máj 072017
 

Snívate keď spíte? A pamätáte si o čom? Ja si málo pamätám zo svojich snov, ktoré mám počas spánku. Ale dá sa snívať, aj keď sme hore. Niekto to nazve vznešeným slovom „vízia“. Budiš. Dnešná nedeľa Dobrého pastiera nás pozýva snívať o Cirkvi práve premýšľaním o téme pastiera. Ježiša nazývame Dobrý pastier a poznáme veľa Jeho zobrazení na túto tému. Určite najvzácnejšími zobrazeniami sú tí, ktorí v spoločenstvách cirkvi slúžia ako tí, ktorí majú na starosti druhých. A keďže je cirkev spoločenstvom ľudí, ktorých sme si nie my vybrali, ale nám ich nejakým spôsobom usporiadal a pripravil sám Boh, vždy tu budú napätia a dynamiky, ktoré zvládnuť vyžaduje dobre sa pozerať na Ježiša a učiť sa od neho.

Skôr než si pripomenieme dnešný úvod 10. kapitoly evanjelia sv. Jána, vstúpme do dôležitého kontextu, v ktorom zaznieva. Nadväzuje na príbeh o slepom, ktorý bol uzdravený Ježišom a bol vtedajšími duchovnými pastiermi vyhnaný mimo spoločenstvo, bol exkomunikovaný len preto, že sa svojou novosťou slobody nezmestil do ovčinca, ktorí farizeji vo svojej slepote postavili. Keď evanjelista Ján písal toto evanjelium, už mal sám za sebou on a spoločenstvo kresťanov dôležitú skúsenosť, že boli vylúčení od svojich bratov vo viere – židov, pretože ináč rozumeli Mojžišovmu zákonu, ináč zmyslu chrámu a ináč modlitbe ako vzťahu so živým Bohom, ktorý sa zjavil ako Otec. A keďže oni boli tí, ktorí boli vylúčení, myslím, že mali veľký cit a porozumenie pre tých, ktorí zažívali niečo podobné.

Poďme ale na dnešné evanjelium:

Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.

Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.

Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“Jn 10,1-10

Pre Židov bol vzťah medzi stádom a pastierom veľmi silný obrazom. Bol obrazom vzťahu kráľa a jeho ľudu, a teda Boha a tých, ktorí v neho veria. Obraz Boha ako pastiera zaznieva na pozadí príbehov patriarchov, ktorí boli pastieri počnúc Abrahámom. A tiež Mojžiš, Jozue, Dávid boli povolaní najprv za pastierov, aby potom mohli viesť ľud v Božom mene. Túto úlohu nie vždy zvládali a tak Boh posielal prorokov, ktorí častokrát kritizovali zlých a neverných pastierov napr. Jeremiáš, alebo Ezechiel alebo Zachariáš. A potom si to samozrejme vypili.

Aj Ježišova reč je polemikou s vodcami ľudu. Ukazuje na odlišnosť toho, akým spôsobom on chce viesť svoj ľud a akým spôsobom ho vedú ľudskí vodcovia: on prináša slobodu – oni utláčajú, on dáva lásku a život, oni sa sústreďujú na to, aby získali korisť a držali stádo v otroctve. Pripomína, že vždy tu bude ohrozenie od zlodejov a potrebná múdrosť a opatrnosť. Ale opatrnosť sa nemá premeniť na strach byť zavretí vo svojom ovčinci a jesť obrazne povedané seno – čo je minuloročná vysušená tráva bez chuti. Najmä keď veríme, že tam vonku za ohradou sú zelené pastviny a práve Ježiš je ten, kto nás chce sprevádzať a vyvádzať, aby sme sa sýtili tým, čo prináša život a to nie život hocijaký. Ale život v plnosti. Pobyt v ovčinci nie je cieľom. Cieľom je život v plnosti. V ovčinci sú ovce počas noci a možno vo chvíľach nebezpečenstva a dní, kedy sa nedá vyjsť von. Ak ale veríme, že Ježiš je svetlom sveta a že v ňom sa noc skončila a deň sa priblížil, potom je výzva ísť za hlasom Ježiša – pastiera ešte naliehavejšia a príťažlivejšia. Veď on neprišiel, aby ovce poslúžili jeho záujmom, ale aby im poslúžil On sám. Preto sa snaží spoznať ich po mene. Preto ľudia nie sú pre neho masa, či dav, čo ľahko zvádza k postaveniu sa do pozície: ja som nad a vy ste pod (istý nemenovaný veľkňaz za Ježišových čias nazval svojich veriacich „prekliatym davom“).

Ja nás chcem dnes pozvať, aby sme k opatrnosti a múdrosti pridali aj odvahu nebáť sa vychádzať za hranice nášho ovčinca. A tiež schopnosť vidieť a rozumieť. Prečo farizeji nerozumeli Ježišovi? Lebo boli slepí, oslepení mocou. Moc vždy oslepuje! A krátkozrakosť spôsobuje zaujatosť. Ježiš to vedel a preto ponúka obraz pastiera, ktorý vie v pokore volať na Pána a prosiť o uzdravenie najmä vtedy, keď prestal vidieť cestu po ktorej má za Kristom so svojimi „ovečkami“ kráčať. Ježiš sľúbil, že bude vždy prítomný. Napriek našim nepochopeniam vysvetľuje nám veci znovu a znovu. Nestráca s nami trpezlivosť. Myslím si, že sa teší z ovocia, ktoré priniesol posledný koncil v podobe odvahy vychádzať za hranice, stretať hľadajúcich, byť ústretovými ku vylúčeným a nesnažiť sa rozmnožovať ich počet. Učiť sa tomu, že mať život v plnosti znamená mať život Syna, ktorého Otcom je Boh a všetci ľudia sú bratmi a sestrami. A že to nie je len o tom, čo a koľko toho mám vo svojich rukách, ale najmä o tom, čo máme vo svojom srdci.

Vrátim sa k snu, ktorý snívam o Cirkvi, ktorú vytvárame inšpirovaný snom pápeža Františka. Čítam ho veľmi pútavo v exhortácii Evangelii gaudium – radosť z evanjelia. Hovorí o Cirkvi ktorá vychádza, o pastieroch ktorí páchnu po ovciach, o biskupoch, ktorí niekedy kráčajú popredu, aby ukázali cestu, ale inokedy sú v prostriedku, aby boli každému nablízku, ba dokonca za niektorých okolností kráčajú za ľudom, preto, aby pomohli tým, ktorí zaostali a tiež preto, lebo aj samotné stádo má čuch na hľadanie nových ciest ku zeleným pastvinám. (EG 31) A nechcem len snívať so založenými rukami. Za túto Cirkev sa modlím. Takúto cirkev chcem žiť. Pridáte sa?

máj 062017
 

Bratia a sestry, milí priatelia! Tiež sa Vám stáva, že uveríte nejakému heslu a potom, keď neplatí, ste sklamaní? Ja som veril tomu, že všetko je na webe a že ujo google všetko nájde. A nenašiel. Presnejšie ja som nenašiel jednu informáciu. Chcel som zistiť, či aj tohto roku bude v Moskve 9. mája vojenská prehliadka, ako vlani. Bola veľkolepá. Celkom som sa na nej pobavil, zaspomínal na časy základnej vojenskej služby, pozrel množstvo techniky, len ten traktor mi tam chýbal. Tak som chcel vedieť, či tam tohto roku náhodou nebude. Je síce zo sovietskych čias, ale podľa rádia Jerevan to bola „iná multifunkčná zbraň“. Vy starší si asi pamätáte správu, ako na sovietsko-čínskych hraniciach pokojne oral sovietsky traktor, ktorý napadli čínski agresori. Traktor streľbu opätoval, nepriateľa zlikvidoval a odletel na základňu…

Uvažujúc o evanjeliu, ktoré sme pred chvíľkou počuli, ale aj jeho pokračovaní, kde Ježiš o sebe hovorí, že je dobrý pastier, sa mi zdá, že náš líder, Kristus, je v tomto podobenstve tiež nejako multifunkčný. Najskôr sa zdá, že je v obraze ovčinca vrátnikom, potom jasne hovorí že je bránou a neskôr vyhlási, že je pastierom!

Tak ako to vlastne je?

Myslím, že podobne ako s tým traktorom. Pre nás, ktorí sme dané časy prežili a boli svedkami boľševickej propagandy, sú veci zrozumiteľné. Tí mladší ich však nechápu a potrebujú vysvetlenie. Pri Ježišovi sa však jedná o vzdialenejšie časy, ktoré nikto z nás nezažil. Vysvetlenie teda potrebujeme všetci. Vďaka biblickej archeológii a porovnávaniu života v tej dobe s inými krajinami máme podľa exegétov akú – takú šancu veci si predstaviť.

Poďme teda k budovaniu košiara pre ovce, alebo ako hovorí vznešenejší biblický slovník, ovčinca. Palestínski pastieri pred dvetisíc rokmi nepoznali elektrický oplôtok, ani železné pletivo, alebo iný priemyselný plot vyrobený mimo ich prostredia. Tam, kde pásli boli rôzne kríky, nízke dreviny, väčšinou nepríjemne pichľavé, ktoré vysekávali a z nich robili ohradu pre ovce. Bol to relatívne rýchly proces. Na miesto, ktorým do tejto ohrady ovce vohnali buď založili ďalšie kriaky, alebo v tomto otvore, najmä v noci, spal sám pastier. Klimatické podmienky a zvyk mu to umožňovali. A tak bol pastier i bránou, či vrátnikom. Toľko k obrazu.

A teraz k odkazu. Ten pochopíme, keď si uvedomíme jeho zarámovanie. Ježišovej reči o ovčinci a pastierovi, predchádza príbeh o uzdravení slepého od narodenia. Čítali sme ho pred 6 týždňami, na 4. pôstnu nedeľu. Končil predvolaním uzdraveného pred farizejov. Pred najnábožnejších vodcov, teda duchovných pastierov ľudu. Tí jednoznačne deklarovali, že Ježiš, ktorý ho uzdravil, je hriešnik. Uzdravený ho však bráni a svoju reč končí takto: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší… Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Odpoveď na tento argument znela: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?“ A vyhnali ho von.

