mar 162018
 

Pred cukrárňou stálo dievčatko, pozeralo do výkladu na koláče a plakalo. Istý pán, ktorý šiel okolo a mal dobré srdce sa mu prihovoril: Neplač, ja ti kúpim nejaký koláč. A ona sa naň cez slzy pozrela a hovorí mu: Ja neplačem preto, že nemám peniaze, ale preto, že už nevládzem jesť a ešte je tu toľko dobrých vecí…

 

Stojíme pred dnešným evanjeliom ako pred výkladom. Nie tak celkom s cukrovinkami – to nebol Ježišov štýl – ale ako pred výkladom s najdôležitejšími vecami pre život a máme ich pred sebou veľmi veľa. Tak sa v tomto našom uvažovaní o vyvolaní Lazára z hrobu, zameriame na niektoré a iné necháme na inokedy…

 

Najlepšie bude si evanjelium podeliť na niekoľko častí. Navrhujem na štyri:

 

Ježiš nie je v Betánii.

Ježiš prichádza do Betánie.

Ježiš vyvolá Lazára z hrobu.

Ježiš sa odmlčí.

 

Ježiš nie je v Betánii – kde je? Mimo Izraela, za Jordánom. Tam dostal odkaz od Lazarových sestier:

 

Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“

 

Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý a ty nie si pri ňom. Nie je nám blízke takéto vyjadrenie? Miluješ ma, ale keď je so mnou zle, keď prichádza trápenie nie si pri mne. Ježiš však nikomu nesľúbil, že bude mať pri ňom bezstarostný život, že sa mu neprihodí v živote nič ťažké. Naopak – sám hovoril, že kto chce ísť za ním, nech sa pripraví na bolesť, utrpenie, nech zoberie svoj kríž a nech ma nasleduje. Ježiš neprišiel odstraňovať prekážky za nás, ale prišiel ich spolu s nami riešiť. Navyše – z nášho pohľadu – si dáva načas. Nie je záchranár v tom zmysle, že skočí do sanitky a uteká kdesi, aby sa dalo ešte niečo urobiť. Aby sme neprišli neskoro. Záchranári vedia, že keď prídu neskoro, tak už sa môžu pobaliť a ísť, že život nevedia dať. Vedia niekedy zachrániť, uchrániť pred smrťou ešte na nejaký krátky čas, ale vrátiť do života, to nevie nikto z ľudí. Kristus sa neponáhľa, lebo on nemôže prísť neskoro. Pre neho nie je nikdy neskoro, on si je istý svojou mocou a keď nájde Lazára v hrobe je to to isté, akoby ho ešte našiel na posteli v dome – akurát budú musieť odvaliť kameň ale inak nič. Z ľudského pohľadu Ježiš mešká, ale zo svojho pohľadu Boha a človeka zároveň má všetko pod kontrolou.

 

Ježiš prichádza do Betánie. Prichádza do Betánie a sestry ho vítajú s jemnou výčitkou:  Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“

Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“

Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“

Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“

Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“

 

Pane, keby som býval tu, môj brat by nebol zomrel. Obe sestry zopakujú vetu, ktorú si asi často hovorili sami pre seba, alebo jedna druhej. Pane, keby som býval tu, nebol by zomrel. Akokoľvek pekne táto veta znie, nie je pravdivá. Kristus neprišiel, aby odstránil z nášho života smrť. Zomrel mu – podľa tradície – sv. Jozef v náručí, ale zomrel. Ježiš neodstraňuje prekážky z nášho života. Smrť tu musí byť a v istom slova zmysle je darom. Čo sa zmenilo príchodom Ježiša Krista? Smrť už nie je hrozná. Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení…  Pohľad na Boha, ktorý je tu preto, aby odstraňoval prekážky z nášho života je veľmi rozšírený, ale práve tak aj nebezpečný,  pokrivený, nesprávny.  Ježiš má všetku moc a má moc uchrániť pred smrťou, tak isto ako má moc vyvolať mŕtveho človeka z hrobu.

 

Ježiš vyvolá Lazára z hrobu. Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom.

Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“

Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“

Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“

Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“

Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou.

Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

 

Vedome sa vyhýbame slovu vzkriesenie. Hovoríme o vyvolaní z hrobu. Niekedy môžeme padnúť do omylu ohľadom Lazára a myslíme si, že sa stalo to isté, čo potom s Ježišom Kristom. Ako bol vzkriesený Lazár, tak bol vzkriesený Kristus. To samozrejme nie je pravda. Lazár bol vyvolaný z hrobu, znova oživený, ale nie vzkriesený. Lazár musel znova zomrieť. Z tohto pohľadu mu jeho sestry až tak veľa nevyprosili. Lebo to už mal za sebou a mohol čakať v podsvetí na vykupiteľskú smrť Krista. Takto musel ešte ďalej žiť. A podľa tradície zomrel dosť strašnou smrťou… Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera. Smrť nad ním už nepanuje. Lazár vyšiel z hrobu, ale ovinutý plachtami. Kristus ich nechal všetky v hrobe.

 

Ježiš sa odmlčí. Po tomto najväčšom znamení, ktoré urobil Kristus sa zrazu odmlčí a my počúvame reakcie na to, čo sa stalo. Reakcie boli dvojaké. Mnohí uverili, a veľrada sa práve vtedy rozhodla, že Ježiša zabije. Tá istá udalosť, mŕtvy Lazár stojí pred hrobom znova živý, ľudia to vidia na vlastné oči a predsa opačné reakcie. Uverili v neho a zabime ho. Viera je dar, ale ak sa raz naše srdce zatvrdí, Boh ho nemôže obdarovať. Stojí pri dverách a klope. Ľudské srdce môže tak stvrdnúť že ho do seba nevpustí. Preto často prosme: Pane daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia…

 

 

 

 

mar 202015
 

Jeden z mojich rehoľných bratov zasadil levanduľu. Semienka museli byť zakryté a zmiznúť vo vhodne pripravenej zemi. Museli odumrieť spôsobu, v ktorom predtým existovali. Zem prikrytá priehľadným sklom, mohla po niekoľkých týždňoch nechať pri vhodných podmienkach svetla, vody a tepla vzklíčiť novú formu života. Malé rastlinky sa dnes už dvíhajú a čakajú na chvíľu, kedy zasadené na dvore budú môcť pre potešenie ľudí skrášľovať chodník.

Tajomstvo zrodu pre nový život máme rovno pred svojimi očami. Môžeme ho pozorovať v prírode nie len pri levanduli, alebo pšenici, ako nám to pripomenulo evanjelium tejto nedele. Máme otvárať svoje oči pre zrod nového života nášho ducha.

Veľkonočné tajomstvo je plným tajomstvom zrodu nového života. Pripravuje nás na prijatie pravdy o tom, ako sa náš pozemský život premení do novej, večnej podoby. Je to ešte väčší zázrak, ako premeny, ktoré sledujeme v prírode a tajomstvo obnovy v prírode je vlastne odkazom na najdôležitejšiu premenu stvorenstva, na Veľkú noc. Slávenie tohto sviatku nás však učí, že sa v našom ľudskom živote udeje istým spôsobom podobný proces ako s malými semenami pšenice, či levandule. V dôvere v pôsobenie Božej milosti potrebuje človek pochovať svoj starý spôsob existencie, aby sa mohol zrodiť nový. Ten, ktorý má vo svojom láskavom pláne pre človeka Boh. Tak ako má pre semienka levandule plán môj rehoľný brat. Nie raz som ho videl prechádzať chodbou a kontrolovať, či sú semienka v čo najlepších podmienkach pre ich rast. Nie raz som ho videl zalievať zem vodou. A vidím jeho radosť teraz, keď semienka vzklíčili. Jeho opatera však po vzklíčení neskončila, ale s rastom rastliniek sa len stále viac upevňuje jeho zámer s nimi. Stále viac sa podobajú tomu, čím na dvore majú byť. Stále viac naberajú obrysy toho, o čom môj brat sníva. Sú tak stále viac vhodné na to, aby splnili svoj účel.

