apr 052018
 

V niektorých nemecky hovoriacich krajinách, ale všimol som si, že nie len tam, majú takú zvláštnu obyčaj. Keď sa ľudia stretnú, pozdravia sa nasledovne.. Prvý sa opýta: „Ako sa máš?“ Druhý mu odpovie otázkou: „Ako sa máš?“ A bez odpovede potom pokračujú v rozhovore… Ale aj u nás máme také situácie, že sa pozdravujeme divne, frázami bez zmyslu a obsahu. Všimol som si, ako často ľudia u nás, keď stretnú človeka, ktorému niekto umrel, povedia: „Prajem ti úprimnú sústrasť.“ Aký nezmysel… Čo je to sústrasť? Predsa spolucítenie, spolusmútenie. A ja ti ho prajem? Od koho? Správne to má znieť: „Vyjadrujem ti MOJU úprimnú sústrasť.“

Bežne sa medzi sebou zdravíme: Dobrý deň! Krásny pozdrav. A ešte aký je krásny, keď človek, ktorý ho vyslovuje, to aj tak myslí, keď v tom momente naozaj praje tomu druhému, aby jeho deň bol dobrý. No a úplne najkrajšie je, keď zdraviaci sa je takou osobou, že nielen jeho slová, ale už sama jeho prítomnosť robí deň druhých lepším…

Venoval som sa úvahám o pozdrave, lebo ma oslovil spôsob, akým Ježiš pozdravil svojich, keď po prvý krát zavítal medzi nich po svojom zmŕtvychvstaní.

Ježiš svojich pozdravuje: „Pokoj vám.“ A v ten istý prvý večer až dvakrát. Povedali by sme si: Nič zvláštne, bežný pozdrav, aký sa vtedy bežne používal. A Židia sa dodnes zdravia rovnako: Šalom. Ale už som spomenul, že to môže byť obrovský rozdiel povedať „Dobrý deň“ a povedať „Dobrý deň“. Keď sa Pán Ježiš pozdravil spôsobom, že svojim zaželal pokoj, tak im ho aj úprimne prial a aj priniesol.

Šalom, pokoj vám. Čo im to vlastne prial? Slovo „šalom“ má v pôvodnom jazyku dosť širší význam, ako náš preklad „pokoj“. Áno, znamená to pokoj, mier, ale aj prosperitu, harmóniu, dobro vo všeobecnosti. My sa zameriavame viac na pokoj, čo nie je zlé, ale tiež treba rozumieť, čo pod tým rozumieme. Určite tento pokoj, ktorý nám Ježiš prial a zanechal, neznamená nejakú nudnú nečinnosť, mŕtvolnú absenciu pohybu, akési entropické rozplynutie sa. Naopak. Ježišov pokoj je plný života, je tým pravým životom. Životom v harmónii s Bohom, prírodou, ostatnými ľuďmi a určite aj, čo nie je samozrejmé, so sebou samým.

Pokoj v súvislosti s Ježišom je čímsi dôležitým. Už starozákonné proroctvá ho predpovedali ako „knieža pokoja“. Keď prichádzal na svet, anjeli spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Sám hovorieval o pokoji. A teraz, po svojom víťazstve tento pokoj prináša ako svoj vzácny veľkonočný dar.

Človek, ako mu pribúda vek, mal by aj múdrieť, a mnohým (alebo aspoň niektorým) sa to darí. A s pribúdajúcou múdrosťou sa menia aj hodnoty, ktoré vyznávajú – tie sa potom premietajú do ich túžob a modlitieb. Veľmi často dieťaťu alebo tínedžerovi sa zdá, že to úplne naj, po čom túži sa za čo by čokoľvek dal, je nejaká elektronika, neskôr motorka… Potom neskôr je to vzťah, rodina, práca, kariéra, peniaze… Zdravie…

My kňazi máme to vzácne šťastie, že nám ľudia dožičia pri spovediach a pri dôverných rozhovoroch nahliadnuť niekedy až veľmi hlboko do ich vnútra. Tam možno zažiť ľudskú biedu, ale aj neuveriteľnú krásu. Bolo nádherné pozorovať, ako u niektorých ľudí, ktorí prišli do veku a nadobudli ozajstnú múdrosť, ako na vrchole ich hodnotového rebríčka bol naozaj umiestnený pokoj. A čím som starí, tým viac to obdivujem…

