mar 012017
 

Ústrednou témou Božieho slova na prvú pôstnu nedeľu je pokušenie, teda realita, ktorá sa táka nás všetkých, máme s ňou skúsenosť a nevyhneme sa jej – veď sa jej nevyhol ani sám Boží syn. Sprevádza ľudstvo od počiatku. Vypočujme si, ako boli s pokušiteľom a jeho ponukou konfrontovaní Adam a Eva v raji.

Tento text nás privádza k podstate pokušenia, ukazuje nám, o čo vlastne ide. Zjednodušene by sa to dalo vyjadriť tak, že ide o stret ponúk, ktoré sú pred nás kladené. Jednu vec máme všetci ľudia spoločnú, je akoby zapísaná do nášho DNA: Všetci ľudia (možno až na niektoré psychopatologické prípady) sme hľadačmi šťastia. Všetci túžime po šťastí, snívame o ňom, namáhame sa oň. Ak sa pre niečo rozhodnem, tak len preto, že za týmto rozhodnutím vidím nejakú hodnotu, čosi, čo ma urobí šťastnejším. Dokonca aj ak sa človek rozhodne pre niečo hriešne, zlé, tak len preto, lebo sa mu zdá, že mu to prinesie šťastie – hoci aj len krátkodobé…

Podstatou pokúšania v raji je stret ponúk. Na jednej strane je to ponuka Božia. Stvoril človeka s túžbou po šťastí a daroval mu všetko, aby toto šťastie aj dosiahol: Dal mu svoje spoločenstvo a dal mu k dispozícii celý raj, všetko bolo pre človeka. Len s jediným malým obmedzením,  so stromom poznania dobra a zla v strede záhrady. A tu prichádza Boží konkurent so svojou alternatívnou ponukou. Nahlodáva dôveru človeka v Boha. Pokušiteľ spochybňuje, že Boh to myslí s človekom vážne dobre. Nahovára mu, že Boh človeka z neušľachtilých dôvodov obmedzuje. Nahovára mu, že sa dá nájsť ešte viac šťastia, ako ponúka Boh. A darí sa mu to a je to je podstata ľudskej tragédie.

Nezdá sa to, ale pokúšanie je vlastne otázkou viery. Verím naozaj v Boha, verím, že to so mnou myslí naozaj dobre, že naozaj chce šťastie pre mňa? Verím v takého Boha, ktorý ma tak moc miluje a tak veľmi moc ma chce urobiť šťastným, že ani keby sa mi vyplnili všetky túžby, aj tie najodvážnejšie a najnádhernejšie sny, akých som schopný, ani tak si nedokážem vymyslieť väčšie šťastie pre seba, ako má môj milujúci Boh v tom projekte môjho života, ktorý nazývame Božou vôľou? Verím v Boha a verím naozaj Bohu?

Ide o vieru, ale o takú vieru, ktorá sa týka podstaty nášho žitia.

Všetci veríme, že veríme. V tom sme nespochybniteľní. Možno aj sme ochotní uznať, že nevládzeme celkom žiť podľa toho, v čo veríme, ale že by sme neverili? To nie!!! Keď sa niekedy pokúšam spochybniť tých, ktorí napríklad prídu žiadať krst pre svoje dieťa a pritom nechodia do kostola ani len príležitostne, na spovedi a na prijímaní neboli už dlhé roky a ja sa ich opýtam: „Veríte vy vôbec v Boha?“, dostávam obyčajne odpoveď, v tóne ktorej cítim až agresivitu: „No dovoľte?! Ja v Boha verím. A určite lepšie, ako nohí z tých, čo do kostola chodia pravidelne, a pritom… – nasleduje obvyklé klišé útokov, akí zlí kostolní ľudia sú…“

Všetci veríme, že veríme. Ale…

Nedávno som pochoval môjho priateľa. Bol to môj bývalý farník. Mal čosi nad 50 rokov, človek dobrý, zásadový, aj nábožný – takým sympatickým, tradičným spôsobom. Mal rád ľudí, rád sa zabával a bavil iných. Miloval svoju rodinu: Manželku a štyri deti. Za prácou cestoval do zahraničia a tam mal ťažký úraz, po ktorom ostal ochrnutý, odkázaný na prístroje a opateru ľudí. Všetko vnímal, ale nemohol rozprávať. Komunikoval len žmurkaním očí. Keď som mohol, navštevoval som ho v nemocnici, ale bolo to ťažké. Pripravoval som si témy, o čom mu budem rozprávať. Len dohovorenými signálmi mi dával najavo súhlas, nesúhlas, alebo únavu, že už chce byť sám. Vždy som sa pri ňom pomodlil a dal som mu sväté prijímanie. Trvalo to skoro dva roky. Dlho som to odkladal, aby som sa ho opýtal jednu otázku, ktorá bola podľa mňa podstatná… Veľmi som sa bál, čo mi odpovie… Ale predsa som sa raz odhodlal  a spýtal som sa ho: „Jožko, viem, že trpíš, ako málokto na svete. Prosím ťa, povedz mi úprimne, veríš ty ešte v Boha a dokážeš sa aj modliť?“ Keď mi žmurknutím očí odpovedal: „Áno“, až som plakal šťastím a dojatím. To bolo silné vyznanie!!!