Boh sa takto stará o ľudský život. Na vlastnom Synovi, Ježišovi ukázal odumretie života v našej pozemskej podobe, aby sme nepochybovali o jeho dobrom pláne nového života človeka. Toto je tá nová zmluva, ktorú od krstu vpísal do našich sŕdc, že sa máme rozvíjať podľa jeho plánu. Kresťan, prekonáva strach z premien vo svete, lebo vie, že Boh Otec má pripravený dobrý plán. Premena bude aj bolestná a vyžiada si, aby sme zmenili spôsoby, na ktoré sme si navykli. Asi sa ocitneme aj v situácii, že pred „hodinou“ – teda časom nejakej zmeny budeme chcieť byť uchránení. Vtedy sa však učíme prijímať za svoj Boží plán, ako ho za svoj prijal Ježiš. Nie len Ježiš má prijať tento čas svojej premeny. Každý človek je svojou existenciou na tomto svete súčasťou tohto procesu.

Prijímajme s radosťou tento čas odumierania, lebo ja zároveň prísľubom. Prísľubom o tom, ako bude knieža tohto sveta vyhodené, aby už nemohlo škodiť pri uskutočňovaní zámerov Boha Otca. Prísľubom, že úroda bude veľká a že tak ako Ježiš, aj každý človek bude stvorením, ktoré celou svojou existenciou Boha oslávi. Požehnaný čas pôstu, ktorý upevňuje túto nádej v nás prajem.

mar 292009
 

Umučenie, utrpenie, smrť a vzkriesenie Pána to sú témy, ktoré nás zjednocujú ako kresťanský ľud a Cirkev počas Veľkého týždňa. Tento rok na Kvetnú nedeľu pozorne počúvame Markov príbeh umučenia Ježiša – príbeh o jeho posledných dňoch a hodinách na zemi. Je to príbeh ohromujúcich kontrastov. Keď znova počúvame tento dojímavý príbeh, Ježišovo umučenie preniká cez ľahostajnosť našich životov. V tento týždeň zvlášť máme privilegovanú príležitosť poučiť sa z toho, čo sa stalo Ježišovi a objavovať identitu tých, ktorí ho skúšali, súdili a usmrtili pred dlhým časom, ale objaviť aj to, čo zabilo Ježiša a aké zlovoľné násilie, brutalita, nenávisť a žiarlivosť ho naďalej stále pribíjajú na kríž v jeho bratoch a sestrách ľudskej rodiny.

Rozprávanie sv. Marka (Mk 11,1-10) o Ježišovom vstupe do Jeruzalema je najumiernenejším podaním tejto udalosti v Novom zákone. Z nejakého dôvodu evanjelista kladie veľký dôraz na oslíka. Bolo zvykom, že pútnici vstupovali do Jeruzalema pešo. Iba králi a vládcovia putovali do Jeruzalema väčšinou na veľkých tátošoch s okázalým sprievodom, aby predvádzali svoju prítomnosť. Ježiš je iný druh kráľa – volí si vstúpiť na oslíkovi, nie na majestátnom tátošovi, ale na chrbte mladého oslíka, ktorý nosieva bremená. Tým, že ho vedú cez mesto na chrbte malého oslíka, Ježiš prichádza ako kráľ, ktorého kraľovanie nie je o tom, že si nechá slúžiť, ale že chce sám slúžiť. Jeho kráľovstvo nie je budované na moci, ale na súcite s človekom a veľkodušnej službe. Oslík, na ktorého Ježiš nasadne, nám pripomína slová starovekého proroka Zachariáša, ktorý túto scénu predpovedal o 500 rokov skôr: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice“ (Zach 9,9). V Markovom realistickom príbehu umučenia sme svedkami Ježišovej úzkosti, ktorého úplne opustili priatelia a učeníci. Ježiš sa odovzdáva svojmu osudu. Neodpovedá Judášovi, keď ho zradí, ani Pilátovi počas výsluchu. V Markovom evanjeliu Pilát sa neusiluje zachrániť ho, ako to robí rímsky prokurátor v ostatných troch evanjeliách. V priebehu svojho evanjelia sv. Marek opisuje zlyhanie učeníkov, ktorí Ježiša vôbec nepodporili, ba ani nechápali, čo sa deje. Záhadný mladý učeník, ktorý bez plachty nahý uniká, keď Ježiša zatknú, je v Markovom evanjeliu mocným symbolom jeho nasledovníkov, ktorí najprv opustia rodinu a priateľov, aby nasledovali Ježiša. Keď však ide do tuhého, zanechajú všetko a ujdú od neho. Keď si pripomenieme udalosti tohto prvého Veľkého týždňa – od Hornej siene po Getsemanskú záhradu, od Pilátovho súdneho stolca po Golgotu, od kríža po prázdny hrob, Ježiš obracia náš svet a jeho hodnotový systém hore nohami. Učí nás, že pravá autorita sa nachádza v oddanej službe a veľkodušnosti k iným, že veľkosť sa sústreďuje v pokore, že spravodlivého a milujúceho človeka Boh povýši v pravom čase.

