apr 152017
 

Počas zimy som navštívil jednu rodinu s malými deťmi. Pekný byt, síce skromne, ale moderne zariadený a vzhľadom k veku detí aj relatívny poriadok. A jedna vec, ktorá mi pripomenula detstvo. Deti mali vo svojej izbe na stoličkách pripravený odev. „To je na ráno – vysvetľovala mi mamička – to si oblečú“. Okrem detstva, kedy sme to robili doma podobne, som si spomenul i na Základnú vojenskú službu. Tam sme mali na stoličke pri posteli zložené maskáče. Ak sa nemýlim, tak to bol odev vzor 60. Musel byť po ruke mimo skrine, aby sme sa v prípade poplachu rýchlo obliekli. Veď v takom prípade bolo treba v priebehu pár minút oblečený s plnou poľnou stáť na nástupišti. Po čase som si všimol, že istý kolega tam mal niečo iné. Keďže bol v pozícii, keď mu nikto nekontroloval skrinku, či tam má odev poukladaný do „komínkov“, onen poplachový odev mal v skrini na vešiaku. Uložený na rýchle oblečenie. Košeľu mal napríklad v bunde, aby naraz vkĺzol do obidvoch. A naozaj, keď to pískli, bol rýchlejší, ako my.

Na uloženie šiat som si spomenul už pred dvomi týždňami, keď sme s Mirkom Klimantom uvažovali o Lazárovom vzkriesení. On vtedy hovoril o rozdiele medzi ním a Ježišovým zmŕtvychvstaním, ktoré dnes oslavujeme. Mimo iného upozornil na plachty. Lazár ich mal na sebe, bol nimi ovinutý. Židia totiž v tom čase nepoužívali truhly ako my, ale mŕtvolu položili do hrobu v plachtách. Ján vo svojom evanjeliu, ktoré sme čítali, tiež spomína plachty. Tie, v ktorých bol do hrobu uložený Ježiš. Ostali v hrobe, na mieste, kde bolo Ježišovo telo uložené: Ján píše, že Peter prvý „videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ Potom vošiel do hrobu aj on. „A videl, i uveril“ – píše o sebe samom.

Čo videl, že uveril? Ako tam tie plachty boli položené. Ja som si myslel, že boli pekne poskladané, čo vylučovalo ukradnutie tela. V tom prípade by totiž boli rozhádzané, alebo by tam neboli. Mirka však oslovil výklad vychádzajúci z gréckeho originálu, podľa ktorého položené neznamenalo zložené do komínkov, ale skôr spľasnuté. Položené, ako v nich telo ležalo. Len telo z nich nejakým spôsobom „zmizlo“.

Nuž nikto z nás nevie, akým spôsobom Ježišovo zmŕtvychvstanie prebehlo, ale spôsob „položenia“ plachiet pravdepodobne Jána hneď presvedčil o tom, že tu išlo o niečo mimoriadne, nadprirodzené. Pána neodniesli, ako znela prvá domnienka Márie Magdalény. To nebolo dielo ľudí. Ak tu Ježišovo telo nie je, znamená to Boží zásah, teda že Ježiš žije.

Otázka je, či plachty tak oslovili aj Petra. Myslím, že asi nie. Prečo? Lebo Lukáš spomína, že keď sa Emauzskí učeníci vrátili do Jeruzalema, „tam našli zhromaždených jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“

Jánovi nie, nebolo treba. On už uveril. Bol totiž pri niekom, komu sa Ježiš tiež nemusel zjaviť, lebo nestratil vieru. Ak si pamätáte, pred tromi rokmi, na vigíliu, sme hovorili komu… Panne Márii.

Podľa všetkých ukazovateľov, ktoré nám evanjelia dávajú a tiež podľa väčšiny teológov Mária pod krížom verila, že sa deje Otcova a Ježišova vôľa, že ide o Boží plán spásy. Toto je poslanie jej Syna. On to chce takto, má to v rukách. Hovoril som vtedy, že Mária sa v tomto smere po Ježišovom pochovaní podobá trénerovi atléta, ktorý po hodinách maximálneho výkonu dobehol do cieľa a potrebuje sa vydýchať. Ešte si to nevie vychutnať, je na smrť unavený, ale je víťaz. Aj keď medaila ešte len príde. Mária je po prežívaní zápasu so zomierajúcim synom, po tom, ako držala v rukách jeho mŕtve telo a bola pri jeho pochovaní, spolu s ním unavená na smrť, akoby mŕtva. Tiež si toto víťazstvo Božej, ale aj svojej lásky ešte nevychutnáva. Ale vie, išlo o víťazstvo.

Pričom tento fakt zo všetkých žijúcich na zemi vnímala asi len ona. Ostatní ho začali chápať až keď vstal z mŕtvych. Podľa obrazu spomenutého atléta až keď vystúpil na stupienok víťaza a prebral zlatú medailu. Mária nemusela čakať na tento okamžik slávy. Pravdepodobne aj preto evanjelisti vôbec nespomínajú, žeby sa Ježiš po vzkriesení zjavil svojej matke. V podstate to nebolo potrebné. Ona tie dve noci a sobotný deň neprežila v zúfalstve a bolestivom strachu ako väčšina Ježišových učeníkov. Ona v pokoji čakala, ako tento príbeh vykúpenia bude pokračovať ďalej. Veď povedala Bohu na všetko čo bude svoje ÁNO!

V pokoji, ale asi nie v úplnej samote. Veď v piatok ju ešte na kríži zveril Ježiš milovanému učeníkovi. A ten, ako sám poznamenáva „si ju od tej hodiny vzal k sebe“. A o čom inom mohli v tej chvíli, v tom čase debatovať ak nie o Ježišovi a o Božom pláne spásy. O svojich predstavách, ale aj o realite a jej chápaní. Myslím, že vďaka Márii bol Ján pripravený uveriť. Vlastne uveril v to, čo mu Mária hovorila, že víťazom tohto zápasu je jej syn. Vďaka Márii bol teda Ján na Veľkonočné ráno pripravený oveľa lepšie, ako ostatní učeníci, aj Peter.

Zdá sa mi, že toto môže byť jeden z odkazov tohtoročnej Veľkej noci aj pre nás. Najmä v tomto roku 100 výročia fatimských zjavení. Mária nám môže a chce pomôcť lepšie pochopiť Boží plán. Dielo vykúpenia, ale aj Jeho plán s nami, veď je aj našou matkou. Alebo inak vyjadrené – Máriina prítomnosť vytvára atmosféru na lepšie prijatie Krista. Disponuje nás chápať a milovať.

Pre ilustráciu malá skúsenosť môjho kolegu Martina Sebíňa, ktorý bol 16 rokov misionárom v Rusku. V Nerjungri, v Jakutskej oblasti, mal k dispozícii len malý byt v paneláku. V jednej izbe počas týždňa väčšinou sám a v nedeľu s pár veriacimi slávil sv. omšu. „Nebolo to jednoduché – hovorí – prehodiť výhybku a zrazu ten priestor, ktorý som obýva,l zmeniť na posvätný. Mal som pár vecí, ktorými som to deklaroval, obrazy, kríž, sviece… ale najviac pomohol ruženec. Keď sa ľudia začali modliť, menila sa aj atmosféra v miestnosti a dobre sa mi slúžilo.“ Mária vytvorila atmosféru pre prijatie Krista.

Mária nám proste ako maminka pripravuje odev, ktorý si Ján v oné veľkonočné ráno obliekol, aby bol schopný uveriť. Pripravuje ho aj nám, veď cez neho sme ju dostali za mamu aj my. Možno nám to chystá na stoličku, možno do skrine, aby sme boli rýchlejší. Tak či onak nás to, čo nám odporúča disponuje otvoriť sa jej synovi. Tak prečo to nevyužiť?

apr 152017
 

Audio homília

Myslím, že keď som včera toho Sagana spomenul ako prehral, patrilo by sa spomenúť aj jeho víťazstvá. Nie všetky, to by sme tu boli trochu dlhšie, stačí dve. Dodnes si pamätám, ako sme na jednej návšteve v Necpaloch sledovali jeho geniálny únik na majstrovstvách sveta v Richmonde, v USA 27. septembra 2015. Bolo to radosti z majstra sveta. A tak sme v napätí očakávali vlaňajšie majstrovstvá v Dauhe, v Katare. Tento krát zaútočil na víťazstvo v poslednej chvíli. A opäť vyšlo! Podľa športových komentátorov i odborníkov to bolo ťažšie a cennejšie víťazstvo. V 89 ročných majstrovstvách sa to podarilo len šiestim cyklistom. Obhájiť je ťažšie, než prekvapiť.

Túto skúsenosť máme aj v bežnom živote. Takmer všetci sme prežili zaľúbenie. Krásna romantika o ktorej básnia básnici a spievajú speváci. Ale koľko vzťahov vydržalo? Oveľa ťažšie je vzťah udržať. Zvládnuť krízy, zlyhania, podrazy. Odpustiť a prijať nie vysnívanú, ale reálnu podobu. Na druhej strane to môže priniesť aj väčšiu radosť. Nedávno mi hovorila jedna pani: „Nakoniec som rada, že k tej kríze došlo. Teraz sa máme radi inak, zdá sa mi, že viac.“

O tejto hlbokej ľudskej skúsenosti je aj dnešná bohoslužba. Vrchol liturgického roku, slávenia Cirkvi. Prirodzene na nej nejde o športové, ani medziľudské víťazstvá, ale o náš vzťah s Bohom.

Podobne ako na Vianoce, aj tu hovoríme o svätej noci, v ktorej ju slávime. Vtedy nás spojila k oslave romantika príchodu Božieho dieťaťa na svet. Teraz je to obnovenie zmluvy medzi Bohom a ľuďmi v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní.

