aug 142017
 

Myslím, že všetci registrujeme, ako sa mení náš slovník. Miesto obchodu máme market, miesto zemiakových lupienkov chipsy… Mení sa aj význam slov obrazov, farieb, symbolov. Je to prirodzené. I v náboženskej oblasti. Slovník, ktorý používali náboženské knihy pred 50, či 100 rokmi, už takmer nepoužívame. Mení sa aj biblický slovník. V istom vydaní Biblie, asi z roku 1907 som o apoštoloch čítal, že Ježiš so svojimi súdruhmi išiel…

Počas stáročí sa menil i pohľad na obraz, o ktorom sme počuli v dnešnom prvom čítaní: Žena odetá slnkom.

Väčšina katolíckych veriacich v nej dnes chápe Pannu Máriu. Veď ona porodila syna, vládcu, zažila prenasledovanie, utekala púšťou do Egypta a v našich očiach je v nebeskej sláve, teda odetá slnkom.

Väčšina exegétov, biblických znalcov však tvrdí, že toto znamenie je obrazom Cirkvi, presnejšie Božieho ľudu. Lebo napríklad sv. Augustín hovorí o Starozákonnom Božom ľude, z ktorého sa zrodil novozákonný.

Myslím, žeby sme sa na tento obraz mohli dnes takto pozrieť.

Samotné slovo „znamenie“, ktorým je obraz uvedený, sa nachádza na tomto mieste v Apokalypse 1. krát. Celkovo je použité v druhej polovici knihy Zjavenia 7 krát. Mimochodom v Jánovom evanjeliu sa tiež hovorí o 7 znameniach, ktoré Ježiš nazýva aj „skutky“. Prvým je premenenie vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej a posledným vzkriesenie Lazára. Samotné slovo znamenie, grécky semeion, pritom znamená že ide o vec, alebo udalosť, ktorá má zvláštny zmysel, či význam. Znamenie je na nebi. Žena, aj iné, nepriateľské, drak. To znamená, že to, čo sa teraz deje na zemi, boj dobra so zlom, bolo už skôr vybojované a rozhodnuté v nebi. O tom je obraz zápasu Michala a jeho anjelov s drakom a jeho anjelmi, ktorého opis nasleduje hneď po opise záchrany ženy. Pričom záverečné zvolanie dnešného úryvku je v origináli zaradené po zvrhnutí draka na zem, teda jeho prehre v nebi.

Práve tento boj dobra so zlom prežíva prvotná cirkev, ktorá je vystavená mnohým vlnám a formám prenasledovania. Jej adresuje autor knihy svoje slová, lebo ju chce povzbudiť. Mimochodom jednému z prvých prenasledovateľov Cirkvi, Šavlovi na ceste do Damasku Kristus hovorí: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ježiš sa stotožňuje so svojim ľudom, o ktorom hovoríme, že je jeho mystickým telom. Ten Ježiš, o ktorom sme minulú nedeľu čítali v evanjeliu, že mu tvár zažiarila ako slnko. Ak je Kristus hlavou Cirkvi, svojho tela, dnes žiari telo, cirkev je odetá slnkom. Znamená to, že je Božím dielom. Túto myšlienku zdôrazňuje aj to, že stojí na mesiaci, ktorý je symbolom nestálosti. Pričom je v slnku, symbole Boha. Teda stojí vznešene a stálo nad celou pozemskou nestálosťou. Ríše, ktoré ju prenasledujú, padnú, ona je tu stále.

Obraz ženy ako Cirkvi dopĺňa veniec z dvanástich hviezd, ktoré pripomínajú dvanásť kmeňov Izraela, teda starozákonný Boží ľud i dvanásť apoštolov, na ktorých stojí Cirkev, novozákonný Boží ľud. Aj obraz úteku na púšť môže mať starozákonný i novozákonný zmysel. Pripomína útek Izraela z Egypta na púšť, ale aj formy prenasledovania kresťanov, medzi ktoré patrí vytlačenie na púšť sveta, mimo zdrojov obživy a mimo vplyvu na svet. Mimochodom, toto sa splnilo na arménskych kresťanoch, ktorých státisíce pred sto rokmi Turci vyviezli na púšť, kde ich nechali zomrieť smädom.

V samotnom texte však čítame, že Boh jej tam pripravil miesto. A tu nám prichodí na myseľ, že aj keď sme i my dnes mimo vplyvu na spoločnosť, je to naše miesto, kde Boh o nás vie, kde nás chráni, formuje a pripravuje na život v nebi. Lebo o tento cieľ ide. Aj takto môžeme chápať záverečné zvolanie dnešného úryvku o vláde Pomazaného v nebi.

Tým som chcel povedať, že text, ktorý bol pôvodne adresovaný prenasledovaným kresťanom v Rímskej ríši, je aj dnes aktuálny. V koľkých krajinách sveta zúri prenasledovanie Ježišovho, teda Božieho ľudu. V niektorých je konverzia na kresťanstvo tak neprípustná, že ak sa moslim obráti a prijme krst, je synom smrti… Drak čaká, kým žena porodí… A bojuje proti iným z jej potomstva, ako kniha hovorí v závere tejto 12. kapitoly. Tento boj cítime všetci.

Text je však aktuálny i z hľadiska dnešného mariánskeho sviatku. Mária je totiž predobrazom, prototypom Cirkvi:

Ona, ktorá je dcérou Izraela sa stáva matkou Cirkvi, Ježišovho ľudu.

Ona, na ktorú padá toľko špiny, pevne a krásne stojí nad pominuteľnosťou tých, ktorí proti nej broja.

Ona, ktorá bola na zemi nenápadná, je dnes v nebi odetá slávou svojho Syna, ktorý je našim slnkom.

Nuž, časy sa menia. My starší väčšinou hovoríme, že svet sa kazí a nevidíme budúcnosť veľmi ružovo. Možno je to aj preto, že mu už nerozumieme. A možno aj preto, že nerozumieme Božiemu plánu. So svetom i s nami. Pričom ten je jasný: Večné šťastie Kristovej nevesty, cirkvi, teda nás. Veď toto všetko, čo bolo napísané a čo sa deje, je nielen o nás, ale aj pre nás.

júl 182017
 

Keď som sa chcel začať pripravovať ne dnešné stretnutie, zobral som si moje obľúbené knihy komentárov k Svätému písmu od ľudí, ktorí sú múdrejší a vzdelanejší, ako som ja, z ktorých obyčajne čerpám inšpiráciu a šiel som sa s nimi posadiť na vzduch – na balkón. Bolo krásne počasie. Všade bol pokoj, len z neďalekého školského ihriska ku mne prichádzali hlasy hrajúcich sa detí. Chlapci hrali futbal. Také niečo ma nemôže ani vyrušovať, ani rozptyľovať. Ale predsa… Jeden asi desaťročný chlapec s veľmi prenikavým, ešte nezmutovaným hlasom, každú svoju či vydarenú, alebo nevydarenú akciu sprevádzal veľmi hlasným výkrikom Božieho mena… Dosť rýchlo to do môjho krvného obehu napumpovalo množstvo adrenalínu… Nevychovanec jeden. Nech si je nevychovaný, ale môjho Boha nech nechá na pokoji. A plný prorockého zápalu som mal chuť tam vbehnúť a zjednať poriadok. Nespravil som to však, ale namiesto toho moje myšlienky sa začali vyvíjať asi nasledovne. Kto asi je ten chlapec? Z akej rodiny pochádza? Od koho sa to naučil, takto nadávať? Čo všetko má za sebou? A čo má pred sebou, aká budúcnosť ho čaká? Nech by už boli odpovede na tieto otázky akékoľvek, jedna vec je istá a nespochybniteľná: je to milované Božie dieťa, hoci to asi ani netuší. A tak sa mi zdalo vhodným sa v tej chvíli sa zaňho pomodliť. Keď som svoju krátku modlitbu skončil, môj krvný obeh sa upokojil a ja som konečne siahol po texte evanjelia, ktorému sa mám venovať. A zistil som, že to bola dobrá príprava…

Dnešné evanjelium odpovedá na aktuálne otázky, ktoré, myslím si, trápia nás všetkých: Odkiaľ sa berie zlo a čo s ním?

Odkiaľ sa berie zlo? Ježiš hovorí jednoznačne: To urobil nepriateľ. Keď sa človek stretne so zlom, vo všeobecnosti má tendenciu hľadať vinníka a obviňovať. Poznáme to už z príbehu z rajskej záhrady… „Had ma naviedol.“ „Žena, ktorú si mi dal, mi dala jesť a ja som jedol…“ A tak je v očiach človeka konečným vinníkom vlastne sám Boh. A nielen vtedy, ale aj teraz… Veď tak dôverne poznáme vyjadrenia: „Keby Boh naozaj existoval, nedopustil by…“ V dnešnom evanjeliu nám Ježiš pripomína veľmi podstatnú pravdu, v ktorej musíme mať všetci jasno: Na poli sveta a na poli nášho života všetko, čo je dobré, pochádza od Boha a všetko zlo je od nepriateľa. A koho prijímame? Milujúceho Otca, alebo nepriateľa? S ponukami prichádzajú obaja. Mali by sme na to myslieť najmä vtedy, keď sa nám niekedy Božia ponuka zdá taká náročná, až obmedzujúca… a naopak hriech sa nám zdá taký lákavý a príjemný… To je len obal, len reklama… Dôležité je, čo je vovnútri a od koho ponuka prichádza…

Toľko k otázke, odkiaľ pochádza zlo… A teraz sa poďme s evanjeliom venovať otázke, čo s ním?

