júl 272018
 

Dnes by som chcel začať jednou poviedkou. Indiánsky chlapec, vyrastajúci na prérii, prišiel raz do mesta na návštevu. Prechádzali rušnou ulicou, plnou ľudí. Odrazu sa tento chlapec zastavil a hovorí svojmu kamarátovi, ktorý bol v tom meste doma: „Dávaj pozor, počuješ to?“ „Ja nič zvláštne nepočujem“, odpovedal tento. Indiánsky chlapec poodišiel niekoľko krokov a zohol sa za jedným veľkým betónovým kvetináčom. Keď k nemu jeho kamarát pristúpil, uvidel tiež, čo malý indián počul a hľadal: malého cvrčka, ktorý vydával sotva počuteľné zvuky. „Ty si ho naozaj nepočul?“, opýtal sa indiánsky chlapec. Ten mestský začal mudrovať (ako to obyvatelia moderných miest radi robia): „Vieš, vy indiáni, ktorí odmalička žijete v úzkom spojení s prírodou, máte lepšie vyvinutý sluch.“ „To nie je pravda, dokážem ti to“, odpovedal indián a vytiahol najmenšiu mincu. Hodil ju na chodník medzi kráčajúcich ľudí. Poskakujúca minca sotva počuteľne zazvonila. A hoci tento zvuk bol slabší, ako hlas svrčka, všetci okoloidúci sa obzreli. Indián to okomentoval: „Hoci máme približne rovnako citlivý sluch, každý počuje len to, čo je pre neho dôležité.“

Po tomto príbehu by sme sa mohli sami seba opýtať, či počúvame Božie Slovo, a keď mu už aj venujeme čas a pozornosť, koľko z toho osobného posolstva pre nás sme schopní vypočuť a prijať?

Počuli sme jeden príbeh od evanjelistu Jána z Ježišovho života. Bolo by dobre, keby sme v ňom počuli nielen príbeh, ale Božie Slovo s veľmi bohatým a aktuálnym posolstvom… (Koľko z príbehu máme je veľmi subjektívne… predstavte si starú čiernobielu fotografiu…, niekto zareaguje: cudzie fotky, nuda, dajte to preč… iný zasníva… ten pár na tej fotke, ako sa krásne na seba pozerajú, ako sa asi ľúbili… odborník možne skúma techniku, akou bola fotografia urobená a dlho dokáže špekulovať nad tým, či je vydarená… a niekto iný sa pri ohľade na tú istú fotku rozplače, lebo sú na nej jeho prastarí rodičia, ktorí už nežijú, počul o ich veľkej láske a tejto láske vďačí za vlastný život…).

Fotografia dnešného evanjelia v rodinnom albume Božieho zjavenia je veľmi významná. Svedčí o tom aj fakt, že príbeh zázračného nasýtenia zástupu je opísaný vo všetkých štyroch evanjeliách (žiadnemu z Ježišových zázrakov sa nevenuje toľko pozornosti), a to dokonca až šesť krát – vždy trochu inak. Išlo buď až o šesť rôznych príbehov, alebo o jeden príbeh, prerozprávaný rozdielnym spôsobom, vzhľadom na to, čo chcel evanjelista odkomunikovať… Pozrime sa, ako sa toho príbehu zmocnil autor štvrtého – najmladšieho evanjelia.

Pozrime sa na detaily. Dôležitý je časový údaj: „Boli blízko sviatky židovskej Veľkej noci…“ Tento príbeh je naozaj veľkonočný, má súvis s vyslobodením z otroctva.

Toto podčiarkujú aj geografické údaje… Ježiš prešiel na druhý breh mora a veľký zástup ľudu s ním. Jazero, ktoré nie je také veľké, veď možno dovidieť na druhý breh, je tu nazývané morom. Je to očividná alúzia na prechod izraelitov cez Červené more. Ježiš je novým Mojžišom – vysloboditeľom. A aj to bolo pre evanjelistov dôležité zdôrazniť, že ako Mojžiš nasýtil zázračne svoj ľud na púšti, tak robí aj Ježiš… A deje sa to na vrchu, kam vystúpili, na mieste, kde sa nebo stretáva so zemou, kde možno zažiť Boha.

