máj 042018
 

Veľký ruský spisovateľ Fjodor Michajlovič Dostojevskij je autorom slávneho výroku: Krása zachráni svet. A dnes sa môžeme naozaj tešiť na veľkú krásu. Evanjelista Ján, ktorý je znázornený symbolom orla dnes vystúpa do obrovských výšok a prednesie nám akúsi ľúbostnú poéziu Ježišovho srdca, v ktorej nám vyjadrí v krásnych slovách a obrazoch svoju veľkú lásku. Je to pokračovanie evanjelia z minulej nedele, teda Ježišovej rozlúčkovej reči z večeradla.

Krásne, čo povieš…? Úžasné vyznanie lásky. Ako Boh Otec miluje svojho syna, tak sme milovaní aj my. A len ak v to naozaj, ale naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť vieru (lebo ozajstná viera nie je len nejaké rozhodnutie sa, či Boh existuje, alebo nie… ja veľký človek som sa rozhodol, tak dobre, Bože, si.)  A len ak v tú Božiu lásku naozaj uveríme, môžeme nadobudnúť ozajstnú mentalitu kresťana. A ako často s tým máme problém, že nemáme tú správnu mentalitu. Známy taliansky biblista Giovanni Vannucci povedal, že naším častým problémom je, že sme ponorení v oceáne lásky, ale si to neuvedomujeme. Nám svet pripadá ako dom nenávisti a naša skúsenosť nám to často potvrdzuje. Ale tá láska tu je. A je veľmi reálna. Je to ako dom, miesto. Podobne, ako dieťa v lone matky si jej prítomnosť neuvedomuje, ale má milióny dôkazov o nej, veď v nej a z nej žije. Lásku treba prijať a ostať v nej. Na základe plnenie prikázaní, ktorých je veľa a vlastne len jedno: Miluj!

A krásne pokračuje Ježiš: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Radosť máme radi všetci, ale zase… je tu problém s našou niekedy pokrivenou mentalitou.

Zvlášť u nás, u katolíkov, sa kladie dôraz na rozum. Viera nesmie ísť proti rozumu. Pamätám si, ako nám v seminári profesor filozofie zdôrazňoval že ak veríš niečo, čo odporuje rozumu, ťažko hrešíš. Viera presahuje rozum, ten sa pred tajomstvom zastaví, ale nesmie ísť proti. A tak sme si vytvorili teológiu, podporovanú filozofiou. Pamätám si, ako som raz rozprával s teologičkou, čo nie je z našej Cirkvi a kládol som jej strašne veľa otázok, ako toto vysvetľujete, ako toto chápete… po istom čase ma zastavila: To len vy katolíci máte na všetko systémy, lebo ste historickými dedičmi rímskeho práva. My to nepotrebujeme. My máme vieru.“ Veľmi som to neprijal, lebo ja naozaj som presvedčený o nutnosti viery, podporenej rozumom. Veď sme predsa ľudia a aj náš rozum je Božím darom.

Ešte aj  vôľa je pre našu vieru dôležitá, zdôrazňujeme ju. Veď nemôžem veriť niečo a robiť iné – rozdelená osobnosť. Tak si vôľu trénujeme.

Ale o dosť menej zdôrazňujeme emócie, akoby tie už neboli tak dôležité. Ale sú. A tu nám Ježiš ponúka radosť, a to úplnú. Krásne.

A pokračuje: „Aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás.“ Aj by sme, ale keď tí ostatní v tom kostole sú takí nemožní. Trochu mi to pripomína vtip Félixa Holzmanna: Keby nebolo mojej manželky, tak je moje manželstvo úplne ideálne.

Milovať je základné povolanie.

„Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi“, pokračoval Pán Ježiš ďalej.  Zas problém mentality…  Akoby nám tá sluhovská vyhovovala viacej. Koľkokrát sa my kňazi stretneme s otázkou: A toto je hriech? A je to už ťažký hriech? Tak sa milovaný a milujúci nespráva. Naša mentalita… Predstavte si, že voda, naša pitná voda, by bola zadarmo, alebo extrémne lacná. Ale bolo by nám povedané, aká je vzácna. Šetrili by sme v našich domoch tak, ako šetríme kvôli peniazom teraz? Prečo nevieme – nechceme robiť veci len preto, že sú správne, a nie z donútenia.