Raz som mal v bývalej farnosti pochovávať jednu starú ženu, ktorú som poznal ako krásneho človeka, tichá, skromná, hlboká, dobručká, Božia. Vždy sa snažím, aby bol pohreb dôstojný, ale v takýchto prípadoch mi veľmi záleží, aby to bolo čosi mimoriadne, oslava života. Veľmi starostlivo som sa na kázeň pripravil a myslím, že bola celkom fajn… A predsa toľkými vyberanými slovami, ktoré som použil, sa mi nepodarilo vyjadriť niečo tak krásne, ako o zosnulej jednoducho povedal jej príbuzný pri prípitku na kare: „Za celé tie roky, čo som ju poznal, som nezbadal, že by mala jediného nepriateľa vo svojom živote, možno len tú burinu vo svojej záhradke, s ktorou vytrvalo bojovala.“ Mne sa to zdá krásne svedectvo vydareného života.

Po pokoji treba túžiť a snažiť sa oň. Aj Cirkev nás k tomu vedie, každú nedeľu, niektorých aj denne. Ako? Modlitbou. Hlavne spoločná modlitba (teda nie tá spontánna, vlastnými slovami…) má byť prostriedkom k múdreniu. Keď Pán Ježiš naučil apoštolov modlitbu Otče náš, nebolo to preto, aby mali akúsi báseň, ktorú majú recitoval, ale aby ich učil, po čom majú túžiť…

Všimli ste si, ako často sa pri každej svätej omši modlíme spolu o dar pokoja? A čím viac svätá omša graduje, tým je toho viac. Až tesne pred svätým prijímaním si dávame všetci znak pokoja. A od Baránka v eucharistii, ktorý sníma hriechy sveta, si vyprosujeme: „Daruj nám pokoj.“

Modlíme sa naozaj? Múdrieme?

Kde ešte niet pokoja, musí mu predchádzať zmierenie. Aj s Bohom, aj s blížnymi. A tento dar, vedúci k pokoju, Zmŕtvychvstalý svojej Cirkvi prináša ako dar: Schopnosť odpúšťať a sprostredkovávať odpustenie Božie. A to v sile Ducha Svätého. Ako noví ľudia. Preto Ježiš použil symbolické gesto nového stvorenia: Dýchol na nich. Ako noví ľudia. V sile ducha.

Zaujímavé je opakované stretnutie Ježiša so svojimi nasledujúcu nedeľu, teda o osem dní.

Tomáš je pre troch ostatných evanjelistov len jedným z dvanástich. Pre Jána je výnimočný a až tri krát ho spomína menovite. Raz pred návštevou u mŕtveho Lazára, kedy odhodlane vyzýva ostatných apoštolov: „Poďme teda aj my a umrime spolu s ním!“

Inokedy pri poslednej večeri, keď sa Ježiša pýta na cestu, o ktorej hovoril. A tretí krát po zmŕtvychvstaní.

Tomáš, po aramejsky znamená dvojička. Evanjelista uvádza aj grécky preklad Didimus, čo je vlastne to isté. Jeho dvojča však, akýsi pár k nemu nenachádzame. Podľa starej tradície čítania evanjelia sa my sami máme cítiť byť týmto dvojčaťom a napodobňovať Tomášovu cestu od neviery k viere.

S vierou apoštolov to je vo všeobecnosti zaujímavé. Toľko krát sa tam píše, že vtedy uverili. A potom znova. Inokedy to aj sami vyjadria: „Teraz už veríme…“ A vždy znova ich Ježiš usviedča zo slabej viery, alebo z nepochopenia jeho ducha. A znova uveria…

Keď Tomáš zanechal všetko a ako vyvolený apoštol chodil s Ježišom, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten čas. Keď bol Tomáš ochotný ísť s Ježišom do Betánie a zomrieť tam, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten moment. Keď pri poslednej večeri kládol otázky, nebola to viera? Bola, na ten čas… Viera je čosi dynamické, živé, čo sa musí vyvíjať s nami. Vrcholom viery Tomáša je je nielen uznanie Ježišovej zvrchovanosti a jeho Božstva, ale aj zosobnenie si tohto, vyjadrenie vzťahu a osobného zaangažovania: „Pán môj a Boh môj.“

To bola viera!!! Samozrejme, na ten čas…

Myslím, že tu môžeme nájsť povzbudenie my, ktorí sa snažíme každú nedeľu schádzať ako apoštoli na omši a Pán prichádza k nám. Nevidíme, ale počúvame a zažívame. A máme rásť vo viere.

