máj 032018
máj 012018
Sme v období ročného cyklu, v ktorom sa u nás príroda prebúdza k životu. Toto ešte nie je čas na zber plodov. Je to obdobie, keď prezeráme, ako stromy prečkali zimu, a myslíme napríklad aj na to, aby im v čase kvitnutia neublížil a budúcu úrodu nezmaril oneskorený mráz. Je pre mňa kráse vidieť podpolianske pahorky a na nich roztrúsené zakvitnuté ovocné stromy. Ale to je len začiatok čakania na dobré ovocie, ktoré tieto stromy prinesú až na jeseň.
Ovocie žiada Božie slovo od nás ľudí; lež nie je to ovocie prírody, ale ovocie Ducha. Ježiš v stati evanjelia použije pre obraz, ktorý dáva príroda, a to obraz viniča.
Hovorí o štepení, po ktorom na vinič napojené ratolesti môžu priniesť bohaté ovocie.
Evanjelium nás veľkým oblúkom prenáša od počiatočnej nutnosti byť spojený s viničom, až po záver, v ktorom sa očakáva bohaté ovocie, ale aj pripomína, že zdravý vinič bude od suchých a ovocie neprinášajúcich ratolestí očistený. Prinášať veľa ovocia je dobré, ba Ježiš to výslovne od nás žiada a to od každého jednotlivo. Možno nás preto zmrazia obavy. Do sveta ustráchanosti o prvé kresťanské spoločenstvo a rast jednotlivcov v ňom, nás vovedie prvé čítanie. Vnímame strach v spoločenstve prvých kresťanov v Jeruzaleme. Prichádza do neho ten, ktorého Skutky apoštolov pripisované Lukášovi, v deviatej kapitole ešte stále nazývajú starým menom – Šavol, hoc už uveril v moc Ježiša Krista. Nedôvera cirkvi voči jeho osobe je podčiarknutá vyjadrením, že sa ho „všetci báli“. Ale v ňom už kvitne Boží život, ktorý začína prinášať prvé ovocie. Je potrebné vyzdvihnúť postavu Barnabáša, ktorý sa napriek obavám prítomným v spoločenstve rozhodne uviesť Šavla medzi nich, aby mohol rásť on aj spoločenstvo. Vypočujme si, ako celú túto situáciu opisujú Skutky apoštolov:
Lucia: „Keď Šavol prišiel do Jeruzalema, pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom. Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene. A žil s nimi v Jeruzaleme a smelo si počínal v Pánovom mene. Rozprával a prel sa aj s Helenistami a oni ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu. A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha.“ (Sk 9, 26-31)
Šavol v Jeruzaleme, hneď po príchode, asi okolo roku 38 po narodení Krista, odovzdáva svoje svedectvo o viere v Ježiša. Čoskoro sa dostal do konfliktu s helenistami, teda tými, ktorí židovstvo pretvárali gréckymi zvykmi. To potvrdzuje jeho osobné presvedčenie, že od Pána prijal povolanie a bol poslaný hlásať evanjelium pohanom. Už od začiatku svojho pôsobenia vstupuje do dialógu nie len so samotnými židmi. Akoby ho služba a ohlasovanie iným národom priťahovala tak, ako ho v Jeruzaleme hneď pritiahla túžba zvestovať Ježišovo meno helenistom.
Ako to stať uvádza, budovala ho bázeň pred Pánom a útecha Ducha. Evanjelium vyzýva učeníkov, aby ostali napojení na neho, lebo bez neho nemôžu urobiť nič. Prinášať ovocie je možné len vtedy, ak sme spojení s Kristom a čerpáme z neho. Naštepenie znamená prijímať výživu, bez ktorej by ovocie nebolo možné. Šavol je tým učeníkom, ktorý je práve naštepený na Ježiša a túži prinášať veľa ovocia. Aj prvý Jánov list, ktorý túto nedeľu tiež počujeme, uisťuje, že Božiu prítomnosť v nás spoznávame podľa Ducha, ktorého nám Boh dal. A teda podľa pôsobenia tohto Ducha v našom živote. Aj keď sa to v tejto stati výslovne neuvádza, z iných miest v Písme vieme, že pôsobenie Ducha Svätého poznávame podľa jeho ovocia a podľa darov, ktoré udeľuje.
