apr 192018
 

Myslím, že sa spomedzi nás pomaly vytráca obraz pastiera, ktorý ženie svoje ovečky na pašu, lepšie povedané – kráča pred nimi  – a večer sa s nimi vracia do košiara. Obraz, ktorý opísali, ospievali mnohí spisovatelia, básnici i hudobníci. Skutočná romantika. V evanjeliu ktoré čítame však nešlo asi celkom o romantický obraz. Išlo o niečo oveľa dramatickejšie. Vidíme to z toho, že v závere svojej reči Ježiš vytočil náboženské elity svojej doby do nepríčetnosti. Označili ho za posadnutého diablom. Pýtame sa, čo ich tak vytočilo na romantickom obraze dobrého pastiera? Alebo máme za tým hľadať niečo iné?

Započúvajme sa do textu a skúsme premýšľať o kom to hovorí Ježiš keď spomína nájomníkov, nádenníkov, zlodeja, ktorý prichádza len aby kradol, zabíjal a ničil. To už nemáme v liturgických textoch. Začínajú pri jedenástom verši a tento spomínaný je 10. Jeden verš predtým, ale treba ho tu spomenúť…

(Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.)

Ježiš povedal: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach.

Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce.

Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.

Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“

 Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. 

Aby sme pochopili dramatickosť tohto obrazu, treba sa vrátiť k udalosti z evanjelia podľa Jána a síce z druhej kapitoly, keď Ježiš prišiel na chrámové nádvorie a  vyhnal odtiaľ všetky ovce, dobytok, poprevracal peňazomencom stoly… Otázka je, načo tam tie ovečky čakali? No predsa na smrť. Mali byť obetované. Ovečka, ktorá vošla do chrámu, už z neho nikdy nevyšla. Ježiš prichádza ako ten, ktorý ich oslobodzuje, vyvádza ich von, dáva im priestor, slobodu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil, ale ja som prišiel, aby mali život, aby ho mali naplno. Dramatickosť sa ešte stupňuje, keď sa dozvedáme od biblistov, že slovko zabíjal, nie je jednoduché zabíjanie, ale znamená kultové prinášanie obetí. Teda veta by mohla znieť a pravdepodobne tak aj znela ušiam súčasníkov: Zlodej prichádza len aby kradol, prinášal obety a ničil… Bolo jasné na koho Ježiš myslí, keď spomína zlodejov. Na tých, ktorí obetovali v chráme. Nešlo o nejakých potulných zlodejov, ktorí si kedy tedy niečo ukradli, aby prežili. Išlo o inštitúciu chrámu, ktorá v čase Ježiša Krista bola už skorumpovaná a to tak veľmi, že keď prišiel Ježiš Kristus pravý Boh a pravý človek do chrámu, tak nemohol vstúpiť najďalej do nádvoria pre mužov, ale keďže bol z Dávidovho rodu, nesmel ísť medzi levitov. A nehovoriac o svätyni svätýň. Predstavme si ten paradox. Veľkňaz na Deň zmierenia vstupuje do Veľsvätyne, prináša obety Najvyššiemu a Najvyšší je za jeho chrbtom, jedno, dve nádvoria dozadu, lebo ďalej sme ho nepustili… (My si taký kostol postavíme, že ani Pána Boha do neho nevpustíme…) A preto musí prísť dobrý pastier, ktorý odtiaľto ovečky vyslobodí. Ktorý neberie život, ale dáva.  Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Pod jeho vedením, budú môcť vchádzať, ale i vychádzať… Do Jeruzalemského chrámu mohli iba vojsť. To bola jednosmerka ku smrti…    

Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca.

Druhá vlastnosť Dobrého, alebo Krásneho pastiera, Doslova je v Písme: Ja som Krásny pastier… V každom prípade pozná svoje ovečky. Volá si ich po mene. Nádherný a jednoduchý obraz. Volať človeka po mene. Poznať ho a dať sa spoznať. Boh nás pozná, ale aj On sa nám zjavuje a chce sa nám dať poznať. Nie iba pravdy o sebe, ale zjavuje seba samého. Spôsob poznávania je v láske. Kto miluje, poznáva, kto poznáva miluje stále viac. My sme spoznali lásku a uverili sme v ňu. Najskôr treba učiť ako chutí Boh, až potom kto to je.

