Človek je medzi ostatnými tvormi tejto planéty výnimočný aj tým, že okrem všedných dní potrebuje aj dni sviatočné. Pre zvieratká sú dni viac menej rovnaké – hľadaním potravy, bojom o prežitie a rozmnoženie  zachovanie rodu. Človek však potrebuje aj niečo viac. Boh nás pozná a rešpektuje a dostali sme to dokonca aj vo forme príkazu o svätení sviatočného dňa. Dnešné evanjelium nás konfrontuje s otázkou slávenia dňa sviatku v živote kresťana.

Pre lepšie pochopenie situácie z práve počutého evanjelia skúsme sa najskôr pozrieť na iný príbeh, ktorý nám je veľmi známy. Jeden z farizejov, učiteľ zákona, sa raz opýtal Ježiša, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ V čom spočívala zákernosť tejto otázky? Podľa talianskeho biblistu Fernarda Armelliniho sa táto otázka podobá otázke policajta, ktorý vás zastaví po tom, čo vám nameral prekročenie rýchlosti a pýta sa vás: „Dobrý deň, pán vodič, viete, akou rýchlosťou je dovolené ísť po tejto ceste?“ Nepýta sa to preto, že by to sám nevedel. Ale keď odpoviete vy, hneď vám položí ďalšiu otázku: „Keď to teda viete, prečo ste išli rýchlejšie?“ Keď sa znalec zákona, vyslaný ostatnými farizejmi pýta Ježiša, ktoré prikázanie je najväčšie, zrejme čakal, že Ježiš odpovie: Najdôležitejší je príkaz o sabate, o dodržiavaní soboty. Veď dôležitosť tohto príkazu potvrdzuje celá starozákonná tradícia. Podľa rabínov to bolo tak dôležité prikázanie, že sa mu podľa knihy Genesis podriadil dokonca aj sám Pán Boh, keď v siedmy deň stvorenia nepracoval a odpočíval… Po Ježišovej odpovedi by zrejme hneď nasledovala námietka: „Keď je to najdôležitejšie prikázanie, prečo ho teda nedodržiavaš?“ Ale Ježiš múdro odpovedal, že je niečo ešte dôležitejšie, ako je sabat, niečo, čo dokáže sabat urobiť ozajstným sabatom, teda láska.

A ešte jednu príhodu z evanjelia chcem spomenúť, ktorá nám osvetlí dnešný príbeh. Spomínate si, čo povedal Ježiš na otázku  o možnosti prepustenia manželky, teda rozvodu? Namietali mu, že dokonca aj Mojžiš to dovolil. Ale Ježiš zareagoval: …Pre tvrdosť vášho srdca vám to dovolil… a… Na počiatku to tak nebolo! To, ako to Boh myslel s nami vo svojej láske pôvodne, kým sme to nedokrútili našou neverou, to je pre nás ideál, o ktorý sa treba snažiť. Hoci sa snáď máme naozaj radi – každý sám seba, ale pri všetkej tej sebaláske nie sme schopní pre nás vymyslieť nič lepšie, ako vymyslel Boh.

Ježiš, ktorý sám o sebe hovorí, že neprišiel zrušiť zákon, ale ho naplniť… On nebol nejakým lacným rebelom.

A vedie nás k tomu, aby sme chápali nielen literu zákona, ale aj ducha.

Sväté Písmo Starého zákona, keď kládlo na srdce izraelitom povinnosť zachovávať sobotu, odvolávalo sa na dve zdôvodnenia. Pôvodné, staršie sa vracalo k správe o stvorení  sveta, ako Boh do šesť dní všetko dokončil a na siedmy odpočíval. My sa máme k nemu pridať. Neskoršia tradícia sa odvoláva na zázračné vyslobodenia z Egypta a zdôrazňuje viac sociálny aspekt sabatu: veriaci má nepracovať a dopriať to aj svojim podriadeným a otrokom.