Po tomto súde Ježiš vyhľadá uzdraveného a predstaví sa mu. Mimo iného hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“. Keď to začuli farizeji, opýtali sa ho: „Sme azda aj my slepí?“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte – vidíme. A tak váš hriech ostáva.“ Tu končí rám a začína obraz.

Hneď za týmito slovami Ježiš hovorí to, čo sme dnes počuli: „Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec. A keď nepochopili, zdôrazňuje: „Ja som brána k ovciam“. Neskôr hovorí že je dobrý pastier a odvoláva sa na svojho Otca, Boha. Z čoho je jasné nielen to že oni, farizeji, duchovní otcovia národa, sú zlodeji a zbojníci. Ježiš tu vlastne deklaruje založenie nohého náboženstva. Svojho náboženstva – kresťanstva. A vyhlasuje ho za to najlepšie pre človeka. On, Boží Syn, prišiel, aby sme mali plnosť života: „aby mali život a aby ho mali hojnejšie“.

Po tejto reči, po obraze, evanjelista sv. Ján znovu rámuje. Vracia sa k znameniu uzdravenia slepého: Pre tieto slová znova nastala medzi Židmi roztržka. Mnohí z nich hovorili: Je posadnutý zlým duchom a šalie: Čo ho počúvate?! Iní namietali: „To nie sú reči posadnutého zlým duchom. Vari môže zlý duch otvárať oči slepým?“

Takýto je rám obrazu, podobenstva o Dobrom pastierovi.

A čo býva za rámom zvonku? Stena, realita, súčasnosť. A tak je to aj v tomto prípade. Spomínaná roztržka je tu totiž dodnes. Nielen medzi Židmi, z ktorých mnohí Krista prijali a mnohí nie, ale aj medzi ostatnými ľuďmi na celom svete. Cítime ju a máme s ňou svoju skúsenosť. Ak sme Kristove „ovce“, teda ak v ňom nachádzame spásu, spája nás to s ostatnými z tohto ovčinca. Na druhej strane viera v Ježiša nás stavia do pozície vidiacich svet inak, ako naše okolie. Otvára nám oči duchovného zraku. Pričom tí okolo si naopak myslia, že oni vidia svet reálne a my sme slepí.

Niekedy aj sme, ale prosíme Krista, aby nás uzdravil, aby sme videli. A toto je veľmi dôležitý postoj. Lebo z celého kontextu obrazu i rámu vyplýva, že najväčšia slepota pramení z pýchy. Najviac mimo je ten, kto si je istý svojou pravdou. To je zlodej pravdy, jej privatizér. Zbojník, ktorý nechce počúvať Boží hlas a svoj pohľad často predkladá, ba nanucuje iným.

Áno, je to aj o nás, o kresťanoch, aj o súčasných duchovných pastieroch. Aj my sme slepí, najmä vtedy, keď si myslíme, že všetkému rozumieme a správne vidíme.

Ako často napríklad povieme: toto sme si nezaslúžili! Nízke dôchodky, zlú ekonomickú situáciu, nespravodlivosti… a nebodaj nás postihne choroba, či iné nešťastie, havária, tragédia, smrť blízkeho človeka. Za čo?! – pýtame sa. Veď som nič zlé neurobil, nikomu neublížil. Veď som chcela všetkým len dobre… Ako často naša viera končí pri našich problémoch, či našich predstavách o Božej odmene a Božom treste. Ak sa rozchádzajú s tým, čo vidíme, počujeme, či dokonca prežívame, tak potom sa pýtame: o čom je Boh, načo je? Je vôbec?

Asi nie je. Vlastne určite nie je! Nie je taký, akého ho chceme mať. To zdôraznil apoštol Peter v dnešnom druhom čítaní: „Milovaní, ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom. Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás… on sa nedopustil hriechu…“ Milosť, nie trest! Ako ďaleko sme od tohto zmýšľania…

Otázka je, či chceme ostať v tom svojom, tvrdiac, že my vidíme veci lepšie, alebo chceme prijať Ježišovo uzdravenie z duchovnej slepoty. Kiežby o nás platila posledná veta z tohto čítania: „Veď ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste sa vrátili k pastierovi a biskupovi svojich duší. Jeho rany Vás uzdravili.“

Rany, Kristove rany, jeho kríž! Nie armáda, zbrane, ani informačné technológie. To čo chýba k naplneniu nášho života je skutočné kresťanstvo, živá viera.

Prosme za ňu dnes pre seba, i pre našich duchovných pastierov. Amen.

apr 262017
 

Ako ste sviatkovali? Bola tohoročná Veľká noc pre vás krásna, jedinečná, nezabudnuteľná, plná silných emócií? A vôbec, sú emócie v náboženskom živote potrebné?

Určite áno. Ak má byť vera autentická, má a musí zasahovať celého človeka so všetkými jeho mohutnosťami (teda rozumom, vôľou a citmi). Viera musí byť rozumná, ináč by bola nedôstojná človeka (a práve v dnešnej dobe vidíme v tomto veľký problém, že mnohí ľudia majú veľa dobrej vôle a tak málo poznania a nevyvíja sa to dobre…). Zaangažovanie vôle je v živote človeka tiež veľmi dôležité, musíme byť motivovaní a ísť za dobrom, ktoré sme spoznali… Nie menej dôležité sú však aj emócie. Len to, čo nás dokáže nadchnúť, sa stáva pre nás príťažlivým. To, čo je sprevádzané silnými emóciami sa zapisuje hlboko do našej pamäte. Autentická viera nesmie byť chladná, suchá…

Dnešné evanjelium je plné silných emócií.

Na začiatku príbehu emauzských učeníkov sa stretáme s intenzívne prežívanými negatívnymi emóciami: Sklamanie, frustrácia, chvíľami určite i hnev, smútok… Kto z nás by tieto pocity nepoznal? Príležitostne ich zažívame všetci. A prežívame ich veľmi hlboko… Ako sa príbeh vyvíja, menia sa aj emócie. Prichádza zvedavosť. Zadosťučinenie z pochopenia, prijatia, uspokojenie z nového poznania… A napokon keď sa im otvárajú oči a spoznávajú Zmŕtvychvstalého, nastáva neovládateľná explózia pozitívnych pocitov: radosť, úľava, nadšenie.

Jeruzalem tých dní bol plný emócií. Nie všetci ich však prežívali rovnako intenzívne. Mnohí – vlastne zrejme väčšina z ľudí – ostali ľahostajnými voči tomu, čo sa tam dialo. Tí, ktorí v príbehu vystupovali ako diváci, boli citovo zaangažovaní len podľa schopnosti ich empatie. Čím však niekto viac investoval do vzťahu s Ježišom, tým intenzívnejšie všetko s Ježišom prežíval. V zlom, i v dobrom…

Tu môžeme nájsť odpoveď na otázku, prečo je v našich kostoloch tak málo nadšenia, prečo sme takí chladní, suchí, prečo nám chýba zápal. Ak je pre niekoho viera len niečím okrajovým, ak je len akousi poistkou, že ak po smrti predsa len čosi existuje, tak aby som nedopadol zle, potom takáto viera nebude vyvolávať silné emócie. Ak však niekto do vzťahu s Ježišom investoval veľa, ak je tento vzťah cieľom i náplňou mojej existencie, potom sa ma budú osudy Božieho kraľovania vo mne a okolo mňa dotýkať veľmi silno. V dobrom i v zlom. Ak sa nebude dariť, budem moc trpieť, ak to pôjde dobre, budem sa intenzívne radovať. Je to ako s priateľstvom: ak je povrchné, netrápim sa, ak sa rozpadne. Ak je však vzťah hlboký, ak je to láska, rozpad takého priateľstva ma zlomí, jeho rast ma však teší.

Emauzskí učeníci to zrejme s Ježišom mysleli veľmi vážne, veľa pre neho opustili, veľa s ním zažili, silno v neho verili. A aký silný bol ich smútok po jeho porážke, sklamanie, bolesť, frustrácia. Ale len keď dokázali takto silno trpieť, boli schopní sa potom tak moc radovať a získať taký zápal, že necítili únavu a boli tak šťastní, že nevládali ani len jednu noc ponechať si to iba sami pre seba.

Určite nie je náhodou, že nám príbeh emauzských učeníkov svojou štruktúrou veľmi silno pripomína naše slávenie svätej omše. Stretajú Ježiša na svojej životnej ceste, plní toho, čo prežívajú… On sa venuje ich pocitom, potom s nimi preberá sväté Písmo, kde nachádzajú spolu kľúč k správnej interpretácii toho, čo prežívajú, potom ho spoznávajú pri lámaní chleba a napokon odchádzajú s novou misiou.

