Verný až…

 Dominik Markoš  ,
okt 212017
 

Poznáte ľudí, ktorí radi druhých podchytávajú v reči? Alebo ste dokonca sami takýmito ľuďmi? Nie je na tom nič zlé, pokiaľ sa to deje s humorom a pre odľahčenie situácie. Ale keď sa to dostane do politiky, alebo je za tým akákoľvek manifestácia moci, môže to byť nebezpečné. A práve takáto snaha o podchytenie v reči je na programe v dnešnom evanjeliu. Je vlastne odpoveďou Ježišových protivníkov farizejov na to, ako ich On predtým podchytil v reči. Vypočujme si príbeh o tejto snahe z evanjelia podľa Matúša.

Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“                    Mt 22,15-21

Ježišovi protivníci farizeji mu chystajú odplatu. Po vyčistení chrámu mu položili otázku: „Akou mocou toto robíš?“ A on ich potom dostal do úzkych, keď sa ich spýtal: „Jánov krst, odkiaľ bol: z neba či od ľudí?“ Ich odpoveď: „Nevieme.“ bola diplomatickým únikom. Posielajú teda za ním svojich učeníkov. A tiež herodiánov, ľudí „nabrúsených“ na obranu „cisára a jeho záujmov.“ (Herodiáni považovali rímsku okupáciu a Rimanmi nastoleného kráľa – bábku – Herodesa za požehnanie, lebo si na tom robili svoju stranícku politiku.)

Prichádzajú s odvetou. Kladú mu otázku, ktorá tiež nemá dobrú odpoveď: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ My, ktorí sme už počuli túto otázku mnohokrát a mnohokrát sme počuli aj Ježišovu skvostnú odpoveď, skúsme sa dnes zamyslieť nad touto situáciu ešte inak.   Daň je poplatok, ktorí poznáme aj z našej doby. Vždy je aj prejavom nejakej moci. V rímskej ríši ju platili všetci poddaní, okrem detí a starcov. Pre mnohých bola symbolom podriadenosti. Vráťme sa však ešte do dávnejšej minulosti a spomeňme si na zaujímavú rozpravu Boha so svojím ľudom, keď ho za čias Samuela Izraeliti prosili, aby im ustanovil kráľa. Takého, akého majú ostatné národy. Teda niekoho, kto bude svojou mocou panovať, podriaďovať sa, viesť vojny, používať násilia, niekoho, komu bude treba platiť. Môžeme si pamätať, že Boh nechcel takú „autoritu“, ktorá by ovládala druhých. Ale „autoritu“, ktorý by slúžila spoločnému bratstvu ľudí. Keďže ale ľudia na to neboli pripravení (3500 rokov dozadu podotýkam! Otázka je: ako sme na to pripravení my? V spoločnosti ale aj v Cirkvi), Boh súhlasil s tým, aby mali kráľa a očakával, kedy človek zmení svoj názor. Prisľubuje iného kráľa, ktorý prinesie na zem spravodlivosť a pokoj. (2 Sam 7) Ktorý nebude nadŕžať silnejšiemu, ale slabšiemu ( Ábel vs Kain ) ale pritom bude chrániť obidvoch. Kráľa, ktorý nebude potláčať násilie väčším násilím (to vyplavuje na povrch to najhoršie z nášho ľudského vnútra….), ale tichou mocou Božieho milosrdenstva.

Verím, že my sme už dnes kdesi inde, ale problém pokušenia moci nás stále poriadne láme. Až do toho extrému, že moc sa stane pre človeka dôležitejšou ako človek. Moc sa ľahko stáva bohom, ktorý je poriadne nenásytný, a stále mu treba niečo alebo povedzme si to na rovinu niekoho obetovať… vidíme to vo všetkých diktatúrach, aj tých súčasných: otvorených či skrytých.