Ako dobre chápeme iniciatívu protagonistov z evanjeliového príbehu, ktorí ochotne núkajú hospodárovi svoje služby: „Chceš, aby sme šli a kúkoľ vyzbierali?“ Koľko krát máme my sami chuť rázne sa vysporiadať so zlom okolo nás. A koľko krát v histórii sa ľudia v mene najrozličnejších ideológií pokúsili radikálne vyčistiť spoločnosť a nastoliť nový poriadok… S najlepšími úmyslami… ale… aké prekvapenie… akosi to nefungovalo. Hospodár z evanjelia chladí horlivosť sluhov a odkazuje aj nám, že hoci by sme veľmi chceli hoci aj násilím skoncovať so zlom vo svete, že tadiaľto cesta nevedie… Keď je kúkoľ ešte malý, nerozoznáte ho od obilia, keď je už veľký, je tak zakorenený, že pri jeho trhaní by padli aj klasy… Netrhajte kúkoľ! Na to nemáte!

Človeku, aby v takýchto prípadoch mohol byť sudcom a exekútorom, chýbajú dve veľmi významné kompetencie. Človek, na rozdiel od Boha, na to nemá dostatok poznania a dostatok lásky.

Nevidíme do srdca človeka. Veď tak málo sa vyznáme aj v tom vlastnom… Tak radi klameme sami seba… a radi sme klamaní. Niekedy všetci dookola vidia, že blbnem, len ja si to nepripustím, nepripustím si hlasy kritikov, počúvam len falošných lichotníkov, ktorých sa vždy dosť nájde. A všimnime si, ako posudzujeme druhých… Tým, ktorých máme radi, voči nim sme veľkodušní a veľa pochopíme, prepáčime, vysvetlíme si v dobrom. Keď ale niekoho radi nemáme, tak sa môže aj snažiť, vždy na ňom nájdeme niečo zlé… Nemáme dosť poznania a nemáme dosť lásky…

Čo však so zlom vo svete? Hádam len nemáme rezignovať a zmieriť sa s ním…?

Ježiš ponúka riešenie: Nechajte oboje – obilie i kúkoľ, rásť až do žatvy.

Zlo nevykynožíme násilím. Ale dobro môže prerásť zlo. Dobro máme pestovať. Revolúcie obyčajne nič neriešia. Prirodzenejšia nám je evolúcia. Keď dáte asociálnej rodine pekný nový byt, obyčajne sa časom dostane späť do starých koľají. Keď sme si po 1989 roku odrazu mohli demokraticky voliť vlastných politikov, neznamenalo to, že by zakrátko u nás bol poriadok a prosperita Nemecka či Švajčiarska… Takto to nefunguje.

Dobro sa pestuje dlho. A nič sa nedá preskočiť, sotva sa niečo dá urýchliť. A práve tá zdĺhavosť je problematická, nelákavá… Chceli by sme rýchle, radikálne riešenia, ale tie nie sú účinné. Búra sa ľahko, stavia sa dlho a náročne. Ale ak chceme vo svete vyhubiť zlo, inej cesty niet, ako sa pustiť s trpezlivosťou do budovania dobra, sveta, postaveného na princípoch evanjelia…

V spovednici sa obyčajne radí, že keď si niekto nevie pomôcť s nejakým hriechom, nemá sa v prvom rade sústrediť na ten hriech, na jeho elimináciu. Oproti každému hriechu stojí nejaká čnosť a na jej pestovanie sa treba sústrediť. Rozmnožovaním dobra sa najlepšie eliminuje zlo.

Jeden môj známy bol nedávno v aquaparku a hovoril o svojich dojmoch: „To je strašné, ako sú nepestované starnúce telá nepohľadné. Mladé sú krásne skoro všetky, ale vekom, ak sa človek o telo nestará, je to hrôza…“ Telu by som sa nerád venoval, ale poďme k ľudskému duchu, lebo tam je to podobné. Pri rybačke som počul, ako sa rozprávali dvaja otcovia. Ten jeden sa chválil, že  jeho maličké deti sú ešte tak úžasné, že keď ho niekedy aj nahnevajú a on musí zvýšiť hlas, za hodinku ako by sa nič nestalo a už prídu s nevinnými očami: „Oci…“ Starší otec mu radil, aby si to riadne teraz užil, lebo už čoskoro príde čas, kedy namiesto toho nastúpi trucovanie, odúvanie sa…

Náš vývoj nezastane v detskom veku. Celý život sa vyvíjame. Na poli nášho života, v našej osobnosti sa zakoreňuje aj kúkoľ, aj obilie. Pozor ale, to pole treba kultivovať. Aby tá dobrá úroda prerástla všetko ostatné. Ak tomu necháme voľný priebeh, ak to nebude pestované, nebude z toho nič pekné. Dobré semeno pochádza od milujúceho Boha, prijímajme ho.

jún 292017
 

Zajtra dostanú deti vysvedčenie  a „zbohom škola“. Ide sa prázdninovať. Dúfajme, že nie aj „zbohom vedomosti“, veď tie sa v škole čerpajú pre celý život. Nielen z hľadiska čítania a písania, ale napríklad aj z geometrie. Takže otázka – koľko bodov určuje rovinu? Tri. Väčšinou sme ich označovali ako A, B, C. Dnes by sme ich mohli označiť ako P1, P2 a P3.

Máme totiž slávnosť zakladateľov Rímskej Cirkvi, svätých Petra a Pavla. A preto by som chcel hovoriť, čo určuje rovinu našej Cirkvi. Spokojne môžeme pod bodmi P1 a P2 myslieť na mužov, ktorí pred 1950 rokmi položili v Ríme život za Krista. Ale čo je P3? Môže to byť všeličo, ale v tomto roku storočnice Fatimských zjavení mi tam sedí termín, ktorý trikrát Panna Mária vo Fatime zopakovala: Pokánie, pokánie, pokánie!

Pokánie je totiž vec, ktorá patrí k apoštolským kniežatám, k zakladateľom Rímskej Cirkvi. Ani jeden z nich sa nenarodil, ba ani nestal Kristovým učeníkom ako dokonalý. Mali svoje problémy, svoje poblúdenia, svoje zlyhania. Ale postupne sa stále viac a viac obracali ku Kristovi. Najmä v tom, že chceli na svet pozerať ako ON. Prijať jeho hodnotový rebríček. Podľa neho chápať, čo je dôležitejšie a čo menej vzácne. Pre čo sa oplatí žiť a obetovať a čo treba vypustiť, ba dokonca zo svojho života odvrhnúť. A to je skutočné pokánie. Zmena myslenia, postojov a následne rečí a skutkov. Približovanie tých svojich k Božím, teda Kristovým.

Peter potreboval zmeniť najmä svoje sebavedomie. Svoje opretie o seba a presadzovanie svojich predstáv za opretie sa o Krista a Jeho nasledovanie. Myslím, že v tomto smere všetci poznáme, čo sa stalo po situácii, ktorú sme počuli v dnešnom Evanjeliu. Teda hneď potom, ako Ježiš Petrovi sľúbil, že ho urobí hlavou Cirkvi, novozákonného Božieho ľudu:

Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. (Mt 16,21-23) Peter prijal napomenutie a aj keď znovu zlyhal, najmä po Poslednej večeri, znovu ľutoval a kajal sa. A je zaujímavé, že keď mu nakoniec Ježiš po zmŕtvychvstaní odovzdáva pastiersky úrad, okrem trojitého vyjadrenia „pas moje ovce“ končí predpoveďou Petrovho kríža: Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“ (Jn 21,18-19). To poď za mnou však ukazuje, že Peter si stále má byť vedomý, ako má kráčať svojim životom i viesť Cirkev. On nie je pred, ani vedľa Krista, má ísť za ním a tak viesť i ostatných veriacich. A to bola výzva k celoživotnému pokániu.

