feb 082018
 

Všade okolo nás sa stretá dobro aj zlo, tma a svetlo, radosť a smútok, samota a spoločenstvo, život a smrť. Kedysi veľmi dávno (môžeme povedať aj v Starom zákone) si ľudia nevedeli poradiť ako zabrániť smrti, aby im neinfikovala život, tme aby nekazila svetlo, zlu aby nerušilo dobro. Vymysleli spôsob, ktorý v niečom pomáhal a ten by som nazval vyčlenením. To, čo bolo nakazené, čo bolo tmou, čo bolo zlom sa vylúčilo spomedzi ľudí v snahe o záchranu ostatných. Samozrejme aj s ľuďmi, ktorí už boli nakazení. Boli odsúdení na zánik. A všetko, čoho sa malomocní dotkli sa pálilo, aby z toho nevznikla nejaká nákaza.

Napriek tomu to nie vždy fungovalo. Spomeňme si, že práve pred 100 rokmi 1918 ľudstvo prežilo zatiaľ najničivejšiu pandémiu. Je známa pod menom Španielska chrípka. Odhaduje sa, že vírusom sa infikovalo 500 miliónov ľudí a na chrípku a komplikácie s ňou spojené v tom čase zomrelo 20 až 50 miliónov ľudí. Tu už je ťažko si pomôcť vyčlenením, keďže sa zdá, že nákaza je všade.

V knihe Levitikus 13-14 sú detailne predpísané spôsoby, ktorými mal kňaz, ktorý bol zodpovedný za prehlásenie niekoho malomocným, preskúmať problémy s ochorením kože postihnutého človeka. Rovnako kňaz bol autoritou, ktorá mala prehlásiť, že je niekto očistený, teda zbavený malomocenstva, čo sa pokladalo za podobný zázrak, ako vzkriesiť mŕtveho. Bol na to určený aj obrad, ktorým sa bývalý malomocný vracal do normálneho života. Len tak do zátvorky dávam, že ktovie koľkokrát ho kňazi použili. Ale to, že bol tento obrad je tiež výrazom nejakej viery v Boží zásah, dôvery, že zázrak sa môže stať. Pozrime sa spolu do 1. čítania kde je zachytená časť z vtedy platných pravidiel:

Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Ak sa niekomu vyhodí na koži opuchlina, pľuzgier alebo biela škvrna, čo býva príznak malomocenstva, nech ho privedú ku kňazovi Áronovi alebo k niektorému z jeho synov, kňazov. Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘ Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“                                                                                                Lv 13, 1-2. 45-46

Počuli sme ako jednoznačne bolo dané, čo majú ľudia robiť v prípade malomocenstva. Malomocenstvo malo dopad na život človeka nielen v oblasti zdravotnej, ale aj v oblasti duchovnej, či náboženskej, a tiež sociálnej a finančnej. Človek postihnutý malomocenstvom sa považoval za obradne nečistého a bol vylúčený z akéhokoľvek náboženského života. Ako vieme, všetci malomocní sa museli izolovať, žili sami v nejakej podobnej komunite v bezpečnej vzdialenosti od zdravých ľudí a to bol rozmer sociálny. Kdesi som čítal, že tá vzdialenosť bola približne 20 m a ak fúkal vietor tak 4x viac. Nemohli objať svoju rodinu, nikoho pobozkať. Ak sa niekto dotkol malomocného, alebo malomocný sa dotkol zdravého človeka, ten človek bol považovaný za nakazeného a obradne nečistého až kým to nepreskúmal kňaz. Samozrejme, že malomocní nemohli pracovať a tak si zarobiť na seba a boli odkázaní na starostlivosť druhých a na žobranie. Často aj ich rodina žobrala, najmä ak sa nakazil živiteľ rodiny.