Pamätám si, ako spolužiak ešte na strednej škole robil niečo, čo mi dosť vadilo. Pripomenul som mu zásadu: Nerob inému, čo nechceš, aby iný robil tebe. Zaskočil ma odpoveďou: Ale mne by to nevadilo. Kľudne to môžeš robiť. Nezmohol som sa na reakciu.

Vlastne mal pravdu. Tá zásada o nerobení je dosť nedokonalá, postačí len na akúsi obmedzenú spravodlivosť.

Ale my máme čosi lepšie, dokonalejšie, čo nám ponúka Ježiš v Matúšovom evanjeliu. Je to takzvané zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“

Aktívne hľadať, čo poteší nášho Boha a čo poteší ľudí okolo nás. To je cesta lásky. Tak sa môže stať svet krajším miestom na život a a budeme môcť tiež vnímať ten oceán lásky, v ktorom sme ponorení.

Budeme prinášať ovocie, ktoré zostane, ako povedal Ježiš.

máj 092015
 

AI:   Nuž ako ste spokojní s včerajším výkonom našich hokejistov? Vladimír Országh, asistent nášho trénera povedal, že „chalani bojovali, odohrali solídny zápas. Nedali sme gól, bez neho sa nevyhráva. Dve tretiny sme boli v zápase, potom sme urobili chyby v obrannom pásme, čo Fíni využili. Po tomto priebehu je výsledok 0:3 pre nás asi trocha krutý.“ Súhlasíte s ním? Čo by ste našim chlapcom povedali, aby sa po prehratom zápase dnes vyburcovali k výkonu? Vedeli by ste určiť taktiku? Predpokladám, že áno, veď ako hovorí reklama, na Slovensku je 5 miliónov trénerov.

Byť trénerom však nie je ľahké. Mal by poznať tím, jeho schopnosti, teda danosti jednotlivých hráčov a podľa toho stanoviť cieľ a určiť taktiku… A to všetko v záverečnej reči pred zápasom chlapcom jasne povedať. Motivovať ich. Či nie?

 KE:   Pred chvíľkou sme čítali časť záverečnej reči duchovného trénera, Učiteľa Ježiša z Nazaretu. Povedal ju svojmu tímu tesne pred najväčším zápasom svojho života a v príprave na ich celoživotný zápas. V ten večer im dával „posledné pokyny“ ako majú pracovať pre Jeho, teda novozákonný, Boží ľud.

 DI:   Poznal Ježiš svoj tím, jeho schopnosti, danosti jednotlivých apoštolov? Podľa evanjelistov určite. Po opise vyčistenia chrámu sv. Ján o Kristovi poznamenáva: „On poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človeku. Sám totiž vedel, čo je v človeku“. (Jn 2,24-25)

Stanovil im ako dobrý tréner aj presný cieľ a určil taktiku? S taktikou to vyzerá byť jasné. Dvakrát sme dnes počuli jeho príkaz: „Aby ste sa milovali navzájom“. Čo nielen rozkazuje, ale i motivuje a ukazuje príklad. Otca i seba samého. Pričom vlastne opakuje to, čo povedal v úvode, na začiatku reči vo večeradle: „Nové prikázanie Vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 34-35)

„Podľa toho poznajú všetci“ – to by mohol byť cieľ. Poznanie Božej lásky prostredníctvom svedectva Ježišových učeníkov sa ukazuje ako cieľ aj v dnešnom úryvku: „ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“. Ovocie poznania. Ježiš však pokračuje: „aby Vám otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene.“ Z tejto, na prvý pohľad nie ľahko zrozumiteľnej vety, vyplýva, že cieľom je i poznanie Ježiša Krista ako Boha a obracanie sa v komunikácii s Ním priamo na Neho.

Jedna vec mi však nesedí. Je poznanie viac ako láska? Môže byť láska „len“ prostriedkom a poznanie cieľom? Nie je láska viac? Sám cieľ? Veď apoštol Pavol hovorí, že nakoniec zostáva, presnejšie najväčšia je, láska! (porov. 1 Kor 13,13)

Je – láska k Bohu a jej plné prežívanie je cieľom života človeka. To je nebo. K tejto láske a k poznaniu Boha ako lásky a cieľa svojho života však prichádzame cez lásku k ľuďom. Tak to neskôr vysvetľuje sv. Ján vo svojom prvom liste (ako sme dnes počuli): „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska.“ Kto nemiluje bratov, blížnych!

