aj si ho poistíme… Preto jeden deň v týždni, venovaný Bohu, potrebujeme my sami, nepotrebuje ho on. My sa máme naučiť Boha spoznávať, stretávať a dávať mu náležitý priestor v našom živote. V starostiach a radostiach každodennosti sa nám to celkom nedarí. Nedeľa je tu na to, aby sme sa približovali k Bohom zamýšľanej harmónii.

Nielen Boha strácame, ale ľahko strácame aj človeka. Podporovaní modernou technikou a štýlom života odrazu človek človeka akoby nepotreboval. Ale je to tragický omyl. Len vo vzťahoch sa človek poľudšťuje a len cez lásku k človekovi sa blížime k Bohu. Preto naša nedeľa má mať aj tento sociálny rozmer: naprávať a kultivovať medziľudské vzťahy… napr. byť s rodinou, stretnúť v kostole tých, s ktorými nás spája spoločná viera, navštíviť chorých, opustených, priateľov…

Nedávno som spoznal ženu, veľmi úspešnú podnikateľku, ktorá pravidelne prichádza do jedného sociálneho zariadenia pre bezdomovcov, kde strávi niekoľko dní a pomáha s tým, čo treba. Je to vzácna služba, lebo keď ona príde zvonka, tak vníma aj veci, ktoré síce nie sú celkom v poriadku, ale všetci si na ne už zvykli. Skrášľuje, vylepšuje… Všimol som si, že ona na to zariadenie a jeho obyvateľov myslí aj vtedy, keď je už doma… rozmýšľa a svoje myšlienky premieňa na užitočné nápady a návrhy… Môžem povedať, že to robí s autentickou láskou. Lebo podľa mňa láska bez fantázie nie je celkom láskou. Milujúci sa neobmedzí len na :toto musím a toto už nesmiem…, ale celkom spontánne premýšľa o milovanom a aktívne sa zaujíma, čo mu vadí a tiež čo ho teší, čo má rád, čo ešte pre neho môže urobiť…

V evanjeliu sme stretli Ježiša takého, na akého nie sme zvyknutí. Doslova sa píše o jeho hneve a smútku. Ak ho naozaj chceme milovať, mali by sme sa zaujímať, čo to je, na čo je tak neobyčajne citlivý, aby sme sa tomu mohli vyhýbať.

To, čo mu naozaj vadí, je tvrdosť srdca. Vyčíta to ľuďom tak veľmi nábožným, ktorí však boli Bohu vnútorne vzdialení. Pre nich bolo prioritou splniť prikázanie, nie prinášanie lásky, poriadku a harmónie do sveta.

Nedeľa je pre kresťana nie len prikázaným dňom, ale aj obrovským Božím darom a šancou.

máj 252018
 

Ako chápať skutočnosť Boha, ktorý je v troch osobách a predsa je to jeden jediný Boh? Tu je niekoľko príkladov, ktoré mali túto pravdu viery pomôcť uchopiť: skutočnosť tej istej vody v troch skupenstvách tekutej vody, tvrdého ľadu alebo plynnej pary; sám človek zjednocujúci v sebe tri schopnosti pamäte, rozumu a vôle, podľa výkladu sv. Augustína;  či jednota ďateliny, ktorá na jedinej rastline nesie tri rovnocenné lístky, ako sa to pripisuje vyučovaniu o svätej Trojici u sv. Patrika, v čase jeho pôsobenia v Írsku. Žiaden z príkladov neodstránil moje pochybnosti.