A toto vykupiteľské dielo označujú teologickí komentátori a odborníci za väčšie a pre nás dôležitejšie, ako stvorenie sveta.

Po úvodnom prológu, naznačujúcom tieto skutočnosti, teda obrade svetla, sme čítali päť biblických textov. Prvý o stvorení sveta hymnickou, básnickou formou. Lebo ide o oslavnú báseň na Boha Stvoriteľa, ktorý našiel zaľúbenie vo svojom stvorení, najmä v človeku. Ako vieme, do tohto vzťahu prišli mnohé krízy, ktorých obrazom je v Biblii Adamov hriech. V úvodnom chválospeve sme ho nazvali šťastnou vinou, pre ktorú k nám prišiel vznešený Vykupiteľ. Podobne ako žena hovorila o kríze, po ktorej bol vzťah ešte lepší, než pred ňou.

Ešte predtým však Boží vyvolený národ prežil krízu svojho vzťahu k Bohu v Egypte, v otroctve. Vyriešenie tejto krízy, zázračné vyslobodenie, sme sledovali v druhom čítaní, na ktoré sme odpovedali oslavnou piesňou.

Skúsenosť ďalšej krízy, Babylonského zajatia a najmä nové poznatky, poučenie z nej, zhrnul prorok Baruch v treťom čítaní: „Blahoslavení sme Izrael, lebo my vieme, čo sa páči Bohu.“ Vieme, ako z krízy von. Teda celkom nevedeli, ale došli k dvom dôležitým pravdám: Prvou je, že v Božích nariadeniach a ich plnení je najväčšia životná múdrosť. Druhou bolo očakávanie Mesiáša, ktorý nastolí nový poriadok, novú zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom.

Najhorší na kríze vzťahu, lásky, totiž väčšinou nie je skutok, ale narušenie vzťahu. Vzdialenosť sŕdc a myslí, vnútorné odlúčenie. Vo vzťahu k Bohu tomu hovoríme stav hriechu.

A túto krízu ľudstva, nielen konajúceho hriechy – zlo, ale žijúceho v hriechu, teda v odlúčení od Boha, svojho Stvoriteľa – Otca, prišiel vyriešiť Boží Syn, ktorý sa stal človekom. V zastúpení obidvoch strán, ako Bohočlovek za nás dáva svoj život. Tým víťazí nad prameňom hriechu, opakom lásky – sebectvom. Nežil a neumrel pre seba, ani za svoje hriechy. Tie nemal. Zobral na seba naše, sňal ich z nás. Že to nebola fikcia, sebaklam, ani zavádzanie ľudí, to dokázal svojim zmŕtvychvstaním. O ňom sme počuli v piatom čítaní, v evanjeliu.

Ovocie tohto nového víťazstva, Kristovho vykupiteľského diela je tu opäť pre nás. Víťaz nám ho ponúka cez sviatosti, najmä tzv. Veľkonočné. Prvou a základnou z nich je krst. Ním sa začleňujeme do víťazného Božieho ľudu.

Krásne to opísal sv. Pavol v dnešnom štvrtom čítaní: Všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení… Ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj pri zmŕtvychvstaní. A na záver hovorí o dopade tohto víťazstva na náš život: Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.

Za chvíľu tu odznejú krstné sľuby. Dvakrát. Najskôr z úst našej katechumenky Eriky, ktorú hneď po nich pokrstíme a následne sa všetci prihlásime k svojmu krstu obnovením krstných sľubov. Majú presne tie dve časti, o ktorých Pavol písal Rimanom. Najskôr sa zriekneme zla, starého života, ktorému chceme s Kristom umrieť a následne vyznáme svoju vieru. V nej žijeme nový život s Kristom víťazom.

Týmto prihlásením sa však naša slávnosť neskončí. Budeme pokračovať ďalšou veľkonočnou sviatosťou, Eucharistiou. Vo štvrtok sme si vraveli, že jej ustanovením náš Učiteľ a Pán svoje Vykupiteľské dielo začal. A jej prežívaním, prijímaním Kristovho Tela a Krvi pod spôsobmi chleba a vína, pokračuje tento príbeh, oslava dodnes. A samozrejme aj v budúcnosti.

Lebo zakiaľ v krste sa k víťazstvu Bohočloveka prihlásime raz a navždy, v Eucharistii ho môžeme prežívať vo svojej každodennosti.

Ani Sagan neskončil jazdiť na bicykli po víťazstve v Katare. Tento šport ho živí aj ďalej. A vyzerá, že sa s ním živí rád. Ale aj my sa radi živíme Kristom, ktorého dnes znovu prijmeme. Amen.

apr 142017
 

Audio homília

Aké správy, či vyjadrenia v médiách máte najradšej? Osobne si rád vychutnávam vyjadrenia športovcov po prehratom zápase. Niežeby som im nedoprial víťazstvo, ale zaujíma ma, čo považujú za príčinu prehry. Či ju hľadajú u seba, alebo v súperovom výkone, alebo v nejakých iných skutočnostiach. Komentovať vlastnú prehru je totiž oveľa náročnejšie, než hovoriť o výhre. Pričom pred zápasom boli športovci motivovaní k výhre. Ich myšlienky boli len tam. Skutočnosť však dopadla inak, ako ich predstava a túžba. Pred 13 dňami napríklad Peter Sagan padol na monumente Okolo Flámska. Tam, kde vlani vyhral a mnohí, asi aj on sám, dúfali že prvenstvo obháji. Na webe Cyclingnews uviedol: Bola to moja chyba. Bol som príliš blízko bariéry. Kontroloval som situáciu, ale potom, mám pocit, sme zachytili nejaký plášť či kabát alebo niečo podobné. Potom do mňa zozadu prudko narazili. Zlomil som zadné koleso a tiež prehadzovačku a nemohol som pokračovať.

Táto situácia mi napadla v súvislosti s iným Petrom, s tým po ktorom Sagan nesie svoje krstné meno, s Petrom apoštolom. Ktovie, ako by komentoval svoje zlyhanie na dvore Annášovho domu. Trojité zapretie svojho majstra…

Pritom krátko predtým, pri poslednej večeri podľa sv. Matúša povedal Ježišovi: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem.“ Ba dokonca: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa“. Sv. Ján zas v dnešnom úryvku hovorí, že jeho odhodlanie pokračovalo aj v Getsemanskej záhrade, kde vytasil meč a začal bojovať. A tu zrazu o pár hodín, ba možno len minút, stačí vrátnička, či sluha a Peter zapiera…

Asi si inak predstavoval vernosť svojmu Majstrovi, Učiteľovi a Pánovi.

Tie dni, počnúc vstupom do Jeruzalema, o ktorom sme uvažovali na Kvetnú nedeľu, však asi všeobecne likvidovali predstavy ich aktérov. O sebe, svojej úlohe, či postavení, o druhých, o národe i svete, o Božom pláne. V nedeľu sme hovorili, že predstava zástupu o Mesiášovi, Dávidovom synovi bola iná, než Ježišova. A keď ju nenaplnil, zástup sa obrátil proti nemu. Nenaplnila sa ani predstava Petra a ostatných učeníkov. Ani Pilátova, ktorý si myslel, že ako vladár určuje, kde je pravda a spravodlivosť. Vymklo sa mu to z rúk, presnejšie – nezvládol to!

Ale vyzerá to tak, že aj Ježiš vo svojom ľudskom očakávaní mal iné predstavy. Preto keď si uvedomil všetku tú hrôzu a bolesť, v Getsemanskej záhrade sa potil krvou. A prosil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich“. A možno išlo aj o zlyhanie predstavy o sebe samom, svojej sile a odhodlaní, s ktorým 3 krát svoje utrpenie predpovedal. Kalich horkosti je aj v Jeho slabosti. A keď slabosť premáha, a odovzdáva vec Otcovi, prichádza ďalšia rana predstave o utrpení. Nerobia ho len cudzí, ale najmä svoji. Tváriaci sa ako svoji do detailov. To je Judášov bozk. Sv. Lukáš, evanjelista a lekár, ktorý vníma ľudské telo s tým, čo znáša a čo mu je odporné si ani nevie ten bozk predstaviť. Píše: „Kým ešte hovoril, zjavil sa zástup a pred nimi išiel jeden z Dvanástich, ktorý sa volal Judáš. Priblížil sa k Ježišovi, aby ho pobozkal. Ježiš mu však povedal: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ To je však človek. No nakoniec akoby zlyhala i posledná opora, najbližší: Otec – Boh. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?!“ – kričí Ježiš, vystavený v hodine smrti úplnej samote a dezilúzii. Tak sme to počuli v nedeľu v podaní sv. Matúša.

Dnes, podľa sv. Jána to vyzeralo trochu inak. On predstavuje Ježiša ako stoického mučeníka, umierajúceho za pravdu a majúceho všetko pod kontrolou. Najmä seba. Aj on však priznáva, že to nebolo celkom tak, že Ježiša vytočil aktívny blbec, teda veľkňazov sluha.

A naše predstavy? O romantickej nábožnosti, sústredenosti, keď nebudú žiadne vonkajšie ani vnútorné prekážky a my sa rozplynieme v Božej prítomnosti… Kedy sa splnili, či splnia?

Alebo ako sme si mysleli, že my to zvládneme, my by sme také niečo neurobili a nakoniec ako sme zlyhali!

Ako jednoducho si niekedy predstavujeme prostriedky na vytrvanie v dobrom. Tri úkony a všetko zvládneme, počuli sme včera v Banskej Bystrici.

