dec 202014
 

AI:   Tak čo, darčeky nakúpené? Ako ste ich kupovali? Čo pre Vás bolo pri ich výbere (okrem ceny) najdôležitejšie? Predpokladám, že ste hľadeli najmä na to, komu kupujete. Aj keď existujú i „univerzálne darčeky“, nebudeme predsa dávať pod stromček starej mame futbalovú loptu, alebo stredoškolákovi bábiku.

KE:   A čo ste kúpili, či pripravili Ježiškovi? Túto otázku vo mne zanechal  koncert piaristickej školy, ktorého som sa vo štvrtok zúčastnil. Okrem stredoškolákov a odchovancov na ňom vystupovali i malé deti, ktoré z veľkej miery kopírovali tradičných „betlehemcov“. Neprišli teda k dieťaťu v jasliach s prázdnymi rukami. Každý priniesol niečo „na oferu“. Boli tam klasické veršovanky, ale aj novodobé darčeky. Zdalo sa, že vrcholom budú pampersky a sunar, čo Ježiško určite bude potrebovať viac než klobásu, či slivky. Na záver však vystúpil chlapec rúcajúci všetky romantické predstavy, ktorý povedal, že Ježiško, ako Boží Syn, chce od nás niečo úplne iné – naše srdcia.

Myšlienka ako vystrihnutá z dnešného evanjelia. Počúvali sme o udalosti, ktorá sa viaže k 25. marcu, k Zvestovaniu Pána. Prečo? Aby sme si uvedomili práve dnes, na prahu Vianoc, čo, presnejšie – koho narodenie ideme oslavovať. Aby sme neostali na povrchu, pri vonkajších prípravách, ale aby sme prenikli do jadra veci.

DI:   Ak teda ideme oslavovať Narodenie nášho Pána Ježiša Krista, skutočne je namieste otázka, čo mu chceme k narodeninám priniesť… Však to už odznelo – poviete – svoje srdce! Krásna odpoveď, ale skúsme ju rozmeniť. Čo pre Vás znamená, dať niekomu svoje srdce?

Pre zaľúbených dospievajúcich to znamená dať svoje telo, pre biznismena možno svoje peniaze, pre rodiča svoj čas…

Keď sme boli malí a doniesli na MDŽ maminke nakreslené srdiečko s básničkou reflektujúcou našu lásku, zvykla povedať: „Ďakujem! Len aby ste ma počúvali, deti moje!“ To by bol pre ňu najväčší prejav lásky. Žiaľ, my sme to tak nechápali, alebo často sme na to zabudli.

„Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ – povedal Ježiš pri inej príležitosti. Nepôjde teda aj jemu na prvom mieste o to, aby sme mu darovali svoju poslušnosť? Keď hovorím s manželmi o dozrievaní v partnerskej láske, často prídeme k odpovedi, že jeden z najväčších prejavov lásky je darovať svoju vôľu. Veď naopak, väčšina sporov je o tom, že si myslíme, že to vieme a chceme lepšie a preto presadzujeme svoju vôľu. Ak dokážeme vyznať lásku spôsobom: „urobme to, ako chceš Ty, veď ťa mám radšej ako to, o čom sa vadíme“, je to úžasné gesto lásky.

PAR:   V náboženskej oblasti, vo vzťahu k Bohu, je to jeden zo základných prejavov nielen lásky, ale aj viery. Verím, že Boh to vie a chce lepšie, preto plním jeho prikázanie. Aj keď mi to niekedy padne ťažko, ukážem mu svoju dôveru práve takto. Výhodou pri tom je, že Boh sa nemôže mýliť!

O takéto darovanie srdca podľa mňa ide Božiemu Synovi. Tak to chápe aj Cirkev. Napr. pri zasvätenom živote. Rehoľníci robia sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. Keď pred pár rokmi náš súdny vikár, dr. Pecha hovoril že poslušnosť je najťažšia a najdôležitejšia, nezdalo sa mi to. Keď je človek mladý, najväčší problém mu väčšinou robí čistota. U mňa to bola i chudoba, kvôli ktorej som sa nestal rehoľníkom (ako som písal v poslednom čísle Bartolomeja). Dnes tomu rozumiem. Dúfam, že nielen preto, že som zostarol, ale aj preto, že som aspoň trochu dozrel vo viere. V chápaní, čo najviac môžem dať, o čo ide, keď hovorím, že dávam Bohu svoje srdce.

 MY:   Som rád, že pre mnohých z Vás je súčasťou prípravy na Vianočné sviatky aj účasť na sv. spovedi. Prijatie sviatosti zmierenia, očistenie sa od svojich hriechov. Pred týždňom sme si na príklade sv. Jána Krstiteľa uvedomili, že nestačí zostávať len pri očistení, pri tom, čo už po odpustení nie som. Treba ísť ďalej – pozrieť sa na to, čo chcem, aký chcem byť. Zdá sa, že dnes sme došli k tomu istému bodu. Ak Boh v tejto sviatosti očistil (očistí) naše srdcia, ak nám veľkodušne odpúšťa všetky naše nevernosti a zlyhania, mala by automaticky nastúpiť naša odpoveď, opätovanie lásky. Odovzdanie srdca v zmysle odovzdania vôle. „Odteraz chcem robiť to, čo odo mňa chceš Ty!“ To je najkrajší a súčasne najprirodzenejší dar, aký môžeme všetci priniesť k Ježiškovým jasličkám!