V tomto zmysle teda môžeme chápať lásku k ľuďom ako taktiku, stratégiu na ceste k láske k Bohu, či „s Bohom“, ktorá je cieľom nášho života. Pričom poznanie je súčasť tejto lásky.

 PAR:   Možno sa vám to zdalo veľa teórie, ale uvedomenie si týchto skutočností je pre nás veľmi dôležité. Lebo keď vieme čo chceme a ako to môžeme dosiahnuť, nebudeme sa zbytočne pachtiť za niečím iným. Strácať čas a energiu kdesi mimo. Uvedomíme si totiž, že cieľ Kristových učeníkov nie je (aspoň nie na prvom mieste):

  • Získanie čo najväčšieho vplyvu, moci vo svete.
  • Presadenie kresťanských zákonov, respektíve kresťanských hodnôt do zákonov svojej krajiny.
  • Získanie čo najväčšieho počtu nových kresťanov.
  • Že nejde o to, aby sme my kresťania boli všade, alebo dokonca aby všetci ľudia boli kresťania. …

Ježiš ako realista vie, že nie všetci chcú byť božími ľuďmi. Že jeho učeníci vždy budú soľou, ktorá konzervuje svet a dáva mu chuť a svetlom, ktoré svetu svieti. Pričom obe tieto veci sa robia láskou k blížnym.

 MY:   Ježišovi nejde o jeho vlastnú popularitu. Veď On má slávu u Otca. Tam má plnosť šťastia. Jemu ide v prvom rade o ľudí. Kvôli nim (kvôli nám) sa stal jedným z nás. Za nás zomrel na kríži a pre nás vstal z mŕtvych. A „firme“, ktorú zakladá – Cirkvi má ísť o to isté. O dobro človeka. Myslím, že v jadre to aj chápeme, veď „salus animarum – suprema lex“, „spása duší je náš najvyšší zákon“. Problém však je v tom, že v každodennej realite (zápase) naň často zabúdame a čiastkové ciele nahradzujú hlavný. A tak si kňazi myslia, že úspešní sú vtedy, keď majú plný kostol, alebo keď sa im podarí niečo výnimočné (uzdravenie, postavenie kostola, či rozbehnutie nejakého pastoračného projektu). A veriaci sa bijú o presadenie svojej pobožnosti, duchovného smeru v celej farnosti. A často to presadzujeme hlava–nehlava, bez základnej stratégie, teda lásky.

 ADE:   Ale to sme ako hokejisti, z ktorých síce každý chce dať gól, ale nehrajú ako tím. Pričom tréner im hovorí, že najdôležitejšia je tímová hra, teda vzájomná láska.

Neviem, ako naši hokejisti v Česku dopadnú, neviem, čo im tréner povie pred dnešným zápasom, akú stratégiu zvolí. Rozhodne však viem, aký je môj životný cieľ a ako sa k nemu dopracujem. A dúfam, že to už vieme a uvedomujeme si všetci. Kiež by sme na to nezabudli, ani keď vybehneme z tejto striedačky, z kostola, do reálneho zápasu každodenného života. Amen.

máj 172009
 

Milí bratia a sestry,
o láske koluje množstvo rôznych citátov, myšlienok a sentencií. Jedna z týchto viet – azda už aj ošúchaná znie „Milovať znamená pozerať sa jedným smerom“. Jej autorom je údajne Antoine de Saint-Exupéry. V tomto krátkom výroku je skrytá veľká pravda, totiž, že keď máme niekoho opravdivo radi, tak sa dokážeme zjednotiť, dokážeme prekonať nejaké tie bariéry, ktoré máme v podobe rôznych predstáv, názorov a podobne. Vieme, že dosiahnuť dohodu o spoločnom postupe, o spoločnom riešení nejakého problému neraz býva ťažké, až neprekonateľné.

