Po čom ľudia túžia?

 Miroslav Klimant  ,
okt 202018
 

Človek je stvorený na Boží obraz. Sú to veľké, silné slová. A aj zaväzujúce. Našim poslaním je to „božské“, to, čo nás odlišuje od ostatnej prírody, rozvíjať. Napríklad človek ako jediný na svete je schopný rozmýšľať, poznávať rozumom. A teda nie  je jedno, či sa vzdelávame, múdrieme, alebo zostávame hlúpi. Vrcholnou našou schopnosťou, ktorou sa najviac môžeme stať podobní Bohu je naša schopnosť milovať. Veľmi zaujímavá je však aj schopnosť túžiť. Túžiť a snívať, to je dar od Boha, božská vlastnosť, a tiež ju máme rozvíjať, zušľachťovať.

K tomu, aby sa stal človek veľkým a naozaj úspešným, je potrebné mať nielen talent, ale aj vôľu, túžbu niečo dosiahnuť. Bez toho to nejde. Koľko je žiaľ medzi nami ľudí vyhorených, ktorí len prežívajú. Aj mnohí mladí sú len „starcami“ bez ambícií, bez snov. Ale aké je to nádherné, keď sa nájdu aj veľmi starí ľudia, ktorí sú ešte plní túžob, a dokonca ušľachtilých túžob, pretože u nich sú tie sny prepojené so životnou múdrosťou…

Mal som starkú – múdru ženu. Keď sme sa jej opýtali, aký darček by chcela na narodeniny, alebo pod stromček, vždy povedala, že ona nič nepotrebuje, že všetko má… A predsa vedela túžiť… Maličkosti, ale predsa… Keď som bol seminarista, zvykla mi spomenúť: Ja som už taká spokojná, ja už od Pána Boha nič nechcem, len by som sa ešte rada dožila tvojej vysviacky. A dožila sa… Potom mi ešte pošepkala: „Ešte by som rada videla, kde pôsobíš (bolo to v zahraničí, dosť ďaleko), no a potom už môžem zomrieť…“ A navštívila ma, a prežila… Ešte do Ríma by som sa rada niekedy dostala… Aj tam bola… A takto sa dožila 94 rokov krásneho, ťažkého, ale naplneného života…

Vedieť túžiť je dôležité. Ale dôležité je aj to, aby sme túžili po správnych veciach. Evanjelium nás učí, ako byť naozaj ľuďmi, učí nás teda aj, ako a po čom túžiť…

Veľmi sa mi páčila veta od jedného talianskeho autora: Svätosť neznamená vyhasnutie vášne, ale jej konverzia, premenenie. To, že Zebedejovi synovia túžili a že si išli za svojim cieľom, to nebolo zlé… Naopak, to je prvým predpokladom úspechu vo všetkom, aj v samotnom živote. Zlé bolo, že nevedeli, po čom túžia… cieľ, na ktorý sa zameriavajú, ten mali zmeniť.

„Čo chcete, aby som vám urobil?“ My to vieme? Čo hovoríme Pánovi v našich modlitbách?

Obyčajne to vieme, vieme radiť Bohu, čo má robiť, čo bude to správe, ako by sa mal rozhodnúť. Robíme si z Boha plniteľa našej vôle bez toho, aby sme si uvedomili, aké je to zvrátené…

Veríme v Boha múdreho a milujúceho. Prečo teda neuveríme, že nech by sme sa akokoľvek ponamáhali, nikdy pre seba nevymyslíme nič lepšie, ako vymyslel on… Miluje nás viac, ako my sami seba. Verím, alebo nie?

Prosba dvoch bratov bola pochopiteľná, dokonca aj nábožná, lebo bola plná dôvery v Ježišovo víťazstvo. Dokonca bola aj istým spôsobom múdra, lebo chcieť byť veľkí v Božom kráľovstve je dobré. Ale tadiaľto cesta k veľkosti nevedie…. Skratky neexistujú…

Zaujímavá a tiež pochopiteľná bola reakcia kolegov… Hnevali sa… Prečo? Zrejme preto, že neboli odlišní, len boli predbehnutí. Zazerali, ale zrejme nie motivovaní láskou, nie ľútosťou nad tým, že si ich kamaráti svojim postojom ubližujú.

A tak aj jedni, aj druhí potrebovali počuť slová o tom, ako sa človek môže dopracovať k ozajstnej veľkosti. A síce cestou služby, cestou posledného. Tou cestou, ktorou sa vydal on sám. A zjavuje nám tu jedno z najprekvapivejších zjavení Boha, asi najnečakanejšie meno Boha: Sluha. A toto je mentalita jeho kráľovstva, v ktorom ak chceme mať miesto, musíme ju prijať: Byť sluhami.

Nemôžem si poslúžiť druhými, ale slúžiť… Neznamená to byť naivný, nechať sa zneužívať, podporovať darebáctvo, ale autenticky slúžiť životu, osobám v rozvoji ich človečenstva… Nehľadať seba, ani svoj prospech…

Potrebujeme sa, hoci moderný svet nám chce nahovoriť, že nikoho nepotrebujeme. Boh nás stvoril takých – odkázaných na druhých,  a je to dobre, všetko ostatné je ilúzia.

Obyčajne keď sa človek narodí, tak dostane do daru ľudí, ktorí sú jeho, sú tu pre neho – rodinu a rodinných priateľov. Neskôr si sám vytvára svoj okruh ľudí – založí si vlastnú rodinu, nájde vlastných priateľov, pestuje vzťahy. Tam máme možnosť prakticky milovať, teda realizovať sa ako Božie stvorenia.