Ako inak si predstavujeme kríž, ktorý máme niesť za Kristom. Koľkí z nás, najmä v chorobe a starobe povedia: Inak som si to predstavoval. Toto asi nie je ten Boží plán so mnou…

A ako inak sme si predstavovali spoločenstvo veriacich. Tých, s ktorými sme v jednom kostole, kde tak krásne nábožne vyzerajú. A potom vonku…

A to nehovorím o cirkevnej hierarchii, kňazoch a biskupoch. Aj to sme si inak predstavovali, najmä s našim rodákom arcibiskupom Bezákom.

Koľko tých sklamaní, ži zrútených predstáv sme už zažili. O sebe i o druhých, ba dokonca o Bohu, o jeho pôsobení. Udalosti Veľkého týždňa a najmä Veľkého piatku nás učia, že to tak malo byť. A že ešte  všeličo môže byť inak, všeličo nás čaká.

Dnešným dňom však tento týždeň nekončí. Jeho vrcholom je Veľkonočné ráno. Čas, kedy neuveriteľne zlyhali predstavy Ježišových protivníkov o tom, že je koniec. O svojom víťazstve nad Nazaretským. Víťazom sa stal On.

Je dôležité na to nezabudnúť. Nechcieť riešiť veci v dezilúzii. Takto som si to nepredstavoval a preto končím. S ľuďmi, s Bohom i sebou samým.

To bol problém muža, ktorému sa tiež zrútili jeho predstavy. O Kristovi, náboženských predstaviteľoch a najmä o sebe. Nepočkal na rozuzlenie, ktoré pripravil Boh, sám si zauzlil povraz – Judáš.

A tu je základný rozdiel medzi ním a zlyhávajúcim Petrom. Obidvaja ľutovali, ale Peter počkal na Boží súd. A ten ho omilostil. Ako aj všetkých nás.

A tak aj keď Petrova predstava o svojej i Kristovej sile zlyhala, nakoniec zisťuje, že tá sila je oveľa väčšia. Kristova, ktorý víťazí nad smrťou a tiež jeho. Lebo prestáva veriť sebe a opiera sa o Ježiša.

Je zaujímavé, že tieto Petrové slová – „Pane Ty vieš, ako ťa milujem“, sa nachádzajú až v dodatku Jánovho evanjelia. Pripomína mi to dodatky k športovým zápasom. Nie oné vyjadrenia športovcov po preteku, či dueli, ktoré som spomínal v úvode. Tie sú rýchle, nepremyslené, plné emócií. U Petra to bol podľa sv. Matúša plač. Myslím na vyjadrenia po pár hodinách, alebo dňoch, keď si hráči, či tréneri uvedomia význam zápasu. Keď pochopia, že napriek prehre vlastne vyhrali. Lebo to je odkaz Veľkonočného príbehu o Ježišovi, o Petrovi a dúfam aj o nás. Amen.

apr 132017
 

Audio homília

Za chvíľku to bude rok, ako sme z tohto sveta odprevadili do večnosti akademického maliara Alojza Petráša. Mám od neho niekoľko obrazov, prvý som dostal ešte ako študent teológie. No najkrajšou pamiatkou naňho je pre mňa jeho rukopis, kus papiera s jeho písmom. Dal mi ho ako podnet pre článok v Bartolomeji, ktorý nakoniec nevyšiel. Keď som ho pred pár mesiacmi objavil medzi odloženými dokumentmi, dal som ho zarámovať spolu s obrazom, ktorý vysvetľuje. Hovorí o Kristovi, ktorý ako atlét vyskakuje z kalicha, lebo sa teší na tých, ktorí ho chcú prijať v Eucharistii. Vo sviatosti, ktorá je pamiatkou na Krista.

Podľa sv. Pavla, ktorého správa o poslednej večeri a teda aj ustanovení Eucharistie sa považuje za najstaršiu písomnú zmienku o tejto udalosti, Pán Ježiš   pri ustanovení Sviatosti Oltárnej dvakrát povedal: Toto robte na moju pamiatku!“ Osobitne o chlebe, ktoré sa stalo a stáva jeho Telom, a potom aj o víne, ktoré sa premieňa na jeho Krv.

Spomínať na tých, ktorí nám boli blízki, ale aj na tých, ktorých sme poznali, je prirodzené všetkým ľuďom. Pomáhajú nám pri tom rôzne veci, ktoré po nich ostali alebo ich chceli po sebe sami zanechať, či sme ich priamo na pamiatku dostali. Od suvenírov, cez malé darčeky až po veľké veci: dom, horu, mesto, pyramídu… Zdá sa, že čím väčší človek chcel, aby sa naňho spomínalo, tým väčší pomník nám zanechal. Niektoré sa týkajú len rodiny, iné priaznivcov, napríklad literárny poklad, a niektoré doslova celých národov, či celého ľudstva. Pričom aj trvácnosť je rozdielna. Spomínané pyramídy majú viac než tri tisícročia.

A čo nám zanechal na svoju pamiatku najväčší človek, ktorý bol súčasne Božím Synom? Jednoduché jedlo, pokrm – chlieb a víno. Nie recept na najlepší chlieb, či najchutnejšie víno, ako zvyknú zanechávať starí rodičia. Lebo nie je dôležité, aký chlieb a aké víno, ale ako ho budeme užívať. Ide totiž o sprítomnenie Jeho smrti, vykupiteľskej obety. Tá dáva tomuto pokrmu božskú hodnotu. Túto skutočnosť zdôraznil sv. Pavol na záver svojej správy. Preto veriaci postupne urobili z tohto jedenia a pitia bohoslužbu, liturgiu, spoločnú oslavu, stretnutie s Bohom. V našom jazyku svätú omšu.

Skúsme sa však na chvíľu vrátiť k Poslednej Ježišovej večeri, kde nám túto spomienku na seba zanechal. Učeníci v úvode, a asi ani počas celej akcie nechápali, že ide o koniec. Že ich Majster, Učiteľ a Pán im chce nechať nejakú pamiatku. Možno keby vedeli, boli by si od darcu života a zdravia, od vládcu na živlami pýtali niečo iné. Pričom on dáva niečo tak jednoduché. Akoby ani nič nové, veď dobrorečenie nad chlebom a vínom k tejto večeri patrili. Aj keď On o nich teraz hovoril inak. Chlieb však zjedli, víno vypili a bolo, je po všetkom…

A nie je! Pričom – myslím si – práve v tejto jednoduchosti je Ježišova genialita. Celý príbeh vykupiteľského diela je jednoduchý, ako som dostal myšlienku na jednom Veľkonočnom pozdrave. Ale práve tá jednoduchosť ho robí pochopiteľným, nezávislým a nadčasovým. A to všetko odráža Eucharistia, Jeho Telo a Krv pod spôsobmi chleba a vína. Ňou, jej ustanovením, príbeh začal a v nej pokračuje celými dvetisícročnými dejinami Cirkvi. Až podnes a veríme že až do konca sveta.

Pričom nejde o liturgiu, ale o jej jadro. Liturgia, bohoslužobný poriadok, forma je už dnes rôzna, prispôsobená ľuďom. Dobe, kultúre, tradíciám, technickým možnostiam. Ako detail uvediem, že zostúpenie z kazateľnice k ambone, teda na miesto rovnakej úrovne ako sú ľudia, umožnilo ozvučenie kostolov. Predtým sa musela využívať prirodzená akustika. Ono prispôsobenie, adaptácia na pomery ale i miestne zvyky, jazyk, niekedy robí i problémy. Minule mi istá pani hovorí, že ona nevie, čo to v tú štvrtú nedeľu v rozhlase vysielajú. Vraj nejakú omšu, ale ona tým spevom nerozumie. A to je väčšinou po slovensky, len liturgia je východného obradu, to ešte nepočula obrad mozarabský, koptský, či iný. Aj keď náš, latinský (západný) obrad je v katolíckej cirkvi najrozšírenejší, ani zďaleka nie je jediný. V podstate tým druhým ani nemusíme rozumieť, detaily si rieši miestna cirkev. Nás spája jadro! To je vždy to isté. Chlieb, víno a Ježišova láska s ktorou za nás obetoval svoj život.

Mimochodom, obraz, ktorého prvú skicu mi majster Petráš popísal, neskôr namaľoval znovu, farebne. Myšlienka však ostala tá istá. Ježiš sa na nás teší. Aj dnes. Aj ja sa teším naňho. A vy?

mar 292017
 

Nedávno som stretol jedného kolegu, ktorý je v technických otázkach oveľa pokročilejší, ako som ja. S obdivuhodným nadšením, až entuziazmom mi vykladal, ako do hlbokej noci riešil problém efektívnejšieho prepojenia jeho „smartfónu“, „smartvoču“ a iných jeho osobných mobilných zariadení a ako sa mu nakoniec podarilo vynájsť až neuveriteľné vylepšenia, ktoré mu ohromne uľahčia a vylepšia …hmm… čo mu to vlastne vylepšia???… existenciu!!!

Mlčky som sa na neho pozeral. Usmieval som sa… Jednak som celkom nerozumel všetkým slovám, čo vychádzali z jeho úst… Zároveň som si jasne uvedomoval, že ten svet, do ktorého sa pokúšal dať mi nahliadnuť mi bol celkom cudzí… no a úprimne… vôbec ma to nezaujímalo… No veľmi úprimne som však aj obdivoval, ako sa dokázal zapáliť za vec… a vnímal som, v akom kontraste k tomu je môj nezáujem…

A v tom momente som si uvedomil, v akej sme situácii my veriaci a hlavne kazatelia, keď sa pokúšame s nadšením hovoriť o našej viere a ponúkať ju… no a na strane prijímateľov nachádzame nepochopenie, nezáujem a chlad…

Na túto situáciu som si tiež spomenul, keď som sa pripravoval na naše dnešné stretnutie. Vzal som do rúk evanjeliový text od sv. Jána, ktorý sa bude na piatu pôstnu nedeľu čítať v našich kostoloch a uvedomil som si, ako málo mu ja sám a vlastne aj väčšina z nás vo všeobecnosti rozumieme. To, čo budeme počuť je pre nás príbeh… Ale… evanjelisti a medzi nimi excelentným spôsobom svätý Ján neboli len rozprávačmi príbehov. Oni boli ohlasovateľmi Božieho Slova. A zvlášť evanjelista Ján bol bravúrnym teológom, ktorý nie jednoducho zrozumiteľným jazykom v náročných, no krásnych obrazoch zjavoval Božie pravdy neuveriteľnej hĺbky. A my žiaľ často ostávame na povrchu a len „počúvame príbeh“.

