aug 242018
 

Ja mám odmala slabší zrak. Mám takú zvláštnu chybu, že na jedno oko vidím o dosť slabšie než na druhé. Robí mi to problémy s priestorovou orientáciou a s odhadovaním vzdialeností. Ale umožňuje mi to jednu vec: Neveriť celkom svojmu zraku. Môžem porovnávať… Som si vedomý, že to slabšie oko nevidí, nevníma realitu správne… Keby som mal obidve oči rovnako slabé, veril by som tomu, že takto vidieť svet je normálne a len takto sa dá… svet je takýto. Ale zároveň mi to dáva možnosť spochybňovať sa… Možno ani to „dobré“ oko nie je ideálne, snáď ten svet je predsa iný, hádam by bolo možné vidieť ho aj ináč, lepšie… Nemôžem si byť istý, že tá moja skúsenosť je tá jediná možná, tá zaručene správna.

A užitočné je, myslím si, preniesť túto skúsenosť aj do roviny nášho „duchovného zraku“, pretože tam sme si tiež, a možno ešte viac, istí, že to, ako my vnímame svet je ten jedine správny spôsob. To, ako ja vnímam vieru, to je tá naozaj správna cesta. Áno, ochotne uznám, že nevládzem celkom žiť podľa svojej viery… (veď čo iné mi zostáva, moje hriechy ma usvedčujú), ale s vierou nemám problém. Ja verím správne. Takto by to malo byť! A je zaujímavé, že túto istotu majú všetci a tých „inak veriacich“ považujeme za tých, ktorí nepochopili. Tí menej intenzívni sú pre horlivých vlažní, pre vlažnejších sú tí horlivejší fanatikmi, iní sú pre nás neverní v liberalizme, iní zase v zadubenej konzervatívnosti… Na všetkých iných si nájdeme nejaké odsudzujúce pomenovanie, len ja som ten, ktorý verí správne. Nevládzem síce celkom tak žiť, ako verím, ale moja viera je bezchybná, nespochybniteľná…

Preto je správne, že nás Božie slovo niekedy provokatívne vyzýva, spochybňuje našu sebaistotu. Takým je Božie slovo z tejto nedele…

Prvé čítanie z knihy Jozue bolo pre mňa vždy veľmi silným. Jednak to vyjadrenie Jozueho: „Ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi.“ Aké to musí byť ohromné, keď má otec istotu v lojalite svojich. Samozrejme, rešpektujúc ich slobodu a originalitu prístupu, veď nasilu sa nedá, aj Boh sám rešpektuje slobodu človeka… Ale keď otec pozná „svojich“, má s nimi skúsenosť, vie, že sa im dá veriť a spoľahnúť sa na nich. Musí to byť „sila“, keď takto môže povedať otec rodiny, ale aj v komunite keď takto môže povedať duchovný otec. A samozrejme to platí potom aj všeobecne pre Cirkev a v prenesenom zmysle tieto slová môžeme vložiť do úst Ježiša, ktorý hovorí: Ja a môj dom sme Boží.. No a my si môžeme slobodne vybrať, že chceme byť toho súčasťou.

Druhým veľmi silným posolstvom tohto textu je vážna výzva na urobenie seriózneho rozhodnutia… Jozue stojí so svojim ľudom v Sicheme, pred vstupom do zasľúbenej krajiny. Majú do nej vkročiť. Ale Jozue ich upozorňuje, že to nie je len tak. Nedá sa vstúpiť „len tak trochu“. Ak tam chcete vstúpiť, alternatívy musíte zanechať vonku. Je to férová hra s otvorenými kartami.

A pre nás dnešných ľudí je toto veľmi aktuálne.

V dnešnej dobe je veľmi náročné byť veriacim. Ale ešte náročnejšie je byť bez viery. Ani to nie je celkom moderné, a zároveň to musí byť ťažké, žiť bez perspektívy, žiť vo vedomí, že keď naposledy vydýchnem, navždy sa pominiem. A nemať nič vyššie nad sebou, ani pred sebou… A tak dnešný človek hľadá akýsi kompromis medzi vierou a nie vierou. Vytvára si náboženstvo selektívne, šité na mieru. Ja som ten, kto si určuje, čo prijmem, a čo nie. Ale… ono to vyzerá síce lákavo, avšak nefunguje to. Takéto nie pravé náboženstvo je nebezpečné, škodí, deformuje človeka, alebo ho ľahko opustíme.

O potrebe seriózneho rozhodnutia sa hovorí aj dnešné evanjelium.