Empatického človeka trápi, keď vidí ľudskú biedu a utrpenie. V útulku pre ľudí bez domova, kde teraz bývam a pracujem, toho utrpenia vidíme naozaj neúrekom. Osobne sa ma vždy dotkne veľmi silno, keď stretnem človeka, ktorý nikomu nechýba. A ktorý by asi ani nechýbal, keby ho nebolo. To je podľa mňa jedna z najväčších možných ľudských tragédií. Ten človek sa musel kedysi dávno vydať veľmi zlým smerom, keď sa dostal až sem.

Aby sa nám to nestalo, tak sme pozývaní aj týmto evanjeliom na život služby, urobiť zo seba dar, ako to urobil aj Ježiš sám. Vieme túžiť? Zatúžme po tomto.  A modlime sa, aby sa napĺňala vždy len vôľa milujúceho Boha.

Pozvanie na misie ako odmena

 Dominik Markoš  ,
okt 182015
 

Nedávno som sa stretol so vzácnym človekom, ktorý sa narodil v revolučnom roku 1968, postavil dom, založil si rodinu, vychováva 5 detí, pracuje, snaží sa žiť s Kristom. Všetko obrovské hodnoty. A predsa mi povedal, že zápasí s filozofiou života: byť nenápadný, nevytŕčať, hľadať svoje meno nie na prvých miestach ale v tých posledných nad pomyselnou čiarou. Jeho vzácne svedectvo mi prišlo na rozum, keď som čítal dnešné evanjelium, ktoré začína dialógom Ježiša a jeho 2 učeníkov o tom, čo to znamená chcieť byť veľkým. Sv. Marek to zachytil takto:

            K Ježišovi pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ On sa ich opýtal: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Oni mu povedali: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Na to im Ježiš povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Oni mu vraveli: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené.“

Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ježiš si ich zavolal a povedal im: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“

Ako sme počuli, evanjelium na konci obsahuje otázku: kto chce byť veľký? Plánujem položiť dnes túto otázku ľuďom v kostole a tipujem koľko rúk sa zdvihne. A myslím, že dodnes panuje veľké nepochopenie toho, čo to znamená byť veľkým. Ježiš to povedal jednoducho. Byť veľký znamená vedieť a chcieť slúžiť. Možno chuť byť veľkým nám zhnusili mnohé príklady tých, o ktorých Ježiš povedal: …medzi Vami to tak nebude… Či je to v politike, alebo biznise alebo aj v Cirkvi….

Predsa si dnes znovu uvedomujem, že ak sme kresťania, teda tí, ktorí sa voláme po Kristovi, tak nasledujeme niekoho kto bol a je VEĽKÝ. Ježiš z Nazareta, nazývaný Kristus preto, že svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vykúpil všetkých a všetko, navždy, Ježiš – Boží Syn bol a je veľký! Nie tým, že prišiel, aby ho obsluhovali. Ale preto, že slúži každému človekovi, ktorý mu to dovolí. Každému, kto si vie priznať, že to potrebuje. Každému, kto sa naučil nielen dávať, ale aj prijímať. Prijímať je niečo iné ako hrabať. (Trochu sme tento pojem dehonestovali „vznešeným“ výrazom: prijímať úplatky. Perverzia korupcie….) Prijímame sa navzájom ako ľudia, ktorí k sebe pristupujeme s úctou a nie je dôležité len to, koľko sa toho medzi nami vyrobí, predá, kúpi, daruje či premiestni. Ani len v akej kvalite je to a koľko certifikátov s množinou hviezdičiek to má. Čo hľadáme a po čom túžime je myslím aj to, aby v našej vzájomnej interakcii bolo uvedomenie si a prežívanie hodnoty, ako a čím (oveľa lepšie KÝM) je každý z nás veľký. To kým som, si, sme boli stvorení, potom vykúpení, potom pozvaní byť božími, teda svätými, hoci aj hrešiacimi, až ku svätým naplno doma u Otca. Ak Ježiš je veľký, tak my všetci sme pozvaní nebáť sa byť veľkými. Je to súčasť našej identity, toho kým sme. Byť veľkými službou. Ľudskou službou v božom človekovi medzi božími ľuďmi v božom svete.

            A teším sa, že takáto služba je vlastne misiou. Misiou ktorú slávime dnešnú misijnú nedeľu. Ohlasovaním veľkosti toho, ktorý pozýva, povzbudzuje a uschopňuje každého, aby sa takto mohol stať veľkým. Ako to píše vo svojom posolstve k dnešnému dňu pápež František citujúc iného veľkého človeka, apoštola sv. Jána: …hlásame to, čo bolo od počiatku, čo sme počuli a na vlastné oči videli. Takéto ohlasovanie je radosťou a naozaj odmenou – áno aj toto slovo používa pápež František vo svojom posolstve – je odmenou uvádzať ľudí do osobného vzťahu s Tým, ktorý rešpektuje potrebu všetkých národov vychádzať z vlastných koreňov a ctí si hodnoty každej kultúry. Takúto misiu chcem dnes podporiť. Aj finančne aj ľudsky. Aby ju bolo vidieť. Tam, kde sa to dá najviac: teda na mojom vlastnom živote.

            A modlím sa k veľkému Bohu, ktorý nás všetkých prijal za synov, adoptoval si nás, aj touto výzvou ku kamarátovi, ktorého som spomínal na úvod a jeho meno si vymyslím: Ďakujem Ti, Bože za Imra, ktorý hoci si to ani neuvedomuje je veľký službou, ktorou žije. Ďakujem za mnohých jemu podobných žijúcich na tomto fliačku zeme pod Tatrami, ako aj na tejto nádhernej bodke života letiacej vesmírom.