okt 252018
 

Pri stretávaní sa s mladými ľuďmi si častokrát hovorím, ako títo mladí dobre vidia. Málokto nosí okuliare. A keď spolu rozprávame dlhšie, vyjde najavo, že s tým ich zrakom to nie je až také slávne. Nosia totiž mnohí šošovky.

            Dnes sa spolu pozrieme na Božie slovo 30. nedele v roku B. Opäť je to z evanjelia sv. Marka. A práve v ňom sú dve dôležité slová, ktoré sa často opakujú. Prvé je slovo ísť – vlastne celé evanjelium je cestou Ježiša do Jeruzalema. A druhé slovo je: vidieť, pozerať – evanjelium nám odkrýva dynamiku pozerania sa a videnia a porozumenia tomu, kto je to Ježiš a čo to znamená, že je Mesiáš, Boží Syn. Celé Markovo evanjelium zjavuje dobrú zvesť – Ježiš je Boží Syn, Boh. Súčasne odkrýva i pomalosť ľudí pri prijímaní tejto správy a ťažkosť uveriť v túto skutočnosť. Evanjelium, ktoré od začiatku opisuje ťažkosti chápania, videnia podstaty vecí a vzťahov a veľkosti Boha, ktorý sa stal tak malým. Sú v ňom dve epizódy o uzdravení slepcov, teda o nadobúdaní zraku a dnes sa budeme venovať druhej z nich.

            Najskôr sa však na chvíľu pozrime do prvého čítania. Aj tam sa hovorí o slepom a o kráčaní po ceste.

Toto hovorí Pán: „Plesajte, plní radosti pre Jakuba, jasajte nad prvým z národov; ohlasujte, spievajte a vravte: ‚Zachráň, Pane, svoj ľud, zvyšok Izraela.‘
Hľa, privediem ich späť zo severnej krajiny a z končín zeme ich zhromaždím. Bude medzi nimi slepý i chromý, spolu ťarchavá aj rodička: vráti sa sem veľké spoločenstvo.
Prídu s plačom, dovediem ich v poníženej prosbe a budem ich viesť cez potoky vôd, rovnou cestou, nepotknú sa na nej, lebo ja som Izraelov otec a Efraim je môj prvorodený.“   Jer 31,7-9

            Prorok Jeremiáš nás pozýva dívať sa do budúcnosti optimisticky. Vyzýva k radosti. Aj preto, že pripomína, že Boh si neprišiel zhromaždiť svoj ľud len s tých vyvolených, najlepších, múdrych a zdravých. Nie, povedal, že privedie k sebe aj tých, ktorí ešte nevidia, ktorí sa ešte nenaučili dobre chodiť. A mnohí z nich prídu s plačom, teda s ľútosťou nad svojou minulosťou a možno aj prítomnosťou a predsa ich Boh bude viesť tak, aby sa na ceste nepotkli. Hoci nepôjdu po širokej a pohodlnej ceste, ale po ceste úzkej a krivej.

            Vieme, že Ježiš učil v podobenstvách. A napriek tomu konštatoval, že hovorí aby ľudia hľadeli, hľadeli a nevideli. Mk4. Neraz sme spolu tohto roku preberali tajomstvo neschopnosti vidieť tých, ktorí boli Ježišovi blízko: rodina, príbuzní alebo aj jeho učeníci. Aj im neraz povedal: máte oči a nevidíte? Mk 8,14-21 Najmä to bolo markantné v príbehu po rozmnožení chleba. Potom tu ešte máme bezmenného slepca pri Betsaide. Akoby jeho pomalé získavanie zraku pripomínalo postupné získavanie videnia a porozumenia jeho učeníkov. (Za koho ma pokladáte vy?)

            Poďme si ale spolu vypočuť, druhý príbeh o uzdravení slepca. Slepého žobráka, ktorý ako jediný volá na Ježiša menom a sám má meno. Príbeh Bartimeja z Jericha stojí za pozorné počúvanie.

Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“
On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste.                                                Mk 10,46-52

Počuli sme, že slepého žobráka ani nemal kto priviesť k Ježišovi – na rozdiel od toho pri Betsaide. Bol odkázaný sám na seba a tak keď počul, že ide okolo Ježiš Nazaretský, rozhodol sa iba na základe svojej intuície, že ide okolo niekto, kto ho zachráni. Niekto, kto sa nad ním zmiluje. A rozhodol sa kričať. Ľudia okolo neho mu hrozili aby mlčal. Ale on sa nedal. Kričal ešte väčšmi. Zmiluj sa nado mnou. Boh je nielen milosrdný, on je milosrdenstvo. Boh ako otec ktorý počúva krik svojich detí sa v Ježišovi zastavil. A poslal ľudí aby ho zavolali. Ježišovo volanie aj k nám často prichádza cez druhých. Išli ho teda zavolať a hovoria mu, aby bol dobre mysle, aby sa nebál. A zaznieva to dôležité slovo: Vstaň! (Prebuď sa ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus) Ďalej ma oslovuje to, že slepec odhodil plášť. Jediné čo mal. Žobrácky kabát je ako skriňa v dome. Všeličo sa v ňom skrýva. Je to možno posteľ, na ktorej sa spí, perina, ktorou sa prikrýva. A žobrák sa vzdal jedinej istoty, ktorú ešte mal. Urobil to bez toho, že by ho o to niekto žiadal. Aký je to nepomer voči bohatému mladíkovi, ktorý pribehol za Ježišom. Toho Ježiš žiadal, aby sa vzdal bohatstva, ktoré považoval za svoju istotu, a on to urobiť nevedel a nechcel. A odišiel od Ježiša zarmútený. Keď sa ocitli Ježiš a Bartimej slepý žobrák zoči voči, Ježiš hoci ho počul kričať sa ho znovu opýtal otázku, ktorú predtým položil aj svojim dvom učeníkom: Jánovi a Jakubovi. Je to azda rozhodujúca otázka tohto evanjelia. Jakub a Ján – tí nevedeli, čo chcú. Slepý žobrák to vedel. Aby som videl. Presnejšie, aby som mohol znovu vidieť, aby som videl hore. Pozerať hore, znamená uzrieť Ježišov kríž a na ňom toho, ktorý darúva spásu. Pozerať a kontemplovať Ježišovu tvár sme často vyzývaní aj my všetci.

            Nakoniec si všimnime, že Ježiš neurobil žiadne gesto. Len skonštatoval, že zázrak sa už stal. Povedal: choď, nie viď… tvoja viera ťa zachránila. Áno, bola to viera, ktorá sa nenechala znechutiť ani odradiť či zastrašiť rozličnými vonkajšími vplyvmi. Vedel zanechať to málo, čo mal. Tento človek reprezentuje charakterové vlastnosti, ktoré by mal mať Ježišov učeník: niekto, kto je nezávislý na svojich istotách, niekto, kto má neoblomnú vieru, niekto, kto túži vidieť a znovu získať zrak. Vidieť a porozumieť ako je to s Mesiášom a s jeho – Božím kráľovstvom. Ale ani to nestačí. Ešte je dôležité vidieť a rozumieť, aby som mohol nasledovať. A tak to bolo aj s Bartimejom. Ježiš mu nepovedal: a teraz poď za mnou. Ale choď. Napriek tomu bývalému slepcovi bolo jasné, že ak nechce znovu stratiť schopnosť vidieť, potrebuje ísť za Ježišom. Nasledovať ho, kráčať za ním. A tak teda od Ježiša neodchádza. Táto skúsenosť záchrany mu pomáha rozhodnúť sa pre to, aby sa cesta jeho života vinula v blízkosti Záchrancu. A tak je to aj s nami. Aj my sme slepí. Potrebujeme vidieť. Zbavovať sa závislosti na našich istotách. Budovať sa vo viere a túžiť vidieť lepšie ako doteraz. A nasledovať Ježiša.