Pavol bol vzdelanejší a v určitom zmysle aj nábožnejší ako Peter. On vedel, že Božie veci majú svoj poriadok, ktorý nemusí byť jeho. A veľmi chcel, aby sa tento poriadok dodržiaval. V prorockom duchu, v zápale za Božiu vec teda likvidoval v svojom národe všetko, čo bolo mimo Božieho poriadku. Až nakoniec chcel zlikvidovať i Božieho Syna, čo mu tento na ceste do Damasku jasne povedal: Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Pavol bežal, ale mimo. Tiež sa musel obrátiť – a obrátil sa. Nielen v tom, že prijal Krista za Mesiáša, ale prijal aj jeho oslobodenie spod židovských liturgických noriem a najmä jeho prezentáciu pravdy. To už nebolo o zákone, kameňovaní, väznení, ale o ponuke lásky. A v nej skôr o prijatí prenasledovania a utrpenia, ako o jeho pôsobení. Bol to nový beh na dlhé trate, ktorými boli misijné cesty. Na záver však Pavol v dnešnom čítaní hovorí: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod. Všimnime si, kde zakončil: Nie tí, čo dodržiavajú jeho Zákon, prídu do neba, ale tí, čo milujú… To je pokánie! Zmena zmýšľania a postojov.

Myslím, že na týchto dvoch mužoch a ich vzore pokánia stojí naša cirkev, stojíme my sami. Oni nielenže Rímsku cirkev založili a viedli, oni nám aj ukazujú, ako jej členovia majú kráčať za Kristom. Svojim životom, ale aj svojim slovom.

Na záver teda malá prázdninová, či dovolenková ponuka. Čo tak v tomto čase prečítať aspoň jeden Pavlov, či Petrov list?

jún 152017
 

Bolo to pred 770 rokmi, keď v roku 1247, biskup Róbert v Liege, v Belgicku, zaviedol na žiadosť cisterciátskej mníšky Juliany sviatok „Božieho Tela“. Po dvadsiatich rokoch pápež Urban IV. rozšíril jeho slávenie na celú Cirkev. Liturgiu hodín, ako aj pieseň „Chváľ Sione Spasiteľa“, ktorá je dnešnou sekvenciou, zložil sv. Tomáš Akvinský. O niekoľko rokov pápež Kliment V. nariadil aby sa sviatok slávil vo štvrtok po Trojičnej nedeli. Teda dnes.

Už vyše 700 rokov sa s ním v rámci cirkevného kalendára nepohlo. Myslím, že aj preto, lebo naozaj „zapasoval“. Nielen preto, že v tomto čase máme dostatok kvetov na procesiu s oltárikmi (tá sa mimochodom realizuje od 14. storočia). Máme tu aj dva dôležitejšie dôvody:

  1. Eucharistické spoločenstvo i celé slávenie sa deje v Duchu Svätom. Veď ako píše apoštol Pavol, „nik nemôže povedať, že Ježiš je Pán, ak nie v Duchu Svätom. V ňom aj hovoríme slová premenenia a dvíhame Kristovo Telo a Krv k poklone. Pričom pred samotnou premenou chleba na Kristovo Telo a vína na jeho Krv vždy prosíme o prítomnosť Ducha Svätého. Okrem slov to robí kňaz i klasickým úkonom „vkladania rúk“.
  2. Od Turíc máme Cezročné obdobie, v ktorom Pána Ježiša ponímame na prvom mieste ako Učiteľa. No a tak vystupuje aj voči Eucharistii, Sviatosti Oltárnej. Môžeme to sledovať i na dnešnej bohoslužbe slova.

Vyučovací proces má totiž svoje fázy, postupnosť. Niektoré veci sa musia absolvovať skôr, iné na nich stavajú. Ak sa nenaučíme čítať, nemôžeme sa učiť literatúru. Ak nevieme spočítať, odčítať, deliť a násobiť, nemôžeme pochopiť zložitejšie matematické vzorce, integrácie, či derivácie. Pričom každá nová získaná vedomosť väčšinou ešte aj otvára dvere k ďalším možnostiam.

Dnešné evanjelium bol úryvok z Ježišovej Eucharistickej reči, ktorú predniesol v Kafarnaumskej synagóge. Zachytáva nám ju evanjelista sv. Ján vo svojej 6. kapitole. Ježiš ako správny učiteľ stavia na niečom, čo už poslucháči dobre poznali. Na manne, ktorou sa živili Židia na púšti. Mojžiš v dnešnom prvom čítaní zdôraznil, že to bolo niečo výnimočné, čo „nepoznali tvoji otcovia“. Ježiš poslucháčom povedal, že teraz prichádza nový „chlieb z neba“, ktorý je tiež prekvapením. Bude iný, než poznali ich otcovia i oni. Jednak v tom, aký bude, že to bude jeho telo a jednak svojim účinkom. O tom bol záver dnešného úryvku.

Celá Ježišova reč mi trochu pripomenula známu rubriku Rádia Slovensko „Vieme čo jeme“. Moderátorka Barbara Štubňová ju robí s odborníkom na zdravú výživu, MUDr. Igorom Bukovským. V ostatných dňoch si zobrali na mušku cukry, najmä ovocné. Doktor jasne povedal, že ani hroznový, ani agávový, ani zemiakový nie je zdravý. Najväčšie výhrady mal ku koncentrovanej fruktóze, teda ovocnému cukru. Nepovedal presne v čom, v akých výrobkoch, ale odhalil problém, jadro. Kvôli čomu nie.

Keď hovoríme o Eucharistii, Sviatosti Oltárnej, je nám zrejmé, kvôli čomu Áno. O tom bola Ježišova reč. Kvôli večnému životu, zjednoteniu s Bohom. Ani On však nehovorí ešte konkrétne, ako bude tento chlieb z neba vyzerať, ako budeme jeho Telo a Krv konzumovať. To „Učiteľ a Pán“, ako sa znovu predstavuje pri Poslednej večeri, ukázal až tam. Keď nad chlebom vyslovil – toto je moje telo a nad vínom – toto je moja krv. A odporúčal: „Toto robte na moju pamiatku!“ Učeníci následne v Duchu Svätom pochopili a hneď od prvých dní po Turíciach zhromažďovali veriacich na „lámanie chleba“.

Škola však neskončila. Učenie o Eucharistii sa tiahne aj celými dejinami Cirkvi. Najmä v dvoch rovinách – dogmatickej a liturgickej.

Prvá sa zameriava na otázku ako je Boh prítomný v kúsku chleba. Jeden z vrcholov mala v stredoveku, za čias spomínaného Tomáša Akvinského. Pred tromi rokmi som hovoril, že vychádzal z aristotelovskej filozofie. Došiel k záveru, že znaky (latinsky akcidenty) chleba a vína sa nemenia. Váha (hmotnosť), tvar, chuť, farba… ostávajú také isté, ako predtým. Ale podstata (latinsky substancia), to čo robí chlieb chlebom, sa mení na Kristovo Telo a Krv. Podstatu však nevidíme. Preto ani zmena obyčajného chleba na Eucharistický nie je navonok viditeľná. Túto teóriu „transsubstanciácie“, zmeny podstaty, prepodstatnenia, prijali celé generácie kresťanov.

Osobne sa mi páči i obraz slovenskej katechétky, ktorá mimochodom roky pracovala v rámci ilegálnych štúdií bratov piaristov, Márie Muráňovej z Kremnice, známej pod pseudonymom Viktoria Montana. Hovorila o zmene hodnoty pohľadnice podľa toho, kto nám ju poslal. Z tohto jednoduchého obrázku za pár centov sa totiž môže stať vzácna pamiatka na niekoho blízkeho, milovaného. Rád to parafrázujem na športový dres: Na majstrovstvá sveta v hokeji prišlo veľa mužstiev so svojimi dresmi, národnými. Ale len jeden z nich, švédsky, sa stal majstrovský. Aj keď sa na ňom navonok nič nezmení, stále je o troch korunách, má po majstrovstvách úplne inú hodnotu. Je to dres majstrovský, dres svetového šampióna! A to už je o niečom inom…

Druhá, liturgická škola hľadá, ako najlepšie prežívať, sláviť Eucharistiu. V rámci nej napríklad už v druhom storočí v Ríme začali používať zlatý kalich a obetnú misu. Od 7. storočia sprevádzal liturgiu spev, ktorý neskôr dostal názov gregoriánsky chorál. Tridentský koncil v 16. storočí zjednotil latinskú liturgiu a dôraz dal najmä na obetný charakter svätej omše – proti protestantom. II. Vatikánsky pred 50 rokmi položil dôraz na spoločenstvo. Upustili sme od klerikálneho vodcovského prístupu a otočili oltár tvárou k ľudu. Eucharistia vzniká uprostred spoločenstva veriacich.

Verím, že obidve roviny učenia Cirkvi pôjdu ešte ďalej, veď Eucharistia, Sviatosť Oltárna bude stále aktuálna. Bola, je a bude, veď je to živý Boh medzi nami.