Lucia: Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“ (Jn 15,1-8)
Ovocie Ducha je rast osobného dozrievania vo vzťahu s Bohom, ktorý sa prehlbuje vierou. Deje sa mocou Ducha, ale my sme tí, ktorí majú ovocie prinášať, sme zodpovední za jeho dozrievanie v našom živote. Hoci by sa zdalo, že pri téme ovocia a duchovného života môžeme túto nedeľu skončiť, myslím si, že to tak nie je. Ak sa totiž pôsobenie Duch Svätého prejaví v našom dozrievaní a v tom, že sa stávame Ježišovými učeníkmi, nevyhnutne sa prejaví aj v tom, že nám tento Duch udeľuje svoje dary a to aj tie, ktoré sú v užšom význame nazývané charizmy. Tie slúžia predovšetkým na budovanie a rast spoločenstva a nie sú výsledkom nášho úsilia. Máme ich objaviť a jednoducho prijať tak, ako sú, lebo sú svedectvom Božej moci, ktorá vo veriacich pôsobí nezávisle na ich silách a schopnostiach. Boh však chce, aby sme ich objavovali a nechali ich pôsobiť pre dobro spoločenstva a preto, aby sa ukázala Božia moc. Čítania tejto nedele sú cielene zamerané na prítomnosť Ducha Svätého v nás. Preto nám otvárajú oči pre jeho pôsobenie. Jánov list končí poučením, ako prítomnosť Boha a jeho lásky „poznávame z Ducha, ktorého nám dal“ (1 Jn, 3,24), ale aj Cirkev „sa upevňovala, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Ducha Svätého“ (por. Sk 9,31). Myslím si, že je tu viditeľné prepojenie ovocia, ktoré učeník prináša s jeho pripravenosťou priniesť veľa ovocia, ako to Ježiš žiada. Nemôže sa teda starať sa len o svoj duchovný rast, ale hojnosť jeho ovocia závisí aj od toho, či sa otvára nezaslúženým darom, ktoré mu Boh udeľuje, aby nimi slúžil Cirkevnému spoločenstvu.
Výzva pre Cirkev na Slovensku mi pripadá veľmi podobná tej, ktorú vidím v Božom slove. Ustráchanú Cirkev v Jeruzaleme, ktorej členovia chcú rásť vo vzťahu k Bohu, povzbudí k rastu príklad Šavla, ktorý prijíma charizmatický dar Ducha. Smelo si počína v Ježišovom mene a používa dar reči, ktorý slúži jeho povolaniu ohlasovať evanjelium pohanom. Nezatvorí sa vo falošnej pokore, ktorá by mu bránila slúžiť spoločenstvu. Chce dozrievať tak, že naplno využíva dar evanjelizovať a smelo si počína pri ohlasovaní, lebo mu ho zveril Pán. Ten, ktorý od každého z nás čaká veľa ovocia a čaká, že sa otvoríme jeho darom, ktoré nám dáva, aby sme nimi budovali Cirkev.