Pochybnosť vieru kresťana neumenšuje, ba viera cez prekonávané pochybnosti rastie. Viera je o priznaní sa k pochybnostiam a získavaní presvedčenia, ktoré stojí na stále rastúcom vzťahu. Preto ju ani nie je možné raz navždy dokonale vysvetliť a potom jej už len „veriť“. Nepomôže žiadna dokonalá definícia Trojice. Kresťan sa nevie zmocniť pravdy a vlastniť ju. Čím viac totiž svoju vieru prijíma, tým viac sám seba učí v slobode sa odovzdať Pravde. Je to Pravda, ktorej sa zveril, lebo je to Osoba, ktorá ho pozvala prijať a žiť lásku. Je to Bohom darovaný vzťah s Ježišom Kristom, ktorý je cesta, pravda a život. Niektorí ľudia z tohto dôvodu odmietajú hovoriť o kresťanstve ako o náboženstve. Náboženstvo všeobecne je totiž v sociologických opisoch prezentované ako úsilie človeka, či už spoločné alebo osobné, ktorým sa sám človek stavia voči posvätnému, voči tomu, čo ho presahuje, voči tomu, čo nazve božstvom. Žido-kresťanská skúsenosť náboženstva je však iná. Je to presvedčenie, že Boh sám sa ujíma nás, ľudí a obdaruje každého osobne, avšak uprostred spoločenstva, ktorému sa rozhodol venovať svoju starostlivú lásku. Ponúka ľuďom vzťah, v ktorom ich bude môcť požehnávať. Môžeme teda o kresťanstve hovoriť ako o zjavenom náboženstve. Potvrdenie takejto vízie Boha Izraela nachádzame v prvom čítaní na slávnosť Najsvätejšej Trojice.

Mojžiš povedal ľudu: „Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou: odo dňa, keď Boh stvoril človeka na zemi; pýtaj sa od jedného konca nebies po druhý: Stalo sa niekedy niečo také veľké ako toto, alebo bolo niekedy počuť, že by bol niektorý národ počul hlas Boha hovoriaceho z ohňa, ako si počul ty a zostal si na žive?! Alebo sa už niekedy Boh pokúsil prísť a vybrať si národ spomedzi iných národov skúškami, znameniami, zázrakmi a bojom, rukou silnou, so zdvihnutým ramenom a s veľkou hrôzou, ako to pre vás urobil Pán, váš Boh, v Egypte priamo pred vašimi očami?

Dnes teda vedz a uchovaj si v srdci, že len Pán je Boh hore na nebi i dolu na zemi; iného niet.

Zachovávaj jeho prikázania a ustanovenia, ktoré ti ja dnes predkladám, aby dobre bolo tebe i tvojim synom po tebe a aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“

(Dt 4,32-34 .39-40)

Mojžišove slová, zaznamenané v knihe Deuteronomium, sú naliehaním na spoločenstvo –  vyvolený národ, ktorý si Boh sám utvára a formuje. Dožaduje sa výlučného vzťahu, v ktorom jeho ľud nebude hľadať žiadnu inú oporu, okrem ochrany svojho Boha. Čítanie pripomína, ako Boh za svoj ľud bojoval a staral sa oň, ale podrobil ho aj skúške. Jeho hlavnú myšlienku potvrdí aj refrén následného žalmu. Pripomeňme si, že čítania v liturgii sú ohlasované pravdy, ktoré pre spoločenstvo veriacich nie sú neosobným poznatkom, ale návodom na život. Preto na prijatú pravdu dávajú svoju odpoveď spevom žalmu: Blažený ľud, ktorý patrí Pánovi. Liturgia je učiteľkou života. Nie je predovšetkým našou ľudskou činnosťou, ale je to Boží dar, v ktorom sa stále ďalej rozvíja to, čo nám zveril. A Boh dáva aj poznanie o ňom. Prišiel učiť v osobe Ježiša Krista. V druhom čítaní toto jeho učenie rozvíja apoštol Pavol. Podľa listu Rimanom sme Božie deti, teda sme tak blízko vo vzťahu k Bohu, ako sú si navzájom členovia jednej rodiny. Toto všetko je možné, lebo nám Ježiš daroval Ducha, ktorý je vždy s nami a učí nás žiť a osloviť Boha v dôvernom vyznaní – Ocko. Ak ma Boh presvedčil a uveril som prekvapujúcej pravde, že pre budovanie vzťahu so mnou osobne zostúpil na túto zem, potom môžem veriť aj ďalším jeho prekvapeniam. A tie spočívajú v tom, že ma Ježiš učí žiť vzťahy k Duchu Svätému a k Otcovi nebeskému. Keď pozorujem tieto skutočnosti, iste môžem znova pochybovať a rozmýšľať, či sa mám klaňať Bohu v Ježišovi, alebo sa pokloniť všetkým trom Božským osobám. Napokon, je to skúška, ktorou učeníci Ježiša Krista prechádzali vtedy a stretávajú sa s ňou aj dnes:

Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali.

Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.

A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

(Mt 28, 16-20)

V pochybnostiach sa mám, tak ako učeníci okolo Ježia, odovzdávať pravde, aby ma mohla viesť ona. Nemám hľadať stopercentnú istotu svojej pravdy, ale istotu, že sa pravde stále viac odovzdávam. Pravda ma v tomto hľadaní neustále sprevádza.

Pravda o spáse, ktorú dostávam pri krste v mene Otca i Syna i Ducha Svätého – teda v mene Najsvätejšej Trojice poukazuje na potrebu ctiť si dobro spoločenstva. V dobe, v ktorej v nás prevláda individualizmus, teda prílišné sústredenie sa na svoju jedinečnosť a na to, čím sa od druhých a spoločenstva odlišujem, potrebujeme hľadať vyváženie. Príklad Trojice vo vzťahoch lásky medzi jej jednotlivými členmi je tá pravda, ktorá sa ma v dnešnom svete má viac zmocniť, aby som mohol naplno žiť. Pri hľadaní tejto plnosti života v rozhovoroch s ľuďmi, zvlášť s mladými, často rozprávame o ich pochybnostiach. Pochybnosť, či život má zmysel, či dokážem žiť tak, ako to aj považujem za správne, či z môjho života nie sú sklamaní blízki ľudia i Boh, či hľadanie pravdy stojí za veľkú námahu a problémy, či úsilie vynaložené na vzťahy stojí za bolesť, ktorá ich sprevádza…

Všimol som si takýto fakt. Pochybnosti o živote a viere stretám u každého, vrátane seba. Sú aj v ľuďoch, ktorí vyrástli v dobrej rodine, kde je skutočná snaha o vzťahy lásky, nie len u tých, ktorých vzťahy v rodine ranili. Nestretol som však nikoho, koho by potom na ceste von z pochybností nesprevádzal vzťah a dôvera inej osoby alebo spoločenstva. Čím viac vzťahov s pravdivou láskou, hoci na prirodzenej úrovni – v rodine, v malom spoločenstve zdieľania, či v širšom okruhu vo farnosti – ľudia zažili, spravidla majú tým viac príležitostí spoznať osobu, ktorá im v pravde pomáha z pochybností vychádzať a prekročiť ich.

Zrazu sa na pravdu o Najsvätejšej Trojici nepozerám ako na neosobný fakt, ktorý mi má priblížiť neuchopiteľné tajomstvo Boha. Je to skôr osobné Ježišovo poučenie o tajomstve človeka, ktorý na prekonávanie pochybností nutne potrebuje oporu snahy o trvalé vzťahy postavené na pravde a láske. Je totiž stvorený na obraz Boha, ktorý nám pre také vzťahy dal existovať a sprevádza nás na celej púti ich hľadania. Trojica je jedinečným darom na ceste viery. Oslava jej sviatku nám Trojicu nevysvetľuje, ale učí nás žiť vo vzťahu k jej osobám.

máj 172018
 

Jeden z najväčších problémov dneška a asi nie iba dneška je to, že si nerozumieme. Nerozumieme si v politike, v cirkvi, rodinách, manželstvách, vo vzťahoch. Je otázka, prečo to tak je. Na jednej strane to môže byť preto, že nevieme dobre vyjadriť veci a nevieme sa pochopiť aj keby sme chceli. To je asi ten lepší prípad. Na strane druhej je to preto, že sa nechceme pochopiť. Potom platí, že niet väčšieho slepca ako ten, ktorý nechce vidieť a nikto nie je viac hluchý ako ten, ktorý nechce počuť, alebo nechce rozumieť. Prichádza mi na um rozhovor mamy so synom, ktorý som čítal v istom farskom časopise:

– Mama, vyhnaj muchu, ktorú mám v izbe.

– Nehovoríme vyhnaj, ale vyžeň.