Mám aj iné ovce…

Božia láska nie je ohraničená na jeden národ, na jeden ovčinec. Boh má aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca, ale aj tie chce priviesť do jednoty so všetkými. Aby bol jeden ovčinec a jeden pastier. Jednota nie je uniformita, ale vzájomné dopĺňanie sa v hľadaní jednej jedinej pravdy, ktorá nás všetkých prevyšuje…

apr 222015
 

Štvrtá veľkonočná nedeľa sa nazýva tiež nedeľou Dobrého pastiera. Cirkev číta evanjeliá, kde Ježiš sám seba predstavuje ako dobrého pastiera, ktorý sa stará o svoje ovečky, pozná ich a je poznaný a dá za ne aj vlastný život. Zároveň cirkev myslí na tých ktorí Ježišom povolaní, v jeho mene v jeho Cirkvi vykonávajú pastiersky úrad. Každoročne máme v túto nedeľu deň modlitieb za duchovné povolania. Cirkev sama sebe pripomína a aj sa snaží uskutočňovať príkaz, ktorý dostala od svojho zakladateľa: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“

Oddávna sa mi zdali tieto slová Pána Ježiša akési zvláštne. Prečo to povedal? My máme prosiť – pripomínať pánovi žatvy, ako veľa je tu práce a ako zúfalo málo je tu robotníkov na jej vykonanie? Veď on to vie oveľa lepšie, ako my. A je to predsa jeho žatva, tak by mal byť on sám dostatočne motivovaný robiť všetko možné, aby sa žatva vydarila…. Alebo len chce byť prosený? Potrebuje byť prosený?

Zdanlivá protirečivosť Ježišových slov vôbec nie je protirečením, naopak, obsahuje v sebe logiku, hlbokú logiku Božej pedagogiky. Nie je to Boh, ktorý potrebuje byť prosený, ale sme to my, ktorí potrebujeme prosiť. A nejde len o úspech „Božej žatvy“, ale ide o naše zaradenie sa v tomto diele, o nadobudnutie správnej mentality… My tu nemáme byť len ako diváci, sympatizanti, ale ako tí, ktorí sa cítia byť spoluzodpovední… Nie sme na brigáde u niekoho, nie sme zamestnancami „Pána žatvy“, ale my pracujeme na svojom. Úspech žatevných prác je aj našim úspechom a neúspech je aj našim problémom. Sme protagonistami, sme vo vnútri deja…

Správna modlitba za správne veci je vyjadrením správneho postoja a pôsobí veľké veci.

Zo života: Keď urobí nejaký politík zo strany, ktorej nie sme sympatizantmi, nejakú nedobrú vec, keď sa zapletie do škandálu, povieme si v duchu, že nás to ani neprekvapilo, že sme to možno až čakali. Ale keď sa skorumpuje nejaký politik, ktorého sme volili my, tak si v duchu povieme: „Čo blázniš? Tebe som dal dôveru, tebe som dal jediný hlas, čo som mal, ty si predsa „môj“ politik!“ a sklamanie býva veľké. Veľmi ma oslovil jeden moment z prvého verejného vystúpenia pápeža Františka po svojom zvolení. Námestie sv. Petra vo Vatikáne a aj celý svet bol plný emócii a nový pápež vyzval všetkých: „A teraz sa v tichosti pomodlite za mňa!“ a uklonil sa. A to hlučné námestie naozaj stíchlo a všetci sa modlili. Myslím, že každý, kto sa v Ríme alebo kdekoľvek na svete v tom momente pridal k tejto modlitbe, zažil a aj podvedome zažíva pocit: To je môj pápež. Každý, kto sa spontánne – nie z akéhosi zvyku, ale celkom sám, lebo to tak cíti, pomodlí za svojho biskupa či farára, už má mentalitu: To je môj biskup, to je môj farár…. A každý, kto poslúchne Ježišovu výzvu a pomodlí sa za to, aby Pán žatvy poslal do svojej veľkej žatvy robotníkov, ktorých je stále málo, už má v podvedomí pocit: Toto je aj moja žatva, toto je môj zápas, som súčasťou toho, čo evanjeliá nazývajú Božím kráľovstvom…