Preto mám teraz smelú ambíciu spolu s vami načrieť do nevyčerpateľného bohatstva hlbokého príbehu a niečo z neho si priblížiť. Vyberiem z neho len dve, zdanlivo rozdielne témy a potom si pozrieme, čo ich spája… Budeme počuť o vzkriesení Ježišovho priateľa Lazára. Je to posledné zo siedmych veľkých znamení, ktoré opisuje evanjelista Ján. Sú to vlastne zázraky, ale samotný Ján nepoužíva pomenovanie zázrak, ale znamenie. A to je podstatné. Vypočujme si teda, ako evanjelista tento príbeh začína rozprávať:

Jn 11, 1-16

Ján opisuje, že Lazár a jeho sestry patrili k jeho priateľom, ba boli jeho obľúbencami. Osobne som veľmi citlivý na rodinkárstvo, ktoré je jedným z prejavov skorumpovanosti našej spoločnosti… Všetci sme si rovní, ale niektorí sú si rovnejší… všetko sa dá vybaviť v rodine, na základe známostí… A keď nemáš známych, alebo kopu peňazí na „kúpenie si“ známych, si druhotriedny, nie si nikto… Dosť mi to vadí. A tak by som očakával, že aspoň v tom Božom svete, v realite Božieho kráľovstva si budeme všetci rovní a dočkáme sa spravodlivosti…

A tu Ján prichádza s opisom, že aj Boží syn mal svojich vyvolencov… Lazára a jeho sestry, ktorých miloval a trávil s nimi veľa času… Dokonca aj z dvanástich je jeden, ktorý je pomenovávaný slovami: „Ten, ktorého Ježiš miloval…“

V celom Svätom písme je téma vyvolenia témou kľúčovou. Provokuje ma to, ale to je asi dobre, tak to má byť. Všimnime si, že evanjelista Ján používa označenie „učeník, ktorého Pán miloval“, keď hovorí o sebe. A toto je kľúč k porozumeniu. Nekonečne spravodlivý Boh sa nedopúšťa nespravodlivosti, keď má svojich vyvolencov v tom prípade, ak si volí každého jedného bez rozdielu, aby s ním mal celkom jedinečný, výnimočný vzťah. Ak sme vyvolení všetci, tak mať vyvolených nie je nespravodlivé.

Bolo by dobré sa v opovážlivej úprimnosti spýtať seba samého, či sa cítim byť Bohom vyvolený, milovaný, tak jedinečne a originálne… Je to kľúčové pre náš život. Všimnime si, aké perspektívy nám to otvára. Ježiš mal ráz súrodencov Lazárovcov… Cítil sa s nimi dobre, nemusel sa k ničomu nútiť… A oni sa tiež nemuseli k ničomu nútiť… Ako sa len tešili, keď bol Ježiš s nimi. A koľko mu len pomohli v jeho diele: vedome i nevedome… Tak je to medzi naozaj dobrými priateľmi: Idem k priateľovi, nie preto, že on niečo potrebuje a ja sa musím teraz premôcť… Idem, lebo chcem, mám na to chuť. A keď sa budeme lúčiť, mám chuť povedať mu: „Ďakujem ti, že som mohol byť s tebou, bolo mi dobre, moc som si to užil…“ No ale on odvetí: „Ja tebe ďakujem, tvoja prítomnosť ma moc potešila a pomohla mi.“ Obaja sú obdarovaní. V náboženskom živote to môže vyzerať tak, že ja niečo robím, lebo je to správne, ale musím sa k tomu nútiť, lebo na to nemám chuť. Aj to má svoju hodnotu, a nie malú. Ale o čo krajšie je, a o čo vyšší level to predstavuje, ak je tam ten súlad sŕdc a ja sa nemusím premáhať, lebo sa cítim byť vyvolený, mimoriadne osobne milovaný a sám veľmi osobne milujem.

Vyvolenie patrí ku kresťanstvu. Vyvolený národ, hoci bol vyvolený, necítil sa byť takým, keď musel trpieť ako následok svojho hriechu.

Pozrime sa teraz, ako „znamenie“ o vzkriesení Lazára pokračuje ďalej:

Jn 11, 17-44.

Odborníci na sväté Písmo učia, že rozprávanie o vzkriesení Lazára bolo v prvotnej cirkvi súčasťou predkrstnej katechézy, teda vyučovania tých, ktorí mali byť pokrstení. Taktiež sa používalo pri kajúcnikoch a rovnako ako to robíme my teraz, tento príbeh sa opakoval v príprave na slávenie Veľkej noci. Z teologického hľadiska je pre správne chápanie tohto textu neprehliadnuteľná jeho podobnosť s rozprávaním o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Je tu podobnosť, ale aj veľká rozdielnosť. V Ježišovom prípade ide o zmŕtvychvstanie, povstanie do inej reality, u Lazára o vzkriesenie, znovuoživenie a návrat do starého života. U Ježiša sa kameň odvaľuje sám, u Lazára ho Ježiš káže odvaliť. Všimnite si, aké je silné posolstvo plachiet: Keď Ján rozpráva o veľkonočnom ráne, spomína, že učeníci nazreli do hrobu, videli plachty a uverili. Prečo? Plachty ostali tam, kde boli predtým, v nezmenenej polohe… Len telo tam už nebolo. Keby ho niekto odniesol, tak aj s plachtami, poprípade by tam plachty nechal, ale inak uložené či rozhádzané. Lazár vychádza von aj s plachtami a aby sa mohol vrátiť do života, musia mu ich uvoľniť.

A tak sa v prvotnej cirkvi kládol pred oči tento príbeh novokrstencom, kajúcnikom i všetkým pred Veľkou nocou aby si uvedomili, čo chcú a čo majú zažiť: či zmŕtvychvstanie s Ježišom k novému životu, alebo len oživenie s Lazárom, pričom si ponesú so sebou plachty mŕtvych. A čo to je? No, to je zlým životom nadobudnutá nesloboda, ktorá nás robí neschopnými k láske. Jednak človek nie je schopný prežiť vedomie, že je Bohom vyvolený, jedinečným spôsobom absolútne a bezpodmienečne milovaný… A potom je to získaná neschopnosť milovať. Spôsobuje ju nesloboda, naviazanosť na hriech, pýcha, sebectvo a zlo každého druhu. To všetko nás robí neschopnými milovať. Trochu si to môžeme priblížiť na príklade tak bežnom: Mladí často nechápu, prečo by si nemohli prejavovať vzájomnú náklonnosť už pred svadbou intímnym spolužitím. Veď je to tak lákavé, príjemné, obaja to chcú a nikomu tým neškodia… Ale škodia!!! Robia sa neschopnými ozajstnej lásky, vyjadrenej v absolútnym, jedinečným a výlučným darovaním sa a prijímaním sa v manželstve.

Rozprával som sa o tomto s jedným kolegom a on vyjadril svoju skúsenosť, že toľkí z jeho ľudí v kostole sa vo vzťahu k Bohu nevedia cítiť byť Bohom milovaní, jedinečne milovaní… Skôr majú inú skúsenosť… Prečo?

Jednoducho ostávame na úrovni oživenia Lazára a nedosahujeme Ježišovo vzkriesenie.

Teraz sme aj my v situácii, že sa pripravujeme na veľkonočnú spoveď a oslavu Veľkej noci. Ako bude vyzerať naše opustenie hrobu? Sú dve cesty. Lazárova a Ježišova.

mar 112017
 

Aj Vám prichádza viac pozvánok, než dokážete stihnúť? Napriek tomu Vám chcem pripomenúť jedno pozvanie, odovzdať jednu pozvánku. Je od Boha. Je to pozvanie „byť boží.“ Odvažujem sa tvrdiť, že každý kto si túto pozvánku začlení do agendy svojho života si uvedomuje, že to nie je jednorázová záležitosť. Treba sa tým zaoberať neustále a nie je to len nejaký šetrič na obrazovke toho, že žijeme. Rovnako tiež si uvedomujem, že prijatím tejto pozvánky sa človek vystavuje riziku pokušenia, o ktorom hovorí práve evanjelium dnešnej 2. pôstnej nedele.