Kresťania pôvodne svätili aj posledný deň v týždni – sobotu, aj prvý deň – nedeľu. Neskôr sa dňom Pána pre veriacich stala výlučne nedeľa, nakoľko spája aj aspekt vyslobodenia – Ježišovo víťazstvo nad smrťou, aj aspekt nového začiatku, nového stvorenia, ktoré má byť zavŕšené večným sabatom.

Pozrime sa na to bližšie. Na počiatku sveta po dokončení stvorenia vládla všade harmónia, poriadok, láska… A v siedmy deň sa Boh spolu s tvorstvom venoval obdivu dokonalosti stvorenia a radosti z harmónie…  Vo svete, ktorý sme zdedili a ktorý sme i sami dokomplikovali, táto harmónia vôbec nie je samozrejmosťou. Ničíme prírodu, kazíme si vzťahy a ubližujeme aj sami sebe. A Boh sa nám tak stáva vzdialeným, necítime ho, nevnímame, často ani nehľadáme, dokážeme žiť, ako keby ho nebolo. Vytvárame si ilúziu, že Boha nepotrebujeme – šťastie si zariadime našou šikovnosťou, a aj si ho poistíme… Preto jeden deň v týždni, venovaný Bohu, potrebujeme my sami, nepotrebuje ho on. My sa máme naučiť Boha spoznávať, stretávať a dávať mu náležitý priestor v našom živote. V starostiach a radostiach každodennosti sa nám to celkom nedarí. Nedeľa je tu na to, aby sme sa približovali k Bohom zamýšľanej harmónii.

Nielen Boha strácame, ale ľahko strácame aj človeka. Podporovaní modernou technikou a štýlom života odrazu človek človeka akoby nepotreboval. Ale je to tragický omyl. Len vo vzťahoch sa človek poľudšťuje a len cez lásku k človekovi sa blížime k Bohu. Preto naša nedeľa má mať aj tento sociálny rozmer: naprávať a kultivovať medziľudské vzťahy… napr. byť s rodinou, stretnúť v kostole tých, s ktorými nás spája spoločná viera, navštíviť chorých, opustených, priateľov…

Nedávno som spoznal ženu, veľmi úspešnú podnikateľku, ktorá pravidelne prichádza do jedného sociálneho zariadenia pre bezdomovcov, kde strávi niekoľko dní a pomáha s tým, čo treba. Je to vzácna služba, lebo keď ona príde zvonka, tak vníma aj veci, ktoré síce nie sú celkom v poriadku, ale všetci si na ne už zvykli. Skrášľuje, vylepšuje… Všimol som si, že ona na to zariadenie a jeho obyvateľov myslí aj vtedy, keď je už doma… rozmýšľa a svoje myšlienky premieňa na užitočné nápady a návrhy… Môžem povedať, že to robí s autentickou láskou. Lebo podľa mňa láska bez fantázie nie je celkom láskou. Milujúci sa neobmedzí len na :toto musím a toto už nesmiem…, ale celkom spontánne premýšľa o milovanom a aktívne sa zaujíma, čo mu vadí a tiež čo ho teší, čo má rád, čo ešte pre neho môže urobiť…

V evanjeliu sme stretli Ježiša takého, na akého nie sme zvyknutí. Doslova sa píše o jeho hneve a smútku. Ak ho naozaj chceme milovať, mali by sme sa zaujímať, čo to je, na čo je tak neobyčajne citlivý, aby sme sa tomu mohli vyhýbať.

To, čo mu naozaj vadí, je tvrdosť srdca. Vyčíta to ľuďom tak veľmi nábožným, ktorí však boli Bohu vnútorne vzdialení. Pre nich bolo prioritou splniť prikázanie, nie prinášanie lásky, poriadku a harmónie do sveta.

Nedeľa je pre kresťana nie len prikázaným dňom, ale aj obrovským Božím darom a šancou.