okt 312014
 

Liturgické čítania

AI:   Akú alternatívu by ste použili na slovko „svätí“? Dobrí, výborní, čestní, spravodliví… aj šťastní? Asi áno, veď dnes oslavujeme tých ľudí, ktorí sú v nebi, teda prežívajú večné šťastie.

Konečne, lebo na zemi asi šťastní neboli. Veď všeobecné presvedčenie je, že budúcu, nebeskú slávu získame za utrpenia tohto života. Tak sme to mohli pochopiť aj z dnešného prvého čítania. Apoštol Ján v knihe Zjavenia vníma nespočítateľný zástup vykúpených, ktorí „prichádzajú z veľkého súženia“. V jednom zo svojich podobenstiev – o boháčovi a Lazarovi aj Ježiš stavia do protikladu osud človeka na zemi a osud po smrti. Je to teda tak, že ak chceme prísť do neba, musíme život na zemi prežiť v „sĺzavom údolí“?

KE:   Myslím, že to by bol veľmi oklieštený pohľad na cestu života. Veď na druhej strane hovoríme, že šťastie človeka spočíva v dosahovaní šťastia. V ceste za ním, v perspektíve rastu blaženosti. A práve takto by sme mohli chápať dnešné evanjelium, kde Ježiš hovorí o blahoslavených, teda šťastných. Nie v zmysle jednorazovom, ale o ceste životného, ľudského šťastia. O ceste, ktorá končí v nebi.

DI:   Ježišova „Reč na hore“, ktorej vrchol tvoria práve blahoslavenstvá, sa považuje za akési programové vyhlásenie nášho Učiteľa. Podľa evanjelistov bola prednesená na začiatku jeho verejného účinkovania. Nie celkom, ale keď už získal veľké množstvo poslucháčov a chcel im „odprezentovať“ svoj a teda Boží pohľad na život človeka. Na jeho základnú túžbu po šťastí.

Blahoslavenstvá na prvom mieste ukazujú, že šťastní môžu byť všetci ľudia. Je to presný opak toho, čo si často predstavujeme pod šťastím my, alebo aj Ježišovi súčasníci. Že je to niečo výnimočné, po čom síce túžime, ale nás to môže celý život obchádzať. Šťastie podľa Ježiša nespočíva ani v majetku, ani v permanentnej radosti, či smiechu, ani v presadení seba, ani v nadvláde nad inými, alebo inom úspechu, ani v telesných pôžitkoch, ba dokonca ani v pokoji od ľudí. Lebo toto nie je k dispozícii všetkým. A on prišiel učiť ceste šťastia všetkých ľudí.

Šťastie nie je niečo, čo sa na nás usmeje, čo „spadne z neba“, nie je to niečo jednorazové, ani vonkajšie. Je to stav vnútra, ktorý vychádza z postoja človeka k sebe, k svetu a k Bohu. Z pochopenia, že sme milovaní a povolaní k večnému spoločenstvu lásky s Bohom. A že nie je nič väčšie a dôležitejšie, ako toto. Že na ničom viac nezáleží. Ani na majetku, ani na úspechu, ani na pôžitku, ba dokonca ani na pokoji, či zdraví. Veď ak večné šťastie spočíva v prežívaní spoločenstva s Bohom, tak jeho dosahovanie a teda šťastie na zemi, spočíva tiež v prežívaní tohto spoločenstva. Aj keď ešte v obmedzenej miere.

A spoločenstvo s Bohom ponúka Ježiš všetkým. Urobil to na záver svojho verejného účinkovania realizáciou vykupiteľského diela. Mimochodom, bez vykúpenia a otvorenia neba, teda perspektívy večnosti, by blahoslavenstvá nemali zmysel. Ba mohli by sme ich považovať za podvod. Až tajomstvo Veľkej Noci dáva zmysel tomu, čo sme počuli, ceste plného ľudského šťastia.