Nám moderným ľuďom len pripomeniem dobre známy príbeh o pátrovi Damiánovi de Vesteur – a jeho misii na ostrove Molokai. Bieda na všetky strany a on tam priniesol Ježiša – svetlo a nádej. Vlastne napodobnil Ježiša. Ježiš prišiel na svet, ktorý sa možno už nápadne začínal podobať na jeden veľký „molokai – ostrov ľudí málo mocných voči hriechu. Prišiel a bol pripočítaný ku hriešnikom. Začlenil sa medzi ľudí ako nový Adam. Vykúpil svet a každému človeku ponúka spásu. Priniesol a prináša nové možnosti riešenia problému hriechu. A v čom je tá novosť? Nekončí to vyčlenením. Vôbec nie. Riešenie nie je len vyčlenenie, a potom prípadné zničenie. Riešením je znovu začlenenie! Do  takéhoto príbehu vstupujeme cez dnešné evanjelium:

K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.                                                                                                   Mk 1,40-42

Zaujímavé je, že chorý neprosil: ak chceš, môžeš ma uzdraviť, ale očistiť. Samozrejme že, očistiť znamená uzdraviť, ale predsa očistiť je akosi priliehavejší termín, lebo zahrňuje nielen lekársky rozmer problému lež pridáva aj tie ostatné: sociálny, spirituálny, finančný. Sám Ježiš zaujímavo rozlíšil tieto dva pohľady na svoju službu ako aj na službu svojich učeníkov, keď ich poslal ohlasovať evanjelium: Chorých uzdravujte, malomocných očisťujte Mt 10,8. Nešlo mu len o zdravie tela; veď to, že je človek uzdravený naopak mnohokrát dáva priestor na to, aby si postavil hlavu…

Ľudia kedysi tak ako aj dnes zápasili s otázkou: Prečo tento človek ochorel? Prečo práve ja? A bolo tu aj bude vždy pokušenie odpovedať, že je to trest za hriech. Treba dať pozor, aby sme nasilu nehľadali nejaké súvislosti našich hriechov a Božieho trestu alebo hriechu našich predkov. Skôr je tu rovina hriechu ako takého, ktorý neustále kazí tento svet, oberá ľudí o zdravie, už len z princípu, že hriech je netrafením sa do cieľa. Tým cieľom je Boží poriadok – kozmos (šperk). Hriech je naopak vytváranie chaosu, čo je opak kozmu. Poďme ale naspäť do príbehu.

Chorý zažil niečo neuveriteľné, Ježiš k nemu vystrel ruku a dotkol sa ho. Počuli sme, že sa Ježiš nad ním zľutoval. Božie zvíťazilo nad ľudským, svetlo nad tmou, poriadok nad chaosom, chorý sa uzdravil a bol očistený. Čakali by sme, že to pridá na kráse spomínaného Božieho šperku. Ale mýlime sa a poďme zistiť prečo:

Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.                                                                                                                                                        Mk 1,43-45

Ježiš uzdravenému prísne povedal až pohrozil, aby ho dobre počúval a urobil to, čo od neho ten ktorý ho uzdravil žiadal. Ale vidíme, že uzdravený si nedal povedať. Robil si po svojom a hneď vyrábal problémy. A tak ľuďom komplikoval prístup k Ježišovi a ku spáse. Urobil Ježiša viac vylúčeným. Mohli by sme si tu uvedomiť zaujímavú pravdu, že prvým ohlasovateľom Ježiša bol neposlušný človek. Ale nerobilo to dobrú službu, lebo popularita priťahuje divákov, ale nevytvára spoločenstvo! Z toho všetkého vyplýva jedna veľmi zaujímavá otázka: Ako žiť s Bohom tak, aby sme ho druhým ľuďom nevzďaľovali ale približovali?