Pohľad na Markovo umučenie Ježiša cez objektív vernosti

Doprostred svojich príbehov o zrade a násilí, evanjelista Marek vkladá dramatický príbeh úžasnej vernosti. Keď Ježiš navštívi Šimona Malomocného v Betánii na východných svahoch Olivovej hory, neznáma žena pribehne, rozbije alabastrovú nádobu so vzácnym olejom a pomaže Ježišovu hlavu tradičným, kráľovským, biblickým štýlom (14,3-9). Keď vôňa oleja naplní miestnosť, všetci čo sú s Ježišom, sú šokovaní týmto mimoriadnym gestom ženy. Ale Ježiš ju bráni. Ona preukázala pravú vernosť a lásku, hovorí im, pretože „vopred pomazala moje telo na pohreb“ (14,8). Za to Ježiš sľubuje, že sa o nej bude hovoriť všade vo svete, kde sa bude ohlasovať evanjelium (14,9). Táto žena je jediná v celom Novom zákone, ktorej sa dostalo takej veľkej pocty. Zatiaľ čo jeho učeníci a apoštolovia jasne predstavujú celú sériu zlyhaní zrady a opustenia – táto anonymná žena stelesňuje neohrozenosť, odvahu, lásku a vernosť. Aký príklad! Ona možno celkom nechápe význam svojho symbolického a prorockého skutku pomazania ani nadčasovosť svojho konania. Ona jednoducho túži byť s ním a vyjadriť mu svoju neohraničenú lásku a pozornosť. Či toto nie je to, k čomu je každý z nás zvlášť povolaný počas Veľkého týždňa? Či to neznamená milovať Ježiša a byť k nemu pozorný počas posledných tragických momentov symfónie jeho pozemského života a uprostred všetkých rán, zlyhaní a zrady nášho vlastného života? Náš život musí byť ako vzácny olej z nádoby tej ženy s plytvaním vylievaný na Pána v posledných chvíľach jeho života na zemi.

Kto, ak nie odsúdený Spasiteľ?

Na záver Krížovej cesty v rímskom Koloseu na Veľký piatok v Jubilejnom roku 2000, pápež Ján Pavol II. povedal tieto dojímavé a mocné slová: „Kto, ak nie odsúdený Spasiteľ dokáže dokonale pochopiť bolesť nespravodlivo odsúdených? Kto, ak nie Kráľ, opovrhovaný a pokorovaný, dokáže splniť očakávania nespočetných ľudí, ktorí žijú bez nádeje či dôstojnosti? Kto, ak nie ukrižovaný Boží Syn, môže poznať bolesť a osamelosť toľkých stroskotaných životov bez budúcnosti?“ Akého len máme Spasiteľa! On skutočne chápe naše ľudské podmienky. On kráča s nami a zdieľa s nami naše žiale, osamelosť a utrpenie. Ako odpovedáme na takúto nesmiernu lásku a jedinečnú pravú solidaritu? Kvetná nedeľa nás pozýva zaujať postoj, ktorý sv. Pavol nazýva „zmýšľaním Ježiša Krista“ (Flp 2,6-11) pri jeho umučení a smrti: „vyprázdniť“ sa z našich vlastných záujmov, obáv a potrieb v mene iných. Vyjdime im v ústrety a uzdravujme tých, čo majú bolesť a utešujme ľudí okolo nás napriek našim vlastným odmietaniam a zradám. Počas dojímavých liturgií Veľkého týždňa sa nám poskytuje špeciálna milosť, aby sme dokázali kráčať ďalej s radosťou a v nádeji, napriek odmietaniu, pokorovaniu a utrpeniu. Týmto spôsobom sa Ježišovo umučenie stane dôvodom k nádeji a chvíľou milosti pre všetkých nás, ktorí hľadáme Božie kráľovstvo v našom živote – nech je toto hľadanie akokoľvek osamelé a bolestivé. Veľký týždeň nám dáva útechu a presvedčenie, že nie sme sami.

