mar 132015
 

AI:   Neviem, či ste si pred dvomi týždňami v televízii všimli správu o brutalite policajtov. Nie amerických, slovenských. Prípad je starý 6 rokov. Košickí policajti nútili malých Rómov, aby sa vyzliekali, navzájom fackovali a inak šikanovali. Pričom si to nahrávali na svoje mobily. Tieto záznamy neskôr získal denní SME, ktorý ich zverejnil. 27. februára tohto roku ich okresný súd Košice II oslobodil. Dôvodom bolo, že hlavný dôkaz, videonahrávka na CD nosiči nebola hodnoverná. „Nuž, slovenské súdnictvo“ –  povedal som si. Veď čo je to za súd, keď nie je dôležité, či sa niečo stalo, ale ako sa zistilo, že sa to stalo. Na druhej strane chápem, že poslanie súdov nie je v tom, aby povedali, čo je dobré a čo zlé, ale čo je v súlade, a čo nie je v súlade so zákonom. A teda aj so zákonom o dokazovaní. Tak pracuje i ústavný súd – rozhoduje len o tom, či niečo je  súlade s ústavou, nie či to je správne…

KE:   Ježiš dnes hovorí o inom súde, inakšom súdení. Najskôr konštatuje, že účelom jeho príchodu na zem, medzi ľudí nie je odsúdenie sveta, ale jeho záchrana, spása. Následne poukazuje, ako sa táto spása dá získať, ako sa k nej môžeme prihlásiť: „Kto v neho verí, nie je súdený“. A do tretice vysvetľuje, o čom je súd. Boží súd. O pravde. Nie len o jej ukázaní, ale o jej konaní.

DI:   Nie je ľahké jeho slová rozlúsknuť, aj preto, že Jánov slovník i slovosled, ktorý vo svojom evanjeliu používa, nie je jednoduchý. Je plný symbolov, obrazov, odkazov a prepojení. Ale skúsme sa nad ním aspoň trochu zamyslieť:

Skôr než začneme s rozborom textu, je vhodné si uvedomiť, kde sa nachádzame. Úryvok je z tretej kapitoly Jánovho evanjelia, ktorá nám prináša krstnú katechézu, prednesenú Ježišom pri nočnom rozhovore s Nikodémom. Presnejšie – Ján tam kladie do Ježišových úst náuku o krste. O novom narodení z vody a Ducha Svätého. Po zdôvodnení jeho potrebnosti, nasleduje vysvetlenie pozadia. Je to druhá z troch častí. Tú sme dnes čítali v štyroch odsekoch:

  1. Najskôr Ježiš hovorí o pôvode krstu – odkiaľ je, presnejšie, odkiaľ bude jeho účinnosť. Z kríža, kde Ježiš uzavrie novú zmluvu medzi Bohom a ľudstvom. Svojou krvou nás vykúpi z otroctva hriechu a smrti a získa pre nás Nový život, ktorý pri krste prijmeme. Pri poukázaní na kríž Ježiš používa známy starozákonný obraz o hadovi, ktorého Mojžiš vyzdvihol na púšti. Kto sa naň po poštípaní jedovatým hadom pozrel, uzdravil sa, zachránil si život. Nešlo o protijed, ani o liek v medicínskom zmysle slova. Išlo o vieru, ako základný postoj. Tak je tomu i pri krste. O tom hovorí tretia časť katechézy, ktorú Ján Evanjelista dáva do úst Jánovi Krstiteľovi v závere kapitoly. Ale ešte predtým, než sa bude hovoriť o našom postoji, Ježiš hovorí o Božom:
  2. motívoch Božieho konania. Prečo sa On, Boh – Syn stal človekom. Prečo tento projekt vykúpenia. Lebo nás má rád: „Boh tak miloval svet…“. Uveriť v túto lásku znamená prijať Boha takého aký je, veď ako inde Ján píše: „Boh je láska“. Toto je najpravdivejší obraz jediného Boha.
  3. Ak ho prijmeme, ak uveríme tejto pravde o Bohu, automaticky prijmeme jeho projekt spásy. Čiže nový život v Kristovi. Život Božích detí. Život vykúpených, ktorých súd na kríži oslobodil: „Kto v neho verí, nie je súdený“. Naopak, neprijatie znamená ostať v chorobe a blízkosti smrti: „už je odsúdený“. To nie je výrok sudcu, to je neprijatie jeho oslobodzujúceho výroku, jeho projektu spásy.
  4. Tento súd teda nie je o skúmaní skutkov a ich porovnávaní so zákonom. To by sme asi neobstáli. Je o tom, či uveríme, že nás sudca oslobodil. Ba že poslal niekoho, dokonca svojho Syna, ktorý za nás niesol vinu na kríž, ktorý za nás zaplatil svojim utrpením. On je to Svetlo, prichádzajúce na svet a ukazujúce pravú tvár Boha. Zviditeľňujúce jeho lásku do krajnosti.

