aug 042018
 

Nedávno som stretol na Slovensku zaujímavého človeka. Nebol Slovák aj keď mal slovenských predkov. Precestoval všetky krajiny na zemeguli. V klube najviac scestovaných ľudí na svete je na nejakom 40 mieste. Keď sme spolu hovorili, povedal, že je to najlepší spôsob sebavzdelávania sa. A myslím, že mu to môžeme dať za pravdu. Práve osobná skúsenosť mnohých kultúr, jazykov, národov, klimatických podmienok pomáha človekovi vážiť si život, ktorý práve žije a nešomrať v akomsi iluzórnom glorifikovaní minulosti. Šomranie je veľmi zlá ingrediencia na dochucovanie toho, čím nasycujeme svoje životy. Kazí to chuť. Človek si nemôže vychutnávať život. A platí to aj v duchovnom svete.

Dnes máme o tom prvé čítanie. Z knihy Exodus:

Celá izraelská pospolitosť šomrala na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Synovia Izraela im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v egyptskej krajine, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a chleba sme sa mohli najesť dosýta. Prečo ste nás vyviedli na túto púšť? Aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“ Pán povedal Mojžišovi: „Počul som šomranie synov Izraela. Povedz im: Večer budete jesť mäso a ráno sa nasýtite chlebom. A poznáte, že ja som Pán, váš Boh.“                               Ex 16,2-3;11-12

Boh vyvádzal Izraelitov na slobodu. Tá cesta nebola ľahká. Ako vieme viedla cez púšť zo všetkým, čo s tým bolo spojené: teda s putovaním, teplom, hladom aj smädom, námahou aj nebezpečenstvami. A to prinášalo pre ľudí výzvu, s ktorou sa niektorí nevedeli stotožniť. Boli a sú ľudia, ktorí majú šomranie v DNA. A je to vlastnosť veľmi nákazlivá. Takíto ľudia nebývajú dobrými tímovými hráčmi. Dokážu rozvrátiť celé spoločenstvo. Mojžiš a Áron by o tom vedeli porozprávať svoje. Ale myslím, že je to nielen o Izraelitoch kedysi, ale aj o nás Slovákoch dnes. Alebo nielen o Slovákoch, aby sme sa nerobili nejakí „horší“, ale napr. aj o veriacich v rozličných častiach života Cirkvi. Vždy sú a budú existovať tí, ktorí budú šomrať na to, čo sa práve žije a spomínať na minulosť ako na liek a záchranu. Čo by sa s tým dá urobiť?

            Mojžiš a Áron z prvého čítania prosili Boha o pomoc. Šomranie vytvorilo ilúziu, že ide o život. Teda o život ľudu, ktorý sa nemohol najesť dosýta pri hrncoch mäsa a chleba. A hoci vedel, že kráča do zasľúbenej zeme, strácal trpezlivosť a už nechcel čakať. Ľudia chceli byť nasýtení hneď. A keďže šlo údajne o život ľudu, tak následne išlo o život aj tým, ktorí ho viedli. Šomranie oberá nás ľudí o trpezlivosť čakania. A čakanie je aj bude vždy prítomné v realite života každého z nás. Boh sa v tomto prípade predstavuje ako ten, kto sa nechá „vyprovokovať“ ľudským šomraním a dáva prísľub o nasýtení mäsom aj chlebom každý deň. A vieme, že neostalo len pri sľuboch. Veď náš Boh nie je ako človek. Jeho slovo nielen znie, ale aj koná. A tak sa načas to šomranie na púšti utíšilo. Vieme ale, že neskôr si tí šomraví našli iné dôvody, pre ktoré bolo „treba“ pokračovať v znechucovaní seba aj druhých.