Kto sa chce stávať Ježišovým učeníkom, prináša stále viac ovocia. Preto sa nevyhnutne učí prijímať a používať dary Ducha, pre službu iným. Aj Cirkev na Slovensku, podobne ako spoločenstvo v Jeruzaleme, mrazia obavy o budúcnosť a potrebuje príklad učeníkov, ktorí žijú plnosť duchovného života. Otvorme sa úplne, ako pravý Kristov učeník Pavol, pôsobeniu Ducha. Duchovné ovocie v nás bude môcť hojne rásť, lebo ho ukáže Božia moc prejavená cez Božie duchovné dary. Na príhovor apoštola Pavla chcem prosiť, aby sme boli Cirkvou, ktorá sa upevňuje a žije v bázni pred Pánom a rastie v úteche Ducha Svätého.
máj 022015
Predstavme si, že by sa objavila v médiách správa o tom, ako sa smutne známy šéf tých, čo prenasledujú kresťanov, Al-Bagdadi, stal kresťanom a začal ohlasovať Krista. Ba dokonca, že prišiel do Ríma. Bláznivé? Áno a poriadne. Nemožné? Hm; čosi podobné sa už stalo a rozpráva nám o tom dnešné prvé čítanie:
„Keď Šavol prišiel do Jeruzalema, pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom.
Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene.
A žil s nimi v Jeruzaleme a smelo si počínal v Pánovom mene. Rozprával a prel sa aj s Helenistami a oni ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu.
A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha.“ Sk 13,44-52
Šavol prenasledoval kresťanov kedysi dávno s rovnakou vervou ako to robia prenasledovatelia dnes. A keď ho Ježiš stretol na ceste do Damašku (nie teda vo veľmi vzdialenom regióne dnešnému prenasledovaniu) Šavol prežil vnútornú premenu, ktorú neskôr podčiarkol aj novým menom. Zažil tiež veľa nedôvery, strachu a pochopiteľnej opatrnosti či ľudskej rezervovanosti zo strany tých, ku ktorým sa teraz hlásil hoci ich pred nedávnom ničil. Po krátkom čase pôsobenia v Damašku, odkiaľ musí ujsť pretože ho chcú zabiť prichádza do Jeruzalema. A aj tu sa ho všetci boja. Všetci, až na jedného; a ten sa volal Barnabáš. Tento Cyperčan to riskol a Šavla sa ujal. Zaručil sa zaňho. Priviedol ho ku apoštolom a predstavil im jeho príbeh. Vydal o ňom svedectvo. Určite to na začiatku boli vo veľkej miere len slová (meno Barnabáš sa prekladá ako syn útechy, možno Barnabáš naozaj mal dar slova, ktorým dokázal premáhať strach a nedôveru). Ale to, že sa Šavla ujal malo pokračovanie v tom, že Šavol mohol začať s kresťanmi v Jeruzaleme žiť a ukázať, že jeho obrátenie nie je len o slovách ale o skutkoch. Biblicky by sme mohli povedať: o ovocí!
Ujať sa niekoho znamená preukázať mu starostlivosť vo chvíli, keď to potrebuje. Keď je na to odkázaný. Prichýliť niekoho, od ktorého každý pre nejaký dôvod bočí. Je to určite medzi nami ľuďmi časovo ohraničená záležitosť. (Odhliadnuc od Božej starostlivosti o nás, jeho deti. Boh sa nás ujíma veľmi často…Našťastie.) Šanca, aby človek mohol ukázať, že to, k čomu sa hlási je naozaj pravda. Že jeho konverzia je reálna, autentická. Šavol sa naozaj stal Pavlom. Nielen podľa mena, ale životom. A mohol to dokázať aj preto, že mu Barnabáš takúto šancu ponúkol. Nečudujem sa, že potom ohlasovali Krista dlhšiu dobu bok po boku na cestách vtedajšieho sveta. Ujímať sa niekoho bez toho, že by to smerovalo k praktickému životu, môže vyústiť často v naivitu a sklamanie dôvery, ktorej dnes nie je príliš na rozdávanie.
Opakom možnosti ujať sa niekoho môže byť napr. žiarlivosť, ktorá dokáže ľudí poštvať proti sebe. Pekne dnes o tom hovoril v kázni Marián Bublinec na púti na Starých Horách. Ním komentovaná skúsenosť Pavla a Barnabáša v Pizídskej Antiochii (zo sobotného prvého čítania) nám v plnej nahote ilustruje realitu toho, ako viera či náboženská skutočnosť môžu určite urobiť človeka lepším. Ale aj poriadne horším.
