máj 112018
 

Pred 7. veľkonočnou nedeľou na slávnosť Nanebovystúpenia Pána sme si pripomenuli, že Ježiš keď odchádzal k Otcovi, dal svojej cirkvi jedno veľké poslanie: Ísť do celého sveta a ohlasovať evanjelium všetkým. Tak sme to počúvali v evanjeliu sv. Marka. Ohlasovanie evanjelia je vlastne zmyslom toho prečo tu Cirkev je. Je to jej podstatnou výzvou. Keby sme sa ako cirkev iba uzavreli do seba a chránili si svoj „status quo“ spreneverili by sme sa tomu, prečo vlastne tu sme. To je často skloňované aj v dokumentoch cirkvi o evanjelizácii, či už v apoštolskej exhortácii: Evangelii nuntiandi pápeža Pavla VI, alebo iné pripomínajú, že ohlasovanie je potrebné, jedinečné a nemožno ho ničím nahradiť. Určite je treba zostať verným obsahu – teda pravde. Ale aj si uvedomovať výzvu podávať obsah vzhľadom na okolnosti, ktoré nás obklopujú. Oni nám ponúkajú rozličné častokrát nové možnosti a pozývajú nás hľadať nové formy ohlasovania.
V Božom slove dnešnej nedele už v 1. čítaní hovorí sv. Peter o jednom rozmere ohlasovania evanjelia, ktorý zdá sa vždy bude prítomný medzi nami, ktorí sme Ježišovými učeníkmi: o spreneverení sa voči tejto službe. Spomína Judáša a jeho smutný príbeh, ako aj voľbu nového apoštola.

V tých dňoch vstal Peter uprostred bratov bolo tam zhromaždených asi stodvadsať ľudí a povedal: „Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi, ktorý bol vodcom tých, čo zajali Ježiša; patril do nášho počtu a dostal podiel na tej istej službe. Lebo v knihe Žalmov je napísané: ‚Jeho úrad nech prevezme iný. A tak postavili dvoch: Jozefa, ktorý sa volal Barsabáš, s prímením Justus, a Mateja. A modlili sa: „Pane, ty poznáš srdcia všetkých ľudí; ukáž, ktorého z týchto dvoch si si vyvolil, aby zaujal miesto v tejto službe a apoštoláte, ktorým sa Judáš spreneveril, aby odišiel na svoje miesto.“ Potom im dali lósy a lós padol na Mateja. I pripočítali ho k jedenástim apoštolom.                     Sk 1, 15-17; 20a; 23-26