            A tu by som to prepojil s naším dnešným úvodom. A so skúsenosťou sebavzdelávania cestovaním. Každý z nás, ktorí sme niečo precestovali nielen ako turisti ale možno ako ľudia, ktorí sme sa chceli stať súčasťou reálií krajín ktoré sme navštívili, máme takúto skúsenosť: Cestovanie po svete nás privádza do konfrontácie nielen s bohatstvom a civilizačným rozvojom, ale aj s biedou a chudobou. A so zistením, že problémy sú všade na svete aj keď možno niekde podobné a niekde úplne iné. A ľudia na problémy odpovedajú rôznymi spôsobmi. Veľakrát s veľkým nadhľadom a práve trpezlivosťou čakania. Z nášho pohľadu veriacich ľudí by sme mohli hovoriť o čakaní, že sa naplnia slová 40. žalmu: „Čakal som, čakal na Pána a On sa ku mne sklonil. Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu.“ Boh ako niekto, kto do našich úst a verím, že aj sŕdc vkladá nie šomranie ale chválospev. Určite nie v nejakej naivite, že všetko je dobré. Ale predsa si myslím, že sa lepšie spolu riešia ľudské problémy v atmosfére vďačnosti a chvály Boha, ktorý nás nielen stvoril, ale sa o nás aj stará než v atmosfére negativizmu, do ktorej je od šomranie veľmi blízko. Nakoniec veď aj my všetci sme tu na zemi pútnikmi. Je len ilúziou si myslieť, že sa tu môžeme zabývať navždy. Určite, aj ako pútnici, si môžeme život zariadiť najlepšie ako sa len dá. A vždy tvorivo vylepšovať to, čo už je. Ale rozmer pútnika v nás nevygumujeme, ani ho neprepíšeme luxusom či konzumom. Skúsenosť Izraelitov na púšti so zázračným nasycovaním chlebom, ktorí padal z neba sa tradovala z pokolenia na pokolenie. Aj Ježiš, keď vyrastal ako Žid tak o tom neraz počúval. A práve On to bol, ktorý povedal svojím súčasníkom ale myslím, že to hovorí aj nám: človek nežije len z chleba, ktorý je pominuteľný. A hovoril to na základe skúsenosti o ktorej bolo evanjelium z minulej nedele, teda o zázračnom rozmnožení chlebov: z 5 chlebov a 2 rýb sa nasýtilo 5 tisíc mužov, ak nerátame ženy a deti. Učeníci tam zažili práve ten rozmer prechodu od tradovanej skúsenosti Mojžiša a Izraelitov s mannou ku skúsenosti s Ježišom, ktorá ale ešte smerovala k čomusi ešte prekvapivejšiemu. Tomu, čím končí úryvok dnešného evanjelia.

Ježiš povedal zástupom, ktorí ho prišli hľadať do Kafarnauma: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba.‘“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“                Jn 6,29-35

            Ježiš nasýtil zástupy. A oni išli za ním. Zacítili, že by mohol byť niekým, kto im pomôže zaistiť ich hmotné živobytie. Jesť a nepracovať. To je a zostane veľkým pokušením. Ale Ježiš ich smeruje ku tajomstvu, ktoré sa dá pochopiť len vtedy, keď si uvedomíme, že súčasťou našej prirodzenosti, toho Božieho v nás je, že človek je od prirodzenosti mystik. Teda niekto, kto hľadá. Hľadá tajomstvo skryté vo veciach. Ježišov prísľub: „Ja som chlieb života“ osvetľuje jedno také tajomstvo. Hovorí o sebe, že je symbolom, chlebom života. On, Syn, ktorý miluje Otca a bratov. Chce nám pripomenúť, že život človeka stojí na vzťahoch lásky: Sv. Ján na inom mieste napísal: Kto nemiluje, zostáva vo smrti (1Jn 3,14). Ježiš na seba aplikuje vlastnosti chleba, ktorý je aj plodom práce ľudských rúk ale aj darom z neba: je chutný a jednoduchý, užitočný a pokorný, pracný aj radostný, je silou pre toho, kto ho prijíma a spoločenstvom medzi tými, ktorí ho požívajú. Žiť život neznamená teda iba jesť. Ale znamená vstupovať do vzťahov. Do vzťahu s Bohom aj s ľuďmi. A práve ten pravý chlieb z neba, ktorý my chápeme ako Eucharistiu je tým tajomstvom, ktoré nás môže vovádzať do spoločenstva s Bohom aj s ľuďmi.