V evanjeliu dnešnej liturgie sme počuli vetu z úst Pána Ježiša: Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske…

Práve takýto postoj by sme mohli opísať slovami „pozerať sa jedným smerom“. Boh nám dal prikázania ako návod na správny život, návod na správny pohľad na veci okolo nás. V nich nám vlastne ukázal, ako sa on sám pozerá na veci a okolnosti. Na nás je, aby sme sa na to pozreli z toho istého zorného uhla. Aby sme sa s ním zjednotili. Vtedy môžeme zostať v jeho láske. Príklad nám k tomu dáva aj samotný sv. Peter v príbehu, z ktorého časť sme počuli v dnešnom prvom čítaní. Apoštoli boli pôvodom Židia a aj oni sami sprvu nechápali, že evanjelium nie je určené len Židom, ale aj pohanom. A preto vznikli viaceré konflikty. Mnohí si mysleli, že pohania musia najprv prijať židovské zvyky, napr. obriezku a až potom kresťanstvo. Vyčítali teda aj samotnému Petrovi, že vošiel k pohanskému stotníkovi Kornéliovi a pokrstil celú jeho rodinu. Peter im však začal vysvetľovať, že on si myslel niečo podobné ako ostatní apoštoli, ale Boh mu vo videní zjavil, že evanjelium nie je len pre určitý národ, ale pre všetkých. Zjavil mu, že o chvíľu prídu za ním poslovia z domu pohana, a prikázal mu, aby šiel s nimi a aby im ohlásil evanjelium, pretože sú nábožní. Peter teda poslúchol a urobil všetko tak, ako mu prikázal Pán. Keď toto všetko vyrozprával svojim bratom, aj oni všetci sa zaradovali, že Boh aj pohanom zjavil svoju milosť. Nakoniec sa všetci zjednotili. Začali sa pozerať na veci z toho istého uhla. Začali sa na ne pozerať ako Boh.

Bratia a sestry, k tomuto nás povzbudzuje Pán Ježiš. Zachovať jeho prikázania, zachovať zásady, ktoré nám tu zanechal. Prispôsobiť náš pohľad jeho pohľadu, aby sme sa takto zjednocovali v láske. Pri pozornom čítaní tej vety, ktorú som už na začiatku spomenul, zistíme, že on nás miloval ako prvý a stále nás miluje. Nie je to obchod z jeho strany – nepovedal, že vás budem milovať, ak zachováte moje prikázania. Tú vetu povedal v tom duchu, že v jeho láske ostaneme – teda že z nej nevystúpime, ak sa o to budeme aj my snažiť. Teda on nás zahŕňa všetkých do svojej lásky. Ak chceme v tejto jeho láske zostať, musíme zachovať jeho prikázania.

V roku 1944 sa v Španielsku pri meste Léon stalo veľké vlakové nešťastie. Osobný vlak, ktorý mal na oboch stranách lokomotívy, zastal v tuneli. Keďže rušňovodiči vtedy ešte nemali vysielačky, nevedeli sa dohodnúť. Rušňovodič zadnej lokomotívy si myslel, že musia z tunela vycúvať, tak sa o to snažil zo všetkých síl. No rušňovodičovi prednej lokomotívy sa podarilo naštartovať a snažil sa ísť zase dopredu. Samozrejme, z miesta sa nepohli. Oxid uhoľnatý, ktorý vznikol pri spaľovaní paliva motormi, udusil v tuneli asi 500 cestujúcich. Pritom stačilo tak málo – aby sa pohli jedným smerom.

Bratia a sestry, nech nás bohoslužba dnešnej nedele povzbudí k tomu, aby sme sa snažili o jeden pohľad, aby sme sa snažili zjednotiť – s Bohom, aj s našimi blízkymi. Vtedy zostávame v Božej láske, vtedy sa stávame Ježišovými priateľmi. A vtedy bude naša radosť úplná, najväčšia, dokonalá. Amen.