Ježiš je niekto, kto nás pozýva k tomu, aby Boh bol naším Bohom, nie moc. Ani peniaze, o ktoré sa často moc opiera. Sám v evanjeliovom príbehu nemá pri sebe denár, peniaz ktorý reprezentoval rímsku moc. Niesol totiž na sebe obraz cisára Tibéria na jednej strane a na druhej obraz jeho matky Lívie, ak bohyne mieru. A tak si pýta peniaz od svojich vyzývateľov. Tí, mu ho podávajú a on sa ich pýta: Čí je tento obraz a nápis? Okolo obrazu cisára Tibéria bol nápis: Tibérius, cisár, vznešený syn božského Augusta. Na druhej strane: Najvyšší Kňaz. Môžeme pripomenúť, že Biblia v Starom zákone zakazovala zobrazovanie človeka aj Boha, pretože chcela posilniť vzácnu myšlienku: jediným obrazom Božím je žijúci slobodný človek. Chcela pozvať človeka, aby v sebe hľadal ten najvzácnejší obraz, ktorý má: to, že bol stvorený na Boží obraz. A tento obraz veľakrát zanesený a pošpinený, bol v nás obmytý akoby znovu odkrytý pomazaním v krste. Áno, toto je moc krstu: že môže odkrývať skutočný obraz toho, kto je to človek. A nielen jednorázovo. Ale môže sa v nás stať prameňom „milosti“, ktorá v nás tento Boží obraz obmýva vždy znovu a znovu. Každý to neraz potrebujeme. A deje sa to v dvoch rovinách: voči sebe samému ale aj voči druhým ľuďom. To je druhý benefit nášho krstu: náš krst obmýva Boží obraz nielen vo mne samom. Ale aj vo všetkých ľuďoch, ktorých stretám. A to si myslím, že je pre nás rovnako dôležité! A aký je ten Boží obraz??? Je to obraz slobody. Aby som v sebe videl pozvanie nebyť sluhom nikoho a ničoho. Aby som si uvedomil zvrátenosť vety: „som spojencom moci“. Myslím si, že kresťan by nemal byť spojencom „moci“. To zaváňa absolutizáciou moci. Môžeme byť spojencom človeka a ľudí, ktorí majú moc, ale potom samozrejme za to nesieme aj zodpovednosť, čo vždy býva neľahké.

Ježišovu odpoveď teda poznáme. Dávajte to, čo je cisárovo cisárovi a to, čo je Božie Bohu. Ježiš v nej nestavia Božiu moc proti moci ľudskej. Len nám hovorí, že budeme vedieť lepšie dávať „cisárovi čo je cisárovo“ (aj mu nedávať čo jeho nie je) ak budeme viac rozumieť, čo to znamená dávať Bohu to, čo je Božie. A to božie je: žiť slobodu a bratstvo stále plnším a aj novým spôsobom uprostred súčasných úskalí, ktoré na nás číhajú.

Zaujímavý príbeh slobody života, toho Božieho pomazania v krste, som našiel v príbehu biskupa o ktorom nedávno vyšla kniha. Pôsobil v našej banskobystrickej diecéze ako pomocný biskup a volal sa Peter Dubovský. Mal biskupské heslo: „Zostať verným až dokonca.“ Vyrastal v ťažkej dobe, tajne študoval a bol vysvätený za kňaza aj za biskupa. A keď mu na to režim prišiel, putoval do väzenia. A tam ho vypočúvali, robili na neho nátlak, chceli si ho podriadiť. A on dokázal zostať slobodný. Vo svojich spomienkach píše, ako raz na neho vyšetrovateľ kričal a on sa modlil ruženec. A to predstaviteľa moci ešte viac vydráždilo a reval, že mu zakazuje sa modliť. Ale on sa modlil v duchu. Nehýbal perami a práve moc, ktorou bol pomazaný pri krste mu pomohla to ustáť. Nenechal sa zlomiť a sám hovoril, že to nebolo len v ľudskej moci.

Ja verím, že aj tá schopnosť nedať sa podchytiť mocou, ustáť svoju slobodu, je odrazom Božej moci v nás. A že táto moc je v ponuke pre každého. A že krst je tou cestou, ktorou sa táto moc dostáva k nám. Modlím sa za to, aby sme ju vedeli využívať oveľa lepšie.