            V každej dobe totiž my ľudia podliehame tomu pokušeniu, ktoré by sme mohli vyjadriť na tomto príklade: 1. deň keď Izrael vkročil do zasľúbenej zeme hovorili ľudia: Aký dobrý je Boh. Radosťou tancovali a v úžase nemali viac slov. 2. deň sa to zmenilo na: Aký dobrý je Boh, ktorý nám dal túto zem. Ľudia spievali a s radosťou pozorovali nebo aj zem. 3. deň: Aká dobrá je táto zem, ktorú nám dal Boh. a s potešením sa rozhliadali najprv po zemi až potom po nebi. 4. deň: Aká dobrá je táto zem a s chamtivosťou sa dívali už iba na zem. 5. deň už mlčali, lebo zabudli na Otca a s nenávisťou sa dívali na svojho blížneho. 6. deň sa začali hádať medzi sebou o tom, ako si kto rozšíri svoj pozemok na úkor toho druhého. A z toho sú všetky vojny, krádeže a vraždy, podvody a klamstvá a premena sveta tej Božej záhrady na pustatinu bez Otca a bez bratov. Eucharistia ako chlieb života nás vracia cez 7. deň z púšte do záhrady, z vyhnanstva do vlasti. Práve preto je veľkým darom Cirkvi pozvanie sláviť 7. deň Eucharistiu, načerpať silu, upraviť smer svojho putovania a pozrieť sa na veci z nadhľadu, alebo do ich hĺbky.

            Takú mystickú skúsenosť som zažil nedávnu nedeľu na návšteve mojich priateľov. Majú nádherný domček v krásnom prostredí Španej Doliny. Keď som ich bol pozrieť, čosi bolo iné: na kopci nad domčekom na slnkom zaliatej pokosenej lúke bola lavička. Hneď ma čosi ťahalo si na ňu sadnúť. Bol z nej nádherný výhľad, až na Sliač; ale zároveň aj do hĺbky života a vecí dňa, ktorý som práve prežil. Keď sme sa potom rozprávali v dome o všeličom, domáca pani spomenula, ako ju čosi viedlo k tomu dať tam tú lavičku. Jej manžel sa na tom pragmaticky divil, že načo. Ona naopak veľmi dôsledne hľadala presné miesto, kde by ju postavili. To ešte netušila, že sa pre mňa ale aj pre môjho kamaráta, ktorý si tam prišiel sadnúť spolu so mnou stane miestom mystického zážitku. Verím, že to bolo aj preto, že sme v ten deň všetci jedli z chleba, ktorý dáva večný život a ten bude v ponuke aj dnešnú nedeľu pre všetkých pozvaných. Modlím sa, aby bol pre nás pokrmom na ceste od pútnikov ku mystikom.

aug 012015
 

AI:   Nezvyknem to robiť, ale tento pondelok som na odporúčanie, či skôr naliehanie, jedného kolegu kňaza prijal dealera istej firmy. Mohli by sme ho nazvať i finančným poradcom. Najskôr som si povedal, že z úcty ku kolegovi to vydržím a zruším ho až na záver, potom že sa na tom pobavím… Po klasických „oblbovačkách“, keď mi už 15 minút „masíroval mozog“, mu hovorím: „Poznám vašu firmu, aj s ňou mám skúsenosť, žiaľ negatívnu“. „Kedy ste s nami spolupracovali?“ – pýta sa. „Viete, ak to bolo pred piatimi rokmi, to je už úplne iné. Ponúkame iné, oveľa lepšie produkty, dnes je to úplne iný systém.“ „A ako dlho to takto vydrží?“ – pýtam sa akoby naivne. „Teraz to už je super a stále ideme dopredu“ – hovorí on. Nuž, kiežby mal pravdu. Príbeh však spomínam z iného dôvodu:

KE:   Myslím, že podobne to bolo i s mannou na púšti, na ktorú sa odvolávali Ježišovi súčasníci, resp. v opozícii ku ktorej Ján prezentuje Ježišovu katechézu o Eucharistii. Inak to bolo pred ňou – samé šomranie. Inak pri prekvapených otázkach a radosti z darovaného pokrmu. A inak o nejakú dobu, keď sa Židom tento pokrm sprotivil, prejedol… Manna bola znamenie Božej moci i keď biblisti dodnes nevedia presne popísať o čo išlo, ani určiť čas, aký sa ňou Židia ma púšti  stravovali. Stretáme sa len s poznámkou, že ju prestali jesť, keď jedli z úrody zasľúbenej zeme – Kanaánu.