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.
Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.
Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“
Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“
Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.
No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho iba Ježiša.                                                                                                     Mt, 17, 1-9

Minulú nedeľu sme počúvali príbeh o pokúšaní Ježiša na púšti. Jednou z ponúk bolo pozvanie na vysoký vrch, kde diabol Ježišovi ukázal všetky kráľovstvá sveta a ich moc, ponúkol mu ich a povedal, že to všetko môže mať, ak padne na zem pred ním a bude sa mu klaňať. Vysoký vrch býva často symbolom božskej prirodzenosti (Sion, Sinaj…)
Porozumieť tomu pokušeniu nám pomôže pripomenutie, že všetci, ktorí v tom čas mali moc, sa považovali za tých, ktorí majú aj božskú prirodzenosť: napr. faraón v Egypte – sa nechal vyhlasovať za potomka bohov, cisár v Ríme: chcel aby ho považovali za syna bohov. Je to naozaj diabolské pokušenie: nadobudnúť božskú prirodzenosť prostredníctvom moci. A funguje to aj dnes, opantalo to mnohých, ktorí disponujú mocou napr. peňazí a správajú sa ako „bohovia“.
Príbeh od nás doma zo Slovenska: synček zbohatlíka šiel zo strednej školy na prax a namiesto dohodnutého termínu ráno prišiel o 2 hodinky neskôr. Keď po viacnásobnom napomenutí od zodpovednej osoby na praxi si nedal povedať, nedostal zamýšľané kredity. Jeho otec (jeden s tých domýšľavých, zvedených pokušením o ktorom hovoríme) prišiel narobiť krik: ako si kto dovoľuje niečo voči jeho synovi. Našťastie narazil na človeka, ktorý mu to slušne vysvetlil. Neviem ale, či ho to odprevadilo dolu z klamného vrchu nadobudnutej božskej mienky o sebe.
Dnešný príbeh o premenení je Ježišovou odpoveďou na toto pokušenie.
Ježiš vzal som sebou 3 učeníkov, o ktorých mi radi hovoríme, že to boli tí najbližší. Ale možno pravda je aj to, že boli tí najkomplikovanejší: Šimon rybár – dnes predstavený svojou prezývkou Peter – čo znamená aj „tvrdohlavý“ a dvaja bratia Jakub a Ján, „Boanerges – synovia hromu“. Aj oni boli ľuďmi, ktorí sa pokúšali získať moc. Keď Ježiš vyhlásil, že zomrie v Jeruzaleme, Jakub a Ján ho žiadajú, aby s ním zdieľali najdôležitejšie miesta v jeho kráľovstve. A Peter – na jeho adresu zazneli v  predchádzajúcej kapitole veľmi tvrdé slová, keď ho Ježiš nazval „satanom“…Petrovi povedal: „Choď mi z cesty, satan. (Choď za mňa presnejší preklad..) Peter sa cíti mocný natoľko, že chce Ježišovi ukazovať cestu. Odmieta myšlienku Ježišovej smrti, lebo netuší, že smrť nie je koncom všetkého. A teda Ježiš si berie so sebou na horu svojho „satana“ a odpovie na pokušenie aj Petra a aj na to pokušenie z púšte. Na vysokom vrchu – na miesto božskej prirodzenosti – sa pred nimi premieňa.
Ukazuje im, že božská prirodzenosť sa v ňom nezjavuje prostredníctvom moci, ale cez lásku; nie dominujúc – ale milujúc; nie berúc život – ale ponúkajúc svoj vlastný život aj za cenu smrti. Práve o svojej smrti sa rozpráva na vrchu s dvoma postavami, ktorými boli Mojžiš a Eliáš. Mojžiš a Eliáš nielen že reprezentovali zákon a prorokov, ale boli ľuďmi, ktorí sa rozprávali s Bohom tvárou v tvár. A teraz sa rozprávajú s Ježišom. Pre Ježiša smrť nezmenšuje život osoby, ale je tým, čo ju premieňa. (sv. Pavol: nezomrieme, ale sa premeníme…..) Ježiš povedal, že spravodliví zažiaria v božom kráľovstve ako slnko – a v príbehu počúvame, že jemu tvár žiarila ako slnko a odev zbelel ako svetlo. To pripomína farby odevu anjela, ktorý zvestoval vzkriesenie. Čiže môžeme príbehu rozumieť aj tak, že v Ježišovi sa zjavujú následky vzkriesenia; je v ňom prítomný život, ktorý nezničí ani smrť. Ba práve naopak, smrť dovolí životu zakvitnúť v novej forme, plnej a definitívnej. Vo forme, ktorú tu na zemi nemôžeme dosiahnuť.
Peter sa rozhodne tiež niečo povedať: …urobím tu 3 stánky, tebe, Mojžišovi a Eliášovi. V tradícii Izraela je jedna veľmi dôležitá slávnosť: Sviatok stánkov. Pripomína vyslobodenie z egyptského otroctva. Preto sa týždeň medzi septembrom a októbrom bývalo v stánkoch. Bolo to pripomenutím dávneho oslobodenia a zároveň akási viera, či sa čakaný Mesiáš nezjaví práve počas sviatku stánkov. Peter chce postaviť 3 stánky pre toho najdôležitejšieho, ktorý je pomenovaný v strede: teda pre Mojžiša. Peter spoznáva v Ježišovi mesiáša, ale je to mesiáš podľa spôsobu myslenia ovplyvneného Mojžišom. Teda niekto, kto bude najoddanejším plniteľom všetkých zákonov a pravidiel a bude aplikovať zákon s takým zápalom ako Eliáš (nemôžeme nespomenúť jeho osobné angažmá pri masakri 450 kňazov iného božstva.)
Kým ale ešte Peter hovoril zahalil ich oblak. Oblak je obrazom božej prítomnosti. Čiže Boh prerušuje Petra. Nesúhlasí s tým, čo hovorí. Hlas, ktorý prehlasuje o Ježišovi, že je milovaný Syn – teda aj dedič. Patrí mu všetko, čo mám ja Otec. Syn, v ktorom má zaľúbenie – to už zaznelo pri krste v Jordáne. Môže nám to pripomenúť skutočnosť krstu. Veď v krste prijímame poslanie svedčiť o vernosti Otcovej lásky voči nám aj za cenu života. A odpoveďou Boha na tento záväzok je život, ktorý je schopný prekonať smrť. Božia reč končí rozkazom: počúvajte ho! Nemajú teda počúvať Mojžiša a Eliáša ale Ježiša. Mojžiš a Eliáš sú daní do vzťahu s učením Ježišovho života. Čo súladí je prijaté, čo sa líši – je vynechané!
Učeníci padli na tvár. Je to symbolom prehry aj neúspechu. Učeníci sa cítia porazení. Ale Ježiš pristúpil k nim a dotkol sa ich – tak ako robil s chromými a mŕtvymi. A povedal vstaňte a nebojte sa. Ježišovou odpoveďou je vždy ohlasovanie života. Keď vstali nevideli nikoho iba Ježiša. Ešte hľadali Mojžiša a Eliáša – veď oni sú ich minulosťou, tradíciou. Odteraz budú musieť dôverovať iba Ježišovi. Nie Mojžišovi a jeho zákonu alebo Eliášovi a jeho prorockému zápalu.
Je naším poslaním života, aby sme sa stávali stále viac božími (deťmi, synmi, dcérami…) Dnes sme sa mohli presvedčiť, že cesta k tomu nevedie prostredníctvom pokušenia moci, ktoré tu stále bude naporúdzi. To nie je správny kľúč.  Ale cestou, tým správnym kľúčom je Láska. Keď si sv. Terézia z Lisieux hľadala svoje miesto v cirkvi objavila: budem láskou v srdci. Ona vo svojom krátkom pozemskom živote stihla aplikovať túto pravdu vo svojej malej ceste do veľkej hĺbky. A to prajem každému z nás.

mar 012017
 

Ústrednou témou Božieho slova na prvú pôstnu nedeľu je pokušenie, teda realita, ktorá sa táka nás všetkých, máme s ňou skúsenosť a nevyhneme sa jej – veď sa jej nevyhol ani sám Boží syn. Sprevádza ľudstvo od počiatku. Vypočujme si, ako boli s pokušiteľom a jeho ponukou konfrontovaní Adam a Eva v raji.

Tento text nás privádza k podstate pokušenia, ukazuje nám, o čo vlastne ide. Zjednodušene by sa to dalo vyjadriť tak, že ide o stret ponúk, ktoré sú pred nás kladené. Jednu vec máme všetci ľudia spoločnú, je akoby zapísaná do nášho DNA: Všetci ľudia (možno až na niektoré psychopatologické prípady) sme hľadačmi šťastia. Všetci túžime po šťastí, snívame o ňom, namáhame sa oň. Ak sa pre niečo rozhodnem, tak len preto, že za týmto rozhodnutím vidím nejakú hodnotu, čosi, čo ma urobí šťastnejším. Dokonca aj ak sa človek rozhodne pre niečo hriešne, zlé, tak len preto, lebo sa mu zdá, že mu to prinesie šťastie – hoci aj len krátkodobé…

Podstatou pokúšania v raji je stret ponúk. Na jednej strane je to ponuka Božia. Stvoril človeka s túžbou po šťastí a daroval mu všetko, aby toto šťastie aj dosiahol: Dal mu svoje spoločenstvo a dal mu k dispozícii celý raj, všetko bolo pre človeka. Len s jediným malým obmedzením,  so stromom poznania dobra a zla v strede záhrady. A tu prichádza Boží konkurent so svojou alternatívnou ponukou. Nahlodáva dôveru človeka v Boha. Pokušiteľ spochybňuje, že Boh to myslí s človekom vážne dobre. Nahovára mu, že Boh človeka z neušľachtilých dôvodov obmedzuje. Nahovára mu, že sa dá nájsť ešte viac šťastia, ako ponúka Boh. A darí sa mu to a je to je podstata ľudskej tragédie.

Nezdá sa to, ale pokúšanie je vlastne otázkou viery. Verím naozaj v Boha, verím, že to so mnou myslí naozaj dobre, že naozaj chce šťastie pre mňa? Verím v takého Boha, ktorý ma tak moc miluje a tak veľmi moc ma chce urobiť šťastným, že ani keby sa mi vyplnili všetky túžby, aj tie najodvážnejšie a najnádhernejšie sny, akých som schopný, ani tak si nedokážem vymyslieť väčšie šťastie pre seba, ako má môj milujúci Boh v tom projekte môjho života, ktorý nazývame Božou vôľou? Verím v Boha a verím naozaj Bohu?

