sep 152018
 

Verš pred evanjeliom je v liturgii ohlasovateľom hlavnej témy Božieho slova v Evanjeliu. Pre 24. nedeľu v cezročnom období je to silný výrok sv. Pavla, apoštola v liste Galaťanom (por. Gal 6, 14): Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.

Utrpenie a kríž, je teda to, čo Boh ponúkol apoštolovi Pavlovi a ponúka svojim nasledovníkom stále. Nie málo veriacich bude poznať príslovie – „koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje“. Aby som dlho nechodil okolo objasňovania témy, ktorou sa chcem zaoberať, tak rovno uvediem, že je to spojenie utrpenia s láskou.

Chcel by som toto prepojenie zhrnúť do troch krokov – 1. láska ako ochota trpieť; 2. sklamanie z môjho osobného milujúceho utrpenia; 3. obnovenie lásky v utrpení

Najprv chcem poznamenať, aké je dôležité lásku vyjadriť milým slovom a príjemnou formou. Láska je iste vyjadrená dobrotou, nehou, láskavosťou… Očakávanie, že lásku charakterizujú iba pozitívne skúsenosti je však pre ňu nepostačujúce a nezaručujúce. Nemôžeme ostávať v naivnej predstave lásky bez ťažkostí. Je mnoho prejavov lásky, ale je tu jeden dôležitý znak, podľa ktorého lásku spoznávame jedinečným spôsobom. Je to znak utrpenia prijatého kvôli milovanej osobe a pre ňu. O ochotne, ako o prvom z troch krokov lásky je, myslím si, aj nasledujúce čítanie z tejto 24. nedele cezročného obdobia:

Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou.

Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. (por. Iz 50, 5-7)

Božie slovo nám v takejto láske často predstavuje Božích služobníkov – prorokov, ale predovšetkým samého Ježiša. A zvlášť toto čítanie z proroka Izaiáša, ktorý je ochotný znášať príkorie pre slovo, ktoré prijal od Boha. Trpieť v Božej službe nie je hanba, ale česť. O prorokovi Izaiášovi sa vraj práve z tohto dôvodu svätý Augustín vyjadril ako o evanjelistovi Starého zákona. Nový zákon predstavuje Ježiša ako Božieho služobníka, ktorý je v utrpení poslušný Bohu a často pritom použije odkazy na texty z proroka Izaiáša. Vďaka patrí prorokovi Izaiášovi za povzbudzujúci príklad jeho dôvery a vernosti Bohu. Toto biblické upozornenie však je niečím, čo vychádza z našej ľudskej skúsenosti. Poučný je pre nás pozorný pohľad na našu každodennosť. V nej sa ľudia žijúci v manželstve a rodine učia uskutočniť, čo sľúbili v príjemnom čase očakávania vstupu do manželstva, keď si idú sľúbiť toto: „Milovať a ctiť po všetky dni života“ a „neopustiť ani v šťastí i v nešťastí, ani v zdraví i v chorobe“. Niekedy manželia, alebo aj skutoční priatelia prinesú veľké obete a darujú hmotné prostriedky i čas a námahu, aby urobili všetko pre pomoc blízkej osobe. Zvlášť rodičovstvo robí ľudí vynaliezavými, nie len v tom ako urobiť deťom radosť, ale ako im pomôcť aj v každom probléme a trápení. Takého zmýšľanie vedie k uvažovaniu, ako dieťa uchrániť pred všetkým, čo je nad jeho fyzické, ale i duševné sily.

Skutočná láska má mnoho spôsobov, no nemôže medzi nimi chýbať túžba zmierniť utrpenie milovaného, chrániť ho pred ním, ba jeho utrpenie zobrať na seba. Práve ľudská skúsenosť nás však učí, ako sa aj táto dobre myslená ochota môže stať pascou. Možno sme už stretli lásku, ktorá nedovolí deťom žiaden krok mimo rodičom vyhradeného a kontrolovaného bezpečného prostredia. Takáto nadmerná kontrola sa nemusí týkať iba dieťaťa, ale aj životného partnera, či blízkeho priateľa. Niekedy nás stotožnenie sa s úlohou byť ochrancom urobí až slepými. Spomínam na ženu, ktorá sa zdôverila, že dlhý čas praktizovala vieru s dôverou v takého Boha, ktorý pred zlom ochráni jej blízkych. Nevyliečiteľná choroba milovanej osoby v rodine však jej vierou otriasla natoľko, že už nevedela dôverovať Bohu, ktorý neochránil pred utrpením jej blízkych, hoci ho o to veľmi prosila. Nemyslím si, že mám súdiť vieru tejto ženy. Neprechádza vlastne sklamaním, aké je pre dozrievanie viery nevyhnutné dnes tak, ako to bolo v časoch Ježišových? Nešiel touto cestou aj apoštol Peter, ktorému Ježiš tiež nechal čas na porozumenie toho, čo je skutočná láska?

Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“

„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.

Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene.

Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ (por. Mk 8, 27-35)

Petrov príbeh je o ochote milovať Ježiša. Ale iba táto ochota nestačí. V zápale, ktorým chcel Ježiša chrániť pred utrpením, nie len, že jeho utrpenie neuľahčí, ale ešte ďalšie pridáva. A potom musí stáť tvárou tvár voči sklamaniu. Sklamaniu z Ježišovho odmietnutia, z nepochopenia svojej lásky, z vlastného konania, ktoré sa stalo opakom a nie zamýšľaným uľahčením utrpenia jeho Majstra. Ježiš ho touto skúsenosťou nechal kráčať. Som presvedčený, že touto cestou chce Ježiš viesť veriaceho človeka.

Bohu vďaka, že s ochrancom apoštolskej viery sv. Petrom môžem skúsiť pre živú vieru nutné sklamanie. Sklamanie ako poznanie pravdy, že svojou najúprimnejšou snahou nedokážem blízkych od utrpenia ochrániť, ba že práve moje konanie ho niekedy milovaným osobám spôsobí. Vďaka pokornému prijatiu tejto skúšky Petrom, si v nej nikto nemusí zúfať.

Keď si zistil, že pre tvoje konanie namiesto útechy ešte viac trpel tvoj manželský partner, tvoji priatelia, či príbuzní, tvoje deti; keď si ako kňaz zistil, že si niečím veľmi sklamal tých, ktorým si bol poslaný slúžiť;… keď si schopný si to zrazu uvedomiť a priznať, vtedy sa tvoje srdce môže premieňať tak, ako sa menilo srdce Petrovo.

Ten, kto si uvedomil vlastnú slabosť a nedostatočnosť sa prestáva pohoršovať nad slabosťou iných a stáva sa spoločníkom v ich trápení – kríži, aby im pomáhal nachádzať zmysel stratený utrpením. Túto nedeľu v tomto roku predchádza najprv sviatok Povýšenia kríža a potom slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Máriu si v nej ctíme ako tú, ktorá pri Ježišovom utrpení, pri jeho kríži, bola prítomná takým spôsobom, akým tam byť mala. Prijíma svoju neschopnosť zabrániť utrpeniu svojho Syna, hoci by to urobila rada a zároveň mu celkom v tomto čase dáva seba. Utrpením očisteným srdcom je potechou trpiaceho Ježiša. Mária utrpenie nevysvetľuje, ale v ňom spolucíti a pomáha dať mu zmysel a je tak učiteľkou každého veriaceho človeka, ktorý sa tak ako apoštol Peter učí naplniť svoj život tajomstvom Pánovho kríža. Po kroku sklamania z mojej ľudskej slabosti, Pán pozýva kráčať v utrpení s očisteným srdcom a objavovať jeho skrytý zmysel. Prosím o také očistenie zmýšľania pre ženu, ktorú som stretol vo chvíli jej otrasenej viery, pre utrpenie jej milovaných blízkych. Prosím o vieru a lásku očistenú utrpením pre toho, kto chce v láske dozrievať.

okt 072015
 

Toľko krát sa mi stáva, že poviem kázeň, na ktorej som si dal veľmi záležať, no reakcia neprichádza. Avšak inokedy mám dojem, že sa mi kázeň nepodarila, a predsa niekto príde na jej základe požiadať o spoveď, že ho to tak oslovilo, že chce zmeniť život. Čím to je? Sú veci, zdanlivo tak bežné: kázne, udalosti, stretnutia, zážitky, ktoré nás väčšinou nezasiahnu moc hlboko, niekedy však zasiahnu a nečakane idú až na dno našej duše a menia náš život. Sám si pamätám niektoré také kázne z môjho detstva a mladosti – a pamätám si ich dosť detailne, dokonca i farbu  hlasu kazateľa. Takéto oslovenia, to sú mimoriadne chvíle, akési chvíle milosti…