Zaujímavý je detail, že ho spoznali pri „lámaní chleba“, tomto tak bežnom, no i dôvernom úkone. Koľko krát predtým už s ním museli stolovať, keď sa im to tak vrylo do pamäti… Trochu mi to pripomína situácie, s ktorými sa stretáme my kňazi pomerne často: Prídeme k chorému, ktorý je na tom zle, trpí fyzicky, alebo je mentálne už tak zoslabnutý, že nespoznáva ani svojich najbližších, a my sa začneme pri ňom modliť, odrazu sa mu vracia pamäť, oči sa mu rozžiaria šťastím a rozligocú slzami a pridáva sa k modlitbe… Je to dojímavé uvedomiť si, čo všetko za tým je, čo všetko a ako silno musel ten človek vo svojom životnom príbehu prežiť v modlitbách… Takéto situácie zažívame my kňazi pomerne často. Áno. Ale oveľa častejšie zažívame, že nám ľudia, najmä mladí ľudia hovoria, že omša ich nebaví, že im to nič nedáva, že je to pre nich nuda, že sa tam vždy opakuje to isté dokola… dokonca i tými istými slovami…

Rád na to odpovedám týmto prirovnaním: Predstavte si rodinu – muž, ktorý má rád futbal a rád si pozerá zápasy aj v televízii. Jeho žena, ktorá k tomu nemá žiaden vzťah mu povie: „Ako môžeš toľké hodiny presedieť pred futbalom? Veď to je absolútna nuda, stále to isté – jedna lopta, 22 hráčov, rozhodcovia… a len sa naháňajú po trávniku…“ Muž, ktorý futbal miluje, jej povie: „Nerozumieš tomu… Áno, vonkajšie veci sú síce vždy tie isté, ihrisko, lopta, hráči, rozhodcovia, pravidlá – inak by to nebol futbal, ale každý jeden zápas je iný… hrajú iné mužstvá, v inej situácii v lige, každý zápas sa inak vyvíja… A keby skončil hoci aj úplne bez gólov, aj tak to môže byť pekný zápas, veľmi zaujímavý, poriadna dráma.“  A podobne je to aj so svätou omšou. Tie vonkajšie veci sú vždy tie isté, opakujú sa, ináč by to nebola omša. Ale my sme vždy iní a rieši sa tam vždy iná životná situácia. Kto tomu rozumie, miluje omšu a naučil sa ju aktívne prežívať, nikdy sa na nej nebude nudiť.

O tom, ako aktívne prežívať omšu by sa dalo rozprávať celé hodiny. Skúsme spomenúť len niekoľko momentov. Na začiatku je obrad zmierenia. Človek rieši svoju vinu, mala by to byť chvíľa zmierenia s ľuďmi i Bohom. Vo chvíli by sme si mali uvedomiť zlobu nášho hriechu, škody, čo spôsobil. A čím konkrétnejšie. A túžbu po odpustení by sme mali prežiť tiež čo najintenzívnejšie. A prosiť… To nie je maličkosť. Potom spolu spievame oslavnú pieseň, čím väčšiu radosť z odpustenia máme, tým vrúcnejšie spievame. Potom počúvame Božie Slovo – čítania a ich vysvetlenie. Chce to veľa dobrej vôle a sústredenosť, aby to každý počúval ako osobné posolstvo pre seba. Odpovedá sa vyznaním viery.

Portom sa prinášajú obetné dary. Fyzicky sa prináša chlieb a víno, duchovne prinášame sami seba, svoju životnú situáciu, dobré skutky, kríže, túžby… veď je to jeho i naša obeta… Do kalicha sa nalieva víno a pár kvapiek vody. Víno symbolizuje Kristov podiel, tá trocha vody je to, čo ponúkame my. A dobré je vyvinúť duchovnú aktivitu a vedome ponúknuť to, s čím prichádzam ja. Potom sa dary premieňajú a prichádza živý Boh vo sviatosti. Klaniame sa mu. Potom sa kňaz modlí za dôležité veci a my sa k tej modlitbe pridávame. Modlíme sa za mŕtvych – a ja tam v duchu môžem spomenúť mojich mŕtvych, veď kto ich prinesie na oltár, ak nie ja… A za živých… za toľkých by som sa mal modliť. A pridáva moju túžbu po tých dobrých veciach, tu túžbu, ktorej som ja schopný.. Je to ako by sme spoločne dúchali do pahreby, aby boli uhlíky žeravé a plameň sa rozhorel… a tým, že sa modlím osobne za to, za čo sa modlí Cirkev sa s ňou v duchu synchronizujem, učím sa, po čom by som mal túžiť, upravujem si svoje priority… A potom ide prijímanie… nikdy a nikde v tomto univerze sa nemôžem spojiť s Bohom tak intenzívne, ako vo svätom prijímaní – ak sa dá skutočnom, ak nie aspoň duchovnom. A pritom sa modlím spevom s ostatnými. A potom sme požehnaním vyslaní späť do života. Z každej omše by sme sa mali vracať ako emauzskí učeníci – tí istí, ale premenení.

Takto prežitá svätá omša je veľmi akčná, nemôže byť nudou. Musíme sa jaj však zúčastniť aktívne, nie len ako diváci, či dokonca ako niekto, kto si len trpiac „plní povinnosť nedeľnej omše“.

Všetci poznáme vážne Ježišove slová, ktoré opakovane a vo viacerých variáciách povedal o pokrme svojho tela: „Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ Dnešné naše stretnutie z emauzskými nám pripomína, aká dôležitá pre život kresťana je svätá omša, pri ktorej „vzniká“ tento chlieb. Je akýmsi centrom nášho duchovného života, kde sa opakovane spracováva naša minulosť, sprítomňuje sa spása a otvára sa nám budúcnosť. Je to akoby naše jedenie, či dýchanie, ktoré potrebujeme k životu.

Učme sa jej rozumieť, hoci je tajomstvom, učme sa ju úprimne milovať a aktívne prežívať.

apr 152017
 

Počas zimy som navštívil jednu rodinu s malými deťmi. Pekný byt, síce skromne, ale moderne zariadený a vzhľadom k veku detí aj relatívny poriadok. A jedna vec, ktorá mi pripomenula detstvo. Deti mali vo svojej izbe na stoličkách pripravený odev. „To je na ráno – vysvetľovala mi mamička – to si oblečú“. Okrem detstva, kedy sme to robili doma podobne, som si spomenul i na Základnú vojenskú službu. Tam sme mali na stoličke pri posteli zložené maskáče. Ak sa nemýlim, tak to bol odev vzor 60. Musel byť po ruke mimo skrine, aby sme sa v prípade poplachu rýchlo obliekli. Veď v takom prípade bolo treba v priebehu pár minút oblečený s plnou poľnou stáť na nástupišti. Po čase som si všimol, že istý kolega tam mal niečo iné. Keďže bol v pozícii, keď mu nikto nekontroloval skrinku, či tam má odev poukladaný do „komínkov“, onen poplachový odev mal v skrini na vešiaku. Uložený na rýchle oblečenie. Košeľu mal napríklad v bunde, aby naraz vkĺzol do obidvoch. A naozaj, keď to pískli, bol rýchlejší, ako my.

Na uloženie šiat som si spomenul už pred dvomi týždňami, keď sme s Mirkom Klimantom uvažovali o Lazárovom vzkriesení. On vtedy hovoril o rozdiele medzi ním a Ježišovým zmŕtvychvstaním, ktoré dnes oslavujeme. Mimo iného upozornil na plachty. Lazár ich mal na sebe, bol nimi ovinutý. Židia totiž v tom čase nepoužívali truhly ako my, ale mŕtvolu položili do hrobu v plachtách. Ján vo svojom evanjeliu, ktoré sme čítali, tiež spomína plachty. Tie, v ktorých bol do hrobu uložený Ježiš. Ostali v hrobe, na mieste, kde bolo Ježišovo telo uložené: Ján píše, že Peter prvý „videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ Potom vošiel do hrobu aj on. „A videl, i uveril“ – píše o sebe samom.

Čo videl, že uveril? Ako tam tie plachty boli položené. Ja som si myslel, že boli pekne poskladané, čo vylučovalo ukradnutie tela. V tom prípade by totiž boli rozhádzané, alebo by tam neboli. Mirka však oslovil výklad vychádzajúci z gréckeho originálu, podľa ktorého položené neznamenalo zložené do komínkov, ale skôr spľasnuté. Položené, ako v nich telo ležalo. Len telo z nich nejakým spôsobom „zmizlo“.

Nuž nikto z nás nevie, akým spôsobom Ježišovo zmŕtvychvstanie prebehlo, ale spôsob „položenia“ plachiet pravdepodobne Jána hneď presvedčil o tom, že tu išlo o niečo mimoriadne, nadprirodzené. Pána neodniesli, ako znela prvá domnienka Márie Magdalény. To nebolo dielo ľudí. Ak tu Ježišovo telo nie je, znamená to Boží zásah, teda že Ježiš žije.

Otázka je, či plachty tak oslovili aj Petra. Myslím, že asi nie. Prečo? Lebo Lukáš spomína, že keď sa Emauzskí učeníci vrátili do Jeruzalema, „tam našli zhromaždených jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“

Jánovi nie, nebolo treba. On už uveril. Bol totiž pri niekom, komu sa Ježiš tiež nemusel zjaviť, lebo nestratil vieru. Ak si pamätáte, pred tromi rokmi, na vigíliu, sme hovorili komu… Panne Márii.

Podľa všetkých ukazovateľov, ktoré nám evanjelia dávajú a tiež podľa väčšiny teológov Mária pod krížom verila, že sa deje Otcova a Ježišova vôľa, že ide o Boží plán spásy. Toto je poslanie jej Syna. On to chce takto, má to v rukách. Hovoril som vtedy, že Mária sa v tomto smere po Ježišovom pochovaní podobá trénerovi atléta, ktorý po hodinách maximálneho výkonu dobehol do cieľa a potrebuje sa vydýchať. Ešte si to nevie vychutnať, je na smrť unavený, ale je víťaz. Aj keď medaila ešte len príde. Mária je po prežívaní zápasu so zomierajúcim synom, po tom, ako držala v rukách jeho mŕtve telo a bola pri jeho pochovaní, spolu s ním unavená na smrť, akoby mŕtva. Tiež si toto víťazstvo Božej, ale aj svojej lásky ešte nevychutnáva. Ale vie, išlo o víťazstvo.

Pričom tento fakt zo všetkých žijúcich na zemi vnímala asi len ona. Ostatní ho začali chápať až keď vstal z mŕtvych. Podľa obrazu spomenutého atléta až keď vystúpil na stupienok víťaza a prebral zlatú medailu. Mária nemusela čakať na tento okamžik slávy. Pravdepodobne aj preto evanjelisti vôbec nespomínajú, žeby sa Ježiš po vzkriesení zjavil svojej matke. V podstate to nebolo potrebné. Ona tie dve noci a sobotný deň neprežila v zúfalstve a bolestivom strachu ako väčšina Ježišových učeníkov. Ona v pokoji čakala, ako tento príbeh vykúpenia bude pokračovať ďalej. Veď povedala Bohu na všetko čo bude svoje ÁNO!

