jún 182016
 

Liturgické texty
Audio homília

Počas štúdia spirituality bol jedným z mojich profesorov spolubrat kapucín, ktorý z hlbokého vnútorného presvedčenia žiadal predstavených, aby mohol študovať psychológiu. Bolo to ešte pred niekoľkými desaťročiami, keď bola psychológia často chápaná ako veda nepriateľská viere. Bola nesprávne predstavovaná ako cesta postupného odstraňovania kresťanskej spirituality. Vtedy podobnými obavami ustarostení predstavení radšej poslali tohto brata študovať spiritualitu, ale pre jeho neodbytnosť – keď splnil požiadavku, ktorú mu dali – súhlasili aj so štúdiom psychológie. Svojím životom bol tento brat veľkým obohatením a svedkom pre moje objavovanie, čo je spiritualita. Splnil požiadavky pravidiel a interných zákonov, ktoré od spoločenstva prijal, ale nikdy neprestával veriť snu, ktorý objavil ako vnútornú požiadavku srdca.

Božie slovo v evanjeliách uplynulého liturgického týždňa latinskej Cirkvi, nás akoby vedie podobným smerom. Dôraz sa v evanjeliových statiach akoby stále posúval od splnenia niektorých, dôležitých a konkrétnych, ale viac vonkajších požiadaviek spravodlivosti k naplneniu hlbokého vnútorného nároku, na ktorý nestačia iba zákony a pravidlá. Ježiš žiada od učeníkov stále viac. Nie je to však stále viac vonkajších požiadaviek. Je to stále naliehavejšia výzva, aby sa sústredili na to, že všetko konajú pred tvárou Otca. Vyučovanie k tomuto prerodu v mentalite, aký majú nadobúdať Kristovi nasledovníci, má silný pedagogický moment v evanjeliu tejto nedele. Možno ho môžeme vyjadriť dvomi otázkami, ktoré apoštolom položil:

Za koho ma pokladajú zástupy?

A vy ma za koho pokladáte?

Petrova odpoveď, reprezentuje správne vedomie kruhu učeníkov o úlohe, ktorú Ježiš dostáva: Za Božieho Mesiáša. Necháva však otvorenú otázku, či už apoštoli chápu, že Ježiš túto úlohu nechce splniť len ako úlohu vonkajšej spravodlivosti pred Bohom, ale ako svoj osobný sen, ktorým naplní túžbu svojho milujúceho Otca. Túžbu, aby „očistenie od hriechov a od nečistoty“ prinieslo premenu, v ktorej „ste všetci Božími synmi“ a „vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“.

Aj ako kresťania žijeme poznačení mentalitou moderných zástupov, ktoré predstavu o svojom mieste vo svete čerpajú zo súčasných teórií – aj psychologických. Zaujímavá je tá o rozdelení fungovania nášho myslenia na neuvedomenú časť a potom na tú uvedomenú, tiež rozdelenú vo  dvoje.V uvedomelom rozmere podľa nej stojíme akoby medzi svojou momentálnou realitou (nazvanou tiež ego) a tým, čo by sme mali naplniť ako úlohu (superego). Možno podľa myslenia doby naše kresťanské smerovanie k svätosti vidíme v úlohe, čím viac naplniť požiadavku zákona na realizáciu osobného superega kresťana. Snažíme sa vidieť seba samých na ceste od reality, ktorú chceme prekonať, k ideálu svätosti, ktorý si aj s pomocou našich skúseností vytvárame. Máme tak predstavu vonkajších nárokov, aké musíme splniť, aby sme boli dokonalým človekom – svätcom, ale tým podľa svojej predstavy.

Tu prax našej viery ostáva na úrovni splnenia predpisov a zákonov, bez prijatia podstatných súvislostí. Neprijímame ani rozumné upozornenie, že na náš život, aj ten duchovný vplýva svet nevedomých rozmerov našej osoby. Čo je však ešte horšie, zabúdame na rozmer synovstva voči nebeskému Otcovi.

Možno sme objavili pravdu o Božom Mesiášovi, ale ešte stále nás, tak ako apoštolov čaká prerod mentality. Je pre nás, tak ako pre nich, ťažké nežiť hlavne podľa predstavy spravodlivosti a svätosti, ktorú čerpáme z presvedčení bežných okolo nás, z mienky zástupu, uprostred ktorého žijeme. Ježiš pritom vidí svätosť predovšetkým v niečom inom. Nechajme sa stále prekvapiť skúsenosťou synovskej lásky, akú nás učí získavať všade, kde je to len možné. To je cesta pravej spirituality a svätosti. Skúsenosť každodenného zlyhávania našej synovskej dôvery voči Otcovi môže tiež byť krížom, ktorý máme každý deň vziať na svoje plecia a vykročiť v šľapajách Božieho Mesiáša a pravého milujúceho Otcovho Syna.