Sympatické je vidieť, ako Ježiš veľmi osobne reaguje na to, čo Tomášovu myseľ zamestnávalo. Trápia ťa moje rany? Pre ne nemôžeš uveriť? Nech sa páči tu sú… Pozeraj, dotkni sa! Myslím, že takto individuálne dokáže a chce Ježiš prichádzať do uzdravujúceho dialógu s každým práve v tom, čo prežíva a zamestnáva jeho myseľ a srdce.

Páči sa mi vyjadrenie, ktoré som raz počul od jedného kazateľa: Zo svätej omše sa nemôžeme vrátiť rovnakí, ako sme tam prišli. Buď sme lepší, alebo horší. Čosi sme počuli. Čosi sme zažili. A na to reagujeme. Buď prijímame, a sme lepší, alebo odmietame a sme horší. Nikdy však nie rovnakí.

Užitočnú a pokojaplnú nedeľu vám prajem.

apr 112015
 

AI:   Neviem, či si ešte spomeniete na svoju veľkonočnú spoveď. Nie na hriechy, ale na to, čo ste od nej čakali… Nakoľko čakanie pred spovednicou patrí k typickým predsviatočným situáciám, jedna z redaktoriek nášho farského časopisu Bartolomej, do marcového čísla umiestnila anketu s otázkou: „Aké sú Vaše očakávania zo sviatosti zmierenia ?“ Odpovede boli rôzne, vyberám 13 z nich, skúste konfrontovať, či by ste odpovedali podobne:

  1. Uľahčenie, pokoj, milosrdenstvo, po spovedi mi je dobre.
  2. Odpustenie hriechov, vieru, novú silu. A aby mi kňaz povedal to, čo by mi povedal sám Pán Ježiš.
  3. Pokoj Boží a lásku. Vždy som šťastná, že som sa odhodlala.
  4. Úľavu, aby som mala čistý priestor v duši na počutie Pána. Vnímam sviatosť zmierenia ako satelit na príjem Boha, aby som ho počula.
  5. Ľútosť nad hriechmi, lásku Pána Ježiša, uzdravenie duše.
  6. Očakávam veľké milosti pre celú rodinu. Len aby som vedome nezatajila hriechy.
  7. Obnovenie vzťahu s Bohom, pokoj, vďačnosť.
  8. Úľavu, poučenie, odpustenie.
  9. Božiu milosť pomáhajúcu, odpustenie. Som vďačná Pánu Bohu za milosť sv. spovede. Dúfam, že sa budem viac chrániť i pred posudzovaním blížnych.
  10. Očakávam pokoj v rodine, lebo keď ja som pokojná, vidím veci inak.
  11. Očakávam, že Boh zo mňa odstráni sebaľútosť, egoizmus, rozviaže putá otroctva hriechu, odstráni zahľadenosť do seba, aby som videla a lepšie pochopila aj potreby mojich blížnych, aby som sa ich naučila požehnávať, nie hnevať sa na nich.
  12. Pokoj v duši, odpustenie, uzdravenie.
  13. Očakávam Božiu lásku, Boží dotyk, keď ma Boh prijíma so všetkým, takú, aká som. Učí ma prijímať druhých ľudí s láskou.

Stotožnili ste sa niektorou z odpovedí, alebo to vidíte inak, zvyknete čakať niečo inšie?

KE:   Čítajúc túto anketu, položil som si otázku: Zodpovedajú naše očakávania cieľu Sviatosti zmierenia?

  1. Etymologicky slovo zmierenie pochádza zo slova mier. Ide teda o nastolenie mieru medzi mnou a Bohom.
  2. A teraz poďme k ustanoveniu tejto sviatosti. Čo chcel povedať autor, prečo nám ju Ježiš dal? O tom sme počuli v prvej polovici dnešného evanjelia. Ježiš používa synonymum slova mier – pokoj. Dva razy zdraví apoštolov tak isto: Pokoj Vám! A v duchu tohto pozdravu ich posiela k ľuďom. Teda ako nositeľov pokoja. Ako mňa poslal Otec urobiť zmierenie medzi ním a ľudstvom novou zmluvou na kríži, tak ja posielam Vás aplikovať túto zmluvu. Pokračovať v zmierovaní Boha a človeka prostredníctvom odpustenia hriechov. To je zámer a cieľ Ducha Svätého, v ktorom som prišiel na svet a ktorého Vám teraz odovzdávam.