V pokoji, ale asi nie v úplnej samote. Veď v piatok ju ešte na kríži zveril Ježiš milovanému učeníkovi. A ten, ako sám poznamenáva „si ju od tej hodiny vzal k sebe“. A o čom inom mohli v tej chvíli, v tom čase debatovať ak nie o Ježišovi a o Božom pláne spásy. O svojich predstavách, ale aj o realite a jej chápaní. Myslím, že vďaka Márii bol Ján pripravený uveriť. Vlastne uveril v to, čo mu Mária hovorila, že víťazom tohto zápasu je jej syn. Vďaka Márii bol teda Ján na Veľkonočné ráno pripravený oveľa lepšie, ako ostatní učeníci, aj Peter.

Zdá sa mi, že toto môže byť jeden z odkazov tohtoročnej Veľkej noci aj pre nás. Najmä v tomto roku 100 výročia fatimských zjavení. Mária nám môže a chce pomôcť lepšie pochopiť Boží plán. Dielo vykúpenia, ale aj Jeho plán s nami, veď je aj našou matkou. Alebo inak vyjadrené – Máriina prítomnosť vytvára atmosféru na lepšie prijatie Krista. Disponuje nás chápať a milovať.

Pre ilustráciu malá skúsenosť môjho kolegu Martina Sebíňa, ktorý bol 16 rokov misionárom v Rusku. V Nerjungri, v Jakutskej oblasti, mal k dispozícii len malý byt v paneláku. V jednej izbe počas týždňa väčšinou sám a v nedeľu s pár veriacimi slávil sv. omšu. „Nebolo to jednoduché – hovorí – prehodiť výhybku a zrazu ten priestor, ktorý som obýva,l zmeniť na posvätný. Mal som pár vecí, ktorými som to deklaroval, obrazy, kríž, sviece… ale najviac pomohol ruženec. Keď sa ľudia začali modliť, menila sa aj atmosféra v miestnosti a dobre sa mi slúžilo.“ Mária vytvorila atmosféru pre prijatie Krista.

Mária nám proste ako maminka pripravuje odev, ktorý si Ján v oné veľkonočné ráno obliekol, aby bol schopný uveriť. Pripravuje ho aj nám, veď cez neho sme ju dostali za mamu aj my. Možno nám to chystá na stoličku, možno do skrine, aby sme boli rýchlejší. Tak či onak nás to, čo nám odporúča disponuje otvoriť sa jej synovi. Tak prečo to nevyužiť?

apr 152017
 

Audio homília

Myslím, že keď som včera toho Sagana spomenul ako prehral, patrilo by sa spomenúť aj jeho víťazstvá. Nie všetky, to by sme tu boli trochu dlhšie, stačí dve. Dodnes si pamätám, ako sme na jednej návšteve v Necpaloch sledovali jeho geniálny únik na majstrovstvách sveta v Richmonde, v USA 27. septembra 2015. Bolo to radosti z majstra sveta. A tak sme v napätí očakávali vlaňajšie majstrovstvá v Dauhe, v Katare. Tento krát zaútočil na víťazstvo v poslednej chvíli. A opäť vyšlo! Podľa športových komentátorov i odborníkov to bolo ťažšie a cennejšie víťazstvo. V 89 ročných majstrovstvách sa to podarilo len šiestim cyklistom. Obhájiť je ťažšie, než prekvapiť.

Túto skúsenosť máme aj v bežnom živote. Takmer všetci sme prežili zaľúbenie. Krásna romantika o ktorej básnia básnici a spievajú speváci. Ale koľko vzťahov vydržalo? Oveľa ťažšie je vzťah udržať. Zvládnuť krízy, zlyhania, podrazy. Odpustiť a prijať nie vysnívanú, ale reálnu podobu. Na druhej strane to môže priniesť aj väčšiu radosť. Nedávno mi hovorila jedna pani: „Nakoniec som rada, že k tej kríze došlo. Teraz sa máme radi inak, zdá sa mi, že viac.“

O tejto hlbokej ľudskej skúsenosti je aj dnešná bohoslužba. Vrchol liturgického roku, slávenia Cirkvi. Prirodzene na nej nejde o športové, ani medziľudské víťazstvá, ale o náš vzťah s Bohom.

Podobne ako na Vianoce, aj tu hovoríme o svätej noci, v ktorej ju slávime. Vtedy nás spojila k oslave romantika príchodu Božieho dieťaťa na svet. Teraz je to obnovenie zmluvy medzi Bohom a ľuďmi v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní.

A toto vykupiteľské dielo označujú teologickí komentátori a odborníci za väčšie a pre nás dôležitejšie, ako stvorenie sveta.

Po úvodnom prológu, naznačujúcom tieto skutočnosti, teda obrade svetla, sme čítali päť biblických textov. Prvý o stvorení sveta hymnickou, básnickou formou. Lebo ide o oslavnú báseň na Boha Stvoriteľa, ktorý našiel zaľúbenie vo svojom stvorení, najmä v človeku. Ako vieme, do tohto vzťahu prišli mnohé krízy, ktorých obrazom je v Biblii Adamov hriech. V úvodnom chválospeve sme ho nazvali šťastnou vinou, pre ktorú k nám prišiel vznešený Vykupiteľ. Podobne ako žena hovorila o kríze, po ktorej bol vzťah ešte lepší, než pred ňou.

Ešte predtým však Boží vyvolený národ prežil krízu svojho vzťahu k Bohu v Egypte, v otroctve. Vyriešenie tejto krízy, zázračné vyslobodenie, sme sledovali v druhom čítaní, na ktoré sme odpovedali oslavnou piesňou.

Skúsenosť ďalšej krízy, Babylonského zajatia a najmä nové poznatky, poučenie z nej, zhrnul prorok Baruch v treťom čítaní: „Blahoslavení sme Izrael, lebo my vieme, čo sa páči Bohu.“ Vieme, ako z krízy von. Teda celkom nevedeli, ale došli k dvom dôležitým pravdám: Prvou je, že v Božích nariadeniach a ich plnení je najväčšia životná múdrosť. Druhou bolo očakávanie Mesiáša, ktorý nastolí nový poriadok, novú zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom.

Najhorší na kríze vzťahu, lásky, totiž väčšinou nie je skutok, ale narušenie vzťahu. Vzdialenosť sŕdc a myslí, vnútorné odlúčenie. Vo vzťahu k Bohu tomu hovoríme stav hriechu.

A túto krízu ľudstva, nielen konajúceho hriechy – zlo, ale žijúceho v hriechu, teda v odlúčení od Boha, svojho Stvoriteľa – Otca, prišiel vyriešiť Boží Syn, ktorý sa stal človekom. V zastúpení obidvoch strán, ako Bohočlovek za nás dáva svoj život. Tým víťazí nad prameňom hriechu, opakom lásky – sebectvom. Nežil a neumrel pre seba, ani za svoje hriechy. Tie nemal. Zobral na seba naše, sňal ich z nás. Že to nebola fikcia, sebaklam, ani zavádzanie ľudí, to dokázal svojim zmŕtvychvstaním. O ňom sme počuli v piatom čítaní, v evanjeliu.

Ovocie tohto nového víťazstva, Kristovho vykupiteľského diela je tu opäť pre nás. Víťaz nám ho ponúka cez sviatosti, najmä tzv. Veľkonočné. Prvou a základnou z nich je krst. Ním sa začleňujeme do víťazného Božieho ľudu.

Krásne to opísal sv. Pavol v dnešnom štvrtom čítaní: Všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení… Ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj pri zmŕtvychvstaní. A na záver hovorí o dopade tohto víťazstva na náš život: Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.

Za chvíľu tu odznejú krstné sľuby. Dvakrát. Najskôr z úst našej katechumenky Eriky, ktorú hneď po nich pokrstíme a následne sa všetci prihlásime k svojmu krstu obnovením krstných sľubov. Majú presne tie dve časti, o ktorých Pavol písal Rimanom. Najskôr sa zriekneme zla, starého života, ktorému chceme s Kristom umrieť a následne vyznáme svoju vieru. V nej žijeme nový život s Kristom víťazom.

Týmto prihlásením sa však naša slávnosť neskončí. Budeme pokračovať ďalšou veľkonočnou sviatosťou, Eucharistiou. Vo štvrtok sme si vraveli, že jej ustanovením náš Učiteľ a Pán svoje Vykupiteľské dielo začal. A jej prežívaním, prijímaním Kristovho Tela a Krvi pod spôsobmi chleba a vína, pokračuje tento príbeh, oslava dodnes. A samozrejme aj v budúcnosti.

Lebo zakiaľ v krste sa k víťazstvu Bohočloveka prihlásime raz a navždy, v Eucharistii ho môžeme prežívať vo svojej každodennosti.

Ani Sagan neskončil jazdiť na bicykli po víťazstve v Katare. Tento šport ho živí aj ďalej. A vyzerá, že sa s ním živí rád. Ale aj my sa radi živíme Kristom, ktorého dnes znovu prijmeme. Amen.

apr 142017
 

Audio homília

Aké správy, či vyjadrenia v médiách máte najradšej? Osobne si rád vychutnávam vyjadrenia športovcov po prehratom zápase. Niežeby som im nedoprial víťazstvo, ale zaujíma ma, čo považujú za príčinu prehry. Či ju hľadajú u seba, alebo v súperovom výkone, alebo v nejakých iných skutočnostiach. Komentovať vlastnú prehru je totiž oveľa náročnejšie, než hovoriť o výhre. Pričom pred zápasom boli športovci motivovaní k výhre. Ich myšlienky boli len tam. Skutočnosť však dopadla inak, ako ich predstava a túžba. Pred 13 dňami napríklad Peter Sagan padol na monumente Okolo Flámska. Tam, kde vlani vyhral a mnohí, asi aj on sám, dúfali že prvenstvo obháji. Na webe Cyclingnews uviedol: Bola to moja chyba. Bol som príliš blízko bariéry. Kontroloval som situáciu, ale potom, mám pocit, sme zachytili nejaký plášť či kabát alebo niečo podobné. Potom do mňa zozadu prudko narazili. Zlomil som zadné koleso a tiež prehadzovačku a nemohol som pokračovať.

