AI:   Neviem, či si ešte spomeniete na svoju veľkonočnú spoveď. Nie na hriechy, ale na to, čo ste od nej čakali… Nakoľko čakanie pred spovednicou patrí k typickým predsviatočným situáciám, jedna z redaktoriek nášho farského časopisu Bartolomej, do marcového čísla umiestnila anketu s otázkou: „Aké sú Vaše očakávania zo sviatosti zmierenia ?“ Odpovede boli rôzne, vyberám 13 z nich, skúste konfrontovať, či by ste odpovedali podobne:

  1. Uľahčenie, pokoj, milosrdenstvo, po spovedi mi je dobre.
  2. Odpustenie hriechov, vieru, novú silu. A aby mi kňaz povedal to, čo by mi povedal sám Pán Ježiš.
  3. Pokoj Boží a lásku. Vždy som šťastná, že som sa odhodlala.
  4. Úľavu, aby som mala čistý priestor v duši na počutie Pána. Vnímam sviatosť zmierenia ako satelit na príjem Boha, aby som ho počula.
  5. Ľútosť nad hriechmi, lásku Pána Ježiša, uzdravenie duše.
  6. Očakávam veľké milosti pre celú rodinu. Len aby som vedome nezatajila hriechy.
  7. Obnovenie vzťahu s Bohom, pokoj, vďačnosť.
  8. Úľavu, poučenie, odpustenie.
  9. Božiu milosť pomáhajúcu, odpustenie. Som vďačná Pánu Bohu za milosť sv. spovede. Dúfam, že sa budem viac chrániť i pred posudzovaním blížnych.
  10. Očakávam pokoj v rodine, lebo keď ja som pokojná, vidím veci inak.
  11. Očakávam, že Boh zo mňa odstráni sebaľútosť, egoizmus, rozviaže putá otroctva hriechu, odstráni zahľadenosť do seba, aby som videla a lepšie pochopila aj potreby mojich blížnych, aby som sa ich naučila požehnávať, nie hnevať sa na nich.
  12. Pokoj v duši, odpustenie, uzdravenie.
  13. Očakávam Božiu lásku, Boží dotyk, keď ma Boh prijíma so všetkým, takú, aká som. Učí ma prijímať druhých ľudí s láskou.

Stotožnili ste sa niektorou z odpovedí, alebo to vidíte inak, zvyknete čakať niečo inšie?

KE:   Čítajúc túto anketu, položil som si otázku: Zodpovedajú naše očakávania cieľu Sviatosti zmierenia?

  1. Etymologicky slovo zmierenie pochádza zo slova mier. Ide teda o nastolenie mieru medzi mnou a Bohom.
  2. A teraz poďme k ustanoveniu tejto sviatosti. Čo chcel povedať autor, prečo nám ju Ježiš dal? O tom sme počuli v prvej polovici dnešného evanjelia. Ježiš používa synonymum slova mier – pokoj. Dva razy zdraví apoštolov tak isto: Pokoj Vám! A v duchu tohto pozdravu ich posiela k ľuďom. Teda ako nositeľov pokoja. Ako mňa poslal Otec urobiť zmierenie medzi ním a ľudstvom novou zmluvou na kríži, tak ja posielam Vás aplikovať túto zmluvu. Pokračovať v zmierovaní Boha a človeka prostredníctvom odpustenia hriechov. To je zámer a cieľ Ducha Svätého, v ktorom som prišiel na svet a ktorého Vám teraz odovzdávam.

DI:   Jasné, nie? Nemusí byť celkom. Aj preto, že pokoj, mier, môžeme chápať rôzne. Modlíme sa napríklad za mier vo východnej Ukrajine, kde je vojna. Určite sledujete aj správy z tejto oblasti a všimli ste si, že prvým krokom k ukončeniu konfliktu je uzavretie prímeria. To je však len priblíženie k mieru, je to „pri mieri“. Keď so podarí v ňom žiť a je vôľa z obidvoch strán, podpíše sa zmluva o neútočení, mierová dohoda. A ak si národy a ich predstavitelia uvedomia, že by bolo dobré nielen žiť vedľa seba, ale aj komunikovať, žiť spolu, ideme k dohode o spolupráci a vzájomnej pomoci. Mier je teda nový začiatok, jar vzťahu národov, ktorý môže dozrieť v jeseň, teda priniesť ovocie spolupráce.