ADE:   Vráťme sa na záver k tým darčekom. Asi najviac sa na ne tešia deti. Pričom sú i najvďačnejší príjemcovia. Tie rozžiarené očká, ktoré našli pod stromčekom to, o čom snívali, tá radosť patrí medzi najkrajšie zážitky rodičov, či iných dospelých.

Ktovie, možno preto Boh medzi nás prichádza ako malé dieťa, aby sme si uvedomili, ako veľmi sa poteší, keď mu darujeme, čo čaká. A môže to byť najkrajší zážitok aj pre nás. Tu i vo večnosti. Amen

dec 182014
 

Strach. Patrí k univerzálnym skúsenostiam celého ľudstva. Kto z nás už nezažil strach? Všetci sa čohosi bojíme. Niekedy sú to obavy odôvodnené, niekedy iracionálne… Niekedy je strach užitočný – ľudia, ktorí sa neboja v niektorých situáciách (napríklad šoférujú príliš odvážne, bez bázne a rešpektu) sa stávajú nebezpečnými sami pre seba i pre svoje okolie. Ale väčšinou je strach škodlivý – oberá nás o pokoj, rozvahu a o odvahu.

V dnešnú štvrtú adventnú nedeľu nám evanjelista Lukáš vykresľuje pred našim duchovným zrakom situáciu zvestovania – tajomného stretnutia anjela Gabriela s Máriou. Po zvláštnom a zároveň krásnom pozdrave sa anjel Márii prihovára zaujímavými slovami: „Neboj sa, Mária…“ A podľa Matúšovho evanjelia anjel aj Jozefa oslovuje: „Nemaj strach prijať Máriu, svoju manželku…“

Neboj sa… Nemaj strach… Aké miesto má strach v tejto kľúčovej udalosti v dejinách stvoreného sveta?

Osobne veľmi obdivujem a veľmi si vážim prácu historikov – ale tých naozaj dobrých historikov. Lebo sú aj historici slabí – hoci možno majú dobrú pamäť a dokážu vymenovať všetky udalosti, ktoré sa stali a priradiť k nim aj dátum, ale tu to končí. Potom sú historici, ktorí sa pustia aj do hodnotenia histórie a do hľadania súvislostí, ale sú povrchní a plytkí… jednoducho pozerajú sa na históriu našimi očami, z nášho uhla pohľadu, s poznatkami a skúsenosťami nás, ktorí už vieme, ako dopadlo to, čo bolo prítomnosťou kedysi dávno. Pozrime len, akí sme povrchní pri hodnotení dávnej i nedávnej histórie (stredovek, Slovenský štát, socializmus). Mali by sme byť pokornejší pri posudzovaní a odsudzovaní tých, ktorí len chceli žiť svoj život a jesť svoj chlieb v časoch, ktoré neboli jednoduché. Raz bude aj nás história súdiť… nás, ktorí len chceme žiť svoj život a jesť svoj chlieb v našej dobe, ktorá produkuje toľko globálnych nespravodlivostí a systémových hriechov, koľko ich tu na svete ešte asi od počiatku nebolo. Dobrí historici naproti tomu vedia nielen opísať, ale aj chápať historickú situáciu, poznanie a zmýšľanie z minulosti…

Pozývam vás teraz pozrieť sa na zvestovanie očami dobrého historika. Pri povrchnom pohľade môžeme povedať, že nieto dôvodu na strach. Veď Mária sa má stať Božou matkou, najväčšou ženou celej histórie, jej život má byť z pohľadu večnosti najväčším možným úspechom. Prečo teda strach? Pohľad do hĺbky danej situácie nám dáva tušiť, že tam dôvodov na strach bolo veľa… Veď sa má stať čosi nečakané a neznáme, a toho sa obyčajne bojíme. Majú sa zmeniť všetky jej plány, sny a túžby… a nielen jej, ale aj jej milovanému Jozefovi. A tá hrozná spoločenská a sociálna hrozba – stať sa slobodnou matkou v spoločnosti, v akej žila…

Nevieme to pochopiť a precítiť? Tak sa len pravdivo pozrime na našu vlastnú situáciu…. Koľko krát pociťujeme nepomenovaný a možno nepriznaný strach v našich osobných momentoch milosti… Keď pocítime volanie, že by sme nejaký hriech mali zanechať… a nenájdeme odvahu k tomu kroku. Alebo pocítime túžbu, že by sme sa mali viac a lepšie modliť, viac sviatostne žiť… Ponaprávať a poprehlbovať vzťahy… Ak sa na to pozrieme objektívne – sú to skutočné chvíle milosti, v ktorých nás Pán vo svojej láske volá… Ale my sa bojíme odpovedať – a dôvod si vždy nejaký nájdeme, alebo rozhodnutie presunieme na neskôr, prípadne to volanie nejako prehlušíme…

Čo s našim strachom?