máj 172009
 

Kresťanstvo vyžaduje, aby veriaci pochopil hlavné články viery nielen intelektuálne, ale aby podľa nich aj konal v každodennom živote. Mimoriadny príbeh obrátenia Kornélia v prvom čítaní ilustruje toto posolstvo. Je to najdlhšie rozprávanie o jednotlivcovi v Skutkoch apoštolov. Témou príbehu je Božie prinútenie – Peter je posledný, čo by bol ochotný prijať Kornélia do kresťanského spoločenstva a dokonca ho odmietne prijať až dvakrát. Peter sa musel obrátiť pred tým, než mohol obrátiť Kornélia. Peter dospel k tomu, že si uvedomil, že Božie dary sú dané všetkým, ktorí počúvajú Božie slovo. Jeho otázka: „Môže ešte niekto zabrániť, aby boli vodou pokrstení tí, čo dostali Ducha Svätého tak ako my? [10,47] reflektuje otázku Etiópčana a odpoveď Filipa v predošlom príbehu: „Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť? [8,36]. Petrov prístup ku Kornéliovi mal ďalekosiahle dôsledky. Zrazu zasiahnutý mimoriadnou srdečnosťou, pohostinnosťou a hlbokou dobrotou Kornélia a jeho domácnosti Peter spontánne zvolá: „Mne Boh ukázal, že nemám nikoho nazývať poškvrneným alebo nečistým človekom. … Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu.“ Táto výpoveď prelomila stáročia zvyklostí a dokonca aj teológiu, že iba Izrael sám bol vyvoleným národom Boha, oddelený od všetkých ostatných národov ako jedine Boží vlastný [porovn. Dt 7,6-8; Ex 19,5-6]. Peter nemal inú voľbu, iba pokrstiť domácich Kornélia a keď ho kritizovali za jeho ‚ekumenický‘ prístup, odvetil svojim kritikom: „Ktože som ja, aby som mohol prekážať Bohu?“ [11,17]. Keď kritici počuli tieto slová, stíchli a začali oslavovať Boha [11,18]. Aj Pavol našiel také isté spontánne prejavy viery a vzrušene vyhlásil: „Teraz sa obrátime k pohanom!“ Spor o zákone pretrvával dlhú dobu, takže Pavol venoval tejto téme svoje najobsiahlejšie dielo – List Rimanom.

Nazval som vás priateľmi

V dnešnom Evanjeliu sv. Jána [15,15] počúvame mocné slová: „Už vás nenazývam sluhami … Nazval som vás priateľmi.“ Nie sme nehodnými sluhami, ale priateľmi! Pán nás nazýva svojimi priateľmi, venuje nám svoje priateľstvo. Ježiš definuje priateľstvo dvomi spôsobmi. Medzi priateľmi nie sú tajnosti – Kristus nám hovorí všetko, čo počuje od Otca. Dáva nám plnú dôveru a s dôverou aj poznanie. Odhaľuje nám svoju tvár, svoje Srdce. Prejavuje svoju nežnosť k nám, svoju zapálenú lásku, ktorá ide až po bláznovstvo kríža. Ak by sme mali menovať jednu z najčastejších a najdôležitejších tém učenia a kázania Benedikta XVI. v ostatných štyroch rokoch – iste by to bolo jeho pozvanie byť Ježišovým priateľom. Táto téma u neho jasne zaznievala počas svätej omše „za zvolenie rímskeho pápeža“ v Chráme sv. Petra, pred konkláve. Vtedy povedal: „Rozvinutá a zrelá je viera hlboko zakorenená v priateľstve s Kristom. Toto priateľstvo nás otvára všetkému, čo je dobré a poskytuje nám mieru na rozlišovanie toho, čo je pravdivé a čo je falošné, čo je podvod a čo je pravda.“ Pamätám si, aký som bol dojatý, keď som počúval homíliu Svätého Otca na začiatku jeho Petrovej služby rímskeho biskupa 24. apríla 2005. Tri razy počas tejto pamätnej homílie Benedikt XVI. hovoril o dôležitosti „priateľstva“ s Ježišom: „Cirkev ako celok a všetci jej pastieri, tak ako Kristus, sa musia vydať na cestu a vyviesť ľud z púšte smerom k miestu života, smerom k priateľstvu s Božím Synom, smerom k tomu, ktorý nám dáva život a život v hojnosti. … Nič nie je krásnejšie ako poznať ho a hovoriť iným o našom priateľstve s ním. Iba v tomto priateľstve sú dvere života otvorené dokorán. Iba v tomto priateľstve je veľký potenciál ľudskej existencie zjavený v pravde. Iba v tomto priateľstve prežívame krásu a oslobodenie.“ O osem mesiacov neskôr, pred modlitbou Anjel Pána 15. januára 2006, Benedikt XVI. povedal: „Priateľstvo s Učiteľom zaručuje hlboký pokoj a vyrovnanosť duše dokonca aj v temných momentoch a v najťažších skúškach. Keď sa viera stretne s temnou nocou, v ktorej už ‚necítime‘ či ‚nevidíme‘, priateľstvo s Ježišom zaručuje, že v skutočnosti nás nič nemôže odlúčiť od jeho lásky (porovn. Rim 8,39). Téma priateľstva bola jeho ústrednou myšlienkou aj 26. augusta 2007: „Pravé priateľstvo s Ježišom sa vyjadruje v spôsobe života. Vyjadruje sa dobrotou srdca, pokorou, jemnosťou a milosrdenstvom, láskou k spravodlivosti a pravde, úprimným a čestným úsilím o pokoj a zmierenie.“ Mohli by sme povedať, že toto je „identifikačný preukaz“, ktorý nás kvalifikuje za jeho skutočných „priateľov“, toto je „pas“, ktorý nám umožní prístup do večného života. Ako chápeme tento obrovský dar priateľstva v našom živote?

