júl 092006
 

Hovorí sa, že bol raz jeden sochársky majster, ktorý otesával obrovský kus mramoru. Často za ním chodil jeho malý priateľ, asi desaťročný chlapček zo susedstva. Rád sa díval na jeho prácu a sledoval ako sa pomaly, pomaly z mramoru vynára postava. Nakoniec majster prácu dokončil. Jeho malý priateľ sa zadíval na sochu a spýtal sa ho: ako si vedel, že v tom kuse kameňa je taká krásna mama s dieťaťom…

Otázka chlapca je veľmi pekná a keď ju prenesieme do duchovnej roviny, veľmi veľa nám môže povedať. Namiesto sochárskeho majstra si môžeme dosadiť nášho Nebeského Otca, ktorý má k nám veľkú, nekonečnú lásku a tou ako dlátom sa snaží „vytesať“ z nás ľudí. Jeho láska k nám je provokácia. Chce nás vyprovokovať k odpovedi, chce aby sme na jeho lásku odpovedali svojou láskou a robí všetko možné aby sa mu to podarilo. On verí, že v nás čosi je. Verí v dobro kdesi v húšti človeka, ako poznamenáva Rúfus. Posielal k nám ľuďom najskôr prorokov a vedel, že často nepochodia, ale napriek tomu ich poslal: Syn človeka – čítame v Ezchielovi – ja ťa posielam k Izraelovým synom, k odbojnému národu, ktorý sa vzbúril proti mne… Sú to synovia s bezočivou tvárou a zatvrdnutým srdcom. Ja ťa k nim posielam… A oni, či už ťa počúvnu, alebo odmietnu – lebo je to odbojný dom – ,nech vedia, že bol uprostred nich prorok…

Božia láska k nám ľuďom je taká, neúnavná, vytrvalá. Vie, že je to ľud s bezočivou tvárou a zatvrdnutým srdcom a predsa dáva ešte možnosti. Choď a prorokuj a provokuj, otesávaj tie kamenné srdcia a prebuď v nich život a lásku ako odpoveď na moju lásku.

A keď ani to nepomôže pošlem k nim svojho Syna. Viem, že aj na toho sa budú mnohí pozerať s predsudkami. Ani toho neprijmú: Vari to nie je tesár…? Do akej školy vlastne chodil…? A pohoršia sa na ňom a vyženú ho zo svojho mesta. Viem, ale napriek tomu ho posielam, pretože milujem tento svet a chcem ďalej  provokovať tých, ktorí sa vyprovokovať dajú. Chcem otesávať, odstraňovať, odklínať zo studeného mramoru egoizmu, sebectva, skutočného človeka, ktorý sa vie darovať, ktorý sa vie obetovať. Moja láska k vám je taká. Nevzdáva sa. Ide do krajnosti.

Pekný príklad pre nás, ktorí niekedy tak ľahko nad inými mávneme rukou a povieme si: z tohto človeka už nič nebude. Bolo by dobre učiť sa za sochárov, provokatérov, ktorý svojou láskou vedia vyprovokovať dobro vo svojom blížnom.

júl 062003
 

Bratia a sestry, milí mladí priatelia,
zo životopisov rôznych svätcov vieme, že niektorí boli obdarení darom vidieť do budúcnosti alebo vedeli, čo sa práve deje na inom mieste. Poznáme to napríklad zo života sv. Jána Bosca, sv. Jána Vianneya a iných. Takýchto ľudí zvykneme volať „prorok“. Keď povieme o niekom, že prorokuje, myslíme pod tým, že hovorí, čo sa má stať v budúcnosti.

A keďže aj témou dnešnej bohoslužby slova je prorok, zamyslime sa nad týmto slovom.

Naša ľudská predstava o prorokovi spočíva teda v predpovedaní budúcnosti. Vidno to aj v rôznych inzerátoch typu „Veštím z ruky. Zn.: pravdivo.“ alebo: „Vykladám budúcnosť z kariet.“ a podobne. Človek je už taký, že by rád vedel, čo ho čaká, aká je jeho budúcnosť. Preto často hľadá aj takéto pochybné možnosti a takýchto takzvaných „prorokov“, aby sa to mohol dozvedieť.

V Starom Zákone sa spomínajú viacerí proroci – Eliáš, Daniel, Malachiáš, dnes sme čítali v 1. čítaní o prorokovi Amosovi a mnohí ďalší. Keď sa však pozornejšie zamyslíme nad ich pôsobením – stačí všimnúť si dnešné čítanie o Amosovi – zistíme, že oni vlastne ani tak nepredpovedali budúcnosť, skôr vyzývali Boží ľud – Izrael – k návratu späť k Bohu. Sem-tam povedali niečo aj do budúcnosti, ale hlavná náplň ich práce bolo hlásať to, čo im Boh povedal.

Pán Ježiš sám seba v dnešnom evanjeliu tiež označil za proroka. Jeho pôsobenie medzi ľuďmi spočívalo tiež v niektorých predpovediach, ale väčšinou chodil medzi ľuďmi, hlásal Božie kráľovstvo a vyzýval na pokánie, ako sa to modlíme aj v 3. tajomstve Ruženca svetla.