DI:   Jasné, nie? Nemusí byť celkom. Aj preto, že pokoj, mier, môžeme chápať rôzne. Modlíme sa napríklad za mier vo východnej Ukrajine, kde je vojna. Určite sledujete aj správy z tejto oblasti a všimli ste si, že prvým krokom k ukončeniu konfliktu je uzavretie prímeria. To je však len priblíženie k mieru, je to „pri mieri“. Keď so podarí v ňom žiť a je vôľa z obidvoch strán, podpíše sa zmluva o neútočení, mierová dohoda. A ak si národy a ich predstavitelia uvedomia, že by bolo dobré nielen žiť vedľa seba, ale aj komunikovať, žiť spolu, ideme k dohode o spolupráci a vzájomnej pomoci. Mier je teda nový začiatok, jar vzťahu národov, ktorý môže dozrieť v jeseň, teda priniesť ovocie spolupráce.

Aj konciloví otcovia v konštitúcii Gaudium et spes (bod 78) píšu podobne: Mier nie je iba bezvojnový stav ani sa neobmedzuje na ustálenie rovnováhy medzi protikladnými silami, nie je ani výsledkom despotickej vlády, ale je v pravom a vo vlastnom zmysle slova „dielom spravodlivosti“ (Iz 32, 17). Ani to však nestačí. Tento pokoj sa nedá dosiahnuť … ak si ľudia nebudú medzi sebou s dôverou a bez donútenia vymieňať bohatstvá svojho ducha a nadania. Pevná vôľa rešpektovať ostatných ľudí a ostatné národy… a nezištné bratské správanie sú pri budovaní mieru nevyhnutné. A tak je pokoj aj ovocím lásky, ktorá presahuje možnosti spravodlivosti.

PAR:   Podobne môžeme chápať aj mier s Bohom:

0. Stav ťažkého hriechu, je ako vojna so Stvoriteľom.

  1. Naša snaha o komunikáciu s ním, modlitba, počúvanie jeho slova je ako uzavretie prímeria.
  2. Ak sa naozaj spamätáme a ľutujeme, ak chceme napraviť spáchané zlo, privádza nás to do spovednice. Prijatie sviatosti zmierenia je uzatvorenie mierovej dohody.
  3. Tým by to však nemalo skončiť. To je len jar, čaká nás krásne leto spoločného života s Bohom a jeseň, v ktorej toto spolužitie prinesie plody. Naše zainteresovanie sa v Božom diele spásy už nielen pre seba, ale aj pre druhých.

Sviatosť zmierenia je teda dôležitým bodom procesu, ktorý vedie od nenávisti, alebo ľahostajnosti cez spravodlivosť k spolupráci a vzájomnej láske. Je jasné, že v celom procese je Boh o krok vpredu a vždy ponúka „vyšší level“. My prijímame ponuku a doťahujeme sa.

MY:   Aj preto sa po prijatí tejto sviatosti odporúčajú dva kroky: prijatie, presnejšie prijímanie Eucharistie a stanovenie predsavzatia.

  1. V tom prvom sme doma, väčšina kresťanov tu má jasno. Žiaľ, niekedy to posúvame do extrému v tom zmysle, že spoveď chápeme len ako nutný prostriedok, aby sme mohli ísť na sv. prijímanie. To je nezdravé. Prijímanie Kristovho Tela je predsa pokračovaním procesu spoločného života, v ktorom rastieme v láske k Bohu.
  2. Otázka predsavzatia, alebo projektovania nového života však väčšine kresťanov uniká. Akoby nechceli ísť ďalej. Stačí, že sa „obmyli z hriechov“, že svedomie na nich už „neútočí“. A rast vzťahu, rozvíjanie spoločenstva, spoločného života s Bohom, akoby ich nezaujímalo. Keď však zastaneme na polceste, vyvstáva otázka, načo sme vlastne na cestu vykročili. Načo sme zanechali zimu a vstúpili do jari, keď nechceme leto a nechceme priniesť plody lásky k Bohu a blížnym?