Vec srdca

Už mnohé roky považujem život a dielo kardinála Johna Henryho Newmana [1801-1890] za brilantný model priateľstva. Kardinál Newman skutočne hovorí od srdca k srdcu – „cor ad cor loquitur“ – výraz, ktorý si zvolil za osobné motto. Nebolo nič nadprirodzené v spôsobe Newmanovho vzťahu k toľkým odlišným ľuďom. Hľadel na nich a miloval ich takých, akí boli. Pretože blahorečenie milovaného anglického kardinála sa blíži, zastavme sa na chvíľu u jeho chápania priateľstva. Kardinál Newman si nesmierne cenil šľachetnosť ľudských cností prezentovaných v literatúre a histórii starovekého Ríma a Grécka. Súčasne možno opísať ako ľudsky príťažlivých aj svätcov, ktorých najviac obdivoval – sv. Pavla, cirkevných otcov, svojho duchovného otca sv. Filipa Neriho a sv. Františka Saleského. Kardinál Newman mal mimoriadnu schopnosť a dar priateľstva, ktoré sa často menilo na duchovné vedenie. Nikto nemôže charakterizovať kardinála Newmana ako extroverta alebo ako človeka, ktorý berie veci zľahka. Stačí pozrieť sa na množstvo jeho listov a denníkov, alebo prezrieť si zoznam mien v jeho autobiografických dielach a vidíme hlboké priateľstvá so stovkami ľudí počas jeho života. Tento jeho osobný vplyv sa mocne rozšíril na milióny ľudí, ktorí čítali jeho diela a objavili, čo priateľstvo skutočne znamená.

Autenticita

Nemohol by som hovoriť o priateľstve bez vyslovenia varovania pre nespočetných žien a mužov, ktorí ho hľadajú každý deň. Veľká popularita internetových spoločenských sietí ako MySpace a Facebook si zaslúži starostlivú pozornosť, rozmyslenie a starostlivé zváženie. Hovorí sa, že keby Facebook bol krajinou, bola by to 8. najzaľudnenejšia krajina sveta! Musíme starostlivo zvážiť: Čo to pre nás znamená? Tieto nástroje pomáhajú zvádzať ľudí dokopy a zlepšovať spoločenskú sieť. Napríklad doma uväznení, labilní, chronicky chorí a starí ľudia sa môžu spájať s komunitou iných v rovnakej situácii a rodia sa nové zväzky solidarity.

Ale sú tu aj otázky: Ako to pôsobí na nás? Čo to robí s naším zmyslom pre spoločenské zväzky? S naším zmyslom individuality? S našimi priateľstvami? Priateľstvo v tejto virtuálnej sfére je celkom odlišné od skutočného priateľstva. Priateľstvo je vzťah, ktorý zahrňuje zdieľanie spoločných záujmov, vzájomnosti, dôvery a odhaľovanie dôverných podrobností v čase a v rámci špecifických kontextov. Pravé priateľstvo závisí od vzájomných vzťahov a môže rozkvitať iba v hraniciach súkromia a skromnosti. Na internetových stránkach je však koncepcia verejného priateľstva, ktoré je priateľstvom, o ktorom nehovorí Ježiš v evanjeliu, ani Benedikt XVI. vo svojich nádherných spisoch, ani kardinál Newman vo svojich listov. Vzdialenosť a abstrakcia v internetových priateľstvách môže viesť k istému druhu systematického odcitlivenia kultúry, ak nebudeme k tejto novej skutočnosti pristupovať múdro, prezieravo a pozorne.

