sep 242018
 

Dnešné zamyslenie začnem hádankou. Každý bežný človek vie povedať význam troch písmen v skratke s. r. o. Ale čo znamenajú tieto tri písmená pre jedného z televíznych moderátorov, ktorý sa volá Peter Hahne? On tvrdí, že kresťania sú s. r. o. = spoločenstvo radikálnych optimistov. Aj keď my ako kňazi sa niekedy dívame v kostoloch do tvári ľudí a máme pocit, že sú s. r. p.

            O radikálnosti je to aj v dnešnom Božom slove. Budeme tam vnímať správnu radikálnosť aj nesprávnu. Aj keď slovo radikálny má asi v bežnom slovníku negatívny podtón, predsa si myslím, že to základné rozlíšenie je dosť jednoduché: nesprávna radikálnosť je keď ja by som chcel radikálne meniť tých druhých. Správna radikálnosť je odpoveďou na Ježišovu programovú reč, ktorou začal svoje verejné účinkovanie. Hovorí totiž o radikálnom rozhodnutí odseknúť sa od všetkého, čo mne prekáža nasledovať Ježiša. Správna radikálnosť teda je sloboda chcieť meniť seba. Konať pokánie je totiž poriadna revolúcia, revolúcia v našom osobnom svete. Konajte pokánie a verte evanjeliu.

            Pri uvedení DOCATU – pápež František hovorí: Svet zmenia iba ľudia, ktorí sa zaň angažujú… Kresťan, ktorý v týchto časoch nie je revolucionár, nie je nijaký kresťan! To znie najmä nám Európanom na jednej strane sympaticky, my máme radi revolúcie –ale obávam sa že iného typu než nás pozýva Ježiš a než nám to pripomína pápež František. Najväčšou revolúciou je meniť seba samého, alebo ešte lepšie povedané dovoliť Bohu aby nás menil On.

              Zaujímavým čítaním je doslov Karla Skalického ku knihe historika Tomáša Petráčka: Západ a jeho víra. Používa tam jednu kapitolu z názvom: revolúcia ako interpretačná kategória európskych dejín. Teda z pohľadu, že revolúcia by mala byť zápasom za určitý aspekt slobody. Najlepšie aby tej slobody bolo viac než predtým, čo je však veľmi ľahko sľúbiť, ale oveľa ťažšie uskutočniť. Ako v spoločnosti, tak aj v nás samých je vždy niekto, kto chce brániť status quo. Nechajme to tak ako to je. Lepšie to už nemôže byť.

            Už v 1. čítaní vidíme radikálnosť, ktorá sa človeku, ktorý žije v nejakej komunite priam núka. A keď človek podľahne – nevedie to k dobrému. Pripomeňme si text z knihy Numeri:

Pán zostúpil v oblaku a rozprával sa s Mojžišom. Vzal z ducha, ktorý bol na Mojžišovi, a dal sedemdesiatim mužom starším. Keď na nich duch spočinul, prorokovali, ale viac to nerobili. Dvaja muži však zostali v tábore; jeden z nich sa volal Eldad a druhý Medad. Aj na nich spočinul duch, lebo aj oni boli v zozname, hoci nevyšli k stánku. Prorokovali v tábore. I pribehol mladík a zvestoval Mojžišovi: „Eldad a Medad prorokujú v tábore.“ Tu Jozue, Nunov syn, Mojžišov služobník a vyvolenec od mladosti, povedal: „Môj pane, Mojžiš, zakáž im to!“ Ale on povedal: „Čože, žiarliš za mňa? Kiež by všetok ľud prorokoval a kiež by im Pán dal svojho ducha!“Num 11,25-29

Počuli sme o radikálnosti, ktorou vzplanul mladučký Jozue, ale myslím, že to nie je len otázka mladého veku. Bol nejaký zoznam, ľudia boli pozvaní ísť ku stánku. Skoro všetci zo sedemdesiatich išlo, len dvaja nie. A Boh dal zo svojho ducha všetkým. Nie iba tým, ktorí nasledovali ľudské vedenie komunity. Ale aj tým, ktorí nasledovali Boha. A tomu sa Jozue radikálne bráni. Hovorí Mojžišovi: Zakáž im to! Ináč to tam asi dosť vrelo medzi ľudskou hierarchiou a charizmatickým rozmerom komunity. Lebo hoci ľudia dostali dar ducha, ktorý spôsoboval že prorokovali, tak sme počúvali, že viac to nerobili. Tomu celkom nerozumiem. Prečo nerobiť niečo k čomu nás podnecuje duch, ktorý nám bol daný od Boha? Ale to tu nechcem riešiť… Páči sa mi pohľad Mojžiša, ktorý to videl úplne inak a tak povedal Jozuemu: Prečo žiarliš? A ešte aj namiesto mňa! Ja by som si prial, žeby všetci ľudia nasledovali Boha tak, ako tí sedemdesiati starší aby im Pán mohol dať zo svojho ducha. To hovorí ten, ktorý mal za sebou skúsenosť z vedenia komunity, ale tiež dobre vedel, ako je dôležité byť sám vedený Bohom.

