Náš život je plný povolaní, ktoré k nám prichádzajú od ľudí. Niektoré zadania pre život si dávame aj sami. A potom je tu povolanie, ktoré samozrejme že nie vždy jednorázovo prichádza od Boha.
O základnom povolaní človeka: žiť ako Boží obraz a ruka v ruke s Ním v láske dokončovať stvorenie sveta čítame už v knihe Genezis. A potom aj o povolaní, ktoré prišlo od diabla. Boli to „fake news“ Povolanie: Byť ako Boh, byť bohom namiesto Boha a vládnuť svetu bez Neho. My vieme, že ľudia na to naleteli a aké to malo dôsledky si vypočujme v prvom čítaní:
Keď Adam jedol zo stromu, zavolal ho Pán, Boh, a povedal mu: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa.“ Opýtal sa ho: „Kto ťa upozornil, že si nahý, ak si nejedol zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“ Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal za spoločníčku, dala mi zo stromu a jedol som.“ Pán, Boh, povedal žene: „Čo si to urobila?“ Žena odpovedala: „Had ma naviedol a jedla som.“ Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Pretože si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkými krotkými a divými zvieratami. Po bruchu sa budeš plaziť a prach hltať po všetky dni svojho života. Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ Gen 3,9-15
Dôsledky boli katastrofálne: prekliatie, nepriateľstvo, hanba, závisť, násilie a nespočítateľne mnoho druhov zla. Boh dal Adamovi aj Eve šancu spomenúť si na povolanie, ktoré do nich vložil on sám. Prejavom Božieho povolania je aj pokora priznať si vinu. Ale prví ľudia už vďaka ovociu zo stromu, z ktorého nemali jesť, žili iné povolanie: namiesto priznania si chyby – si zvolili obvinenie druhého. A nakoniec aj obvinenie Boha.
Božie povolanie v nás má mnoho silných protivníkov. Dnes proti nemu stoja 2 veľkí konkurenti, 2 ľudské povolania. Dočítame sa o nich v evanjeliu tejto nedele:
Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“ Zákonníci, čo prišli z Jeruzalema, hovorili: „Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“ Mk 3,20-22
- povolanie „od príbuzných“. Jeho inšpiráciou je zdravý rozum a dobrý úmysel: Len blázon by v Ježišovej pozícii, kedy sa človek stáva slávnym a známym, celebritou, VIP osobou, nevyužil túto situáciu vo svoj prospech. Vedieť sa správne zorientovať, nech aj mne z toho niečo kvapne, a poprípade aj mojej rodinke. Mojej manželke, mojim deťom, mojim súrodencom, mojím rodičom, a mám ešte bratrancov a sesternice, a sú tu ešte samozrejme aj členovia duchovnej rodiny: moji krstní rodičia alebo krstné deti… Čo nám to pripomína? Mne Filipíny. Jedinú ázijskú krajinu, kde majú kresťania väčšinu. Keď som v nej chvíľu žil, tak som si uvedomil práve túto rovinu rodinkárstva, prerastenú spoločnosťou ako mor. To nevadí, že tomu čo robíš nerozumieš, alebo že ťa to nebaví, hlavne že si rodina a tak ti to miesto posuniem, alebo vybavím… Že by to tak bolo aj u nás na Slovensku?
Mohli by sme to 1. povolanie od príbuzných zhrnúť ako vzťah tých, ktorí Ježiša milujú, ale ho nepoznajú. A tak ho milujú po svojom. Poznajú ho podľa tela, ale nepoznajú ho podľa Ducha. A to ich vedie k tomu, že ho ani nechcú poznať takého aký je. Lebo tušia, že by im to mohlo aj nevyhovovať. Takto im Ježiš vyhovuje, ako niekto, kto ich „protekčne“ uprednostní, prevedie na nich nejaký ten majetoček, dá im nejakú moc, niečo prehliadne, a hlavne veľa od nich nechce!