Človek má v podstate dve možnosti, ako prežiť svoj život. Jeden je vyjadrený biblickým obrazom z knihy Genezis. Človek po hriechu, keď už vedel, že je zle, že poriadok, harmónia vo svete a vo vzťahoch je narušená, počuje, že prichádza Boh. Čo urobí? Skrýva sa. Áno, to je jedna možná alternatíva, ako prežiť život – skrývať sa pred Bohom, žiť na úteku pred ním, a môže to zájsť až tak ďaleko, že človek vyhlási, že Boha niet. Druhá možnosť, ako prežiť život je vyjadrená v obraze vyvoleného ľudu, ktorý po vyslobodení z Egypta putuje púšťou do zasľúbenej krajiny. Ešte tam nie je, ale je na ceste. Vie, kam ide, musí sa namáhať, a niekedy aj veľmi, ale vie, aký to má zmysel. Ide… A keď sa aj unaví, alebo znechutí, alebo keď poblúdi, vždy znovu sa namotivuje a vykročí. A Boh ho na tejto ceste živí… To je obraz správne pochopenej existencie: byť pútnikom.

My zvykneme nazývať Ježišov skutok zázračným rozmnožením chleba. Je nám to blízke, lebo by sme radi mali Boha, ktorý sám spraví to, čo nás presahuje, čo my nedokážeme. Ale je zaujímavé, že evanjelista sa zrejme zámerne vyhýba slovesu „rozmnoženie“. Používa iné slovesá… Neuspokojuje tým našu zvedavosť a prirodzenú túžbu po senzáciách (radi by sme vedeli, čo sa to dialo v Ježišových rukých, akú „techniku“ používal… Autor sa skôr sústreďuje na opisy, ktoré sú pre nás užitočné, ktoré nám zjavujú mentalitu, ktorú si máme osvojiť, ak chceme patriť k tým zachráneným, novým ľuďom.

Najskôr Ježiš skúša svojich provokatívnou otázkou: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Zodpovedá to mentalite toho starého sveta, v ktorom dokonale funguje to, že človek môže donekonečna a dlhodobo kumulovať tvrdé a chladné peniaze, ktoré v príhodnom čase vymení za mäkký, chutný chlebík, ktorý sa kumulovať nedá, lebo podlieha skaze… Filip kalkuluje, aby nakoniec došiel k záveru, ku ktorému musí prísť každý, ak chce byť Boží: Nevieme to vyriešiť, táto úloha nás presahuje. To je prvý krok.

Ondrej robí druhý krok, prichádza s návrhom, ktorý očividne nestačí na vyriešenie problému, ale je to aspoň niečo, vlastne všetko, čo sa urobiť dá.

Súčasťou plánu záchrany je chlapec, mladík. Je to obľúbený spôsob (symbolického) konania zachraňujúceho Boha, spomeňme len na mladučkého Dávida, bojujúceho proti Goliášovi…

Mladík je symbolom nového človeka. Dieťa ešte nevníma problém. Starec ho vníma, niekedy až moc…, a mudruje, špekuluje, pokúša sa zachrániť aspoň seba a to „svoje“, alebo jednoducho rezignuje. Mladík urobí, čo môže, dá k dispozícii to málo, čo má. A veci sa hýbu…

Evanjelista nehovorí, že Ježiš rozmnožil chlieb a ryby. Používa iné slovesá…

  • „Vzal“ chlieb, to, čo mu bolo dané k dispozícii.
  • „Vzdával vďaky“… Boh je tu… Je to jeho boj…
  • „Rozdával“… to je to podstatné sloveso… Kto chce akumulovať, zhromažďovať, premieňať chlieb na peniaze, ten stráca… Spomeňme si na príbeh o manne, ktorý je predobrazom Ježišovho príbehu… Kto si chcel nazbierať viac, aby mal aj do zásoby, aby mal „železnú rezervu“, tomu sa to skazilo…

A všetkým bolo dosť, hojne. Kde koná Boh, nie je núdza, ale nesmie sa ani plytvať, preto ten príkaz o zbieraní odrobín.

