jún 232018
 

Čítal som kedysi bájku o koňovi a muche. V bájke sa hovorí o tom, ako kôň ťahal do kopca ťažký voz a gazda si iba driemal a nepoháňal. Bol rád, že idú pomaličky. Muche to však nedalo pokoja a rozhodla sa koňovi pomôcť a tak ho zo všetkých síl štípala, bzučala mu okolo uší a tak ďalej. Až sa zahnal a chvostom sa mu podarilo ju prizabiť. Zomierala so strašnou krivdou na duši, že ona je tá, ktorá zabezpečuje aký taký pohyb voza. Teraz bez nej to úplne všetko zastane. Jednoducho to nepôjde ďalej. A nikto jej to nechce uznať. Aspoň in memoriam jej mohli niečo udeliť, ale nič. Dá sa to aplikovať na tento svet okolo nás, asi aj na nás samých. To je najistejšie. Začať od seba.

Prečo ale takýto úvod? Na evanjeliu, ktoré čítame na 11. nedeľu v období cez rok ma oslovuje veľa vecí, ale najviac zo všetkého veta, ktorá hovorí o Božom kráľovstve. Je to s ním tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.

V tomto uponáhľanom, preorganizovanom a ulietanom čase, v tomto čase stále nových pastoračných plánov, seminárov, hodnotení, v tomto čase nových kníh a nových rád a postrehov, mi z tejto vety zaznieva pohoda, pokoj, oddych, usporiadaná práca a hlavne uvedomenie si toho, že to najdôležitejšie nezávisí od nás. Niekedy mi to príde, akoby sme si mysleli, že to ide iba preto, lebo sme tu my, lebo my bzučíme a štípeme všetkých okolo seba. Preto sa ešte vôbec niečo hýbe.

Nádhera tohto evanjelia hovorí, že si treba aj ľahnúť, aj oddýchnuť. V noci sa vyspať, ráno vstať. Zasiať  dobré semeno, teda Božie slovo, neriešiť zem, lebo to nie je môj problém. To je problém toho, kto prijíma. Som zodpovedný za to, čo dávam, nie za to, čo s tým kto urobí.

Príbeh Petra u Kornélia končí tým, ako Peter videl veľké Božie veci, ktoré sa diali na pohanoch. Keď sa obhajoval v Jeruzaleme, nakoniec položil otázku: Kto som ja, aby som prekážal Duchu Svätému? Filip, ktorý pokrstil eunucha etiópskej kráľovnej neriešil kde pôjde na prvé sv. prijímanie, na birmovku tam v tej Etiópii… Zasial dobré semeno a šiel si ľahnúť, alebo šiel ďalej. Semeno klíčilo a vzrastalo a nikto z nás ani nevie ako. Tak aj sv. František Assiský. Keď počul hlas: František oprav môj dom. Tak nemyslel na Cirkev, nemyslel na lateránsku baziliku v Ríme. Myslel na rozpadnutý kostolík v lesoch pri Assisi. A to je na tom krásne. On nebol muchou, ktorá si myslela, že to na mne stojí a práve preto to na ňom stálo. Práve preto bol Bohom pozvaný aj k tomu, aby pomohol opravovať lateránsku baziliku. Nie iba opravovať, ale držať ju, aby vôbec nespadla.

Čo by to mohlo povedať nám dnešným ľuďom?

Na jednej strane je veľmi dobre, keď vieme byť aktívni, keď hľadáme nové cesty, keď sa pýtame, kde a ako môžeme pomôcť. Na druhej strane nejdeme už niekomu na nervy týmto svojím postojom? Ako to riešiť?  Asi práve tou radou, ktorú dáva Kristus. Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty iným, alebo čo chceš, aby robili tebe rob aj ty iným. Ako to zistím? Tak, že sa spýtam, že pozorujem toho druhého a viem, čo by asi potreboval. Nekupuj nikomu pizzu preto, že chutí tebe. Spýtaj sa akú by chcel… Vedieť počúvať, čo kto potrebuje.

Pokora srdca nám povie, že nie sme tí, od ktorých to všetko záleží. Pokora srdca povedala Františkovi, aby šiel opravovať starý kostolík a nechcel riešiť celosvetové a celo cirkevné problémy. Počúvať v pokore srdca.