– Mama, už som ju vyženil.

– Nehovoríme vyženil, ale vyhnal…

Ako málo stačí, aby sme si nerozumeli, alebo rozumeli. Nie vždy sú to však takéto úsmevné situácie…

Prečo o tom hovoríme? Pretože by som chcel o Zoslaní Ducha Svätého hovoriť ako o zázraku zrozumiteľnosti. Možno trochu iným spôsobom, ako sme na to bežne zvyknutí, ale chceli by sme dnes variť hlavne z prvého čítania zo Skutkov apoštolov, do ktorého by sme sa započúvali…  

Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“

 V čom bola zrozumiteľnosť? To je dosť veľká otázka. Na prvý pohľad by sa zdalo, že je to zázrak, ktorý nám pomáha zvládať cudzie reči aj bez učenia, stačí prijať Svätého Ducha a vieš anglicky, nemecky, alebo aspoň ťa rozumejú, keď hovoríš po slovensky a Angličania napríklad rozumejú. Verím, že Boh by mohol spraviť aj takýto zázrak, ale asi ho bežne nerobí. Misionári sa musia učiť jazyk krajiny do ktorej idú na misie. Možno by sa stačilo pomodliť a bolo by to všetko vyriešené.

Iní hovoria, že to bol dar Svätého Ducha, takzvaný dar jazykov, ktorý dostávajú niektorí, aby sa modlili v jazykoch. Tento dar samozrejme existuje, ide v ňom v prvom rade o individuálnu modlitbu, ktorou môžem budovať seba a svoj vzťah s Bohom, ale nikdy sa nepoužíva na ohlasovanie, pretože tu sa stáva človek nie zrozumiteľným, ale nezrozumiteľným. Spravidla nevie ani on sám, čo hovorí. Nie je to dar na budovanie spoločenstva a Pavol hovorí, že radšej povie 5 zrozumiteľných slov, ako 10 000 nezrozumiteľných.

V čom teda bola zrozumiteľnosť? Keď čítame pozorne text, tak si uvedomíme, že v Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. Je teda možné, že to nebolo zrozumiteľnosť v jazyku, ale v reči, v spôsobe vyjadrovania. A bola aj v obsahu. Apoštoli zrazu – podobne ako ich Majster Ježiš Kristus –  vedeli pochopiť a jasne, zrozumiteľne podať najhlbšie pravdy, ktoré sa týkajú úplne každého človeka, nech je z ktoréhokoľvek národa, rasy, kultúry. Naplnil sa prísľub, ktorý dal Ježiš svojím apoštolom a ktorý čítame v evanjeliu podľa sv. Jána.

Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.

Sme teda svedkami okamihu, keď Duch pravdy vovádza do plnej pravdy. Otvára Písma a apoštoli začínajú s odvahou ohlasovať pravdu o Ježišovi Kristovi. Nastáva obdobie Cirkvi, keď sa žije každodenný život, uvažuje sa nad tým, čo nám hovoril Ježiš a Božie slovo sa stáva svetlom na jej cestách.

Stáva sa tak zrozumiteľnou, dáva odpovede nie iba sebe samej, ale aj okoliu, svetu, ktorý je okolo nej. Vnáša svetlo do problémov svojich ale aj do problémov ľudí, ku ktorým je poslaná. Ľudia začínajú chápať, že ohlasovanie o Bohu je aj o nich. O ňom a o nás. Dar zrozumiteľnosti je jeden z najväčších darov Svätého Ducha a treba si ho vyprosovať pre seba i pre druhých.