PAR:   Stačí teda vedomie, že sme milovaní? „Miluj a rob, čo chceš“? Áno, aj nie. Lebo ak milujeme, tak robíme, čo chce milovaný. Teda náš Učiteľ. Ak skutočne milujeme, nedáme prednosť nikomu a ničomu pred touto láskou:

  1. Nie sme závislí na hmote a majetku. Sme teda chudobní „v duchu“, lebo vieme, že máme oveľa väčšie bohatstvo – lásku.
  2. Nevyruší nás ani smútok a žiaľ, lebo vieme, že to všetko raz pominie. Nie žeby sa nás bolestivé udalosti, ako smrť blízkych, alebo iné tragédie nedotkli. Bolí to a to je prirodzené, ba dokonca dobré, lebo si uvedomujeme silu lásky. A k nej smerujeme. I cez slzy!
  3. Nevyruší nás dokonca ani to, že úspech na zemi majú často krikľúni, klamári, podvodníci, ľudia arogantní a úlisní… zlí. Lebo vieme, že v konečnom dôsledku, novú a večnú „zem“ Boh pripravil ľuďom lásky, nám.
  4. Bojujúcim za spravodlivosť napriek tomu, že tá na zemi v plnosti nikdy nebude. Že sa jej „nenajeme“. Ale vieme, že raz sa nasýtime spravodlivosťou samou, ktorou je Boh. Ba my sa ním sýtime už teraz.
  5. Ak veríme Bohu a jeho láske, veríme, že preukázané dobro, milosrdenstvo sa nám vráti mnohonásobne. Že ak dokážeme premáhať zlyhania ľudí láskou, božia láska prekryje aj všetky naše.
  6. Nemusíme všetko mať, všetko vidieť, všetko skúsiť, všetko zažiť a užiť, lebo vieme že nás čakajú oveľa väčšie zážitky.
  7. Nemusíme robiť revolúcie na zborenie starého a postavenie nového sveta. Lebo vieme, že nový svet božích detí už stojí a my, ako šíritelia pokoja, doňho smerujeme.
  8. Vo vedomí tejto lásky dokážeme byť šťastní aj pri prenasledovaní, či iných zlých, nepriaznivých okolnostiach. Lebo vidíme svetlo na konci tunela a tým svetlom je náš Boh, naša láska.

MY:   Keď sa píše odborná práca, alebo vedecká literatúra, tak sa musia uviesť i zdroje. I keď homília sa za takúto nepovažuje, predsa chcem uviesť zdroj, ktorý ma k dnešnému uvažovaniu o svätosti, ako šťastí, viedol. Znovu, podobne ako v nedeľu, ma inšpiroval svätý Ján Pavol II. Charakteristický svojim úsmevom. I keď poznáme aj jeho nahnevanú tvár, či zvýšený hlas, i keď vieme, že bol aj mužom utrpenia, myslím, že to bol v podstate šťastný človek. Lebo svojim životom smeroval k večnému šťastiu. To mi hovorí aj väčšina spomienok a fotografií, ktoré poznám.

Jeho svätosť nespočíva v tom, že by bol všetko v živote 100% zvládol. Mal svoje chyby a zlyhania a sám si ich aj bol vedomý. Ani Cirkev pod jeho vedením nebola 100%. Ale jasne ukazoval, že napriek všetkému nič nie je dôležitejšie, ako láska k Bohu a k človekovi. Žil vo vedomí, že je milovaný a očakával stretnutie s večnou Láskou. A milióny ľudí toto smerovanie vnímalo a pochopilo.

ADE:   Všetci svätí teda = všetci šťastní. Kiež by sme k nim raz v nebi patrili i my. Cesta je jasná. Je to cesta dosahovania šťastia, teda cesta šťastia, na ktorú sme dnes znovu pozvaní. Záleží len na nás, svoje šťastie máme vo svojich rukách. Amen.