jún 292018
 

Pred niekoľkými rokmi som potreboval ísť zariadiť čosi na katastrálny úrad. Vo veciach som sa nevyznal, a tak som mal napísané, čo to vlastne mám žiadať. Ujala sa ma veľmi milá a ochotná pani. Začala mi veľmi rezko vysvetľovať, o čo v danej situácii ide. Po chvíli som ju prerušil a poprosil som ju: „Prepáčte, ja vám vôbec nerozumiem. Prosím, teraz ešte raz, pomalšie a hlavne – po slovensky.“ Odpovedala mi: „Ale to je po slovensky. Slovenskejšie sa už nedá.“ Používala množstvo slov, z ktorých mnohé aj zneli po slovensky, ale s ničím sa  mi nespájali: Pozemnohnižká vložka, zavkladovať, katasrálne územie, parcelné číslo, „elvéčko“, intravilán, roeb… Je to normálne, každá odbornosť, aj každá sociálna skupina má svoj vlastný jazyk, svoj „slang“, ktorému ľudia zvonka nerozumejú, alebo rozumejú len čiastočne.

Aj keď si to možno neuvedomujeme, alebo nechceme priznať, na podobný problém narážame aj pri čítaní a počúvaní Božieho Slova. Vnímame slová, ale rozumieme len čiastočne, niekedy vôbec.  A je to škoda, pretože Božie Slovo má byť pre nás duchovným pokrmom, no a viete, ako je to s potravou: my sme živí nie z toho, čo zjeme, ale z toho, čo sa nám podarí aj stráviť. Len strávené veci sa v nás stanú energiou a stavebným materiálom.

To, že slabo rozumieme, je spôsobené aj časovou a kultúrnou vzdialenosťou. Kedysi ľudia inak rozmýšľali, rozprávali, mali iný svet, ktorému my dnes ťaž1ko rozumieme. A tiež nie sme dosť otvorení pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý je pre chápanie Slova nevyhnutný. A aj sami sme málo motivovaní, máme málo záujmu, a možno sme s tým Slovom ešte veľa nezažili.

Na toto som myslel, keď som čítal text známeho evanjelia, ktoré sa bude čítať na budúcu nedeľu a keď som si spomenul, že kedysi to bol pre mňa len príbeh, a dnes po všetkom, čo som sa naučil, tam nachádzam pre seba oveľa viac. No a uznávam, že je toho ešte oveľa viac, čo je v tom Slove obsiahnuté a dúfam, že sa mi bude stále viac otvárať.

Mk 5, 21-43

Počuli sme akoby dva príbehy o dvoch zázrakoch, ktoré Ježiš urobil. V skutočnosti je to jedno rozprávanie, akýsi príbeh v príbehu, akoby intarzia, ktorá podľa odborníkov na exegézu, teda na vykladanie významu Svätého Písma nie je ojedinelé, má svoje špecifické pravidlá a aj svoj význam. Obyčajne tieto dva príbehy spolu súvisia a len spolu chápeme ich význam.

Skúsme sa teraz pozrieť, čo spoločné v nich nájdeme. Je to téma smrti a viery.

V oboch príbehoch sa vyskytuje aj číslo dvanásť. Žena trpela na svoju chorobu 12 rokov, mŕtve dievča malo 12 rokov. Číslovka dvanásť má v sebe obrovskú symboliku. Znamená plnosť časovú – rok má dvanásť mesiacov a po nich sa zas všetko začne znovu, ale aj úplnosť osobnú – dejiny vyvolenia v Starom Zákone boli vybudované na dvanástich kmeňoch Izraela, v Novom Zákone to je dvanásť apoštolov. Teda znamená to, že tieto príbehy sú aktuálne a týkajú sa všetkých ľudí všetkých čias.