Apoštoli vedomí si veľkej výzvy ísť do celého sveta, rozumeli svojej situácii tak, že sa cítili oslabení. Nielen o Ježiša, ktorý vystúpil do neba, ale aj o jedného člena, ktorý bol z ich počtu. A tak sa rozhodli to riešiť ešte pred Turícami. Priviedlo ich to ku voľbe Mateja, ktorý bol pripočítaní ku jedenástim apoštolom. Len tak premýšľam o tom, ako by postupovali po Turícach? Možno by boli počkali na doplnenie svojho zboru „zhora“ ako sa to neskôr prihodilo celkom nečakaným a nepredvídateľným spôsobom. Kto by kedy čakal, že síce veľmi vzdelaný človek, ktorý študoval u najlepších učiteľov, bol pôvodom Žid, poznal zákon ale mal aj rímske občianstvo Šavol z Tarzu, na počiatku úhlavný nepriateľ nasledovníkov Cesty bude „vybraný“. Máme tu teda ďalšieho nie malého „hráča“ ktorý vstúpil do ohlasovania radostnej zvesti. A vieme, že vďaka nemu sa Kristovo posolstvo a Ježiš sám stal známym ďaleko za hranicami Jeruzalema, Judei či Samárie. Naozaj, sv. Pavol, Kristov apoštol, šiel až na samý kraj sveta. A až do samého stredu sveta, ktorým bolo mesto Rím za čias cisára Neróna značne zdecimované jeho šialeným spôsobom vládnutia. Tam sv. Pavol položil svoj život za Krista, v roku 67 bol sťatý mečom.
V posolstve pápeža Františka ku dňu prostriedkov spoločenskej komunikácie pre rok 2018 sa spomínajú 2 témy: falošné správa – tzv. „fake news“ a žurnalistika pokoja. Slovo „fake“ som sa naučil používať od mladých ľudí. Je to dnes obľúbené vyjadrenie keď niečo nie je ako má byť. Keď sa to len podobá tomu, čo to má byť. A myslím, že pápež František to výborne uchopil, keď píše že: „V kontexte čoraz rýchlejšej komunikácie a v rámci digitálneho systému pozorujeme fenomén „falošných správ“ tzv. fake news.“ A pokračuje ďalej: Týmto termínom sa označujú falošné informácie, založené na neexistujúcich alebo skreslených dátach, ktoré sú zamerané na oklamanie či dokonca manipuláciu s adresátmi. Môžu byť šírené cielene, s úmyslom ovplyvniť politické rozhodnutia či podporiť ekonomické zisky. Tragédia dezinformácií spočíva v zdiskreditovaní druhého, v jeho predstavení ako nepriateľa, ba až v jeho démonizácii.
Pápež nám pripomína našu zodpovednosť za hľadanie pravdy, aby sme sa (často aj nedobrovoľne) sami nestali šíriteľmi dezinformácií. Upozorňuje na „logiku hada“, ktorý už kedysi v raji prvých ľudí nachytal svojou prešibanou stratégiou, keď ľuďom ponúkol „fake news“ a oni im uverili. Tragickým následkom bol prvý hriech, ktorý sa následne prejavil v bratovražde a potom v nespočítateľných formách zla zameraných na Boha, blížneho, spoločenstva ľudí a celého stvorenia. Tento biblický príbeh nám odhaľuje základnú skutočnosť: nijaká dezinformácia nie je neškodná. Naopak, veriť tomu, čo je falošné, má neblahé dôsledky. Aj zdanlivo ľahké pokrútenie pravdy môže mať nebezpečné dôsledky.
Ako sa môžeme tomu všetkému brániť? Najradikálnejším liekom na vírus klamstva je nechať sa očistiť pravdou. A to nie len v tom zmysle, ktorý poznáme, teda byť oslobodený od klamstva, vyjasňovanie toho, čo je zahalené tmou, odhaľovanie reality, ako to naznačuje starogrécky pojem aletheia (z a-lethés = nie skryté). Je tu ešte jeden rozmer a to hľadanie vzťahu. Pravdu neuchopí ten, kto ju považuje za niečo vonkajšie, neosobné. Pravda vyviera zo slobodných vzťahov medzi osobami, zo vzájomného počúvania. Človek pravdu zakúša v sebe samom ako vernosť a vierohodnosť toho, kto ho miluje. Boh nás miluje v Ježišovi skrze Ducha Svätého. Preto Ježiš mohol o sebe povedať: Ja som Pravda. A len takáto pravda oslobodzuje človeka. Pravda, ktorá je aj v osobnom vzťahu s Ježišom. A ten stále môže rásť.
My sme si v našej farnosti uvedomili počas poslednej Veľkej noci pozvanie budovať svoju vieru ako osobný vzťah s Ježišom smerom k ešte väčšej intimite s ním. Aby som to vysvetlil, môžem použiť analógiu vzťahu medzi dvoma ľudskými osobami. Na úvod poviem, že to, čo umožňuje vyjadriť vzťah dvoch osôb nie sú v prvom rade slová ale naše telá! Môžem všeličo povedať, ale ak si s niekým neviem podať ruku – aká je to blízkosť? Áno, je blízkosť dvoch osôb na podanie ruky, potom ideme ďalej a sú tu ľudia, ktorých vieme objať. Ešte ďalej ľudia, ktorých vieme pobozkať (naši rodinní príslušníci, veľmi blízki priatelia ) A potom je tu niekto, komu sa chceme dať celý. A to je len jeden človek na svete. A tak je to aj s Ježišom, pre niekoho je to vzťah na podanie ruky, pre iného na objatie, pre ďalšieho na bozk a verím, že všetci smerujeme k tomu, že by sme chceli patriť celí tomu, kto sa nám vydal celý! Len na záver sa môže niekto opýtať: Ale veď Ježiš nemá telo? Naozaj? Nepovedal náhodou: Toto je moje telo? Nie je Eucharistia nejakým meradlom aj v tomto smere? Alebo spoločenstvo cirkvi ako jeho tajomné telo? Ale to je na dlhú a inú tému.
V závere dnešného evanjelia sa Ježiš modlí za svojich učeníkov. Pridajme sa k Ježišovej modlitbe, a prosme spolu za dar pokoja, ktorý sa ukrýva v každej pravdivej správe ohlasovanej na tomto svete v médiách: či už je to správa svetská alebo radostná zvesť evanjelia.

Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení pravde.“                               Jn 17, 15-17

A na to s radosťou hovorím: Nech sa tak stane! Amen!

máj 282006
 

Išla raz – hovorí Henri Godin – matka s dcérou a s malým synom k rieke. Dcéra, zdatná športovkyňa, ktorá vedela okrem iného aj dobre plávať, sa prechádzala s matkou po brehu. Chlapec sa motal nebezpečne blízko pri vode. Matka ho napomínala, on neposlúchal. Nuž, stalo sa, čo sa obyčajne v takýchto prípadoch stáva. Šmykol sa a padol. Padol a topil sa. A dcéra túto veľmi zlú situáciu riešila takto: hodila sa bedákajúcej matke okolo hrdla a potešovala ju: Neplač, mama, ak zahynie pre svoju neposlušnosť, budeš mať ešte mňa… a ja budem vždy plniť tvoje priania…

Jean Dubois vo svoje knižočke Áno, Pane pokračuje takto: Za takýmto vysvetlením Božieho volania by určite nasledoval smiech, keby ho nepredbiehal plač. Sľubovať nebeskému Otcovi vernosť a oddanosť, to je pekné… Ale je neúprimný a protivný náš sľub, ak nie sme ochotní skákať do vody… ak sa zdráhame dokazovať mu sľubovanú vernosť používaním všetkých síl a schopností v službe hynúcich bratov a sestier…

Skutočne, sme tu pre službu a pre tých, ktorí nás potrebujú. Na svete nie sme preto, aby sme ho slávnostne odsúdili, pretože ani Pán Ježiš na to neprišiel. Sme tu preto, aby sme pomohli všade tam, kde treba. Ale…

Ale –  povie si niekto – čo ak skočím do vody a už z nej ani sám nevyplávam?  Dnešná doba sa hemží „záchranármi“, ktorí nakoniec sami zostali na dne… Problém je zložitejší, ako sa zdá. Riešenie nachádzame v Kristových slovách, ktoré čítame  v evanjeliu siedmej veľkonočnej nedele: Dal som im tvoje slovo, a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich uchránil pred Zlým… Posväť ich pravdou… Teda je dôležité byť vo svete, pretože máme byť soľou a svetlom a kvasom, ale tak isto rovnako je dôležité nebyť zo sveta. Povedané rečou dnešného príbehu: skákať do vody, ale vedieť plávať a byť istený. Pán Ježiš hneď aj hovorí, čo je naša istota: Pravda. Pravda o sebe, o svojich slabostiach i schopnostiach, pravda o vode, o jej hĺbke i nebezpečenstvách. Posväť ich pravdou

Máme teda žiť vo svete, máme skákať do vody a pomáhať z nej na breh, ale máme pri tom dbať o to, aby sme sa sami neutopili. Veď taký záchranár by nebol na pomoci ani tomu, kto sa topí. A ešte niečo: záchranárska práca je vždy práca tímová…