dec 072016
 

Videl som zaujímavý film. Volal sa Brooken silence – Prerušené mlčanie. Bol o jednom mníchovi z Ameriky. Patril do Trapistického rádu – to sú tí veľmi prísni mnísi, ktorí sa úplne venujú len práci a modlitbe, žijú od bežného sveta v odriekaní, ani len medzi sebou nerozprávajú. Takýto život si vyžaduje špeciálne povolanie a naozaj nie je pre každého. Tento mních raz musel prerušiť svoju utiahnutosť, pretože bol v záujme rádu vyslaný do ďalekého Tibetu, kde mal v mene rehole vystupovať pri nejakom zložitom dedičskom konaní. V lietadle sedel pri veľmi peknom mladom afroamerickom dievčati, ktoré však pochádzalo z úplne iného sveta. Viera jej nič nehovorila. Aj tohto naivného mnícha šikovne okradla. Zvláštnou súhrou náhod sa však ich cesty stále znova a znova krížili. Vzájomne sa spoznávali, ich úplne odlišné svety sa konfrontovali a nakoniec z toho vzniklo i zaujímavé priateľstvo, v ktorom si boli navzájom veľkým obohatením, učili sa jeden on druhého. Jeden z ich dialógov ma veľmi oslovil.

Ona hovorí jemu: „Ty si veriaci. Vravíš, že veríš v Boha. To ako mních určite aj musíš. Ale prezraď mi, nikdy si vo svojej viere nemal pochybnosti?“ On neodpovedal hneď. Po chvíli rozmýšľania však úprimne priznal: „Nie, nezvykol som mávať pochybnosti, bol som vo svojej viere veľmi silný. Až kým som sa nestal mníchom. Potom som si musel prejsť veľmi ťažkými pochybnosťami.“ Po ďalšej chvíli rozmýšľania však dodal: „Ale myslím, že je to tak dobre. Viera bez pochybností je buď mimoriadnym darom Božím, alebo je to fanatizmus, alebo to nie je ozajstná viera.“

Na tieto slová som si spomenul, keď som prečítal príbeh z dnešného evanjelia. Ján posiela k Ježišovi svojich učeníkov s otázkou: „Si ty ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Zdá sa, akoby Ján mal pochybnosti. Niektorí znalci Svätého písma, ktorí nechcú pripustiť u Jána Krstiteľa takúto nedokonalosť hovoria, že to urobil preto, aby pomohol prekonať pochybnosti svojich učeníkov, teda že oni to potrebovali… Nech už je to tak, alebo tak, predsa sa tu jedná o riešenie pochybností vo viere.

Vráťme sa k filmu o mníchovi a pomôžme si jeho interpretáciou: Viera bez pochybností je divná,  môže myť fanatizmom. Fanatik je niekto, kto sa z lenivosti, strachu či iných neušľachtilých motívov vzdá používania svojho rozumu a svojej slobody. To však Bohu určite nie je milé a Ján Krstiteľ takým isto nebol.

Ďalej môže byť viera bez pochybností aj mŕtva, taká, ktorá nás hlboko bytostne nezasahuje. Je to ako so vzťahom. Ak je naše priateľstvo len povrchné a naruší sa, moc nás to nezasiahne. Ak však niekto do vzťahu investoval mnoho, tak mu na tom vzťahu aj záleží a raní ho, ak sa s tým vzťahom deje niečo nedobré. No a tak je to i s vierou. Ak je povrchná, tak nám na nej nezáleží a nie je ani skúšaná. Ján si však na viere v Ježiša vybudoval zmysel a náplň svojho života, v Ježišovi videl nádej nielen pre seba, ale aj nádej pre celý svoj národ a pre celé ľudstvo.

Očakával, veril, dúfal i miloval… Naplno! Len sa mu zdá, že sa to vyvíja akosi inak, ako očakával. Preto sa pýta: Si to ty, alebo máme čakať iného?

Doteraz tu bol čas očakávania, v ktorom je legitímne túžiť, snívať, predstavovať si… Teraz však nadišiel čas uskutočnenia a je namieste opustiť svoje predstavy a vidieť realitu, ktorá je často iná, ako naše predstavy, ale je to realita a teda čosi oveľa lepšie… A tu urobili chybu mnohí Ježišovi súčasníci, že sa nepresunuli z fantazijnej ríše očakávania a tak im unikala prítomnosť. A často takú chybu robíme aj my.