máj 112018
 

Pred 7. veľkonočnou nedeľou na slávnosť Nanebovystúpenia Pána sme si pripomenuli, že Ježiš keď odchádzal k Otcovi, dal svojej cirkvi jedno veľké poslanie: Ísť do celého sveta a ohlasovať evanjelium všetkým. Tak sme to počúvali v evanjeliu sv. Marka. Ohlasovanie evanjelia je vlastne zmyslom toho prečo tu Cirkev je. Je to jej podstatnou výzvou. Keby sme sa ako cirkev iba uzavreli do seba a chránili si svoj „status quo“ spreneverili by sme sa tomu, prečo vlastne tu sme. To je často skloňované aj v dokumentoch cirkvi o evanjelizácii, či už v apoštolskej exhortácii: Evangelii nuntiandi pápeža Pavla VI, alebo iné pripomínajú, že ohlasovanie je potrebné, jedinečné a nemožno ho ničím nahradiť. Určite je treba zostať verným obsahu – teda pravde. Ale aj si uvedomovať výzvu podávať obsah vzhľadom na okolnosti, ktoré nás obklopujú. Oni nám ponúkajú rozličné častokrát nové možnosti a pozývajú nás hľadať nové formy ohlasovania.
V Božom slove dnešnej nedele už v 1. čítaní hovorí sv. Peter o jednom rozmere ohlasovania evanjelia, ktorý zdá sa vždy bude prítomný medzi nami, ktorí sme Ježišovými učeníkmi: o spreneverení sa voči tejto službe. Spomína Judáša a jeho smutný príbeh, ako aj voľbu nového apoštola.

V tých dňoch vstal Peter uprostred bratov bolo tam zhromaždených asi stodvadsať ľudí a povedal: „Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi, ktorý bol vodcom tých, čo zajali Ježiša; patril do nášho počtu a dostal podiel na tej istej službe. Lebo v knihe Žalmov je napísané: ‚Jeho úrad nech prevezme iný. A tak postavili dvoch: Jozefa, ktorý sa volal Barsabáš, s prímením Justus, a Mateja. A modlili sa: „Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte, ktorým sa Judáš spreneveril, aby odišiel na svoje miesto.“ Potom im dali lósy a lós padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom.                     Sk 1, 15-17; 20a; 23-26