Tvrdá je to reč! Nie prvý raz. Veď keď od bohatého mládenca Ježiš žiadal, že má predať všetko, rozdať peniaze a potom sa vrátiť, neprotestovalo naše citlivé vnútro v duchu? Alebo keď na „prijímacom pohovore“ nedovolil ďalšiemu uchádzačovi o miesto učeníka, aby šiel pochovať svojho otca, nebolo to dosť tvrdé? Alebo keď žiadal, že treba milovať nepriateľov a vždy byť ochotní odpustiť, nebolo to tvrdé? Bolo. V náboženskej otázke nebolo takým problémom, keď sa žiadalo zriekanie sa. Ani náročné požiadavky novej morálky kráľovstva. Tu však Ježiš akosi „prekročil hranicu“. A to až do takej miery, že od neho poodchádzali aj jeho učeníci.

V čom bol problém? Žiadal priveľa, lebo žiadal všetko. Majú ho mať za pokrm, žiť z neho. Tí, ktorý vo vzťahu s ním hľadali len akúsi poistku života, alebo nasýtenie sa, alebo senzácie, odrazu ho majú prijať ako ozajstného Boha… teda mať v ňom zdroj, i cieľ, i náplň života. Nielen to, čo si vyberú, ale všetko. A to je problém.

Sväté písmo, najmä svätý Pavol rád opisuje vzťah Ježiša a Cirkvi ako vzťah snúbenecký, či manželstvo. Tam sa vyžaduje radikálna voľba. Človek si volí druhého, rozhoduje sa pre neho, berie ho takého, aký je, nemôže si vybrať len niečo z neho a zvyšok nechať tak… No a táto voľba zároveň zahŕňa aj zrieknutie sa všetkých možných alternatív. Je to čosi výlučné a zároveň definitívne. A niekedy to naháňa aj strach.

No bez slobody to nejde. Preto sa Ježiš pýta tých pár svojich najvernejších: „Aj vy chcete odísť?“

Stoja pred rozhodnutím. A mali veľké šťastie. Viete aké? Vráťme sa k situácii z prvého čítania. Keď Jozue vyzýva ľud, aby sa rozhodol pre Pána, alebo pre iných bohov… Spomínajú na to všetko, čo Pán pre nich urobil, čo s ním zažili, čo od neho dostali, ako ich vyslobodil a viedol… A to im pomohlo rozhodnúť sa správne. Tak isto keď Ježiš prišiel s výzvou rozhodnúť sa pre odchod, alebo ostať s ním, tiež sú si vedomí, čo pre nich znamená, čo im dáva. A to im pomohlo rozhodnúť sa správne.

Je dôležité, čomu sa venuje naša myseľ. Či sa len oplakávame, čo všetko sme opustili, čo všetko nemôžeme a nesmieme…, toto nie je dobré východisko. Takisto ak len snívame o alternatívach, čo by bolo keby… (toto je veľmi nebezpečný druh nevery v snúbeneckom a manželskom vzťahu), vtedy sme na zlej ceste.

Ale keď má človek svoje srdce naplnené vďačnosťou za to, čo všetko dostal, ak si človek uvedomuje, aký je v Božích očiach vzácny a milovaný, vtedy bude dostatočne motivovaný, ak by sa aj spontánne dostal do situácie, keď budem musieť robiť radikálne rozhodnutia. A bude dosť silný aj vtedy, keď bude musieť plávať proti prúdu.

aug 222015
 

Veľakrát berieme slobodu ako samozrejmosť. A asi preto je aj tak málo rozumieme. Kedysi sa nám zdalo, že to bude jednoduché žiť v slobode. Kedysi myslím osobne – keď sme ako deti snívali o tom, že až raz budeme dospelí, už nám nikto nebude rozkazovať a budeme si robiť to, čo budeme chcieť. Kedysi myslím aj spoločensky, keď sme sa v roku 1989 vymanili spod komunistickej diktatúry a naivne sme si mysleli, že o pár rokov si budeme žiť ako v druhom Švajčiarsku. A kedysi myslím aj nábožensky, keď sme si mysleli, že k životu viery sa dá niekoho priviesť nasilu. Život naokolo nás však usvedčuje, že to nie je také jednoduché. Aj sloboda môže vytvoriť priestor, aby sme sa ako ľudia stali na všeličom alebo všelikom závislí.