 ADE:   V úvode som sa Vás opýtal, či si ešte pamätáte na svoju veľkonočnú spoveď. Nešlo mi o to, aby ste si spomenuli, z čoho ste sa spovedali. Ale o to, či Vás prijatie sviatosti zmierenia motivovalo k novému, plnšiemu životu s Bohom. Lebo pri prijímaní tejto sviatosti je dôležité nielen rozmýšľanie o tom, čo bolo, teda spytovanie svedomia, ale aj rozmýšľanie o tom čo bude, teda projektovanie svojho života, stanovenie predsavzatia. Pričom ťažko povedať, o čom treba rozmýšľať viac. Ak sme teda to druhé rozmýšľanie zanedbali, skúsme sa k nemu vrátiť. Možno už počas tejto sv. omše, možno neskôr, ale nezabudnime – je rovnako dôležité ako prvé! Amen.

apr 232006
 

„Videli sme Pána.“ Takto privítali apoštola Tomáša ostatní učeníci. Reakcia Tomášova sa však už stala svetoznáma: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do jeho rán a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím… Tak trochu sa ti, Tomáš, ani nečudujem. Pýtal si sa možno celkom oprávnene: a kde je druhá časť svedectva? Tá veta, to oznámenie: „videli sme Pána“ je akoby neúplné. Tam nemala byť bodka zo strany ostatných apoštolov. Malo to znieť predsa len trochu inak. Napríklad: Videli sme Pána, a preto sme plní radosti. Videli sme Pána, a preto sa už nezamykáme. Videli sme Pána a nie sme už vystrašení… Videli sme Pána a… Jednoducho za touto vetou nemá byť nikdy bodka. Stretnutie s Pánom nesmie nikdy končiť tak, že som ho videl a dosť. Vždy musí čosi zmeniť, vždy musí spraviť nejakú malú revolúciu v mojom živote. Tomáš ju nevidel. Apoštoli boli stále za zatvorenými dverami. Aj vtedy, keď prišiel Pán o osem dní druhý raz. Aj vtedy bolo ešte zamknuté… Nečudo, že reakcia Tomáša bola taká aká bola: Kým neuvidím –  neuverím…

Zdá sa, že by sme v dnešnej dobe potrebovali viac Tomášov, ktorí by nás niekedy vedeli tak trochu pristaviť. Zamerali sme sa totiž na činnosť a na prostriedky a prostriedky sme si zamenili s cieľom. Toto považuje Jacques Maritain za prvý pedagogický omyl. Kľudne ho môžeme nazvať aj prvým omylom pastoračným. Podľa čoho hodnotíme kvalitu svojho kresťanstva? Podľa čoho hodnotíme kvalitu kňazov a našich farností? Nezriedka podľa počtu zorganizovaných akcií. Ale chýba niekedy tá druhá časť vety. Mali sme celonočnú adoráciu. A potom? Zorganizovali sme kongres. A potom? Boli sme na púti. A potom? Spravili sme podpisovú akciu. A potom? Zaujali sme postoj proti potratom. A potom? Pripravili sme mladých na birmovku. Bola pekná slávnosť. A potom? Boli sme na audiencii, modlili sme sa ruženec, rozjímali sme… A potom? Mohli by sme pokračovať do nekonečna, ale netreba. Lepšie bude zamyslieť sa a zmeniť naše uvažovanie aj naše pohľady na veci. Hlavne si dať pozor, aby sme v dnešnom svete nechceli svedčiť iba prvou časťou vety: Videli sme Pána… Tomášovia jej nikdy neverili. Vždy čakali za touto vetou nie bodku, ale čiarku a potom niečo z nášho života, niečo, čo sme zmenili, čo sme opravili. Čakali otvorené dvere na večeradle…

Viem. Nebolo by dobre, keby sa apoštolský zbor skladal iba zo samých Tomášov, ktorí by radi všetko spochybňovali. Avšak v dnešnej dobe by sme ich predsa len potrebovali trošku viac. Vždy je dobre, keď niekto dokáže položiť otáznik po nejakej nadšenej akcii a dokáže sa spýtať: a čo bude ďalej…?

apr 232006
 

Bratia a sestry,
v dnešnej dobe viac ako inokedy bývajú ľudia zadĺžení. Ak si chcú postaviť dom, kúpiť byt, kúpiť auto alebo nábytok, často sú odkázaní na pôžičku. Niektoré pôžičky bývajú veľmi vysoké, možno pol milióna alebo aj viac miliónov. A keď má človek takýto dlh voči niekomu, veľmi dobre by mu padlo, keby mu to odpustili. Vieme, že to je nereálne. Že človek si musí všetko do posledného haliera zaplatiť, ešte aj s úrokmi… Komerčné správanie nepozná zľutovanie.

Dnes máme nedeľu Božieho milosrdenstva, nedeľu, v ktorej si pripomíname nekonečnú lásku Boha k nám.