Táto situácia mi napadla v súvislosti s iným Petrom, s tým po ktorom Sagan nesie svoje krstné meno, s Petrom apoštolom. Ktovie, ako by komentoval svoje zlyhanie na dvore Annášovho domu. Trojité zapretie svojho majstra…

Pritom krátko predtým, pri poslednej večeri podľa sv. Matúša povedal Ježišovi: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem.“ Ba dokonca: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa“. Sv. Ján zas v dnešnom úryvku hovorí, že jeho odhodlanie pokračovalo aj v Getsemanskej záhrade, kde vytasil meč a začal bojovať. A tu zrazu o pár hodín, ba možno len minút, stačí vrátnička, či sluha a Peter zapiera…

Asi si inak predstavoval vernosť svojmu Majstrovi, Učiteľovi a Pánovi.

Tie dni, počnúc vstupom do Jeruzalema, o ktorom sme uvažovali na Kvetnú nedeľu, však asi všeobecne likvidovali predstavy ich aktérov. O sebe, svojej úlohe, či postavení, o druhých, o národe i svete, o Božom pláne. V nedeľu sme hovorili, že predstava zástupu o Mesiášovi, Dávidovom synovi bola iná, než Ježišova. A keď ju nenaplnil, zástup sa obrátil proti nemu. Nenaplnila sa ani predstava Petra a ostatných učeníkov. Ani Pilátova, ktorý si myslel, že ako vladár určuje, kde je pravda a spravodlivosť. Vymklo sa mu to z rúk, presnejšie – nezvládol to!

Ale vyzerá to tak, že aj Ježiš vo svojom ľudskom očakávaní mal iné predstavy. Preto keď si uvedomil všetku tú hrôzu a bolesť, v Getsemanskej záhrade sa potil krvou. A prosil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich“. A možno išlo aj o zlyhanie predstavy o sebe samom, svojej sile a odhodlaní, s ktorým 3 krát svoje utrpenie predpovedal. Kalich horkosti je aj v Jeho slabosti. A keď slabosť premáha, a odovzdáva vec Otcovi, prichádza ďalšia rana predstave o utrpení. Nerobia ho len cudzí, ale najmä svoji. Tváriaci sa ako svoji do detailov. To je Judášov bozk. Sv. Lukáš, evanjelista a lekár, ktorý vníma ľudské telo s tým, čo znáša a čo mu je odporné si ani nevie ten bozk predstaviť. Píše: „Kým ešte hovoril, zjavil sa zástup a pred nimi išiel jeden z Dvanástich, ktorý sa volal Judáš. Priblížil sa k Ježišovi, aby ho pobozkal. Ježiš mu však povedal: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ To je však človek. No nakoniec akoby zlyhala i posledná opora, najbližší: Otec – Boh. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?!“ – kričí Ježiš, vystavený v hodine smrti úplnej samote a dezilúzii. Tak sme to počuli v nedeľu v podaní sv. Matúša.

Dnes, podľa sv. Jána to vyzeralo trochu inak. On predstavuje Ježiša ako stoického mučeníka, umierajúceho za pravdu a majúceho všetko pod kontrolou. Najmä seba. Aj on však priznáva, že to nebolo celkom tak, že Ježiša vytočil aktívny blbec, teda veľkňazov sluha.

A naše predstavy? O romantickej nábožnosti, sústredenosti, keď nebudú žiadne vonkajšie ani vnútorné prekážky a my sa rozplynieme v Božej prítomnosti… Kedy sa splnili, či splnia?

Alebo ako sme si mysleli, že my to zvládneme, my by sme také niečo neurobili a nakoniec ako sme zlyhali!

Ako jednoducho si niekedy predstavujeme prostriedky na vytrvanie v dobrom. Tri úkony a všetko zvládneme, počuli sme včera v Banskej Bystrici.

Ako inak si predstavujeme kríž, ktorý máme niesť za Kristom. Koľkí z nás, najmä v chorobe a starobe povedia: Inak som si to predstavoval. Toto asi nie je ten Boží plán so mnou…

A ako inak sme si predstavovali spoločenstvo veriacich. Tých, s ktorými sme v jednom kostole, kde tak krásne nábožne vyzerajú. A potom vonku…

A to nehovorím o cirkevnej hierarchii, kňazoch a biskupoch. Aj to sme si inak predstavovali, najmä s našim rodákom arcibiskupom Bezákom.

Koľko tých sklamaní, ži zrútených predstáv sme už zažili. O sebe i o druhých, ba dokonca o Bohu, o jeho pôsobení. Udalosti Veľkého týždňa a najmä Veľkého piatku nás učia, že to tak malo byť. A že ešte  všeličo môže byť inak, všeličo nás čaká.

Dnešným dňom však tento týždeň nekončí. Jeho vrcholom je Veľkonočné ráno. Čas, kedy neuveriteľne zlyhali predstavy Ježišových protivníkov o tom, že je koniec. O svojom víťazstve nad Nazaretským. Víťazom sa stal On.

Je dôležité na to nezabudnúť. Nechcieť riešiť veci v dezilúzii. Takto som si to nepredstavoval a preto končím. S ľuďmi, s Bohom i sebou samým.

To bol problém muža, ktorému sa tiež zrútili jeho predstavy. O Kristovi, náboženských predstaviteľoch a najmä o sebe. Nepočkal na rozuzlenie, ktoré pripravil Boh, sám si zauzlil povraz – Judáš.

A tu je základný rozdiel medzi ním a zlyhávajúcim Petrom. Obidvaja ľutovali, ale Peter počkal na Boží súd. A ten ho omilostil. Ako aj všetkých nás.

A tak aj keď Petrova predstava o svojej i Kristovej sile zlyhala, nakoniec zisťuje, že tá sila je oveľa väčšia. Kristova, ktorý víťazí nad smrťou a tiež jeho. Lebo prestáva veriť sebe a opiera sa o Ježiša.

Je zaujímavé, že tieto Petrové slová – „Pane Ty vieš, ako ťa milujem“, sa nachádzajú až v dodatku Jánovho evanjelia. Pripomína mi to dodatky k športovým zápasom. Nie oné vyjadrenia športovcov po preteku, či dueli, ktoré som spomínal v úvode. Tie sú rýchle, nepremyslené, plné emócií. U Petra to bol podľa sv. Matúša plač. Myslím na vyjadrenia po pár hodinách, alebo dňoch, keď si hráči, či tréneri uvedomia význam zápasu. Keď pochopia, že napriek prehre vlastne vyhrali. Lebo to je odkaz Veľkonočného príbehu o Ježišovi, o Petrovi a dúfam aj o nás. Amen.

apr 132017
 

Audio homília

Za chvíľku to bude rok, ako sme z tohto sveta odprevadili do večnosti akademického maliara Alojza Petráša. Mám od neho niekoľko obrazov, prvý som dostal ešte ako študent teológie. No najkrajšou pamiatkou naňho je pre mňa jeho rukopis, kus papiera s jeho písmom. Dal mi ho ako podnet pre článok v Bartolomeji, ktorý nakoniec nevyšiel. Keď som ho pred pár mesiacmi objavil medzi odloženými dokumentmi, dal som ho zarámovať spolu s obrazom, ktorý vysvetľuje. Hovorí o Kristovi, ktorý ako atlét vyskakuje z kalicha, lebo sa teší na tých, ktorí ho chcú prijať v Eucharistii. Vo sviatosti, ktorá je pamiatkou na Krista.

Podľa sv. Pavla, ktorého správa o poslednej večeri a teda aj ustanovení Eucharistie sa považuje za najstaršiu písomnú zmienku o tejto udalosti, Pán Ježiš   pri ustanovení Sviatosti Oltárnej dvakrát povedal: Toto robte na moju pamiatku!“ Osobitne o chlebe, ktoré sa stalo a stáva jeho Telom, a potom aj o víne, ktoré sa premieňa na jeho Krv.

Spomínať na tých, ktorí nám boli blízki, ale aj na tých, ktorých sme poznali, je prirodzené všetkým ľuďom. Pomáhajú nám pri tom rôzne veci, ktoré po nich ostali alebo ich chceli po sebe sami zanechať, či sme ich priamo na pamiatku dostali. Od suvenírov, cez malé darčeky až po veľké veci: dom, horu, mesto, pyramídu… Zdá sa, že čím väčší človek chcel, aby sa naňho spomínalo, tým väčší pomník nám zanechal. Niektoré sa týkajú len rodiny, iné priaznivcov, napríklad literárny poklad, a niektoré doslova celých národov, či celého ľudstva. Pričom aj trvácnosť je rozdielna. Spomínané pyramídy majú viac než tri tisícročia.

A čo nám zanechal na svoju pamiatku najväčší človek, ktorý bol súčasne Božím Synom? Jednoduché jedlo, pokrm – chlieb a víno. Nie recept na najlepší chlieb, či najchutnejšie víno, ako zvyknú zanechávať starí rodičia. Lebo nie je dôležité, aký chlieb a aké víno, ale ako ho budeme užívať. Ide totiž o sprítomnenie Jeho smrti, vykupiteľskej obety. Tá dáva tomuto pokrmu božskú hodnotu. Túto skutočnosť zdôraznil sv. Pavol na záver svojej správy. Preto veriaci postupne urobili z tohto jedenia a pitia bohoslužbu, liturgiu, spoločnú oslavu, stretnutie s Bohom. V našom jazyku svätú omšu.