Nedávno som videl zaujímavý český film „Osmy“. Je z obdobia normalizácie – 80. roky 20. storočia. Chlap sa zobudí po opici. Na fláme v noci predtým opitý skoro nevedome podpísal chartu 77. Celý deň sa na neho valí jedno nešťastie za druhým: v súkromí, v práci, začala ho prenasledovať ŠTB a celý jeho svet sa rúca. A k tomu všetkému má navečer dohodnuté po známosti a po dlhom čakaní aj trhanie zubov múdrosti, ktorého sa panicky bál. Rezignovaný napokon usadá do kresla zubára a po umŕtvení zubov zavrie oči a očakáva ohromné trápenie. Po nie dlhej chvíli mu zubár zahlási: „Tak, už to je…“ „To nie je možné, veď to nič nebolo!“ Primár mu odpovedal: „No vidíte, znovu sa potvrdilo, že najväčší strach nám robí náš vlastný strach.“ Muž sa zamyslel nad múdrosťou týchto slov a uznal ich hlbokú pravdivosť. Vyjdúc z ordinácie sa smelo pustil do rozhovoru s ŠTB-ákmi, čo ho prenasledovali. Oni zistili, že keď sa ich už nebojí, nemajú mu moc čo urobiť. A bez strachu sa pustil aj do ostatných problémov, ktoré predtým nezvládal.

Najväčší strach nám robí náš vlastný strach. Najskôr treba prekonať ten. Anjel Márii aj povedal, ako: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha.“
Sme predsa Bohom milovaní. Prečo sa tak bojíme uveriť v lásku Božiu?

Svätec nedávnej minulosti Ján Pavol II. ako prvé po svojom zvolení za pápeža zvolal: „Nebojte sa! Otvorte, ba priamo rozrazte dokorán brány Kristovi! Otvorte svoje srdcia, svoje životy, svoje pochybnosti, ťažkosti, svoje radosti a city jeho spásonosnej moci a nechajte ho vstúpiť do svojich sŕdc. Nebojte sa! Kristus vie, čo je v človeku. Jedine on to vie … !“

dec 212008
 

Malý chlapček sa vrátil domov s plačom. „Čo sa stalo?“, pýtal sa ho starý otec, „bili ťa?“ „Nie,“ odpovedal cez slzy. „Robili ti zle?“ „Nie.“ „Tak potom čo sa stalo?“ „Vieš, hrali sme na skrývačku a ja som sa tak veľmi dobre skryl. Tešil som sa na to ako ma budú hľadať. A oni ma chvíľu hľadali a keď ma nenašli, všetci odišli domov. Chápeš, starý otec, nikto ma nehľadal, nikomu som nechýbal…“

Tento príbeh je možno už veľmi známy. Nič to však nemení na tom, e vystihuje človeka, ktorý utekal a skrýval sa pred Bohom, ale Boh na neho nezabudol. Boh ho vo svojej láske hľadal.  Avšak  postoj ľudstva nebol ten pravý a správny. Človek nemá žiť na úteku ako Adam a Eva. Má sa dať Bohu nájsť, ako Mária. Evanjeliový príbeh štvrtej adventnej nedele nám hovorí, že sa nemusíme a nemáme pred Bohom skrývať. Boh vedel presne kde je Mária. V Galilejskom meste, v Nazarete, v domčeku… Ona sa pred ním neskrýva. Naopak. Plná milosti po anjelovom oslovení vstupuje s ním do dialógu. Nečaká trpne čo jej Boh prikáže, ale sama sa pýta: ako sa to stane? Vo viere prijíma zvesť a prisľúbenie a dáva svoj súhlas: hľa služobnica Pána…

Toto Božie slovo je pre nás ľudí obzvlášť radostnou zvesťou. Boh sa k nám skláňa a my s ním môžeme vstúpiť do dialógu. Nemusíme sa pred ním skrývať. Boh nám dáva slobodu utiecť a slobodu darovať sa mu a spolupracovať s ním. Stvoriteľovi slúži na veľkú slávu ten fakt, že dal život bytiu, ktoré je schopné poprieť ho – pripomína nám Levinas. Sme teda slobodní a preto aj zodpovední za svoje konanie.

Vianoce sú predo dvermi. Skúsme sa vydriapať z kríkov tradície, ktorá je pekná, ale nič nám nedá. Alebo z krovia nákupov, behania a zháňania. Skúsme si nájsť tiché miesto, kde by nás náš Pán mohol nájsť.  Ale nečakajme trpne. Aj my spravme zo svojej strany všetko čo môžeme. Buďme pokolenie tých, čo ho hľadajú. Nech nám v srdci znejú jeho slová: hľadajte moju tvár. A naša odpoveď nech je: Pane, ja hľadám tvoju tvár, neodvracaj svoju tvár odo mňa.