Preto si Cirkev každoročne na nedeľu dobrého pastiera pripomína Ježišovu výzvu: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“. Robíme to kvôli tomu, aby sa správne formovala mentalita nás veriacich a správne sformovaná mentalita potom povedie aj k skutkom, ktoré budú viesť k dostatku dobrých robotníkov a k úspešnej žatve.

máj 032009
 

Vo Svätom písme a na starovekom Blízkom Východe bol „pastier“ politický titul, ktorý zdôrazňoval povinnosť kráľov starať sa o ľudí im zverených. Tento titul v sebe zahrňoval bezvýhradnú oddanú starostlivosť o ľudí. Starať sa o stáda bolo dôležitou súčasťou palestínskeho hospodárstva v biblických časoch. V Starom zákone Boha nazývajú Pastierom Izraela, ktorý kráča pred svojím stádom (Ž 68,8), vedie ho, a privádza ho k potrave a k vode, chráni ho (Ž 23) a berie do náručia jeho mláďatá (Iz 40,11). Ak to zasadíme do súvislosti živej viery veriacich, táto metafora vyjadruje skutočnosť, že Boh ochraňuje celý svoj ľud. V 23. žalme autor hovorí o Pánovi ako o svojom Pastierovi. V tomto obľúbenom žalme nájdeme aj obraz pastiera ako hostiteľa. Pastier a hostiteľ sú obrazy vykreslené na pozadí púšte, kde ochranca oviec je tiež ochrancom púšťou putujúcich ľudí, poskytuje im pohostinnosť a bezpečie pred nepriateľmi. Prút je obrannou zbraňou proti divej zveri a palica je podporným nástrojom – symbolizujú starostlivosť a vernosť.

Nový zákon tiež neposudzuje pastierov inak. Poznajú svoje ovce (Jn 10,3), hľadajú stratené ovce (Lk 15,4nn.) a dajú aj život za svoje ovce (Jn 10,11-12). Pastier je postava symbolizujúca samotného Boha (Lk 15,4nn.). Nový zákon nikdy nenazýva Boha pastierom a takéto prirovnanie sa vyskytuje iba v jedinom podobenstve o stratenej ovci (Lk 15,4nn.; Mt 18,12nn). Tak ako sa teší pastier z podobenstva, tak sa tu Boh raduje z odpustenia a návratu hriešnika. Výber podobenstva živo odráža protiklad medzi Ježišovou láskou k hriešnikom a ich opovrhovaním farizejmi. Možno povedať, že príbeh o emauzských učeníkoch v Evanjeliu sv. Lukáša (24,13-35) je pokračovaním Ježišovej cesty, jeho hľadania nespoľahlivých učeníkov, ktorých predobraz bol v podobenstve o pastierovi, ktorý sa vydal hľadať stratenú ovcu a navrátiť ju do stáda (15,3-7).

Dôvera

Na Štvrtú veľkonočnú nedeľu, tradične nazývanú nedeľou Dobrého pastiera, stretávame Dobrého pastiera, ktorý je skutočne krásnym a šľachetným pastierom (v gréckom texte), ktorý dôverne pozná svoje stádo. Ježiš poznal pastierov, mal veľké sympatie k ich osudu a spoľahol sa na jednu zo svojich obľúbeným metafor, aby nás ubezpečil, že do neho môžeme vložiť svoju dôveru. Pre tých, ktorí počúvali, ako sa Ježiš označoval týmto titulom, to znamenalo viac ako nežnosť a súcit. Bol to dramatický a ohromujúci stupeň lásky taký nesmierny, že tento Pastier je ochotný dať aj svoj život za svoje ovce. Na rozdiel od najatého nájomníka, Dobrý pastier oddáva svoj život svojim ovciam z čistej lásky. Ovce sú pre Dobrého pastiera – ktorý je aj ich vlastníkom – oveľa viac ako zodpovednosť. Sú objektom Pastierovej lásky a starostlivosti. Takže Pastierova láska k nim je úplne nesebecká – Dobrý pastier je ochotný aj zomrieť za ovce, než by ich mal opustiť. Pre najatého valacha sú ovce iba komoditou, ktorú treba strážiť, aby mohli poskytovať vlnu a baraninu. Krása Ježiša, nášho Dobrého pastiera, spočíva v láske, s ktorou ponúka svoj život až po smrť za každú jedinú zo svojich oviec. Tým nadväzuje s každou z nich priamy a osobný vzťah hlbokej lásky. Ježišova krása a šľachetnosť sa zjavujú v tom, že nám dovoľuje ho milovať. V Ježišovi objavujeme Otca a jeho Syna, ktorí sú Pastiermi, čo sa o nás starajú, čo nás poznajú a milujú nás dokonca aj pri našej zaťatosti, hluchote a nedôvere.