Evanjelium ich je plné… Po stretnutí s Ježišom Mária Magdaléna už nehrešila, mýtnik Matúš našiel novú kariéru v Božom kráľovstve, Samaritánka sa stala ohlasovateľ kou… Stačilo stretnúť sa s Ježišom…

Nie vždy sa to však podarí, ako sa má. Počuli sme to v dnešnom evanjeliu. Mládenec, ktorý prišiel za Ježišom, bol dobrý. Snažil sa žiť podľa Božieho zákona. A robil to úprimne. A keď zisťuje, e sa dá ešte čosi viac, lebo je tu Niekto mimoriadny, prichádza za Ježišom… A Ježiš sa neuspokojuje s tým, čo už dosiahol, čo už Bohu dal – a bolo toho určite oveľa viac, ako väčšina ľudí naokolo. On nechváli, neuspokojuje sa, len sa na mladíka s láskou pozrie a žiada viac – žiada všetko. Isto nie, aby ho o to pripravil, ale chce mu dať ešte viac… Mohla by to byť ideálna chvíľa milosti – ale nie je… Ostane pripútaný k tomu „svojmu“ a odchádza smutný…

Kde by sme sa v tomto príbehu mohli nájsť my? Chvíle milosti v našom živote… Niektoré sú také obrovské, mimoriadne, a nie je ich tak veľa… Ale tie menšie, no tiež veľmi dôležité – veď sú darom od Milujúceho, sú chvíľami, kedy si nás Boh láka bližšie, tie prichádzajú častejšie, aj denne. Veď je to chvíľa milosti, kedy v srdci pocítim, že by som sa mohol viac, alebo lepšie modliť, že by som sa mohol vyspovedať alebo častejšie chodiť na prijímanie, že by som mohol ísť a zmieriť sa s niekým, že by som mohol urobiť nejaký dobrý skutok… To zacítime…Či už pri nejakej kázni, alebo pri najrozličnejších iných príležitostiach, alebo len tak… Čo s tým ale v takýchto chvíľach robíme? Nesprávame sa ako bohatý mládenec z evanjelia: Nie, alebo teraz ešte nie, možno neskôr! Chvíľa milosti pre bohatého mládenca bola jedinečná, kto vie, či sa preňho ešte zopakovala… Ale on odišiel smutný…

Je dôležité využívať chvíle milosti v našom živote.  Nemusia sa zopakovať… Tie dobré túžby už nemusia prísť… Všimnite si, ako fungujeme: Citlivé a pestované svedomie sa ozýva v každom nebezpečenstve a pri každom hriechu. Ale keď ho človek nepočúva a hreší, svedomie postupne zatícha až úplne zmĺkne. A taký človek potom aj robí zlo, ale nemá s tým problém, obháji si to, jeho svedomie mu nič nevyčíta… A podobne je to aj s tými dobrými vnuknutiami vo chvíľach milosti… Ozývajú sa, ale keď na ne človek nereaguje, alebo ich odsúva na neskôr, tieto dobré túžby postupne blednú a zanikajú… Nie, že by nás Pán už nevolal, ale to človek otupel a stal sa na toto volanie hluchým.

Jeden milý príbeh hovorí o indiánskom mládencovi, ktorý bol na návšteve v New Yorku. Na jednej rušnej ulici na Manhattane sa odrazu zastaví a povie svojmu sprievodcovi: „Počuješ to? Tu kdesi je cvrček.“ „Ako môžeš v takomto chaose a kriku počuť cvrčka?“ Mladý indián prišiel k jednému stĺpu, ukázal na zem a tam naozaj v tieni bol malý cvrček a sotva počuteľne cvrlikal. Indiánov priateľ začal mudrovať: „To vieš, vy čo žijete v prírode, máte sluch trénovanejší, počujete veci, ktoré my počuť nemôžeme, lebo máta citlivejšie uši.“

„Nie je to celkom tak“, povedal mladík a hodil na chodník medzi kráčajúci dav malú mincu. Po jej zacinkaní o chodník sa po nej spontánne obzrelo niekoľko okoloidúcich. Indián vysvetľoval: „Minca isto nebola hlasnejšia, ako cvrček. Človek však počuje to, na čom mu záleží.“

Nás Boh volá často a rozličnými spôsobmi. Niekedy nahlas, niekedy potichúčky. Ale vždy sú to mimoriadne momenty milosti a veľmi záleží na tom, či na volanie jeho lásky odpovieme. Či skončíme ako šťastní Ježišovi nasledovníci, alebo odídeme smutní ako mladík z evanjelia.

Snáď aj teraz nastala chvíľa milosti…