Kto je pre teba človekom, ktorý sa Ťa ujal? Poďakuj dnes za neho Bohu. Že Ti ho poslal do života. A že sa v tom kritickom období, kedy bolo ešte príliš veľa nejasného v tvojom živote, rozhodol zariskovať a veriť v Teba.
A koho si sa naposledy ujal Ty?
Boh nás sprevádza životom. Chce zostať v nás a pozýva nás zostať v Ňom. Neustále sa nás ujíma a dodáva nám odvahu ujímať sa druhých. Aj príbeh Al-Bagdadiho môžeme prenechať nejakej tajnej službe. Alebo v lepšom prípade diplomacii či v horšom armáde. Ja dnes pozývam k tomu bláznivému: ujať sa ho v modlitbe: aby aj on kdesi na svojich cestách, niekde uprostred dňa či noci, obklopený svojimi prívržencami narazil na Toho, ktorý sa chce ujať jeho. A možno to potom bude zase celkom iný príbeh.
Dominik Markoš, farár v Sliači
máj 102009
Milí bratia a sestry,
na každom výrobku je okrem iného uvedený aj pôvod, odkiaľ daný tovar pochádza. Obyčajne sú tam napísané známe slová „Made in…“ – či už Slovakia, EÚ, China a podobne. Niekedy už podľa pôvodu výrobku vieme odhadnúť, akú asi bude mať kvalitu a čo máme od neho čakať.
V dnešnom evanjeliu nám Pán Ježiš povedal, kde má pôvod dobro. Svoje slová „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ dokresľuje podobenstvom o viniči a ratolestiach, ktoré musia byť nevyhnutne napojené na kmeň viniča, ak chcú priniesť dobrú a kvalitnú úrodu.
Podobenstvo o viniči bolo veľmi blízke ľuďom, ktorí ho počúvali, keďže sa mnohí zaoberali práve pestovaním hrozna. Pre nás je možno bližší obraz ovocného stromu, napr. jablone alebo hrušky či slivky, ale princíp je ten istý. Ak dobrý záhradník chce, aby mu strom priniesol kvalitné ovocie, musí sa oň starať. Musí ho kontrolovať, či sa nenakazil nejakou chorobou, či má dostatok slnka, vlahy, či nie je príliš hustý. Všimnime si, že popri príjemných veciach, ako je napr. poliatie vodou, musí robiť aj nepríjemné – orezávať, čistiť. Výhonok, ktorý odreže, je odsúdený na zánik, avšak vďaka tomu ostatné výhonky – tie, ktoré ostanú spojené s kmeňom – majú viacej živín, viac priestoru pre život.
Zaiste všetci poznáme ten nepríjemný pocit, keď sa musíme vzdať pohodlia, keď sa musíme vzdať svojich predstáv, keď nás niekto oberie o oddych, keď namiesto pozerania televízora treba ísť pomôcť blížnemu, keď aj v zlom počasí treba ísť do kostola. Dá sa povedať, že v takýchto chvíľach Nebeský Otec odrezáva našu naviazanosť na pozemské veci, čistí náš život, aby sme sa stali čistejšími, duchovne krajšími, aby sme sa viac napojili na kmeň viniča, na Ježiša Krista, aby cez nás mohlo prúdiť ešte viac dobra.