Nie je ľahké to uveriť. Nielen preto, že skúsenosť so súdmi a sudcami na zemi je iná. Ale aj preto, že my sami sme iní. Nedokážeme takto milovať a teda si ťažko dokážeme predstaviť, že niekto je schopný takejto lásky. Aj o tom môže byť konštatovanie: „ich skutky boli zlé“.

A tento obraz seba i ľudí okolo nás, obraz sveta, prenášame i na Boha. O tom je temno modloslužby. Tvorenie boha, či bohov na ľudský obraz, obraz poškvrnený zlom. Z opačného pohľadu konanie skutkov tmy je odrazom názoru, že Boh je, alebo aspoň môže byť, aj tmavý. Nie je čistá Láska, v Jánovom slovníku Svetlo. To je problém, na ktorý poukázal pápež Benedikt XVI. na známej prednáške v Regensburgu, hovoriac o islame. V jeho obraze Boha je tento tak „slobodný“, že môže konať a vyžadovať i zlo. Je nezávislý na všetkom – i na dobre. Dôsledky tohto zmýšľania vidíme u extrémistov vraždiacich v Božom mene inovercov. Pričom zabíjanie v Božom mene je podľa súčasného pápeža Františka rúhanie.

My sme však uverili, že Boh je láska, je Svetlo. Takáto je podľa Ježiša pravda o ňom. Spojenie „konanie pravdy“, ktoré Ján používa v poslednej vete, teda znamená nasledovanie pravdivého obrazu Boha, ktorý je láska. Je to konanie dobra, konanie v láske, alebo ako končí dnešný úryvok „v Bohu“.

PAR:   Za chvíľku naši katechumeni podstúpia druhé skrutínium, druhý krok smerom k Bohu a súčasne druhé odpútanie sa od zla. Myslím, že dnes by to malo byť zamerané na vzdanie sa nepravdivého obrazu Boha, ktorý možno v sebe nosili. Nepravdivého obrazu viery a náboženstva. Žiaľ, k tomuto nepravdivému obrazu neveriacich sme neraz prispeli i my, veriaci. Veď sme im takýto obraz svojim životom i slovami sprostredkovali. Nech je to teda i naše zriekanie sa skutkov tmy. Postojov zatemňujúcich iným pravdu o Bohu. Nech je to otvorenie sa svetlu pravdy, teda Svetlu a Pravde, ktorým je Kristus sám.

MY:   Tento týždeň som bol na duchovných cvičeniach na Donovaloch. Keďže vyšlo počasie a popri duchovnom programe bolo popoludní i osobné voľno, vybral som sa v utorok na Zvolen, vrch vysoký 1402 m.n.m.. Prevýšenie teda činilo cca 440 metrov. Cesta hore pozostávala z troch úsekov. Prvý bol v lese. Spočíval najmä v hľadaní správnej stopy. V zime (a tam ešte je) sa šľape po snehu často mimo letného chodníka. Po 20 minútach les zredol a uvidel som vrchol. Nezdal sa ďaleko. Začal sa však druhý, najťažší úsek. Nielen kvôli strmému stúpaniu, ale i kvôli tomu, že som sa do snehu oveľa viac zabáral. Napriek tomu, že som vrchol videl, nie a nie k nemu dôjsť. Po pol hodinke som došiel do sedla medzi Zvolenom a Novou Hoľou. Odtiaľ to už bolo len 10 minút. Vrchol som opäť nevidel, ale išlo sa ľahko, po hrebeni. Dokonca ani nefúkalo. A začala vyhliadka. Výhľad stál za tú námahu. Nízke i Vysoké Tatry, Choč, Malá Fatra, Kremnické Hory, Sitno. Dokonca bolo vidieť i Vtáčnik.

Niečo podobné môžeme prežívať i v duchovnom živote. Najskôr sme hľadali cestu k Bohu. Potom sa nám zrazu zjavil v kresťanstve, konkrétne v Kristovi. To ale ešte neznamená, že námaha skončila. Často sa dokonca zväčšuje. Aj s tým musia počítať naši katechumeni. Ale oplatí sa namáhať, lebo keď vystúpime na vrchol hory viery, spoznáme plnosť pravdy. A tá je oveľa krajšia ako zasnežená Slovenská krajina.

ADE:   Pohľad na túto „novú zem a nové nebo“, na plnosť krásy, ktorú svet dosiahne vo večnosti v Kristovi, Vám dnes zo srdca prajem. Dovtedy veľa síl a šťastnú cestu v spoznávaní pravdy a v konaní jej skutkov. Amen