Skúsme sa však na chvíľu vrátiť k Poslednej Ježišovej večeri, kde nám túto spomienku na seba zanechal. Učeníci v úvode, a asi ani počas celej akcie nechápali, že ide o koniec. Že ich Majster, Učiteľ a Pán im chce nechať nejakú pamiatku. Možno keby vedeli, boli by si od darcu života a zdravia, od vládcu na živlami pýtali niečo iné. Pričom on dáva niečo tak jednoduché. Akoby ani nič nové, veď dobrorečenie nad chlebom a vínom k tejto večeri patrili. Aj keď On o nich teraz hovoril inak. Chlieb však zjedli, víno vypili a bolo, je po všetkom…

A nie je! Pričom – myslím si – práve v tejto jednoduchosti je Ježišova genialita. Celý príbeh vykupiteľského diela je jednoduchý, ako som dostal myšlienku na jednom Veľkonočnom pozdrave. Ale práve tá jednoduchosť ho robí pochopiteľným, nezávislým a nadčasovým. A to všetko odráža Eucharistia, Jeho Telo a Krv pod spôsobmi chleba a vína. Ňou, jej ustanovením, príbeh začal a v nej pokračuje celými dvetisícročnými dejinami Cirkvi. Až podnes a veríme že až do konca sveta.

Pričom nejde o liturgiu, ale o jej jadro. Liturgia, bohoslužobný poriadok, forma je už dnes rôzna, prispôsobená ľuďom. Dobe, kultúre, tradíciám, technickým možnostiam. Ako detail uvediem, že zostúpenie z kazateľnice k ambone, teda na miesto rovnakej úrovne ako sú ľudia, umožnilo ozvučenie kostolov. Predtým sa musela využívať prirodzená akustika. Ono prispôsobenie, adaptácia na pomery ale i miestne zvyky, jazyk, niekedy robí i problémy. Minule mi istá pani hovorí, že ona nevie, čo to v tú štvrtú nedeľu v rozhlase vysielajú. Vraj nejakú omšu, ale ona tým spevom nerozumie. A to je väčšinou po slovensky, len liturgia je východného obradu, to ešte nepočula obrad mozarabský, koptský, či iný. Aj keď náš, latinský (západný) obrad je v katolíckej cirkvi najrozšírenejší, ani zďaleka nie je jediný. V podstate tým druhým ani nemusíme rozumieť, detaily si rieši miestna cirkev. Nás spája jadro! To je vždy to isté. Chlieb, víno a Ježišova láska s ktorou za nás obetoval svoj život.

Mimochodom, obraz, ktorého prvú skicu mi majster Petráš popísal, neskôr namaľoval znovu, farebne. Myšlienka však ostala tá istá. Ježiš sa na nás teší. Aj dnes. Aj ja sa teším naňho. A vy?

mar 292017
 

Nedávno som stretol jedného kolegu, ktorý je v technických otázkach oveľa pokročilejší, ako som ja. S obdivuhodným nadšením, až entuziazmom mi vykladal, ako do hlbokej noci riešil problém efektívnejšieho prepojenia jeho „smartfónu“, „smartvoču“ a iných jeho osobných mobilných zariadení a ako sa mu nakoniec podarilo vynájsť až neuveriteľné vylepšenia, ktoré mu ohromne uľahčia a vylepšia …hmm… čo mu to vlastne vylepšia???… existenciu!!!

Mlčky som sa na neho pozeral. Usmieval som sa… Jednak som celkom nerozumel všetkým slovám, čo vychádzali z jeho úst… Zároveň som si jasne uvedomoval, že ten svet, do ktorého sa pokúšal dať mi nahliadnuť mi bol celkom cudzí… no a úprimne… vôbec ma to nezaujímalo… No veľmi úprimne som však aj obdivoval, ako sa dokázal zapáliť za vec… a vnímal som, v akom kontraste k tomu je môj nezáujem…

A v tom momente som si uvedomil, v akej sme situácii my veriaci a hlavne kazatelia, keď sa pokúšame s nadšením hovoriť o našej viere a ponúkať ju… no a na strane prijímateľov nachádzame nepochopenie, nezáujem a chlad…

Na túto situáciu som si tiež spomenul, keď som sa pripravoval na naše dnešné stretnutie. Vzal som do rúk evanjeliový text od sv. Jána, ktorý sa bude na piatu pôstnu nedeľu čítať v našich kostoloch a uvedomil som si, ako málo mu ja sám a vlastne aj väčšina z nás vo všeobecnosti rozumieme. To, čo budeme počuť je pre nás príbeh… Ale… evanjelisti a medzi nimi excelentným spôsobom svätý Ján neboli len rozprávačmi príbehov. Oni boli ohlasovateľmi Božieho Slova. A zvlášť evanjelista Ján bol bravúrnym teológom, ktorý nie jednoducho zrozumiteľným jazykom v náročných, no krásnych obrazoch zjavoval Božie pravdy neuveriteľnej hĺbky. A my žiaľ často ostávame na povrchu a len „počúvame príbeh“.

Preto mám teraz smelú ambíciu spolu s vami načrieť do nevyčerpateľného bohatstva hlbokého príbehu a niečo z neho si priblížiť. Vyberiem z neho len dve, zdanlivo rozdielne témy a potom si pozrieme, čo ich spája… Budeme počuť o vzkriesení Ježišovho priateľa Lazára. Je to posledné zo siedmych veľkých znamení, ktoré opisuje evanjelista Ján. Sú to vlastne zázraky, ale samotný Ján nepoužíva pomenovanie zázrak, ale znamenie. A to je podstatné. Vypočujme si teda, ako evanjelista tento príbeh začína rozprávať:

Jn 11, 1-16

Ján opisuje, že Lazár a jeho sestry patrili k jeho priateľom, ba boli jeho obľúbencami. Osobne som veľmi citlivý na rodinkárstvo, ktoré je jedným z prejavov skorumpovanosti našej spoločnosti… Všetci sme si rovní, ale niektorí sú si rovnejší… všetko sa dá vybaviť v rodine, na základe známostí… A keď nemáš známych, alebo kopu peňazí na „kúpenie si“ známych, si druhotriedny, nie si nikto… Dosť mi to vadí. A tak by som očakával, že aspoň v tom Božom svete, v realite Božieho kráľovstva si budeme všetci rovní a dočkáme sa spravodlivosti…

A tu Ján prichádza s opisom, že aj Boží syn mal svojich vyvolencov… Lazára a jeho sestry, ktorých miloval a trávil s nimi veľa času… Dokonca aj z dvanástich je jeden, ktorý je pomenovávaný slovami: „Ten, ktorého Ježiš miloval…“

V celom Svätom písme je téma vyvolenia témou kľúčovou. Provokuje ma to, ale to je asi dobre, tak to má byť. Všimnime si, že evanjelista Ján používa označenie „učeník, ktorého Pán miloval“, keď hovorí o sebe. A toto je kľúč k porozumeniu. Nekonečne spravodlivý Boh sa nedopúšťa nespravodlivosti, keď má svojich vyvolencov v tom prípade, ak si volí každého jedného bez rozdielu, aby s ním mal celkom jedinečný, výnimočný vzťah. Ak sme vyvolení všetci, tak mať vyvolených nie je nespravodlivé.

Bolo by dobré sa v opovážlivej úprimnosti spýtať seba samého, či sa cítim byť Bohom vyvolený, milovaný, tak jedinečne a originálne… Je to kľúčové pre náš život. Všimnime si, aké perspektívy nám to otvára. Ježiš mal ráz súrodencov Lazárovcov… Cítil sa s nimi dobre, nemusel sa k ničomu nútiť… A oni sa tiež nemuseli k ničomu nútiť… Ako sa len tešili, keď bol Ježiš s nimi. A koľko mu len pomohli v jeho diele: vedome i nevedome… Tak je to medzi naozaj dobrými priateľmi: Idem k priateľovi, nie preto, že on niečo potrebuje a ja sa musím teraz premôcť… Idem, lebo chcem, mám na to chuť. A keď sa budeme lúčiť, mám chuť povedať mu: „Ďakujem ti, že som mohol byť s tebou, bolo mi dobre, moc som si to užil…“ No ale on odvetí: „Ja tebe ďakujem, tvoja prítomnosť ma moc potešila a pomohla mi.“ Obaja sú obdarovaní. V náboženskom živote to môže vyzerať tak, že ja niečo robím, lebo je to správne, ale musím sa k tomu nútiť, lebo na to nemám chuť. Aj to má svoju hodnotu, a nie malú. Ale o čo krajšie je, a o čo vyšší level to predstavuje, ak je tam ten súlad sŕdc a ja sa nemusím premáhať, lebo sa cítim byť vyvolený, mimoriadne osobne milovaný a sám veľmi osobne milujem.

Vyvolenie patrí ku kresťanstvu. Vyvolený národ, hoci bol vyvolený, necítil sa byť takým, keď musel trpieť ako následok svojho hriechu.

Pozrime sa teraz, ako „znamenie“ o vzkriesení Lazára pokračuje ďalej:

Jn 11, 17-44.

Odborníci na sväté Písmo učia, že rozprávanie o vzkriesení Lazára bolo v prvotnej cirkvi súčasťou predkrstnej katechézy, teda vyučovania tých, ktorí mali byť pokrstení. Taktiež sa používalo pri kajúcnikoch a rovnako ako to robíme my teraz, tento príbeh sa opakoval v príprave na slávenie Veľkej noci. Z teologického hľadiska je pre správne chápanie tohto textu neprehliadnuteľná jeho podobnosť s rozprávaním o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Je tu podobnosť, ale aj veľká rozdielnosť. V Ježišovom prípade ide o zmŕtvychvstanie, povstanie do inej reality, u Lazára o vzkriesenie, znovuoživenie a návrat do starého života. U Ježiša sa kameň odvaľuje sám, u Lazára ho Ježiš káže odvaliť. Všimnite si, aké je silné posolstvo plachiet: Keď Ján rozpráva o veľkonočnom ráne, spomína, že učeníci nazreli do hrobu, videli plachty a uverili. Prečo? Plachty ostali tam, kde boli predtým, v nezmenenej polohe… Len telo tam už nebolo. Keby ho niekto odniesol, tak aj s plachtami, poprípade by tam plachty nechal, ale inak uložené či rozhádzané. Lazár vychádza von aj s plachtami a aby sa mohol vrátiť do života, musia mu ich uvoľniť.