Jeden príbeh hovorí o chlapcovi menom Jožko, ktorého rodičia často museli napomínať pre jeho neskoré príchody zo školy. Jemu bolo príjemnejšie zostať s kamarátmi ako ísť domov. Pripomienky rodičov nepomáhali. Stále chodil neskoro. V jeden deň, keď sa to tiež stalo, mama položila na obed pred neho tanier, na ktorom bol iba suchý chlieb a vedľa v pohári čistá voda. Jožko zostal zarazený, to nečakal. Cítil sa veľmi nepríjemne a bolo mu to ľúto. O to viac, že vedľa sedel otec, ktorý mal tanier plný lákavého jedla. Obaja sedeli a mlčali. Otec po chvíli zrazu urobil, čo Jožko nečakal. Vymenil svoj plný tanier za Jožkov. Jožko aj po rokoch spomínal na toto gesto: Vtedy som pochopil, aký je Boh. Je nekonečne dobrý voči nám a vždy nás prijme, keď prídeme k nemu.
Milí bratia a sestry, pôvod dobra je v Bohu. Ak ho my chceme dávať ďalej, musíme ako ratolesti zostať napojení na kmeň toho viniča, ktorým je Pán Ježiš. Tiež sa musíme nechať čistiť. Je to všetko prejav lásky Otca voči nám a jeho túžby, aby sme boli dobrými, čistými, aby sme priniesli ovocie tej najvyššej kvality. Amen.
máj 142006
„Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia.“
Vo svojom učení berie Ježiš často inšpiráciu v rodinných veciach poslucháčov a vo veciach, ktoré počuli všetci. Tento krát sa k nám prihovára s obrazom ratolesti a viniča. Ježiš naznačuje dva prípady. Prvý je negatívny: ratolesť je suchá, neprináša ovocie, teda sa oreže a vyhadzuje. Druhý je pozitívny: ratolesť je ešte živá a rastie, takže ju treba orezať. Už tento kontrast nám hovorí, že orezanie nie je nepriateľským aktom voči ratolesti. Vinohradník od nej ešte očakáva veľa; vie, že môže prinášať ovocie; má v nej dôveru. Takisto je to aj na poli duchovnom. Keď Boh zasahuje do nášho života s krížom, nechce tým povedať, že je s nami pohnevaný. Práve naopak.
Ale prečo vinohradník čistí, orezáva ratolesť a spôsobuje jej, ako sa hovorí, plač? Robí to pre jeden jednoduchý motív: ak by ju neorezal, sila viniča sa rozptýli, možno, že zarodí viac strapcov, ale s dôsledkom, že sa im nepodarí všetkým dozrieť a zníži sa obsah vína. Ak zostane dlhý čas bez orezania, vinič dokonca spustne a produkuje iba listy a plané hrozno.
To isté nastane v našom živote. Žiť znamená vyberať si a vyberať si znamená odriekať si. Osoba, ktorá chce v živote robiť veľa vecí, pestuje veľa záujmov, koníčkov, v ktorých sa rozplynie. Nevynikne v ničom. Je potrebné mať odvahu urobiť výber, čiže nechať padnúť nejaké druhotné záujmy a koncentrovať sa na nejaké primárne. Teda očistiť, orezať!
Toto ešte viac platí v duchovnom živote. Svätosť sa podobá na sochárstvo. Leonardo da Vinci definoval sochárstvo ako „umenie odstraňovať“. Všetky ďalšie umenia pozostávajú vo vkladaní niečoho: farby na plátno obrazu, kameňa na kameň v architektúre, nota na notu v hudbe. Iba sochárstvo pozostáva v odstraňovaní: odstraňovať kúsky mramoru, ktoré príliš vyčnievajú na postave, ktorú má sochár v mysli. Tiež kresťanská dokonalosť sa dosahuje týmto spôsobom: odstraňovaním, padaním neužitočných častí, teda túžob, ambícií, plánov a telesných sklonov, ktoré sa rozplývajú do všetkých častí a nedovolia nám nič uzatvoriť.
V jeden deň, keď sa Michelangelo prechádzal po záhrade vo Florencii, videl v jednom kúte kus mramoru, ktorý vyčnieval zo zeme, napoly zakrytý trávou a blatom. Náhle sa zastavil, akoby niekoho videl, a obrátiac sa na priateľov, ktorí s ním boli, vyhlásil: „V tomto kuse mramoru je ukrytý anjel; musím ho vytiahnuť von.“ A, vystrojený dlátom, začal ten kus mramoru kresať, pokiaľ sa nevynorila postava anjela.