Tak ľahko my hovoríme: „Verím v Boha.“ A často tak lacno… Pretože tvrdíme, že veríme, pritom prijímame alternatívne ponuky šťastia, teda počúvame pokušiteľa, a tak málo sa zaujímame o Boží projekt pre nás. Veríme, že lepšie vieme, čo je pre nás dobré, ako on. Všimnime si, ako často v modlitbe hovoríme, čo by Boh mal urobiť, zariadiť, čo by nám mal dať a ako málo opakujeme: „Buď vôľa tvoja.“ a ako málo túto vôľu skúmame a hľadáme.

V príbehu z evanjelia sme počuli, ako za Ježišom prišiel sám diabol, aby ho pokúšal. Ako asi vyzeral? To sa v Písme nehovorí. A tak fantázia umelcov, ktorí sa snažili túto scénu zachytiť na obrazoch, pracovala naplno. A maľovali ho, väčšinou ako obludu, čím hrôzostrašnejšie, tým lepšie. Veď diabol je zlo… Oveľa pravdivejší a krajší obraz som však videl na vitráži v jednom gotickom kostole, kde je pokúšajúci diabol znázornený ako pekný mladík s krídlami, teda anjel. A je to tak… Keď k nám prichádza pokušiteľ so svojou ponukou, nepredstavuje sa ako hrozný. Skôr naopak. Je ako reklamný agent. Tí nepriznávajú, že im ide o naše peniaze, a aby ich z nás podľa možnosti vytiahli čím viac, ale každý predajca nás presviedča, že mu ide o naše šťastie a že len s jeho produktom kvalita nášho života porastie.

Ten zlý, pokušiteľ, má o nás naozaj záujem. Ponúka. Za čo sa mu zapredáme? Niekoho dostane veľmi lacno. U niekoho musí nasadiť silnejšie, sofistikovanejšie zbrane. Aj tí naozaj pokročilí, nazvime ich svätí, aj tí si musia vybojovať svoje boje, obstáť vo svojich pokušeniach… To sú ale pokušenia takého druhu, o akých sa nám ani nesníva… Bez zápasu to však nejde…

Ten zápas sa odohráva v našom svedomí, v najvnútornejšej svätyni nášho srdca. Tam prebieha ten dialóg. Tam spracúvame nápady a tam ich následne hodnotíme po ich realizácii. Pomenovávame skutky. Trochu mi to pripomína scénu z rajskej záhrady. Spomínate si, keď Boh stvoril všetko a napokon aj Adama, zobral ho so sebou a spolu si všetko prešli, Boh chcel, aby Adam všetko pomenoval, a aké meno tomu Adam dal, tak sa to malo volať, to rešpektoval aj sám Stvoriteľ. To bola Adamova účasť na stvoriteľskom diele.

V našom svedomí prebieha dialóg. Ako rozoznám presne, odkiaľ ktoré vnuknutie pochádza? To často nie je vôbec ľahké. Často sme klamaní a často a radi sa klameme aj sami. A často sa v tom ani nevyznáme, čo je pravda. Chcelo by to obrazne vrátiť sa do raja a pri pomenovávaní našich skutkov držať Boha za ruku. Umenie vyznať sa vo svedomí sa nazýva tradičným výrazom duchovné rozlišovanie. A je to naozaj veľké umenie. Je na to potrebná múdrosť a tá, ako vieme, je darom Ducha Svätého.

Ako prísť k tomuto daru nám môžu poradiť starobylí Otcovia púšte, títo nadčasoví znalci tajomstva duchovného života. To boli mnísi, pustovníci z prvých storočí Cirkvi. Žili len pre modlitbu a prácu. Celý týždeň popri modlitbe usilovne pracovali, aby na konci týždňa svoje výrobky predali na trhu a utŕžené peniaze rozdali chudobným. Obyčajne boli veľmi múdri a ľudia ich vyhľadávali, aby sa s nimi radili. Ale aj oni medzi sebou si všimli, že niekto z nich má viac múdrosti a iný menej. Skúmali, čím to je a zistili, že najistejšia cesta k autentickej múdrosti je usporiadanosť v modlitbe a úplné rozdávanie sa v činorodej láske.

Modlitba a služba blížnemu – celkom pekný program na pôst, čo poviete?