jan 252009
 

Bratia sestry,
Jeden z veľkých problémov USA v 19. storočí bolo otrokárstvo. Išlo to až do takých rozmerov, že nastal ozbrojený konflikt medzi severom krajiny a juhom. Sever bol proti otrokárstvu, ale na juhu bolo veľa bavlníkových plantáží, kde boli ľudia čiernej alebo aj medenej pleti veľmi lacnou pracovnou silou. Dosť dlho trvalo, kým otrokárstvo zaniklo. Pre plantážnikov bolo veľmi pohodlné, keď vydali rozkaz a všetko sa spravilo bez ich väčšej námahy. Mali moc a mali peniaze. A o to šlo.

Dnes sme počuli, ako Pán Ježiš učí v synagóge v Kafarnaume. Píše sa, že učil ako ten, čo má moc, nie ako zákonníci.

Zaujímavá poznámka. Zákonníci učili – a boli veľmi prísni. Od všetkých žiadali dodržiavanie zákona. Aj v ich vystupovaní musela byť prítomná moc. Zvykli sa však veľmi často odvolávať na iných učiteľov zákona, to značí, že sami nie veľmi prenikli do hĺbky Božieho slova. A keď si spomenieme, ako ich Pán Ježiš karhal, že sú ako „obielené hroby“, zrejme to, čo hovorili, nezachovávali, neboli o tom vôbec vnútorne presvedčení. A tak ich kázanie bolo len vonkajšie, bez nejakého väčšieho vplyvu na poslucháčov. Poučovať iných, byť lepšími od druhých – aspoň navonok, mať obecenstvo, to všetko bolo prejavom toho, že neoprávnene túžia po moci. Lenže keď človek chce vládnuť, musí to robiť iným spôsobom. Prvá podstatná vec je tá, že musí vládnuť nad sebou samým. V slove „vládnuť“ je obsiahnuté prijatie seba samého, uvedomenie si svojich chýb, uvedomenie si toho, že aj v budúcnosti môžem urobiť chybu. Ak tento krok vypadne, príde na rad príslovie: „Vodu káže, víno pije.“ Toto si nemôže dovoliť žiadny človek, nieto ešte učiteľ zákona, v našom zmysle napr. kňaz alebo iný pedagóg, ktorý vychováva ľudí. Vtedy sa podobáme zákonníkom, ktorí niečo iné hovorili a niečo iné žili. A tak vnútorne skostnateli, vyprahli, stali sa prázdnymi rečníkmi. A najhoršie, čo bolo – stále túžili po moci. Pán Ježiš sám o sebe povedal, že neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil. Neprišiel s pýchou – nepovyšoval sa nad nikoho. Skláňal sa najmä k tým posledným – chorým, chudobným a trpiacim. Svoju reálnu moc prejavil aj tým, že vyháňal zlých duchov a oni naozaj pred ním utekali. Nikdy mu to však neslúžilo na povyšovanie sa…

V tomto postoji sa skrýva úžasná hĺbka Kristovej osobnosti. Netúžiť po moci a práve preto ju mať. Jeho príklad sa oplatí nasledovať. Príklad pre všetkých nás. Túžba po moci sa prejavuje rôzne – už len v tom, že nevieme vypočuť, stále musí niekto iný počúvať nás. Alebo tým, že musíme všetko vedieť, o všetkých mať prehľad a potom čo najviac o tom rozprávať. Alebo upozorniť iných, že my sme lepší ako ktokoľvek iný. Niektorí napríklad nevedia prehrávať, čo len pri hre. V dejinách sa to tiež veľmi často a rozličným spôsobom prejavilo – dobývanie územia, na ktoré nemali dobyvatelia nárok, revolúcie, uzurpovanie moci a pod. V dnešnej dobe sa to prejavuje napríklad odpočúvaním iných, vzájomným osočovaním sa a podobnými scénami, ktoré často vidíme na obrazovkách. Vo vyratúvaní podobných prejavov nezdravej túžby po moci by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho, ale to nie je cieľom. Dôležité v tomto momente je uvedomiť si túto reálnu túžbu v sebe a vedieť ju spracovať. Vedieť ju nasmerovať správnym smerom – učiť sa vládnuť nad sebou, teda prijať samého seba – ako som už spomenul – uvedomiť si svoje chyby a nedostatky a nad tými víťaziť. Hlboký vnútorný život sa určite prejaví navonok a my budeme mať vždy čo ponúknuť svojim blížnym. A hoci to nebude to z pozície pýchy a povýšenosti, predsa alebo práve vďaka tomu človek bude mať pred inými rešpekt a uznanie.