Aj Boh sa na nás pozerá a vidí nás podobne, ako kusy ešte neforemného kameňa, a hovorí si: „Tam vnútri je ukrytá nová a pekná bytosť, ktorá čaká, aby prišla na svet; a čo viac, je tam ukrytý obraz môjho jediného Syna Ježiša Krista (my sme určení stať sa „podobnými obrazu jeho Syna“); chcem ho vytiahnuť von!“ A teda, čo robí? Zoberie dláto, ktorým je kríž, a začína na nás pracovať. Zoberie nožnice orezávača a začne orezávať. Nemusíme myslieť na to, aké sú to strašné kríže. Zvyčajne nepridá nič k tomu ako sám život, ktorý predkladá utrpenie, námahu, trápenia. Iba ponúka tieto veci na naše očistenie. Pomáha nám nepremárniť ich.
máj 142006
Ľahko sa človeku môže v živote začať zdať, že je nenahraditeľný. Iste mi mnohí dajú za pravdu, že je to tak. Sám počúvam okolo seba niekedy ľudí, ktorí napríklad takto povedia: tie moje deti sa už o nič nevedia postarať. Keby mňa nebolo, tak to už nikto nespraví… A deti si myslia, alebo aj hovoria: keby si sa tu nemotal, bolo by to dva razy skôr spravené… Sväté Písmo nás učí zdravej pokore a pripomína nám, že je čas prísť a je čas odísť.
Pavol bol po konverzii a bol plný horlivosti za Pána. Ohlasoval ho všade, kam sa pohol. Človek ako on, nevedel byť priemerný. Ľahké to však nemal, pretože keď prišiel do Jeruzalema, všetci sa ho báli. Neverili, že je učeníkom. On sa však smelo prel s Helenistami a tí ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu. A Sväté písmo je pravdomilná kniha. Tak miluje pravdu, že je to až kruté. Oznamuje nám totiž, že keď Pavla odprevadili do Tarzu, Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii, upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha.
Pavol zmizol zo scény a nastal pokoj. Nie je to príliš lichotivé pre Pavla a nebol ľahký čas čakania v Tarze. Vyčkávať v tichosti. To bolo niečo strašné pre túto nespútanú vôľu. A potrebná bola k nej taká silná viera, ako mal Abrahám. Boh je veľký Kráľ a na kráľov treba čakať. Sväté písmo – pripomína Holzner – je preplnené týmto čakaním na Bohom určenú chvíľu, na kairós.
Umenie čakať, čakať v tichu, umenie premýšľať, umenie odísť a v pravý čas vystúpiť a potom zasa odísť… Je to ťažké, ale je veľmi dôležité, aby sa všetko, čo si s Božou pomocou zaumienime, hlboko zakorenilo v uvažovaní a v modlitbe. Ján Pavol II. nám pripomína, že náš čas je v neustálom pohybe, ktorý sa neraz mení až v nepokoj. Stojíme pred vážnym pokušením, že sa dáme strhnúť spôsobmi našej doby a zaujmeme sa činnosťou pre činnosť. Prostriedky sa nám stanú cieľmi. Tomuto pokušeniu musíme odolávať tým, že sa snažíme najprv „byť“, a to skôr, než sa budeme namáhať konať.
Aby sme najskôr „boli“, to nám pripomína aj sám Ježiš Kristus, keď hovorí podobenstvo o viniči. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva v mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia. Ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči…
Vedieť konať, vedieť ohlasovať, vedieť pracovať pre Krista, ale vtedy a tak, ako si to praje on, nie, ako si to prajeme my. Vždy v spojení s ním a s jeho vôľou. On nás potrebuje. Sme teda nenahraditeľní – až dovtedy, kým si to o sebe nezačneme myslieť…