Každý z nás má u Boha dlh. Máme zaplatiť za hriech, ktorý spáchali prví rodičia a následne aj za všetky svoje vlastné hriechy. Toto je nepredstaviteľne veľký dlh. Nekonečný, nesplatiteľný samotným človekom. Nedá sa ani porovnať s peňažným dlhom, aký môžeme mať tu na zemi. Ale správanie Boha voči nám je iné ako správanie pozemských finančných inštitúcií. Boh ten dlh človeka splatil. Práve preto prišiel samotný Syn Boží, aby to on sám vyriešil. Pripomínali sme si to práve pred týždňom, keď sme slávili Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania. Pripomenuli sme si, že sa Boh nad nami zmiloval, že preukázal svoje nekonečné milosrdenstvo, aby sme my mohli dosiahnuť spásu. Lenže problém je v tom, že človek aj tak stále hreší, prehrešuje sa proti láske k Bohu, aj keď nechce. Niekedy človek už prestáva dúfať, či Boh s ním bude mať trpezlivosť… A niekedy človek nevie, že Boh má oveľa viac milosrdenstva ako my hriechov… Boh je však bohatý na milosrdenstvo, je preplnený milosrdenstvom, píše sv. Pavol, očakáva, že ho budeme oň prosiť. Aj v dnešnom evanjeliu sme videli, že s apoštolmi mal veľkú trpezlivosť, doslova túžil po tom, aby mali vieru. Aj neveriaci Tomáš. Kvôli nemu prišiel špeciálne. A hneď aj apoštolov vyzýva: Prijmite Ducha Svätého, máte moc odpúšťať hriechy, zjavovať ľuďom moje milosrdenstvo, dávať im novú nádej, že nič nie je stratené a že sa môžu znova vrátiť ku mne, žiť spojení so mnou. Neprestáva ich pozývať do života.

Cez veľkonočné obdobie – ako aj dnes – spievame často žalm 118: „Oslavujme Pána, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky… Pánova pravica mocne zasiahla, Pánova pravica ma zdvihla…“ Jeho ruka je naozaj veľmi mocná, dokáže mocne zasiahnuť a premôcť nepriateľa našej spásy, teda satana. Má moc odpustiť nám hriechy, zdvihnúť nás a vrátiť do života. Aj preto žalmista s radosťou pokračuje: „Ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove.“ Takúto radosť by sme mali mať aj my všetci, keď obsiahneme Božie milosrdenstvo napríklad v svätej spovedi. Možno trošku zvláštne ďalšie pokračovanie žalmu: „Prísne ma Pán potrestal, ale nevydal ma smrti napospas.“ Áno, Boh aj trestá. Za to, čo sme porobili, si zaslúžime nie raz trest. Ale aj keď Boh potrestá človeka, podstatné je znova to konštatovanie žalmistu: „nevydal ma smrti napospas.“

Poďakujme Pánu Bohu dnes za jeho veľké, nekonečné milosrdenstvo voči nám. Nebojme sa ho prosiť, aby mal s nami trpezlivosť a zľutovanie. S istotou môžem povedať, že on nám to milosrdenstvo veľmi rád prejaví, zľutuje sa nad nami a pomôže nám vstať a žiť. Aj keď niekedy dopustí trest, kríž, ale nikdy nenechá pod ním zomrieť, vždy dá silu, ako hovorí sv. Augustín: so skúškou dá aj východisko, aby sme mohli vydržať. Zaobchádza s nami naozaj veľmi dobre, veľkodušne, tak aby sme život v jeho blízkosti nestratili. Snaží sa, aby sme boli jeho priateľmi.

Dvorania vyčítali cisárovi Žigmundovi, že s nepriateľmi zaobchádza veľkodušne, hovorili mu, že by ich mal všetkých pozabíjať. „Máte pravdu“, povedal cisár, „nepriateľa treba zničiť. Ale tak, že s nimi budeme veľkodušne zaobchádzať. Vtedy zabijeme v nich nepriateľov a urobíme z nich priateľov.“

Takto nejako je to aj s Bohom a jeho prístupom k nám. Zabíja v nás nepriateľov, zabíja to zlo, ktoré sa tam nahromadilo, a túži po tom, aby sme boli jeho priateľmi, aby sme žili s ním a pre neho. Netúži po smrti nikoho, chce, aby žil každý večne s ním. Jeho milosrdenstvo trvá naveky. Ďakujme mu zaň a nikdy neprestaňme dúfať a veriť, že nám môže a chce odpustiť, vrátiť život. Amen.