júl 132018
 

Mnohí sme už zažili východ slnka na nejakom horskom vrchole. Vysoké Tatry, Nízke Tatry. Pre mňa osobne je Ďumbier vrch na ktorom som východ slnka zažil viac ráz. Vieme, aká je to nádhera, keď slnko vychádza.

Vieme aká nádhera je keď vychádza Slnko všetkých sĺnk a Svetlo svetiel – Ježiš Kristus. Tak nás vychádzajúci z výsosti navštívi – modlíme sa každé ráno vo chválospeve.

Analogicky k tomu by mala vychádzať i Cirkev. Nie sme tu pre seba. Soľ má zmysel, keď je v jedle, kvas, keď je v ceste, svetlo, keď svieti nie samé pre seba, ale pre druhých. Kristus chcel mať Cirkev vychádzajúcu. Preto posielal svojich učeníkov, aby šli ohlasovať evanjelium a zároveň im aj povedal, ako to majú, či nemajú robiť. Aj o tom je evanjelium nad ktorým chceme premýšľať. Môžeme si ho vypočuť.

Ježiš zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb ani kapsu ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat.

A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“

Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.

Najskôr kontext v ktorom sa nachádzame. Vidíme Krista, ktorý nie je úspešný. Nepochodil vo svojej vlasti. Nepochodil v Nazarete. Pozerali sa na neho zvrchu: Prepáč, poznáme ťa. Poznáme aj tvojho otca i matku aj tvojich bratov a sestry, bratrancov, sesternice. Poznáme všetkých, tak nám tu neohlasuj. Neúspech. Reakcia na neúspech býva rozličná. Znechutenie, mávnutie rukou, pohŕdanie inými, pohŕdanie sebou, sebavedomie sa nám stráca, aj to zdravé a potrebné. Nič sa nedá robiť. Svet je zlý… Ježiš Kristus to nevzdáva a povie si: Takto to nešlo, skúsime to nejako inak. Je Synom svojho Otca a jeho Otec mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril svetu a v poslednom čase prehovoril vo svojom Synovi. A jeho Syn mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril a hľadal cesty k hluchým ľudským srdciam. Tak aj teraz si povoláva svojich učeníkov a posiela ich po dvoch.

Ježiš nezvoláva, ale povoláva. My máme Ježiš zvolal, ale v novších prekladoch je povoláva, povolal. Zvolať môžeme synodu, schôdzu, zhromaždenie, rekolekcie. Povolať znamená potiahnuť k sebe, vstúpiť do vzťahu. Kristus tu robí nádhernú vec a to je povolanie povolaných. Povoláva povolaných. Chce nám asi povedať, že sa nikdy nemáme cítiť hotoví, sformovaní, kompletní, zrelí. Povoláva nás ku stále hlbšiemu vzťahu. Najväčší problém kňaza je jeho profesionalita. V tom zmysle, že sme profesionálmi duchovna, posvätna, my vieme, ako sa to robí, ako to ide, ako to pokračuje. Stratíme bázeň pred tajomstvom Boha i človeka. O tom hovorí František vo svojej exhortácii Radujte sa a jasajte… Aby sme tak nedopadli, treba sa nechať znova a znova nanovo povolávať Kristom.

Znova máme dal im moc, ale presnejšie preklady hovoria dával im moc. Niekto možno povie, že sa tu naťahujeme o slovíčka. Nie. Ide o podstatné veci. Dal im moc znamená to, že ja som tú moc dostal raz navždy a vždy ju budem mať. Ja som jej vlastníkom, ja ju mám. Moc má obrovskú silu, veľmi chutí. Je preto dôležité si povedať aj to akú moc dáva Kristus. Dával im moc znamená, že im ju dal vždy vtedy, keď ju potrebovali, keď si ju prosili, keď mali vykonať niečo nad ich sily. Napríklad vyháňať nečistých duchov.

Nie sme vlastníkmi moci a moc tu nie je preto, aby sme iných zaväzovali, zväzovali, zatýkali, ale aby sme im rozväzovali putá. Obrátenie pochopenia moci. Moc, ktorá dáva slobodu, láme putá, láme jarmo… Erich Fromm opisuje v jednej zo svojich kníh experiment, ktorý sa spravil, aby sa zistila sila moci. Rozdelili ľudí na bachárov a väznených. Všetci vedeli, že ide o pokus. Bachári sa začali vžívať do svojej úlohy neskutočne rýchlo. Chceli robiť nadčasy, páčila sa im šikana. Museli to po týždni zrušiť, lebo situácia začala naberať hrozivé rozmery. Je to i sfilmované, samozrejme krvavo dramaticky, ale v každom prípade zaujímavo. Poukázanie na to, čo spraví s ľuďmi moc, túžba ovládať manipulovať. Učeníci to tak nemali robiť a moc, ktorú dostali bola na uväznenie seba, svojho ja, egoizmu.

Aj preto im hovorí Pán neberte si na cestu nič. Vojdite do domov, stávajte sa aj vy závislí na druhých, naučte sa poprosiť si to, čo vám chýba a čo nemáte. Hovoríme poprosiť, nie drzo to vyžadovať. Žiť v závislosti na druhých vedieť dávať a viem, že mám, čo ponúknuť, ale aj vedieť prijímať a viem, že aj ten druhý má čo ponúknuť. Učiť sa človeka – to je veta svätého Jána Pavla II. Učím sa každý deň človeka a každý deň sa učím od človeka.

