AI: Tak čo, darčeky nakúpené? Ako ste ich kupovali? Čo pre Vás bolo pri ich výbere (okrem ceny) najdôležitejšie? Predpokladám, že ste hľadeli najmä na to, komu kupujete. Aj keď existujú i „univerzálne darčeky“, nebudeme predsa dávať pod stromček starej mame futbalovú loptu, alebo stredoškolákovi bábiku.
KE: A čo ste kúpili, či pripravili Ježiškovi? Túto otázku vo mne zanechal koncert piaristickej školy, ktorého som sa vo štvrtok zúčastnil. Okrem stredoškolákov a odchovancov na ňom vystupovali i malé deti, ktoré z veľkej miery kopírovali tradičných „betlehemcov“. Neprišli teda k dieťaťu v jasliach s prázdnymi rukami. Každý priniesol niečo „na oferu“. Boli tam klasické veršovanky, ale aj novodobé darčeky. Zdalo sa, že vrcholom budú pampersky a sunar, čo Ježiško určite bude potrebovať viac než klobásu, či slivky. Na záver však vystúpil chlapec rúcajúci všetky romantické predstavy, ktorý povedal, že Ježiško, ako Boží Syn, chce od nás niečo úplne iné – naše srdcia.
Myšlienka ako vystrihnutá z dnešného evanjelia. Počúvali sme o udalosti, ktorá sa viaže k 25. marcu, k Zvestovaniu Pána. Prečo? Aby sme si uvedomili práve dnes, na prahu Vianoc, čo, presnejšie – koho narodenie ideme oslavovať. Aby sme neostali na povrchu, pri vonkajších prípravách, ale aby sme prenikli do jadra veci.
DI: Ak teda ideme oslavovať Narodenie nášho Pána Ježiša Krista, skutočne je namieste otázka, čo mu chceme k narodeninám priniesť… Však to už odznelo – poviete – svoje srdce! Krásna odpoveď, ale skúsme ju rozmeniť. Čo pre Vás znamená, dať niekomu svoje srdce?
Pre zaľúbených dospievajúcich to znamená dať svoje telo, pre biznismena možno svoje peniaze, pre rodiča svoj čas…
Keď sme boli malí a doniesli na MDŽ maminke nakreslené srdiečko s básničkou reflektujúcou našu lásku, zvykla povedať: „Ďakujem! Len aby ste ma počúvali, deti moje!“ To by bol pre ňu najväčší prejav lásky. Žiaľ, my sme to tak nechápali, alebo často sme na to zabudli.
„Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ – povedal Ježiš pri inej príležitosti. Nepôjde teda aj jemu na prvom mieste o to, aby sme mu darovali svoju poslušnosť? Keď hovorím s manželmi o dozrievaní v partnerskej láske, často prídeme k odpovedi, že jeden z najväčších prejavov lásky je darovať svoju vôľu. Veď naopak, väčšina sporov je o tom, že si myslíme, že to vieme a chceme lepšie a preto presadzujeme svoju vôľu. Ak dokážeme vyznať lásku spôsobom: „urobme to, ako chceš Ty, veď ťa mám radšej ako to, o čom sa vadíme“, je to úžasné gesto lásky.
PAR: V náboženskej oblasti, vo vzťahu k Bohu, je to jeden zo základných prejavov nielen lásky, ale aj viery. Verím, že Boh to vie a chce lepšie, preto plním jeho prikázanie. Aj keď mi to niekedy padne ťažko, ukážem mu svoju dôveru práve takto. Výhodou pri tom je, že Boh sa nemôže mýliť!
O takéto darovanie srdca podľa mňa ide Božiemu Synovi. Tak to chápe aj Cirkev. Napr. pri zasvätenom živote. Rehoľníci robia sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. Keď pred pár rokmi náš súdny vikár, dr. Pecha hovoril že poslušnosť je najťažšia a najdôležitejšia, nezdalo sa mi to. Keď je človek mladý, najväčší problém mu väčšinou robí čistota. U mňa to bola i chudoba, kvôli ktorej som sa nestal rehoľníkom (ako som písal v poslednom čísle Bartolomeja). Dnes tomu rozumiem. Dúfam, že nielen preto, že som zostarol, ale aj preto, že som aspoň trochu dozrel vo viere. V chápaní, čo najviac môžem dať, o čo ide, keď hovorím, že dávam Bohu svoje srdce.
MY: Som rád, že pre mnohých z Vás je súčasťou prípravy na Vianočné sviatky aj účasť na sv. spovedi. Prijatie sviatosti zmierenia, očistenie sa od svojich hriechov. Pred týždňom sme si na príklade sv. Jána Krstiteľa uvedomili, že nestačí zostávať len pri očistení, pri tom, čo už po odpustení nie som. Treba ísť ďalej – pozrieť sa na to, čo chcem, aký chcem byť. Zdá sa, že dnes sme došli k tomu istému bodu. Ak Boh v tejto sviatosti očistil (očistí) naše srdcia, ak nám veľkodušne odpúšťa všetky naše nevernosti a zlyhania, mala by automaticky nastúpiť naša odpoveď, opätovanie lásky. Odovzdanie srdca v zmysle odovzdania vôle. „Odteraz chcem robiť to, čo odo mňa chceš Ty!“ To je najkrajší a súčasne najprirodzenejší dar, aký môžeme všetci priniesť k Ježiškovým jasličkám!
ADE: Vráťme sa na záver k tým darčekom. Asi najviac sa na ne tešia deti. Pričom sú i najvďačnejší príjemcovia. Tie rozžiarené očká, ktoré našli pod stromčekom to, o čom snívali, tá radosť patrí medzi najkrajšie zážitky rodičov, či iných dospelých.
Ktovie, možno preto Boh medzi nás prichádza ako malé dieťa, aby sme si uvedomili, ako veľmi sa poteší, keď mu darujeme, čo čaká. A môže to byť najkrajší zážitok aj pre nás. Tu i vo večnosti. Amen