         Nech nás povzbudí príbeh jedného slepého maséra, o ktorom hovoril páter Elias Vella. Pracoval pre ľudí, rozprával s nimi, povzbudzoval a modlil sa za nich. Mnohí sa na jeho príhovor uzdravili. Jeden sa ho spýtal: prečo sa nepomodlíš aj za seba, aby ťa Boh uzdravil zo slepoty? On povedal: To ma ešte ani nenapadlo. Stretávam mnoho ľudí, ktorí nevidia zmysel svojho života, majú svoje trápenia o ktorých mi hovoria, stratili robotu, rodinu, zdravie a tak sa im snažím pomáhať. Ja mám prácu, mám rodinu, dobrých priateľov, tak mi ani nezvýšil čas začať sa za svoje uzdravenie modliť. Veď mám toho toľko a ostatní ani to.

            Čo my odpovieme Ježišovi, keď sa nás v nedeľu opýta: Čo chceš aby som ti urobil?

okt 242015
 

AI:   Tak čo, bude to babie leto? Hory sú pekne farebné, len toho slnka túto jeseň je akosi málo. Ale včera to bolo krásne nie? Predpokladám, že viete, že k babiemu letu patria v lese aj pavučiny. Najmä hubári si ich užijú. Možno preto mi včera pri pohľade na farebnosť jesenných listov prišla na myseľ známa bájka o pavúkovi. Spustil sa z konára na rastlinu pod sebou a následne začal pliesť svoju sieť. Bolo mu v nej dobre, slúžila nielen na prechádzky, ale hlavne na chytanie koristi, potravy. Pri jednej prechádzke v hustej hmle tešiac sa zo svojho diela zapozeral sa na tenký povrazec idúci kdesi z hora. A ten je tu načo – rozmýšľa. Na ten nič nechytím. A tak ho odhryzol. A celá sieť sa skrkvala a padla. Už v nej nechytil nič! Zabudnúc na hlavnú vec, prišiel o všetko ostatné, o čom si myslel že je dôležité.

Takmer denne sa stretávame s ľuďmi bez domova či žobrákmi. Pýtajú obživu. Keď sa opýtame, čo chcú, väčšinou pýtajú eurá, či stravné lístky, ale niekedy i najesť, potravu. Odpovedal Vám niekedy niekto z nich že chce zmeniť svoj život? Že chce prácu, aby si zarobil a žil zo svojej námahy? Možno na kameru… Ale v realite je takýchto prípadov málo. A nielen dnes. O dva týždne si pripomenieme sv. Martina biskupa v Tour. Aj za jeho čias boli žobráci, i jeho samého poznáme ako dobrodincu, ktorý daroval jednému z nich polovicu plášťa. Neskôr však mal aj dar uzdravovať. A preto vraj žobráci pred ním utekali. Aby ich neuzdravil. Veď čo potom? Museli by sa živiť prácou!

KE:   Keď sa na dnešné evanjelium pozrieme z tohto uhla, pochopíme, prečo sa Ježiš pýta slepého Bartimeja, žobráka: „Čo chceš, aby som Ti urobil?“ Chceš almužnu, to čo pýtaš od ostatných, alebo si od syna Dávidovho budeš pýtať niečo viac? Tento muž si však bol jasne vedomý, čo je základný problém jeho života. A vo svojej viere v Ježiša – Mesiáša išiel na vec, k jadru: „Rabboni, aby som videl!“

Myslím, že to jedno zo základných poučení, ktoré nám tento príbeh poskytuje. Neostať na povrchu, ísť k jadru. K základom svojho života.