Bol som ešte chlapec, keď som zažil takúto scénu: Jeden muž, ktorého som poznal ako veľmi temperamentného, ale zároveň i nábožného človeka, raz v rozčúlení povedal: „Ja by som len raz chcel byť aspoň na dve hodiny na mieste Ducha Svätého, veď ja by som narobil poriadky vo svete a urobil by som poriadok aj v Cirkvi…“ Bol to silný zážitok a vedel som, že by som nikdy nechcel dospieť k takémuto postoju. Ale… Nestáva sa to často aj mne a snáď i skoro všetkým nám, hoci nie až v takej radikálnej miere, že sa nám zdá, že vieme, ako by to bolo správne, ako by to mal Pán Boh zariadiť, čo by mal urobiť? Nie sú niekedy niečím podobným aj niektoré naše prosebné modlitby, kedy Pánu Bohu našepkávame, čo je správne podľa našich predstáv?

Pán Ježiš odpoveďou Jánovi Krstiteľovi a jeho poslom odvádza ich pozornosť od zažitých predstáv, aký by mal mesiáš byť (tieto ich predstavy by ich nemali privádzať k tomu, aby sa na Ježišovi pohoršovali, lebo je iný… Blahoslavený, kto sa na mne nepohorší…). On ich upriamuje na to, čo sa deje, akým spôsobom Boh koná a ako sa konkrétnym spôsobom napĺňajú dávne proroctvá: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium…“

Je to silné posolstvo pre nás, ktorí žijeme v čase, ktorý by nemal byť tak veľmi časom očakávania, ale oveľa viac dobou uskutočňovania Božieho kráľovstva. Aj my máme byť upriamení na dobro, vnímať, čo všetko a akým spôsobom koná Boh okolo nás a v nás. A my sa máme cítiť byť tými chudobnými, ktorým sa hlása evanjelium…

Koľko krát ostávame len pri snívaní:

Bolo by fajn, viac a lepšie sa modliť…. raz to budem robiť…

Aké by bolo krásne žiť viacej sviatostným životom… Veď raz bude aj na to čas…

Bolo by užitočné zmieriť sa s tým a s tým… keď dozreje čas…

A tak ďalej a tak ďalej…

Máme naše predstavy, snívame, možno aj túžime, a predsa sa nehýbeme z miesta.

Aký je to však nerozumný postoj…

Aj túžby po dobrom sú vecou svedomia. A všimnite si, ako naše svedomie funguje. Niekto urobí niečo zlé. Svedomie sa búri… Zopakuje to, svedomie je už tichšie… Znova to zopakuje a začne si svoje konanie obhajovať a svedomie napokon stíchne úplne… No a podobne to platí aj pri našich túžbach po dobrom, ktoré v nás cez svedomie vzbudzuje Duch Svätý… Raz sú silné, ale ich naplnenie odložíme a neskôr… Potom sú stále slabšie, až napokon zatíchnu a my sme sa nepohli z miesta. A možno sme vedeli pekne snívať, no napriek tomu, že sa nám ohlasovalo evanjelium, ostali sme mimo…

Nechajme sa dnes znovu osloviť Ježišovými slovami: „…vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a nám chudobným sa hlása evanjelium.“

dec 162007
 

Milí bratia a sestry,
hovorí sa, že múdry sa učí na chybách iných, kým hlúpy na svojich. Znamená to asi toľko, že múdry človek nie je ten, kto všetko ovláda a všetko vie. Múdry je ten, kto si vie všímať, kto sa vie pýtať, kto si objasňuje veci, ktorým nerozumie. Hlavne dnes, keď je veda na vysokom stupni, nemôže človek vedieť všetko. Polyhistori skrátka už vymreli. Človek sa aj musí pýtať, keď chce neustále zmúdrievať, keď chce mať prehľad o nových veciach alebo nový pohľad na veci bežné.

Dnes sme počuli, že aj ten „najväčší z narodených zo ženy“ sa pýta.