Bolo jedno dievča, nazvime ju Erika. Toto mladé neveriace dievča objavilo Boha v jednom z mládežníckych centier na Slovensku. Ježiš sa jej stal veľmi blízkym a ona rozmýšľala, ako ho priblížiť najmä svojmu otcovi, ktorý bol neveriaci. Rozhodla sa ponúknuť za obrátenie otca Bohu svoj život. Kňaz ktorý bol pri jej obrátení spomínal, ako mu raz zavolala z onkológie, kde sa jej život pomaly končil a prosila ho, či by ju neprišiel zaopatriť. V nemocnici na oddelení každého poznala po mene, a spolu pacienti, sestričky aj lekári prichádzali na jej izbu načerpať chuť žiť. Ako je to možné? Pretože, nosila v sebe zdroj života – Ježiša, Život. A dokázala ho približovať ľuďom. Zomrela ako 24 ročná a jej otec sa naozaj obrátil k Bohu. Boli chvíle, keď otec spolu s kňazom stáli nad hrobom tejto hrdinskej mladej ženy a modlili sa k Bohu a myslím, že vtedy sa Boh ešte viac približoval ľuďom tejto doby v našej krajine. Otec potom istý čas pomáhal a slúžil mladých v centre, kde sa obrátila jeho dcéra a kde sa zrodil aj príbeh jeho viery. O krátky čas zomrel. Odišiel k Bohu a za dcérou, chýbala mu. Myslím, že pre všetkých je to silný príbeh, aj preto, že sa udial nedávno a u nás na Slovensku. Ale ilustruje nám aké dôležité je prinášať Boha Ježiša bližšie k ľuďom, ktorí sú od neho ďaleko.

Modlím sa, aby naše slávenia nedeľnej fašiangovej eucharistie dodali tým, ktorí v Ježiša veria, silu prinášať ho bližšie k ľuďom. Ježiš je aj dnes dosť vyčlenený, zatláčajú ho do súkromia, akoby ani nepatril na verejnosť. A predsa jeho miesto je medzi ľuďmi, dokonca v ľudských srdciach a potom v ľudských vzťahoch. Maranatha! Príď Pane Ježišu!

feb 152015
 

V Mojžišovom zákone sa písalo o malomocenstve: Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘ Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“ (Lv 13,45-46)

Jasné ako facka. Si malomocný, choď preč. Kvôli dobru ostatných, aby sa nenakazili aj oni. Takto to fungovalo stáročia, aj v Kristových časoch. V Evanjeliu podľa Marka 1,40-45 sa však píše o človeku, ktorý tento zákon porušil. Malomocný, ktorý sa mal zdržiavať mimo civilizácie, prišiel za Ježišom. Prestúpil zákon. Čo s takým človekom, ktorý porušuje zákony?

Navzdory pravdepodobným rôznym scenárom trestu, ktorý by podľa nás ľudí mal nasledovať, Ježiš Kristus na pokornú žiadosť tohto priestupníka uzdravuje.

Zákon totiž len diagnostikuje priestupok, ale nelieči. Lieči nás viera v Ježiša Krista, ktorá je viac ako zákon. Ježiš nás vykúpil spod kliatby zákona. V ňom sme skutočne slobodní. Povedané rečou sv. Pavla: už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Alebo rečou sv. Augustína: Miluj a rob, čo chceš.

feb 152015
 

AI:   Neviem, či to je náhoda, alebo fenomén doby, či nášho mesta, ale tohto roku sme doteraz mali mať 6 sobášov a boli len 4. Dva nahlásené a administratívne pripravené sa neuskutočnili. Pričom nám to nikto nedal vedieť. Trochu ma to vytočilo, lebo zhodou okolností som si práve u ich nevyžiadal kontakt a tak som nevedel, čo sa deje. Či prídu a len zabudli na posledné poučenie, alebo si to rozmysleli… A tak som ich musel navštíviť a zistiť situáciu u nich doma. Až tam som si uvedomil, že popri vnútornej bolesti a množstve iných  problémov, ktoré ovplyvnili rozhodnutie nesobášiť sa, prirodzene opomenuli nejaké oznámenie. Osobné veci, ktoré museli riešiť, im zastreli potreby iných. Na druhých nemysleli.

KE:   Bolo to tak aj u malomocného v dnešnom evanjeliu?

DI:   Jednou z prvých vecí, ktoré prirodzene pri jeho čítaní človekovi napadnú je totiž otázka, prečo neposlúchol Ježiša. Veď ten mu výslovne zakázal o uzdravení hovoriť: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor“. On však podľa Marka „sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo“. Prečo?

– nebral Ježiša vážne? To asi nie, veď to by za ním nebol prišiel.

– alebo si myslel, že Ježiš je prehnane skromný? A teda treba prirodzene a správne, nezávisle od jeho príkazov, zvýšiť jeho popularitu a chváliť ho. Veď si to zaslúži…

– alebo že by bol zabudol na Ježišov zákaz?