Toto je príbeh o nasýtení zástupov, ktorý je inštruktážou mentality nového, premeneného sveta tých, čo sú zachránení a putujú…

Ako ho pochopili vtedajší diváci?

Ježišovi súčasníci príbeh o nasýtení zástupov nepochopili správne, preto od nich odišiel… Ako my chápeme tento tak dôležitý príbeh?

Keď pozeráme na staré fotografie, vyvolávajú v nás spomienky na to, čo sme zažili a čo vieme… A emócie… Čím silnejší príbeh, tým sú spomienky živšie, bohatšie a mocnejšie.

Chcel by som sa s vami podeliť o jednu moju osobnú spomienku, spojenú s týmto príbehom. Moja starká spomínala raz, ako v našej dedine bol na dôchodku jeden kňaz, ku ktorému raz prišiel po kázni na toto evanjelium jeden provokatér, ktorý mu vravel: „Ale ja neverím, že je to pravda, že Ježiš mohol nasýtiť pár chlebami a dvoma rybami toľko ľudí.“ A kňaz mu vraj odvetil: „Počúvali ste pozorne? Evanjelista napísal, že na tom mieste bolo veľa trávy. Prečo asi? Tí, čo verili, najedli sa chleba a rýb. No a somári, ako vy, ktorí neverili, tí sa mohli napásť tou trávou.“

Vždy si na to s úsmevom spomeniem, keď čítam toto evanjelium. Exegéti vysvetľujú tú zdanlivo nepodstatnú zmienku o množstve trávy ako poukaz na mladosť, novú jar, bohatstvo života… A určite sa to v nás má spájať s nádherným žalmom 23, kde sa hovorí o Bohu ako o pastierovi, ktorí vedie svojich k bohatým pastvinám.

Ale myslím, že aj síce nie správna, ale silná exegéza mojej starkej má v sebe veľa užitočnej múdrosti.

Tiež máme možnosť z tohto slova načerpať bohatú duchovnú stravu, z ktorej budeme vzrastať v správnej mentalite zachránených pútnikov, alebo nám ostane len tráva, aby sme sa napásli.

júl 262015
 

Práve skončila u nás poriadna búrka. Napršalo výdatne a tak sa tešia všetci, ktorí čosi pestujú v záhrade či na poli. Bude dnešné poliatie zhora stačiť aby bola dobrá úroda? A ak bude dobrá úroda, bude to stačiť aby sa nasýtili všetci? Alebo bude zasa málo?

Prečo na svete stále hladujú ľudia? Prečo musia utekať zo svojich krajín? Nie je možné žiť tak, že by bolo dostatok pre všetkých?

Na zodpovedanie týchto otázok ponúkajú ľudia rozličné riešenia. A to niekedy poriadne divoké. Napr. isté nemenované hnutie propaguje na svojich plagátoch: „save the planet – kill yourself“. Mohli by sme to preložiť ako: „Zachráň planétu – vyhyň!“ Nenabáda k otvorenej sebevražde. Chce len motivovať ľudí, že by sa prestali rozmnožovať, a to vraj zachráni túto planétu. Rozmýšľajúci by mohli namietať, že problémom tejto planéty nie je to, že sme, ale to ako sme. Ako žijeme. Na celom svete známa žena Matka Tereza z Indie povedala: „Problémom tohto sveta nie je nasýtiť tých, ktorí sú chudobní, ale tých, ktorí sú bohatí.“ Je to naozaj problém tých bohatých – nenásytných? Alebo je problém v každom z nás, ten ľudský, že človek sa postaví k tomu čo je mu darované častokrát vlastníckym spôsobom. Zmocniť sa daru… či to nesiaha až k Adamovi? Tiež znovu stojíme na tej krehkej hranici živočíšneho a ľudského. Živočíchom slúži jedlo na zachovanie života a druhu, ale pre človeka je jedlo vzťahové, neslúži len pre zachovanie života, ale k jeho darovaniu. Živočíšne v nás nám nahovára, že všetky veci potrebujeme pre život; to ľudské (na Boží obraz stvorené) nás pozýva presvedčiť sa, že všetky veci sme dostali preto, aby sa v nás premenili na dar. Človek si totiž zachráni život tým, že ho dáva. Akonáhle ho chce vlastniť, tak ho stráca.