Ján Krstiteľ sa dostal do pochybností. Nebolo mu celkom jasné, čo a ako sa deje okolo Krista. Prirodzené. Ľudské. Normálne. Obmedzený ľudský rozum sa nie raz dostane do úzkych, do situácie, keď si už sám nevie pomôcť. Topí sa v svojej nevedomosti a pochybnostiach. Horšie je, ak sa v tom úplne utopí. Ján Krstiteľ riešil svoju nevedomosť veľmi dobre. Napriek tomu, že bol vodcom pre ľudí, že mnohým ukazoval cestu, nebál sa priznať aj svoju slabosť, obmedzenosť svojho rozumu a poslal svojich ľudí za Ježišom, aby sa mu situácia objasnila. Nemohol ísť sám. Bol vo väzení. Symbolicky môžeme povedať, že nielen telom bol uväznený, ale aj jeho duša bola uväznená v zajatí pochybností a rozmýšľania. Z toho „duchovného väzenia“ sa dostal práve vďaka svojej pokore a otázke, na ktorú mu Ježiš odpovedal. Všimnime si, že ani Ježiš ho napriek tejto pochybnosti a otázke, ktorú od neho dostal, neodsúdil. Naopak. Ešte viac ho vyzdvihol. Obracia sa na zástup, ktorý bol okolo neho: „Čo ste vyšli vidieť? Trstinu? Človeka v jemných šatách? Takého, ktorý sa nevie popasovať so životom?“ Ježiš ho napriek jeho pochybnostiam vyzdvihuje. Do závratných výšin. Hovorí, že Ján je prorok. Ba viac ako prorok. Je posol, ktorý nesie zvesť o novej šanci pre ľudí. Posol, ktorý oznamuje príchod Mesiáša. Posol, ktorý pripravuje cestu Pánovi do ľudských sŕdc. Toto je Ján Krstiteľ. Najväčší zo všetkých. Napriek tomu, že pochybuje.

Aj svet okolo nás sa pýta na rôzne veci. Rôznym spôsobom. Napríklad štúdiom. Veľa ľudí študuje na vysokých školách, jestvuje aj postgraduálne štúdium, univerzity tretieho veku a podobne. Je to dobré. Treba sa vzdelávať. Máme spustu informácií. Ak niečo nevieme, stačí kliknúť a vyhľadať si to na internete. Prípadne ísť na nejaký vedecký seminár či diskusiu. Človek je hladný po nových veciach a informáciách. Na základe toho potom poznáva nové veci, dostáva na veci nový pohľad, získava k veciam nový vzťah. Posúva sa na nejakom pomyselnom rebríčku vzdelanosti stále vyššie a vyššie. V rámci celoživotného vzdelávania je však potrebné aj vzdelávanie na úrovni ducha. To sa tiež môže diať štúdiom duchovných vecí, meditáciou nad Božím slovom alebo aj inak. Spôsobov je dosť. Potrebné je len jedno: chcieť. Aj vo veciach ducha máme čo doháňať. Nikto nie je „hotový“. Ani Ján Krstiteľ nebol. On sa však pýtal, on zmúdrieval, nehanbil sa za svoju pochybnosť, za svoju nevedomosť.

Po tieto dni budeme uvažovať tak viac nad sebou a nad svojím konaním. Pristúpime k sviatosti zmierenia. Aj tu môžeme dokázať svoju túžbu po vzdelávaní. Vec pokory a múdrosti je aj spytovanie svedomia. Pri spytovaní svedomia máme šancu sa dozvedieť, čo je v našom konaní a vzťahu k Bohu dobré a čo nie. Kde máme rezervy a ako to zmeniť. V čom sa posunúť ďalej. Prípadne čo sa spýtať spovedníka. Nebáť sa vyznať svoju slabosť v pravdivom svetle. Tak ako Ján Krstiteľ. Majme pred očami Kristovo počínanie: Jána nezhodil, nezavrhol, naopak, ešte viac vyzdvihol a pochválil pred všetkými. Ak aj my spoznáme svoj hriech v pravdivom svetle a pravdivo ho vyznáme, „stúpneme“ v Kristových očiach. Je to vec múdrosti a pokory. Pripravme si srdce, aby Kristus skutočne mohol prísť do nášho srdca a aby sme vytvorili silnú symbiózu s jeho životom. Nech tá svätá spoveď nie je len formalita, ale vec nášho srdca, vec našej múdrosti. Amen.