Koho zobrazuje život kresťana

 Ján Macej  ,
okt 182014
 

Liturgické čítania

Dnešná stať z evanjelia má silný politický charakter. Potvrdzuje, že Ježiš stál bokom od politického diania, ale zároveň dokazuje, že mali jeho život a učenie dôležitý vplyv na verejný život. Dokazuje, ako veľmi sa farizeji boja toho, že Ježiš odhaľuje dvojtvárnosť konania ľudí. Preto sa pokúšajú ako dvojtvárneho ukázať Ježiša. Otázka, či „slobodno platiť cisárovi daň“, je výslovne politická. Ak vyhlási, že daň platiť netreba, podpíše si rozsudok smrti. Ak by povedal, že ju platiť treba, vyhlásia ho farizeji za kolaboranta so zločinným systémom, ktorý židovskému národu bráni uskutočniť Boží plán s jeho vyvoleným ľudom.

Ježiš dáva odpoveď, ktorú môže niekto označiť za bravúrne vyhýbavú. Povolil platiť dane cisárovi, ale na prvé miesto dal službu Bohu. Prekonal nastraženú pasť farizejov, ale jeho zámerom bolo predovšetkým učiť pravdu, nie vyhnúť sa zlobe, ktorej sa neskôr postavil zoči voči. Jeho správanie posúva nepríjemnú otázku nám všetkým. Aj my sa často pýtame, či slobodno alebo neslobodno niečo robiť. Ale príliš často sa ukáže, že sme farizejsky neúprimní.

Platí to v celosvetovej politike, kde veľa hovoríme o všeobecne a neodňateľne platných ľudských právach a o tom, že ich nie len že nemožno porušovať, ale že ich treba aj chrániť. Keď sú však porušované, na inom v kontinente a v inej viere, či v našom susedstve, nachádzame výhovorky, prečo sa do týchto záležitostí netreba miešať. Lebo je to príliš ďaleko, alebo je to tak blízko, že by nás mohlo bolieť, ak sa vyjadríme. A takýto pokrytecký je často náš každodenný kresťanský život, keď nevyžadujeme predovšetkým čestnosť a pravdivosť od verejných predstaviteľov, lebo sa ju bojíme vyžadovať od ľudí okolo seba i od seba samých. Ježiš však učí jasne, aj podľa zákonov svetskej moci sa správajte spravodlivo, aby ste sa vedeli spravodlivo správať i voči Božím prikázaniam.

Rozprával som s podnikateľom, ktorý sa zdôveril s tým, že pred rokmi ako neveriaci obchádzal daňové zákony, tak ako to videl robiť iných. Bol presvedčený, že spravodlivo sa podnikať nedá. Stretnutie so svedectvom viery ho však nútilo zamyslieť sa nad svojím správaním. Zdalo sa mu zrazu pokrytectvom, ak by chcel ako kresťan katolík žiť spravodlivo voči Bohu a neskúšal by žiť spravodlivo voči zákonom, ktoré ho viažu v tomto svete. Na svoje prekvapenie zistil, že mu je Boh na pomoci a jeho podnikanie ďalej funguje. Svoj život získal ako svedectvo toho, že je možné dávať svetskej moci, čo jej patrí a Bohu, čo patrí Bohu.

Ježišova výzva byť spravodlivý voči svetským zákonom sa tak ukazuje ako nutná súčasť spravodlivosti voči Bohu. Ak sa vyhovárame a sami seba chceme oslobodiť z požiadavky Božích, ale i prirodzených zákonov, nie sme to vo veľkej miere my, ktorí sú zodpovední za pokrytectvo v dnešnom svete? Chceme svet bez pokrytectva a nechceme sa ho zbavovať mi sami?

Čo je Božie?

 Miroslav Klimant  ,
okt 162014
 

Liturgické čítania

Náš majster je v evanjeliu nasledujúcej nedele lákaný do pasce. Nech by odpovedal na otázku farizejov a herodiánov: „Slobodno platiť dane cisárovi, alebo nie?“ „áno“, alebo by odpovedal „nie“, dostali by ho. Buď by ho mohli obviniť zo zločinu buričstva, alebo z blasfémického podporovania pohanskej tyranskej nadvlády nad vyvoleným národom. Ježiš sa však nachytať nenechal. Jeho odpoveď síce farizejov nepotešila, oni odišli sklamaní, no tí, čo boli a sú hladní po Božej múdrosti sa z nej môžu nasýtiť. Myšlienka: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“, má v túto nedeľu byť pokrmom aj pre nás.