Teda, aspoň dúfam, že to tak chápeme. Na druhej strane som ten vývoj a školy spomenul preto, že aj každý jeden z nás sa vo svojom poznaní a chápaní Sviatosti Oltárnej vyvíja. Aspoň by sme sa mali vyvíjať, rásť, dozrievať. Aby sme raz mohli prežiť plnosť Božej prítomnosti na nebeskej liturgii.

máj 252017
 

Spomínam si, že keď som bol mladý, mal som túžbu počuť, ako sa spovedajú iní ľudia. Ale nie z nejakej zvrátenej zvedavosti, chcel som len zistiť, ako sa treba spovedať, porovnať sa, či sa vlastne spovedávam dobre. Dnes už počúvam spovede iných. Ale stále mi občas príde na myseľ, že by bolo zaujímavé vypočuť si, ako sa modlievajú iní ľudia, hlavne tí, ktorí sú tak naozaj Boží. Čo Bohu hovoria, ako s ním trávia čas…? Evanjelista Ján nám v 17. Kapitole ponúka úžasnú vec, keď nám opisuje Ježišovu modlitbu. Mám rád tento text, ukazuje dôvernosť, s akou sa Syn prihovára Nebeskému otcovi a ukazuje, jeho vedomie seba – zdravé sebavedomie, nájdenie vlastnej identity, Ježiš nám tu vyjavuje svoje túžby – čo boli jeho priority, na čom mu naozaj záležalo. Rád sa k tomuto textu vraciam, aby som sa pokúsil zosynchronizovať moje srdce s jeho srdcom.

Ježiš začína svoju modlitbu trochu zložitými slovami, ale v podstate jednoducho hodnotí význam svojho poslania: darovanie večného života ľuďom. Potom pridáva vetu, ktorá by mala zaujímať nás všetkých, ktorí chceme žiť večne. Zjavuje nám, čo je to vlastne ten večný život, v čom spočíva: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“

Úžasne jednoduché: Stačí poznať Boha a Ježiša Krista, a život – ten večný, máme. A kto iný by ho poznal, ak nie my, čo sa nazývame veriacimi? Úžasne jednoduché, ale zároveň úžasne zložité.

Keby sme si vedľa seba postavili desať vriacich katolíkov, ktorí veria v toho istého Boha, a dokázali by sme porovnať, a akého Boha veria, veľmi pravdepodobne by sme získali 10 rozličných predstáv o Bohu. A možno by tie rozdiely boli až prekvapivo veľké. A pritom každý z nich by bol presvedčený, že to jeho poznanie je to správne. Čo s tým?

Na priblíženie procesu poznávania používam rád jeden veľmi jednoduchý kuchynský príklad… Pred rokmi som žil v Rakúsku a zistil som, že do našej diecézy prišiel slúžiť iný kňaz slovenského pôvodu. Zatelefonovali sme si a dohodli sme si stretnutie. Mali sme sa ísť spolu navečerať. Reštauráciu vybral on: grécku. S Gréckom a gréckou kuchyňou som predtým nemal žiadne skúsenosti. Keď ten kolega videl, že bezradne pozerám do jedálneho lístka, navrhol mi, aby som objednávanie nechal na neho. Spýtal sa ma: „Poznáš tzatziky?“ „Nie.“ Moje poznanie bol absolútne nulové, ani som nikdy nepočul, že také slovo existuje. Kamarát povedal: „Výborne, tak si to dáme ako predjedlo.“ Moje poznanie rástlo. Už som vedel, že je to nejaké grécke jedlo a že sa to môže jesť ako predjedlo. Ale nič viac, nemal som ani predstavu, ako to vyzerá, ako to môže chutiť. Keď objednal, začal mi vysvetľovať: „To je taká dobrota z jogurtu a cesnaku. Zas som vedel čosi viac: už som aj vedel, z čoho približne je to urobené… A začal som mať aj prvé obavy: Jogurt a cesnak, divná kombinácia… Ale bolo to už objednané, nič sa nedalo robiť… Keď nám to doniesli, moje poznanie zasa rástlo: videl som, ako to vyzerá, ovoňal som to… A aby som nevyzeral blbo, počkal som, čo on s tým bude robiť a napodobňoval som ho. Bola to vlastne taká biela pomazánka, ktorá sa natierala na čerstvučký chlebík. A potom som to konečne ochutnal… Mňam, dobručké to bolo… V priebehu krátkeho času som prešiel od absolútneho nepoznania k tomu, že teraz môžem povedať: Ja poznám tzatziky, mám to rád a toto jedlo ostane pre mňa osobne navždy spojené so spomienkou na večer, kedy som spoznal zaujímavého človeka. Veľmi jednoduchý kuchynský príklad na to, ako naše poznávania a poznanie funguje. A tu môžeme vidieť aj nebezpečenstvá, ktoré sú s poznávaním spojené. Predstavte si, že by som bol v gréckej reštaurácii sám a náhodou by som si objednal Tzatziky, netušiac, čo to je. A ak by tam bol povedzme opitý kuchár a namiešal by tam niečo, čo tam nepatrí, alebo by použil pokazené suroviny, ochutnal by som a povedal by som si: Ja poznám Tzatziky, ale nemám to rád, fuj, už nikdy viac si to nedám. Znamenalo by to ale nie, že tzatziky sú hnusné, ale to, čo aj poznám ako tzatziky, je čosi nedobré.

To je jednoduché kuchynské poznávanie. Ale o čo zložitejšie je to pri poznávaní zložitejších realít, ako je napríklad poznávanie nejakého človeka, alebo dokonca poznávanie Boha, ktorého ani nevidíme.

Raz sa mi stalo, že pri jednej oslave som sedel vedľa jedného inžiniera. A ako to už býva, kombinácia ateistu, posilneného alkoholom, keď sa vyskytne v prítomnosti kňaza, akosi vždy cíti potrebu rozprávať sa o veciach viery. Veľmi dlho a veľmi podrobne mi vysvetľoval, prečo on v Boha neverí. Keď sa mi vyrozprával, povedal som mu: „Vlastne máte pravdu.“ Zachytil som veľké prekvapenie v jeho očiach: Úspech… po pár minútach priviesť k na svoju ateistickú stranu katolíckeho kňaza… Vysvetlil som mu však hneď aj, ako to myslím: „Máte pravdu. V takého Boha, ako ste ho tu opísali, v takého Boha neverím ani ja. Ani by som nemohol veriť. Veď by to urážalo moju inteligenciu.“

S poznávaním je to tak, že vždy dostávame nejakú prvú informáciu, či skúsenosť a táto je najsilnejšia, je akýmsi základom. A k nej potom pridávame ďalšie informácie, či skúsenosti, ktoré naše poznanie rozvíjajú, obohacujú. Dokonca aj informácia, ktorá mi do toho môjho konceptu nepasuje, aj tá je obohacujúca: Tak toto nie! Ale aj toto odmietnutie patrí do bohatstva môjho poznania.

A čo ak už prvá informácia, ktorú o Bohu dostávame, je deformovaná? A stáva sa to tak často: Boh, ako policajt, ktorý len čaká, kedy urobíme chybu, aby nás potrestal. Alebo Boh ako nejaký dobráčik, deduško, ktorý ani nemôže za to, aký je dobrý a je tu len na to, aby nás chválil, ochraňoval, naprával, čo sme pokazili… Alebo Boh, ako ktosi neprítomný, ktorého čas nastane až po našej smrti, akási životná poistka… A mnoho iných pomýlených predstáv o Bohu je rozšírených…

Pri poznávaní Boha často máme ten problém, že sme až príliš silno presvedčení o správnosti nášho poznania. Vyplýva to z obmedzenosti nášho intelektu a z účinkovania skrytej, ale predsa všade prítomnej pýchy. A aké je to nebezpečné! Život bez viery je chudobný. Ale život s dokrútenou vierou je priamo nebezpečný… aj pre samého veriaceho, ale i pre jeho okolie a svet. O príklady nie je núdza.

Ďalším problémom je, že poznanie pokladáme za čosi definitívne, uzavreté… Predstavte si, akou tragédiou je, keď o nejakom človeku povieme, že ho už poznáme… Napríklad v zlom, povieme: On je už raz taký. A skončili sme s ním, už u nás nemá šancu. Alebo ak to povieme v dobrom: On je taký a taký. A zamilujeme sa do našej predstavy o tom človeku, nie do reálnej osoby… Poznávanie je proces a tento proces má tvoriť živý vzťah… S človekom, ale o to viac v Bohom.

Ako teda na to? Majme dosť pokory nechať sa usvedčiť z omylov, to oslobodzuje a otvára nové perspektívy. Buďme pripravení na prekvapenia, dokonca by sme ich mali aj aktívne vyhľadávať. Zdroje poznania Boha máme v podstate tri: Je to jeho zjavenie – Božie Slovo. Ďalej je to svedectvo tých, ktorí Boha dobre poznajú (alebo ževraj poznajú). No a napokon je to naša vlastná skúsenosť. A aj tu by sme mali byť opatrní, lebo aj to je veľmi komplikovaná záležitosť… Treba vnímať konanie Boha v našom vnútri a v našom živote. Ale pravdivo, nesmieme mu pripisovať niečo, s čím on nemá nič spoločné.