Ide o vieru, ale o takú vieru, ktorá sa týka podstaty nášho žitia.

Všetci veríme, že veríme. V tom sme nespochybniteľní. Možno aj sme ochotní uznať, že nevládzeme celkom žiť podľa toho, v čo veríme, ale že by sme neverili? To nie!!! Keď sa niekedy pokúšam spochybniť tých, ktorí napríklad prídu žiadať krst pre svoje dieťa a pritom nechodia do kostola ani len príležitostne, na spovedi a na prijímaní neboli už dlhé roky a ja sa ich opýtam: „Veríte vy vôbec v Boha?“, dostávam obyčajne odpoveď, v tóne ktorej cítim až agresivitu: „No dovoľte?! Ja v Boha verím. A určite lepšie, ako nohí z tých, čo do kostola chodia pravidelne, a pritom… – nasleduje obvyklé klišé útokov, akí zlí kostolní ľudia sú…“

Všetci veríme, že veríme. Ale…

Nedávno som pochoval môjho priateľa. Bol to môj bývalý farník. Mal čosi nad 50 rokov, človek dobrý, zásadový, aj nábožný – takým sympatickým, tradičným spôsobom. Mal rád ľudí, rád sa zabával a bavil iných. Miloval svoju rodinu: Manželku a štyri deti. Za prácou cestoval do zahraničia a tam mal ťažký úraz, po ktorom ostal ochrnutý, odkázaný na prístroje a opateru ľudí. Všetko vnímal, ale nemohol rozprávať. Komunikoval len žmurkaním očí. Keď som mohol, navštevoval som ho v nemocnici, ale bolo to ťažké. Pripravoval som si témy, o čom mu budem rozprávať. Len dohovorenými signálmi mi dával najavo súhlas, nesúhlas, alebo únavu, že už chce byť sám. Vždy som sa pri ňom pomodlil a dal som mu sväté prijímanie. Trvalo to skoro dva roky. Dlho som to odkladal, aby som sa ho opýtal jednu otázku, ktorá bola podľa mňa podstatná… Veľmi som sa bál, čo mi odpovie… Ale predsa som sa raz odhodlal  a spýtal som sa ho: „Jožko, viem, že trpíš, ako málokto na svete. Prosím ťa, povedz mi úprimne, veríš ty ešte v Boha a dokážeš sa aj modliť?“ Keď mi žmurknutím očí odpovedal: „Áno“, až som plakal šťastím a dojatím. To bolo silné vyznanie!!!

Tak ľahko my hovoríme: „Verím v Boha.“ A často tak lacno… Pretože tvrdíme, že veríme, pritom prijímame alternatívne ponuky šťastia, teda počúvame pokušiteľa, a tak málo sa zaujímame o Boží projekt pre nás. Veríme, že lepšie vieme, čo je pre nás dobré, ako on. Všimnime si, ako často v modlitbe hovoríme, čo by Boh mal urobiť, zariadiť, čo by nám mal dať a ako málo opakujeme: „Buď vôľa tvoja.“ a ako málo túto vôľu skúmame a hľadáme.

V príbehu z evanjelia sme počuli, ako za Ježišom prišiel sám diabol, aby ho pokúšal. Ako asi vyzeral? To sa v Písme nehovorí. A tak fantázia umelcov, ktorí sa snažili túto scénu zachytiť na obrazoch, pracovala naplno. A maľovali ho, väčšinou ako obludu, čím hrôzostrašnejšie, tým lepšie. Veď diabol je zlo… Oveľa pravdivejší a krajší obraz som však videl na vitráži v jednom gotickom kostole, kde je pokúšajúci diabol znázornený ako pekný mladík s krídlami, teda anjel. A je to tak… Keď k nám prichádza pokušiteľ so svojou ponukou, nepredstavuje sa ako hrozný. Skôr naopak. Je ako reklamný agent. Tí nepriznávajú, že im ide o naše peniaze, a aby ich z nás podľa možnosti vytiahli čím viac, ale každý predajca nás presviedča, že mu ide o naše šťastie a že len s jeho produktom kvalita nášho života porastie.

Ten zlý, pokušiteľ, má o nás naozaj záujem. Ponúka. Za čo sa mu zapredáme? Niekoho dostane veľmi lacno. U niekoho musí nasadiť silnejšie, sofistikovanejšie zbrane. Aj tí naozaj pokročilí, nazvime ich svätí, aj tí si musia vybojovať svoje boje, obstáť vo svojich pokušeniach… To sú ale pokušenia takého druhu, o akých sa nám ani nesníva… Bez zápasu to však nejde…

Ten zápas sa odohráva v našom svedomí, v najvnútornejšej svätyni nášho srdca. Tam prebieha ten dialóg. Tam spracúvame nápady a tam ich následne hodnotíme po ich realizácii. Pomenovávame skutky. Trochu mi to pripomína scénu z rajskej záhrady. Spomínate si, keď Boh stvoril všetko a napokon aj Adama, zobral ho so sebou a spolu si všetko prešli, Boh chcel, aby Adam všetko pomenoval, a aké meno tomu Adam dal, tak sa to malo volať, to rešpektoval aj sám Stvoriteľ. To bola Adamova účasť na stvoriteľskom diele.

V našom svedomí prebieha dialóg. Ako rozoznám presne, odkiaľ ktoré vnuknutie pochádza? To často nie je vôbec ľahké. Často sme klamaní a často a radi sa klameme aj sami. A často sa v tom ani nevyznáme, čo je pravda. Chcelo by to obrazne vrátiť sa do raja a pri pomenovávaní našich skutkov držať Boha za ruku. Umenie vyznať sa vo svedomí sa nazýva tradičným výrazom duchovné rozlišovanie. A je to naozaj veľké umenie. Je na to potrebná múdrosť a tá, ako vieme, je darom Ducha Svätého.

Ako prísť k tomuto daru nám môžu poradiť starobylí Otcovia púšte, títo nadčasoví znalci tajomstva duchovného života. To boli mnísi, pustovníci z prvých storočí Cirkvi. Žili len pre modlitbu a prácu. Celý týždeň popri modlitbe usilovne pracovali, aby na konci týždňa svoje výrobky predali na trhu a utŕžené peniaze rozdali chudobným. Obyčajne boli veľmi múdri a ľudia ich vyhľadávali, aby sa s nimi radili. Ale aj oni medzi sebou si všimli, že niekto z nich má viac múdrosti a iný menej. Skúmali, čím to je a zistili, že najistejšia cesta k autentickej múdrosti je usporiadanosť v modlitbe a úplné rozdávanie sa v činorodej láske.

Modlitba a služba blížnemu – celkom pekný program na pôst, čo poviete?

 

feb 122017
 

Nikto z nás sa neteší životu, ktorý je statický ako voda, ktorá nemá odtok ani prítok. Aj z prírody vieme, že taká voda sa rýchlo pokazí. A myslím, že môžeme povedať, že statický život nám málo chutí. Boh nám však daroval život, v ktorom je plno dynamiky. Dnes chcem poukázať na jednu z nich: dynamiku cez zákon k Láske.

V prvom čítaní nás možno prekvapí slovo Sirachovca: „Ak chceš, môžeš plniť prikázania.“ Naozaj je to len o tom ak chceš? Koľkí chceme, a to celkom úprimne. Aj to mnohokrát skúšame. Ale keď sa nám to mnohokrát nepodarí, tak zneistieme, začneme pochybovať, ospravedlňovať sa, že to nejde. A vieme to dať aj do slov z Biblie. Napríklad nám pomôže sv. Pavol a jeho list Rimanom: 7 kapitola: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím.“ Rim 7,15-25.

Je v tvojej moci zostať verným… – pokračujem Sirachovec a to nás môže trochu zviesť z cesty, lebo si človek začne namýšľať, že to dám vlastnou silou. A hoci oheň a voda sa zdajú byť nezameniteľnými a život a smrť jasne odlišnými, propaganda zla, a naša vlastná znížená schopnosť vidieť nás často vedie k omylom netušených rozmerov.

Skúsenosť s propagandou alebo podvratnou činnosťou zla by som prirovnal k obrazu keď k nám prišli Rusi v roku 1968. Tak naši ľudia obracali smerové tabuľky, aby aspoň na chvíľu poblúdili a neprišli tak rýchlo a ľahko tam, kam chceli. A zlo to robí podobne. Veľakrát obracia naše smerovníky k dobru, ktoré sme si v minulosti nastavali a nenápadne ich nasmeruje tak, že by sme zišli z pravej cesty.

Áno, je teda v „našej“ moci zostať verným ale na to potrebujeme dobre rozumieť múdrosti, ktorá sa nám dnes predkladá v evanjeliu. Ponúka nám využiť jednu z Božích dynamík života.

„Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.

Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.

Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.

Počuli ste, že otcom bolo povedané: ‚Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: ‚Hlupák,‘ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: ‚Ty bohapustý blázon,‘ pôjde do pekelného ohňa. Mt 5, 17-22

Dnešné evanjelium je súčasťou reči na hore. V nej nájdeme nielen „magnu chartu“ Božieho kráľovstva, ktorá hovorí že Božie kráľovstvo je štýl života, kde Boh je Otec, človek syn alebo dcéra a zároveň brat alebo sestra všetkých ľudí. Ale zároveň aj počujeme o pokušení človeka vytvoriť svoje ľudské kráľovstvo (niekedy aj s nálepkou náboženskou) kde sa žije bez Otca, bez bratov v samote proti všetkým.

