nov 162008
 

Bratia a sestry,
každý z nás je v niečom dobrý, v niečom odborník. Preto sú aj rôzne školy, aby rozvíjali naše schopnosti. Žiaci na základných školách si vyberajú školy podľa toho, čo sa im páči, čo by radi robili, študenti na stredných školách zase uvažujú o vysokej škole, kto na čo má, čo by ho zaujímalo a podobne. Každému Boh dal iné dary a schopnosti, ktoré môžeme a máme využiť.

Keď čítame podobenstvo o talentoch, ktoré sme dnes počuli v evanjeliu, zvykneme hovorievať, že nás upozorňuje práve na túto vec – že Boh každému z nás dal rozličné dary a schopnosti, ktoré máme zveľadiť.

Keď si to však pozornejšie prečítame, pozorujeme, že to nie je celkom tak. Pán nerozdáva schopnosti – tie už jeho poddaní majú („ Zavolal si sluhov a zveril im svoj majetok: jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden, každému podľa jeho schopností, a odcestoval.“). Jeho sluhovia teda schopnosti už majú. Teraz im pán dáva niečo iné. Niečo, čím môžu tie svoje schopnosti znásobiť, použiť na dobro. Talenty v tomto evanjeliu teda sú skôr príležitosti, ktoré človek dostáva, aby mohol svoje schopnosti použiť a rozmnožiť, aby ho potom pán mohol pochváliť za dobre vykonanú prácu, správne využitý čas a náležite odmeniť. My všetci teda máme schopnosti, máme dary a dostali sme aj čas a príležitosti, aby sme ich mohli rozmnožiť, teda vďaka nim robiť dobro. Pán odcestoval, to znamená, že nám dal slobodu, nerozkazuje nám, čo a ako urobiť, necháva na nás rozhodnutie, čo s tým spravíme. Môžeme to využiť, ale aj nevyužiť. V závere podobenstva sa hovorí o zúčtovaní, ktoré urobí pán pri svojom príchode. Teda nielen slobodne využiť talenty a príležitosti, ale si za to aj zodpovedať pred ním. Osobitne sa spomína, ako pán naložil s tým, čo príležitosti zakopal, nevyužil, hoci schopnosti mal. Sluha hovorí, že sa bál tvrdosti svojho pána, kvôli tomu radšej uchová svoje dary neporušené, ale aj nerozmnožené. Nechce podstúpiť žiadne riziko a sám sebe sa zdá spravodlivý. Nevyužil však dar, ktorý dostal – teda príležitosti od svojho pána, a tak ho pán nemá za čo odmeniť, ba dokonca sa rozhnevá, lebo odmietol dar, ktorý dostal.

Všetci teda máme nielen dary a schopnosti, ale aj príležitosti konať dobro, rozmnožiť ich a za to potom očakávať odmenu. Máme istý čas, niekto dlhší, niekto kratší, niekto má viac príležitostí, niekto menej – ako v tom podobenstve, jeden má päť, druhý dva talenty a tretí iba jeden. Ale každý má šancu dostať odmenu, podľa toho, ako pracoval. Na druhej strane nevyužitie svojich darov je vlastne odmietnutím Božieho daru, zanedbanie dobra, a to je vlastne urážka Darcu, teda Boha.

Jean Giono napísal útlu knižočku s názvom Muž, ktorý sadil stromy. Píše o zdanlivo obyčajnej veci, ktorá však o to viac má svoju hĺbku a krásu. V roku 1913 prechádzal peši ako turista po celkom neznámej pustej planine v Alpách, nebolo tam nič, len divé levandule. Bolo to v nadmorskej výške 1200-1300 m. Spomína, že naďabil na polozrúcané domy a iné stavby, ktoré boli svedkami, že tam kedysi bývali ľudia. Nestretol však žiadneho človeka. A čo bolo horšie, minula sa mu voda a nemohol nájsť žiadny prameň. Keď už stratil všetku nádej, vtedy zazrel v diaľke siluetu osamelého človeka. S nádejou vykročil smerom k nemu. Bol to pastier, ktorý pásol stádo oviec. Bol tichý, málovravný, ale dobrého srdca. Prijal ho do svojho kamenného domku, ktorý si sám postavil. Len postupne sa dozvedel, kto je, čo je. Keď mu zomrel syn a aj žena, prišiel sem, do pustatiny, tu sa usadil, mal stádo oviec a popritom robil čudnú robotu – sadil stromy, duby, buky, javory. Turista ďalej rozpráva: „Keď som išiel ďalej svojou cestou, prišiel som aj do dediniek, roztrúsených kde-tu. Ľudia sa tam živili pálením dreveného uhlia. Boli veľmi chudobní a navzájom si nerobili dobre, každý z nich sa snažil získať čo najviac pre seba. Nikto nevedel, čo sa deje o pár kilometrov ďalej, v pustatine. Už po ôsmich rokoch bolo badať, že v krajine sa niečo zmenilo. Vietor už nebol taký silný a suchý, počasie bolo príjemnejšie. Bolo vidieť, že pomaly rastie les. Po tridsiatich rokoch som sa znova vrátil na tie miesta,“ pokračuje spisovateľ. „Les už bol horou a v okolí vyrastali riadne murované sedliacke domy. Málokto vedel, že za to vďačia jednému človekovi, pastierovi, ktorý robil navonok čudnú a zbytočnú robotu…“ Vďaka tomu, že využil svoje schopnosti, čas a príležitosť, ktorú mal, dokázal zmeniť krajinu, život obrátiť k lepšiemu, dať mnohým ľuďom radosť, poskytnúť im to základné – domov.

Boh nám všetkým dáva rozličné dary, schopnosti a takisto príležitosti. Využime ich, aby sme mohli raz dostať aj my odmenu v tomto i budúcom živote. Amen.