DI:   Mimochodom krátky, ale úžasný dialóg medzi Bartimejom a Ježišom a následná poznámka o tom, ako šiel za ním po ceste, ukazujú že tu nešlo len o prinavrátenie zraku ako najdôležitejšieho zmyslu. Bartimej dostal viac, dostal nový život. A práve o nový život nielen pre Bartimeja, ale aj pre všetkých ostatných Ježišovi išlo. To bol cieľ jeho života, jeho učenia, uzdravovania, ale najmä jeho utrpenia a smrti.

PAR:   Včerajším večerným správam dominovali dvaja muži. Ján Chryzostom kardinál Korec, ktorý včera odišiel do večnosti a Ľudovít Štúr, ktorý sa pred 200 rokmi narodil. A tak som si položil otázku: Čo bol základný cieľ ich života a činnosti? Uvažujúc som došiel k záveru, že to bol tiež nový život! Štúr ho chcel v polovici 19. storočia pre slovenský národ a tiež pre poddaných v celom Uhorsku. Kardinál Korec ho chcel tak isto pre slovenský národ a za čias boľševika najmä pre Cirkev na Slovensku. A práve to ich urobilo veľkými. Nehovorím, že sa nepomýlili a že všetko zvládli na 100 %. Nový život pre slovenský národ totiž môže mať rôzne podoby a vízie. Ale nakoľko si uvedomovali potrebu zmeny a hľadali jadro problému, nachádzali aj riešenia. Krátky prestrih jednou z rečí pána kardinála úžasne ukázal tento ťah k podstate. Hovoril v ňom, že človek predsa nie je zviera. A teda nestačí uspokojiť jeho živočíšne a materiálne potreby, dať stravu a bývanie. Človek pre svoj rozvoj potrebuje aj duchovné hodnoty, kultúru a náboženstvo.

MY:   A o tento ťah ide nielen pri širokej národnej, či cirkevnej, alebo štátnej rodine. Tak treba postupovať i doma, i pri jednoduchých veciach a obyčajných vzťahoch. Klasickým príkladom je žena čakajúca na muža, ktorý sa neskoro vracia z roboty. Ak ostáva na povrchu, privíta ho s krikom a zlosťou. Ak ide na jadro, podstatu vzťahu, uvedomí si, že ho vlastne má rada a že jej preto chýba. A to sa nerieši zlosťou a krikom…

ADE:   Ak zabudneme, na čom visíme, teda odkiaľ sme a čo je náš cieľ, život sa nám zrúti. Vlastne skrkváme si ho sami, ako onen pavúk. Ale ak budeme hľadať a odkrývať základné potreby, otvorí sa nám zrak ako Bartimejovi a získame nový život. Pre seba i pre ostatných, ktorým takýto postoj k životu ukážeme.

Amen.

okt 232015
 

Určite poznáte rozprávku o zlatej rybke, ktorú keď chytíte, splní vám tri želania (alebo v inej verzii len jedno, asi podľa výkonnosti rybky). Viete, čo by ste si vyvolili, keby ste mali len jedno želanie? V jednom vtipe sa dvaja rybári rozprávali: Čo by si si želal, keby si chytil zlatú rybku? Ja neviem, je to také ťažké sa pre niečo rozhodnúť… U mňa to také ťažké nie je, odpovedá druhý. Mne žena napísala zoznam.

Čo si vybrať, keď to má byť to naj…?

V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako sa Ježiš – ten, ktorý môže urobiť čokoľvek – pýta Bartimeja: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Aká zdanlivo zbytočná otázka! Veď to musel veľmi dobre vedieť, po čom slepec túži. Všetkým naokolo to bolo jasné. Aj my sa vieme do jeho situácie vcítiť a vieme: Slepý túži vidieť! Prečo teda táto otázka? Potreboval to Ježiš počuť? Asi to nebol Ježiš, kto potreboval explicitne vyjadrenú odpoveď, ale bol to niekto iný. Bartimej sám potreboval vyjadriť, po čom túži a od koho to dúfa dostať. Asi to potrebovala jeho viera, tá, o ktorej Ježiš povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“