Ježišova rada má dve časti. V prvej sa žiada dať cisárovi, čo mu patrí… Teda poctivosť voči svetu. No my ani len v tomto prvom nevládzeme. Len si všimnite, koľko je medzi nami korupcie, nespravodlivosti a neporiadku. Myslím si, že je to preto, že neplníme druhú časť: Dávať Bohu, čo je Božie. A čo je Božie? Čo tým chcel Ježiš povedať?

Každý z vtedajších poslucháčov pána Ježiša určite veľmi dôverne poznal začiatočné slová žalmu 24: „Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme, aj tí, čo bývajú na ňom…“ Modlili sa to často. Čo je teda Božie? Všetko. Aspoň by malo byť. A keď by sme sa sústredili na symbol obrazu, vyrazeného na minci, popri vlastnom obraze, ktorý mal cisár vyrazený do daňových mincí, aj Boh vyrazil svoj obraz kamsi… Spomeňme si na slová z prvej kapitoly prvej knihy Svätého Písma: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz…“ Čo je teda, alebo aspoň čo by malo byť Božie v prvom rade? Človek sám. Človek – tam, kde žije, so vzťahmi, v ktorých žije, v tom, čomu žije a ako žije.

Našou tragédiou je, že žijeme rozpoltene, že príliš rozdeľujeme to „cisárovo“ a to „Božie“. Bohu sme vyhradili čas našej nedeľnej omše, čas našich každodenných modlitieb, časť nášho srdca. A to ostatné je „cisárovo“. Boha si nevpustíme do nášho pracovného sveta, do nášho podnikania, do našej zábavy, do našich vzťahov. A preto máme korupciu, neporiadok, nemorálnosť, nelásku… Symptomatické pre toto rozdelenie je, že máme dokonca aj dva pozdravy: jeden do kostola a jeden mimo neho. Raz som bol na návšteve u jednej rodiny a ako sme sedeli pri káve, práve sa vrátila ich dcéra zo školy. Slušne sa pozdravila: „Dobrý deň“. Hneď ju otec upozornil: „Ty nevidíš, kto je u nás?“ Keď ma uvidela, povedala: „Aha! Pochválený buď Ježiš Kristus?“

V zdravom živote veriaceho človeka nieto miesta na rozdelenie: Túto časť označím obrazom cisára, túto obrazom Boha. „Čo je cisárovo, dajte cisárovi!“ – teda dať to preč! – tak nám káže Ježiš. Človeka si Boh pri stvorení označil obrazom svojim.

Keď si tak predstavím Ježiša, ako si nechal ukázať daňový peniaz, spomínam si na jednu milú príhodu z Talianska. Poznal som tam jedného tamojšieho arcibiskupa, ktorý mal veľmi rád Slovensko aj Slovákov. Raz som bol pri tom, keď dostal návštevu – jedného diplomata z Arménska. Chcel ma predstaviť: „ Tento muž je zo Slovenska. Poznáte Slovensko?“ „Nie, nikdy som tam nebol.“ „ To vám je zaujímavá krajina,“ povedal, siahol do peňaženky a vybral z nej slovenskú stokorunáčku. „Predstavte si, aký je to národ… Keď si mohli po prvý krát v histórii vytvoriť vlastné peniaze, dali na ne Pannu Máriu…. a koláče robia z ópia (taliani totiž nepoznajú mak ako pochutinu, pre nich je to len droga, preto bol taký prekvapený). Zapáčil sa mi však ten obraz: Keď si niekto tvorí slobodne vlastné peniaze, čo na ne umiestni.

Chcel by som vás teraz v duchu pozvať: Vytvorme si vlastnú menu. Touto mincou budeme splácať náš život. My sami sme tou mincou. Nech je na nej miesto len pre Boha. Nech on preniká celú našu existenciu, nech niet miesta, kam by sme si ho nevpustili. Veď predsa na jeho obraz sme boli stvorení.

Naša duša pre Boha, naše nasadenie pre spoločnosť

 Raniero Cantalamessa  ,
okt 192008
 

Liturgické čítania

Evanjelium tejto nedele vrcholí v nesmrteľnej Ježišovej vete: „Dávajte …, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Nie cisárovi alebo Bohu, nie jednému alebo druhému, ale každému tak, ako mu to zodpovedá. Ide o počiatok oddelenia náboženstva od politiky, ktoré až do tejto chvíle vo všetkých národoch a za všetkých vlád platili ako neoddeliteľné.