Žena, chorá na krvotok… Krv v Starom Zákone symbolizovala život. A tak aj tento príbeh, rovnako ako druhý príbeh Jairovej dcéry, je o smrti,  o umieraní – a síce o postupnom. Každý, kto sa narodil, speje k smrti. A kto nežije život naplnený, tomu čas uniká nezadržateľne pomedzi prsty a postupne umiera. A aj sme si toho vedomí a frustruje nás to. A ako žena všetok svoj majetok minula na lekárov a nepomohlo, len sa jej priťažilo, aj my investujeme svoj čas a energiu do naplnenia nášho života, do hľadania zmyslu… A robíme to nakopovaním a nakupovaním zážitkov, bohatstva, kariéry, sebarealizácie, ale aj ušľachtilejšími vecami, ako je budovanie vzťahov… Ale v tichu nášho srdca cítime, ak máme odvahu byť k sebe úprimní (a cítime to, aj keď nie sme úprimní, a potom to potrebujeme prehlušiť novými zážitkami), že to nie je celkom ono. Život nám uniká pomedzi prsty. Krvácajúca žena postupne umierala. A bola nečistá: v Starom Zákone to bolo tak, bola vylúčená z kultu, spoločensky izolovaná, ani najbližší nemali dovolené sa jej dotýkať. Obraz človeka, ktorý naozaj nežije a vedie ho to k izolácii – od Boha, ale aj od ozajstnej lásky, prežívanej s blížnymi.

Šťastný je ten, kto dozreje k záveru, ako žena v evanjeliu, že jediným, kto dokáže toto postupné umieranie – nežitie vyriešiť, je Ježiš, jeho dotyk. Inšie nepomôže a všetky pokusy sú plytvanie. A to je výzva nielen pre neveriacich, ale aj pre nás, ktorí sme si Ježiša vpustili len do časti nášho srdca, ktorí sa snažíme nachádzať šťastie tam, kde sme si ho vymysleli my a neveríme, že on pre nás vymyslel čosi lepšie.

Dva spôsoby záchrany od smrti nachádzame v tomto evanjeliu. Dotknúť sa Ježiša, alebo byť ním dotknutý. V oboch prípadoch sa to deje cez vieru. Žena, ktorá prišla k viere, že len cez dotyk bude zachránená, pristupuje k nemu zozadu, s pokorou. (Keď my pred dotykom Pána, pred sv. prijímaním hovoríme: „Panie, nie som hoden…“ aj tomu naozaj veríme?). Toľkí sa vtedy dotkli Ježiša, a len jedna správnym spôsobom…

Ježiš vzkriesil dotykom tú, ktorá sa už dotýkať nemohla. Pre vieru a lásku jej otca. Neboj sa, len ver! Opakom strachu nie je tu odvaha, ale viera… A tá umožňuje aj nemožné.

Zatúžme dotýkať sa správnym spôsobom Ježiša, ktorý nám jediný môže dať život. A nechajme ho, ahy sa on uzdravujúco dotýkal nás…

jún 282015
 

Čas dovoleniek a pútí sa rozbieha plným prúdom a možno že ste už niektorí aj niečo zo svojich plánov stihli realizovať. Súčasťou púte, z ktorej som sa nedávno vrátil bolo aj pútnické miesto Marija Bistrica. Najväčšie mariánske pútnické miesto v Chorvátsku. Ročne sa tam zastaví 800 000 ľudí. Napriek tomu som sa v štatistikách o živote cirkvi v Chorvátsku dočítal, že za posledných 25 rokov klesol počet katolíkov hlásiacich sa k viere o 25%. Čo je teda zhruba pokles o 1% ročne…

Príčin, prečo sa ľudia prestávajú hlásiť k viere v Boha je určite mnoho. Ja sa dnes chcem zastaviť pri jednej z nich a to pri nedostatku odvahy.

V evanjeliu dnešnej nedele z Markovho evanjelia zaznieva z Ježišových úst veta: „Neboj sa, len ver.“

Pozrime sa v kontexte komu a za akých okolností je adresovaná. Za Ježišom prišiel predstavený synagógy Jairus, ktorému ochorela dcérka a chcel aby Ježiš prišiel, položil na ňu ruky, žeby ozdravela a žila. Po zdržaní sa na ceste „zavinené“ drzo veriacou ženou, ktorá bola po dotyku Ježišových šiat uzdravená, prichádzajú poslovia zlých správa. Oznamujú otcovi, že jeho chorá dcérka umrela. Načo teda unúvať učiteľa. A vtedy Ježiš hovorí onú silnú vetu, povzbudenie, ktoré stojí zoči voči skúsenosti smrti a beznádeje: „Neboj sa, len ver.“

Táto jeho povzbudzujúca veta zaznieva dnes nám všetkým. Ako obstojí zoči voči tomu, čo nás dnes oberá o odvahu veriť??? Je to ponajprv skutočnosť toho, že Boh, ktorého veríme je, bol a zostane tajomstvom. Je vzrušujúce neustále sa mu snažiť porozumieť viac a viac, ale môže byť frustrujúce uvedomiť si, že porozumieť úplne a vo všetkom sa nemôže podariť nikdy. Krásne to pripomenul vo svojom príhovore pri nedávnej vysviacke nového českobudějovického biskupa kardinál Dominik Duka, keď poukázal na to, že Pravdu nikto z nás nevlastní, ani ju nemá na svojom konte.