Už v prvom dnešnom nedeľnom čítaní vidíme Jozueho, ako na sklonku svojho života, obitý skúsenosťami z celoživotného povolania vodcu, ľuďom nerozkazuje, že majú veriť v Boha a slúžiť mu. Ale vo svojom hovorenom testamente im ukazuje, že vzťah s Bohom je vždy otázkou slobodnej voľby, osobného rozhodnutia. Rozhodnutia, ktoré sa nedá urobiť raz navždy. Naopak, pravá sloboda (a v tej býva Boh) nás mnohokrát vyzve preveriť naše rozhodnutie komu patríme. A vždy nám ponechá aj možnosti, ktoré nie sú správne. Jozue úprimne ukazuje Božiemu ľudu: áno, stále sa dá vrátiť k bohom našich predkov v Mezopotámii. Alebo slúžiť bohom Amorejčanov, v ktorých krajine bývate. Ale zároveň deklaruje aj svoje rozhodnutie a rozhodnutie svojho domu: „No ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi.“ Spoločensky by sme to mohli prirovnať aj k tomuto: Sloboda je možnosťou stále sa vracať k bohom, ktorým slúžili naši predkovia – pred revolúciou. Alebo slúžiť bohom tých, v ktorých „krajine“(demokracii) teraz bývame. Ale sloboda je aj možnosťou pre každého z nás deklarovať, že ja a môj dom, my chceme slúžiť živému Bohu. Slúžiť tomu, ktorý sa zjavil a zjavuje ako náš Otec. Slúžiť tomu, ktorý z lásky k nám poslal svojho Syna, aby nás vykúpil tým, že zomrel za nás na kríži a potom vstal z mŕtvych. Slúžiť tomu, ktorý sa kvôli nám stal nielen človekom, ale aj chlebom, aby sme ho ako pokrm mohli prijímať a tak z neho žiť. A nechať sa ním pretvárať do tajomstva Kristovo telo, v ktorom sú všetci ľudia navzájom bratmi a sestrami. Slúžiť tomu, ktorý k nám prichádza ako Duch – Oživovateľ, aby nás učil mnohé nové veci a ukázal nám, ako hrôzou je hriech, čo je to vlastne spravodlivosť a v čom je súd.

To, čo na Ježišovi obdivujem, a rád by som sa to od neho stále učil, je veľkorysosť slobody, ktorú dáva svojim učeníkom aj v tých najprincipiálnejších bodoch ich vzťahu. V dnešnom čítaní z evanjelia sv. Jána, na záver svojej reči po tom, čo mnohí jeho učeníci odišli a viac s ním nechodili, Ježiš povedal dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ Pozval ich do slobody. A ďakujem rybárovi Šimonovi, ktorý sa neskôr volal Peter, za jeho vyznanie: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží, Svätý.“ Krásne; ale nie definitívne. Týmto vyznaním neprestal Petrov zápas o jeho slobodu slúžiť Kristovi, ani zápas prvej cirkvi.

Preto chcem na záver pripomenúť Petrovu skúsenosť zo slobodou slúžiť Bohu, o ktorej čítame v Skutkoch apoštolov v 10 kapitole. Keď Peter bojuje sám so sebou a s „bohmi“ na ktorých je závislý o to, či má prijať pozvanie pohanského stotníka Kornélia a vstúpiť do jeho domu. Chcem pripomenúť Božiu intervenciu, ktorá jemu a verím, že aj nám pomáha dorastať do slobody všade tam, kde to ešte sami nedokážeme. A vždy žasnem nad tým ako sa Boh, v priestore slobody ktorý mu ponúkame, dokáže prejavovať neopakovateľným, prekvapivým a nepredvídateľným spôsobom. Sám som sa podobne ako Peter cítil naposledy na tohtoročnom Campfeste, kde jeden zo stanov, v ktorých prebiehal program festivalu niesol názov: Rómsky dom. Keď som do neho vstúpil, cítil som sa ako Peter v Kornéliovom dome v momente keď Boh si „dovolil“ prerušiť jeho „kázeň“ a vylial svojho Ducha na pohanov v dome bez toho, žeby čakal na to, kedy ich Peter najprv pokrstí… Áno, v rámci môjho veľmi obmedzeného osobného porozumenia tomu, čo to znamená žiť v Duchu, som si jasne uvedomoval: v týchto mojich bratoch a sestrách, s ktorými ako s menšinou sa tak veľmi boríme v spoločnosti už desaťročia, a na obidvoch stranách sme vystavali množstvo barikád spoza ktorých na seba útočíme a obhadzujeme sa všeličím, práve v nich pôsobí ten istý Duch. Boží Duch, ktorý vychádza z Otca i Syna. A stále žasnem, ako práve tento Duch, ktorý zjednocuje búral mnohé bariéry, ktoré bránia v slobode v tejto oblasti v mnohých z nás. Určite je za tým veľa slobody organizátorov nechať tomu priestor a veľmi veľa slobody tých, ktorí do oblasti rómskeho sveta tohto Ducha prinášajú a nechávajú mu slobodu konať.

Áno, Boh koná v slobode. A sloboda sa môže tvoriť tam, kde sa mu snažíme slobodne slúžiť.

Prosím Ťa, Bože, ktorý si Bohom slobody, daj nám milosť slúžiť Ti: nielen vtedy, keď sa nám to páči, ale aj vtedy, keď sa nám všeličo nepáči.