Židia boli zvyknutí predstavovať si, že Mesiáš zriadi Božie kráľovstvo na zemi ako teokraciu, to znamená ako priamu vládu Boha zrealizovanú jeho ľudom. Ježiš však namiesto toho zjavuje Božie kráľovstvo, ktoré je v tomto svete, ale nie je z tohto sveta a teda leží v úplne inej rovine a preto dokáže pretrvať pri každej možnej vláde, a je jedno či ide o cirkevnú alebo svetskú formu vládnutia. Tak sa dáva výraz dvom rozdielnym druhom výsostnej moci Boha vo svete – duchovnej moci, ktorá tvorí to kráľovstvo, v ktorom Boh skrze Krista realizuje svoju moc vlády priamym spôsobom – a časnej alebo politickej moci, ktorú Boh realizuje nepriamo tak, že zveruje vládu slobodnému výkonu jednotlivých osôb a súhre druhotných príčin.

Cisár a Boh sa nenachádzajú na tej istej úrovni, pretože cisár je závislý od Boha a zodpovedá sa mu. „Dávajte …, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu,“ preto znamená „dať cisárovi to, čo si sám Boh želá cisárovi dať ”. Boh je v každom prípade najvyšším vládcom. My nie sme vlastníctvom dvoch panovníkov a my nie sme povinní slúžiť „dvom pánom“.

Kresťan je slobodný poslúchať štát, ale aj odporovať mu, ak sa ten stavia proti Bohu alebo jeho zákonu. Nemá zmysel odvolávať sa na rozkazy predstavených, ako to robili napríklad tí, čo sa museli pred súdom zodpovedať za vojnové zločiny. Predtým, než poslúchneme človeka, musíme poslúchnuť Boha a najvnútornejší hlas svedomia. Nesmieme cisárovi predať svoju vlastnú dušu, ktorá predsa patrí iba Bohu.

Prvý, kto z toho vyvodil praktický úžitok, bol sv. Pavol. On napísal: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. … Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci“ (Rim 13,1-6). Pre kresťana (a pre všetkých čestných ľudí) je povinnosťou spravodlivosti a záväzkom svedomia plniť svoje povinnosti platenia daní.

Štát má za úlohu zabezpečovať poriadok, obchod a všetky služby. Občanovi dáva niečo, za čo má právo na protislužbu, aby bol schopný naďalej takéto služby poskytovať. Isté rozmery daňových únikov, tak nám pripomína Katechizmus, sú smrteľným hriechom. Pritom totiž nejde o okradnutie „štátu“ prípadne „nikoho“, ale o okradnutie spoločenstva – teda všetkých. To znamená na druhej strane samozrejme aj to, že štát musí byť spravodlivý, keď dane ukladá.

Spolupráca kresťanov na budovaní spravodlivej a pokojnej spoločnosti sa však neobmedzuje na platenie daní, ale musí sa rozšíriť aj na napomáhanie všeobecne platných hodnôt, ako sú rodina, ochrana života, solidarita s najchudobnejšími, alebo pokoj. Iná oblasť, v ktorej by mali kresťania poskytovať svoj trvalý prínos, je politika. A nie bezpodmienečne iba to, čo sa týka jej obsahu, ale predovšetkým to, čo sa týka jej metód a štýlu. Atmosféra, v ktorej sa musia neustále vybojovávať právne spory, sa musí vyčistiť a treba znovu nastoliť vzťah vzájomnej úcty medzi oboma zúčastnenými stranami.

Úcta k blížnemu, miernosť, schopnosť sebakritiky – to sú vlastnosti, ktoré musí Kristov učeník vnášať do všetkých záležitostí, aj do politiky. Kresťana je nedôstojné, oddávať sa urážkam, sarkazmom a ponižujúcim hádkam. Pretože ak je to tak, ako povedal Ježiš, že ten, kto svojmu bratovi povie „ty bohapustý blázon pôjde do pekelného ohňa“, čo sa potom stane s mnohými politikmi?

(Život Cirkvi vo svete – zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)