DI:   V kontraste k manne Ježiš začína svoju reč o chlebe života, ktorým je On sám. Vrcholom katechézy bude prísľub Jeho tela ako pokrmu. Sviatosti Oltárnej, Eucharistie. Aj vzťah k nej sa v 2000 ročných dejinách Cirkvi menil. Najskôr ju „Kristovci“ jedli počas hodov lásky zvaných agapé. Postupne sa stolovanie, jedenie iných pokrmov od prijímania Eucharistie oddelilo. Sviatostný pokrm sa začal nosiť aj tým, ktorí sa na spoločnom slávení nezúčastnili. Chorým a väzňom. A tiež ho kresťania začali uchovávať v posvätných priestoroch, ktoré začali vznikať od 3. storočia, v kostoloch. Postupne sa slávenie Eucharistie prenieslo takmer výlučne do týchto priestorov. Stredovek priniesol veľké diskusie a následne definície o Kristovej prítomnosti pod spôsobmi chleba a vína. Keďže je trvalá, tak sa mu, ako Bohu, v Eucharistii klaniame. Po Tridente nadobudla poklona väčší význam ako prijímanie. Bohostánok sa stal centrom katolíckych chrámov a pre pristupovanie k sv. prijímaniu sa zaviedli prísne normy. Ostatné storočie počnúc sv. Piom X. vyzdvihlo potrebu častého sv. prijímania i liturgickú reformu II. Vatikánskeho koncilu. Do popredia sa dostalo spoločenstvo veriacich, ktoré Eucharistiu slávi a prijíma. Prejavilo sa to otočením predsedajúceho tvárou k spoločenstvu a tiež koncelebráciou, spoločným slávením zídených kňazov. A ktovie, ako sa budú veci vyvíjať ďalej…

PAR:   Zmena pohľadu a vývoj sa však dotýka nielen Cirkvi ako spoločenstva veriacich, ale aj každého veriaceho osobne. Aj my sme inak chápali sv. omšu a sv. prijímanie ako deti, inak ako dospievajúci, inak v dospelosti, inak v starobe. Tak či onak by bolo dobré, keby sme sa v tom svojom pohľade nielen menili, ale aj dozrievali, obohacovali svoj horizont  a stále viac a viac chápali.

Pre spomínané obohatenie nám môže pomôcť i manna ako predobraz Eucharistie. Prestala padať na hranici Zasľúbenej zeme. Keď starozákonný Boží ľud dozrel na vstup do Palestíny, mal k dispozícii nový pokrm. Aj Eucharistia je materiálne stretanie, zjednotenie s Bohom, ktorý je Duch. Keď dôjdeme k duchovnému stretnutiu, k nekonečnej komunikácii v nebi, budeme mať k dispozícii „iný pokrm“, neustálu Božiu prítomnosť. Sväté prijímanie je teda pre nás pokrm určený na čas dozrievania. Postupného chápania Božej vôle s nami, s našim okolím, s celým svetom. Postupného prijímania Jeho riadenia sveta i nášho života. A rastu túžby po novej vlasti, po nebeskom domove.

MY:    Pri všetkých spomínaných zmenách by sme si mali na záver uvedomiť ešte jednu dôležitú skutočnosť: Sviatosť Oltárna, Eucharistia je tu už takmer 2000 rokov a stále je centrom kresťanského života. Myslím, že toto samo o sebe svedčí, že tu ide o veľké „znamenie“, o zázrak, ktorý nás sprevádza dejinami a svedčí o Božej prítomnosti.

 ADE:  Začal som o stretnutí s istým dealerom. Nakoniec skončilo príjemne, lebo pochopil, že v danom čase nemusí ísť len o produkt jeho firmy. A tak sme debatovali o všeličom, o marketingových pravidlách, o potrebe neustáleho vzdelávania i o duchovnom živote a Cirkvi. Bolo to obohacujúce pre obidvoch. Verím že podobne, ba oveľa viac obohacujúce môže byť i naše dnešné sv. prijímanie. Možno vtedy, ak rozšírime svoj obzor na jeho cieľ a pôsobenie v našom živote.

Amen.