– a vnímal ho vôbec? Zdá sa, že malomocný muž mal celé svoje myslenie obrátené len na svoju chorobu. To bol obrovský a základný problém jeho života. Iné boli vedľajšie. Prirodzene hľadá riešenie – uzdravenie kde sa dá a je ochotný preň urobiť všetko. V tomto duchu vyhľadal i Ježiša, o ktorom sa dopočul, že uzdravuje chorých. Marek zaujímavo poznamenáva, že ho prosil „na kolenách“. Nezáležalo na ničom inom, bol schopný i akéhokoľvek uponíženia, len aby získal zdravie. A získal ho! To v čom žil, v ňom však ostalo. A tak aj keď choroba zmizla z jeho tela, nezmizla z jeho mysle. Preto všade a všetkým rozpráva, ako sa jej zbavil. Kde skončila, kto mu pomohol.

Tým však nepomohol Ježišovi. Marek doslovne píše, že neustále prenasledovanie zástupu mu znemožnilo verejne vojsť do mesta a musel sa zdržiavať na opustených miestach.

A práve táto skutočnosť nám prináša jedno z poučení vyplývajúcich z príbehu: Vidieť len svoje problémy znamená spôsobovať problémy druhým.

PAR:   Evanjeliový príbeh nás takto popri iných významoch a vysvetleniach vyzýva ku komplexnému videniu sveta, ľudí, doby v ktorej žijeme. K počúvaniu a pozeraniu, k zdieľaniu spoločenstva s ľuďmi, ktorí sú okolo nás. Koncilový dokument Gaudium et spes v tomto duchu začína slovami: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach“. A tak to bolo u skutočných Kristových učeníkov vždy.

Rok zasväteného života v sebe nesie niekoľko významných výročí. Pred dvomi týždňami sme si pripomenuli 200 rokov od narodenia sv. Jána Boska. Don Bosco ako mladý turínsky kňaz mal tiež podobné zmýšľanie. Mohol pracovať na svojej dokonalosti, zaoberať sa svojimi problémami, mohol sa trápiť s problémami v Cirkvi (najmä v Taliansku, kde to v druhej polovici 19. storočia „vrelo“). On však vnímal aj iné veci. Silnú industrializáciu, vzrast priemyslu a s tým spojené sťahovanie ľudí do miest za prácou. Nenariekal nad dobou charakterizovanou vzrastom kriminality, prameniacou i z negramotnosti mladých chlapcov a ich neschopnosti plnohodnotne sa zaradiť do života. On to rieši, venuje sa im. Pomáha im pri uzatváraní zmlúv so zamestnávateľmi, učí ich písať a čítať, otvára pre nich remeselné školy, a samozrejme to všetko preniká poznávaním Boha a nasmerovaním života na neho. Nevytvára však fabriku na dokonalý náboženský, či rehoľný život. Vychováva dobrých, poctivých a statočných robotníkov a občanov. Výsledkom bola úžasná akceptácia i v antiklerikálnom prostredí a svätci medzi chlapcami – chovancami.

MY:   Vybral som pozitívny príklad tohto svätca i preto, že ho považujem za aktuálny a inšpirujúci pre súčasnú cirkev, najmä na Slovensku. Hovoríme a píšeme o novej evanjelizácii, robíme rôzne projekty, prezentujeme Krista a evanjelium. Chceme, aby nás spoločnosť počúvala, aby sa zaoberala našimi myšlienkami, témami, lebo nám je jasné, že to je to najdôležitejšie. Ale veriacich v kostoloch ubúda, mladá generácia je „mimo“, obraz cirkvi v spoločnosti negatívny. Prečo? Nechcem prinášať analýzu tohto stavu (k tomu sa zaviazali naši biskupi), ale jednou z príčin sa mi zdá naša hluchota a slepota. Naše zahľadenie do seba a svojich problémov. Vytvorili sme si kresťanské (katolícke) geto. Výsledkom je nielen to, že spoločnosť nás neakceptuje, ale aj to, že jej škodíme. Prezentujeme totiž deformovaný obraz Krista. A zdá sa, že to pramení i z toho, že Jeho nepočúvame. Máme svet svojich pobožností, modlitieb, predstáv, tém, bolestí i radostí, ohrození i chorôb, pre ktoré často nepočúvame Majstra, prítomného v blížnych.