Dajme teda pozor na profesionalitu, chuť ovládať a strach učiť sa od druhých. Vtedy budeme dobrí ohlasovatelia evanjelia.

júl 112015
 

Bol som v Žiline v sobotu po obede na oboch jej hlavných námestiach. O tom, že sa na jednom chystá zhromaždenie proti imigrantom a na druhom stretnutie s úmyslom podporiť ich som sa dozvedel od policajta. Ponúkal som ho marhuľami a pridal naivnú otázku, akú prehliadkovú akciu chystajú. Povedal mi, čo sa vlastne v meste, kde žijem, ide diať. Moje prekvapenie vystriedalo rozhodnutie vidieť ľudí ochotných ísť niekam pre verejnú podporu svojho postoja. Pokračovalo aj moje zamyslenie nad tým, aké postoje od nás čaká Boh.

Pán nás povoláva k životu z plnosti svojej lásky. Táto láska však nenecháva človeka vo svete len tak, napospas jeho živlom, ale privádza jednotlivcov, aby plnili úlohy v spoločenstve a pre spoločenstvo. A Božia láska tiež učí spoločenstvo podeliť sa o požehnanie, ktoré od Pána dostalo.

V tomto týždni sme sa vedení Božím slovom v liturgických čítaniach preniesli od osobného volania Božieho k vedomiu začlenenia do ľudu, v ktorom má jednotlivec úlohy a poslanie zverené od Boha. Božie dielo vo svete nemožno uskutočniť bez ľudských hlásateľov, ktorých môže Pán poslať. Preto sme dnes počuli hlas proroka Amosa „Pán ma vzal od stáda… a povedal… choď, prorokuj môjmu ľudu“ i to, ako Ježiš začal po dvoch posielať Dvanástich a oni šli a hlásali. Títo hlásatelia však majú splniť poslanie, ktoré zveril Pán. Nie to, ktoré si vyberajú sami, lebo aj keď sa človek cíti pripraveným na inú úlohu, splniť treba tú, ktorou Pán nalieha. Aj prorok Amos sa cítil oveľa bezpečnejšie pri svojich stádach a figových stromoch, o ktoré sa staral. Boh ho však poslal prorokovať. Neistý sebou, ale istý poslaním, čo mu Boh zveril, ide podľa Božieho príkazu napomínať v centrálnej svätyni, kam chodí i sám kráľ.

Naše národné dejiny a ich proroci nás napomínajú k otvorenosti spoločenstva. Proroctvo otvorenosti bolo požehnaním, uzatváranie sa bolo prehrou. Našu kultúru a vieru, na ktoré máme byť zdravo hrdí, nám priniesli imigranti, ktorých naši predkovia boli ochotní prijať s otvoreným náručím. Cyril a Metod boli prišelci z cudziny, no dodnes sme v zdravom patriotizme hrdí na ich odkaz, ktorý sme si pred pár dňami pripomínali. Najvýznamnejšieho štátnika, Štefánika, nám vychovala emigrácia a zrod samostatnej Slovenskej republiky podporovali mnohé osobnosti, ktoré pre komunistickú totalitu dlho museli žiť v cudzine. Otvorenosť bola podstatou zdravého rastu tohto národa.

Nepochybujem, že na oboch námestiach v Žiline sa našli ľudia s úprimným úmyslom pomôcť Slovensku. Jeden okoloidúci ma na námestí zastavil na rozhovor preto, lebo mu pochybnosť o organizátoroch na jednom i druhom mieste bránila sa niekam pripojiť. Neistý výsledkom konkrétnych krokov, som si však ja istý, aký postoj nám Ježiš káže podporiť. On totiž veľa učil slovom, ale ešte viac príkladom života. So svojou matkou Máriou a pestúnom svätým Jozefom sa stal na takmer dvanásť rokov svojho života emigrantom. Dokonca ho prijali v krajoch, odkiaľ naším smerom dnes emigranti prúdia. A to mi pripadá ako Božia výzva.

Práve pre to, že je Amosovo kázanie krokom do neistoty, do ktorej v evanjeliu posiela Ježiš aj učeníkov, si môžeme byť istý, že Otec „nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“, ako nás uistilo dnešné druhé čítanie. Ak sa otvoríme pre úlohu, pre ktorú nás Boh berie od našich istôt, môžeme sa stať prorockým národom. Imigranti majú pocítiť otvorené srdce ochotné ich prijať a nie len „strpieť“, ale máme tu možnosť aj podeliť sa o lekciu našich dejín. V nich sa slovenskí emigranti stali požehnaním inde vo svete, ale aj pri návrate do svojej krajiny. Toto poznanie máme odovzdať tým, ktorí sem prichádzajú. Zaiste, niekedy príde aj naše sklamanie z nepochopenia a chybných krokov, ktoré zabolia nás aj migrantov. Ale toto vidím ako jedinú cestu ako naše požehnanie dávať ďalej a neudusiť ho sebectvom vylučujúcim nepohodlie prítomnosti cudzincov. Len prijatím výzvy imigrantov môžeme v hľadaní pravdy a spravodlivosti „zjednotiť v Kristovi všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“. Modlím sa, nech sú kresťania aj iní ľudia dobrej vôle otvorení Božej výzve a prorockej úlohe, ktorú touto situáciou dostávame.