Ježiš potvrdzuje to, čo aj my vieme: Zákon je dobrý: prikazuje to, čo prispieva k rastu života a zakazuje to, čo život kazí. Tu by všetci právnici spokojne prikyvovali hlavou. Ale hneď dodáva aj to, že Zákon nikoho nespasí! Ak mu máme rozumieť ako vychovávateľovi a pedagógovi, niekomu kto na človeka dohlada, kým dorastá, tak keď človek dorastie, k čomu vlastne dorastie?

Dorastie k tomu, že si uvedomí, že vlastnou silou a mocou nikdy zákon nebude vedieť ani môcť v úplnosti dodržať. A tak teda hlavným výchovným momentom je prejsť od potreby Zákona, ktorý zostáva dobrým k potrebe Spasiteľa – ktorý nás zachraňuje.

Riešením nie je zrušiť zákon. To je to najľahšie. Veď zrušenie zákona by spôsobilo chaos a prevrátenie hodnôt dobra zla. Tým sa myslím zaoberá anarchizmus. A ten hlása svet bezvládia, kde sú všetci rovní, kde nikto nerozkazuje, kde moc neexistuje, kde sa všetko robí dobrovoľne. Ale je zrejmé, že by takýto „dynamizmus“ viedol ku deštrukcii a chaosu.

Ježiš neprináša koniec Zákona a Prorokov ale stáva sa ich cieľom. Naplnením. Aj cirkev nehlása Zákon ale evanjelium – radostnú zvesť. Židia majú Zákon a na ňom postavené budovanie vzťahu medzi človekom a Bohom. My kresťania máme evanjelium. Radostnú zvesť o „prílišnej spravodlivosti“ Syna, ktorý miluje ako Otec. A tým neprestupuje zákon. Láska nerobí nikomu zle, preto naplnením Zákona je láska (Rim 13,10)

Viac krát sa nám opakuje: počuli ste, že bolo povedané verzus ale ja vám hovorím (6 krát aj keď nie  v dnešnom evanjeliu). Ježišov zákon nie je nový, nové je jeho naplnenie: nikto ho predtým totiž nepredkladal ani nezachovával spôsobom ako Syn milujúci Otca. A to je tá múdrosť, o ktorej dnes hovoríme. To je súčasť Božieho dynamizmu. Pri zákone záleží aj na tom, ako sa predkladá a ako sa zachováva. Ak sa predkladá Otcovsky, rodinne, ako otec milujúcim deťom, ktorému záleží na spoločnom dedičstve – tak je to iné ako vydávať zákony autoritársky, cudzo, úradne, oficiálne.

Ježiš tu nevystupuje ako zákonník, ktorý nám dopodrobna čosi diktuje a to ešte prísnejšie, než sme to počuli predtým. Veď sa zaoberá nielen skutkami ale aj úmyslami. Jeho slová sú „radostná zvesť“ o tom, čo v nás Boh chce konať skrze slová, ktoré majú moc. Moc urobiť to, k čomu boli povedané alebo poslané. A tiež nás pozýva, aby sme sa na 2 dosky prikázaní Desatora pozerali so srdcom „syna“ – Božieho dieťaťa. Lebo táto identita nám dáva moc zachovávať zákon nie silou zákona, ale silou Ducha v nás.

Pozrime sa na to podrobnejšie: Ježiš otcovsky a bratsky vysvetľuje, že zabiť niekoho sa dá nielen fyzicky. Prípravou na to, je hnev ako vražda srdca – určitá vnútorná dynamika, ktorá vedie proti druhému človeku. Keď popriem svoje bratstvo s ním – prestávam byť ja synom Otca. Zabíjam to v sebe. Povedať niekomu hlupák – všetkým vojnám predchádza propaganda, ktorej cieľom bolo očierniť nepriateľa, zničiť jeho dôstojnosť, akoby ani nebol človekom: vyjadrenie „šváby“ v Rwande a výsledok? za 100 dní roku 1994 – 800 tisíc mŕtvych, príbuzní, batoľatá, ženy, starci…

Výraz bohapustý blázon je výrazom démonizovania tých, ktorými pohŕdame tak, akoby ľudia boli samotným zlom. A tu mi prichádza na um múdrosť vyjadrená aj poľským kňazom Jerzym Popieluszkom. Keď ho sledovali „tajní“ a chystali proti nemu úklady povedal: nebojujem proti obetiam zla, ale proti zlu!

A takto podobne Ježiš odkrýva aj ďalšie spomenuté oblasti: život druhého, úcta k druhému pohlaviu, manželské spolužitie, hovorenie slova a pravdy a tak ďalej.

Nech nás jeho pohľady na prechod cez zákon ku Láske, ktorá je naplnením zákona vedie ku životu, ktorý má svoju dynamiku, svoju chuť. Boh nám ukazuje naše možnosti. Prekračuje nás a napĺňa nás. Povzbudzuje nás: Buďte dokonalí,  žite naplno, lebo takéto sú Vaše možnosti.

feb 022017
 

Keď si kúpite v lekárni nejaký výživový doplnok, obyčajne je na obale, alebo na pribalenom letáku výrazne napísané upozornenie: „Pozor, prípravok nie je náhradou plnohodnotnej stravy!“ Hoci je výživový doplnok dobrý, niekedy potrebný, predsa nie je potravinou na bežné stravovanie. Tak je to aj s pochutinami, ktoré používame pri príprave jedál. Sú chutné, užitočné, predsa však sú len pochutinami. Takou je aj soľ. Chutí nám. Potrebujeme ju. Uvedomíme si ju, len keď jej je primálo, alebo priveľa v jedle. Nie je však potravinou, ktorú by bolo možné jesť len tak samu a nasýtiť sa z nej.

Je zaujímavé, že na opísanie miesta svojich učeníkov vo svete si Pán Ježiš vybral práve tento obraz: „Vy ste soľ zeme…“ Práve táto pochutina najlepšie vystihuje úlohu kresťanov v ľudskej spoločnosti.

Soľ je potrebná, konzumuje sa, nie je však samostatnou potravinou. Tak aj kresťanstvo je mysliteľné len ako prítomné v nejakej  ľudskej kultúre, nie je však kultúrou. Chcieť pochopiť kresťanstvo „čisté“, bez zasadenia do kultúrneho kontextu by bolo ako vyskúšať izolovať nejaké dieťa od spoločnosti a nechať ho vyrásť bez kontaktu s inými ľuďmi a chcieť pozorovať, akou rečou by hovorilo. Nijakou…

To, že kresťanstvo je vždy viazané na nejakú kultúru možno to vidieť aj v dejinnom procese Božieho Zjavenia – teda pri samotnom vzniku kresťanstva. Boží Syn sa stal človekom v konkrétnom čase, v konkrétnej kultúre, v istej krajine, v istom národe, vo svojej rodine. Svojim životom – slovami aj skutkami zjavoval Boha, jeho Slovo. Tá vtedajšia kultúra je nám dnes už vzdialená – i časovo, i jazykovo, i kultúrne. Je náročnou a veľmi odbornou činnosťou exegétov, ktorí sa zaoberajú štúdiom Svätého Písma, odhaliť a interpretovať, čo presne znamenalo a ako bolo myslené Božie Slovo v jazyku kultúry, v ktorej bolo zapísané. A úlohou kazateľov, ktorí ohlasujú toto Slovo dnes je preložiť ho do dnešných slov a do situácie dnešnej kultúry.

Toto osadenie evanjelia do niektorej kultúry sa odborne nazýva inkulturácia. Evanjelium nie je viazané len na jednu kultúru a môže a má byť všade doma.

Niekedy to môže prinášať problémy a nedorozumenia. Je dosť prirodzené, že každý sa snažíme považovať ten svoj spôsob videnia sveta a aj prežívania viery ako ten správny, niekedy dokonca ako jediný správny. A ak by niekto mal iný pohľad, už je nám to podozrivé. Všimnite si, náš terajší pápež František je prvý v modernej histórii Cirkvi, ktorý nepochádza z európskej časti univerzálnej Cirkvi. Zákonite má niektoré svojou kultúrou podmienené pohľady na realitu, ktoré sú trochu odlišné ako tie, na ktoré sme zvyknutí. A koľko nepochopenia, nedôvery a podozrievania to vzbudilo u časti európskych veriacich…

Pred časom som istý čas slúžil ako kňaz v jednej farnosti v talianskej Umbrii. Po niekoľkých mesiacoch som sa stretol s miestnym arcibiskupom a ten sa veľmi zaujímal, ako ja vidím situáciu tej farnosti, ako ich ja ako cudzinec hodnotím… Povedal som mu o svojom prekvapení, s ktorým vnímam, že celá ich kultúra je preniknutá kresťanstvom, dokonca aj folklór. Ale zdá sa mi,  že čo sa týka viery, tak to často len pri tom folklóre aj ostáva… Napríklad, keď sa usporiada nejaká procesia, (procesie oni veľmi obľubujú), alebo nejaké náboženské divadlo, tak sú tam prítomní skoro všetci obyvatelia… Ale na omšu, ktorá je predtým, na tú príde len hŕstka ľudí. Divadielka, ktoré hovoria o Bohu, tie áno, sviatosti však, v ktorých Boh naozaj pôsobí, o tie je len malý záujem. A tak som mu povedal môj názor: „Viete, pán arcibiskup, mne sa zdá, že Umbria už nie je naozaj kresťanská.“ A on sa zamyslel a s úsmevom mi povedal: „A vy si myslíte, že takou už niekedy bola?“ Taliani sa smejú, že z Umbrie pochádza najviac svätcov na kilometer štvorcový, ale vždy tam bolo aj najviac komunistov… To, čo my teraz s odstupom času vidíme ako kresťanskú minulosť, v skutočnosti bolo len zápasom o pokresťančenie vtedajšej kultúry. Niekedy sa im darilo viac, niekedy menej. No a takej úlohe bude čeliť Cirkev vo všetkých časoch a vo všetkých kultúrach až do skončenia sveta.