Druhým požieračom našej odvahy veriť sú ľudia, ktorí sa k viere hlásia. Aj oni sú tajomstvo, ktorému je niekedy ťažko porozumieť. Jedni sa k viere hlásia a vidieť, že meno kresťan je naozaj „nomen omen“ teda meno, ktoré je znamením. Znamením, že v ich živote prebieha dialóg s Bohom, ktorý je živý, ktorý je Život. Iní sa k viere hlásia, ale možno sa im prihovárajú slová z knihy Zjavenia sv. apoštola Jána: „Máš meno, akoby si žil, ale si mŕtvy…“ Zjv 3,1. A ďalej sú ľudia, ktorí sa k viere nehlásia a predsa v ich živote stretáme akúsi skrytú, nepomenovanú Božiu prítomnosť. A konečne sú ľudia, ktorí sa k viere nehlásia, a ešte svojím životom jasne deklarujú svoje stanovisko proti Bohu. Ako sa v tomto všetkom nestratiť?

Nakoniec každý z nás, ktorý sa usilujeme vieru žiť sme tajomstvom, ktoré nás mnohokrát prekvapuje či až unavuje v odvahe veriť. Pričasto si uvedomujeme známy pavlovský rozpor: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. Rim 7, 15

Napriek tomuto trojrozmernému tajomstvu tvrdím, že veta: „Neboj sa, len ver“ nám môže pomôcť obstáť. Pripomeňme si, že Cirkev rastie príťažlivosťou. A príťažlivosť je obsiahnutá v dare viery pre každého človeka. Je súčasťou jeho originality. Len ju potrebujem objavovať a znovu si ju uvedomiť. V dnešnom stretnutí s Ježišom pozývam všetkých prosiť o otvorené oči, aby sme našli odpoveď na otázku: V čom je moja viera príťažlivá? V tomto období života, v súčasnom prežívaní viery. Verím, že nám dobrý Boh pomôže práve tomuto porozumieť.

Na povzbudenie príťažlivosť viery mladého muža z Poľska, ktorého som nedávno stretol v komunite Cenacolo. Pred 2 rokmi prišiel ako stroskotanec života, závislý na drogách. Dnes je z neho človek, ktorý sa usiluje pomáhať chalanovi, ktorý prišiel do komunity nedávno a pripomína mu seba spred 2 rokov. Zo zápalom hovorí o terapii: komunity, fyzickej práce a modlitby a ohníčky v jeho očiach dosvedčujú autenticitu jeho slov. Parafrázujem: Vstávame ráno na modlitbu o 6.00 v kaplnke. Ale niekedy je dobré vstať o 30 minút skôr a prísť na adoráciu sám. Ten čas s Ježišom je lepší ako spánok! A opakujem: toto hovorí 22 ročný mladý muž, ktorý ešte prednedávnom kráčal po širokej ceste, ktorá vedie do záhuby. Pre mňa je príťažlivosť viery v jeho slovách, dodáva mi to odvahu zápasiť s presvedčením, že ranný spánok je dôležitejší a lepší než si na jeho úkor predlžovať čas modlitby.

V čom je tvoja viera príťažlivá?

Keď budeme aj dnes stáť v spoločenstve veriacich v našich chrámoch, žasnime nad pestrosťou príťažlivosti ich viery. Príbeh viery aspoň niektorých určite poznáme a žiaľ príbehy mnohých nepoznáme. Citlivo a s úctou im môžeme neustále ponúkať ten svoj príbeh, jeho príťažlivosť hoci v pozadí so všetkým tým „iba ľudským“. Vo viere, že aj oni nám trochu viac poodhalia tajomstvo svojej viery ako odpoveď na našu ponuku. A tak budeme môcť v novom význame prežívať modlitbu, ktorej základ niekedy zaznieva v liturgii: „Prosím ťa, Bože, náš Otec, daj nám tak prežívať vieru v Teba, žeby sa raz na nás nevzťahovali slová: Pamätaj na našich zosnulých, ktorých vieru IBA TY SI POZNAL…