Poznávanie Boha je trvalý proces, ktorý by mal mať popredné miesto v našom živote. Ide o veľmi veľa. Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu pripomína, že práve v tomto spočíva večný život.

máj 242017
 

 

Dnes máme sv. Urbana, ochrancu pred poslednými jarnými mrazmi. Tohto roku však prišli skôr, posledný bol asi na Viktóriu pred dvomi týždňami. V nedeľu však na Slovensko došla mrazivá správa z večného snehu najvyššej hory sveta, Mount Everestu. Po zdolaní južného predvrcholu zahynul slovenský horolezec Vlado Štrba. Hneď som si spomenul ako iný Slovák, Peter Hámor zdolal týždeň predtým, v pondelok 15. mája svoju poslednú, 14. osemtisícovku, Dhaulágirí, čím získal „korunu Himalájí“. Neviem presne, či on sám, alebo niekto z jeho blízkych vtedy povedal, že expedícia bude úspešná, až keď sa vrátia do základného tábora, a úplne zakončená návratom domov. Až potom bude dôvod na oslavu. Hovoriaci vtedy určite netušil, ako tragicky sa táto pravda potvrdí na jeho slovenskom kolegovi.

My dnes oslavujeme ukončenie inej expedície. Muža, ktorý pred 2000 rokmi vystúpil s krížom na Golgotu. Zdolal horu obety vlastného života. Stal sa kráľom lásky, korunovaný tŕním. Dnes si pripomíname, že jeho expedícia bola ukončená návratom domov, do neba. Čo je jeden z prejavov jej úspešnosti a dôvodov na jej oslavu.

Pamätám si, ako sme na jednej pôstnej akadémii, ešte počas štúdií v Bratislave symbolicky nazvali Golgotu najvyššou horou sveta. Bolo to pred 31 rokmi. V tom roku – 1986 Reinhold Messner ako prvý človek na svete zavŕšil zdolávanie osemtisícoviek bez kyslíku. Bol to úžasný počin. Ukázal, že sa to dá. Odvtedy ho nasledovalo trinásť mužov a jedna žena. A verím, že budú ďalší.

Chvála Bohu je ešte viac tých, ktorí uverili Kristovmu počinu lásky a rozhodli sa ho nasledovať. Mnohí ako On obetovali svoj život, boli pre svoju vieru umučení, iní dosiahli hrdinský stupeň lásky a čností. Pričom ich cieľom tiež bol príchod do večného domova, do neba. Sám Kristus ich na to upozornil, keď sa raz jeho učeníci tešili z čiastočných úspechov: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ Jeho odpoveď znela: „Hľa, dal som Vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič Vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“

Myslím, že toto je dôležité posolstvo dnešného sviatku aj pre nás. Uvedomiť si, že kým nie sme v nebi, život sme nevyhrali. Skutočná oslava človeka nie sú príležitostné chvály pri sviatkoch, ba ani chváloreči pri pohrebe. Je to až objatie Otca v nebeskom domove.

Podobne ako na horách, ani v živote nie je ľahké tento cieľ dosiahnuť. Ale je to reálne. Preto Vám i sebe prajem, aby sme raz úspešne zavŕšili expedíciu svojho života na zemi príchodom do nebeského domova.

máj 072017
 

Snívate keď spíte? A pamätáte si o čom? Ja si málo pamätám zo svojich snov, ktoré mám počas spánku. Ale dá sa snívať, aj keď sme hore. Niekto to nazve vznešeným slovom „vízia“. Budiš. Dnešná nedeľa Dobrého pastiera nás pozýva snívať o Cirkvi práve premýšľaním o téme pastiera. Ježiša nazývame Dobrý pastier a poznáme veľa Jeho zobrazení na túto tému. Určite najvzácnejšími zobrazeniami sú tí, ktorí v spoločenstvách cirkvi slúžia ako tí, ktorí majú na starosti druhých. A keďže je cirkev spoločenstvom ľudí, ktorých sme si nie my vybrali, ale nám ich nejakým spôsobom usporiadal a pripravil sám Boh, vždy tu budú napätia a dynamiky, ktoré zvládnuť vyžaduje dobre sa pozerať na Ježiša a učiť sa od neho.

Skôr než si pripomenieme dnešný úvod 10. kapitoly evanjelia sv. Jána, vstúpme do dôležitého kontextu, v ktorom zaznieva. Nadväzuje na príbeh o slepom, ktorý bol uzdravený Ježišom a bol vtedajšími duchovnými pastiermi vyhnaný mimo spoločenstvo, bol exkomunikovaný len preto, že sa svojou novosťou slobody nezmestil do ovčinca, ktorí farizeji vo svojej slepote postavili. Keď evanjelista Ján písal toto evanjelium, už mal sám za sebou on a spoločenstvo kresťanov dôležitú skúsenosť, že boli vylúčení od svojich bratov vo viere – židov, pretože ináč rozumeli Mojžišovmu zákonu, ináč zmyslu chrámu a ináč modlitbe ako vzťahu so živým Bohom, ktorý sa zjavil ako Otec. A keďže oni boli tí, ktorí boli vylúčení, myslím, že mali veľký cit a porozumenie pre tých, ktorí zažívali niečo podobné.

Poďme ale na dnešné evanjelium:

Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.

Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.

Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“Jn 10,1-10

Pre Židov bol vzťah medzi stádom a pastierom veľmi silný obrazom. Bol obrazom vzťahu kráľa a jeho ľudu, a teda Boha a tých, ktorí v neho veria. Obraz Boha ako pastiera zaznieva na pozadí príbehov patriarchov, ktorí boli pastieri počnúc Abrahámom. A tiež Mojžiš, Jozue, Dávid boli povolaní najprv za pastierov, aby potom mohli viesť ľud v Božom mene. Túto úlohu nie vždy zvládali a tak Boh posielal prorokov, ktorí častokrát kritizovali zlých a neverných pastierov napr. Jeremiáš, alebo Ezechiel alebo Zachariáš. A potom si to samozrejme vypili.

Aj Ježišova reč je polemikou s vodcami ľudu. Ukazuje na odlišnosť toho, akým spôsobom on chce viesť svoj ľud a akým spôsobom ho vedú ľudskí vodcovia: on prináša slobodu – oni utláčajú, on dáva lásku a život, oni sa sústreďujú na to, aby získali korisť a držali stádo v otroctve. Pripomína, že vždy tu bude ohrozenie od zlodejov a potrebná múdrosť a opatrnosť. Ale opatrnosť sa nemá premeniť na strach byť zavretí vo svojom ovčinci a jesť obrazne povedané seno – čo je minuloročná vysušená tráva bez chuti. Najmä keď veríme, že tam vonku za ohradou sú zelené pastviny a práve Ježiš je ten, kto nás chce sprevádzať a vyvádzať, aby sme sa sýtili tým, čo prináša život a to nie život hocijaký. Ale život v plnosti. Pobyt v ovčinci nie je cieľom. Cieľom je život v plnosti. V ovčinci sú ovce počas noci a možno vo chvíľach nebezpečenstva a dní, kedy sa nedá vyjsť von. Ak ale veríme, že Ježiš je svetlom sveta a že v ňom sa noc skončila a deň sa priblížil, potom je výzva ísť za hlasom Ježiša – pastiera ešte naliehavejšia a príťažlivejšia. Veď on neprišiel, aby ovce poslúžili jeho záujmom, ale aby im poslúžil On sám. Preto sa snaží spoznať ich po mene. Preto ľudia nie sú pre neho masa, či dav, čo ľahko zvádza k postaveniu sa do pozície: ja som nad a vy ste pod (istý nemenovaný veľkňaz za Ježišových čias nazval svojich veriacich „prekliatym davom“).

Ja nás chcem dnes pozvať, aby sme k opatrnosti a múdrosti pridali aj odvahu nebáť sa vychádzať za hranice nášho ovčinca. A tiež schopnosť vidieť a rozumieť. Prečo farizeji nerozumeli Ježišovi? Lebo boli slepí, oslepení mocou. Moc vždy oslepuje! A krátkozrakosť spôsobuje zaujatosť. Ježiš to vedel a preto ponúka obraz pastiera, ktorý vie v pokore volať na Pána a prosiť o uzdravenie najmä vtedy, keď prestal vidieť cestu po ktorej má za Kristom so svojimi „ovečkami“ kráčať. Ježiš sľúbil, že bude vždy prítomný. Napriek našim nepochopeniam vysvetľuje nám veci znovu a znovu. Nestráca s nami trpezlivosť. Myslím si, že sa teší z ovocia, ktoré priniesol posledný koncil v podobe odvahy vychádzať za hranice, stretať hľadajúcich, byť ústretovými ku vylúčeným a nesnažiť sa rozmnožovať ich počet. Učiť sa tomu, že mať život v plnosti znamená mať život Syna, ktorého Otcom je Boh a všetci ľudia sú bratmi a sestrami. A že to nie je len o tom, čo a koľko toho mám vo svojich rukách, ale najmä o tom, čo máme vo svojom srdci.