Vytvárať atmosféru v ktorej by sa dalo rásť. Nikto neurýchli rast tým, že na niekoho namieri revolver a povie „rasť“, lebo strelím. Dokonca ani nevieme veľmi vymyslieť imperatív na to, aby sme niekomu rozkázali, aby rástol. Východniari vraj majú roštni.  No aj tak je to málo účinné. Kedy ale niečo rastie? Keď je dostatok vlahy, dostatok slnka, tepla, hnojiva v zemi. Keď všetko ide ako má. Keď sa niektorých rodičov spýtate, ako vychovali svoje deti, tak vám povedia, že ani nevedia. Nezačnú vám dávať pedagogické rady. Možno niektoré zásady, ale hlavne vedeli vo svojich rodinách vytvoriť prostredie, atmosféru, aby semienka, ktoré sú v ich deťoch, a ktoré do nich aj oni zasievali, aby mohli rásť. Láska, pokoj, bezpečnosť, istota.  To všetko pomáha, aby sme v noci mohli spokojne spať. Ráno, aby sme vstali, zasiali dobré semeno a potom sa venovali inej práci a semienko bude rásť a prinesie najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase.

Začali sme koňom a muchou. Prajeme všetkým koníkom, ťahačom, aby to vydržali s muškami a prosíme všetky mušky, aby si prekontrolovali, či ich až tak treba a či by aj nejakým iným spôsobom nevedeli pomôcť, aby sa nám lepšie žilo na tomto svete…

 

 

jún 132015
 

V prírode vidím silu prirodzeného života, ktorou sa rastlina pretláča do plnosti svojho vzrastu cez prekážky, ktoré jej stoja v ceste. Vidím silu prirodzeného rastu. Z malých semien vyrastú rastliny veľkosťou a váhou tisícnásobne presahujúce ich počiatok. Napríklad stromy rastú do výšky niekoľko desiatok metrov. Vŕba pri bytovke na sídlisku, kde som vyrastal, za 40 rokov presiahla desať metrov, výšku bytovky však neprerástla. To sa podarilo topoľom a smrekom, ktoré majú niekoľko desiatok metrov. A tieto stromy iste ešte prevýšia sekvoje, medzi ktorými sú aj pokoritelia sto metrovej hranice. Vek najstarších presahuje náš letopočet.

Sila ľudského úsilia smeruje ešte ďalej, k presiahnutiu hraníc aké ukazuje príroda. Zo semiačka vyrastie ten istý druh stromu, ktorý bol v ňom už ukrytý a strom vydá iba semená svojho druhu. Človek chce však dosiahnuť na niečo viac, než je on sám.

Sila, ktorá pretvára svet tak, že je svetom novým, pochádza od Boha. Je to sila, ktorá z tohto sveta robí Božie kráľovstvo. Je to sila kraľovania Kristovej lásky. Boh zasieva semeno, ktoré dokáže prekonať vývoj, aký pozorujeme v prirodzenom poriadku okolo nás. Aj o tom boli prirovnania z Božieho slova tejto nedele. Boh môže svojou mocou aj malý strom urobiť veľkým. Ježiš ukazuje na horčičnom zrnku, že pri tom, aké je malé, predsa z neho vyrastie niekoľko metrov vysoká rastlina, ktorá je na úžitok iným živočíchom. Ak Boh takou silou rastu obdaril malé zrnko, akú silu rastu má pripravenú pre nás? Ak pripravil veľký úžitok z rastlín, ktoré sa celou silou uberajú iba po ceste rozvoja svojej prirodzenosti, o čo viac prinesie úžitok človek, ktorý v sebe nechá klíčiť semeno Božieho kráľovstva?

Sú okolo nás ľudia, ktorí chcú dosiahnuť lepšieho človeka tým, že rôznym spôsobom popierajú prirodzené zákony, ktoré vložil Boh do neživých aj živých stvorení, aj do človeka. Snažia sa vytvoriť nový svet tak, že chcú prekonať prirodzené hranice, ktoré Stvoriteľ svojmu dielu dal a vytvoriť človeka zmýšľajúceho podľa seba. Takého, ktorý sa nezaujíma o rast Božieho kráľovstva, lebo si vytvára svoje vlastné. Svet takýchto ľudí bude prinášať svoje ovocie rozkladu.

Človek, ktorý dovolí Božiemu slovu, aby sa v ňom zakorenilo prináša iné ovocie. Niekedy sa možno aj udivuje nad tým, že nič zvláštne nerobí. Ak však necháva pôsobiť v sebe zasiate Božie kráľovstvo, či spí alebo vstáva, v noci aj vo dne ho Boh necháva rásť. Ďakujem vám, že sme spolu práve preto, aby sme dovolili rásť Božiemu kráľovstvu jeho vlastnou silou v nás. To je väčšia sila, než akú má príroda okolo nás. Je to sila, ktorá nás robí ľuďmi v ľudskej plnosti…