(Život Cirkvi vo svete – zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)

apr 022006
 

Rozprával mi jeden priateľ, ako sa mu raz na benzínovej pumpe stala nehoda: šiel nabrať benzín a zabuchol si v aute kľúče. Problém bol otvoriť ho. Boli to však ešte tie staršie typy, tak sa to samozrejme dalo. Trvalo to ale hodnú chvíľku a navyše bolo poriadne zima. Jeden z obsluhujúcich zamestnancov mu pri otváraní asistoval. Keď už bolo po všetkom, obrátil sa na neho s priamou otázkou: – Čo ste vy za človeka? – Prečo sa pýtate? – Za celý ten čas, čo sme otvárali vaše auto, ste ani raz nezahrešlili. – Viete, nemám to vo zvyku. Som veriaci a nechcem urážať Pána Boha. – No máte pravdu. Nemalo by sa to robiť…

Kratučký príbeh, ktorý sa mohol stať v rozličných obmenách už toľkým ľuďom, nám hovorí dôležitú vec. Ľudia si ľudí všímajú a rozmýšľajú nad naším konaním, nad našimi skutkami. A ak nekonáme tuctovo, tak ako všetci, zarazí ich to. V srdciach ľudí aj dnešnej doby je skrytá túžba, ktorá ich  ženie k tomu, aby  hľadali Boha.  Táto túžba sa niekedy mení priamo na otázku, na žiadosť, ktorú dostali aj apoštoli od Grékov, ktorí sa prišli klaňať Bohu do Jeruzalema: Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.  Túžba či žiadosť, ktorá je vpísaná v každom srdci, a predsa tak málo počuť túto prosbu v dnešnej dobe. Prečo? Pretože ju treba v ľuďoch vyvolať a zároveň byť pripravení aj ukázať tvár nášho Pána.

Mohli by sme povedať, že jednou z veľkých chýb, ktoré robíme v dnešnej dobe, je to, že dávame odpovede bez toho, aby sa nás ľudia pýtali. Podávame riešenia, ale ľudia ich nepotrebujú. Nevyvolali sme v nich otázku. Nežijeme tak, aby sme ju vyvolali. Je veľmi potrebné, aby ľudia, keď vidia naše skutky, pristúpili k nám, a ako ten zamestnanec benzínovej pumpy položili nám otázku: čo si ty za človeka? Prečo robíš tak ako robíš? A keď táto otázka zaznie, alebo ju aspoň predpokladáme, môžeme ukázať na tvár nášho Boha. Môžeme dať odpoveď. Nie skôr, pretože inak idú naše odpovede do vetra. Nikto ich nepotrebuje.

Istého francúzskeho kňaza – robotníka sa pýtali, či vo svojej práci aj hovorí o Bohu. Nato on odpovedal, že hovorí vždy, keď sa ho pýtajú? Nie je to príliš málo? Znela ďalšia otázka. Odpoveď bola prekvapivá: Myslím, že nie, pretože sa snažím žiť tak, aby sa pýtali…

Pane, chceli by sme vidieť Ježiša. V Jubilejnom roku – pripomína Ján Pavol II. – sa táto prosba duchovne ozývala aj v našich ušiach. A pokračuje: Ako pútnici spred dvetisíc rokov, aj ľudia našich čias, možno nie vždy vedome, prosia dnešných veriacich, aby im nie len „rozprávali“ o Kristovi, ale aby im ho v určitom zmysle slova umožnili „vidieť“. Veď či nie je úlohou Cirkvi odzrkadľovať Kristovo svetlo v každom dejinnom období a umožňovať, aby jeho tvár žiarila aj pred generáciami nového tisícročia?

Ukázať ľuďom tvár nášho Pána. Aj tým, či práve tým, ktorí možno nikdy nevstúpia do jeho chrámu. Dá sa to? Zaiste. Napríklad na benzínovej pumpe pri vyťahovaní kľúčov z auta…