A tak sa v prvotnej cirkvi kládol pred oči tento príbeh novokrstencom, kajúcnikom i všetkým pred Veľkou nocou aby si uvedomili, čo chcú a čo majú zažiť: či zmŕtvychvstanie s Ježišom k novému životu, alebo len oživenie s Lazárom, pričom si ponesú so sebou plachty mŕtvych. A čo to je? No, to je zlým životom nadobudnutá nesloboda, ktorá nás robí neschopnými k láske. Jednak človek nie je schopný prežiť vedomie, že je Bohom vyvolený, jedinečným spôsobom absolútne a bezpodmienečne milovaný… A potom je to získaná neschopnosť milovať. Spôsobuje ju nesloboda, naviazanosť na hriech, pýcha, sebectvo a zlo každého druhu. To všetko nás robí neschopnými milovať. Trochu si to môžeme priblížiť na príklade tak bežnom: Mladí často nechápu, prečo by si nemohli prejavovať vzájomnú náklonnosť už pred svadbou intímnym spolužitím. Veď je to tak lákavé, príjemné, obaja to chcú a nikomu tým neškodia… Ale škodia!!! Robia sa neschopnými ozajstnej lásky, vyjadrenej v absolútnym, jedinečným a výlučným darovaním sa a prijímaním sa v manželstve.

Rozprával som sa o tomto s jedným kolegom a on vyjadril svoju skúsenosť, že toľkí z jeho ľudí v kostole sa vo vzťahu k Bohu nevedia cítiť byť Bohom milovaní, jedinečne milovaní… Skôr majú inú skúsenosť… Prečo?

Jednoducho ostávame na úrovni oživenia Lazára a nedosahujeme Ježišovo vzkriesenie.

Teraz sme aj my v situácii, že sa pripravujeme na veľkonočnú spoveď a oslavu Veľkej noci. Ako bude vyzerať naše opustenie hrobu? Sú dve cesty. Lazárova a Ježišova.

mar 112017
 

Aj Vám prichádza viac pozvánok, než dokážete stihnúť? Napriek tomu Vám chcem pripomenúť jedno pozvanie, odovzdať jednu pozvánku. Je od Boha. Je to pozvanie „byť boží.“ Odvažujem sa tvrdiť, že každý kto si túto pozvánku začlení do agendy svojho života si uvedomuje, že to nie je jednorázová záležitosť. Treba sa tým zaoberať neustále a nie je to len nejaký šetrič na obrazovke toho, že žijeme. Rovnako tiež si uvedomujem, že prijatím tejto pozvánky sa človek vystavuje riziku pokušenia, o ktorom hovorí práve evanjelium dnešnej 2. pôstnej nedele.

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.
Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.
Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“
Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“
Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.
No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho iba Ježiša.                                                                                                     Mt, 17, 1-9

Minulú nedeľu sme počúvali príbeh o pokúšaní Ježiša na púšti. Jednou z ponúk bolo pozvanie na vysoký vrch, kde diabol Ježišovi ukázal všetky kráľovstvá sveta a ich moc, ponúkol mu ich a povedal, že to všetko môže mať, ak padne na zem pred ním a bude sa mu klaňať. Vysoký vrch býva často symbolom božskej prirodzenosti (Sion, Sinaj…)
Porozumieť tomu pokušeniu nám pomôže pripomenutie, že všetci, ktorí v tom čas mali moc, sa považovali za tých, ktorí majú aj božskú prirodzenosť: napr. faraón v Egypte – sa nechal vyhlasovať za potomka bohov, cisár v Ríme: chcel aby ho považovali za syna bohov. Je to naozaj diabolské pokušenie: nadobudnúť božskú prirodzenosť prostredníctvom moci. A funguje to aj dnes, opantalo to mnohých, ktorí disponujú mocou napr. peňazí a správajú sa ako „bohovia“.
Príbeh od nás doma zo Slovenska: synček zbohatlíka šiel zo strednej školy na prax a namiesto dohodnutého termínu ráno prišiel o 2 hodinky neskôr. Keď po viacnásobnom napomenutí od zodpovednej osoby na praxi si nedal povedať, nedostal zamýšľané kredity. Jeho otec (jeden s tých domýšľavých, zvedených pokušením o ktorom hovoríme) prišiel narobiť krik: ako si kto dovoľuje niečo voči jeho synovi. Našťastie narazil na človeka, ktorý mu to slušne vysvetlil. Neviem ale, či ho to odprevadilo dolu z klamného vrchu nadobudnutej božskej mienky o sebe.
Dnešný príbeh o premenení je Ježišovou odpoveďou na toto pokušenie.
Ježiš vzal som sebou 3 učeníkov, o ktorých mi radi hovoríme, že to boli tí najbližší. Ale možno pravda je aj to, že boli tí najkomplikovanejší: Šimon rybár – dnes predstavený svojou prezývkou Peter – čo znamená aj „tvrdohlavý“ a dvaja bratia Jakub a Ján, „Boanerges – synovia hromu“. Aj oni boli ľuďmi, ktorí sa pokúšali získať moc. Keď Ježiš vyhlásil, že zomrie v Jeruzaleme, Jakub a Ján ho žiadajú, aby s ním zdieľali najdôležitejšie miesta v jeho kráľovstve. A Peter – na jeho adresu zazneli v  predchádzajúcej kapitole veľmi tvrdé slová, keď ho Ježiš nazval „satanom“…Petrovi povedal: „Choď mi z cesty, satan. (Choď za mňa presnejší preklad..) Peter sa cíti mocný natoľko, že chce Ježišovi ukazovať cestu. Odmieta myšlienku Ježišovej smrti, lebo netuší, že smrť nie je koncom všetkého. A teda Ježiš si berie so sebou na horu svojho „satana“ a odpovie na pokušenie aj Petra a aj na to pokušenie z púšte. Na vysokom vrchu – na miesto božskej prirodzenosti – sa pred nimi premieňa.
Ukazuje im, že božská prirodzenosť sa v ňom nezjavuje prostredníctvom moci, ale cez lásku; nie dominujúc – ale milujúc; nie berúc život – ale ponúkajúc svoj vlastný život aj za cenu smrti. Práve o svojej smrti sa rozpráva na vrchu s dvoma postavami, ktorými boli Mojžiš a Eliáš. Mojžiš a Eliáš nielen že reprezentovali zákon a prorokov, ale boli ľuďmi, ktorí sa rozprávali s Bohom tvárou v tvár. A teraz sa rozprávajú s Ježišom. Pre Ježiša smrť nezmenšuje život osoby, ale je tým, čo ju premieňa. (sv. Pavol: nezomrieme, ale sa premeníme…..) Ježiš povedal, že spravodliví zažiaria v božom kráľovstve ako slnko – a v príbehu počúvame, že jemu tvár žiarila ako slnko a odev zbelel ako svetlo. To pripomína farby odevu anjela, ktorý zvestoval vzkriesenie. Čiže môžeme príbehu rozumieť aj tak, že v Ježišovi sa zjavujú následky vzkriesenia; je v ňom prítomný život, ktorý nezničí ani smrť. Ba práve naopak, smrť dovolí životu zakvitnúť v novej forme, plnej a definitívnej. Vo forme, ktorú tu na zemi nemôžeme dosiahnuť.
Peter sa rozhodne tiež niečo povedať: …urobím tu 3 stánky, tebe, Mojžišovi a Eliášovi. V tradícii Izraela je jedna veľmi dôležitá slávnosť: Sviatok stánkov. Pripomína vyslobodenie z egyptského otroctva. Preto sa týždeň medzi septembrom a októbrom bývalo v stánkoch. Bolo to pripomenutím dávneho oslobodenia a zároveň akási viera, či sa čakaný Mesiáš nezjaví práve počas sviatku stánkov. Peter chce postaviť 3 stánky pre toho najdôležitejšieho, ktorý je pomenovaný v strede: teda pre Mojžiša. Peter spoznáva v Ježišovi mesiáša, ale je to mesiáš podľa spôsobu myslenia ovplyvneného Mojžišom. Teda niekto, kto bude najoddanejším plniteľom všetkých zákonov a pravidiel a bude aplikovať zákon s takým zápalom ako Eliáš (nemôžeme nespomenúť jeho osobné angažmá pri masakri 450 kňazov iného božstva.)
Kým ale ešte Peter hovoril zahalil ich oblak. Oblak je obrazom božej prítomnosti. Čiže Boh prerušuje Petra. Nesúhlasí s tým, čo hovorí. Hlas, ktorý prehlasuje o Ježišovi, že je milovaný Syn – teda aj dedič. Patrí mu všetko, čo mám ja Otec. Syn, v ktorom má zaľúbenie – to už zaznelo pri krste v Jordáne. Môže nám to pripomenúť skutočnosť krstu. Veď v krste prijímame poslanie svedčiť o vernosti Otcovej lásky voči nám aj za cenu života. A odpoveďou Boha na tento záväzok je život, ktorý je schopný prekonať smrť. Božia reč končí rozkazom: počúvajte ho! Nemajú teda počúvať Mojžiša a Eliáša ale Ježiša. Mojžiš a Eliáš sú daní do vzťahu s učením Ježišovho života. Čo súladí je prijaté, čo sa líši – je vynechané!
Učeníci padli na tvár. Je to symbolom prehry aj neúspechu. Učeníci sa cítia porazení. Ale Ježiš pristúpil k nim a dotkol sa ich – tak ako robil s chromými a mŕtvymi. A povedal vstaňte a nebojte sa. Ježišovou odpoveďou je vždy ohlasovanie života. Keď vstali nevideli nikoho iba Ježiša. Ešte hľadali Mojžiša a Eliáša – veď oni sú ich minulosťou, tradíciou. Odteraz budú musieť dôverovať iba Ježišovi. Nie Mojžišovi a jeho zákonu alebo Eliášovi a jeho prorockému zápalu.
Je naším poslaním života, aby sme sa stávali stále viac božími (deťmi, synmi, dcérami…) Dnes sme sa mohli presvedčiť, že cesta k tomu nevedie prostredníctvom pokušenia moci, ktoré tu stále bude naporúdzi. To nie je správny kľúč.  Ale cestou, tým správnym kľúčom je Láska. Keď si sv. Terézia z Lisieux hľadala svoje miesto v cirkvi objavila: budem láskou v srdci. Ona vo svojom krátkom pozemskom živote stihla aplikovať túto pravdu vo svojej malej ceste do veľkej hĺbky. A to prajem každému z nás.

mar 012017
 

Ústrednou témou Božieho slova na prvú pôstnu nedeľu je pokušenie, teda realita, ktorá sa táka nás všetkých, máme s ňou skúsenosť a nevyhneme sa jej – veď sa jej nevyhol ani sám Boží syn. Sprevádza ľudstvo od počiatku. Vypočujme si, ako boli s pokušiteľom a jeho ponukou konfrontovaní Adam a Eva v raji.