Vrátim sa k snu, ktorý snívam o Cirkvi, ktorú vytvárame inšpirovaný snom pápeža Františka. Čítam ho veľmi pútavo v exhortácii Evangelii gaudium – radosť z evanjelia. Hovorí o Cirkvi ktorá vychádza, o pastieroch ktorí páchnu po ovciach, o biskupoch, ktorí niekedy kráčajú popredu, aby ukázali cestu, ale inokedy sú v prostriedku, aby boli každému nablízku, ba dokonca za niektorých okolností kráčajú za ľudom, preto, aby pomohli tým, ktorí zaostali a tiež preto, lebo aj samotné stádo má čuch na hľadanie nových ciest ku zeleným pastvinám. (EG 31) A nechcem len snívať so založenými rukami. Za túto Cirkev sa modlím. Takúto cirkev chcem žiť. Pridáte sa?

máj 062017
 

Bratia a sestry, milí priatelia! Tiež sa Vám stáva, že uveríte nejakému heslu a potom, keď neplatí, ste sklamaní? Ja som veril tomu, že všetko je na webe a že ujo google všetko nájde. A nenašiel. Presnejšie ja som nenašiel jednu informáciu. Chcel som zistiť, či aj tohto roku bude v Moskve 9. mája vojenská prehliadka, ako vlani. Bola veľkolepá. Celkom som sa na nej pobavil, zaspomínal na časy základnej vojenskej služby, pozrel množstvo techniky, len ten traktor mi tam chýbal. Tak som chcel vedieť, či tam tohto roku náhodou nebude. Je síce zo sovietskych čias, ale podľa rádia Jerevan to bola „iná multifunkčná zbraň“. Vy starší si asi pamätáte správu, ako na sovietsko-čínskych hraniciach pokojne oral sovietsky traktor, ktorý napadli čínski agresori. Traktor streľbu opätoval, nepriateľa zlikvidoval a odletel na základňu…

Uvažujúc o evanjeliu, ktoré sme pred chvíľkou počuli, ale aj jeho pokračovaní, kde Ježiš o sebe hovorí, že je dobrý pastier, sa mi zdá, že náš líder, Kristus, je v tomto podobenstve tiež nejako multifunkčný. Najskôr sa zdá, že je v obraze ovčinca vrátnikom, potom jasne hovorí že je bránou a neskôr vyhlási, že je pastierom!

Tak ako to vlastne je?

Myslím, že podobne ako s tým traktorom. Pre nás, ktorí sme dané časy prežili a boli svedkami boľševickej propagandy, sú veci zrozumiteľné. Tí mladší ich však nechápu a potrebujú vysvetlenie. Pri Ježišovi sa však jedná o vzdialenejšie časy, ktoré nikto z nás nezažil. Vysvetlenie teda potrebujeme všetci. Vďaka biblickej archeológii a porovnávaniu života v tej dobe s inými krajinami máme podľa exegétov akú – takú šancu veci si predstaviť.

Poďme teda k budovaniu košiara pre ovce, alebo ako hovorí vznešenejší biblický slovník, ovčinca. Palestínski pastieri pred dvetisíc rokmi nepoznali elektrický oplôtok, ani železné pletivo, alebo iný priemyselný plot vyrobený mimo ich prostredia. Tam, kde pásli boli rôzne kríky, nízke dreviny, väčšinou nepríjemne pichľavé, ktoré vysekávali a z nich robili ohradu pre ovce. Bol to relatívne rýchly proces. Na miesto, ktorým do tejto ohrady ovce vohnali buď založili ďalšie kriaky, alebo v tomto otvore, najmä v noci, spal sám pastier. Klimatické podmienky a zvyk mu to umožňovali. A tak bol pastier i bránou, či vrátnikom. Toľko k obrazu.

A teraz k odkazu. Ten pochopíme, keď si uvedomíme jeho zarámovanie. Ježišovej reči o ovčinci a pastierovi, predchádza príbeh o uzdravení slepého od narodenia. Čítali sme ho pred 6 týždňami, na 4. pôstnu nedeľu. Končil predvolaním uzdraveného pred farizejov. Pred najnábožnejších vodcov, teda duchovných pastierov ľudu. Tí jednoznačne deklarovali, že Ježiš, ktorý ho uzdravil, je hriešnik. Uzdravený ho však bráni a svoju reč končí takto: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší… Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Odpoveď na tento argument znela: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?“ A vyhnali ho von.

Po tomto súde Ježiš vyhľadá uzdraveného a predstaví sa mu. Mimo iného hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“. Keď to začuli farizeji, opýtali sa ho: „Sme azda aj my slepí?“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte – vidíme. A tak váš hriech ostáva.“ Tu končí rám a začína obraz.

Hneď za týmito slovami Ježiš hovorí to, čo sme dnes počuli: „Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec. A keď nepochopili, zdôrazňuje: „Ja som brána k ovciam“. Neskôr hovorí že je dobrý pastier a odvoláva sa na svojho Otca, Boha. Z čoho je jasné nielen to že oni, farizeji, duchovní otcovia národa, sú zlodeji a zbojníci. Ježiš tu vlastne deklaruje založenie nohého náboženstva. Svojho náboženstva – kresťanstva. A vyhlasuje ho za to najlepšie pre človeka. On, Boží Syn, prišiel, aby sme mali plnosť života: „aby mali život a aby ho mali hojnejšie“.

Po tejto reči, po obraze, evanjelista sv. Ján znovu rámuje. Vracia sa k znameniu uzdravenia slepého: Pre tieto slová znova nastala medzi Židmi roztržka. Mnohí z nich hovorili: Je posadnutý zlým duchom a šalie: Čo ho počúvate?! Iní namietali: „To nie sú reči posadnutého zlým duchom. Vari môže zlý duch otvárať oči slepým?“

Takýto je rám obrazu, podobenstva o Dobrom pastierovi.

A čo býva za rámom zvonku? Stena, realita, súčasnosť. A tak je to aj v tomto prípade. Spomínaná roztržka je tu totiž dodnes. Nielen medzi Židmi, z ktorých mnohí Krista prijali a mnohí nie, ale aj medzi ostatnými ľuďmi na celom svete. Cítime ju a máme s ňou svoju skúsenosť. Ak sme Kristove „ovce“, teda ak v ňom nachádzame spásu, spája nás to s ostatnými z tohto ovčinca. Na druhej strane viera v Ježiša nás stavia do pozície vidiacich svet inak, ako naše okolie. Otvára nám oči duchovného zraku. Pričom tí okolo si naopak myslia, že oni vidia svet reálne a my sme slepí.

Niekedy aj sme, ale prosíme Krista, aby nás uzdravil, aby sme videli. A toto je veľmi dôležitý postoj. Lebo z celého kontextu obrazu i rámu vyplýva, že najväčšia slepota pramení z pýchy. Najviac mimo je ten, kto si je istý svojou pravdou. To je zlodej pravdy, jej privatizér. Zbojník, ktorý nechce počúvať Boží hlas a svoj pohľad často predkladá, ba nanucuje iným.

Áno, je to aj o nás, o kresťanoch, aj o súčasných duchovných pastieroch. Aj my sme slepí, najmä vtedy, keď si myslíme, že všetkému rozumieme a správne vidíme.

Ako často napríklad povieme: toto sme si nezaslúžili! Nízke dôchodky, zlú ekonomickú situáciu, nespravodlivosti… a nebodaj nás postihne choroba, či iné nešťastie, havária, tragédia, smrť blízkeho človeka. Za čo?! – pýtame sa. Veď som nič zlé neurobil, nikomu neublížil. Veď som chcela všetkým len dobre… Ako často naša viera končí pri našich problémoch, či našich predstavách o Božej odmene a Božom treste. Ak sa rozchádzajú s tým, čo vidíme, počujeme, či dokonca prežívame, tak potom sa pýtame: o čom je Boh, načo je? Je vôbec?

Asi nie je. Vlastne určite nie je! Nie je taký, akého ho chceme mať. To zdôraznil apoštol Peter v dnešnom druhom čítaní: „Milovaní, ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom. Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás… on sa nedopustil hriechu…“ Milosť, nie trest! Ako ďaleko sme od tohto zmýšľania…

Otázka je, či chceme ostať v tom svojom, tvrdiac, že my vidíme veci lepšie, alebo chceme prijať Ježišovo uzdravenie z duchovnej slepoty. Kiežby o nás platila posledná veta z tohto čítania: „Veď ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste sa vrátili k pastierovi a biskupovi svojich duší. Jeho rany Vás uzdravili.“

Rany, Kristove rany, jeho kríž! Nie armáda, zbrane, ani informačné technológie. To čo chýba k naplneniu nášho života je skutočné kresťanstvo, živá viera.

