máj 142006
 

Ľahko sa človeku môže v živote začať zdať, že je nenahraditeľný. Iste mi mnohí dajú za pravdu, že je to tak. Sám počúvam okolo seba niekedy ľudí, ktorí napríklad takto povedia: tie moje deti sa už o nič nevedia postarať. Keby mňa nebolo, tak to už nikto nespraví… A deti si myslia, alebo aj hovoria: keby si sa tu nemotal, bolo by to dva razy skôr spravené… Sväté Písmo nás učí zdravej pokore a pripomína nám, že je čas prísť a je čas odísť.

Pavol bol po konverzii a bol plný horlivosti za Pána. Ohlasoval ho všade, kam sa pohol. Človek ako on, nevedel byť priemerný. Ľahké to však nemal, pretože keď prišiel do Jeruzalema, všetci sa ho báli. Neverili, že je učeníkom. On sa však smelo prel s Helenistami a tí ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu.  A Sväté písmo je pravdomilná kniha. Tak miluje pravdu, že je to až kruté. Oznamuje nám totiž, že keď Pavla odprevadili do Tarzu, Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii, upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha.

Pavol zmizol zo scény a nastal pokoj. Nie je to príliš lichotivé pre Pavla a nebol ľahký čas čakania v Tarze. Vyčkávať v tichosti. To bolo niečo strašné pre túto nespútanú vôľu. A potrebná bola k nej taká silná viera, ako mal Abrahám. Boh je veľký Kráľ a na kráľov treba čakať. Sväté písmo –  pripomína Holzner –  je preplnené týmto čakaním na Bohom určenú chvíľu, na kairós.

Umenie čakať, čakať v tichu, umenie premýšľať, umenie odísť a v pravý čas vystúpiť a potom zasa odísť… Je to ťažké, ale je veľmi dôležité, aby sa všetko, čo si s Božou pomocou zaumienime, hlboko zakorenilo v uvažovaní a v modlitbe. Ján Pavol II. nám pripomína, že náš čas je v neustálom pohybe, ktorý sa neraz mení až v nepokoj. Stojíme pred vážnym pokušením, že sa dáme strhnúť spôsobmi našej doby a zaujmeme sa činnosťou pre činnosť. Prostriedky sa nám stanú cieľmi. Tomuto pokušeniu musíme odolávať tým, že sa snažíme najprv „byť“, a to skôr, než sa budeme namáhať konať.

Aby sme najskôr „boli“, to nám pripomína aj sám Ježiš Kristus, keď hovorí podobenstvo o viniči. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva v mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia. Ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči…

Vedieť konať, vedieť ohlasovať, vedieť pracovať pre Krista, ale vtedy a tak, ako si to praje on, nie, ako si to prajeme my. Vždy v spojení s ním a s jeho vôľou. On nás potrebuje. Sme teda nenahraditeľní –  až dovtedy, kým si to o sebe nezačneme myslieť…