Aj v dnešnom evanjeliu je to o radikálnosti: správnej i nesprávnej:

Ján povedal Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ Ježiš vravel: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás. A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu. Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora. 
Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka alebo tvoja noha, odtni ju. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína. Mk 9,38-43a; 45a; 47a-48

Znovu tu máme komunitu učeníkov, ktorá je v pokušení, aby namiesto nasledovania Ježiša ľudia nasledovali ju, jej členov, apoštolov. Ján – znovu najmladší namieta vo svojom radikalizme: Videli sme, bránili sme veď „nechodí s nami“ Akoby to vysvetľoval Ježišovi, že to aj s ním nechodia… Ale v prvom rade nechodia „s nami“ ktorí chodíme s tebou. A pritom Ježiš je stredom komunity, stredom Cirkvi. Bez neho nemôžeme nič urobiť. V nikom inom niet spásy. Iba Ježišovo meno spôsobuje medzi všetkými jednotu. V Ježišovom mene Cirkev objíma všetkých ľudí a nikoho nevylučuje. Akonáhle vytiahneme nejaké svoje meno – osobné alebo aj komunitné – prichádzajú rozdelenia. Kvôli menám jednotlivcov či komunít sa rodia getá, prichádza duch straníckosti exkluzivity. Ako existuje závisť osobná, tak existuje aj závisť spoločenstva. A rodí sa veľmi ľahko, keď do stredu komunity postavíme nejaké „ja“ alebo aj nejaké „my“.

       Každé úsilie o nejaké prvenstvo komunity odhaľuje, že nám nejde o to prečo je tu vlastne spoločenstvo – nejde nám o službu druhým, ale o našu prestíž. Ján chce brániť konaniu dobra len preto, že ten, kto dobro robí „nenasleduje nás“. A pritom ten, kto miluje sa raduje z dobra druhého. Naopak, sebec sa neraduje z dobra, raduje sa z toho, že dobro vlastní, a dobro druhého mu nerobí dobre. Čo nás to učí? Že aj my tvoríme jednu komunitu, jedno „my“ teda cirkev. Ale Cirkev nemá stred sama v sebe. Nestane sa silnou, keď si urobí nejaké sčítanie ľudí a štatistiky, aby sa cítila silnejšia. Silou cirkvi, našou silou je Pán! Jemu slúžime, jeho slávu hľadáme. Často krát je tento prvotný hriech komunity nepoznaný, my sme všeličím oslepení a tak to nevidíme. A ktovie, možno práve tá naša slepota bráni príchodu Božieho kráľovstva na tento svet viac ako neprávosti tých, ktorých nazývame neveriaci.

            Správnu radikálnosť Ježiš predstavuje v slovách: odstráň zo svojho života všetko, čo ti bráni ísť za mnou. Nasledovať Ježiša, ísť za Ježišom znamená zvoliť si život! Ako ja môžem byť veľakrát prekážkou druhým k nasledovaniu Ježiša, tak aj mne môže prekážať moja ruka, noha, oko a iné veci. Namiesto toho, aby mi prinášali život, vedú ma k smrti. Radikálne to zjednoduším, ale predsa poviem: ruka ako symbol vlastníctva a brania alebo ruka ktorá láskavo darúva. Nohy ktoré si beznádejne chodia kade chcú, alebo nohy nádeje, ktoré chcú nasledovať Ježiša; oko túžby, ktoré vyhľadáva márnosti a nesie za sebou srdce, ktoré rozkazuje nohám aj rukám, alebo oko viery, ktoré ma pozýva pozerať sa na Ježiša a na jeho tvár?

            Nech nás povzbudí kúsok zo svedectva Eriky Gibello. Vyštudovala farmaceutickú školu, vydala sa za maliara obrazov, mala 4 deti, 5 domov a na krku svoj biznis ako aj biznis svojho manžela umelca. Keď ju Boh povolal do služby po stretnutí s obnovou v Duchu Svätom v roku 1975, začali sa v jej živote diať veci, ktoré potrebovala vysvetliť. Zašla za svojím farárom a ten ju vyhodil, lebo tvrdil, že sa pridala k sekte. Nevzdala sa svojej radikality, hľadala, pýtala sa, stretala sa s ľuďmi a neskôr ju vidíme vo Vatikáne, kde ju pápež Benedikt XVI pozval hovoriť o nebezpečenstve nových siekt kňazom aj laikom. Zažila pozvanie a šla radikálne za ním ale aj nasledovala toho, ktorý ju povolal.

            Modlím sa za nás, aby sme zostali radikálnymi optimistami najmä v týchto časoch, kedy na Slovensku alebo aj vo svete je veľa dôvodov, prečo nimi nebyť. Poďme za Ježišom, ktorý nás stále volá k sebe.