Tento text nás privádza k podstate pokušenia, ukazuje nám, o čo vlastne ide. Zjednodušene by sa to dalo vyjadriť tak, že ide o stret ponúk, ktoré sú pred nás kladené. Jednu vec máme všetci ľudia spoločnú, je akoby zapísaná do nášho DNA: Všetci ľudia (možno až na niektoré psychopatologické prípady) sme hľadačmi šťastia. Všetci túžime po šťastí, snívame o ňom, namáhame sa oň. Ak sa pre niečo rozhodnem, tak len preto, že za týmto rozhodnutím vidím nejakú hodnotu, čosi, čo ma urobí šťastnejším. Dokonca aj ak sa človek rozhodne pre niečo hriešne, zlé, tak len preto, lebo sa mu zdá, že mu to prinesie šťastie – hoci aj len krátkodobé…

Podstatou pokúšania v raji je stret ponúk. Na jednej strane je to ponuka Božia. Stvoril človeka s túžbou po šťastí a daroval mu všetko, aby toto šťastie aj dosiahol: Dal mu svoje spoločenstvo a dal mu k dispozícii celý raj, všetko bolo pre človeka. Len s jediným malým obmedzením,  so stromom poznania dobra a zla v strede záhrady. A tu prichádza Boží konkurent so svojou alternatívnou ponukou. Nahlodáva dôveru človeka v Boha. Pokušiteľ spochybňuje, že Boh to myslí s človekom vážne dobre. Nahovára mu, že Boh človeka z neušľachtilých dôvodov obmedzuje. Nahovára mu, že sa dá nájsť ešte viac šťastia, ako ponúka Boh. A darí sa mu to a je to je podstata ľudskej tragédie.

Nezdá sa to, ale pokúšanie je vlastne otázkou viery. Verím naozaj v Boha, verím, že to so mnou myslí naozaj dobre, že naozaj chce šťastie pre mňa? Verím v takého Boha, ktorý ma tak moc miluje a tak veľmi moc ma chce urobiť šťastným, že ani keby sa mi vyplnili všetky túžby, aj tie najodvážnejšie a najnádhernejšie sny, akých som schopný, ani tak si nedokážem vymyslieť väčšie šťastie pre seba, ako má môj milujúci Boh v tom projekte môjho života, ktorý nazývame Božou vôľou? Verím v Boha a verím naozaj Bohu?

Ide o vieru, ale o takú vieru, ktorá sa týka podstaty nášho žitia.

Všetci veríme, že veríme. V tom sme nespochybniteľní. Možno aj sme ochotní uznať, že nevládzeme celkom žiť podľa toho, v čo veríme, ale že by sme neverili? To nie!!! Keď sa niekedy pokúšam spochybniť tých, ktorí napríklad prídu žiadať krst pre svoje dieťa a pritom nechodia do kostola ani len príležitostne, na spovedi a na prijímaní neboli už dlhé roky a ja sa ich opýtam: „Veríte vy vôbec v Boha?“, dostávam obyčajne odpoveď, v tóne ktorej cítim až agresivitu: „No dovoľte?! Ja v Boha verím. A určite lepšie, ako nohí z tých, čo do kostola chodia pravidelne, a pritom… – nasleduje obvyklé klišé útokov, akí zlí kostolní ľudia sú…“

Všetci veríme, že veríme. Ale…

Nedávno som pochoval môjho priateľa. Bol to môj bývalý farník. Mal čosi nad 50 rokov, človek dobrý, zásadový, aj nábožný – takým sympatickým, tradičným spôsobom. Mal rád ľudí, rád sa zabával a bavil iných. Miloval svoju rodinu: Manželku a štyri deti. Za prácou cestoval do zahraničia a tam mal ťažký úraz, po ktorom ostal ochrnutý, odkázaný na prístroje a opateru ľudí. Všetko vnímal, ale nemohol rozprávať. Komunikoval len žmurkaním očí. Keď som mohol, navštevoval som ho v nemocnici, ale bolo to ťažké. Pripravoval som si témy, o čom mu budem rozprávať. Len dohovorenými signálmi mi dával najavo súhlas, nesúhlas, alebo únavu, že už chce byť sám. Vždy som sa pri ňom pomodlil a dal som mu sväté prijímanie. Trvalo to skoro dva roky. Dlho som to odkladal, aby som sa ho opýtal jednu otázku, ktorá bola podľa mňa podstatná… Veľmi som sa bál, čo mi odpovie… Ale predsa som sa raz odhodlal  a spýtal som sa ho: „Jožko, viem, že trpíš, ako málokto na svete. Prosím ťa, povedz mi úprimne, veríš ty ešte v Boha a dokážeš sa aj modliť?“ Keď mi žmurknutím očí odpovedal: „Áno“, až som plakal šťastím a dojatím. To bolo silné vyznanie!!!

Tak ľahko my hovoríme: „Verím v Boha.“ A často tak lacno… Pretože tvrdíme, že veríme, pritom prijímame alternatívne ponuky šťastia, teda počúvame pokušiteľa, a tak málo sa zaujímame o Boží projekt pre nás. Veríme, že lepšie vieme, čo je pre nás dobré, ako on. Všimnime si, ako často v modlitbe hovoríme, čo by Boh mal urobiť, zariadiť, čo by nám mal dať a ako málo opakujeme: „Buď vôľa tvoja.“ a ako málo túto vôľu skúmame a hľadáme.

V príbehu z evanjelia sme počuli, ako za Ježišom prišiel sám diabol, aby ho pokúšal. Ako asi vyzeral? To sa v Písme nehovorí. A tak fantázia umelcov, ktorí sa snažili túto scénu zachytiť na obrazoch, pracovala naplno. A maľovali ho, väčšinou ako obludu, čím hrôzostrašnejšie, tým lepšie. Veď diabol je zlo… Oveľa pravdivejší a krajší obraz som však videl na vitráži v jednom gotickom kostole, kde je pokúšajúci diabol znázornený ako pekný mladík s krídlami, teda anjel. A je to tak… Keď k nám prichádza pokušiteľ so svojou ponukou, nepredstavuje sa ako hrozný. Skôr naopak. Je ako reklamný agent. Tí nepriznávajú, že im ide o naše peniaze, a aby ich z nás podľa možnosti vytiahli čím viac, ale každý predajca nás presviedča, že mu ide o naše šťastie a že len s jeho produktom kvalita nášho života porastie.

Ten zlý, pokušiteľ, má o nás naozaj záujem. Ponúka. Za čo sa mu zapredáme? Niekoho dostane veľmi lacno. U niekoho musí nasadiť silnejšie, sofistikovanejšie zbrane. Aj tí naozaj pokročilí, nazvime ich svätí, aj tí si musia vybojovať svoje boje, obstáť vo svojich pokušeniach… To sú ale pokušenia takého druhu, o akých sa nám ani nesníva… Bez zápasu to však nejde…

Ten zápas sa odohráva v našom svedomí, v najvnútornejšej svätyni nášho srdca. Tam prebieha ten dialóg. Tam spracúvame nápady a tam ich následne hodnotíme po ich realizácii. Pomenovávame skutky. Trochu mi to pripomína scénu z rajskej záhrady. Spomínate si, keď Boh stvoril všetko a napokon aj Adama, zobral ho so sebou a spolu si všetko prešli, Boh chcel, aby Adam všetko pomenoval, a aké meno tomu Adam dal, tak sa to malo volať, to rešpektoval aj sám Stvoriteľ. To bola Adamova účasť na stvoriteľskom diele.

V našom svedomí prebieha dialóg. Ako rozoznám presne, odkiaľ ktoré vnuknutie pochádza? To často nie je vôbec ľahké. Často sme klamaní a často a radi sa klameme aj sami. A často sa v tom ani nevyznáme, čo je pravda. Chcelo by to obrazne vrátiť sa do raja a pri pomenovávaní našich skutkov držať Boha za ruku. Umenie vyznať sa vo svedomí sa nazýva tradičným výrazom duchovné rozlišovanie. A je to naozaj veľké umenie. Je na to potrebná múdrosť a tá, ako vieme, je darom Ducha Svätého.

Ako prísť k tomuto daru nám môžu poradiť starobylí Otcovia púšte, títo nadčasoví znalci tajomstva duchovného života. To boli mnísi, pustovníci z prvých storočí Cirkvi. Žili len pre modlitbu a prácu. Celý týždeň popri modlitbe usilovne pracovali, aby na konci týždňa svoje výrobky predali na trhu a utŕžené peniaze rozdali chudobným. Obyčajne boli veľmi múdri a ľudia ich vyhľadávali, aby sa s nimi radili. Ale aj oni medzi sebou si všimli, že niekto z nich má viac múdrosti a iný menej. Skúmali, čím to je a zistili, že najistejšia cesta k autentickej múdrosti je usporiadanosť v modlitbe a úplné rozdávanie sa v činorodej láske.

Modlitba a služba blížnemu – celkom pekný program na pôst, čo poviete?