Nedávno som bol na stretnutí a modlitbe mladých, ktorí spievali pieseň preloženú z angličtiny. V jej texte bolo: „ja Ťa mám, Bože a Ty ma máš.“ A keďže som počul aj originál verziu, udrelo mi čosi do srdca. Uvedomil som si, že Boha by sme tiež chceli vlastniť, mať ho. Ale sa to nedá. Práve vtedy ho naopak strácame, keď si na Neho chceme uplatniť náš vlastnícky nárok. Azda aj preto iný slovenský preklad tej istej piesne ponúka text: „Ty si môj, Bože a ja som Tvoj.“ Čo sa mi zdá byť oveľa pravdivejšie.

V dnešnom evanjeliu Ježiš nasycuje potreby ľudí. Na začiatku sa to zdá byť žalostne málo: 1 chlieb na tisícku ľudí. (Ešte krutejšie než v dnešnom prvom čítaní. Tam mal prorok k dispozícii 1 chlieb na 5 chlapov) Ale príbeh z Jánovho evanjelia nás učí, že nasýtenie nie je v prvom a jedinom rade iba o počtoch a vonkajšej kvantite. Tak to vnímajú realisti v zbore apoštolov a patrične to komentujú, či už Filip: „Ani za 200 denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“ alebo Ondrej: „Je tu chlapec, ktorý má 5 jačmenných chlebov a 2 ryby. Ale čo je to pre toľkých.“ Ježiš nám ukazuje, že nasýtenie je aj o rozdelení sa, ktoré vychádza z darovania sa. Chlapec, ktorý má niečo pre seba je pozvaný darovať sa v tom, čo má. Napriek tomu, že je jasné (ľudsky jasné), že to nemôže stačiť. A Ježiš prijíma to čo chlapec priniesol. Ako poukazujú niektorí exegéti 5 chlebov a 2 ryby je dohromady 7. A sedem znamená plnosť. Je tu na zemi naozaj plnosť Božích darov? Možno sa nám pohľad na „realitu nedostatku“ zmení ak si uvedomíme, že každý z nás ľudí je darom. Tak ako hovorí dávna múdrosť, ktorú si ľudia odovzdávajú keď hovoria: „To kým si, je darom od Boha pre teba; to čo zo seba urobíš je tvojím darom Bohu.“ Darom je Ježiš, ktorý si necháva okolo seba usadiť zástup. Darom sa pri ňom stávajú apoštoli, ktorí podľa inej verzie dnešného príbehu počujú Ježišovu výzvu: Vy im dajte jesť. Oni podávajú ďalej to, čo je im darované Ježišom. Darom je chlapec, ktorého našiel Ondrej. Darom je aj to, čo so sebou priniesol.

Ako je to s vedomím nás veriacich ľudí? Považujeme svoj život za dar, ktorý nám Boh daroval? Je toto dnešné Božie pripomenutie: „Si darom.“ mocnejšie, ako vedomie toho, že som tu len do počtu, alebo že som tu celkom zbytočný, alebo že tu na svete zavadziam?

Modlím sa, že by v nás Boh posilnil identitu toho, kým sme. Žeby sme poznali hodnotu nášho života, ktorá nás pozýva k tomu, aby sme sa nebáli darúvať sa. A verím tiež, že potom aj život okolo nás bude viac odrážať tú prekvapujúcu skutočnosť, ktorú dnes v Božom slove počúvame: ….všetci jedli a nasýtili sa a ešte zvýšilo.