Prosme za ňu dnes pre seba, i pre našich duchovných pastierov. Amen.

apr 262017
 

Ako ste sviatkovali? Bola tohoročná Veľká noc pre vás krásna, jedinečná, nezabudnuteľná, plná silných emócií? A vôbec, sú emócie v náboženskom živote potrebné?

Určite áno. Ak má byť vera autentická, má a musí zasahovať celého človeka so všetkými jeho mohutnosťami (teda rozumom, vôľou a citmi). Viera musí byť rozumná, ináč by bola nedôstojná človeka (a práve v dnešnej dobe vidíme v tomto veľký problém, že mnohí ľudia majú veľa dobrej vôle a tak málo poznania a nevyvíja sa to dobre…). Zaangažovanie vôle je v živote človeka tiež veľmi dôležité, musíme byť motivovaní a ísť za dobrom, ktoré sme spoznali… Nie menej dôležité sú však aj emócie. Len to, čo nás dokáže nadchnúť, sa stáva pre nás príťažlivým. To, čo je sprevádzané silnými emóciami sa zapisuje hlboko do našej pamäte. Autentická viera nesmie byť chladná, suchá…

Dnešné evanjelium je plné silných emócií.

Na začiatku príbehu emauzských učeníkov sa stretáme s intenzívne prežívanými negatívnymi emóciami: Sklamanie, frustrácia, chvíľami určite i hnev, smútok… Kto z nás by tieto pocity nepoznal? Príležitostne ich zažívame všetci. A prežívame ich veľmi hlboko… Ako sa príbeh vyvíja, menia sa aj emócie. Prichádza zvedavosť. Zadosťučinenie z pochopenia, prijatia, uspokojenie z nového poznania… A napokon keď sa im otvárajú oči a spoznávajú Zmŕtvychvstalého, nastáva neovládateľná explózia pozitívnych pocitov: radosť, úľava, nadšenie.

Jeruzalem tých dní bol plný emócií. Nie všetci ich však prežívali rovnako intenzívne. Mnohí – vlastne zrejme väčšina z ľudí – ostali ľahostajnými voči tomu, čo sa tam dialo. Tí, ktorí v príbehu vystupovali ako diváci, boli citovo zaangažovaní len podľa schopnosti ich empatie. Čím však niekto viac investoval do vzťahu s Ježišom, tým intenzívnejšie všetko s Ježišom prežíval. V zlom, i v dobrom…

Tu môžeme nájsť odpoveď na otázku, prečo je v našich kostoloch tak málo nadšenia, prečo sme takí chladní, suchí, prečo nám chýba zápal. Ak je pre niekoho viera len niečím okrajovým, ak je len akousi poistkou, že ak po smrti predsa len čosi existuje, tak aby som nedopadol zle, potom takáto viera nebude vyvolávať silné emócie. Ak však niekto do vzťahu s Ježišom investoval veľa, ak je tento vzťah cieľom i náplňou mojej existencie, potom sa ma budú osudy Božieho kraľovania vo mne a okolo mňa dotýkať veľmi silno. V dobrom i v zlom. Ak sa nebude dariť, budem moc trpieť, ak to pôjde dobre, budem sa intenzívne radovať. Je to ako s priateľstvom: ak je povrchné, netrápim sa, ak sa rozpadne. Ak je však vzťah hlboký, ak je to láska, rozpad takého priateľstva ma zlomí, jeho rast ma však teší.

Emauzskí učeníci to zrejme s Ježišom mysleli veľmi vážne, veľa pre neho opustili, veľa s ním zažili, silno v neho verili. A aký silný bol ich smútok po jeho porážke, sklamanie, bolesť, frustrácia. Ale len keď dokázali takto silno trpieť, boli schopní sa potom tak moc radovať a získať taký zápal, že necítili únavu a boli tak šťastní, že nevládali ani len jednu noc ponechať si to iba sami pre seba.

Určite nie je náhodou, že nám príbeh emauzských učeníkov svojou štruktúrou veľmi silno pripomína naše slávenie svätej omše. Stretajú Ježiša na svojej životnej ceste, plní toho, čo prežívajú… On sa venuje ich pocitom, potom s nimi preberá sväté Písmo, kde nachádzajú spolu kľúč k správnej interpretácii toho, čo prežívajú, potom ho spoznávajú pri lámaní chleba a napokon odchádzajú s novou misiou.

Zaujímavý je detail, že ho spoznali pri „lámaní chleba“, tomto tak bežnom, no i dôvernom úkone. Koľko krát predtým už s ním museli stolovať, keď sa im to tak vrylo do pamäti… Trochu mi to pripomína situácie, s ktorými sa stretáme my kňazi pomerne často: Prídeme k chorému, ktorý je na tom zle, trpí fyzicky, alebo je mentálne už tak zoslabnutý, že nespoznáva ani svojich najbližších, a my sa začneme pri ňom modliť, odrazu sa mu vracia pamäť, oči sa mu rozžiaria šťastím a rozligocú slzami a pridáva sa k modlitbe… Je to dojímavé uvedomiť si, čo všetko za tým je, čo všetko a ako silno musel ten človek vo svojom životnom príbehu prežiť v modlitbách… Takéto situácie zažívame my kňazi pomerne často. Áno. Ale oveľa častejšie zažívame, že nám ľudia, najmä mladí ľudia hovoria, že omša ich nebaví, že im to nič nedáva, že je to pre nich nuda, že sa tam vždy opakuje to isté dokola… dokonca i tými istými slovami…

Rád na to odpovedám týmto prirovnaním: Predstavte si rodinu – muž, ktorý má rád futbal a rád si pozerá zápasy aj v televízii. Jeho žena, ktorá k tomu nemá žiaden vzťah mu povie: „Ako môžeš toľké hodiny presedieť pred futbalom? Veď to je absolútna nuda, stále to isté – jedna lopta, 22 hráčov, rozhodcovia… a len sa naháňajú po trávniku…“ Muž, ktorý futbal miluje, jej povie: „Nerozumieš tomu… Áno, vonkajšie veci sú síce vždy tie isté, ihrisko, lopta, hráči, rozhodcovia, pravidlá – inak by to nebol futbal, ale každý jeden zápas je iný… hrajú iné mužstvá, v inej situácii v lige, každý zápas sa inak vyvíja… A keby skončil hoci aj úplne bez gólov, aj tak to môže byť pekný zápas, veľmi zaujímavý, poriadna dráma.“  A podobne je to aj so svätou omšou. Tie vonkajšie veci sú vždy tie isté, opakujú sa, ináč by to nebola omša. Ale my sme vždy iní a rieši sa tam vždy iná životná situácia. Kto tomu rozumie, miluje omšu a naučil sa ju aktívne prežívať, nikdy sa na nej nebude nudiť.

O tom, ako aktívne prežívať omšu by sa dalo rozprávať celé hodiny. Skúsme spomenúť len niekoľko momentov. Na začiatku je obrad zmierenia. Človek rieši svoju vinu, mala by to byť chvíľa zmierenia s ľuďmi i Bohom. Vo chvíli by sme si mali uvedomiť zlobu nášho hriechu, škody, čo spôsobil. A čím konkrétnejšie. A túžbu po odpustení by sme mali prežiť tiež čo najintenzívnejšie. A prosiť… To nie je maličkosť. Potom spolu spievame oslavnú pieseň, čím väčšiu radosť z odpustenia máme, tým vrúcnejšie spievame. Potom počúvame Božie Slovo – čítania a ich vysvetlenie. Chce to veľa dobrej vôle a sústredenosť, aby to každý počúval ako osobné posolstvo pre seba. Odpovedá sa vyznaním viery.

Portom sa prinášajú obetné dary. Fyzicky sa prináša chlieb a víno, duchovne prinášame sami seba, svoju životnú situáciu, dobré skutky, kríže, túžby… veď je to jeho i naša obeta… Do kalicha sa nalieva víno a pár kvapiek vody. Víno symbolizuje Kristov podiel, tá trocha vody je to, čo ponúkame my. A dobré je vyvinúť duchovnú aktivitu a vedome ponúknuť to, s čím prichádzam ja. Potom sa dary premieňajú a prichádza živý Boh vo sviatosti. Klaniame sa mu. Potom sa kňaz modlí za dôležité veci a my sa k tej modlitbe pridávame. Modlíme sa za mŕtvych – a ja tam v duchu môžem spomenúť mojich mŕtvych, veď kto ich prinesie na oltár, ak nie ja… A za živých… za toľkých by som sa mal modliť. A pridáva moju túžbu po tých dobrých veciach, tu túžbu, ktorej som ja schopný.. Je to ako by sme spoločne dúchali do pahreby, aby boli uhlíky žeravé a plameň sa rozhorel… a tým, že sa modlím osobne za to, za čo sa modlí Cirkev sa s ňou v duchu synchronizujem, učím sa, po čom by som mal túžiť, upravujem si svoje priority… A potom ide prijímanie… nikdy a nikde v tomto univerze sa nemôžem spojiť s Bohom tak intenzívne, ako vo svätom prijímaní – ak sa dá skutočnom, ak nie aspoň duchovnom. A pritom sa modlím spevom s ostatnými. A potom sme požehnaním vyslaní späť do života. Z každej omše by sme sa mali vracať ako emauzskí učeníci – tí istí, ale premenení.