Stalo sa to na Olympijských hrách v roku 1928 v Amsterdame, v Holandsku. V šerme stáli proti sebe Talian a Francúz Gaudin (čítaj godén). Šlo o zlatú medailu. Obaja muži šermovali ako zúriví a diváci pozerali so zatajeným dychom. Tu zrazu rozhodcovia nariadili prestávku. Jeden z nich sa domnieval, že Talian Francúza zasiahol. To by pre Francúzov znamenalo stratu zlatej medaily. Konečne sa rozhodcovia dohodli: „Nijaký zásah!“ Diváci si vydýchli. Vtedy si Francúz strhol prilbu, podišiel k rozhodcom a povedal: „Je suis touché (ž’sui tušé) – zasiahol ma!“ Rozhodcovský rozsudok bol v jeho prospech, no on ho neprijal. Pravda bola preňho cennejšia ako ľsťou získaná zlatá medaila.

Budujme si teda pevný charakter, ktorý nebude postavený na klamlivých túžbach po moci. Prijmime samých seba, aj so svojimi chybami. Naučme sa ich prijímať a správne ovládať. Žime plnohodnotný vnútorný život. Nasledujme v tomto Toho Najmocnejšieho, ktorý sa nikdy nad nikoho nepovyšoval. V spojení s Ním sa môžeme stať silnými, mocnými – a to najmä vnútorne. A takých sa bojí aj satan. Amen.

jan 292006
 

Asi každý z nás pozná to malé čarovné vrecúško, ktoré máme vždy poruke, keď potrebujeme narýchlo dostať do seba čosi teplé a nemá to byť iba obyčajná voda. V podstate sa oklameme tak, že tú obyčajnú, prevarenú vodu zafarbíme tým, čo vysypeme z vrecúška a nahovárame si akí sme šikovní kuchári. Najväčší sebaklam je nakoniec v tom, že máme kráľovský pocit, ktorým sa uisťujeme, že sme jedli polievku. (Každý kto jedol polievku akú varia naše mamy, vie o aký obrovský sebaklam ide.)

My sa však neklameme iba v tejto veci. Niektoré sebaklamy sú oveľa vážnejšie a majú strašné následky. Jeden z nich je aj ohlasovanie Božieho slova, ktoré sa tiež môže stať varením a podávaním instantnej polievky. Recept na prípravu takej kázne nemusí byť ani veľmi zložitý: Vezmeme zopár viet z evanjelia, trochu ich premiešame. Potom ich zalejeme horúcou vodou našej nacvičenej rétoriky, necháme päť minút postáť a podávame, samozrejme ak máme komu… Takéto „instantné“ kázne sa síce dajú veľmi rýchlo a bezbolestne pripraviť, ale každý deň nemusia ľuďom chutiť Prečo to hovoríme a ako zistíme, či naše ohlasovanie je iba také „z vrecúška“, alebo ide skutočne do srdca a do života? Myslím, že práve evanjelium štvrtej cezročnej nedele nám tu dáva odpoveď.

V sobotu vošiel Ježiš do synagógy v Kafarnaume a učil. I žasli nad jeho učením, lebo ich učil tak ten čo má moc, a nie ako zákonníci. A práve bol v synagóge človek posadnutý nečistým duchom a ten vykríkol: Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Zamyslime sa nad týmito vetami a položme si niekoľko otázok: vari predtým nebol diabol nikdy v synagóge? Vari sa tam nikdy predtým neohlasovalo Božie slovo? Nikdy tam nevyučovali zákonníci? Ale vyučovali. Veď ľudia vedeli porovnať medzi učením nášho Pána a učením zákonníkov a vedeli to veľmi presne. Žasli nad jeho učením, pretože neučil tak ako zákonníci. Keby sme si to preložili do našej úvodnej reči, tak by sme mohli povedať: Ježiš Kristus nepodával „instantné“ učenie. Diabol veľmi rýchlo zbadal, že musí prestať driemať, že tu sa útočí na jeho základné pozície a že tu prestáva frázovanie tých, ktorí brali ohlasovanie v synagóge ako svoju profesionálnu povinnosť. Diabol vie, čoho a koho sa treba báť. A tu by sme mohli nájsť kritérium kvality aj nášho ohlasovania: Ak je v ľuďoch podozrivé ticho, ak nikto neprotestuje, tak potom je zle. Diabol je tam prítomný, ale môže spokojne spať. Nič mu nehrozí. Ak však začne vykrikovať, môžeme byť istý, že sa začína preberať. Božie slovo, totiž, ak ho podávame tak ako máme, má svoju silu a má aj svoj úder. Úder od ktorého sa aj diabol prebudí. Ján Mária Vianney, páter Pio, či Leopold Mandič, by nám vedeli svoje povedať…