A táto situácia nás môže priviesť k nám samým – ľuďom, ktorí sa modlia a v modlitbe Bohu vyjadrujú, po čom túžia. Potrebuje Boh počúvať naše prosby? Je on takým Bohom, ktorý chce byť prosený? Veď my veríme v Boha, ktorý je dokonalá láska a sám od seba pre nás chce len to najlepšie. A je aj dokonalou Múdrosťou a sám vie, čo je pre nás najlepšie. Nepotrebuje to počuť od nás, nepotrebuje naše rady. A predsa podľa biblickej tradície a odvekej tradície Cirkvi Bohu prednášame prosebné modlitby. Má to veľký význam pre nás samých.

Prosiac si máme stále znovu uvedomovať, ako veľmi sme závislí na Božom požehnaní. A v dobrej modlitbe sa máme stávať stále múdrejšími – upratovať si v našich hodnotách, zameriavať sa na to podstatné, zlaďovať našu vôľu s tou Božou…

Človek, ktorý sa dobre modlí, múdrie. A nielen vtedy, keď Bohu hovorí o tom, čo má na srdci, ale aj vtedy, keď v modlitbe vyslovuje už hotové modlitby – biblické, alebo modlitby vytvorené tými, čo boli pred Bohom naozaj múdrymi… Ako veľmi si upratuje vo svete vlastných túžob a prianí napríklad niekto, kto sa dobre modlí Modlitbu Pána – Otče náš…

Zastavme sa teraz pri modlitbe, ktorú tak dobre poznáme a modlíme sa ju tak často: je to modlitba vyznania hriechov a ľútosti na začiatku svätej omše (Confiteor, Vyznávam všemohúcemu Bohu…). Človek sa v nej zaraďuje medzi hriešnikov – pred Bohom, i pred ľuďmi. A robíme to úprimne… Vyznávame s ľútosťou veľmi úprimne. Túžime po odpustení a snažíme sa pre to urobiť, čo treba. A potom prosíme o modlitbu za nás Pannu Máriu a svätých – a tiež veľmi úprimne. A potom nastáva problém. Prosíme: „… prosím… i vás, bratia a sestry, modlite sa za mňa k Pánu, Bohu nášmu…“ Toľko jednotlivcov prosí úprimne ostatných o modlitbu vo svojej situácii hriešnika. Koľkí z nich sa ale za ostatných hriešnikov v tej chvíli aj modlia? Žiaľ, hriechy druhých nás často zaujímajú len vtedy, keď druhých ohovárame, posudzujeme ich či odsudzujeme… Alebo nám slúžia na akési divné budovanie vlastného sebavedomia, že veď nie som až taký najhorší v porovnaní s inými… Ale tie hriechy sú bremenom, krížom môjho brata, ktorý mám pomáhať niesť. A v modlitbe pri sv. omši ma on o to prosí… Táto krásna modlitba nás vedie k múdrosti. Ak je správne prežívaná, tak nám pomáha, aby sme sa zmenili zo skupiny jednotlivcov, ktorí si prišli splniť povinnosť nedeľnej omše, ktorí si riešia svoj osobný vzťah s Bohom a uspokojujú vlastnú náboženskú potrebu, na ozajstné spoločenstvo, na Božiu rodinu, ako nás chce mať náš Pán. Aj tu dobrá modlitba vedie k múdrosti…

Určite si pamätáte príbeh zo života kráľa Šalamúna. Pán mu ponúkol, že si od neho môže poprosiť akúkoľvek vec a dostane ju. On si želal múdrosť. A Pánovi sa to tak veľmi páčilo.  Vypočul jeho prosbu. Dal mu múdrosť, akú nemal nijaký človek na svete. A pretože si nežiadal ani bohatstvo, ani moc, ale múdrosť, pridal mu k múdrosti Pán i bohatstvo a moc.

Modlime sa dobre, aby sme od modlitby odchádzali vždy múdrejší, ako sme boli vtedy, keď sme ju začínali.