 ADE:   Včera sme prežívali „sviatok zamilovaných“. Je zaujímavé sledovať, ako sa u nás v priebehu pár rokov udomácnil. Tak ako sa udomácnilo nedotiahnuť zamilovanie do manželstva. Je to fenomén našej doby. Túžime po láske, spievame o nej, uvedomujeme si jej dôležitosť pre náš život a pritom nepočúvame jej pôvodcu, Lásku samu. Kiežby sme počúvali aspoň my! Amen

feb 122006
 

Jeden nešťastník stroskotal na opustenom ostrove. Spočiatku mal nádej, že sa odtiaľ dostane a rozličnými spôsobmi dával signály lodiam, ktoré sa plavili v diaľke. Nikto si ho však nevšimol. Blížila sa zima a preto musel myslieť na nejaký príbytok, kde by prečkal do jari. Holými rukami, si horko ťažko postavil  malú drevenú chatrč. Nebolo to ktovie čo, ale aspoň niečo, čo by ho chránilo pred zimou. Ale beda! Raz v noci si založil oheň, aby sa trochu ohrial, zdriemol a bolo neskoro. Chatrč sa chytila a zhorela do tla. Ledva stačil vybehnúť. Bolo to strašné. Zúfalá situácia. Najstrašnejšia noc jeho života. Ale aké krásne bolo ráno, keď sa rozodnilo a zbadal neďaleko ostrova loď, ktorá spúšťala čln a kapitán s niekoľkými námorníkmi plávali k brehu. „Prišli sme pre vás.“ „Ako ste mohli vedieť, že som tu?“ „Videli sme obrovský oheň, ktorý ste založili…“

Aj evanjelium nám rozpráva o jednom stroskotancovi. On nebol na ostrove, žil medzi ľuďmi, ale ďaleko od nich. Mal na koži opuchliny, bol malomocný. Musel mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy, zakrytú bradu a musel volať: nečistý, nečistý. Musel bývať sám mimo tábora. Vieme si predstaviť väčšie stroskotanie, väčšie nešťastie? Byť sám na ostrove je niečo strašné, ale byť sám uprostred ľudí je niečo oveľa strašnejšie. Zúfalstvo, bieda a utrpenie je však oheň, ktorý priťahuje Krista. Jedného dňa pri ostrove malomocného človeka zakotvila loď Božieho milosrdenstva. Jej Kapitán priplával, pretože videl oheň ľudskej, beznádejnej bolesti a malomocenstvo hneď zmizlo: Chcem, buď čistý

Ako ľahko človek v živote stroskotá. Ako ľahko sa dostane na opustený ostrov. Aj keď je okolo neho veľa ľudí, aj keď žije v strede Európy, aj tak môže byť stroskotancom, aj tak môže byť sám. Vysiela okolo seba zúfalé signály a nikto si ho nevšíma, nikto nepripláva k jeho brehom. Každý má svoj smer, svoj cieľ. Ľudí, ktorých cieľom sú iní ľudia je stále menej. Človek sa vtedy uzatvára do seba, stavia si svoje domčeky v ktorých by prečkal do smrti. Ale nakoniec mu aj tie zhoria. Zúfalá situácia, smutný život. No nie nezmeniteľný. Loď s Ježišom Kristom na palube je stále neďaleko nás. Noci života bývajú strašné, ale po nich nasledujú krásne svitania. Niekedy stačí iba zdvihnúť oči a zbadáme, že pomoc je neďaleko nás. Nasadnime na loď Kristovho milosrdenstva. A keď sa už na nej budeme plaviť po mori života, nezabudnime na príkaz Kapitána, aby sme upierali zrak na more, lebo je veľa nešťastných ľudí, ktorí vysielajú signály, volajú o pomoc. Je totiž jedno oveľa horšie nebezpečenstvo ako zostať sám na opustenom ostrove: plaviť sa na Kristovej lodi a nevšímať si tých, ktorí na nej ešte nie sú.Keď raz budeš s Kristom, nezabudni…