nov 012016
 

Na jednom blogu z roku 2014 som objavil takýto názov príspevku: Sviatok všetkých svätých, tiež Dušičky: ako sviatok vznikol? Môžeme hovoriť o nedorozumení alebo niekedy o určitom tabu, keď sa jedná o skutočnosť smrti. Buď o nej nehovoríme dostatočne, a teda skoro vôbec, alebo o nej hovoríme s dešpektom, aby sme to odľahčili, pravdu, ktorú nie je ľahké počuť ani prijať.

Na dnešné zamyslenie som si vybral čítania s 3. sv. omše, máme totiž liturgický rok C a na dnešnú spomienku môže každý kňaz sláviť 3 sväté omše s 3 rozličnými usporiadaniami čítaní. V prvom čítaní prorok Daniel hovorí o vzkriesení. Ukazuje pritom naplno smerovanie a cieľ každého človeka. Je ním život alebo potupa; a to nielen časovo ohraničená ale večná. Podobne ako pri náuke o očistci, kde sa hovorí o nejakom „čase“, ktorý tam duša bude „tráviť“ Kardinál Tomáš Špidlík pripomína, že rozlišujeme medzi chronologickým časom, teda časom ktorý sa meria hodinkami a psychologickým časom. Pre chorého človeka, ktorý nemôže spať trvá noc veľmi dlho. Zdravému človeku, ktorý spí ubehne rýchlo. Keď premýšľame o očistci, neberieme do úvahy nejaký chronologický čas. Ak niekto hovorí o nejakom čase, uvedomujeme si že je to psychologický čas, kedy sa môže aj chvíľka zdať celou večnosťou, alebo veľmi dlhý život iba krátkym momentom. Niektorí spomínajú, že očistec je veľmi podobný peklu. Jozef Ratzinger ako teológ tvrdil, že očistec je úplným opakom pekla. V pekle sa to totiž Bohu vzďaľujeme, naopak v očistci sa k Nemu blížime. Známy spisovateľ Dante symbolicky prirovnáva očistec ku vrchu, na ktorý treba vystúpiť. A ten je na začiatku veľmi strmý, ale čím vyššie vystupujeme tým je miernejší a miernejší.

Sv. Pavol v 2. čítaní hovorí o našom pozemskom príbytku, o našom tele. A ten sa raz rozpadne. Ale máme pripravený iný príbytok. Zatiaľ, kým sa to však stane sme pozvaní cítiť sa v našom pozemskom príbytku, v našom tele „doma“. Znovu nás text odkazuje na realitu Krista ako sudcu, ktorý však nie je o tom, ako si to často ľudsky či umelecky predstavujeme (a je to napr. aj na slávnom obraze posledného súdu v Sixtínskej kaplnke od Michelangela), že Kristus jedných posiela do neba a druhých hádže do pekla. Skôr sa mi prihovára zobrazenie, ktoré máme často napísané na ikonách, kde Kristov súd spočíva v tom, že Zmŕtvychvstalý zostupuje do podsvetia, aby z jeho tmy vyrval a priviedol do svetla svojho kráľovstva všetkých, ktorí uveria, že to On je naozaj ten, komu môžeme podať ruku a nechať sa vyviesť z tmy do predivného svetla, ako to slávime napr. aj na veľkú noc. Myslím, že tohto Krista prichádzame hľadať aj keď vo viere a nie v nazeraní na naše cintoríny. Odbleskom Jeho svetla chcú byť plamienky všetkých sviec, ktoré na cintorínoch zapálime, či záblesky všetkých spomienok na našich drahých zosnulých, ktoré zažiaria na chvíľku alebo aj na dlhší moment v našej duši.

Nakoniec v texte evanjelia zo sv. Matúša, v podobenstve o 10 pannách, z ktorých 5 skončí múdrych a 5 hlúpych mi prichádza na um táto pravda: všetci ktorí žijeme máme rovnaké východisko: pozvanie na svadbu, lampy, neistotu času, kedy príde Ženích a výzvu prísť na to, čo je tým olejom, ktorý bude „horľavinou“ lepšou než tá 1. triedy, ktorú tu na zemi poznáme.

V podobenstve sa ukrýva aj prekvapenie zo zistenia, že veci, ktoré sme možno pokladali za horľavé v pozemskom svete do ktorého patríme, v Božom kráľovstve zhasínajú. A tak ten moment – radosti či sklamania – si niekedy uvedomujem, keď pozerám do tváre tých, ktorých telá idem pochovávať a môžem s veľkou úctou a bázňou posledný krát im pozrieť do tváre. Jedni majú výraz tmy beznádeje, lebo smrť napísala do ich výrazu tváre svoje posledné slovo. Smrť, ktorá zhasla svetlo všetkého: pozemského života, rodiny, majetkov, snov a plánov. Druhí majú vo výraze tváre záblesk svetla, v ktorom čítam: Poznal a uveril som v niekoho, kto premohol smrť; a vierou som sa snažil podať mu ruku životom, ktorý som žil.

V sobotu som bol na pohrebe človeka, ktorý mal tento výraz v tvári. Kedysi sa ako Zachej stretol s Ježišom na akomsi planom figovníku príbehu svojho života a to mu zmenilo život. Hoci svoj život zasvätil rodine, popri tom dokázal slúžiť vo farnosti ako kostolník. Keď sa do jeho života prihlásila nevyliečiteľná choroba veľmi veľa ľudí sa za neho modlilo. Modlili sa za jeho uzdravenie. Napriek tomu ho Pán života povolal. Ale aká bola jeho smrť! Zomrel uprostred modlitby, uprostred cirkvi, uprostred rodiny. Obkolesený tými, ktorí v sebe prekonali strach zo smrti. Držiac sa jednou rukou svojej manželky a druhou kňaza odišiel domov, k Otcovi. Jeho prežívanie smrti, bolestné aj očisťujúce nás všetkých niečo naučilo. Naučilo nás ešte menej sa smrti báť, a túžiť zomrieť podobne. Bože, náš Otec, ďakujem.

 

Dominik Markoš, farár na Sliači