Niekedy sa zdá, že od nasledovníkov sa očakáva, že najprv dajú prednosť potrebám vodcu. Ľud je prostriedkom k cieľu: potešením vodcu. Či sa často nezdá, že pastieri sú prví a ovce posledné? Dôraz v dnešnom čítaní je však na ovciach a ich blahu. Pastier je tu prostriedkom na zabezpečenie cieľa: blaha stáda. Ovce sú prvé, Pastier posledný. Jánovo evanjelium zobrazuje Ježiša ako životodárneho Pastiera.

Duchovné povolania

Tento rok je Štvrtá veľkonočná nedeľa zároveň aj 46. svetovým dňom modlitieb za duchovné povolania. Čítania sú veľmi vhodné, pretože prosíme Pána žatvy a Cirkvi, aby poslal viac robotníkov do svojich obrovských viníc. Ako vzor náboženského vedenia Ježiš nám ukazuje, že láska môže byť jedinou motiváciou jeho služby, najmä pastoračnej služby. Ukazuje nám tiež, že zo strany náboženských vodcov nesmie existovať nijaká výlučnosť. Ak sa ovce dostanú mimo stáda (dokonca aj keď sa ovce vylúčili zo stáda sami), dobrý pastier ich musí priviesť naspäť. A musí ich doviesť do lona Cirkvi, aby bolo jedno stádo a jeden pastier. Motiváciou tu musí byť láska, nie sociálna spravodlivosť, nie etické motívy, nie čisto tolerancia a určite nie politická korektnosť, či ohromujúce štatistiky. Iba láska môže narysovať kruh, ktorý objíme všetkých.

Pastieri majú nad stádom moc. Keď kontemplujeme Ježiša ako Dobrého pastiera, pripomíname si všetkých, pre ktorých sme autoritou – deti, rodičov, našich spolupracovníkov a kolegov, ľudí, ktorí nás poprosili o pomoc počas týždňa, ľudí, ktorí sú od nás závislí pre materiálne či duchovné potreby. Nech máme akýkoľvek titul, prút a palicu, ktoré nosíme, musia byť symbolmi nie útlaku, ale lásky a oddanosti. Dnešné čítania nás pozývajú prosiť o odpustenie za chvíle, keď sme nereagovali na potreby tých, o ktorých sa staráme, a prosiť o milosť byť dobrými pastiermi. Zamerajme znovu svoj pohľad na Dobrého pastiera, ktorý vie, že iné ovce, nie z tohto stáda, nie sú stratené ovce, ale sú to tiež jeho ovce.

Na záver ešte jedna myšlienka o pasení oviec. Antropologóvia nám hovoria, že medzi etapami poľovania a poľnohospodárstva v kultúrnom vývoji ľudstva, stáli pastieri ako ľudia, ktorí existovali v oboch svetoch a spájali ich dokopy. Z toho dôvodu v starovekých mýtoch a ságach pastieri vystupovali ako symbol božskej jednoty protikladov. To, čo starovekí pohania naznačovali, to priviedla kresťanská viera do jasnej reality s Ježišom Kristom ako veľkým zmierovateľom. On je Dobrý pastier, ktorý vstupuje do centra každého veľkého konfliktu, aby ustanovil krásu, jednotu a pokoj. Nech je to tak u každého človeka, ktorý sa usiluje byť dobrým pastierom dnes – v Cirkvi aj vo svete. Keď teda my vstupujeme na miesta konfliktov a súžení v našich časoch, nech nás Pán používa ako svoje nástroje na ustanovenie krásy, jednoty a pokoja.

(zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)

máj 072006
 

Hovorí sa, že bol jeden pastier, ktorý mal svoje stádo a mal ho veľmi rád. Staral sa o svoje ovečky, ako len najlepšie vedel. V noci ich zatváral do košiara, aby ich ochránil pred vlkmi. Raz sa však stalo nešťastie. V ohrade okolo košiara bola diera a istú noc sa jedna ovečka dierou odtúlala preč. Začal ju naháňať vlk. Našťastie aj pastier si všimol, že ovečka chýba, a tak sa ju pustil hľadať. Prišiel včas, aby vlka palicou zahnal a ovečku na svojich pleciach priniesol späť medzi ostatné. A hoci všetci k tomu pastiera nabádali, on nechcel  zaplátať dieru v ohrade…

Možno by sme boli aj my medzi tými, ktorí by to pastierovi odporúčali, ale skúsme sa zamyslieť, či predsa len nemal pravdu. Pokiaľ by šlo o nerozumné zvieratá, tak samozrejme mal dieru v plote zaplátať. Ak je to ale podobenstvo a ovečky sú  ľudia so slobodnou vôľou, potom treba zrejme uvažovať inak. Mohli by sme povedať, že ohrada je symbolom autority. Kým sú deti malé, tak ich treba chrániť a treba im zabrániť, aby sa dostali do nejakej nebezpečnej situácie, pretože – ako pripomína sv. Augustín – ani poznanie dobra natoľko deťom neosoží, ako nepoznanie zla. Detská duša je ako špongia a všetko okolo seba nasáva. Ak nasaje zlo, iba veľmi ťažko ju možno vyčistiť. Avšak deti postupne rastú a s ich rastom sa má zväčšovať diera v plote. Autorita má ubúdať a diera má byť postupne stále väčšia, aby ľudia nezostali pri našom Pánovi preto, že nemali kadiaľ ujsť, ale preto, že pri ňom zostať chcú. Človek vždy uteká odtiaľ, kde sa necíti slobodne a ak by sme aj diery zaplátali a autoritatívne ho kdesi držali, nakoniec preskočí plot a ujde tak či tak. Podobenstvo o synovi, ktorý prišiel za svojím otcom a povedal mu: daj mi čiastku majetku, ktorá mi patrí, nám hovorí o tom, že aj on mohol kedykoľvek odísť a aj odišiel. Teda diera v ohrade tu bola.

Ale predsa… Ale predsa je nám niekedy ťažko, keď vidíme napríklad svoje deti, ktoré sme sa snažili vychovať správnym spôsobom a utekajú nám. A predsa je nám niekedy, ako pastierom, veľmi ťažko, keď vidíme svoje ovečky, ako sa stále viac a viac vzďaľujú od Pána a viac a viac sa približujú k dravej zveri. Bojíme sa o ne a vo svojej nesprávnej láske by sme najradšej autoritatívne zakročili a zasiahli. Neslobodno. Nedá sa. Čo teda? Máme sa iba prizerať, ako sa nám ľudia, ktorí sú nám takí drahí, stále viac vzďaľujú od Krista?

Myslím, že je tu riešenie. Dieru v plote musíme nechať, ale môžeme ich „pripútať“ lanami lásky, vytvorením vzťahov. Milovať ich tak ako Dobrý pastier v dnešnom evanjeliu. Tak, aby cítili, že za nich dáme aj svoj vlastný život, tak by cítili, že ich poznáme a na každej z nich nám záleží. Tak, aby videli, že aj my sa im dáme poznať a aj my musíme bojovať so svojimi chybami. Tak, aby sme neboli ako nájomníci, ale ako dobrí pastieri, ktorí privádzajú iných ku stretnutiu s Kristom. Potom im môžeme povedať: tu je diera, ak chceš, môžeš ujsť. A oni nám odpovedia: a ku komu by sme išli…?