Apoštoli vedomí si veľkej výzvy ísť do celého sveta, rozumeli svojej situácii tak, že sa cítili oslabení. Nielen o Ježiša, ktorý vystúpil do neba, ale aj o jedného člena, ktorý bol z ich počtu. A tak sa rozhodli to riešiť ešte pred Turícami. Priviedlo ich to ku voľbe Mateja, ktorý bol pripočítaní ku jedenástim apoštolom. Len tak premýšľam o tom, ako by postupovali po Turícach? Možno by boli počkali na doplnenie svojho zboru „zhora“ ako sa to neskôr prihodilo celkom nečakaným a nepredvídateľným spôsobom. Kto by kedy čakal, že síce veľmi vzdelaný človek, ktorý študoval u najlepších učiteľov, bol pôvodom Žid, poznal zákon ale mal aj rímske občianstvo Šavol z Tarzu, na počiatku úhlavný nepriateľ nasledovníkov Cesty bude „vybraný“. Máme tu teda ďalšieho nie malého „hráča“ ktorý vstúpil do ohlasovania radostnej zvesti. A vieme, že vďaka nemu sa Kristovo posolstvo a Ježiš sám stal známym ďaleko za hranicami Jeruzalema, Judei či Samárie. Naozaj, sv. Pavol, Kristov apoštol, šiel až na samý kraj sveta. A až do samého stredu sveta, ktorým bolo mesto Rím za čias cisára Neróna značne zdecimované jeho šialeným spôsobom vládnutia. Tam sv. Pavol položil svoj život za Krista, v roku 67 bol sťatý mečom.
V posolstve pápeža Františka ku dňu prostriedkov spoločenskej komunikácie pre rok 2018 sa spomínajú 2 témy: falošné správa – tzv. „fake news“ a žurnalistika pokoja. Slovo „fake“ som sa naučil používať od mladých ľudí. Je to dnes obľúbené vyjadrenie keď niečo nie je ako má byť. Keď sa to len podobá tomu, čo to má byť. A myslím, že pápež František to výborne uchopil, keď píše že: „V kontexte čoraz rýchlejšej komunikácie a v rámci digitálneho systému pozorujeme fenomén „falošných správ“ tzv. fake news.“ A pokračuje ďalej: Týmto termínom sa označujú falošné informácie, založené na neexistujúcich alebo skreslených dátach, ktoré sú zamerané na oklamanie či dokonca manipuláciu s adresátmi. Môžu byť šírené cielene, s úmyslom ovplyvniť politické rozhodnutia či podporiť ekonomické zisky. Tragédia dezinformácií spočíva v zdiskreditovaní druhého, v jeho predstavení ako nepriateľa, ba až v jeho démonizácii.
Pápež nám pripomína našu zodpovednosť za hľadanie pravdy, aby sme sa (často aj nedobrovoľne) sami nestali šíriteľmi dezinformácií. Upozorňuje na „logiku hada“, ktorý už kedysi v raji prvých ľudí nachytal svojou prešibanou stratégiou, keď ľuďom ponúkol „fake news“ a oni im uverili. Tragickým následkom bol prvý hriech, ktorý sa následne prejavil v bratovražde a potom v nespočítateľných formách zla zameraných na Boha, blížneho, spoločenstva ľudí a celého stvorenia. Tento biblický príbeh nám odhaľuje základnú skutočnosť: nijaká dezinformácia nie je neškodná. Naopak, veriť tomu, čo je falošné, má neblahé dôsledky. Aj zdanlivo ľahké pokrútenie pravdy môže mať nebezpečné dôsledky.
Ako sa môžeme tomu všetkému brániť? Najradikálnejším liekom na vírus klamstva je nechať sa očistiť pravdou. A to nie len v tom zmysle, ktorý poznáme, teda byť oslobodený od klamstva, vyjasňovanie toho, čo je zahalené tmou, odhaľovanie reality, ako to naznačuje starogrécky pojem aletheia (z a-lethés = nie skryté). Je tu ešte jeden rozmer a to hľadanie vzťahu. Pravdu neuchopí ten, kto ju považuje za niečo vonkajšie, neosobné. Pravda vyviera zo slobodných vzťahov medzi osobami, zo vzájomného počúvania. Človek pravdu zakúša v sebe samom ako vernosť a vierohodnosť toho, kto ho miluje. Boh nás miluje v Ježišovi skrze Ducha Svätého. Preto Ježiš mohol o sebe povedať: Ja som Pravda. A len takáto pravda oslobodzuje človeka. Pravda, ktorá je aj v osobnom vzťahu s Ježišom. A ten stále môže rásť.
My sme si v našej farnosti uvedomili počas poslednej Veľkej noci pozvanie budovať svoju vieru ako osobný vzťah s Ježišom smerom k ešte väčšej intimite s ním. Aby som to vysvetlil, môžem použiť analógiu vzťahu medzi dvoma ľudskými osobami. Na úvod poviem, že to, čo umožňuje vyjadriť vzťah dvoch osôb nie sú v prvom rade slová ale naše telá! Môžem všeličo povedať, ale ak si s niekým neviem podať ruku – aká je to blízkosť? Áno, je blízkosť dvoch osôb na podanie ruky, potom ideme ďalej a sú tu ľudia, ktorých vieme objať. Ešte ďalej ľudia, ktorých vieme pobozkať (naši rodinní príslušníci, veľmi blízki priatelia ) A potom je tu niekto, komu sa chceme dať celý. A to je len jeden človek na svete. A tak je to aj s Ježišom, pre niekoho je to vzťah na podanie ruky, pre iného na objatie, pre ďalšieho na bozk a verím, že všetci smerujeme k tomu, že by sme chceli patriť celí tomu, kto sa nám vydal celý! Len na záver sa môže niekto opýtať: Ale veď Ježiš nemá telo? Naozaj? Nepovedal náhodou: Toto je moje telo? Nie je Eucharistia nejakým meradlom aj v tomto smere? Alebo spoločenstvo cirkvi ako jeho tajomné telo? Ale to je na dlhú a inú tému.
V závere dnešného evanjelia sa Ježiš modlí za svojich učeníkov. Pridajme sa k Ježišovej modlitbe, a prosme spolu za dar pokoja, ktorý sa ukrýva v každej pravdivej správe ohlasovanej na tomto svete v médiách: či už je to správa svetská alebo radostná zvesť evanjelia.

Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení pravde.“                               Jn 17, 15-17

A na to s radosťou hovorím: Nech sa tak stane! Amen!