Aj konciloví otcovia v konštitúcii Gaudium et spes (bod 78) píšu podobne: Mier nie je iba bezvojnový stav ani sa neobmedzuje na ustálenie rovnováhy medzi protikladnými silami, nie je ani výsledkom despotickej vlády, ale je v pravom a vo vlastnom zmysle slova „dielom spravodlivosti“ (Iz 32, 17). Ani to však nestačí. Tento pokoj sa nedá dosiahnuť … ak si ľudia nebudú medzi sebou s dôverou a bez donútenia vymieňať bohatstvá svojho ducha a nadania. Pevná vôľa rešpektovať ostatných ľudí a ostatné národy… a nezištné bratské správanie sú pri budovaní mieru nevyhnutné. A tak je pokoj aj ovocím lásky, ktorá presahuje možnosti spravodlivosti.

PAR:   Podobne môžeme chápať aj mier s Bohom:

0. Stav ťažkého hriechu, je ako vojna so Stvoriteľom.

  1. Naša snaha o komunikáciu s ním, modlitba, počúvanie jeho slova je ako uzavretie prímeria.
  2. Ak sa naozaj spamätáme a ľutujeme, ak chceme napraviť spáchané zlo, privádza nás to do spovednice. Prijatie sviatosti zmierenia je uzatvorenie mierovej dohody.
  3. Tým by to však nemalo skončiť. To je len jar, čaká nás krásne leto spoločného života s Bohom a jeseň, v ktorej toto spolužitie prinesie plody. Naše zainteresovanie sa v Božom diele spásy už nielen pre seba, ale aj pre druhých.

Sviatosť zmierenia je teda dôležitým bodom procesu, ktorý vedie od nenávisti, alebo ľahostajnosti cez spravodlivosť k spolupráci a vzájomnej láske. Je jasné, že v celom procese je Boh o krok vpredu a vždy ponúka „vyšší level“. My prijímame ponuku a doťahujeme sa.

MY:   Aj preto sa po prijatí tejto sviatosti odporúčajú dva kroky: prijatie, presnejšie prijímanie Eucharistie a stanovenie predsavzatia.

  1. V tom prvom sme doma, väčšina kresťanov tu má jasno. Žiaľ, niekedy to posúvame do extrému v tom zmysle, že spoveď chápeme len ako nutný prostriedok, aby sme mohli ísť na sv. prijímanie. To je nezdravé. Prijímanie Kristovho Tela je predsa pokračovaním procesu spoločného života, v ktorom rastieme v láske k Bohu.
  2. Otázka predsavzatia, alebo projektovania nového života však väčšine kresťanov uniká. Akoby nechceli ísť ďalej. Stačí, že sa „obmyli z hriechov“, že svedomie na nich už „neútočí“. A rast vzťahu, rozvíjanie spoločenstva, spoločného života s Bohom, akoby ich nezaujímalo. Keď však zastaneme na polceste, vyvstáva otázka, načo sme vlastne na cestu vykročili. Načo sme zanechali zimu a vstúpili do jari, keď nechceme leto a nechceme priniesť plody lásky k Bohu a blížnym?

 ADE:   V úvode som sa Vás opýtal, či si ešte pamätáte na svoju veľkonočnú spoveď. Nešlo mi o to, aby ste si spomenuli, z čoho ste sa spovedali. Ale o to, či Vás prijatie sviatosti zmierenia motivovalo k novému, plnšiemu životu s Bohom. Lebo pri prijímaní tejto sviatosti je dôležité nielen rozmýšľanie o tom, čo bolo, teda spytovanie svedomia, ale aj rozmýšľanie o tom čo bude, teda projektovanie svojho života, stanovenie predsavzatia. Pričom ťažko povedať, o čom treba rozmýšľať viac. Ak sme teda to druhé rozmýšľanie zanedbali, skúsme sa k nemu vrátiť. Možno už počas tejto sv. omše, možno neskôr, ale nezabudnime – je rovnako dôležité ako prvé! Amen.