Poznať Ježiša podľa tela sa nám zdá už dnes nemožné. Veď Ježiš dávno vystúpil do neba. Ale pozor, je tu jedna indícia, ktorá by nás mohla varovať, že sa to aj dnes dá: môže to byť vtedy, keď človek prichádza niekde, kde je Ježiš a chce si ho obrazne povedané odviesť pre seba. Nepáči sa mu vstúpiť do kruhu ľudí, ktorí Ježiša obklopujú. Chce mať Ježiša pre seba alebo pre okruh ľudí, ktorý on reprezentuje. To si myslím, že hovorí o človeku alebo spoločenstve, ktoré pozná Ježiša len podľa tela (my sme kresťania, my sme katolíci, my sme…..) Ježiš je láska a dar pre všetkých. To, čo by mohlo byť našou odpoveďou je: Ďakujem. Opakom darovania sa je zmocniť sa. Preto my často namiesto „ďakujem“ hovoríme: „To je moje.“ Pašie na veľkú noc hovorili o ľuďoch, ktorí sa chceli Ježiša zmocniť. Každý, kto sa chce Ježiša zmocniť, ho znovu zabíja. A myslím, že to má byť naopak: Všetci sa učíme tomu tajomstvu, o ktorom píše sv. Pavol: Dovoliť Kristovi, aby sa zmocnil mňa, môjho života. Boh nás volá za sebou. Jeho základné povolanie v Ježišovi je: Aby sme boli s ním. My to vieme obrátiť aj naopak: Žijeme povolanie: aby Boh bol s nami – a to môže viesť a už neraz viedlo k tomu, že namiesto toho, aby sme my slúžili Bohu, chceli sme si nechať poslúžiť Ním – podľa našich predstáv.
O zmocnení ma napadá anekdota z otcov púšte: 2 mnísi v cele žijú dlhé roky a jeden druhému hovorí: „Tam vonku sa vraj ľudia často medzi sebou hádajú.“ A druhý sa ho pýta: „To čo znamená hádať sa? Ako sa to robí?“ Prvý mu povedal: „Tak pozri, tu je jedna tehla. Ja poviem na začiatku: To je moja tehla. Potom povieš ty: To je moja tehla. A zasa ja: Nie, to je moja tehla a tak sa začneme hádať. Chceš to skúsiť?“ „Dobre“ hovorí ten druhý. Tak prvý začal: „Táto tehla je moja.“ Druhý sa na chvíľu zamyslel, a povedal: „Dobre, je tvoja, nechaj si ju.“ A bolo po hádke..
- povolanie od „učiteľov Zákona“ je opačné. Títo Ježiša poznajú, ale nemajú ho radi. Robí veci, ktoré sa im nepáčia: uzdravuje v sobotu, učí ináč o pôste. Žiada od nich neslýchané: Aby konali pokánie, obrátili sa a verili evanjeliu. A oni sa predsa nepotrebovali obrátiť. Mali svoj zákon, ktorý im garantoval dobré pozície, podiel na moci. Pravé pre nich je to, čo podporuje ich osobné istoty, nepravé to, čo ich pozície spochybňuje. Služba pravde? Kto by to tu riešil. Pravda musí slúžiť nám, mocným v akejkoľvek oblasti života – či politickej, ekonomickej alebo aj náboženskej. A tak Ježiša obviňujú, že je posadnutý. Prekrúcajú jeho moc. Nemôžu poprieť, že vyháňa zlých duchov, ale spochybňujú pôvod tejto moci, lebo sa nezmestí do ich zákona. Hovoria, že sa spojil s diablom. Ježiš to prekrúcanie nazýva rúhaním. Rúhanie je vždy, keď prisudzujeme Bohu to, čo mu nepatrí a naopak popierame to, čo je mu vlastné. Rúhanie Duchu Svätému, tomu ktorý nás prišiel vovádzať do plnej pravdy, naozaj môže viesť k odmietnutiu odpustenia a k pokušeniu samospasiteľnosti. Čo je problém ktorý tu bude navždy.
Ježiš nás pozýva do kruhu tých, ktorí stoja okolo neho preto, aby plnili Božiu vôľu. Snažili sa počúvať Boha a porozumieť tomu, k čomu nás volá. Tu mi prichádza vhod zastaviť sa pri našom tohtoročnom farskom slove života. Našli sme ho počúvajúc Boha počas posledných hodov, pri oslave patróna našej farnosti sv. Mikuláša. Je to 1 Sol 5,24: „Verný je ten, ktorý vás volá, a on to aj urobí!“ To mám stále pred očami, keď premýšľam o tom, kde som a čo robím ako kňaz v danej farnosti. K čomu nás volá ten, ktorý je verný tu a teraz. Najprv možno poviem iba taký úvod: Volá nás, aby sme žili tam kde sme. Teda nebehali hore dolu, neboli všade a nikde, nerobili veľa a nič, nehovorili do všetkého až to nakoniec nedáva zmysel. Byť tam, kde sme. Žiť naplno tu a teraz.
A za to sa modlím aj teraz: Aby sme žili Božie povolanie. Aby nám Boh napĺňal život, že by to čo žijeme bolo užitočným a darom pred Boha aj pre druhých ľudí.