Takto prežitá svätá omša je veľmi akčná, nemôže byť nudou. Musíme sa jaj však zúčastniť aktívne, nie len ako diváci, či dokonca ako niekto, kto si len trpiac „plní povinnosť nedeľnej omše“.

Všetci poznáme vážne Ježišove slová, ktoré opakovane a vo viacerých variáciách povedal o pokrme svojho tela: „Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ Dnešné naše stretnutie z emauzskými nám pripomína, aká dôležitá pre život kresťana je svätá omša, pri ktorej „vzniká“ tento chlieb. Je akýmsi centrom nášho duchovného života, kde sa opakovane spracováva naša minulosť, sprítomňuje sa spása a otvára sa nám budúcnosť. Je to akoby naše jedenie, či dýchanie, ktoré potrebujeme k životu.

Učme sa jej rozumieť, hoci je tajomstvom, učme sa ju úprimne milovať a aktívne prežívať.

apr 152017
 

Počas zimy som navštívil jednu rodinu s malými deťmi. Pekný byt, síce skromne, ale moderne zariadený a vzhľadom k veku detí aj relatívny poriadok. A jedna vec, ktorá mi pripomenula detstvo. Deti mali vo svojej izbe na stoličkách pripravený odev. „To je na ráno – vysvetľovala mi mamička – to si oblečú“. Okrem detstva, kedy sme to robili doma podobne, som si spomenul i na Základnú vojenskú službu. Tam sme mali na stoličke pri posteli zložené maskáče. Ak sa nemýlim, tak to bol odev vzor 60. Musel byť po ruke mimo skrine, aby sme sa v prípade poplachu rýchlo obliekli. Veď v takom prípade bolo treba v priebehu pár minút oblečený s plnou poľnou stáť na nástupišti. Po čase som si všimol, že istý kolega tam mal niečo iné. Keďže bol v pozícii, keď mu nikto nekontroloval skrinku, či tam má odev poukladaný do „komínkov“, onen poplachový odev mal v skrini na vešiaku. Uložený na rýchle oblečenie. Košeľu mal napríklad v bunde, aby naraz vkĺzol do obidvoch. A naozaj, keď to pískli, bol rýchlejší, ako my.

Na uloženie šiat som si spomenul už pred dvomi týždňami, keď sme s Mirkom Klimantom uvažovali o Lazárovom vzkriesení. On vtedy hovoril o rozdiele medzi ním a Ježišovým zmŕtvychvstaním, ktoré dnes oslavujeme. Mimo iného upozornil na plachty. Lazár ich mal na sebe, bol nimi ovinutý. Židia totiž v tom čase nepoužívali truhly ako my, ale mŕtvolu položili do hrobu v plachtách. Ján vo svojom evanjeliu, ktoré sme čítali, tiež spomína plachty. Tie, v ktorých bol do hrobu uložený Ježiš. Ostali v hrobe, na mieste, kde bolo Ježišovo telo uložené: Ján píše, že Peter prvý „videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ Potom vošiel do hrobu aj on. „A videl, i uveril“ – píše o sebe samom.

Čo videl, že uveril? Ako tam tie plachty boli položené. Ja som si myslel, že boli pekne poskladané, čo vylučovalo ukradnutie tela. V tom prípade by totiž boli rozhádzané, alebo by tam neboli. Mirka však oslovil výklad vychádzajúci z gréckeho originálu, podľa ktorého položené neznamenalo zložené do komínkov, ale skôr spľasnuté. Položené, ako v nich telo ležalo. Len telo z nich nejakým spôsobom „zmizlo“.

Nuž nikto z nás nevie, akým spôsobom Ježišovo zmŕtvychvstanie prebehlo, ale spôsob „položenia“ plachiet pravdepodobne Jána hneď presvedčil o tom, že tu išlo o niečo mimoriadne, nadprirodzené. Pána neodniesli, ako znela prvá domnienka Márie Magdalény. To nebolo dielo ľudí. Ak tu Ježišovo telo nie je, znamená to Boží zásah, teda že Ježiš žije.

Otázka je, či plachty tak oslovili aj Petra. Myslím, že asi nie. Prečo? Lebo Lukáš spomína, že keď sa Emauzskí učeníci vrátili do Jeruzalema, „tam našli zhromaždených jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“

Jánovi nie, nebolo treba. On už uveril. Bol totiž pri niekom, komu sa Ježiš tiež nemusel zjaviť, lebo nestratil vieru. Ak si pamätáte, pred tromi rokmi, na vigíliu, sme hovorili komu… Panne Márii.

Podľa všetkých ukazovateľov, ktoré nám evanjelia dávajú a tiež podľa väčšiny teológov Mária pod krížom verila, že sa deje Otcova a Ježišova vôľa, že ide o Boží plán spásy. Toto je poslanie jej Syna. On to chce takto, má to v rukách. Hovoril som vtedy, že Mária sa v tomto smere po Ježišovom pochovaní podobá trénerovi atléta, ktorý po hodinách maximálneho výkonu dobehol do cieľa a potrebuje sa vydýchať. Ešte si to nevie vychutnať, je na smrť unavený, ale je víťaz. Aj keď medaila ešte len príde. Mária je po prežívaní zápasu so zomierajúcim synom, po tom, ako držala v rukách jeho mŕtve telo a bola pri jeho pochovaní, spolu s ním unavená na smrť, akoby mŕtva. Tiež si toto víťazstvo Božej, ale aj svojej lásky ešte nevychutnáva. Ale vie, išlo o víťazstvo.

Pričom tento fakt zo všetkých žijúcich na zemi vnímala asi len ona. Ostatní ho začali chápať až keď vstal z mŕtvych. Podľa obrazu spomenutého atléta až keď vystúpil na stupienok víťaza a prebral zlatú medailu. Mária nemusela čakať na tento okamžik slávy. Pravdepodobne aj preto evanjelisti vôbec nespomínajú, žeby sa Ježiš po vzkriesení zjavil svojej matke. V podstate to nebolo potrebné. Ona tie dve noci a sobotný deň neprežila v zúfalstve a bolestivom strachu ako väčšina Ježišových učeníkov. Ona v pokoji čakala, ako tento príbeh vykúpenia bude pokračovať ďalej. Veď povedala Bohu na všetko čo bude svoje ÁNO!

V pokoji, ale asi nie v úplnej samote. Veď v piatok ju ešte na kríži zveril Ježiš milovanému učeníkovi. A ten, ako sám poznamenáva „si ju od tej hodiny vzal k sebe“. A o čom inom mohli v tej chvíli, v tom čase debatovať ak nie o Ježišovi a o Božom pláne spásy. O svojich predstavách, ale aj o realite a jej chápaní. Myslím, že vďaka Márii bol Ján pripravený uveriť. Vlastne uveril v to, čo mu Mária hovorila, že víťazom tohto zápasu je jej syn. Vďaka Márii bol teda Ján na Veľkonočné ráno pripravený oveľa lepšie, ako ostatní učeníci, aj Peter.

Zdá sa mi, že toto môže byť jeden z odkazov tohtoročnej Veľkej noci aj pre nás. Najmä v tomto roku 100 výročia fatimských zjavení. Mária nám môže a chce pomôcť lepšie pochopiť Boží plán. Dielo vykúpenia, ale aj Jeho plán s nami, veď je aj našou matkou. Alebo inak vyjadrené – Máriina prítomnosť vytvára atmosféru na lepšie prijatie Krista. Disponuje nás chápať a milovať.

Pre ilustráciu malá skúsenosť môjho kolegu Martina Sebíňa, ktorý bol 16 rokov misionárom v Rusku. V Nerjungri, v Jakutskej oblasti, mal k dispozícii len malý byt v paneláku. V jednej izbe počas týždňa väčšinou sám a v nedeľu s pár veriacimi slávil sv. omšu. „Nebolo to jednoduché – hovorí – prehodiť výhybku a zrazu ten priestor, ktorý som obýva,l zmeniť na posvätný. Mal som pár vecí, ktorými som to deklaroval, obrazy, kríž, sviece… ale najviac pomohol ruženec. Keď sa ľudia začali modliť, menila sa aj atmosféra v miestnosti a dobre sa mi slúžilo.“ Mária vytvorila atmosféru pre prijatie Krista.

Mária nám proste ako maminka pripravuje odev, ktorý si Ján v oné veľkonočné ráno obliekol, aby bol schopný uveriť. Pripravuje ho aj nám, veď cez neho sme ju dostali za mamu aj my. Možno nám to chystá na stoličku, možno do skrine, aby sme boli rýchlejší. Tak či onak nás to, čo nám odporúča disponuje otvoriť sa jej synovi. Tak prečo to nevyužiť?