Z tohto všetkého teda vyplýva, že prorok bol niekto viac ako len „predpovedač“ budúcnosti. V prvom rade hlásal to, čo mu Boh zjavil. Snažil sa šíriť Božie kráľovstvo, ohlasoval Božie slovo, sprostredkúva aktuálnu Božiu vôľu tým, ku ktorým bol poslaný.

Keď Pán Ježiš odchádzal, vystupoval do neba, myslel aj na nás, preto poslal apoštolov do celého sveta, aby robili to, čo robil on, aby prorokovali, čiže hlásali jeho slovo. Odovzdal im moc, aby túto úlohu dávali aj ďalej. A tak sa to dostáva aj k nám. Od Pána Ježiša túto moc majú apoštoli, oni ju dali ďalej, takto prišla až na dnešných biskupov a kňazov. Dnes máme teda tiež prorokov v pravom zmysle slova – sú to naši kňazi a biskupi, ktorí nám sprostredkúvajú Božie slovo pre náš život.

Dnes sa teda chceme viacej modliť za všetkých týchto našich dnešných prorokov. A nielen modliť, ale aj počúvať ich a snažiť sa prijímať to, čo hovoria. Ono, úloha proroka nie je vždy príjemná. Božie slovo sa často odlišuje od našich predstáv a my sa musíme zriekať svojich príjemností. Ale je tu určitá analógia – keď chceme byť zdraví telesne, stane sa, že musíme podstúpiť bolesť kvôli tomu – na návštevu zubára nechodím ani ja rád, ale keď chcem mať zdravé zuby, idem tam. Radšej to podstúpim a som zdravý, ako byť chorý. Tak je to aj v duchovnej oblasti. Nebojme sa toho, čo nám hovoria tí dnešní proroci, prijímajme to, hoci to je aj nepríjemné, ale kvôli nášmu duchovnému zdraviu to bude určite prospešné.

Spisovateľ Archibald Jozef Cronin, možno vám je niektorým aj známy, bol tiež aj lekárom. A spomína si na jednu udalosť, ktorá sa stala v začiatkoch jeho lekárskej praxe. V mestečku, v ktorom pracoval, sa rozšíril šarlach. Nikto nevedel určiť pôvod nákazy a príčinu, prečo sa to šíri. Tento lekár – Cronin si všimol jednu vec, ktorá zdanlivo nesúvisela s vecou. Všetci, ktorí ochoreli, chodili po mlieko k jednému farmárovi, ktorý sa volal Shawhead. Ale hovorí sa, že topiaci sa aj slamky chytá, takže Cronin išiel pozrieť k nemu, či to naozaj nejako súvisí alebo nie. Doma našiel len farmárovu ženu. Keď jej povedal, po čo prišiel, hoci sa snažil hovoriť jemne, žena sa na neho rozkričala, čo si to dovoľuje, to nie je možné atď. Cronin teda odišiel preč. Ale nedalo mu to a o pár dní sa vybral znovu na tú farmu. Stal si obďaleč stajní a pozoroval, ako sluha práve zatvára dobytok a ide dojiť. A ako tak dojil, Cronin si všimol, že má obviazané hrdlo. Pýta sa ho: „Trápi vás nejaká choroba?“ Sluha na to, že nie, len ho trochu bolí hrdlo. Lekár sa však pozrel dolu, na jeho ruky a – stŕpol. Koreň nákazy práve objavil. Sluhovi sa šúpala koža z rúk. Mal šarlach. Od neho sa táto zákerná choroba rozšírila na všetkých tých, ktorí tam kupovali mlieko. Vtom k lekárovi a sluhovi prišiel sám farmár. Poučený svojou manželkou sa rozkričal na lekára: „Načo ste sem prišli? Ako si môžete myslieť, že u mňa je zdroj nákazy? Moje mlieko je najlepšie na okolí!“ Lekár Cronin sa mu snažil vysvetliť, že chyba nie je v mlieku, ale v tom, že sluha, ktorý dojí, má šarlach. Stačilo by nejaké dva týždne nepredávať mlieko a všetko by sa napravilo. Ale farmár si nechcel dať povedať. Akože na dôkaz nabral do naberačky čerstvo podojené mlieko a napil sa. A dal aj svojej žene. Lekár videl, že nepochodí, tak sa zobral preč. O niekoľko dní mu jeden kolega hovorí: „Počul si, čo sa stalo? Žena farmára Shawheada zomrela na šarlach. Farmár ochorel tiež, ale podarilo sa ho zachrániť.“ O nejaký čas stretol lekár farmára. Šiel z cintorína a so smútkom sa mu ospravedlňoval: „Pán doktor, keby som vás bol vtedy poslúchol, moja žena by ešte žila.“

Tento lekár, môžeme povedať, bol prorokom v lekárskej oblasti. Označil prameň nákazy a dal aj riešenie. Problém bol v tom, že zo strany farmára bola neochota prijať opatrenie, síce nepopulárne, ale účinné.

Ďakujme teda Bohu za súčasných prorokov, ktorých nám posiela Boh v osobe pápeža, biskupa a kňazov. Prejavme svoju vďačnosť tým, že budeme naozaj pozorne počúvať a prijímať ich slová. Aby sa nám náhodou nestalo, že Ježiš od nás odíde, tak ako musel odísť od svojich krajanov. Amen.