Nám nepomôže snívať o starých dobrých časoch a chcieť zakonzervovať aspoň to málo, čo ešte z minulosti ostalo… Nie je produktívne ani lamentovať a nadávať na našu „bezbožnú“ súčasnosť. Doba, v ktorej žijeme je naša. Aj táto kultúra je naša, inú nemáme a je pre nás osobnou výzvou preložiť evanjelium do súčasného jazyka a učiť sa ním evanjelizovať našu realitu… My nemôžeme ujsť zo sveta, vytvoriť si akýsi paralelný svet… to by bolo sektárske, nie evanjeliové.

Je dobré vnímať, v akej dobe to vlastne žijeme. Náš čas, naša kultúra je charakteristická rýchlym vývojom a zmenami, ktoré tento rýchly vývoj prináša. Vo všetkých oblastiach… Všimnite si, ako rýchlo sa vyvíja technika a aké zmeny to spôsobuje… Nie je to až tak dávno, čo bolo vo svete dosť ticha, v ktorom človek mohol viesť dialóg so svojim Bohom. Dnes je toho ticha okolo nás tak málo a  ak ho človek chce, musí ho vyhľadávať. Kedysi keď človek chcel hudbu, musel sám spievať. Chcel zábavu, musel stretnúť človeka… Dnes nám všetko nahrádza technika, komunikácia sa mení, stále viac unikáme do virtuálnej reality…

Ale viete, ako je to v prírode… Keď príde zmena, všetko sa tej zmene musí prispôsobiť a postupne znova nastane rovnováha. Dnes sú však tie zmeny príliš rýchle a zásadné, tak že sa mi až zdá, že sa nestíhame prispôsobovať a  máme z toho veľa problémov: civilizačné choroby, plné čakárne u psychológov a psychiatrov, nešťastných ľudí…

Takáto je naša doba, toto je naša kultúra… Ale inú nemáme.

My sme povolaní žiť teraz a teraz uskutočňovať Božie Slovo, teraz inkulturovať evanjelium do našej reality, povolaní sme teraz byť soľou našej zeme. A keďže je naša súčasnosť charakterizovaná rýchlymi zmenami, aj my musíme byť vo svojej viere hlbokí, dynamickí a šikovní.

Zdá sa nám, že svet nemá záujem o to, čo ponúkame? Zakončím citátom, ktorý sa mi páči: „Keby sme boli slanší, aj svet by bol smädnejší.“ (David Duplise)

jan 072017
 

Dospeli sme k záveru vianočného obdobia a máme ta príležitosť trochu zhodnotiť, ako sme prežili najkrajšie sviatky v roku. Boli také, na aké ste sa tešili? A vôbec, sú pre vás Vianoce najkrajším sviatkom? A zvyknete sa na ne tešiť? Možno vás to prekvapí, ale je pomerne veľa ľudí, ktorí sa na tieto sviatky netešia… Vianoce majú veľkú moc: Tí, ktorí patria k sebe sa snažia byť spolu. Tí, ktorí sa majú radi sa snažia dať si to ešte viac najavo. Zároveň však tí, ktorí sú osamelí sa cítia byť ešte viac sami. A trpia. No a verte mi, osamelosť je jedno z najväčších utrpení človeka. Jeden z najsilnejších vianočných zážitkov som mal, keď som bol pred rokmi pozvaný na štedrý večer do jedného väzenia, aby som sa pomodlil pred štedrou večerou s tými, čo tam boli vo výkone trestu. Veľa drsných chlapov… Ale na štedrý večer bez vlastnej rodiny neostalo jedno oko suché. Plakali ako malé deti… Samota je zlá. A človek môže byť sám a veľmi trpieť samotou aj uprostred mnohých ľudí. Stačí, ak sa necíti byť milovaný, ak sa necíti byť potrebný, ak sám nemiluje, ak nemá pre koho žiť…

Teraz na konci vianočného obdobia by to chcelo niečo proti pocitu samoty. A Božie slovo v dnešný sviatok nám to ponúka…

6. januára sa slávi v Cirkvi sviatok Zjavenia Pána. Cirkev si pripomína, ako bola ľudstvu zjavovaná pravá identita Spasiteľa – Bohočloveka Ježiša Krista. Konkrétne sa to pripomína troma udalosťami z evanjelií: Návštevou mudrcov od východu v Betleheme, krstom v Jordáne a zázrakom v Káne Galilejskej. Zastavme sa dnes spolu pri zjavení pri Ježišovom krste.

Zjavenie je nejaké náhle, nečakané spoznanie, pochopenie reality. Určite ste už zažili veľa situácií, kedy ste odrazu pochopili jednu vec, ktorá vám pomohla porozumieť všetkému ostatnému, odrazu sa všetko javilo v novom svetle.

Touto zjavenou pravdou je veta, ktorá zaznela z neba: „Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ To je vyznanie lásky!!! Nech nám toto poznanie pomáha k správnemu pohľadu nielen na Ježiša, ale aj na nás samých, na svet.

Kedy a kde presne zaznela táto veta? Stalo sa to hneď po krste v rieke Jordán. Symbolické posolstvo, obsiahnuté v krste je dosť ľahko čitateľné: Krst je umytie, zbavuje hriechov… Krst je ponorenie a vynorenie, znázorňuje smrť starého človeka a narodenie nového. Avšak pre veriaceho žida, ktorý poznal a miloval Sväté písmo bola v rituálnom konaní pri krste zjavná aj iná symbolika. Krst sa konal pri brode na rieke Jordán, cez ktorý izraeliti vstúpili do zasľúbenej zeme po putovaní púšťou z egyptského otroctva. Až sem ich doviedol záchranca – Mojžiš. On sám však do cieľa nevstúpil. Odovzdal vyvolený národ novému vodcovi – Jozuemu, ktorý ich mal voviesť do vlastnej krajiny. Podobne Starý zákon až po Jána krstiteľa bol putovaním, prípravou. Priviedli ľud až k Jordánu. Tu prichádza nový Jozue. Pri krste sa vstupovalo do vody z východného brehu Jordánu, teda z krajiny pohanov a vychádzalo sa na breh na západe – teda v krajine izraelskej. A Ježiš je tým vodcom, ktorý kráča pred nami a s nami k slobode. A je Božím synom, milovaným Božím synom. Ak sme s ním, sme bezpeční, máme Boha na svojej strane…

Vyznanie lásky, ktoré zaznelo v mohutnom Božom hlase, môžeme a máme aplikovať aj sami na seba, my, ktorí sme tiež prešli vodou krstu. Aj nad nami zaznieva hlas: Ty si môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie. Toto „zaľúbenie“ v originálnom texte znamená doslova: Pri pomyslení na teba mám radosť, cítim potechu. Poznáte to, ak nám je niekto obzvlášť milý, stačí na neho pomyslieť a už nás hreje pri srdci, cítime radosť, spontánne sa nám rozžiaria oči a na tvári máme úsmev… A takýmito sme v očiach Božích. Napriek všetkému má Boh v nás zaľúbenie. A to môže a má byť liekom na mnohé naše trápenia, i na bolesť zo samoty. Nie sme nechcení, nie sme sami… Sme milovaní. Aj napriek našej biede.

Raz som počul, ako sa jeden zrejme múdry kňaz vyjadril k istej situácii, ktorá priniesla veľa bolesti a pohoršenia. Povedal o tom človekovi, ktorého sa to týkalo: Aký je Boh milosrdný, zrejme mu zatemnil poznanie. Keby totiž spoznal a precítil, koľko utrpenia bolo cez neho spôsobené, asi by sa musel zblázniť… Toto vyjadrenie sa mi zdalo čudné a hneď som ho zavrhol. Neskôr som však nad ním rozmýšľal a uznal som, že je to pravda. My našťastie nie sme schopní úplne pochopiť a precítiť celú hrôzu našej biedy, inak by sme asi zúfali. Boh nám to dá pochopiť a precítiť len čiastočne, aby sme sa spamätali, ale zároveň nám oveľa silnejšie zjavuje, že napriek všetkému nás miluje, že sme v jeho očiach vzácni a že v nás „má zaľúbenie“. Dnešné jeho vyznanie: „Ty si môj milovaný syn, moje milované dieťa, v tebe mám zaľúbenie“ je adresované nám osobne a Nebeský Otec to myslí vážne.

Božie zjavenie nám pomáha hľadieť správnym spôsobom nielen na Ježiša, nielen na nás samých, ale aj na ľudí okolo nás, lebo aj oni sú Boží, aj oni sú milovaní.

Pohľadom našich očí sú mnohí z nich cudzí, lebo takými sú… Mnohí sú odporní, lebo sú naozaj dobití, áno, až zlí… Ale akí sú v pohľade očí nebeského Otca? Viete, aký je pohľad rodiča: „No, viete, nevydaril sa mi, ale je môj. A nikoho iného nemá, len mňa. Je, aký je, ale je to môj syn…“

Nech nám toto zjavenie pomáha k správnemu pohľadu, aby ľudia okolo nás neboli pre nás cudzí, či odporní. Sú, akí sú, ale sú to milované deti nášho Otca a sú našimi bratmi a sestrami. Sme povolaní aj ich milovať.

V dnešnom evanjeliu sme počuli veľké vyznanie lásky: „Ty si moje milované dieťa, v ktorom mám zaľúbenie!“ Využime ho k očisteniu nášho pohľadu na svet, nech je pohľadom lásky. Lásky k Bohu, ktorý nás miluje ako prvý. Lásky, tej ozajstnej lásky k sebe samému. A nech nám pomáha milovať aj našich „súrodencov“, všetky milované Božie deti.