Takéto priateľstvá alebo skôr známosti sú celkom odlišné od „cor ad cor loquitur“, ktoré si tak vrúcne želá a prežíva Ježiš so svojimi učeníkmi či prudký Peter, rímsky úradník Kornélius, britský kardinál John Henry či nemecký pápež Benedikt XVI., ktorí formovali svoj život podľa Dobrého pastiera, verného priateľa každej ľudskej bytosti.

(zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)

máj 212006
 

Nezriedka sa stáva, že keď sa hovorí o prvej Cirkvi, hovorí sa o nej ako o ideálnej. A ona taká skutočne bola, avšak nie v tom, žeby v nej neboli problémy a ťažkosti, či napätia. Ideálna bola v tom, že aj keď sa nejaké vyskytli, vedela ich vyriešiť správnym spôsobom. Problémy teda boli aj v nej. Všimnime si, aké, a všimnime si aj riešenie.

Jeden z problémov, ktorý vznikol, by sme mohli nazvať Peter u Kornélia. Opisujú nám ho Skutky apoštolov. Ide o to, že Peter, vedený Duchom, vošiel do domu pohana Kornélia. Vošiel tam napriek tomu, že si dobre uvedomoval, že Žid sa nesmie spolčiť ani stretnúť s cudzincom. Ale to ešte nebolo všetko. Nielenže Peter vošiel k pohanovi, on tam aj ohlasoval smrť a vzkriesenie Ježiša Krista a nakoniec krstil a zostal tam niekoľko dní…

Správy a zvesti sa aj vtedy šírili väčšou rýchlosťou ako človek, o ktorom sa šíria, a kým sa Peter vrátil do Jeruzalema, tam už bolo napätie. Tí, čo boli z obriezky, mu dohovárali: Vošiel si k neobrezancom a jedol si s nimi. A Peter trpezlivo vysvetľuje, ako sa veci odohrali, ako sa modlil, ako počul hlas, ako vošiel do domu Kornélia a ako zostúpil na pohanov dar Ducha Svätého. A zakončuje prekrásnou vetou: Keď im Boh dal taký istý dar ako nám, čo sme uverili v Pána Ježiša Krista, ktože som ja, aby som mohol prekážať Bohu? Keď to počuli, uspokojili sa a oslavovali Boha hovoriac: Teda Boh aj pohanom daroval pokánie, aby mali život.

V krátkosti sme opísali jeden problém, ktorý vznikol v prvotnej Cirkvi a ktorý nebol celkom taký malý a nevinný, ako sa nám zdá z odstupu. Všimnime si aj postoje a riešenia, ktoré nám môžu byť veľmi užitočné v dnešnej dobe, veď problémov je viac, ako potrebujeme. V prvom rade je tu poslušnosť Svätému Duchu, ktorá na jednej strane plodí radosť a pokoj – u Kornélia – no na stane druhej napätie a nervozitu – v Jeruzaleme. Prvým zdrojom problémov je teda naša neposlušnosť voči Duchu, ktorý veje, kam chce. Ak sa budeme vedieť pred ním skloniť, veľmi veľa problémov sa vyrieši už v zárodku, poprípade vôbec nevzniknú. Ak ale vzniknú, dôležitý je ďalší postup. Peter prišiel do Jeruzalema a bratia si nešuškali poza chrbát „to je ten a ten a taký a taký“, ale šli priamo ku koreňu a povedali mu veci priamo do očí: „vošiel si k neobrezancom“. Bolo to pekné a tak by to malo byť. Veľa vecí sa dá vyjasniť, ale treba o nich hovoriť priamo a nie poza chrbát.

A treba si snáď všimnúť ešte aj Petrov príklad. On nezačal argumentovať silou svojej autority, nechcel umlčať, ale presvedčiť, pretože nám netreba Cirkev umlčaných, ale presvedčených. A podarilo sa mu. Vysvetlil svoj postoj, podal argumenty s pokojom a s láskou. Celý konflikt sa končí tak, ako by sa malo končiť riešenie všetkých problémov a v každom čase: Upokojili sa a oslavovali Boha.

Problémy teda boli aj budú, ale…